Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

7. 3. 2012

Antiliturgická heréza

Dom Prosper Guéranger, O.S.B. (1805-1875)


1.

Prvým charakteristickým znakom antiliturgickej herézy je nenávisť k Tradícii, ktorú nachádzame vo formuláciách používaných pri výkone Božieho kultu. Človek si nemôže nevšimnúť, že táto črta je spoločná všetkým kacírom, do Vigilanta po Kalvína a nie je ťažké vysvetliť prečo. Každý sektár, ktorý si želá zaviesť novú náuku zisťuje, že čelí liturgii, ktorá je tým najlepším a najsilnejším z Tradície a tak nemôže prestať, kým jej hlas neumlčí, kým neroztrhá stránky, ktoré oživujú vieru minulých storočí. Ako sa teda dokázal lutheranizmus, kalvinizmus a anglikanizmus presadiť a udržať si vplyv nad masami? Všetko čo potrebovali bolo nahradiť staré liturgické knihy, staré modlitby novými a ich dielo bolo dokonané. Neostalo už nič, čo by nových kazateľov znepokojovalo, mohli si kázať čo sa im zachcelo, viera ľudu zostala bez ochrany. Luther to pochopil s prešibanosťou hodnou Jansenistu, pretože na začiatku svojho inovačného úsilia, v čase, keď myslel že udrží aspoň časť z latinského obradu zaviedol pre reformované bohoslužby toto pravidlo. "Schvaľujeme a zachovávame Introity v nedele a vo sviatky Nášho Pána, teda na Veľkú noc, Pentecost a Vianoce. Zdá sa nám ale lepšie, ak je z Introitu zobratý celý žalm, tak ako za starých čias, ale s radosťou súhlasíme s dnešnou formou. Nehaníme ani tých, ktorí chcú Introit zachovať aj vo sviatky anjelov a Blahoslavenej Panny, či iných svätých, pretože tieto Introity sú zo žalmov a iných miest Písma. " Nesmierne nenávidel posvätné spevy zložené Cirkvou ako verejné vyznanie jej viery. Cítil v nich priveľa vitality Tradície, ktorú chcel zničiť. Ak by povolil Cirkvi spájať jej hlas s hlasom prorokov z Písma počul by milión hlasov, ktoré zatracujú jeho nové dogmy. Preto v Liturgii nenávidel všetko, čo nebolo bezprostredne z Písma.

2.

Toto je podstata druhého princípu antiliturgického sektárstva: Nahrádzať formulácie cirkevnej náuky citátmi z Písma. To prináša dve výhody. Prvá je, že sa umlčí hlas Tradície, ktorého sa sektári vždy desia. Druhá je, že propagujú svoje dogmy, pozitívnym a negatívnym spôsobom. Negatívnym, keď sa ľstivým mlčaním prenášajú ponad texty, ktoré vyjadrujú doktrínu, ktorá odporuje omylom ktoré sami šíria. Pozitívnym, keď zdôrazňuje vytrhnuté pasáže, ktoré ukazujú iba jednu stranu pravdy a zatvárajú nevzdelaným oči. Už mnoho storočí vieme, že dôvod pre ktorý kacíri uprednostňujú Písmo pred cirkevnými definíciami je, že im to uľahčí vytvoriť zdanie, že Božie slovo hovorí to čo hovoria aj oni a umožní im prevracať ho podľa svojej chuti. Protestanti zredukovali Liturgiu takmer úplne na čítanie Písma a kázania, v ktorých Písmo vykladajú pomocou svojho rozumu. Tento výklad, rovnako ako výber a určenie kanonických kníh je totálne závislý na rozmare reformátora, ktorý rozhoduje o ich význame. Tak Luther zistiac, že jeho systém panteizmu, zbytočnosti dobrých skutkov a viery samotnej postačujúcej ku spáse musí byť zavedený ako dogma, vyradil List sv. Jakuba z kánonu, lebo Jakub učí o tom že dobré skutky sú ku spáse nutné. V každom storočí, v každej forme herézy sa táto situácia opakovala: Preč s cirkevnými formuláciami, len Písmo ale interpretované, selektované a prezentované osobou či osobami, ktoré mali z inovácií osobný prospech. Pre jednoduchých ľudí je táto pasca nebezpečná a len po dlhom čase si dokážu uvedomiť, že boli podvedení a že Božie slovo, "dvojsečný meč" ako Apoštol hovorí, im ublížilo, pretože s ním zaobchádzali synovia zatratenia.

3.

Po odstránení cirkevných modlitieb a po opakovanom zdôraznení absolútnej nevyhnutnosti užitia slov Písma v bohoslužbách, a zistiac že Písmo nie vždy prospieva ich cieľom pristupujú heretici k aplikácii tretej zásady a to vytváraniu vlastných liturgických modlitieb, plných úskokov a vierolomnosti, skrze ktoré nič netušiaci ľudia rýchlejšie upadnú do omylu a tak sa táto bezbožná reforma upevní pre nadchádzajúce storočia.

4.

Nikto sa nebude čudovať nezrovnalostiam a protirečeniam, ktoré sú badateľné vo všetkom, čo heréza spustila ak si uvedomí, že štvrtý princíp, alebo ak chcete, štvrtá nevyhnutnosť o ktorú sa musia sektári postarať, už kvôli samotnej podstate ich rebélie, je habituálna kontradikcia ich vlastných princípov. Musí to tak byť kvôli tomu veľkému dňu, ktorý skôr či neskôr príde, keď ich Boh zahanbí a odhalí ich nahotu pred tými ktorých poviedli. Okrem toho, nie je prirodzenosťou človeka byť konzistentný. Len pravda je konzistentná. Preto všetci sektári bez výnimky s odkazovaním sa na starobylé zákony chcú očistiť kresťanstvo od všetkých chýb a ľudských vášní, ktoré sa k nemu primiešali, od všetkého, čo je "falošné" a "nehodné Boha". Všetko čo chcú je jednoduchosť a ako predstierajú, návrat ku koreňom kresťanstva. Aby to dosiahli, odrezávajú, čistia, odtínajú, upratujú všade a vo všetkom. A zatiaľ čo niekto čaká na návrat pôvodnej jednoduchosti a čistoty liturgie, zistí že je zavalený novými obradmi, novými modlitbami a rítmi, ktoré sa zrodili len včera a ktoré sú nesporne ľudské, lebo muži čo ich vytvorili ešte stále žijú. Každá sekta tým prejde. Videli sme to u monofyzitov aj nestoriánov, v každej vetve protestantizmu. Ich kázanie po návrate ku koreňom vždy vedie k tomu, že sa od minulosti úplne oddelia. Postavia sa potom pred oklamaných ľudí a prisahajú, že všetko je v poriadku, že papistické nánosy boli odstránené a boží kult je obnovený v pôvodnej jednoduchej forme.

5.

Sektári podnikajú liturgickú reformu s tým istým cieľom ako reformu dogmatickú, vlastne liturgická reforma je dôsledkom reformy dogmatickej. Keď sa protestanti odtrhli od katolíckej jednoty aby mohli veriť svojim dogmám, museli nájsť spôsob ako odstrániť z liturgie všetky obrady, všetky modlitby, ktoré vyjadrovali jej mystéria. Nazvali ich poverčivosťou, idolatriou. Všetko čo otvára výhľad do nadprirodzeného sveta bolo treba odstrániť a spochybniť ako nelogické a obmedzujúce vieru. Tak koniec sviatostí, okrem krstu, pripravil cestu socializmu, ktorý oslobodil svojich vyznavačov aj od krstu. Žiadne sviatostiny, žiadne požehnania, obrazy, relikvie, procesie, púte. Žiadny oltár, len stôl, žiadna obeta, len večera. Nie kostol (ecclesia) ale chrám (templum), ako v časoch Grékov a Rimanov. Žiadna náboženská architektúra, žiadne umenie, maliarstvo, sochárstvo, náboženská poézia, pretože už nie sú žiadne tajomstvá, žiadne zmyslom uchopiteľné náboženstvo, kult už nesmie byť nasiaknutý láskou a vierou.

6.

Potlačenie tajomného, mystického prvku v protestanských bohoslužbách neomylne viedlo k absolútnemu vymiznutiu ducha modlitby, ktorý sa v katolicizme nazýva horlivosť. Vzbúrené srdce nemiluje, srdce bez lásky dokáže cítiť len rešpekt alebo strach a chladnú farizejskú pýchu. Taká je protestantská liturgia.

7.

Pod zámienkou dôstojného prístupu k Bohu odstránila protestanská liturgia všetkých prostredníkov. Utiekanie sa k Božej Matke, či vzývanie svätých o pomoc je podľa nich nedostatkom úcty k Najvyššej bytosti. Ich liturgia odstránila "papistickú modloslužbu", ktorá žiadala stvorenie o to, o čo možno žiadať len Boha. Očistili kalendár od všetkých tých mien, ktorých Rímska Cirkev drzo uvádzala hneď za menom Božím. Mimoriadne sa hrozili mien všetkých tých rehoľníkov, kňazov a iných osôb neskorších čias, ktoré bolo možné nájsť vedľa mien apoštolov, ktorých si Kristus vybral aby pomocou nich založil pôvodnú Cirkev, ktorá jediná bola čistá vo viere a uchránená od povier a každého morálneho úpadku.

8.

Pretože liturgická reforma principiálne usiluje o zrušenie všetkých liturgických úkonov a modlitieb, ktoré majú mystický význam, je logickým dôsledkom, že jejstrojcovia usilujú o zavedenie národného jazyka do bohoslužieb. V očiach sektára je toto najdôležitejší krok. Kult nie je nič tajomné. Ľudia musia všetkému rozumieť.Nenávisť k latinčine je všetkým nepriateľom Ríma vrodená. Vidia v nej puto, ktoré spája katolíkov po celom svete, zbraň pravej viery proti všetkým nástrahám sektárskeho ducha. Rebelský duch ich ženie, aby všeobecnú modlitbu zverili idiómom každého národa, každej provincie, každého veku. Napriek všetkému čo tým dosiahli si reformovaní neustále uvedomujú, že katolícky ľud, napriek latinským modlitbám, má väčší pôžitok a lepšie a s väčším zápalom plní kultové povinnosti ako väčšina protestantov. V každú dennú hodinu sa v katolíckych kostoloch slúžia sväté omše, veriaci katolíci, ktorí ich slúžia a počúvajú nechávajú pred dverami kostolov svoju rodnú reč a mimo kázne nepočujú nič ako tajomné slová, ktoré dokonca v najposvätnejšom momente premenenia sú vyrieknuté nečujne. Napriek tomu táto tajomnosť má pre neho očarujúcu príťažlivosť, takže nezávidí protestantom, napriek tomu, že ich bohoslužby sú pre nich absolútne zrozumiteľné. Za najsilnejší úder protestantizmu musíme považovať ich vojnu proti posvätnému jazyku. Ak niekedy uspejú a zničia ho, získajú obrovské víťazstvo. Liturgia vystavená profánnemu pohľadu, ako panna ktorá bola znásilnená, stratí od tej chvíle veľa zo svojho posvätného charakteru. Čoskoro ľudia zistia, že nemá cenu odložiť svoju prácu alebo zábavu ktorej sa venujú a ísť počúvať niečo posvätné vykladané rečou kramárov a trhovníkov.

9.

Pri vyháňaní rozum ponižujúceho mystéria z bohoslužby protestanti nezabudli ani praktický rozmer veci, teda oslobodenie od bremena, ktoré na telá veriacich uvalila papistická liturgia. Najskôr treba skoncovať s pôstmi, zdržanlivosťou, s kľačaním a klaňaním sa pri modlitbe, breviárom. To je principiálna forma veľkej protestanskej emancipácie, umenšiť sumár verejných a súkromných modlitieb. Udalosti rýchlo dokázali, že viera a láska, ktoré sa živia predovšetkým modlitbou s reformou vymizli, zatiaľ čo medzi katolíkmi vyživujú ich oddanosť Bohu aj ľuďom, pretože sú presiaknuté nevýslovnou silou liturgickej modlitby konanej svetským aj rehoľným klérom a na ktorej sa podieľa spoločenstvo veriacich.

10.

Protestantizmus potreboval vypracovať pravidlo, ktorým by sa dalo ľahko rozlíšiť medzi papistickými inštitúciami, ktoré považoval za nepriateľské už z princípu a preto musel kopať okolo základov katolíckej štruktúry a nájsť uholný kameň na ktorom všetko stojí. Ich inštinkt ich priviedol k dogme, ktorá je nezmieriteľná s každým novotárstvom - pápežskú autoritu. Keď Luther napísal na svoju zástavu "Nenávisť k Rímu a jeho zákonom" promulgoval zas a znova spoločný princíp všetkých antiliturgických siekt. Od tej chvíle usiloval o zrušenie kultu aj obradov en masse ako rímskeho modlárstva. Latinčina, Sväté offícium, kalendár, breviár, to všetko boli ohavnosti veľkej babylonskej neviestky. Rímsky pontifex so svojimi dogmami a rituálnymi obradmi ponižuje a uráža rozum. Preto jeho dogmy musia byť prehlásené za blasfémie a bludy a jeho liturgické predpisy za nič iné ako za spôsob ako upevniť svoju tyranskú vládu.

11.

Aby antiliturgická heréza presadila svoju vládu, usiluje v princípe i v skutočnosti o zničenie všetkého kresťanského kňazstva. Cíti, že kde je kňaz, tam je oltár a kde je oltár tam je obeta konaná s ceremóniami opradenými tajomstvami. Zrušením úradu najvyššieho kňaza sa zničí charakter biskupského úradu, ktorý sa odovzdáva tajomným vkladaním rúk a ktorým sa posvätná hierarchia zachováva naveky. Odtiaľ pramení presbyteriánstvo, ktoré nie je ničím iným ako dôsledkom odstránenia najvyššieho kňaza. Od tej chvíle už niet žiadneho kňaza. Obyčajná voľba bez konsekrácie predsa muža neposvätí. Lutherova a Kalvínova reforma vybrala a ustanovila laikov, ktorých v rúchu nejakého zbastardeného kňaza voviedla do chrámu, nič viac, lem laikov dosadených do vedľajšej funkcie. V protestantizme sú iba laici, a kde niet kňazov niet už viac liturgie. Toto sú principiálne maximy anitiliturgickej sekty. V žiadnom ohľade sme ich nezveličili a ako bolo už sto krát dokázané zo spisov Luthera, Kalvína, Kemnitza a iných. Tieto knihy sú ľahko dostupné a to čo z nich vzišlo vidíme po celom svete.

Toľko Dom Prosper. Pri čítaní týchto riadkov som si mimovoľne predstavil novú omšu. Bez tajomstiev, bez posvätného jazyka, bez klaňania, bez tradície, vytvorenú vraj ako návrat k pôvodnej jednoduchosti liturgie a pritom ako úplne nový produkt, ktorého autori žili medzi nami, stratený zmysel pre posvätno, obetu, borenie obrazov, oltárov a zavádzanie stolov, nahrádzanie starých modlitieb novými a ich neustále "vylepšovanie", kázne plné vtipov a žartovných dialógov, frontálny útok laikov na presbytérium a tabernákulum a v dôsledku toho strata viery a stále prázdnejšie kostoly. O kom to vlastne Dom Prosper písal?

Preklad a záverečná poznámka Jozef Duháček