Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 3. 2012

Držte si klobúky, ideme z kopca.

Jozef Duháček

Ak chcete vedieť kam sa naša civilizácia, kultúra, spoločnosť, či ako to nazvať rúti, začítajte sa do nejakého z odborných žurnálov. Užitočné budú určite odborné periodiká pojednávajúce o práve, ekonomike a sociológii, ale skutočne ohromujúce okno do budúcnosti sa otvára vo svete medicínskych publikácii. Ak sa prebrodíte, často rozsiahlymi pasážami tajomne znejúcej duševnej poživne medicínskej inteligencie, objavíte neuveriteľne intenzívnu a militantnú nenávisť týchto "anjelov v bielych plášťoch" k posvätnosti ľudského života. Na masovom vraždení nenarodených sa už podarilo vybudovať výkonný a výnosný priemysel a dnes sa so sľubným výhľadom vstupuje do sféry vraždenia živých. A práve medicínske žurnály sú arénou, v ktorej sa objavujú priekopníci nových ideí a boritelia starých predsudkov. Títo dobrodruhovia ducha vypozorovali, a podotýkam veľmi presne, že odborné vraždenie živých má oproti vraždeniu nenarodených nezanedbateľný potenciál - recykláciu funkčných orgánov. Zdravé srdce, ľadvina či iná biologická súčiastka sa doslova dá vyvážiť zlatom a drahými kameňmi.


Journal of Medical Ethics zverejnil v januári 2012 článok "Čo robí zabíjanie zlým?" Autori dokazujú, že smrť a celková paralýza sú morálne nerozlíšiteľné a preto odoberanie orgánov zo živých paralytikov nie je morálne zlé. Bioetici Walter Sinnott-Armstrong z Duke University a Franklin G. Miller z National Institutes of Health’s Department of Bioethics na hypotetickom prípade paralyzovanej Betty dospeli k záveru, že zabitie nie je zlé preto, že ju zbaví života, ale preto že ju urobí neschopnou kráčať, rozprávať, rozmýšľať, cítiť alebo čokoľvek konať. Uvažujú takto:


Betty nie je mŕtva, ale utrpela rozsiahle poškodenie mozgu, takže je celkovo paralyzovaná. Ako bola napríklad Terri Schiavo, ktorú jej vypočítavý manžel proti vôli jej rodičov nechal nehanebne zavraždiť a ako sú tisíce ľudí po celom svete. Betty však ojedinele vykazuje známky mentálnej činnosti, nie je teda mŕtva podľa žiadneho dnes platného kritéria. Je však telesne aj mentálne paralyzovaná a to čo sa deje s jej telom či mysľou ani minimálne nekontroluje. Pretože pre Betty by smrť nebola horšia ako takýto stav, podľa týchto autorov "nie je na smrti a zabití človeka nič horšie ako na celkovej paralýze. A pretože je Betty aj tak vysilená a oslabená, nie je zlé ak sa odobratím jej orgánov ukončí jej biologická existencia." Tak ani nie na piatich stranách textu zabitie nevinného prestáva byť zlým a celá vnútorná dôstojnosť ľudského života je vyhodená z okna, zmeniac tak zraniteľnú ľudskú bytosť na zdroj cenných a vyťažiteľných náhradných dielov. Sinnott-Armstrong a Miller bohužiaľ neprezentujú menšinový názor. Hoci ich postoj ešte nie je jednohlasne akceptovaný, rozhodne to nie sú, aspoň podľa dnešného bioetického štandardu, žiadni radikáli. Už desaťročie sa v renomovanej odbornej tlači objavujú argumenty v prospech vraždenia ťažko postihnutých pacientov - samozrejme kvôli ich orgánom.


Bioethics: “Ak sa v spoločnosti, ktorá to umožňuje, pacient rozhodol pre eutanáziu a potom si vybral termináciu pomocou odobratia životne dôležitých orgánov, tak sa zdá nedeje nič horšie, ako keby zomrel nejakým iným spôsobom." (2)


Journal of Medical Ethics: “ V budúcnosti sa lekárska profesia a spoločnosť .... musí pripraviť na prijatie reality a ospravedlniteľnosti lekárskych zákrokov ukončujúcich život v kontexte ukončenia život udržujúcej liečby a transplantácie životne dôležitých orgánov." (3)


Nature: “Len málo vecí je tak citlivých ako smrť. Ale obavy o právne detaily vyhlásenia za mŕtveho človeka, ktorý už nikdy nebude osobou ktorou kedysi býval sa musia porovnať s cenou, ktorú má plný a zdravý život iného človeka, ktorý by bez transplantátu zomrel." (4)


New England Journal of Medicine: “Či už smrť nastane v dôsledku odpojenia od ventilátora alebo odobratím orgánu, jedinou eticky relevantnou podmienkou je súhlas pacienta či jeho zástupcu. Ak je daný súhlas, tak sa nespácha žiada ujma ak sa odoberú životné dôležité orgány skôr ako nastane smrť, samozrejme ak je nasadená anestézia." (5)


The Lancet: “Ak by sa právna definícia smrti zmenila tak, aby rešpektovala aj nezvratnú stratu vyšších mozgových funkcií, tak by bolo možné pacientovi zobrať život (presnejšie povedané zastaviť srdce, pretože už bol prehlásený za mŕtveho) smrteľnou injekciou, a potom odobrať orgány na transplantáciu.…” (6)


Critical Care Medicine: “Navrhujeme, aby jednotlivcom, ktorí si želajú darovať orgány a ktorí sú alebo neurologicky zdevastovaní alebo bezprostredne zomierajú mohli byť odobrané orgány skôr ak sú vyhlásení za mŕtvych.” (7)


Toľko stručná ukážka toho, čomu sa zdravotnícka odborná verejnosť pomerne intenzívne venuje. Nedá sa nevšimnúť si, že spoločným menovateľom týchto vskutku altruistických pokusov je snaha zužitkovať orgány, tu a teraz. Čakanie na prirodzenú smrť je ošemetný podnik s neistým koncom, kdežto štedro platiaci pacient čakajúci na transplantáciu potrebuje byť obslúžený hneď. Takéto podnikanie je rozhodne odsúdené na veľký komerčný úspech. Avšak skôr či neskôr tento zdarne sa rozbiehajúci kšeft, narazí na problém. Dopyt je veľký a ponuku nestačia pokryť len mrzáci a úrazy či kómy. Bude treba nájsť zdroje inde. Pozrime sa ako to funguje v krajine voľnej lásky, bezbrehej tolerancie a neľútostnej humanity, ktorú nám treba mať ako vzor. Napriek tomu, že advokáti eutanázie v Holandsku tvrdili, že táto revolučná vymoženosť bude praktikovaná len obmedzene, u pacientov, ktorí sú nevyliečiteľne chorí, sú spôsobilí rozhodnúť sa a sami o to žiadajú, pravda je oveľa farbistejšia. Keď sa v holandských nemocniciach začali vraždiť aj tí čo neboli v terminálnej fáze choroby, tak sa doktori zaprisahávali, že toto zabíjanie bude obmedzené na kompetentných nevyliečiteľne chorých a na ťažké retardácie, postihnutia a paralýzy. Potom sa zabíjanie rozšírilo aj na duševne chorých, ale žiaden strach, duševne chorých kompetentných slobodne sa rozhodnúť, ktorých túžba po samovražde je "racionálna". Potom začali zabíjať aj nekompetentných, ako tých s Alzheimerom či inými psychickými retardáciami, ale tiež sa netreba báť, vraždia len tých, ktorí by o to istotne požiadali keby boli spôsobilí. A teraz idú už aj po deťoch. Univerzitná nemocnica v Groningene rozhodla, že jej doktori budú euthanizovať (rozumej pobíjať) deti do 12 rokov, ak dospejú k záveru, že ich utrpenie je neznesiteľné alebo ich choroba je neliečiteľná. (8)


Pre toho kto sleduje dianie v holandskom zdravotníctve toto nie je vonkoncom prekvapujúce. Tolerantní Holanďania tajne praktizovali eugenické vraždenie postihnutých detí, dlhé roky, napriek tomu že zákon to neumožňuje - mladiství nie sú kompetentní.


Britský žurnál Lancet v roku 1997 zverejnil štúdiu o tom, ako pediatrická eutanázia metastázovala do holandskej neonatálnej medicíny. Podľa tejto štúdie majú lekári na svedomí osem percent celkovej novorodeneckej úmrtnosti, pričom asi tretina z toho žila viac ako mesiac. V anonymnom dotazníku sa priznalo 31 percent pediatrov a 45 percent neonatológov že vraždia deti, pardon, zbavujú ich neznesiteľného utrpenia. Viac ako pätina z týchto prípadov sa udeje bez vedomia rodičov, hoci súhlas rodiča je takisto bezpredmetný, veď kto mu dal právo na život svojho dieťaťa?


Takže máme tu mrzákov, chorých telesne či duševne, máme deti kto je na rade teraz?


Dutch Radio Worldwide oznámilo: “ Až doposiaľ sa pri zvažovaní eutanázie vôbec nebrali do úvahy faktory ako príjem alebo spoločenský život. Ale nové pravidlá to zmenia. Po takmer ročnej diskusii KNMG (národná asociácia lekárov v Holandsku) zverejnila dokument ktorý hovorí, že kombinácie sociálnych činiteľov, chorôb a ťažkostí, ktoré ale nie sú terminálne sa môžu napriek tomu kvalifikovať ako neznesiteľné utrpenie podľa Zákona o eutanázii. Starnúci ľudia môžu trpieť množstvom časom sa zhoršujúcich ťažkostí, ktoré zahŕňajú zhoršenie zraku, hluchotu, slabosť, problémy s chôdzou, inkontinenciu, stratu dôstojnosti, stratu finančných prostriedkov a stále sa zmenšujúcu sieť spoločenských kontaktov. Hoci táto kombinácia nemusí byť smrteľná ako taká, má negatívny dopad na kvalitu života a robí starých zraniteľnými a krehkými. Zraniteľnosť tiež znižuje schopnosť zotaviť sa s chorôb a vedie k neznesiteľnému a trvalému utrpeniu. Podľa zákona, je žiadosť o eutanáziu oprávnená len ak pacient trvalo a neznesiteľne trpí. KNMG teraz hovorí, že keď sa zoberú v úvahu faktory ako príjem či osamelosť, treba konzultovať žiadosť o eutanáziu s inými špecialistami aby sa dospelo k správnemu rozhodnutiu." (9) Konzultácie však podľa odporúčania tejto humanistickej organizácie postačujú telefonické.


Takže zámienky pre ktoré je vhodné zbaviť niekoho života sa nám utešenie množia. Podľa odporúčania KNMG sa teda zdá, že aj nízky dôchodok je dostatočný dôvod pre smrť. Odborníci ktorí to budú konzultovať sa potom budú pravdepodobne regrutovať medzi bankovými úradníkmi. KNMG ostatne nezaháľa a neprestajne pracuje na nových a lepších smerniciach pre milosrdne zabíjanie pacientov. V septembri 2011 vyšli nové pravidlá, v ktorých sa žiada aby doktor, ktorý má s vykonaním eutanázie morálny problém (povážte tú zadubenosť) okamžite musí odovzdať prípad inému lekárovi, ktorý žiadajúceho pacienta dorazí, pričom anjel milosrdenstva musí brať vážne aj sťažnosti na ťažkosti prameniace s vysokého veku, či únavy zo života.(10)


Pravdu povediac, ani trochu sa nečudujem že sú nemocnice v nemeckom pohraničí plné holandských pacientov, ktorí sa obávajú, že sa o nich zdravotníci v Holandsku postarajú. A keby ste sa náhodou nevládali sami prepraviť na kliniku kde vás utratia, alebo by ste mali lakomých a neochotných príbuzných, Holanďania majú pre vás riešenie. Mobilná eutanázna jednotka príde k vám domov. (11)


Ideme z kopca a celkom svižne. Osvietená civilizácia slobody a humanity je posadnutá vraždením v takej miere, že to pripomína krvavé jatky stredoamerických alebo blízkovýchodných náboženských kultov, keď sa vyrezávali ešte bijúce srdcia z hrudí obetovaných nešťastníkov. Dnes je pravda technika pokročilejšia a moderný človek je útlocitný a neznesie často krát pohľad na krv. Takže ľudské obety sa prinášajú v sterilných miestnostiach, kňazi vytrhávajúci bijúce srdcia z hrudí majú univerzitné tituly a atestácie a skladajú Hippokratovu prísahu. A tiež sa srdcia nepália ako obeť Virakočovi alebo Molochovi ale výhodne odpredajú na ďalšie a tak plnia zlatom mešce týchto láskavých, milosrdných a vznešených hierofantov liberálnej tolerancie.



1 http://dailycaller.com/2012/02/10/the-kill-for-organs-pushers/#ixzz1mOT3lyJT

2 http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/j.1467-8519.2009.01767.x/abstract

3 http://jme.bmj.com/content/35/10/616.full

4 http://www.nature.com/nature/journal/v461/n7264/full/461570a.html

5 http://www.nejm.org/doi/full/10.1056/NEJMp0804474?query=TOC&&

6 http://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140-6736(97)02306-4/fulltext

7 http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/14501972

8 http://www.weeklystandard.com/Content/Public/Articles/000/000/004/616jszlg.asp

9 http://www.lifenews.com/2011/10/31/dutch-doctors-expanding-euthanasia-to-lonely-people/

10 http://www.dutchnews.nl/news/archives/2011/09/doctors_should_always_deal_wit.php

11 http://www.sme.sk/c/6281198/eutanazia-v-holandsku-bude-mobilna.html