Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 4. 2012

Ústava Cirkvi

P. Peter Lippert SJ

Cirkevná ústava je teda aristokratická, nakoľko najvyššiu plnosť moci má viacčlenný zbor a súčasne je absolútne monarchická, nakoľko tento zbor má svoju plnosť moci len v spojení s jediným nositeľom moci, ktorý má v ňom vedúce miesto a ktorý sám v sebe, bez zboru biskupov, sústreďuje všetku plnosť celocirkevných plných mocí. Už jeden z pápežov starých čias, Kornélius, stavia okolo polovice 3. storočia túto monarchickú ústavu Cirkvi na jeden stupeň s monoteizmom kresťanského náboženstva. Ako píše r. 252 svätému Cypriánovi, biskupovi z Kartága, museli mu istí biskupi, vracajúci sa k cirkevnej jednote, vyhlásiť, že "jeden je Boh a jeden Pán, Kristus, v ktorého veríme a jeden Duch svätý a že biskupom nad celou katolíckou Cirkvou môže byť len jeden."

Táto monarchická hlava Cirkvi má však svoju plnosť moci nielen výlučne, ale i najsamprv pred všetkými údmi Cirkvi. Totižto jestvuje dvojaká možnosť, dvojaká cesta, ktorou sa v istej organizácii dostane vedúca moc k svojim nositeľom, cestou zdola nahor, alebo cestou zhora nadol. Dnešné demokratické myslenie rado dáva ísť autorite v našich svetských, občianskych spoločnostiach, predovšetkým v štáte, zdola nahor, z pospolitosti, v ktorej má pôvodne spočívať, na nositeľov, ktorých pospolitosť označí. Podľa toho chápania majú vladári svoju moc, ktorá, pravda, konečne je chcená samým Bohom a na základe božskej vôle je záväzná pre poddaných, bezprostredne od ľudu, ktorému sú predstavení dajakou právnou formou povolania. Preto sú ľudu, pospolitosti zodpovední za upotrebovanie svojej moci a pospolitosť im ju môže zase odňať, keď právne usporiadaným spôsobom označí iných za jej nositeľov.

Toto chápanie sa nijako nedá upotrebiť na katolícku Cirkev. Boli síce isté, hoci i len ojedinelé pokusy (tak najmä na sneme kostnicko-baselskom), ktoré pápežskú moc chceli predstaviť ako odvislú od biskupov, zhromaždených na koncile. Teda podľa toho úradné úkony pápežov by potrebovali k svojej platnosti výslovný alebo mlčky daný súhlas celého episkopátu. Podľa toho by bol pápež vo svojom úrade vôbec i v platnosti svojho postavenia odvislý od koncilu, ktorý by ho mohol zosadiť a musel by ho potvrdiť. Ale pápeži tieto uznesenia kostnicko-baselské nikdy neuznali, ba výslovne ich zamietli, a celá Cirkev i vtedy, ako vždy, nasledovala rozsudok Ríma a nevšimla si ich. Takto je teraz pre všetku budúcnosť celkom vylúčené, aby kto mohol zastávať v Cirkvi také chápanie. A toto chápanie sa skutočne i protiví najvnútornejšiemu štrukturálnemu zákonu cirkevnej ústavy, podľa ktorej všetka moc cirkevná ide zhora nadol, daná je od Boha bezprostredne rímskemu biskupovi a s rímskym biskupom spojenému všeobecnému episkopátu, a odtiaľ potom ďalej zostupuje do podriadených orgánov cirkevnej služby. Ba isté plné moci, totižto kňazské moci, dostávajú aj nižšie cirkevné hodnostné stupne, totižto kňazskí pomocníci biskupov, bezprostredne a priamo od Boha v sviatosti posvätenia kňazského. Kňazov svätiaci biskup je len vedúcim nástrojom tohto bezprostredne od Boha vychádzajúceho prúdu svätých právomocí. Ale ani v jedinom prípade nevystupuje cirkevná plná moc z nižšieho stupňa k stupňu vyššie postavenému, od pospolitosti veriacich ku kléru, od zhromaždenia kléru k biskupovi, od koncilu biskupov k pápežovi. Pravda, voľba vyšších nositeľov autority, označenie osôb, je v istých okolnostiach vecou podriadených miest alebo zborov. Predovšetkým označenie najvyššieho nositeľa úradu, pápeža, stávalo sa temer od samého začiatku (len Peter údajne sám označil svojho nástupcu) touto cestou, voľbou, ktorú vykonáva sbor biskupov a kňazov, ba i laikov. Ale označenie nositeľa úradu neznačí aj jeho obdarenie mocou jeho úradu: to robí bezprostredne sám Boh. Teda ústava Cirkvi je nielen monarchická, ale i "hierarchická", ako to vraví cirkevná reč. To značí, že všetky moci v Cirkvi idú zhora nadol, od Boha na jeho ľudských splnomocnencov a odtiaľ na podriadených nositeľov úradov, takže všetci nositelia úradov v Cirkvi majú svoju moc pôvodne, t.j. pred cirkevnou vospolnosťou.

Cirkev z vedomia tohto najvnútornejšieho formálneho zákona s nepoddajnou pevnosťou a takmer žiarlivou ostražitosťou potlačila každý pokus spodku, aby sa pokladal za sídlo a prameň cirkevnej moci. V tomto zmysle je pre seba a zo svojej podstaty celkom antidemokratická, nie však pre iné svetské spoločnosti, veď pripúšťa všetky ich ústavy, či sú demokratické alebo absolutistické. Pre seba však uznáva len platnosť hierarchickej a monarchickej ústavy. Preto je vždy pomýlené, keď s hlasnými požiadavkami smerom nahor vystupujú v Cirkvi dajaký podriadený zbor alebo osobnosť alebo veriaci daktorej celej krajiny alebo i celého sveta, ako by si chceli protestmi alebo proklamáciami alebo adresami nárokovať nejaké právo voči cirkevnému vedeniu. Výsledok bude vždy opačný, totižto úplné a bezpodmienečné odmietnutie ich požiadavky. Taký je totižto základný zákon cirkevnej ústavy, ktorý vypovedal už prvý Bonifác na pápežskom tróne r. 422.: "O čom sme raz rozhodli, o tom nemožno ešte raz rokovať. Lebo nikdy nebolo dovolené, aby sa znovu rokovalo o tom, čo apoštolská stolica už rozhodla." Tento základný zákon možno zmysluplne vypovedať i takto: O čom raz rozhodlo najvyššie miesto, to podriadené miesta nemôžu spraviť zas otáznym. Už štvrtý nástupca sv. Petra na biskupskom stolci rímskom, prvý Klement, pozná okolo r. 96 toto pravidlo všetkej cirkevnej správy, že nikto nemôže z vlastnej plnej moci prekročiť smerom nahor stupeň, na ktorom stojí v cirkevnom celku: "Najvyšší veľkňaz má určené svoje úradné oprávnenie, kňazi majú svoje určité miesta, leviti svoju vlastnú službu a laik je viazaný pravidlami, ktoré sú platné pre laikov. Preto nikomu z nás nedovoľuje svedomie, aby vykročil z okruhu, ktorý mu je určený jeho úradným miestom."

Z knihy P. Lipperta SJ : Kristova Cirkev, SSV, Trnava 1947