Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

9. 4. 2012

Politická teológia v diele Carla Schmitta

Mária Pešeková

Blízkosť politickej teológie a politickej filosofie vyplýva z eschatologického učenia Cirkvi. Posolstvo o vykúpení a zmysle dejín je totiž vyjadrené pomocou pojmu spadajúceho do oblasti politického myslenia. Kristus hovorí o Božom kráľovstve. Dejiny začínajú stvoriteľským aktom sveta ex nihilo, pokračujú priamym zásahom Boha do ich chodu v osobe Ježiša Krista a konečným zavŕšením bude druhý Kristov príchod a definitívne víťazstvo Kráľa kráľov.
Toto je orientované do budúcna, keď dôjde k naplneniu času na konci vekov. Kristova „radostná zvesť“ spočíva v tom, že na konci človeka nečaká prázdnota, ale Hospodin. Ten, ktorý stál na počiatku, bude i na konci.

Ak platí, že odhaliť zmysel dejín a zmysel ľudského života znamená objaviť zákon behu dejín, v ktorého uznaní nájde človek svoju slobodu a zodpovednosť a tým naplnenie svojej existencie, potom pre kresťana platí, že jeho sloboda a záväzok zodpovednosti sa nachádzajú v kontexte eschatologickej náuky. Z pochopenia vlastnej situácie (tu a teraz) plynie zodpovednosť voči budúcnosti, celku a voči uskutočneniu Božieho kráľovstva, všetky ostatné starosti sú druhotné, podriaďujú sa hlavnému: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33)
Bude to kráľovstvo, ktoré je vyjadrením premoženia zla. On sám je Najvyšším vládcom, jemu sa všetci podriaďujú.

Z uvedeného teda plynie odlíšenie prítomnosti (stávajúci svet) a prisľúbenej budúcnosti (nový svet). Z príkazu hľadania Božieho kráľovstva plynie potreba usmerňovania individuálnych i spoločenských dejín. Tu sa otvára priestor pre politickú teológiu. Táto vízia zároveň umožňuje odvodzovanie hodnôt, pomeriavanie, rozlišovanie medzi dobrým a zlým pri plnom vedomí o nerealizovateľnosti budúceho v terajšom svete a v rámci dejín. Limity uskutočnenia vyplývajú z ľudskej hriešnosti, z toho, že človek neustále podlieha pokušeniam zla. Odmietanie prijatia tejto reality by bolo výrazom ľudskej pýchy a absencie pokory.
To ale neznamená rezignáciu na usilovanie o dosiahnutie Božieho kráľovstva, naopak, vedomie ľudskej obmedzenosti je spojené s tým, že vedomie radostnej zvesti sa nemôže obmedziť na osobnú sféru a oblasť vnútra jednotlivca.
Z toho teda plynú ambície Cirkvi o politickú formu.

Cirkev predstavuje spojenie medzi svetom a Božím panstvom v časnom svete, v nej sa odohráva „boj“ Božej a pozemskej obce. „Cirkev si v konfrontácii so štátom kladie nárok na katolicitu [tzn. všeobecnosť, gr. katholikos = všeobecný].“
V kontraste mnohosti jednotlivých štátov a jedinečnosti Cirkvi vystupuje Cirkev ako reprezentant uskutočneného ideálu. Zároveň charakterizuje Schmitt Cirkev ako Complexio Oppositorum, všezahŕňajúcu jednotu protikladov: „Neexistuje protiklad, ktorý by Cirkev nezahŕňala.“
Čo sa však deje s predstavou štátu ako „najsilnejšej pozemskej moci, ktorej môže byť človek vystavený“ , ak sa vytráca priestor pre Boha, ktorý prestáva byť Najvyšším? S vytratením predstavy Boha ako Najvyššieho vládcu musí nutne dôjsť buď k deštrukcii pojmu štátu (ako odrazu vyššej moci) alebo naopak, k absolutizácii štátnej moci úplne oprostenej od spojenia s transcendentným, to však nadobúda obludné rozmery diktatúry.

Parlamentná demokracia, ale i moderná veda používajú s obľubou pojem neutrality, ako čohosi žiaduceho a prospešného. Zdanlivá nestrannosť či objektivita majú nahradiť tzv. dogmatizmus, zaslepenosť. K tomu je preto tiež nutná sekularizácia spoločnosti, „oslobodenie“ zo spárov katolicizmu sledujúceho „vlastnú mocenskú centralizáciu“. Moderný sekulárny štát je postavený na (náboženských) princípoch, ktoré ale sám nemôže garantovať.
V poslednej dobe je neutralizácia ilustrovaná javom „politickej korektnosti“ a ideou multikulturalizmu, keď v záujme nestrannosti a údajného hájenia práv a slobody jednotlivca sú eliminované hodnotové súdy a vykonávané zásahy do ľudského chovania. Výsledkom je deformácia slobody a relativizácia hodnôt, ktorá sa prejavuje v princípoch parlamentnej demokracie.
Demokracia hlasuje o pravde, spočíva v mechanickom rozhodovaní väčšiny. Jednotlivé hlasy sú si absolútne rovné. Demokracia znamená suverenitu ľudu.

Jedným z kritikov demokratického systému a autorom pojmov Neutralisierung a Entpolitisierung je nemecký právnik a politický mysliteľ, „reakcionár“, „nacista“ a „predstaviteľ konzervatívnej revolúcie“, Carl Schmitt.

Depolitizácia a neutralizácia

Pre zhodnotenie situácie dnešnej epochy hovorí Schmitt o depolitizácii a neutralizácii, ktoré považuje za výsledkom pôsobenia liberalizmu. Naivita liberalizmu spočíva v ignorovaní skutočnosti, že on sám „neunikol političnu o nič viac než akékoľvek iné významné ľudské hnutie a tiež jeho neutralizácie a depolitizácie (...) majú politický zmysel.“
Pritom sa sám snaží nahradiť politiku etikou (prejavujúcej sa v podobe „diskusie“ za každú cenu, ale bez dôjdenia k jasnému rozhodnutiu) a hospodárstvom (v podobe eliminácie politiky na trhovú konkurenciu). Týmito náhradami sa sanží o popretie polarity priateľ – nepriateľ, ktorá zakladá politično. „Zmyslom rozlíšenia priateľa a nepriateľa je označiť najkrajnejší stupeň intenzity spojenia alebo oddelenia, asociácie alebo disociácie.“

Extrémnym prípadom konfliktu je vojna, keď „Politická jednota musí v prípade potreby vyžadovať aj obetovanie života.“ Ak teda liberalizmus odmieta polaritu priateľ – nepriateľ, odmieta tiež požiadavku na obetovanie života a tým sa celá politická jednota rozpadá na tisíce drobných kúskov.
Hoci liberalizmus odmieta existenciu nepriateľa, sám svojim postupom mieri proti nepriateľovi (ktorý teda nutne musí existovať), sú nimi „zvyšky absolutistického štátu a feudálnej aristokracie“ .
Uskutočňovaním svojich ambícií, bojom proti uvedenému sa ale liberalizmus posúva do oblasti politična: „i tento údajne nepolitický, a zdanlivo dokonca antipolitický systém buď slúži existujúcim zoskupeniam priateľov a nepriateľov, alebo vedie k zoskupeniam novým, a nemôže uniknúť logike politična.“
Snahu o popretie politična vidí Schmitt ako výsledok sledu postupného procesu neutralizácie, ktorý sa prejavuje zmenou centrálnych oblastí od teologického stupňa cez metafyzický a morálny k ekonomickému stupňu. Zmena centrálnej oblasti sa doposiaľ diala vždy v snahe o nájdenie neutrálneho priestoru pre stávajúci konflikt.
Avšak ekonomický stupeň dosiahol svoje dovŕšenie v technike, ktorá však nemôže byť nikdy neutrálna, pretože nie je ničím iným než bezduchým nástrojom: „technikou dospela duchovná neutralita k duchovnej ničote.“
Ľudskej duši, jednému životu tak už nejde v ústrety druhý život, ale len smrť. „Ten, kto už nepozná iného nepriateľa než smrť a vo svojom nepriateľovi nevidí nič len prázdnu mechaniku, je bližšie smrti než životu.“

Uvedená neutralizácia spočíva v odstraňovaní Života a to Najvyššieho života, ktorý je zdrojom životov všetkých ostatných. Z toho je badať blízkosť politického a teologického. S vytratením Boha mizne súčasne aj polarizácia priateľ – nepriateľ, čo je vcelku logické, keďže Boh požaduje od človeka jednoznačnosť a jasné rozhodnutie: „Ale vaša reč nech je ‚áno – áno?, ‚nie – nie?.“ (Mt 5, 37)
Z toho plynie nutnosť jasného vymedzenia sa voči zlu. Keď sa ale odstráni ten, kto požaduje vymedzenie voči zlu, zároveň mizne vzťah a možnosť posudzovania a teda aj odlíšenia priateľa a nepriateľa v politickom zmysle. Politické a teologické sa líšia ale v tom, že kým priateľ a nepriateľ, akokoľvek je ich politické nepriateľstvo vystupňované, sú rovnakej, ľudskej (hriešnej) podstaty, v druhom prípade ide o vzťah rozdielnych podstát, dokonalej a nedokonalej, Božej a ľudskej.

Suverenita

Relativizovanie moci Kráľa kráľov je nasledované spochybnením moci absolútneho monarchu, suveréna. „Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave.“

Moc suveréna sa prejavuje v medznom prípade, v stave výnimky z normality (rozhoduje o tom, že táto situácia nastala a zároveň by mal urobiť rozhodnutie o jej riešení). Avšak situácia deľby moci neumožňuje jasné rozhodnutie, pretože jednotlivé zložky moci sa vzájomne vyvažujú a chýba nesenie jasnej zodpovednosti (moderná demokracia). Vyššie uvedená požiadavka Boha na jasné rozhodnutie človeka má svoj odraz v političnu, keď je Entscheidung esenciou politična.

Výnimočný prípad (v najkrajnejšej podobe ako ohrozenie existencie samotného štátu), ktorého riešenie nie je obsiahnuté v ústave, pretože v tejto situácii neplatia normy, napr. vojna, je pre Schmitta zdrojom poznania priateľa a nepriateľa, ako aj moci suveréna. Výnimka stojí nad normou zákona. „Väčšina prípadov sa nachádza v strede, naproti tomu poznanie pramení z krajnosti.“

Snahy o neutralizáciu sa prejavujú v snahe odstrániť krajnosti: „Všetky tendencie moderného štátoprávneho vývoja sa uberajú smerom k obmedzeniu suveréna.“

Štát

Schmitt sa svojím myslením snaží napriek stavu, ktorý popisuje, zachrániť politično a pojem štátu. „Štát (...) sa stáva časťou sveta, ktorý nespočíva na ňom samom, ale v ktorom sa mu dostáva ním samotným neovplyvneného významu, naopak samotný štát je určený týmto významom. Štát ďakuje za svoju dôstojnosť zákonitosti, ktorá sa neodvodzuje z neho a oproti ktorej zostáva autorita štátu odvodená.“

Z toho teda vyplýva to, že zákon predchádza štátu, štát je v rámci zákona, nie zákon v štáte. Štátu nezávislému na jednotlivostiach a pominuteľnosti prisudzuje Schmitt zmysel v úlohe uskutočňovať zákon vo svete a skrze zákon naňho pôsobiť. Úloha štátu je príčinou toho, prečo je štát najvyššou mocou, jeho sein sa prekrýva vo sollen, resp. od sollen je odvodené sein. Avšak medzi normou a jej uskutočnením existuje neprekonateľná priepasť, keďže samotný zákon nemôže uskutočniť sám seba, to spočíva na ľuďoch, „strážcoch zákona“.

Schmitt mieri svojím prístupom jasne proti princípom parlamentnej demokracie, proti Weimarskej republike, keď odmieta odvodzovať dôstojnosť štátu (Würde) od odobrenia zo strany jednotlivcov, keďže štát je viac než len súhrn jednotlivcov, stojí nad nimi ako nadindividuálna inštancia, ktorá pôsobí proti nim s vlastnou pôvodnou autoritou až do tej miery, že konkrétne indivíduum mizne. To však platí aj pre jednotlivého konkrétneho nositeľa politickej funkcie. Dôležitejší než on je totiž jeho úrad a vykonávaná úloha. Preto neprekvapí tvrdenie, o „bezvýznamnosti jednotlivca“ a o „popretí jeho vlastnej subjektívnej empirickej skutočnosti“.

To sa vzťahuje na oblasť filosofie práva, neznamená to vytratenie individuálnej zodpovednosti a etiky. Práve naopak, ide o to, že jednotlivý človek sa musí stať niečím a realizovať čosi v inej sfére, v oblasti právnej filosofie má celok štátu (nestotožnený s vládou) prednosť. Ide o podobné tvrdenie ako Aristotelovo „obec je pôvodnejšia než jednotlivec, (...) celok je nutne skôr než jeho časť“.
Ak budeme spolu s Aristotelom predpokladať život v spoločenstve za cnosť človeka, ktorú má uskutočniť a spojíme to s tvrdením, že: „Preto bez cnosti je [človek] bytosťou najbezbožnejšou a najdivokejšou,“ potom v kontexte so Schmittom možno povedať, že depolitizácia súvisí s vypudením Boha a vedie k chaosu, anarchii.
Aplikovaním na jednotlivca ako vládcu (v prípade monarchie) je dôležité, aby aj uňho došlo k potlačeniu osobnosti. „Veľkosť štátnikov spočíva vo veľkosti ich poslania a jeho naplnení.“
Myšlienku absolútneho vládcu (der absolute Herrscher) pokladá Schmitt za najlepšie rozpracovanú v učení katolíckej Cirkvi, kde vďaka tomu došlo aj k najsilnejšiemu historickému prevedeniu v podobe pápežstva, keď je osoba pápeža púhym nástrojom, sluhom sluhov Božích, ktorému je jeho úrad len prepožičaný (Schmitt sa pritom nezaoberá konkrétnymi osobami, ktoré zastávali najvyšší kňazský úrad na Zemi).
Náležitú úctu si preto viac než konkrétna osoba zaslúži samotný úrad.

Svojvôli štátu sa Schmitt vyhýba skrze analógiu Božej a pozemskej moci. Panovník má svoj úrad prepožičaný od Boha, hierarchia pozemskej moci kopíruje hierarchiu Božieho kráľovstva, ktorá však je zrejmá už od stvoriteľského aktu, keď si človek podriaďuje stvorenstvo. Medzi Bohom a absolútnym monarchom existuje podobnosť, že sú obaja „viazaní“ zákonmi, resp. z ich samotnej podstaty plynie, že ani nemôžu chcieť, čo by sa im protivilo: „absolútny monarcha je podriadený zákonu, tak ako Boh teológii, ktorého všemohúca vôľa nemôže chcieť niečo zlé a nerozumné.“

Ak má byť absolútny monarcha skutočne absolútnym (nie však v zmysle totálneho štátu), vyžaduje úplné podriadenie (v oblasti práva a politiky), suverén rozhoduje o tom, kto je priateľ – nepriateľ, ten kto sa odmieta podriadiť a požaduje slobodu a autonómiu jednotlivca v štáte, stáva sa nepriateľom. Hodnota jednotlivca (tzn. konkrétneho vládcu) je odvodená od jeho úlohy a napĺňania poslania.

Vďaka tomu vzniká možnosť pre hodnotenie a rozlišovanie lepšieho od horšieho. „... jedine istota moci, ktorá radikálne prekračuje ľudskú moc, ktorá je k dispozícii, môže zaistiť morálne hodnotenie, ktoré skoncuje so svojvôľou: istota poslušnosť vyžadujúceho, neobmedzene vládnuceho a podľa vlastného zákona súdiaceho Boha.“

Politická teológia alebo analógie medzi političnom a teológiou

Podstatou politickej teológie Carla Schmitta je nachádzanie analógií medzi političom a teológiou. „Všetky podstatné pojmy moderného myslenia o štáte sú sekularizovanými teologickými pojmami. Nielen na základe historického vývoja, pretože boli prenesené z teológie do moderného myslenia o štáte, (...) ale aj podľa ich systematickej štruktúry.“

Následne uvádza Schmitt ako príklad výnimočného stavu, ktorý má v právnej vede význam analogický k pojmu zázraku v teológii. V oboch prípadoch sa prejavuje moc Najvyššieho, resp. suveréna absolútnym spôsobom, v danej chvíli je ten, kto koná, výhradným pánom situácie. Situácia nesamozrejmosti vytrháva z monotónnosti, dáva priestor, aby sa odhalilo poznanie o všemohúcnosti, toho, ktorý je pôvodcom konania.
Teológia i právna veda vyžadujú jasné rozhodnutie, podriadenie najvyššej autorite, poslušnosť jednotlivca voči celku. Obe pritom hovoria o jednote celku, kedy dochádza k jej narušeniu, to je definované Suverénom (hriech a zločin).

V situácii, keď je Boh i politično ohrozované liberalizmom, sa krvavá bitka odohráva medzi katolicizmom a ateistickým socializmom. Schmitt nestojí nestranne a pasívne mimo tohto boja, naopak, rozhoduje sa pre účasť na ňom. Tento boj sa našťastie nevedie pomocou modernej vojnovej techniky, ktorá „zbavila zmyslu všetkého, čo bolo na vojne heroického a slávneho, osobnú odvahu a radosť z boja.“
Práve preto ostáva možnosť pre hrdinskosť Schmittovho boja. V ňom sa stretáva s Bakuninom, ktorý „bojuje proti tomu, čo je Schmittovi drahé, spochybňuje to, o čom je Schmitt z hĺbky presvedčený. Útočí na pravdu Zjavenia a odmieta Božiu existenciu, chce poraziť štát a popiera univerzálny nárok rímskeho katolicizmu.“

Snahou ruského anarchistu je absolutizácia moci Satana. Podstatnou je však jeho predstava o ušľachtilosti človeka, ktorý je výlučne sám zo seba strojcom správnych foriem. Tento prístup je v príkrom rozpore s náukou o dedičnom hriechu, ktorá je zásadným styčným bodom teológie a politického myslenia. Vedomie neustáleho podliehania pokušeniam zlu vedie k oddeleniu dvoch ríš, k nemožnosti stotožňovania jedného s druhým. Bakuninovým paradoxom je však to, že sám sa stáva teológom antiteológie, diktátorom antidiktatúry.

Záver

Prienik medzi politickým myslením a teológiou sa dá vyjadriť pomocou kardinálnych cností politickej teológie Carla Schmitta, ktoré sú spojené s eschatonom: poslušnosť (autorite vládcu), odvaha (boj s nepriateľom), nádej (na vykúpenie) a pokora (ľudská nedokonalosť, hriešnosť) .

Moderná epocha smeruje k depolitizácii a neutralizácii, čo má za následok osamotenia človeka. Lenže takto „oslobodený“ človek si sám nedostačuje, potrebuje k životu druhého v rámci spoločenstva, ale zároveň sa potrebuje vzťahovať aj k Bohu. V tomto zmysle sa politično a Boh stávajú obeťami liberalizmu. Nenahraditeľnosťou Boha sa stráca garant, zdroj prepožičania politickej legitimity.
V tomto zmysle považuje Meier za jediné adekvátne označenie Schmittovho učenie práve pojmom politickej teológie.

Záverom možno položiť otázku, či Cirkev vydaním sa na novú „ekumenickú“ cestu po II. Vatikánskom koncile sama neuviazla v zajatí depolitizácie a neutralizácie.


Zoznam použitej literatúry

Aristotelés: Politika, Praha: 1998.
Bultmann, R.: Dějiny a eschatologie, Praha: 1994.
Meier, H.: Die Lehre Carl Schmitts. Vier Kapietl zur Unterscheidung Politischer Theologie und Politischer Philosophie. Stuttgart - Weimar: 2004.
Meier, H.: Was ist Politische Theologie? München: 2006.
Münkler, H.: Erkenntnis wächst an den Rändern, Die Welt 7. 4. 2005 In: http://www.welt.de/print-welt/article583822/Erkenntnis_waechst_an_den_Raendern.html
Schmitt, C.: Der Wert des Staates und die Bedeutung des Einzelnen. Berlin: 2004.
Schmitt, C.: Pojem politična. Praha: 2007.
Schmitt, C.: Politsche Theologie. Vier Kapitel zur Lehre von der Souveränität. Berlin: 1990.
Spann, O.: Der wahre Staat. Vorlesungen über Abbruch und Neubau der Gesellschaft. Leipzig: 1921.
http://de.wikipedia.org/wiki/Carl_Schmitt


Prevzaté z http://euportal.parlamentnilisty.cz