Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 3. 2012

Počiatky anarchie v modernom svete

Gustave de Lamarzelle

Donoso Cortes napísal: "Všade, kde ochabuje moc Cirkvi, narastá svetská moc takou mierou, že nemožno očakávať nič istejšieho ako toto: občiansky despotizmus prevláda obzvlášť v tých krajinách, kde je moc Cirkvi potlačená; najistejšou zárukou slobody národov je nezávislosť Cirkvi."
Čítanie týchto riadkov zaiste vyvolá pohŕdavý úškrn a krčenie ramien u tých, ktorí vo Francúzsku poznajú len oficiálnu školskú históriu, tú históriu, ktorú Joseph de Maistre nazval najväčším spolčením proti pravde. Avšak je ľahké dokázať tvrdenie Donosa Cortesa faktami najnepopierateľnejšími a dokumentami najzaručenejšími.
Môžeme vidieť despotizmus zavedený Reformáciou v Nemecku po potlačení Cirkvi, uvidíme ho potom aj v iných krajinách, ktoré sa stali protestantskými a z časti aj v tých veľkých európskych štátoch, kam tieto náuky len zaniesli a kde sa Reformácii nepodarilo potlačiť katolicizmus.

Reformácia a nemecká sociálna revolúcia v XVI. storočí.

V Nemecku, v tejto kolíske protestantizmu, sa zahniezdil despotizmus následkom veľkej sociálnej revolúcie v XVI. storočí. Aká bola príčina a pôvod tejto revolúcie, v ktorej Nemecko takmer zahynulo? Je isté, že pred Lutherom, od XV. storočia, trvali nepokoje u sedliakov celej Ríše a nie je nemiestne dodať, že to bolo z dôvodov, ktoré sa ani v najmenšom netýkali náboženstva. Ale tiež je nemenej isté a nepopierateľné, že by sa sedliaci nikdy neboli búrili, keby nemohli podporovať a odôvodňovať svoje požiadavky náboženskými pohnútkami, ktoré im poskytovala heréza a že by teda nikdy nevypukla hrozná sociálna vojna, ktorá bola ich vojnou, keby si ich pomáhači nezmysleli, dať jej charakter skutočnej náboženskej vojny. Pred tým tak tomu bolo v Čechách za Husa a v českej revolúcii, kde z anarchie náboženskej vznikla anarchia sociálna. "Husovi a jeho žiakom", vraví súčasník sociálnej revolúcie v XVI. storočí, "môžeme pričítať takmer všetky tieto zhubné náuky o duchovnej a svetskej vrchnosti, o vlastníctve a práve, ktoré rozsievajú medzi nami, ako vtedy v Čechách, neposlušnosť, vzbury, lúpeže, podpaľačstvo a vraždy ... Už od dávna sa rozširuje z Čiech do Nemecka jed týchto falošných princípov: všade kam vnikne, sa dajú vidieť tie isté pohromy" (Janssen: Nemecko a Reformácia).

Z Čiech prešlo toto hnutie do Nemecka. Ale keď prišiel Luther, toto hnutie, ak už úplne nezmizlo, tak aspoň utíchlo a bol to zaiste on, kto toto hnutie obnovil a dodal mu ešte vo väčšej miere nutné dôvody náboženské a takmer úplne náboženský podklad, nevyhnutný k tomu, aby hnutie mohlo prejsť k činom. Je to teda Luther, ktorý z tohto dôvodu môže byť prehlásený za zodpovedného pôvodcu nemeckej sociálnej revolúcie v XVI. storočí. Zodpovedný za preliatu krv, za pohromy a skazu, zodpovedný za despotický rád v Nemecku, ktorý je dôsledkom tejto revolúcie. Akýsi protestantský spisovateľ povedal nestranne: " Tvrdiť, že Lutherovo evanjelické kázanie nerozdúchalo a neurýchlilo desivé hnutie, ktoré od XVI. storočia zo všetkých strán prerážalo, to by znamenalo posudzovať veci zo stanoviska apologetického, málo sa zhodujúceho s prísnou pravdou historickou a bolo by to skúmanie stranícke. Luteránski kazatelia, idúci v šľapajách svojich učiteľov, prispeli ešte viac než Luther k rozvoju revolúcie".
Také je priznanie protestanta, ostatne ešte veľmi skreslené. Ale skutky hovoria hlasnejšie a hovoria toho viac. Keď vypukla v Nemecku revolúcia, sedliaci všade prehlasujú evanjelium za jediný základ socializmu a všetkých revolucionárskych doktrín, k uskutočneniu ktorých sa chápu zbraní. Všade volajú: tieto náuky sú božské, pretože sú v Biblii a Biblia je slovo Božie samo. A tým, čo im odporovali, odpovedajú podľa formulácii samotného Luthera: "Mýlite sa. Naše učenie je v Biblii, pretože ho tam vidíme čierne na bielom a máme právo Bibliu takto vykladať, pretože nás učili, že každý z nás je inšpirovaný Bohom k tomu, aby našiel v Biblii základ viery a toho čo má činiť". A skutočne to bol princíp slobodne vykladaného Písma, ktorý spôsobil v Nemecku velkú sedliacku revolúciu v XVI. storočí. Bola to sloboda bádania, ktorá dávajúc ľuďom neobmedzené právo vykladať zákon Boží, vyzbrojila ich k boju proti ľudským zákonom. Celá nemecká revolúcia v XVI. storočí je postavená skutočne na rozpore buričmi vykladaného zákona Božieho a so zákonmi ľudskými. "Slovo Božie", vraví Janssen, "a právo božské, obsiahnuté v svätom evanjeliu sa prieči súčasným zákonom: takéto boli formulácie vo všeobecnosti, ako v Nemecku, tak aj v Čechách, také boli vojnové heslá sociálnej revolúcie, obzvlášť od doby keď kázali odpadlí kňazi. Sedliaci hovorili: Ľudia veľmi učení, ktorým nikto nemôže odporovať, nás učia, že Pán Boh uskutočnil zákony a tiež nás učia, akým spôsobom ich uskutočnil; povedali nám, že to sú jediné správne zákony a že štúdium sv. Písma jasne dokazuje, že ľudia sú si všetci rovní".

V mene sv. Písma hlásali vzbúrenci rovnosť. Či nevravia Skutky apoštolské, že prví kresťania mali všetko spoločné? Bojovať proti právu vlastníckemu je teda skutok božský: preto je všetko dovolené, aby sa nastolilo právo božské. A tak v mene božského práva vzbúrenci lúpia a pália. Zadĺžená šľachta, dedinčania a luza majú v ústach len slová evanjelia. Toto posvätné slovo ospravedlňuje a prikrýva všetko: vzbury, násilie každého druhu.
Švábski sedliaci spisovali formuláre svojich požiadaviek pod názvom: Dvanásť spravodlivých artikulov. Tento formulár sa potom rozšíril do celého Nemecka. "Predhovor", predchádzajúci tento spis, potvrdzuje, že ich právo je založené na slove Božom. Čítame tam doslova: "Sedliaci nie sú buričmi, ich artikuly sa dožadujú len jednej veci, totiž práva hlásať evanjelium nefalšovane a zariadiť podľa neho svoj život. Berieme za svoj najvyšší základný zákon nefalšovaný zmysel evanjelia, my a všetci, ktorým sme určili definovať "božské právo", obsiahnuté v svätej knihe."
Či to nie je čistá náuka slobody bádania, dokonalé "kráľovstvo Litery", ktorého víťazstva sa dočkal Luther medzi nemeckým obyvateľstvom, ktoré strhol svojim ohnivým slovom? Svätý text vraví: litera zabíja! To sa doslova naplnilo. Litera zabíjala. Vzbúrenci všade prelievali krv, páchali najhnusnejšie násilie, sprevádzané, ako čoskoro uvidíme, najkrvavejšími výjavmi, aké kedy história pred tým zaznamenala.
Revolúcia sa mala značne rozšíriť. Vypukla v roku 1525. V marci už zachvátila najväčšiu časť hornatého Nemecka. Revolúcia vypukla všade naraz, ako by bola pripravovaná už dlho predtým. Tvrdí sa, že v Švábsku čítala horda vzbúrencov viac než sto tisíc hláv.
Revolúcia došla tak ďaleko, že vtedajší spisovateľ z Rhingau napísal: "nebolo vôbec žiadnej autority v Nemecku. Tiež obyvateľstvo miest a dedín, rozdráždené a rozbesnené, bolo dosť silné, aby sa oddávalo lúpežiam a podpaľačstvu; mohlo ľubovoľne ničiť a znesväcovať všetko, čo je najposvätnejšie na zemi a páchať najstrašnejšie skutky".
"Bola to hrozná vojna", píše Hallova kronika, "povstalci drancovali, pálili a vraždili všade".
Všetky kraje, v ktorých vypukla nemecká sedliacka revolúcia, sa stali čoskoro jedným dejiskom nesmiernych krvavých jatiek. Kláštory a zámky sa premenili v ruiny; stovky dedín ľahli popolom, polia zostali neobrobené, hospodárske náradie a poťahy zničené, dobytok pobitý alebo ukradnutý, vdovy a siroty, ktorých zahynulo cez sto tisíc, boli v najväčšej biede.
"Všetko bolo v takom stave (cituje dobový spisovateľ), že by sa bol kameň obmäkčil a predsa všetko spelo do väčších a väčších zbesilostí." Stav Nemecka bol taký, že Janssen dobre mohol povedať, bez toho aby ho mohli obviňovať z preháňania, že celé územia boli vydané napospas anarchii a že by bolo dovŕšené úplne zničenie Nemecka, keby sa nebola vytvorila švábska Liga k záchrane Ríše.
Čo si myslel Luther o tejto sociálnej revolúcii, ktorá povstala z šírenia jeho vlastných náuk? Najprv sa postavil po bok vzbúrencom a prehlásil, že ich vec je vecou evanjelia. V akomsi prehlásení " O napomenutí k pokoju", ktoré urobil na konci apríla 1525, vraví Luther vzbúreným sedliakom: "Vy sami si zaslúžite moju pochvalu za vzburu a súčasné búrky. Avšak vy, kniežatá, páni a obzvlášť vy, zaslepení biskupi, kňazi a pomätení mnísi, vy za ne zodpovedáte ..., ktorí sa neprestávate zúrivo protiviť svätému evanjeliu. Ak dnes budú porazení sedliaci, zajtra povstanú iní. To nie sú, milí páni, sedliaci, kto sa dvíha proti vám, to je sám Pán Boh a to Boh zosobnený ..." V celom tomto prehlásení je zrejmé, že Luther chce povedať, že evanjelium také, ako si ho vykladajú sedliaci, je jeho vlastným evanjeliom. Ak na jednej strane Luther schvaluje princíp sociálnych požiadaviek sedliakov, na druhej strane predsa len niekedy odsudzuje isté prostriedky, ktoré užívajú, aby tieto požiadavky presadili. Kára podpaľačov a zlodejov a hovorí im, že "kniežatá samotné si majú poslúžiť mečom ... má sa nastaviť druhá tvár ..." Ale napriek tomu celý zostatok prejavu pozostáva z rád opačných.
Luteránski veľmoži v Nemecku nazerali v konečnom dôsledku na sedliacku revolúciu spočiatku veľmi priaznivo a neváhali ju podporovať. Ich postoj, práve tak ako Lutherov, je ľahko pochopiteľný: revolúcia bola vskutku v tej chvíli namierená jedine proti katolíkom a vzbúrenci sa usilovali len o to, aby uskutočnili náuky luteránskych kazateľov. To ukazuje veľmi pekne Janssen: "Divá víchrica, ktorá sa rozpútala proti pamiatkam starobylej viery, hrozné znesvätenia, až doteraz neslýchané, páchané za tejto revolúcie, dokazujú dostatočne, že revolúcia bola predovšetkým vojnou náboženskou. Ohavné svätokrádeže, spáchané buričmi, boli nakoniec len celkom prirodzeným následkom nenávisti, sústavne rozdúchávanej medzi ľuďmi nespočetnými tajnými agentmi, ako aj hanopismi a buričskými pamfletmi. Neustále sa opakovalo úbohým ľuďom, že pokrytectvo a diabolská lesť duchovenstva ich a ich predkov po stáročia okráda o pravú kresťanskú vieru a o sväté evanjelium, a že proti všetkej spravodlivosti ich nechávali niesť zdrvujúce bremená, a že museli platiť desiatky a dane proti výslovnému Božiemu prikázaniu. Tým ich utvrdzovali, že sú zradne privádzaní do stavu hraničiaceho s otroctvom, a že je ich povinnosťou odoprieť poplatky, ničiť kláštory a domy kňazov a pobiť mníchov, abatyše a kňazov, ktorí sú len služobníkmi diablovými.
A tak, ako sa dalo čakať, ľud si nakoniec nechal nahovoriť, že slúžiť Bohu znamená búrať kostoly a kláštory, a že tupiť a pokorovať duchovných znamená konať dobré skutky". Janssen cituje tiež medzi inými tento list, datovaný 7.6.1525: "Buriči sa nijako netaja tým, že ich cieľom je zahubiť každého kňaza, ktorý odmietne odpadnúť od Cirkvi, že chcú zničiť kláštory a biskupstvá a vyhladiť úplne katolícku vieru v Nemecku. Z toho vyplynulo, že toľko kniežat, šľachty a význačných mešťanov, naklonených Lutherovým náukám ako aj iných heretických doktorov ešte neváhalo buričov podporovať a poskytovať im pomoc."
Videli sme, ako boli Lutherove rady nasledované protestantskými pánmi a aké boli hrôzy páchané pri potieraní odporcov, čo sa podľa Luthera dialo v mena zákona Božieho. Oficiálna školská história, ako sa učí v našich verejných školách, nevraví nič o týchto hrôzach, ale zato nenachádza dosť rozhorčených slov pre hrôzy vojny s Albigéncami, ktorá bola skôr vojnou sociálnou než náboženskou. Taktiež naše príručky mlčia o Lutherových neľútostne krutých radách proti predstaviteľom rádov. Je ujednané, že sa to nemá spomínať: Luther bojoval proti katolicizmu; ostatné sa prejde mlčaním za to, že veľmi nenávidel Cirkev a pápeža.

Prevzaté z českého prekladu G. Floriana v zborníku Archy 3/1946.