Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

9. 2. 2012

Obeta Dona Alonsa

Jozef Duháček

V južnom Španielsku sa nachádza hrad, ktorý sa stal dejiskom jednej z pamätných drám, ktoré ľudská história zaznamenala. Táto skvelá pevnosť, tarifský hrad dnes už nemá strategický význam a stal sa tak ako iné hrady múzeom a turistickou atrakciou. Hrad stojí na malom ostrove, ktorý je hrádzou spojený s pevninou v najjužnejšom cípe krajiny naproti Gibraltarskému bralu a teda je pravdepodobne tým miestom, ktorým moslimské hordy v roku 711 vtrhli na Pyrenejský polostrov. Turista vstúpiac do hradu vstupuje do stredoveku, do dôb, keď španielska šľachta udatne bránila svoju krajinu proti islamskej agresii. Dnešní mladí Španieli, ktorí po práve majú reputáciu lenivých, poriadku zrovna nemilujúcich darmožráčov s týmito Španielmi minulosti zaujímavo kontrastujú.

Koncom slávneho 13. storočia vládol v Kastílii, Galícii a Léone Sancho IV (el Bravo). Pochádzal z dlhej línie kráľov usilujúcich o oslobodenie svojej krajiny z pod mohamedánskeho jarma. Reconquista začala keď vizigótsky šľachtic Pelayo (Pelagius) v roku 718 s troma stovkami statočných mužov založil malé astúrske kráľovstvo a skončila pádom Granady za Ferdinanda a Izabely v roku 1492. V týchto storočiach bolo Španielsko krajinou nikdy nekončiacich násilností, bitiek a vojen. Moslimskí nájazdníci rabovali v katolíckych kráľovstvách, zabíjali a brali otrokov, ničili úrodu. Starých, bezmocných a tých čo odporovali nemilosrdne vraždili. Rodiny trhali, mladých a silných odviedli ako otrokov, krásne ženy skončili v háremoch. Obchod s otrokmi kvitol za Maurov v obrovskom rozsahu. Ak sa niekto dostal do rúk moslimov musel trpieť krutý útlak. Čiastočnú predstavu o hrôzach života v na maurských územiach získame, ak pozrieme ako žijú katolíci v moslimských štátoch dnes, napríklad v Iraku.

Sancho IV potreboval dobyť Tarifu, ktorú držali Mauri. Nebola to ľahká vec, mesto bolo opevnené vysokými hradbami s dvadsiatimi šiestimi vežami a vo vnútri stála samotná, skvelo opevnená citadela. Po šiestich mesiacoch obliehania sa Tarifa pre hlad, ktorý bol už neznesiteľný, vzdala. Sancho nemal dosť vojakov, aby mohol do hradu dosadiť posádku a preto sa rozhodol, že ho zbúra, aby nemohol byť proti nemu opäť použitý, ale veľmajster rádu z Calatravy, ktorý pomáhal s obliehaním ho od toho odhovoril. Rytieri z Calatary boli monastický rád, ktorý storočia bránil pevnosti v pohraničných regiónoch, kde sa žiadni iní kresťania neodvažovali vstúpiť. Veľmajster prisľúbil, že na jeden rok do Tarify dodá posádku. Po roku sa Don Alonso Peres de Guzmán, rytier z Léonu dobrovoľne podujal brániť tarifský hrad a udržať ho za každú cenu. S celou rodinou sa presťahoval do Tarify, okrem syna, ktorý sa v tom čase zdržiaval pri dvore kráľovho brata Dona Juana. Vtedy bolo totiž zvykom, posielať svoje deti na istý čas ku kráľovmu dvoru, aby sa naučili spôsobom a dvorským mravom ešte skôr ako vyrastú a stanú sa rytiermi. Don Juan však povstal proti svojmu bratovi a žiadostivý koruny ponúkol marockému sultánovi Yacubovi Ben Yussuf svoje služby. Žiadal iba 5000 jazdcov a sľúbil, že mu s nimi vráti Tarifu. Pre sultána to bola len malá investícia a tak vojakov ochotne poslal. Za normálnych okolností by Don Juan nijako nepredpokladal, že s tak malým mužstvom Tarifu získa, ale on nemal v úmysle získať ju silou. Vydieranie sa mu zdalo ako lepšia metóda a osvedčilo sa mu už v minulosti, keď hroziac smrťou rukojemníka dosiahol vydanie pevnosti v Zamore. V septembri 1292, pritiahol pred brány Tarify a ťahajúc za sebou zviazaného chlapca vystúpil pred maurské šíky. Obrancovia na hradbách nešetrili krikom a nadávkami, keď v chlapcovi spoznali Guzmánovho najstaršieho syna.

Zanovitý infant sa ho pokúsil donútiť k vydaniu pevnosti hrozbami, ale Guzmán neustúpil. Keď hrozil, že mu zabije syna, Guzmán podľa jednej legendy odpovedal: "Nesplodil som svojho, syna aby sa stal nástrojom proti mojej vlasti, ale aby bojoval proti jej nepriateľom. Ak ho Don Juan zabije, mne tým udelí najvyššiu poctu, môjmu synovi skutočný život a na seba uvalí večnú hanbu na tomto svete a nekonečný Boží hnev po smrti." Toľko hovorí jedna legenda. Dejepsicami je ale zaznamenané , že potom vystúpil na hradby, tasil svoju dýku a vrhol ju z hradieb dolu medzi Maurov so slovami : "Hovoríte, že mi zabijete syna ak nevydám toto mesto. Tu je moja dýka, bežte a zabite ho." Týmto činom si získal prezývku "Dobrý". Don Juan v záchvate hnevu chlapca naozaj podrezal. Mauri neboli pripravení na obliehanie a okrem toho boli mimoriadne znechutení odporným divadlom, ktoré videli a tak svoje spojenectvo s Donom Juanom ukončili. Ten potom zahanbený našiel útočisko u maurského panovníka Granady.
Sancho IV vtedy ležal chorý v Alcale de Henares. Keď sa mu doniesla od Tarify správa v liste napísanom vlastnou rukou, ďakoval Guzmánovi za jeho oddanosť slovami: "Smrť tvojho syna ťa pripodobnila praotcovi Abrahámovi, keď si so statočnosťou, oddanosťou a vernosťou k prísahe, ktorú si mi ohľadom mesta Tarifa zložil, ponúkol dýku, ktorou ho Mauri popravili." .

Tento veľkolepý čin nás svojou ušlachtilosťou privádza k úžasu. V postoji Dona Alonsa je ohromná duševná integrita, sila, pevnosť a spôsob akým podstúpil túto obeť, ako uniesol bolesť z tejto straty je obrazom veľkej zmužilosti, bez stôp strachu a malicherných obáv. Nenesie ani najmenšiu známku modernej zženštilosti a zmäkčilosti, ktorou trpia posledné generácie katolíckych mužov. Guzmán svojim činom akoby kričal "Pozerajte, z lásky ku Katolíckej Cirkvi vládnem svojej duši a vládnem aj svojim najlegitímnejším otcovským citom, berte, tu je moja dýka. Pozrite toto je najväčšie možné víťazstvo, víťazstvo nad oprávneným prirodzeným strachom." Toto bol skutočný katolícky muž, v ktorom, ako Pán povedal o Bartolomejovi "niet lesti". Žiadna lož, žiadny ústupok. Muž, ktorý niesol a odniesol celé a nezmenšené bremeno povinnosti až do cieľa. Možno že niekto z vás povie, že bolo neľudské od otca, len tak sa prizerať smrti svojho syna. Možno by ste čakali trochu neistoty, váhania, alebo aspoň pár sĺz v otcových očiach, možno by ste chceli aby si kládol otázku: "Mám, či nemám ho nechať zabiť ?" Možno by ste ho lepšie chápali a sympatizovali s ním, ak by na hradbách prejavil aspoň náznak zaváhania? Alebo keby vydal mesto a veril, že kráľ od neho nemôže chcieť až takú veľkú obeť? Zdal by sa vám ľudskejší a lepší, keby v takej chvíli ukázal slabosť?

Ale to je nezmysel. Naša Pani nesmierne trpela pri päte kríža, oveľa viac ako don Alonso a tiež ani raz nezaváhala. Dobrovoľne súhlasila, každú jednu sekundu počas celého tohto hrozného martýria, ani raz neprotestovala, nevzpierala sa. Ba čo viac, prastará tradícia Našu Pani zobrazuje vždy ako stojí pod krížom: juxta crucem, dolorosa, stabat Mater lacrimosa. Plakala, ale stála. Inými slovami, plne sa ovládala, neomdlievala, neprejavovala prehnané emócie, plne poslúchala svoj rozum. Teológovia učia, že Naša Pani pod krížom, hlboko vo svojej duši cítila skutočnú radosť, pretože si plne uvedomovala skutočnosť, že Obeta, cieľ pozemskej púte jej Syna sa práve napĺňa, že jej Syn plní Božiu vôľu. Toto je integrita katolíckej duše: "Som tu aby som plnil Tvoju vôľu!". Nič viac ale ani nič menej od nás Boh nežiada.

Dona Alonsa volali potom "Dobrý". V týchto starých časoch to malo iný význam ako dnes. "Dobrý" nebola prezývka pre sentimentálneho, ani dobrosrdečného, ani milého ani pre človeka s priateľským vystupovaním. Dobrý znamenalo pevný, nezmarný, nezlomný, ako pevné drevo, ktoré unesie veľkú ťarchu. Tým netvrdím, že sentiment nemá miesto v situácii ako je táto. Netvrdím ani, že Don Alonso nemal slzy v očiach, keď videl mŕtve telo svojho syna. Dôležitejšie ale je odhodlanie priniesť obetu za každú cenu, tak že všetky ostatné hnutia duše nedostanú príležitosť prejaviť sa navonok. Zostanú uzamknuté hlboko vnútri. Naša Pani pod krížom trpela viac, ako ktorákoľvek ľudská bytosť pred ňou i po nej. Ale rozhodla sa. Boh ju žiadal o súhlas a Ona ho dala. A to k čomu privolila sa práve vtedy uskutočňovalo. Bez váhania, bez najmenšieho náznaku nesúhlasu, bez žiadosti zastaviť práve sa realizujúcu Obetu. Bolo by prirodzené chvieť sa od strachu? Bolo. Poznáme svätcov, ktorí sa v okamihu ukrutnej smrti triasli strachom, ale nebránili sa jej. Napriek tomu, že strach je prirodzený, skutočná krása spočíva v takých kontemplujúcich dušiach, ktorých neoblomné rozhodnutia odoženú akúkoľvek neistotu a pochybnosť.

Toto bol prípad Spasiteľa v olivovej záhrade. Rozjímal a počas kontemplácie veľmi presne videl utrpenie a bolesti, ktoré ho čakajú. A rozhodol sa, tak ako sa rozhodol už pred vekmi, tak ako bol rozhodnutý v každom okamihu svojho pozemského života a tak tu posledný raz obnovil svoje rozhodnutie všetko to vytrpieť. Všetko detailne vopred poznal a dobrovoľne prijal. To je to čo musíme robiť. Naše zmýšľanie musí byť takéto: "Možno, že nemám v tejto chvíli dostatok mimoriadnej milosti, aby som čelil mimoriadnemu nebezpečenstvu. Ale chcem mu čeliť a prosím Našu Pani, aby mi vyprosila milosť, keď sa to nebezpečenstvo dostaví." Mužný spôsob ako čeliť bolesti žiada, aby sme bolesť predvídali a nezatvárali pred ňou oči. Bohu treba povedať : "Beriem všetko. Ak toto utrpenie musím znášať z lásky k Cirkvi, potom ho bezvýhradne príjmam. Poznám riziko a viem čo všetko sa môže stať. Ak je toto cena, príjmam ju. Prosím Božiu Matku o pomoc, aby som to vydržal. Ale beriem všetko." Toto je rozhodujúca vec. Pamätajme, že Boh nie vždy žiada, aby sme utrpenie naozaj podstúpili, ale vždy žiada aby sme ho akceptovali. A ak sme ho celé prijali, istým spôsobom sme to aj pretrpeli. Toto je tajomstvo veľkých katolíckych mužov ale aj žien minulosti. Nezištná a úprimná ochota priniesť obetu, ktorú od nich Boh žiada. Toto je to čo, súdiac podľa miliónov zavraždených nenarodených detí, ohromnej rozvodovosti, promiskuity a manželskej nevernosti, dnešným mužom i ženám eminentne chýba.

Existuje aj iná verzia legendy o Donovi Alonsovi. Podľa nej odkázal Maurom: "Radšej zabite môjho syna a spravte z neho ďalšieho anjela v nebi, ale ja neporuším prísahu, ktorú som dal kráľovi." Vízia nadprirodzeného života mu dala silu, aby keď nastala chvíľa bolestnej obety vydržal. Vedel, že jeho syn pôjde do neba. Myslím však, že táto verzia trochu umenšuje veľkosť toho čo vykonal. Hoci je absolútne oprávnené ak otec vykoná niečo aby jeho syn získal nebeské kráľovstvo, nie je to tá najväčšia pohnútka ktorú otec môže mať. Skôr ako sa stal otcom, bol adoptívnym Božím synom. A preto musel chcieť, aby sláva z takéhoto činu patrila predovšetkým Bohu a Cirkvi. Jeho syn musí byť až na druhom mieste. A ja myslím že, presne takto zmýšľal Don Alonso Peres de Guzmán.