Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

19. 2. 2012

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (7.)

Juraj Sirotný

5. Sviatosti Katolíckej Cirkvi

V definíciách tradicionalistického hnutia sviatosti Cirkvi sú kanálmi Božej milosti. Bez Božej milosti by katolíci nemohli môcť byť spasení. Bez sviatostí by nedošiel do svojho domova - do neba a práve naopak, by si zvolil po smrti život v pekle. Preto Ježiš Kristus ustanovil sedem sviatostí. Tieto sviatosti potrebujeme vo všetkých dôležitých fázach ľudského života alebo pri voľbe svojho stavu. Po II. vatikánskom koncile v dôsledku intencií prijatých dokumentov prišlo aj k revízii všetkých siedmich sviatostí Cirkvi. I v tejto oblasti náboženskej praxe vidia tradiční katolíci rozpor s pôvodnými koncepciami, ktoré boli v súlade so Svätým písmom, s katolíckou Tradíciou, s učiteľským úradom Cirkvi a pápežskými encyklikami. Cirkev vždy chránila integritu sviatostí a nedovolila , aby ich niekto menil a deformoval a už vôbec nie, aby niekto siahol na ich podstatu, čiže na matériu a formu sviatostí. Začali sa meniť obrady, ktoré Cirkev v neporušenom stave zachovávala od pradávnych čias a nemennosť podstaty sviatostí bola potvrdzovaná pápežmi, ako napríklad Pius X. vo svojom liste "Ex quo" z 26.decembra z roku 1910 píše: „...ani Cirkev nemá právo meniť podstatu sviatostí..." K platnosti každej sviatosti je potrebné aby boli splnené tri veci: podstata (matéria), forma a intencia. Tieto atribúty nemôže zmeniť ani pápež, pretože požiadavka matérie bola ustanovená samým Bohom. Druhú podmienku si stanovila Cirkev odvolaním sa na Sväté písmo a ústnu tradíciu. „Až do konca časov“ bola táto forma ustanovená na Tridentskom koncile. Tretia podmienka je, že kňaz, alebo biskup musí mať intenciu robiť to, čo chce Cirkev. Pápež Lev XIII. túto teóriu zosúľaďuje a dáva do vzorca podľa Vyznania viery: „Verím v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev...,“ Podľa Lefebvra však: „...dnes žijeme v dobe, kedy sa s Božským a prirodzeným zákonom zachádza tak, akoby sa cirkevné právo nachádzalo v protiklade k Božskému, namiesto toho, aby bolo jeho sprostredkovateľom.“

5.1 Sviatosť krstu

Sviatosť krstu sa v Katolíckej Cirkvi definuje ako zbavenie duše dedičného hriechu a prijatie do spoločenstva Božích synov a dcér a tých, pre ktorých je pripravené nebeské kráľovstvo. Prvý účinok krstu je vykúpenie z dedičného hriechu, sviatosť, ktorá katolíkov natrvalo spojuje s Bohom. Mnohí, najmä západoeurópsky teológovia a kňazi to však interpretujú ako púhe prijatie do spoločenstva veriacich. Krst sa v terajšom svete javí v novom odlišnom svetle. Pápež Pavol VI. v snahe pripojiť sa k tomuto chápaniu v roku 1969 nahradil staré obrady krstu novými. Hneď od začiatku po ich zavedení vznikli pochybnosti o účinnosti nového krstu, nakoľko mnohí modernistickí kňazi už vôbec neveria v dedičný hriech, v existenciu zlého ducha a v jedinečnosť a pravosť Katolíckej cirkvi. Pri dnešných zjednodušených ceremóniách najmä v západoeurópskych liturgických prekladoch textov, ktoré sa v kostoloch používajú, býva hriech zabudnutý takým spôsobom, že sa len môžeme domnievať, že sa tu jedná o ten, alebo onen hriech, ktorého sa pokrstený v živote dopustí, ale nespomína sa dedičný hriech do ktorého upadli všetci narodení. Dedičný hriech spochybňujú tým, že aj v cirkevných kruhoch sa všeobecne verí v evolučnú teóriu vzniku človeka. Vývoj podľa nich sa uskutočňoval skrz rôzne druhy zvierat cez viaceré páry, čiže nielen cez Adama a Evu. „Katolícki evolucionisti“ taktiež spochybňujú samotnú existenciu Adama a Evy. Podľa nich Adam nie je praotcom ľudstva a preto nie všetci ľudia zdedili Adamov hriech. Treba však povedať, že napriek týmto názorom početnej časti kléru, platnosť sviatosti a tým nijako nezmenšuje. V súvislosti s reformou krstných obradov sa úplne vylúčil exorcizmus. Pri novom obrade sa nepoužíva ani exorcizovaná soľ a voda. Pomazanie olejom katechumenov je nepovinné, takže sa môže vynechať. Tento olej doprevádzal krstenca z moci diabla do stavu Božieho dieťaťa. Symbolizoval silu, čistotu a zdravie duše a tela. Cirkev vždy používala na sväté oleje len olivový olej, ale v dnešnej praxi sa používa za matériu olejov aj hociktorý iný rastlinný olej. Táto reforma je takisto plod II. vatikánskeho koncilu s cieľom minimalizovať atribúty ako diabol, peklo, trest za hriechy, večné utrpenie, aby neostali v centre pozornosti. Pritom koncil v Efeze v roku 431 jasne prikazuje: "Deti alebo mladí...nepristupujú k prameňu života (krstu) bez predchádzajúceho vyhnania zlého ducha...“ Nový obrad nerešpektuje túto tradíciu, v ktorej okrem exorcizmu vynecháva aj napr. trojnásobné dýchnutie kňaza na krstenca, kedy krstiteľ hovorí: „Vyjdi z neho(nej) ty nečistý duch a ustúp Duchu Svätému...Zažehnávam ťa, ty nečistý duch v mene Otca, i Syna , i Ducha Svätého, aby si vyšiel a vzdialil sa od tohto služobníka...ty prekliaty diabol...vzdaj česť Ježišovi Kristovi...atď. " V pokoncilovej reforme sa používa nová, z tradičného teologického hľadiska nevyhovujúca a podľa Oravca aj neúčinná formula: „Všemohúci Bože...zbav toto dieťa dedičného hriechu, urob z neho chrám svojej slávy a daj, aby v ňom prebýval Duch Svätý.“

5.1.1. Krst detí

V pokoncilovej Cirkvi sa rozmohol nový fenomén, najmä však v západnej Európe, a to snahy o zrušenie detského krstu. Autorom tejto koncepcie bol známy koncilový teologický expert, liberálny dominikán Yves Marie-Jean Congar. Krstný obrad rozdelil na viacero stupňov. Pri narodení sa odohrá iba rítus „prijatia do spoločenstva, to znamená že po narodení sa uskutočnia iba vstupné krstné obrady. Podľa Congarovej koncepcie ďalej nastáva fáza „putovania“ a „hľadania“. Po dosiahnutí hranice dospelosti sa „mladý kresťan“ môže rozhodnúť, či chce prijať, alebo neprijať plnohodnotný krst. Toto roztriedenie je podľa modernistov „primerané kultúrnej situácii našej civilizácie“. Tradicionalisti hovoria, že zrušenie detského krstu je ďalším priblížením sa k protestantizmu. Ako proti argument tradicionalisti citujú slová svätého Augustína : „Obyčaj krstiť deti nie je žiadna nedávno zavedená novota, ale verné opakovanie apoštolskej tradície...tento obyčaj je zaznamenaný v písomných dokumentoch, ktoré môžu slúžiť ako isté spoľahlivé vodítka k pravde.“ Lefebvre nakoniec hovorí o zodpovednosti rodičov za krstenie detí hneď po narodení, nakoľko táto povinnosť vyplýva zo samého nadprirodzeného zákona veľmi naliehavo, pokiaľ ide o vieru. Na viere sa sviatosť zakladá a dieťa nie je schopné vziať na seba osobnú zodpovednosť za vieru Cirkvi. Toto tvrdenie podopiera citátom zo svätého písma: „Pokiaľ sa niekto nenarodí z vody a z ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“(Jn. 3,5).

5.2 Sviatosť birmovania

Birmovanie je v Katolíckej Cirkvi sviatosť, kedy sa z človeka stáva dospelý kresťan, hovoríme aj o katolíckej iniciácii. Katolícki tradicionalisti hovoria, že birmovným pomazaním dostávajú birmovanci možnosť čerpať silu a dary Ducha Svätého. Túto výzbroj Ducha Svätého katolíci potrebujú, nakoľko veria , že birmovaním sa stávajú „Kristovými vojakmi“. Cirkev po II. vatikánskom koncile už nehovorí o vojakovi Krista vôbec. Podľa tradičného učenia podobne ako vojaci bojujú proti diablovi a jeho pomocníkom na zemi. Sedesvakantistický biskup Oravec na túto tému píše: „Terajšia cirkev už nebojuje proti nikomu, lebo by to bolo neekumenické a už neverí v žiadnych nepriateľov Krista a jeho Cirkvi. Preto z obradov bol vynechaný ten symbolický úder na líce, ktorý symbolizoval, že opravdivý katolík bude dostávať údery od hriešneho sveta, proti ktorým bude bojovať duchovnými zbraňami.“ Takisto v mnohých prípadoch podobne ako pri krste sa nepoužíva tradične predpísaný olivový olej, ktorý je nahradený mnohými inými. Najvážnejší zásah bol realizovaný proti podstate tejto sviatosti a proti forme sviatosti. Túto formu, čiže slová, ktoré vyslovuje biskup pri udeľovaní sviatosti Cirkev používa od konca 12.storočia. Formu slávnostne potvrdil ekumenický koncil vo Florencii v roku 1439 a znie takto: "Znakom kríža ťa označujem a krizmou spásy ťa posilňujem. V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého." Nová formula znie: „Prijmi znak daru Ducha svätého.“ Podľa Pavla VI. sa táto formula mala priblížiť byzantskej, ale aj tá znie inak.

5.3 Sviatosť manželstva

Tradicionalisti upozorňujú, že v sviatosti manželstva sa úplne relativizoval prvoradý zmysel a účel manželstva. V katolíckom manželstve na prvom mieste bolo vždy plodenie potomstva a až na druhom manželská láska. Lefebvre spomína ako na koncile došlo k pokusom túto definíciu zmeniť a oba vyššie uvedené elementy zrovnoprávniť. Protagonistom, ktorý túto zmenu navrhoval bol známy holandský liberálny kardinál Suennens. Vtedy sa však túto reformu nepodarilo presadiť, pretože mnohí teológovia sa proti tomu postavili s odôvodnením, že koncil nemá právo meniť tradičné definície Cirkvi. Napriek tomu pastoračná konštitúcia Gaudium et spes obsahuje dvojznačné články, kde dôraz kladený na potomstvo je uvedený bez ďalších cieľov v manželstve. Článok 50. tejto konštitúcie hovorí: „Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva... Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.“ Tento výrok v latinskom origináli vyznieva tak, akoby oba ciele manželstva boli postavené naroveň. Lefebvre si myslí, že následky tejto relativizácie sú: v manželstve s odvolaním sa na sexualitu je všetko dovolené, umelá ochrana proti počatiu, bránenie narodeniu a nakoniec aj potrat.
Prax v tejto sviatosti tradicionalisti kritizujú najmä z toho dôvodu, že nedodržiavaním jej podstaty a formy dochádza k častým, mnohokrát neodôvodneným anuláciam , to znamená, že manželstvo sa od začiatku vyhlási za neplatné. Týmto spôsobom mnohé rozvedené páry si zakladajú nové manželstvá. Oliver Oravec túto situáciu komentuje, že ak by takáto prax v Cirkvi bola bežná a normálna, tak anglický kráľ Henrich VIII. nemusel zakladať vlastnú cirkev a svätý Tomáš Morus by určite nebol vyhlásený za svätého. Pápeži sa však striktne držali šiesteho Božieho prikázania: „nescudzoložíš!“ a napriek politickým tlakom odmietali udeľovať rozvody mnohým panovníkom a kráľom. Katolícka koncepcia manželstva v oblasti rozvodov by sa dal zhrnúť do formulácie, ktorú záväzne stanovil Tridentský koncil: „Ak niekto hovorí, že sa Cirkev mýli, keď učila a stále učí, že v súlade s evanjeliovým a apoštolským učením nemôže byť manželský zväzok zrušený kvôli cudzoložstvu jedného partnera, a ani obidvoch partnerov, ani že nevinný partner, ktorý nespôsobil žiadnu neveru, nemôže uzavrieť iné manželstvo po dobu života druhého partnera; a že manžel, ktorý prepustí nevernú manželku a znovu sa ožení a manželka, ktorá prepustí neverného manžela a znova sa vydá . Obidvaja sú vinní cudzoložstvom a nech sú exkomunikovaní.“
Na toto pojatie manželstva sú z radov liberálneho kléru a laikov vyvíjané tlaky, aby sa postupným krokmi, prípad za prípadom legalizovali rozvody a s tým spojené snahy zosúladiť antikoncepčnú mentalitu sekulárnej spoločnosti s učením Katolíckej cirkvi. Túto cestu razia najmä biskupi z Belgicka a Nemecka. Hardon píše, že Katolícka cirkev verí, že manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami je vždy sviatosť. Kristus ju sám ustanovil behom svojho viditeľného pobytu na zemi, teda táto prax nie je v Cirkvi zavedená iba ľudskou autoritou. Veľký zásah sa urobil do zmiešaných manželstiev, medzi katolíkmi a nekatolíkmi. V Katolíckej cirkvi katolík nesmel uzavrieť manželstvo s nekatolíkom. Bola to cirkevná prekážka.. Ak bol na to vážny dôvod, tak ordinár mohol udeliť dišpenz na uzavretie takéhoto manželstva. Mnohí biskupi ho neudeľovali, lebo si uvedomovali, že takéto manželstvo vo väčšine prípadov viedlo k ochabnutiu viery u katolíckeho partnera a k veľkej náboženskej ľahostajnosti u ich detí. Výslednicou tohto všetkého je podľa Lefebvra totálna dechristianizácia: „Týmto „manželom“ chýba milosť, ktorá vyteká zo sviatosti manželstva pre výchovu ich detí, ak sú samozrejme pripravení nejaké deti mať.“

5.4 Sviatosť posledného pomazania chorých.

Tradicionalisti protestujú, že táto sviatosť zmenila svoj celkový charakter. Neostal ani pôvodný názov „sviatosť posledného pomazania chorých“, ale zmenil sa na „pomazanie chorých“. Z toho vyplýva aj iný zmysel. V Katolíckej cirkvi sa táto sviatosť udeľovala len vo vážnej chorobe, ktorá ohrozovala život človeka. Po II. vatikánskom koncile pomazanie sa môže udeliť aj chorým mimo nebezpečia smrti. Podľa tradičného učenia Cirkvi hlavným zmyslom tejto sviatosti bolo prijatie milosti, ktorá má pomôcť zomierajúcemu človekovi v rozhodujúcom zápase s diablom v hodine svojej smrti. Aby takto posilnený neprestal dôverovať v Božie milosrdenstvo, aby sa mu odpustili hriechy a ak je to Božia vôľa , aby sa mohol uzdraviť. Čiže, ako vidíme v katolíckom obrade sa kladie dôraz na uzdravenie duše, odpustenie hriechov, zatiaľ čo v novom obrade sa dôraz kladie na uzdravenie tela. Toto je veľmi vážny odklon od katolíckeho úmyslu a to môže podľa tradicionalistov znefunkčniť túto sviatosť. V tradičnom ríte tejto sviatosti, ktorú formuloval Florentský a neskôr Tridentský koncil sa hovorí: „Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo NECH TI ODPUSTÍ PÁN, čokoľvek si sa očami(sluchom, čuchom, chuťou a hovorom, dotykom, chôdzou) previnil. Amen“. Nová obradná formula ustanovená pápežom Pavlom VI. má nasledovné znenie: Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“ Tridentský koncil pritom odsúdil každého, s tým že bude prekliaty, kto by chcel meniť slová tohto obradu. Takisto došlo k zmene pri svätení olejov. Toto svätenie vždy prislúchalo biskupskej hodnosti, dnes má na to právomoc každý kňaz. V tradičnom obrade kňaz potieral olejom päť rôznych miest na tele chorého, dnes sa tento úkon zredukoval iba na čelo a dlane. Stále častejšie sa v mnohých prípadoch vyskytuje, že sa táto sviatosť vykonáva pre ľudí seniorského veku, ktorí sú relatívne zdraví, takže sú prípady, že niektorí ľudia prijímajú túto sviatosť aj niekoľkonásobne, čo je nezmysel. Ďalším odklonom od Tradície je vysluhovanie tejto sviatosti kolektívne, napríklad v chrámoch pri omši, alebo na špeciálnych stretnutiach na to určených len za účelom vysluhovania tejto sviatosti. Tradicionalisti hovoria, že takomto akte sa podstata sviatosti mení.

5. 5 Sviatosť pokánia – svätá spoveď

V Katolíckej Cirkvi môže byť táto sviatosť udeľovaná iba jednotlivo. Jej podstata tkvie v tom, že z hľadiska katolíckej teológie a kanonického práva ide o súdny akt, rozsudok. Spoveď je preto individuálna a ušná, každý jednotlivý prípad vyznania hriechov sa musí vypočuť a vyšetriť vecná podstata. Existuje však jedna výnimka, udelenie generálnej svätej spovede, v prípade napríklad vojny, alebo stroskotania lode. Tradicionalisti poukazujú na to, že z tejto výnimky sa začalo robiť pravidlo a najmä vo francúzskej oblasti sa začali vysluhovať generálne sväté spovede. Pri týchto slávnostiach sú ľudia zverení kreativite „animátorov“, spievajú sa piesne za doprevádzania gitár, a uskutočňuje sa akási pseudoliturgia slova. Prítomní sú pokropení svätenou vodou a rozhrešení obecným znakom kríža. Akt ľútosti, ktorý je pri spovedi potrebný mnohokrát ani nenastane. Samozrejme ide o extrémy, ktoré sú v západnej Európe, ale korene uvoľnenej liturgickej a organizačnej disciplíny vychádzajú práve z koncilových dokumentov. Prevažná väčšina katolíkov k sviatosti pokánia väčšinou dlhé roky nepristupuje. Lefebvre to odôvodňuje tým, že vyhasol pojem hriechu a kňazi veriacim nepripomínajú nutnosť pokánia.

5.6 Sviatosť kňazstva

V obradoch, kedy sa udeľujú všetky stupne svätenia, to znamená diakonské, kňazské a biskupské došlo podľa tradicionalistov k viacerým zmenám, ktoré sú podľa nich nekatolíckej povahy. Reforma kňazstva, ktorá sa objavila počas II. vatikánskeho koncilu nie je ničím novým. Cirkev pozná počas svojej dvetisíc ročnej existencie pokusy o reformu, najznámejšie od katarov, husitov aj Luthera. Niektorí kňazi sa počas celých dejín obhajovali zvláštnou apológiou, že sú nútení slepo sa podriaďovať svojim nadriadeným biskupom a nenesú zodpovednosť za to čo robia. S tým súvisela aj požiadavka, aby im bolo „vrátené“ právo riadiť si svoj vlastní život, aby mohli uzavierať sobáše, živiť sa bežným civilným zamestnaním, hlásať svoje vlastné názory a publikovať knihy bez súhlasu nadriadeného biskupa. Pri dnešnej uvoľnenej cirkevnej disciplíne najmä v západnej Európe sa stretávame s javmi, že kňazi publikujú bez povolenia, verejne nesúhlasia s pápežskými dokumentmi, stretávajú sa s nekatolíkmi za úmyslom zúčastniť sa ich bohoslužieb, alebo vysluhovať v katolíckych chrámoch ekumenické bohoslužby. Pápež Pius XII. potvrdil v apoštolskej konštitúcii Sacramentum ordinis, vydanej z roku 1947, raz navždy podmienky platnosti diakonskej, kňazskej a biskupskej vysviacky, čiže slávnostne potvrdzuje platnú podstatu (matériu) a formu tejto sviatosti. Pius XII. nezačal s novou formou tejto sviatosti, on len definitívne a slávnostne potvrdil to, čo vždy bolo podstatou a formou biskupskej vysviacky. Celý dokument jasne dosvedčuje, že ide o neomylný (ex cathedra) výrok učiteľského úradu Cirkvi. Uvádzam časť, ktorá je podstatná: „Božím osvietením a najvyššou apoštolskou autoritou a neochvejnou znalosťou vyhlasujeme...nariaďujeme a určujeme, že matéria svätenia biskupského je vkladanie rúk a forma sú slová prefácie, z ktorých nasledujúce sú potrebné k platnosti: „Doplň v Tvojom kňazovi plnosť Tvojej služby a ozdobený ornamentmi všetkého oslávenia posväť ho rosou Tvojho nebeského pomazania.“ Pápež Pavol VI. túto formu, podľa môjho názoru, neopodstatnene vymenil a nahradil ju formou, ktorá znie: „A teraz zošli na tohto vyvoleného služobníka tú silu, ktorá pochádza od Teba, Ducha zvrchovanej moci..", čo od základu mení význam, podstatu (matériu) a formu daného obradu. Pavol VI. vysvetľuje prečo došlo k zmenám: „...uznali sme za dobré nanovo použiť konsekračnú formu zo starých prameňov, ktorá sa nachádza v tzv. apoštolskej tradícii Hyppolita Rímskeho..."
Pri tradičnom obrade sa kňazská moc odovzdala slovami: „V mene Pána prijmi moc prinášať Bohu svätú obeť a celebrovať omšu svätú ako za živých, tak aj za mŕtvych.“ Predtým sa budúcemu kňazovi pomazali ruky so slovami: „Týmto všetko čo požehnáš bude požehnané a všetko čo posvätíš bude posvätené.“ Takýmto spôsobom udelená moc bola jednoznačne potvrdená. Dnes v novom rítuse biskup hovorí: „Prijmi dar viesť boží ľud k Bohu.“ Činí tak z nového kňaza viac prostredníka, než držiteľa kňazského úradu k svätej obete. Toto je podľa tradicionalistov nové poňatie kňazského poslania. Z novej formy svätenia sa nedá vyvodiť, že Cirkev vždy učila, že kňaz je „druhý Kristus“, ktorý jediný môže vystúpiť k oltáru a vysluhovať omšovú obetu.
Zásluhou Jána XXIII. a Pavla VI. sa zrušila tiež proti-modernistická prísaha, povinne nariadenú pápežom Piom X., pred každou biskupskou vysviackou alebo pred preberaním dôležitejšieho cirkevného úradu. Čo sa týka biskupských vysviacok, tak boli z obradov odstránené otázky typu: „Veríš, že Svätá , katolícka a apoštolská Cirkev je jedinou pravou Cirkvou...? Alebo: "Odsudzuješ všetky bludy, ktoré boli spáchané proti tejto svätej Katolíckej cirkvi?“ Podľa Lefebvra je hlavné poslanie a ťažisko kňazstva, slúženie svätej omše; vykonávanie najsvätejšej omšovej obety a vysluhovanie sviatostí Cirkvi. Toto sa však za štyridsať rokov presunulo na pokraj záujmu. Dnes sa jeho prvotný význam kladie na zvestovanie evanjelia, čo je samozrejme pre kňaza veľmi podstatné, ale nie prvoradé. Tak sa podľa tradicionalistov stáva, že dotyční kňazi strácajú zo zreteľa ich najsvätejšie poslanie, majú predpoklady prijať nekatolícke myslenie a tým pádom aj vykonávať podobnú činnosť. Lefebvre na túto tému píše: „Keď zvestovanie evanjelia stráca svoj cieľ, kňaz pôjde do omylov a bude hľadať falošnú motiváciu, ktorá sa páči svetu, bude hlásať napríklad falošnú sociálnu spravodlivosť, ktorá sa šatí do nových pomenovaní: vývoj, pokrok, budovanie sveta, zlepšovanie životných podmienok, pacifizmus. Pokiaľ nie je svätá omša (obeta) hlavným dôvodom kňažstva, potom sú spochybnené i ostatné sviatosti Cirkvi.“ Lefebvre toto priamo dáva do súvisu so svätou omšou, ktorá sa podľa tradicionalistov sprotestantizovala a v mnohých aspektoch už nie je vôbec katolícka. Na túto tému už len veľmi skepticky dodáva: „... nie sú už žiadne duchovné povolania, pretože sa nevie čo je to svätá omša. Tým pádom sa už ani nedá definovať kto je to kňaz. Za kňaza môže ísť iba ten, kto pozná čo je to svätá omšová obeť a kto ju uctieva, ako to vždy učila Cirkev. Naproti tomu kde ešte kňazi poznajú, čo je to svätá omša sú duchovné povolania početné.“ Týmto Lefebvre priamo reaguje na situáciu v západnej Európe, kedy na sklonku 80. rokov minulého storočia rapídne klesali duchovné povolania až natoľko, že v niektorých prípadoch sa kostoly, semináre a kláštory zatvárali, predávali, alebo sa menili na múzea a iné kultúrne ustanovizne.