Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 4. 2012

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (8.)

Juraj Sirotný 

6. Katechizmus katolíckej Cirkvi

Po koncile mnohí západoeurópsky teológovia vytvorili nový slovník pojmov, v ktorom len málo slov prežilo vo svojom pôvodnom význame. Napríklad slovo viera. Za posledných štyridsať rokov sa toto slovo používa v rôznych významoch, len nie v tradičnom, ktorý sa po stáročia vyučoval vo všetkých katolíckych školských zariadeniach, teda: „Viera je súhlas rozumu s pravdou, ktorá je zjavená Slovom Božím, Táto pravda ku nám prichádza z vonka a nevychádza nejakým spôsobom z vnútra. Túto pravdu veríme na základe Božej autority, ktorá nám ju zjavila.“ Na druhej strane sa  v jednom dokumente francúzskej katechetickej komisie môžeme dočítať: „Pravda nie je prijatie niečoho dokonalého a hotového, ale niečo, čo sa stále tvorí.“                                                                                                                                                     
Podľa tradicionalistov tieto a mnohé iné definície sú liberálnymi teológmi vysvetľované „novým“ spôsobom, ktorým podľa nich odporujú doktríne a dovtedajšiemu učeniu cirkvi. Toto učenie je systematizované v takzvanom Katechizme katolíckej cirkvi. V ňom je zapísané učenie, etika a prakticky aj organizácia celého cirkevného života. Je to systematizujúci a vysvetľujúci dôležitý dokument Katolíckej cirkvi. Je  základnou príručkou a  pevné vodítko pre katolíka tak laika, ako aj kňaza, alebo iného člena kléru. V tejto oblasti je prax v Katolíckej cirkvi taká, že pre celú Cirkev platí jeden oficiálny tzv. Rímsky katechizmus, ktorý je v latinskom jazyku. Z tohto katechizmu poverené katechetické komisie robia preklady do daných národných jazykov pre užívanie a potreby veriaceho spoločenstva. Aby bol katechizmus platný, musí mu byť udelení imprimatur, buď miestnym biskupom s príslušnou katechetickou komisiou, alebo čoraz častejšie aj biskupskou konferenciou danej krajiny.

6.1 Od holandského katechizmu až k „Pierres vivantes“

Tradicionalistická kritika po II. vatikánskom koncile sa vo veľkej miere upriamila na nové katechizmy, ktoré sa začali vydávať v druhej polovici 60. rokov minulého storočia. Všetky nové katechetizmy boli podľa Lefebvra inšpirované viac-menej Holandským katechetizmom, ktorý bol zverejnený v roku 1966 a dostal schválenie - imprimatur od holandského kardinála Alfinka. Vo svojej knihe Otvorený list bezradným katolíkom Lefebvre tento katechizmus podrobne rozoberá: „Holandský katechizmus nič nehovorí o anjeloch a neučí o nich, neučí o tom, že ľudská duša je bezprostredne stvorená Bohom. On dáva na vedomie, že dedičný hriech neprechádza dedične od našich prarodičov na všetkých ich potomkov, ale že ľudia ho na seba uvalili sami následkom svojho života uprostred  ľudskej spoločnosti, v ktorej vládne zlo. Teda dedičný hriech má epidemický charakter. Panenstvo Panny Márie nie je v tomto katechizme jednoznačne zmienené. Nehovorí sa tu o tom, že náš Pán zomrel pre naše hriechy, že bol Otcom týmto úmyslom  poslaný na zem a že nám touto cenou získal Božiu milosť. O svätej omši sa hovorí ako o hostine a nie ako o obeti. Jednoznačne sa nehovorí o reálnej prítomnosti Kristovej v eucharistii, ani o skutočnej transubstanciácii.“ 
Lefebvre si všíma aj nezrovnalosti medzi katechizmom a tradičným učením Cirkvi aj v oblasti sviatostí a cirkevno-správnej, kde celý výklad o zjavených tajomstvách končí podľa neho v agnosticizme a relativizme: „Úrad kňaza je zúžený a úrad biskupa je chápaný ako poverenie, ktoré mu bolo zverené „božím ľudom“ a ich učiteľský úrad je predkladaný ako záväzné realizovanie toho, čo verí spoločenstvo veriacich... Najsvätejšia Trojica, tajomstvo troch božských osôb nie je dostatočne vyložené.“
Tento katechizmus bol síce na podnet Pavla VI. preskúmaný a v roku 1967 kardinálska komisia odporučila Svätej stolici, aby  žiadal zmenu sporných desať bodov. Podľa Lefebvra sú však tieto body skutočným útokom na podstatné články viery a na svoju obhajobu si za svedka volá pápeža Pia X. a jeho encykliku Pascendi Dominici gregis, kde o modernistoch píše, že vždy sa snažili zmiešavať pravdu s omylmi. Ešte pred koncilom by celý výtlačok bol odsúdený , zakázaný a išiel by na index.
Holandský katechizmus nastúpil ako prvý na túto cestu a v celej rade ďalších katechizmov môžeme nájsť podobné, z katolíckeho hľadiska problematické formulácie. V mojej práci sa okrajovo zmienim ešte o dvoch, ktoré sú hodné spomenutia, a to francúzsky a kanadský katechizmus.

6.2  Pierres Vivantes

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia vydala francúzska biskupská konferencia zbierku najdôležitejších katolíckych vieroučných dokumentov s názvom Pierres VivantesŽivé kamene. Tento katechizmus bol zostavený formou otázok a odpovedí a mal slúžiť ako príručka pre katechétov a kňazov pri vyučovaní náboženstva v školách. V mnohých prípadoch sú „animátori katechézy“  vyzývaní k tomu, aby postupovali tak, aby si dieťa jednoducho zvolilo nejaké ľubovoľné náboženstvo. V katechizme sa uvádza, že pre dieťa je prospešné vypočuť si neveriacich, ktorí ho môžu mnohému naučiť, čo je s pozície tradicionalistického vnímania takmer neprijateľné. Na inom mieste sa môžem dočítať, že je nutné vytvoriť skupiny, aby si deti navzájom pomáhali s vysvetlením, že takto sa najlepšie pripravia na „sociálne boje“. Cirkev je k tomuto proletárskemu boju odhodlaná pripojiť sa po boku Proudhona, Martina Luthera Kinga, no zatiaľ nevie, aké miesto má v ňom zaujať. Uspokojuje sa však s tým, že „pranieruje nespravodlivosť“. Tento viditeľný príklon katechizmu „naľavo“ korešponduje s celkovým dianím v Cirkvi po II. vatikánskom koncile.  Tížik hovorí, že na koncile sa zrodili nové pluralistické teológie, ako oslobodenia, feminizmu, nádeje, „smrti Boha“.  Lefebvre túto knihu recenzuje so slovami: „Pierres Vivantes sa chráni pred tým, aby jasne vyslovilo niečo istého, okrem nových, nezvyklých a  cudzorodých domnienok, ktoré sú Tradícii cudzie.“
Tradicionalisti, ktorí na sklonku šesťdesiatych rokov v Rímskej kúrii ešte ostali, menovite kardináli Ottaviani a Siri túto knihu napadli. V mnohých prípadoch tento katechizmus zastáva z katolíckeho pohľadu až trúfalé formulácie vieroučných výrokov. Napríklad o knihe Genezis jeden z autorov tvrdí, že Boh svet nestvoril, iba autor Genezis, tak ako všetci ľudia sa prirodzene pýtal na pôvod sveta a svoju víziu prebásnil. Nový zákon začína Turícami a zoslaním Ducha svätého. Dôraz je kladený na prvé spoločenstvo, v ktorom prepuká hlásanie viery. Odtiaľto sa prví kresťania „rozpomínajú“ na verejné účinkovanie Krista a dokonca jeden z učeníkov „rozpráva“ o detstve malého Ježiša. Aj človeku, ktorý nemá širšie teologické vzdelanie,  musí byť jasné, že pre kresťanov je takáto interpretácia Svätého písma prinajmenej problematická. V Pierres Vivantes sa čitateľ môže dočítať, že rozvod je možný, že duša nie je večná, je sporné či existuje peklo a za kňazom sa chodí preto, aby katolík sa pýtal, čomu má veriť a čo má robiť. Lefebvre výstižne celú koncepciu katechizmu vystihuje: „Lajtmotívom celej reformy katechizmov je hon na ´istoty´. Kritizujú sa kresťania, ktorí ich vlastnia a strážia si ich ako lakomci svoj poklad. Bývajú považovaní za egoistov, za nasýtených. Musia sa otvoriť opačným názorom a prijať rozdiely.“

Kanadský katechizmus pre školákov je kritizovaní tradicionalistami najmä preto, že otvorene podporuje vzburu detí proti rodičom. Jedna kapitola má názov Pretrhnutie. Deti bývajú vyzývané k tomu, aby sa rozišli so všetkým, čo ich zväzuje; s rodičmi, tradíciou, so spoločnosťou a aby si našli cestu k k svojej vlastnej osobnosti, ktorú všetky tieto putá dusia. V katechizme je uvedený príklad: „Je potrebné odtrhnúť sa od rodiska, tak ako malé kuriatko prebíja škrupinku vajíčka aby sa dostalo von. Dieťa je povinné dostať sa zo svojej škrupinky, to znamená rodiny, ktorá brzdí jeho rozvoj. Musia sa teda prerušiť vzťahy s rodinou, s rodičmi a potom aj so spoločnosťou, pretože i ona nás brzdí a je konvenčná.“  Sú v ňom  aj kapitoly venujúce sa sexu spolu s obrázkami, ktoré sú pre katolíka absolútne neprijateľné. Tento katechizmus schválil predseda biskupskej komisie Quebecu.

6.3 Nová teológia

Po II. vatikánskom koncile vznikol najmä vo vyšších teologických kruhoch v západnej Európe a severnej Amerike nový fenomén, ktorý tradicionalisti a aj niektorí modernisti prekvapivo zhodne nazývajú teologické bádanie. To v praxi znamená, že celá teológia sa musí prispôsobiť duchu doby a plynutiu času. Svet sa vyvíja tak rýchlo, že staré „nemoderné teórie“ sa musia nahradiť novými, ktoré vyhovujú „potrebám eucharistického spoločenstva“. Ako by to však malo vyzerať konkrétne, to nevedia ani samotní teológovia. Podľa tradicionalistov dvojznačnosť a odmietnutie učenia v jeho rýdzo katolíckej podobe, ktoré je reprezentované najmä tomizmom, toľko kritizovaným progresivistickým klérom, má za následok teologické práce ktoré tvrdia veci absolútne nezlučiteľné. Lefebvre vo svojich prednáškach v polovici 80. rokov poukazoval na niektorých teológov, ktorí sa pokúšajú o syntézu katolicizmu a nekatolíckych učení všetkého druhu. Tieto teologické prešľapy analyzuje: „Mladí študenti, ktorí navštevujú takéto prednášky sú kúsok po kúsku prenikaní omylmi; dostanú vzdelanie, ktoré nie je katolícke. Podobne je to aj s prípadom, kedy jeden dominikán na univerzite vo Fribourgu  rozprával, aký je predmanželský styk normálny a žiadúci... Dekan Smulders z teologickej fakulty v Amsterdame tvrdí, že svätí apoštolovia  Pavol  a Ján predstavili veriacim falošný obraz Ježiša Krista ako Božieho syna a odmieta dogmu o stvorení človeka. Schillebeeckx z univerzity Nimwegen hlása scestné myšlienky; vynašiel ´transsignifikáciu´, ktorá si podmaňuje dogmy, ktoré sa musia meniť podľa práve platných pomerov epochy a učeniu o spáse pripisuje iba pozemský sociálny cieľ. Küng v Tübingene spochybnil mystérium Najsvätejšej trojice a Ježiša označil za ´ ľudového rozprávkového rozprávača ´.“ Treba povedať, že títo ľudia bývajú Rímom káraní, ale nijako sa proti nim nezakročí a nebývajú potrestaní. Nekatolíckej verejnosti sú to známe teologické mená a vytvára sa zdanie, že tieto osoby  reprezentujú celú katolícku teológiu. To podporuje mylný názor, že sa mení celé učenie cirkvi. Konzervatívnejší biskupi a spolu s nimi aj nižší klérus, ktorí sa ešte snaží tieto odchýlky uvádzať na pravú mieru sú kritizovaní, že „majú povinnosť chrániť slobodu prejavu v Cirkvi“. Kanonickému právu Katolíckej cirkvi výraz „sloboda prejavu“ je úplne cudzí a neznámy.

6.4 Sväté Offícium

Tradicionalisti sa domnievajú, že príčinou, ktorá napomáha tomu, prečo sa množia uvedené prípady, bolo zrušenie Svätého Offícia, apoštolskou konštitúciou  Pavla VI. Regiminis Ecclesiae Universae, ktoré bolo nahradené Posvätnou kongregáciou pre náuku viery. V tom čase bol na jeho čele kardinál Alfredo Ottaviani, ktorý bol veľmi vplyvným členom kúrie a dôsledným tradicionalistom. O jeho teologické vzdelanie sa opierali pápeži počnúc Piom XI., končiac Jánom XXIII. Po premenovaní na Kongregáciu pre náuku viery stratil tento úrad veľmi veľa  významných právomocí. Dnes, ak by sa išlo o nejaký útok na vieru a učenie Cirkvi  nemôže dostatočnej miere zasiahnuť.
Tento úrad v Cirkvi bol vždy považovaný za súdny tribunál vo veciach viery. Lefebvre píše: „Každý veriaci, kňaz či biskup mohol predložiť spis, článok, časopis a spýtať sa čo o ňom súdi Cirkev, či je v zhode s katolíckou vierou. Mesiac, alebo šesť týždňov potom Sväté offícium odpovedalo: Je to v poriadku, alebo článok je mylný, pričom bolo ešte uvedené, ktorá časť je v poriadku a ktorá je mylná Pritom ktorýkoľvek teológ si mohol byť istý, že bude súdené jeho dielo, nie jeho osoba, Offícium súdilo výlučne iba dielo. Intencie, úmysly autora skúmal iný tribunál, tzv. Sacra Poenitentiaria, ale takisto neplatilo to, čo veľmi často píše necirkevná tlač, že v Cirkvi panovala vždy nesloboda a atmosféra strachu, čo sa týka oblasti vedy a  publikovania. Pri svojich apológiách proti liberálnemu kléru sa Lefebvre veľmi často obhajoval tým, že sa riadil postojom, ktorým sa riadilo Sväté offícium.

6.5 Sväté písmo – ekumenické biblia

Sväté písmo je pre katolíkov jedným z prvotných zdrojov, odkiaľ môžu čerpať základné poznatky o svojej viere. Veria, že jednotlivé knihy, ktoré sú súčasťou Svätého písma, sú posvätné a boli napísané pod priamym pôsobením Ducha svätého. Ako som spomínal spolu so živou Tradíciou je Sväté písmo pilierom katolíckej viery a podklad pre zostavovanie katechizmov, ktoré vždy boli v súlade s nimi.  Český publicista Michal Semín poukazuje aj na to, že obrovské zásahy sa udiali aj v oblasti Svätého písma. Hovorí o tom, že v kníhkupectvách môžeme vidieť publikácie s názvom Biblia, ale pýta sa, či sú to ony zjavené texty, neomylné Božie slovo, ktorému katolíci veria. Knihy Nového a Starého zákona sú dnes k dispozícii v dvoch základných podobách. Prvá je protestantský preklad, ktorý vydávajú rôzne kresťanské denominácie. Druhý je „ekumenický“ preklad, určený nielen pre katolíkov, ale je pre všetkých bez ohľadu cirkevného zaradenia. Táto koncepcia vychádza z pokoncilovej filozofie, že Sväté písmo je  tým, čo katolíkov a inovercov spája, a preto je považované za potrebné, aby súdobé vydania boli ekumenického založenia.
Semín si myslí, že tento predpoklad je chybný, nakoľko podľa neho katolíci a protestanti spoločné východisko v tejto oblasti nemajú. Protestanti sa vo vydávaní Biblie nezhodujú čo do rozsahu; neuznávajú inšpiráciu Duchom svätým pri tzv. deuterokanonických knihách – Tobiáš, Ester, Kniha múdrosti, Júdit, Kniha Sirachovho syna, proroka Barucha, časť Daniela, 1. a 2. kniha Makabejská. Tridentský koncil uznal ako jediný záväzný Duchom svätým inšpirovaný preklad dielo Vulghata. Ide o prekladateľské dielo svätého Hieronyma, ktorý sa stal normou a vzorom pre ostatné preklady.
Takisto biblia katolíkov a protestantov nie je totožná ani čo sa týka obsahu. Protestanti totiž odmietajú učenie o sviatostiach, o Panne Márii, o primáte pápeža a mnoho ďalších článkov katolíckej viery, ktoré podľa Semína zo Svätého písma explicitne, či implicitne vyplývajú. Semín pokračuje vo vysvetľovaní, prečo Písmo katolíkov a protestantov rozdeľuje.  Predpokladá pochopenie vzťahu Písma a Tradície. Obidva faktory tvoria z katolíckeho pohľadu pramene zjavenia. Písmo je teda v katolicizme na Tradícii závislé, pretože vyžaduje záväznú interpretáciu cirkevnou autoritou. 

6.5.1 Odmietnutie Sola scriptura

Sama Cirkev už v 2. storočí okolo roku 150 počas pontifikátu Pia I. zostavila zoznam svätých kníh, ktoré boli predčítané pri bohoslužbe. V ňom sú všetky knihy Nového zákona. Toto potvrdzuje rímsky archivár Muratori v diele Fragmentum Muratorum z 18. storočia a cirkevní spisovatelia 2. storočia vo svojich apológiách, napríklad svätý Justín. Počas pontifikátu Pia I. Cirkev odlíšila  autentické biblické texty od apokryfov, ktoré sú dielom siekt z neskorších období. Spomínam to preto, lebo tradiční katolíci na týchto historických faktoch stavajú svoju apológiu pred Lutherovou tézou sola scriptura  a cirkevný historik Rudolf Col si myslí, že tým že v takejto rannej dobe boli texty kanonizované dokazuje to, že Písmo bolo podriadené Tradícii. Autorita Cirkvi od počiatku rozhodovala, ktoré spisy pochádzajú od Ducha svätého a ako ich treba čítať a vykladať. Tradícia teda stála nad Písmom aj u prvých kresťanov a podľa Malého nie je pravdou učenie reformátorov, že prvotná cirkev sa podriaďovala autorite Písma a až potom, keď sa Cirkev stala mocnou došlo k obratu. 
Preto je pre tradicionalistov dôležité, že pri prekladoch Svätého písma je nutné poznať jeho skutočný zmysel v celku, ale aj v jednotlivých výpovediach, ktoré dotvára ústna tradícia. Tento tradicionalistický postoj je však Achillovou pätou pre všetkých ekumenických prekladateľov, ktorí sa snažia preložiť Sväté písmo tak, aby z neho „nekričali“ pasáže, ktoré by mohli byť pre nekatolíkov sporné. Vo väčšine prekladov dochádza či už k priamemu, alebo nepriamemu popieraniu historicity príbehov. Napríklad v českom preklade sa o knihe Tobiáš hovorí ako o novele a kniha Izaiáš je „viac menej neznámeho pôvodu“. Na viacerých miestach sa vo vysvetlivkách uvádza, tá alebo oná časť Starého zákona, že je to iba „legendárne poetické rozprávanie“, „staré mytologické predstavy“ alebo tá a tá postava by  reálne len ťažko mohla povedať, čo bolo pisateľmi zachytené. a pod.
Michal Semín poukazuje na miesta vo Svätom písme, kde prišlo k „ekumenickým“ zásahom aj v autentickom texte. Tieto preklady samozrejme nadobudli antimariánsku povahu; v knihe Genezis 3,15 sa môžeme dočítať namiesto „Ona ti rozdrví hlavu“, „ono...“ a v knihe Izaiáš 7,14 namiesto „Hľa, Panna počne...“ autori preložili „Hľa, dievča počne...“. Semín z týchto symptómov stanovuje diagnózu; dnešná koncepcia a prax prekladov Svätého Písma, aj napriek jasným smerniciam, ktoré sú v Kódexe kanonického práva, rehabilituje protestantizmus, alebo stavia protestantských biblistov a ich východiská na roveň  s katolíckymi. Medzi tradicionalistami je z tohto dôvodu väčšinou zaužívaná prax, že obchádzajú antikvariáty a zháňajú si pre vlastnú potrebu preklady Svätého písma vydaného v prvej polovici minulého storočia.