Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 4. 2012

Dary liberálneho katolicizmu
alebo
Sodomizmus v Cirkvi

Pre Božie milosrdenstvo, prečo vy, prekliati sodomiti, prahnete po dôstojnosti  cirkevných úradov s tak spaľujúcou žiadostivosťou?  
Sv. Peter Damiani, 1049

Koľko ohavnosti je dnes v Cirkvi, dokonca aj medzi tými, ktorí mocou svojho kňazstva musia celí patriť výhradne Kristovi.   
Joseph Ratzinger, 2005

Pravidlo ofsajdu bývalo jednoduchým a jasným pre každého. Keď stál v okamihu prihrávky niektorý hráč útočiaceho mužstva za obrannou líniou, rozhodca pískal ofsajd. Nové pravidlo je oproti starému oveľa nejasnejšie, rozlišuje aktívne a pasívne postavenie mimo hru. "Som manažér prvoligového klubu a sám tomu nerozumiem" sťažoval sa manažér Manchester City po tom, čo ho chybný výklad ofsajdového pravidla stál dva perfektné góly. Pripomína vám to niečo?

Porovnajte si anjelskú jednoduchosť a jasnosť vatikánskeho zákazu ordinácie homosexuálov  z roku 1961 s otvorenou škatuľkou červov z novembra 2005. Dokument z roku 1961 Starostlivý výber a výchova kandidátov pre stav dokonalosti a posvätné kňazstvo hovorí:
"Prístup k zloženiu rehoľných sľubov a ordinácii musí byť odopretý každému s hriešnym sklonom k homosexualite či pederastii."
Podľa tradičného pohľadu, pri použití futbalovej analógie, je kandidát alebo v ofsajde, teda je poznačený hriešnym sklonom k homosexualite a pederastii v dôsledku čoho sa  zakazuje takému človeku udeliť svätenie, alebo v ofsajde nie je, teda nemá tieto sklony a teda môže k ordinácii pristúpiť. Oproti tomu, dokument so zlovestne rozvláčnym názvom Inštrukcia týkajúca sa kritérií pre rozlišovanie povolaní s ohľadom na osoby s homosexuálnymi sklonmi v perspektíve ich vstupu do seminára a udelenia svätenia je návodom na nekonečné švindľovanie. Mix ortodoxných a modernistických tvrdení a liberálnych kľučiek, ktorý dáva heterodoxným klerikom všetko čo potrebujú, aby mohli podozrivých kandidátov započítať medzi pasívnych a teda "v hre", zatiaľ čo podľa zákona z roku 1961 stoja neodškriepiteľne "mimo hru."
Nová inštrukcia samozrejme vylučuje zo seminárov a nepripúšťa k sväteniu tých, "ktorí otvorene praktikujú homosexualitu, javia hlboko zakorenené homosexuálne sklony, či podporujú takzvanú gay kultúru." Tiež opakuje tvrdenie, že "sklony k homosexualite sú objektívne nezriadené" a zdôrazňuje neschopnosť homosexuálov vypestovať si skutočný zmysel pre duchovné otcovstvo, nevyhnutné pre kňaza. Biskupi, biskupské konferencie a predstavení sú tiež vyzývaní, aby vykonávali "usilovné rozlišovanie" medzi kandidátmi v "zhode s učením Cirkvi o služobnom kňazstve."
Je to zbytočné, pretože celý dokument, tak ako je vyvesené už v samotnom názve, pripúšťa, že tí "s homosexuálnymi sklonmi" v skutočnosti môžu byť do seminára prijatí a teda pristúpiť k sväteniu. Logika argumentácie v dokumente je jasná. Ak sa ich sklony nebudú javiť ako "hlboko zakorenené" bude sa taký kandidát posudzovať podľa "in dubio pro reo".  Toto je veľký, fatálny kompromis a žiarivé víťazstvo sodomitov, ktorí napriek tomu neprestávajú úskočne bľakotať o nespravodlivosti tejto inštrukcie. "Toto vôbec nie je všeobecný zákaz vstupu homosexuálov do seminárov" povedal jeden klerik pre stále viac homo-friendly Catholic Herald, sumarizujúc tento podlý kompromis, ktorý postavil dve milénia katolíckej múdrosti a doktríny na hlavu.
Čo by si o tejto inštrukcii pomyslel sv. Peter Damiani? Odporúčal by Rímu, aby sa snažil vyhovieť kňazským ašpiráciám tých, ktorí majú "nejaké sklony" k tomu, čo sám volal "špinavým nádorom sodomie"? Zdalo by sa mu rozumné, že dokument tak často opakuje, že týmto ľuďom patrí rešpekt?  Podporoval by kuriálne úsilie upokojovať tieto duše v tak strašnom smrteľnom nebezpečenstve namiesto ich prísneho pokárania? Svätcova odpoveď na každú z týchto otázok zaznamenaná v jeho skvelej Liber Gomorrhianus adresovanej Sv. Levovi IX v roku 1049, znie NIE! Aj v tej dobe medzi rímskym klérom zúrila sodomská pliaga a proti ktorej Peter a Lev rázne zakročili. O sodomitoch účinkujúcich "pod pretvárkou náboženstva" povedal, že by im "bolo lepšie trpieť ako laikom namiesto toho, aby zmeniac svoj odev ale nie svoju dispozíciu viedli iných spolu so sebou do záhuby".  Jeho opis telesnej, duševnej aj intelektuálnej devastácia spôsobenej homosexuálnymi skutkami (ktoré sú samozrejme dôsledkom homosexuálnych sklonov a myšlienok) stavia najnovšiu fušerskú smernicu do veľmi zlej perspektívy:
 Bez pochyby, tento hriech prekračuje vo svojej nesmiernosti všetky ostatné a je nemožné prirovnať ho k akémukoľvek inému zločinu. Nepochybne prináša smrť telu a skazu duši. Znečisťuje telo a dusí svetlo rozumu, vyháňa Svätého Ducha z jeho chrámu v ľudskom srdci a otvára dvere diablovi, podnecovateľovi chtíča.... Táto pliaga rozbíja základy viery, odčerpáva život z nádeje, rozväzuje putá lásky. Odstraňuje spravodlivosť, ničí statočnosť, zabíja miernosť a otupuje ostrie rozvážnosti.
Prirodzene, Damiani, miernil svoju silnú a drsnú kritiku nádejou, že modlitba a pôsty sú istým spôsobom ako podrobiť telesnú žiadostivosť a upozorňuje, že Božia láska a milosrdenstvo sú prostriedkom, ktorý nám nedovoľuje upadnúť do zúfalstva:
            vystríhajte sa malomyseľnosti ..... Vaše srdce nech bije dôverou v Božiu lásku a nezatvrdzuje sa v nekajúcnosti kvôli vášmu veľkému zločinu. Nie hriešni, ale bezbožní by mali zúfať. Nie  veľkosť zločinu, ale pohŕdanie Bohom odháňa od človeka nádej.
Nie je tu žiadny nemiestny súcit a Petrovo nemilosrdné zatratenie hriechu a jeho habituálnych páchateľov a spolupáchateľov je v absolútnom súlade s výrokmi svätcov, pápežov a koncilov. Ján Chryzostom vysvetľuje že, "Vrah oddeľuje dušu od tela ale títo (sodomiti) zabíjajú dušu v tele."
Potomstvo posledného koncilu prirodzene uprednostňuje humanistické zhýralosti psychoterapeutických manuálov pred večnou, teocentrickou náukou Petra Damianiho, Jána Chryzostoma, Bonaventuru, Pia V, Alberta Veľkého, Kataríny Sienskej, Petra Canisia, Gregora Veľkého, koncilov z Ancyry, Toleda a Tretieho Lateránu. Nehovoriac o veľkom počte iných. A čo je rozhodujúce, v kúrii chýba silný a nezávislý pápež, ktorý presadí nulovú toleranciu voči všetkým, uchádzačom so sodomitskmi sklonmi akéhokoľvek typu, tak ako to urobil Lev IX v odpovedi na  Liber Gomorrhianus:
Aby sa zlovoľnosť tejto odpornej nečistoty nerozšírila nepotrestaná, musí byť odstránená vhodným represívnym zákrokom so všetkou Apoštolskou prísnosťou. A tak všetci, čo sa poškvrnili niektorým zo štyroch typov tejto ohavnosti sú s ohľadom na príslušnú cenzúru, zbavení naším rozhodnutím a posvätným zákonom všetkých hodností v Cirkvi, ktorá je Nepoškvrnená .....Ak by sa dakto odvážil kritizovať či útočiť na tento dekrét uvaľujúci vymenovaný Apoštolský trest, riskuje stratu svojej hodnosti.
Treba poznamenať, že Peter Damiani vymenoval "štyri druhy ohavnosti" rôzneho stupňa a závažnosti, pričom vypozoroval, že preláti mávajú sklon udeľovať za "nižšie stupne" len mierne tresty a preukazovať vinníkom "nemiestnu zhovievavosť" a tým podkopávajú hriešnikov strach z Božieho trestu a utvrdzujú ho v hriechu.
Vatikánska nechuť vydať jasný, plošný a nespochybniteľný zákaz príjmania homosexuálov "s nižšími stupňami náklonnosti" do seminárov je recept na katastrofu. Nie len, že podkopáva vlastné učenie o vnútornej zvrátenosti a nezriadenosti takýchto sklonov, ale otvára dvere seminárov rehabilitovaným sodomitom a tým, ktorí dokážu svoje sklony niekoľko rokov udržať v skrytosti. Tento totálny obrat v prastarom postoji absolútneho odmietania sodomie sa vynoril po poslednom koncile, pod  pláštikom falošnej lásky, falošného optimizmu, rozplizlej nejednoznačnosti. V tomto liberálnom prostredí nebolo ťažké vytvoriť zmenu paradigmy, v ktorej sa ontologická dôstojnosť každej duše, ktorá pramení z jej podobnosti na Boha, zamieňa s morálnou dôstojnosťou, ktorá je udržiavaná súcnom, ktoré vďaka rozumu a slobodnej vôli dokáže odmietať zlo a príjmať dobro. Ontologická dôstojnosť je vlastná každému, vrátane sodomitov, morálna nie. V snahe pripísať sodomitom morálnu dôstojnosť sa mylne vytvoril pojem "homosexuálnej osoby" čím sa postavila na hlavu celá katolícka antropológia. Z Boha sa tak robí klamár, ktorý stvoril ľudí so zabudovaným lístkom do pekla a celkovo sa ignoruje existencia žiadostivosti ako dôsledku dedičného hriechu. Je nepredstaviteľné aby Boh stvoril človeka a vybavil ho
homosexualitou, ktorú mu v zápätí zakázal uspokojovať. Všetko, čo Boh stvoril je dobré a orientované na život. Klasický modernistický úskok je rozostrenie rozdielov a zavedenie nových propagandistických pojmov ako homofóbia a sexuálna orientácia.  Kardinál Hume, v snahe podkopať už tak dosť nejednoznačné vatikánske stanovisko v ktoré sa nachádza liste všetkým americkým biskupom z roku 1992 napísal neslávny okružník známy ako "Poznámka k učeniu Cirkvi o homosexuálnych osobách (1995)" kde stojí :

"Konkrétna orientácia alebo sklon homosexuálnej osoby nie je morálnym zlyhaním ..... Byť homosexuálnou osobou potom nie je ani morálne dobré ani morálne zlé. Je to homosexuálny pohlavný akt, ktorý je morálne zlý "

Zredukovaním morálnej pripočítateľnosti len na skutky kardinál Hume a s ním väčšina pokoncilnej hierarchie legitimizuje hriešne myšlienky a reči. Ale Cirkev vždy učila opak. Snaha vyjsť homosexuálom v ústrety redukciou morálnej pripočítateľnosti len na skutky je založená na náhľade, že pokušenie, či myšlienkou či slovom, nie je hriech. Hoci to je pravda, treba si uvedomiť, že morálna teológia považuje aj myšlienky a slová za skutky a túžba spáchať hriech je rovnako zlá ako samotný hriech. A žiadostivosť je hriech. Náš Pán hovorí, že kto túži so ženou cudzoložiť, už s ňou v srdci scudzoložil. Morálna teológia Cirkvi rozoznáva fázu, ktorá sa volá pokušenie, kedy hriešnu myšlienku človek odmieta a vtedy sa nejedná o hriech. Keď však človek súhlasí, upadá do hriechu. Samozrejme nedá sa absolútne presne určiť, kedy pokušenie končí a nastáva súhlas, ale Cirkev vždy učila, že s pokušením treba usilovne zápasiť modlitbou a prostriedkami milosti. Ak aj predpokladáme že existuje cnostný homosexuál, ktorý bojuje s pokušením a teda  jeho myšlienky a sklony nie sú hriechmi, stále to nedáva argument pre legitimizáciu jeho sklonov, pretože tie sú nezriadené samé v sebe, na rozdiel od  túžby súložiť so ženou, ktorá je morálne prípustná v platnom manželstve. Ak sa na pokušenie pozerá ako na legitímny výstup homosexuálnej túžby, stavia sa tým homosexualita na úroveň normálnej sexuality medzi mužom a ženou.

V prípade homosexuality sú VŠETKY myšlienky aj skutky hriešne. Nejestvuje legitímny výstup pre uspokojenie homosexuálnej žiadostivosti. Všetky homosexuálne skutky, túžby, žiadosti, myšlienky musia byť odmietnuté. V homosexualite sa, na rozdiel od heterosexuality, nenachádza žiaden morálne prípustný prvok. Prečo musia byť homosexuáli odmietnutí aj keď sa obmedzujú len na myšlienky a túžby? Homosexuál žijúci v celibáte (tak ako sa o ňom často hovorí v biskupských dokumentoch) už spáchal sodomiu vo svojom srdci.

Vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery, že sklon sám musí byť považovaný za objektívne nezriadený je zámerne prehliadané. Táto posledná pokoncilná snaha o korozívne prerozprávanie tradičného katolíckeho postoja a učenia o homosexualite, teda inštrukcia z roku 2005, je dôkazom sodomitskej infiltrácie a neúnavnej propagandy nízko aj vysoko postavených disidentov.
Potom prichádza najvyššia mantra propagandistickej vojny: ad nauseam odvolávanie na celibát, ako rozhodujúci faktor pri určovaní vhodnosti pre ordináciu. Neustálym opakovaním toho, že homosexuál je schopný žiť v celibáte tak ako aj heterosexuál (čo je dokázateľná nepravda), sodomiti a ich liberálni ochrancovia úspešne vniesli do cirkevnej rozpravy hetero - homo sexuálnu ekvivalenciu.  Neriešia to, že boj o zachovanie čistoty v kňazstve u človeka poznačeného hlboko zakorenenou psychologickou nezriadenosťou náklonnosti k rovnakému pohlaviu je oveľa, oveľa ťažší ako u normálne nastaveného muža. Použijúc výrok Sestry Lucie, toto  dezorientácia diabolských rozmerov. Zatiaľ čo každý, kto má aspoň štipku intelektuálnej poctivosti to chápe, nikto nie je taký slepý a intelektuálne perfídny ako takzvaný liberálny katolík, ktorý popierajúc záväzný charakter Písma, Tradície a Magistéria usiluje o uspôsobenie Viery okolitej degenerovanej kultúre a vlastným hriešnym sklonom. A slepota spojená so sodomiou podľa Petra Damianiho "dusí svetlo rozumu a odstraňuje pravdu z ľudskej mysle."
Okrem toho, okamžite za pasážou, ktorá zakazuje aktívnym sodomitom vstup do seminára a svätenie, nasleduje modernistický dodatok, že "Cirkev si ich hlboko váži ako osoby"!  Toto uráža zbožný sluch katolíkov, ktorí sa, tak ako Vatikán za starých čias, stránia tohto opovrhnutia hodného falošného súcitu a  falošnej úcty k apostatom a verejným hriešnikom a na miesto toho usilujú modlitbou aj skutkom o ich obrátenie. Všetky tieto chyby v inštrukcii  nás vedú späť k homosexuálnej rozvratnej sieti , ale tiež svedčia o tom, že marš liberálnych doktrín skrze srdcia a mysle katolíkov stále pokračuje. To, že početní neokonzervatívni komentátori dokument vítali, osvojac si podivnú mantru "zdržanlivého homosexuála" len potvrdzuje prítomnosť plazivého a všetko prenikajúceho modernizmu na všetkých úrovniach Cirkvi.

Nástup "levanduľovej mafie", ako sa homo-lobby v Cirkvi nazýva, je dobre zdokumentovaný v mnohých knihách, prvú z nich The Homosexual Network  vydal už v roku 1982 otec Enrique Rueda. Najobšírnejšie a najlepšie publikácie z poslednej doby sú  Amchurch Comes Out (Paul Likoudis 2002) a Good Bye Good Men - How Liberals Brought Corruption into the Catholic Church - (Michael S.Rose 2002).

Otec Mankowski vysvetľuje, ako sa im to podarilo. Celkom jednoducho, biskupi, rehoľní predstavení a iní vplyvní muži, sú často krát totálne kompromitovaní utajenými súkromnými škandálmi, v ktorých figurovali buď ako páchatelia, alebo ako komplici. A obava z odhalenia je ako sud s pušným prachom na ktorom sedia, čo vysvetľuje obrovský nárast vplyvu levanduľovej mafie, enormný podiel ktorý majú biskupi na modernistickom dissente a nezáujem biskupov rázne riešiť škandály, svätokrádeže a zvrátenosti, ktoré denne pozorujeme:
Ak máme uviesť nejaký príklad, tak počas prezidentských volieb v USA, bol jeden "vplyvný biskup" spomínaný v súvislosti so svätokrádežným  udeľovaním sv. príjmania propotratovému demokratickému kandidátovi Johnovi Kerrymu. Novinár Rod Dreher situáciu komentoval takto: "Viem, že tento biskup je vo svojom osobnom živote ťažko kompromitovaný  a čo je dôležitejšie viem, že informácie o tom, napriek tomu že sú pred verejnosťou utajené, sú všeobecne známe vo vysokých mediálnych aj cirkevných kruhoch. To že sa  tieto informácie nedostali k špičkám Demokratickej strany je nepravdepodobné. Preto nečakám, že biskup, i keby ho o to žiadali, príde s akoukoľvek kritikou Johna Kerryho. V skutočnosti čakám, že príde s vrúcnou ponukou zmierenia a "uzdravenia". Možno to  bude myslieť úprimne, alebo sa bojí, čo by sa vynorilo ak by zaútočil na Kerryho propotratový postoj.
Čo mohlo motivovať edinburghského kardinála O’Briena aby kňaza, ktorý poslucháčom svojej rozhlasovej relácie odporúčal kontaktovať  "gay" poradne a potratové kliniky označil za "vykonávateľa Božieho a pápežovho diela" ? Alebo prečo cardiffský arcibiskup Smith neodpovedal na obvinenie zverejnené vo Wales on Sunday, že odmieta riešiť minimálne ôsmych kňazov vo svojej diecéze, ktorí sú otvorenými homosexuálmi? Ako vysvetliť neprestajnú a neospravdlniteľnú zhovievavosť kardinála Murphy O’Connora so svätokrádežami  páchanými sodomitskými pochodmi ako napr. Roman Catholic Gay and Lesbian Caucus. A prečo v roku 2000, po tom, ako prípady sexuálneho zneužívania potupili a zahanbili Cirkev v Škótsku biskup Joseph "nestarám-sa-o-sexuálnu-orientáciu-kňazov" Devin odmietol policajné vyšetrovanie perverzného kňaza Jima Nicola, ktorý zavesil na internet film, v ktorom sa sám oddával zvrátenému sexu s mužom.

Tvárou v tvár týmto nekonečným škandálom sa rozzúrení a znechutení veriaci pýtajú: Je odpornejší hriech nedbanlivosť a spoluvina alebo táto falošná láska, liberálna ideológia a hlúposť? Čo všetko sa ešte skrýva v pevne zamknutých diecéznych skriniach ?

Pretože diabolský duch Sodomy zničí všetko čoho sa dotkne, vzorec je rovnaký vždy a všade: akokoľvek zlé sa veci zdajú na povrchu, pravda skrytá vo vnútri je ešte horšia. A medzi tým môže americká hierarchia nonšalantne špičkou čižmy (ako vídame vo westernových filmoch) prevracať mŕtvoly desiatok homosexuálnych kňazov, ktorí zomreli na AIDS alebo spáchali  v obavách pred policajným vyšetrovaním samovraždu. Vitajte v mrzkom labyrinte levanduľového sveta pokoncilnej Cirkvi. Proti nemu sa morálka a mravy hoc aj renesančného Vatikánu zdajú .... no predkoncilné.
Protestovať v Ríme proti brutalite levanduľovej mafie je zbytočné, najmä po tom, čo Benedikt XVI povýšil do funkcie prefekta Kongregácie, ktorá dohliada nad vierou a mravmi otrasného Levadu. Funguje to bezchybne. Vatikánske ťažké kalibre ako Levada vydávajú elastické direktívy v štýle posledného koncilu, ktoré ich podobne zmýšľajúcim bratom v biskupskej službe dávajú dostatok priestoru na zachovanie pokoncilného status quo, čo v tomto prípade znamená presun dôrazu zo všeobecného zákazu na zákaz svätiť "verejných" homosexuálov.  2.marca 2006, počas uvádzacej ceremónie nového rektora Severoamerického pontifikálneho kolégia v Ríme, Levada zhromaždeným seminaristom povedal: " Uvedomuje si (kňaz, ktorý svoju homosexualitu neskrýva) akú prekážku týmto kladie svojej schopnosti predstavovať Krista, ženícha svojej nevesty, Božieho ľudu? Nevidí, že jeho deklarácia ho stavia do protikladu s manželským charakterom lásky, ako ju zjavil Boh a ako ju premietol do ľudstva? " Prečo kardinál stavia debatu o nespôsobilosti homosexuálov na kňazstvo výlučne na pojmoch "otvorenej, verejnej a deklarovanej homosexuality"? Máme si snáď myslieť, že skrytá, súkromná a nedeklarovaná homosexualita nie je prekážkou? Posolstvo Levadu seminaristom sa javí takto: "Ak vás vnímajú ako homosexuála, máte problém. Ale ak vás ako homosexuála nevnímajú, môžete bez obáv pokračovať a prijať kňazstvo." Týmto spôsobom sa vatikánska inštrukcia neustále prepisuje a prekladá do stále nejednoznačnejšej reči a jej zmysel sa tak zredukoval na tvrdenie, že homosexuál môže byť vysvätený, ak je ochotný to udržať v tajnosti. Takýmto spôsobom túto inštrukciu vykladá väčšina biskupov Západu.

Slávna veta Pavla VI o "Satanovom dyme" sa javí stále menej ako farbistá metafora a stále viac holá skutočnosť. Pavol VI hovoril o slobodomurároch a komunistoch, temných silách, ktoré sa infiltrovali do Svätej Matky Cirkvi. Bývalá komunistka Bella Dodd raz povedala, že keď bola aktívnou členkou strany tak jednala s nie menej ako štyrmi kardinálmi, ktori pre nich vo vnútri Vatikánu pracovali. Alica von Hildebrand hovorí:

 "Pavol VI požiadal arcibiskupa Gagnona, aby vykonal vyšetrovanie ohľadom infiltrácie Cirkvi týmito mocnými nepriateľmi. Gagnon úlohu prijal a spracoval výsledky v objemnom spise bohatom na hrôzostrašné skutočnosti. Keď bol hotový, žiadal pápeža o stretnutie aby mu odprezentoval zistenia, ale stretnutie bolo zamietnuté. Pápež nariadil uložiť dokument v špeciálnom trezore archívu Kongregácie pre klérus. Tak sa stalo a hneď nasledujúci deň niekto trezor vylúpil a dokument ukradol. Samozrejme, Vatikán o takýchto veciach obyčajne neinformuje média, ale táto správa sa nejakým spôsobom dostala do L’Osservatore Romano. Gagnon mal ešte jednu kópiu a opäť požiadal o súkromné stretnutie s pápežom.  Keď bolo opäť odmietnuté, zbalil sa a vrátil domov do Kanady."

Nečudo, že nebohý otec John Hardon S.J. sa v Ríme nedostal nikam, keď prišiel so svojím spisom o zvrhlíkoch medzi americkým klérom. Homosexuáli sú treťou skupinou "mocných nepriateľov", ktorá prenikla do Cirkvi. Ich vplyv vo Vatikáne je badateľný v mnohých smeroch: prakticky žiadna reakcia na homosexuálne škandály, ochrana pederastov ako Marcial Maciel, hýčkanie komplicov, ako napríklad kardinál Law z Bostonu, ktorého spravili arcikňazom v Santa Maria Maggiore.
Levanduľová mafia strčila svoje paprče aj do prvej edície posledného katechizmu, keď do paragrafu 2358 prepašovala  propagandistickú a žiadnym dôkazom nepodloženú vetu, že homosexuáli "si svoj homosexuálny sklon nevybrali". V druhej edícií táto veta už nie a stojí tam "Tento sklon je objektívne nezriadený", ale klerikálni perverti a ich podporovatelia úmyselne citujú prvú edíciu tohto katechizmu čo svedčí o obrovskej moci, ku ktorej sa dopracovali. Homosexuálna klika je prirodzene uspôsobená pre tajnostkárstvo, zahmlievanie a rozvrat.  Michael Rose v Good Bye Good Men, píše, že len tí, ktorí prejavovali sympatie k sexuálnej revolúcii boli príjmaní do rehoľných domov a seminárov, kde vládla homosexuálna sieť. Uchádzači, ktorí zastávali tradičné katolícke učenie, že homosexuálne činy sú smrteľné hriechy a homosexuálna náklonnosť je podstatne nezriadená, boli systematicky odmietaní. Rozvratné homosexuálne hnutie neprestajne prekvitá.

Koreňom celého problému a nie len tohto je samozrejme liberalizmus. Homosexuálny a pedofilný klérus je jeho najodpornejší symptóm, alebo "dar" ak chcete, ktorý venovali Cirkvi horliví vyznávači laického aj klerikálneho liberalizmu - takzvaní liberálni katolíci - ako dôsledok ich liturgického, teologického a morálneho vzdoru. Lex orandi, lex credendi, lex agendi - to ako sa modlíš určuje to čomu veríš a to určuje to ako sa správaš. Hľadanie, vyšetrovanie a skúmanie kňazov, ktorí sú podozriví z homosexuality je životne dôležité. Títo muži, prebývajúci po farnostiach sú vážnym nebezpečenstvom hlavne pre deti a dospievajúcich, musia byť vyhnaní od oltárov a od našich rodín, pre dobro nás aj  ich samotných. To je však len náplasť, ktorá nerieši podstatu problému a nejde k jeho liberálnym koreňom.
Najväčšia kríza ktorej čelíme je trojhlavý drak: zlá teológia, zlá liturgia a zlá morálka. Rozvratnícki teológovia, ktorí vyučujú neverne a neposlušne Magistériu sú len podporovaní a utvrdzovaní vo svojej činnosti škandálnymi liturgickými excesmi, ktoré vedú k absolútnej neúcte k posvätnu, či ide o Skutočnú Prítomnosť alebo o Najsvätejšiu Obetu. Spolu nevyhnuteľne splodili a živia beštiu divokej amorálnosti.
Prečo? Pozrite na odpor k Humanae Vitae z roku 1968. Otvorený útok na Magistérium nevyhnutne vyvolá liturgické excesy. Prízemné celebrovanie omše, ktorému chýba akákoľvek dôstojnosť a úcta, akýkoľvek náznak posvätna a obety bolo rozšírené kádrami, ktoré si uzurpovali "ducha koncilu". Poskrývali tabernákuly, spravili z omše obyčajnú večeru, používajú neplatnú matériu a formu čím dokázali, že tak ako Humanae Vitae, tak aj Rímsky misál a liturgické predpisy netreba poslúchať. Tieto dve kreatúry vytvoril tretiu obludnosť, opovrhovanie ba celkové popieranie morálneho zákona. Ak sa teológovia a liturgici mohli odtrhnúť z reťaze, prečo by potom zosobášené páry nemohli brať antikoncepciu? A keď môžu laici, prečo nie kňazi? Sexuálne zvrhlosti v seminároch zvyčajne súvisia z heterodoxnými prednáškami z teológie a liturgickým neporiadkom v kostole. A čo sa naučia v seminároch prinášajú do farností. Lex orandi, lex credendi, lex agendi.
Nie všetky semináre sú také a v mnohých sa podarilo dosiahnuť významné zlepšenie ale stále zostáva veľa, ktoré sú stokami bludov, neúcty a sexuálnej amorality. Iróniou je, že práve tieto žumpy potom spúšťajú hony, nie na zvrhlíkov a kacírov, ale na zbožných a pravoverných mužov verných Rímu,  označiac ich za rigidných konzervatívcov a tradicionalistov. Z dobrého dôvodu Lev XIII napísal, že najhorší nepriatelia Cirkvi sú liberálni katolíci. Blahoslavený Pius IX v liste francúzskym biskupom  18.6 1871 hovorí:

"To čoho sa bojím nie je Parížska komúna. Nie, bojím sa liberálneho katolicizmu.... Ako som povedal už viac než štyridsať krát a teraz opakujem aj vám, pretože vás milujem, ozajstnou pliagou Francúzska je liberálny katolicizmus, ktorý sa snaží zjednotiť dva princípy tak opačné, ako je oheň a voda."

Dnes, naši politicky korektní preláti, až na zriedkavé výnimky stelesňujú deštruktívneho liberálneho ducha. "Kňazstvo sa dnes pokladá za homosexuálne zamestnanie" sťažoval sa nedávno jeden kňaz. Nemožno si nevšimnúť, že liberálny a ortodoxný katolicizmus vedú vyhladzovaciu vojnu. To však nemôže trvať naveky a monumentálne finále sa blíži. Mnohí poznáme posolstvo Panny Márie z La Salette z roku 1864 a Božom hneve, ktorý dopadne na Cirkev a Rím pre hriechy hedónistického kléru. Sv. Mikuláš z Flue (1417-87) predpovedal: "Cirkev bude potrestaná, lebo väčšina z jej členov, nízkych i vysoko postavených bude zvrátená. Cirkev bude padať hlbšie a hlbšie, až sa bude zdať že nadobro zanikla a Peter a Apoštoli už nemajú nástupcov. Potom ale bude opäť vyvýšená." Panna Mária v Quite začiatkom 17. storočia zjavila, že bude Cirkev v 20. storočí zasiahnutá ohromnou krízou vo forme množiacich sa bludov, ktoré takmer udusia svetlo Viery. Nečistota zaplaví svet a Cirkev ako "špinavé more" a  zvrátenosť mravov a zvykov bude takmer úplná.

Napriek všetkým svojim intelektuálnym darom, nie je dnešný pápež srdnatou konfrontačnou postavou, ktorú dnes v hodine dvanástej potrebujeme pre nastolenie tvrdej politiky proti levanduľovej mafii a liberálnym prelátom i laikom. Jeho obšírne a rozvláčne kázne a knihy nenahradia vehementný zákrok. Napriek tomu, že si stále zachováva správne chápanie pápežskej moci, moci prikázať či zakázať čokoľvek je potrebné pre dobro Cirkvi, odmieta ju použiť. A tak nám neostáva len sa modliť za rezolútneho krízového pápeža. Ak Boh nevypočuje naše prosby, tak záverečnú bitku, v ktorej katolíci zlikvidujú liberálnu špinu, bude pozorovať, ako Sv. Mikuláš z Flüe predpovedal, len veľmi malý zvyšok kedysi veľkolepej Cirkvi. Sv. Gregor VII, Sv Pius V, Gregor XVI, Sv. Pius X, Pius XI, –  krízoví pápeži, orodujte za nás!

prevzaté a upravené z www.christianorder.com (autor neuvedený)

Preklad, výber a kompilácia Jozef Duháček