Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

6. 1. 2012

Vojna

Univ. prof. ThDr. Alexander Spesz

Louis Renault takto definuje vojnu: "Súhrn násilných činov, ktorými sa usiluje jeden štát nanútiť svoju vôľu druhému štátu." Vojna môže byť útočná alebo obranná podľa toho, či štát útočí alebo sa bráni. V istom zmysle, ak totiž ide o ochranu práva zbraňou, každá vojna, teda aj útočná, je obranná. Organizácia spojených národov odsudzuje každú útočnú vojnu. Ale aká je vojna, ak jeden štát zaútočí a podľa štatútu všetky ostatné štáty sa musia postaviť na odpor so zbraňou v ruke? Bude to útočná alebo obranná vojna? Musíme povedať, že obranná, hoci medzinárodné vojsko bude útočiť na neposlušného člena, prípadne aj na jeho vlastnom území. (O útoku a nie o obrane, sa tu hovorí preto, lebo štáty, na ktoré prvotne útočiaci štát neútočil priamo a teda ich neohrozoval, ho napadli podľa zmluvy, ktorú uzavreli s prvotne napadnutým štátom, čiže nebránili svoje územie ale napadli cudzie. Pozn. red.)
Z morálneho hľadiska vojna je buď spravodlivá alebo nespravodlivá podľa toho, či sa opiera o morálne bezchybný titul, alebo nie. Právny pozitivizmus, podľa ktorého prameňom práva je štát alebo vodca, nemá takéto starosti. Čo oni rozkážu, hoci aj vojnu, môže byť len dobré. Iba o to sa starajú, ako sa má vojna viesť, nie však o to, za akých okolností sa to môže stať.
Obranná vojna je dovolená, ak štát skutočne bráni vec, na ktorú má právo, ako celistvosť, vlastné územie, slobodu a pod. Ak toto právo je iba pravdepodobné, aj vtedy je dovolená, lebo in dubiis melior est conditio possidentis (ak sa o veci pochybuje, lepšie je na tom ten, ktorý vec drží). A príčinou toho je, že ak jednotlivec môže brániť svoje právo aj so zbraňou v ruke, môže tak urobiť aj štát, ktorý pozostáva z jednotlivcov. O tom nebolo a niet ani dnes pochybnosti, lebo analógia je dokonalá.

...

Podľa sv. Augustína vojnu môže vypovedať len vladár, ale iba vtedy ak je potrebná. Hlavným cieľom vojny je mier, ktorý je tranquilitas ordinis, pokojnosť poriadku. Vojna má obyčajne trestať vinníkov, ktorí porušujú mravný poriadok. Ale to nie je nevyhnutné. Proti vinníkovi možno zakročiť vojnou aj vtedy, ak nie je zlomyseľný a predsa poruší mravný poriadok. Vojna porušuje jednotu ľudského pokolenia, ľudskú rodinu a preto nie je dovolená bez príčiny. Táto náuka sa podstatne nezmenila. Po stáročia zostala nezmenená až podnes. Slávny právnik jezuita L. Taparelli (1793-1862) ju formuluje takto: "Vojnu má visť iba ten, kto má najvyššiu štátnu moc v rukách." Ale ako môže byť vladár sudcom vo vlastnej veci? Veď sudca má byť vyšší ako súdený. Na to odpovedá Taparelli: "Porušením práva sa vytvára v napadnutej stránke vrchnosť, ktorá jej udeľuje právomoc potrestať vinníka, aby sa vrátil právny poriadok, ktorý príroda chce chrániť." Ak ide o závažné dobro, vojna sa môže odporúčať. Ak je to vec poctivá, ale nie nevyhnutná, vojna nemôže zaväzovať. Ak dobro je užitočné, musia byť výhody vojny väčšie a pravdepodobnejšie ako výhody mieru. Keďže rovnosť práv je často na obidvoch stranách zjavná, nezostáva nič iné, len rozhodujúce riešenie. V takom prípade prevahu má neutrálny štát, je takmer prirodzeným rozhodcom medzi oboma stranami. Sparvodlivé príčiny vojny sú: trestať zločiny a toho, kto ich bráni, náhrada za škody, zaistiť sa proti istému a pravému nebezpečenstvu. Vojna má zaistiť mier. Treba chcieť mier a preto treba pripustiť návrhy zmierenia, ak zodpovedajú. Bezbranným škodiť čo najmenej. Neodporovať nezmyselne. Vyhýbať sa spustošeniam, ktoré nemožno regulovať. Zachovať mravné predpisy. Taparelli podčiarkuje jednotu ľudského pokolenia, ktorú usmerňuje medzinárodné právo. Medzinárodné právo je rozšírené verejné právo. Vedúcou zásadou medzinárodného práva je spravodlivosť. Ale sama nestačí. Určiť spravodlivosť v medzinárodných vzťahoch je veľmi ťažké, lebo veci sú veľmi pomotané. Preto spravodlivosť sa má dopĺňať láskou. Už spravodlivosť je minimum lásky. Nemôžem niekoho milovať, ak mu nedám, čo mu patrí. Ale láska mu dáva viac, ako mu patrí. Non est secundum aequalitatem, sed secundum abundantiam. (Nie podľa rovnosti, ale podľa hojnosti.)

...

Nevyzerá to tak, že by už viac nebolo vojny. Po každej vojne sú ľudia vyčerpaní, ustatí a sľubujú polepšiť sa, že sa viac nikdy nebudú vraždiť, ale sotva zabudnú na prežité utrpenia, zas sa púšťajú do seba. Je to ako s pijanom, ktorý sľubuje, že sa viac nikdy neopije, ale pri najbližšej príležitosti sa opije znova. Preto musíme rátať s eventuálnou vojnou a treba sa pýtať, čo je dovolené pri obrane. Musíme odpovedať, že každý čin podstatné zlý je zakázaný. Pravda, niekdy je ťažko určiť, či je čin ozaj taký, alebo len indiferentný. Ale niektoré veci sú isté, ako sme ich už vyššie spomenuli, napr. priamo zabiť nevinného. A nevinnými sú obyčajne civili, nevojaci, ako ženy, deti, starci atď. Podobne zakázané je zabiť parlamentárov, rukojemníkov atď., ktorých chráni zákon. Ale môžu sa nepriamo zabiť napr. bombardovaním, ostreľovaním mesta, ak je to nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.
Niektorí autori myslia, že je zakázané otráviť alebo pokaziť studne, vodovody, pramene, elektrické zariadenie atď. Ale nezdá sa to byť pravdou, aspoň podľa prirodzeného práva nie, lebo to sú prostriedky vhodné pre cieľ; veď ak slobodno usmrtiť ľudí, a to nepriamo aj nevinných, tak aj toto je dovolené. To isté treba povedať o užívaní plynu. Iná vec je, ak tieto veci sú zakázané medzinárodnou dohodou. Vtedy dohodu treba dodržať. Nie je dovolené ničiť charitatívne, umelecké, historické a náboženské predmety, ako nemocnice, múzeá, galérie, kostoly, lebo to nie sú vojenské ciele. Ale ak by ich nepriateľ použil ako vojenské ciele, nebolo by to zakázané. Je dovolené vo vojne užívať úklady, ako simulovať útek atď. Niektorí autori myslia, že len také, ktoré možno predvídať, čo však nezdá sa byť pravdou. Veď práve v nepredvídanosti spočíva účinnosť takýchto úkladov. Nie je to vtedy ani lož, ale restrictio late mentalis, ktorá je z vážnej príčiny dovolená.
Podľa prirodzeného práva porazených vojakov ako vinných by bolo možno usmrtiť. No každý vie, že vojaci obyčajne dnes bojujú z donútenia a preto nie sú vinní. Podľa Réglement International Červeného kríža z 18. októbra 1907 neslobodno zavraždiť vojnových zajatcov, ale treba s nimi zaobchádzať podľa istých smerníc. ... Réglement z roku 1907 zakazuje zabiť protivníka, ktorý sa vzdal, užívať uniformu nepriateľa, nútiť ho aby bojoval proti vlastnej krajine. Zakazuje bombardovať otvorené mestá a plieniť obsadené miesta, čo by sa azda inak prirodzenému zákonu nepriečilo. ...
Podľa prirodzeného zákona je porazený povinný prijať podmienky mieru, ak ďalší odpor je nezmyselný, lebo to vyžaduje verejné blaho. Vojaci by sa nemali zúčastňovať v nespravodlivej vojne. A ak majú istotu o jej naspravodlivosti, nemôžu to urobiť na nijaký spôsob. No sotva ju môžu mať v zložitých medzinárodných otázkach a preto môžu konať svoju povinnosť.

Prevzaté z knihy Katolícka mravouka, SSV, Trnava 1948