Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

17. 5. 2012

Modernizmus a neomodernizmus

Francisco Ramirez

Určujúcim princípom pokoncilnej teológie nie je modernizmus, ale neomodernizmus. V čom je rozdiel?

Modernizmus je téza, že nejestvujú večné a nemenné pravdy, že pravda je zhoda intelektu a životného štýlu (adaequatio intellectus et vitae) a preto treba zanechať staré dogmy a musia povstať nové vyznania, ktoré spĺňajú požiadavky "moderného človeka". Je to radikálne popretie tradičného chápania pravdy ako zhody obrazu, ktorý si o veci intelekt utvoril a skutočnosti (adaequatio intellectus et rei), ktoré je základom nemennosti katolíckej dogmy.

Hlavným pokoncilným teologickým princípom je neomodernizmus, a teológia na ňom založená je známa ako nouvelle theologie. Neomodernizmus je názor, že staré dogmy a vyznania je treba zachovať, ale už nie ich tradičné formulácie. Dogmy musia byť vyjadrené a interpretované novým spôsobom v každom veku aby splnili "požiadavky moderného človeka". Je to stále popretie tradičného chápania pravdy ako adaequatio intellectus et rei (je to pokus vytvoriť terminológiu pre vyjadrenie viery ktorá by korešpondovala s našim moderným životným štýlom) a v dôsledku toho popretie nemennosti katolíckych dogiem, hoci nie tak radikálne ako modernizmus.

Je oveľa subtílnejší a zvodnejší, lebo tvrdí, že vieru treba zachovať, len jej formulácie treba opustiť. Termín "formulácie" používa na odlíšenie premenlivých slov dogiem, kréda atď. od ich nemenného zmyslu, ktorý pripúšťa. Tak sa neomodernizmus dokáže prešmyknúť okolo väčšiny predkoncilných anathem (okrem Humani generis, ktorá ho vyslovene zavrhuje), pretože jeho proponenti tvrdia, že ich nová, nejasná terminológia vyjadruje vieru všetkých čias. Inými slovami, neomodernizmus sám seba predstavuje ako "dynamickú ortodoxiu", sám sa prezentuje ako pravoverný a pritom stále sa meniaci a prispôsobujúci modernému svetu.

Krásny príklad brutálnej neomodernistickej interpretácie je dogma extra eclessiam nula salus. Neomodernisti tvrdia, že na formuláciu "niet spásy mimo Cirkev" treba zabudnúť, moderný človek lepšie rozumie, keď sa mu povie, že spása nie je v Cirkvi ale skrze Cirkev. Ľudia, ktorí nie sú v Cirkvi, sa tak môžu stále nádejať že budú spasení, zatiaľ čo v prípade formulácie "niet spásy mimo Cirkev" je jasné, že spása je len pre tých v Cirkvi. Preto Pius XII zavrhol tých, čo "povinnosť náležať do Cirkvi aby mohol človek dosiahnuť spásu redukujú na nezmyselnú formuláciu."(Humani generis 27).

Snaha reinterpretovať všetko, tak aby to vyhovovalo "požiadavkám moderného človeka" je prítomná takmer všade.

1. Niekedy býva zúrivá, ako u De Lubaca, Congara, Von Balthasara, a iných. Je to hlavný cieľ ich kníh, prednášok a všetkého úsilia. Aby svoj cieľ dosiahli zdarne aplikujú techniku "resourcementu", neomodernistickú stratégiu vyhľadávania niektorých nejasných, pochybných či idiosynkratických miest z Cirkevných Otcov a iných autoritatívnych zdrojov a zlepia z nich jeden obrovský heterodoxný teologický argument proti tradičnému chápaniu viery (ktoré relativizujú nálepkami ako "protireformačná teológia", "tridentská teológia" či "scholastická teológia" namiesto jednoduchého "katolícka teológia"). Táto metóda zabezpečuje tri veci súčasne:

- ponúka odmietnutie tradičného katolicizmu
- bráni interpretáciu s ohľadom na potreby modernej doby
- dáva zdanie tradičnosti, pretože sa prezentuje ako postavená na Otcoch a veľkých teológoch.

Objavujeme ju napríklad vo Von Balthazarovej knihe ktorá nemá ďaleko od herézy "Môžeme dúfať že všetci budú spasení? (Dare We Hope "That All Men Be Saved"?)" kde ponúka "dôkaz", že peklo nie že nejestvuje (existencia pekla je dogma), ale že je prázdne. Túto metódu moderní teológovia nie len aktívne aplikujú, ale ju aj teoreticky obhajujú, ako už spomínaný Von Balthasar v jeho trúfalej knižke "Rúcanie Bášt (Razing the Bastions)", kde dokazuje, že "tridentská teológia" už je dnes nudná a preto ju treba opustiť.

2. Niekedy ju pozorujeme v umiernenejšej podobe, najmä v tých spisoch moderných pápežov, ktoré nemajú záväznú povahu, pretože oni sami boli silno zainteresovaní vo vývoji nouvelle theologie. Pozrime sa napríklad na mnoho prípadov, v ktorých Benedikt XVI evolucionisticky reinterpretuje Pánovo zmŕtvychvstanie. Hoci ničím otvorene neprotirečí dogme a jeho interpretácia môže byť chápaná ako analógia, hoci zlá, predsa je to novota, ktorá sa dá ľahko pochopiť tak, že zmŕtvychvstanie je súčasťou prirodzenej evolúcie prírody (a tak sa postaviť na stranu najhýčkanejších doktrín novej teológie, ako De Lubacove heterodoxné chápanie ortodoxna a De Chardinov panteistický evolucionizmus). Tento umiernený neomodernizmus nám na dennej báze servíruje Vatikán i diecézni biskupi.

3. Nakoniec, neomodernizmus býva implicitne prítomný či v pozadí koncilu,  katechizmu atd. hoci len zriedka otvorene vyjde najavo. Na tejto úrovni sa to uskutočňuje skrze "aggiornamento", eufemizmus pre neomodernizmus. Na tejto autoritatívnej hladine sa zabezpečuje obhajoba neomodernizmu bez potreby teologické zdôvodnenia. Preto koncil ani posledný katechizmus nemusia byť vyložene neomodernistické. Radšej, ako väčšina pokoncilnej náuky, týmto smerom len pozerajú, sú pod vplyvom neomodernistickej mentality. Väčšina z týchto dokumentov neučí explicitne neomodernistické bludy, ktoré môžeme počuť od kňazov a biskupov. Namiesto toho sú plné nebezpečných dvojzmyslov, výrokov, ktoré sú v technickom zmysle interpretovateľné v súlade s tradičnou vierou, ale ktoré sú vo svojej prirodzenosti ľahko interpretovateľné heterodoxne. Krásny príklad je paragraf 2 z Dignitatis humanae. Celé monografie boli napísané aby dokázali, že napriek tomu ako tento dokument vyzerá nie je v rozpore s predchádzajúcou náukou. Možno že v skutočnosti po podrobnej analýze sa ukáže že nie je, ale jeho prima facie význam tradícii protirečí. Keby to tak nebolo, aký by bol dôvod existencie toľkých kníh, ktoré ho vysvetľujú?

Pre detailnejšiu filozofickú a teologickú kritiku neomodernizmu odporúčam "Kam nás vedie nová teológia" od Garrigou-Lagrangea a tiež jeho rozbor Humani Generis.

Preklad: Jozef Duháček