Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 1. 2012

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (6.)

Juraj Sirotný

4.7.9 Cirkevná hudba

V motu proprio z 22. novembra 1903, pápež Pius X. vyjadril svoju túžbu vidieť gregoriánsky spev spievaný celou Cirkvou, pretože dosahuje najvyšší stupeň všetkých kvalít posvätnej hudby. Tento spev ustálený v 6. storočí pápežom Gregorom Veľkým, má pokojnú majestátnu príťažlivosť. Nezameriava sa na svetský efekt. Naopak, zapudzuje všetko vášnivé a krikľavé. Toho činí rozdielnym od hudby určenej na zábavu. Melódia, hoci má ďaleko od monotónnosti a je spôsobilá vyjadriť decentne mnoho silných emócií duše; vo vnútri je piesňou modlitby. Bez absolútneho vylúčenia iných druhov hudby, Motu proprio pokračuje ďalej v týchto všeobecných zásadách: čím viac sa hudobná kompozícia približuje gregoriánskej melódii, jej inšpiráciou, vetami hudobnej skladby a vkusom, tým sa stáva viac posvätnou a liturgickou a ďalej ak sa odchyľuje od tohto najvznešenejšieho modelu, tým menej cenná je pre Cirkev. Reformátori II. vatikánskeho koncilu však nezdieľali obrovské uznanie, ktorému sa gregoriánskemu chorálu dostávalo, ktorý bol čoraz častejšie podľa Sticklera oceňovaný svetskými pozorovateľmi a nadšencami. Stickler uvádza dôvody prečo bol gregoriánsky chorál tak rázne odstránený z omše: „Rázne zrušenie(predovšetkým vytvorenie nových chorálnych častí omše) Introitu, Graduale, Traktu, Aleluja, Offetória, Communia v prospech iných, omnoho dlhších častí bol tichým rozsudkom smrti pre nádherné variabilné melódie pre tieto nemenné časti omše.“ Inštrukcie prijaté koncilom nedostatočne chránili tento starý rímsky spev. Píšťalové varhany boli nahradzované hudobnými nástrojmi, ktoré vniesli veľa svetských prvkov do cirkevnej hudby. Voľnosť, ktorá bola ponechaná pri zavádzaní týchto zmien predstavuje prakticky vymiznutie latinského spevu zo svätej omše, častokrát nahradzovaného bigbítovými rytmami.

4.7.10 Postavenie kňaza

Ako som už spomínal postavenie kňaza ako najvyššieho obetovníka sa redukuje na predsedajúceho liturgického spoločenstva. Liturgická reforma degradovala postavenie kňaza pri Bohoslužbe a veriaci ľud privilegovala nenahraditeľnými funkciami. Pri starej omši bol kňaz ten, ktorý ju legitimizoval tým, že platne vyslovil konsekračné slová. Nový misál však hovorí, že ľud spolu s kňazom prináša obetu. To znamená, že ľud je prinajmenšom spolu účastný na obete spolu s kňazom. V praktickom dôsledku, tým že sa zrušila tichá omša bez účasti ľudu, je tento pri slávení svätej omše priam nutný. A to je v rozpore z učením Cirkvi. Tieto fakty zodpovedajú novému pokoncilovému chápaniu „demokratickej Cirkvi“.
Omša Pavla VI. nesie známky sociálneho spoločenstva náboženského charakteru, ktorá je v protiklade k starej omši, kde bol cítiť kňazský duch a hierarchizácia. Tradicionalisti tvrdia, že ľudia sa už vôbec necítia byť duchovne povznesení a z novej omše už necítiť prenikanie duchovného a nadprirodzeného do tohto sveta, ale naopak všedné a ľudské sa tu prejavuje v náboženskej podobe.

4.7.11 Čítanie lekcie

Tento úkon podľa Bugniniho reformy patrí laikom. Pred tým táto služba bola súčasťou učiteľskému úradu a náležala cirkevnej hierarchii. V novej omši nejde len o to, že laik môže čítať Božie slovo, ale nový misál priamo formuluje: „Laik je priamo zvestovateľom Božieho slova.“ Toto právo je aplikované i na ženy. Proti tomuto sa tradicionalisti ohradzujú, že priamo protirečí príkazu svätého Pavla, že napríklad ženy sa nemajú verejne v Cirkvi ujímať slova.
Niektoré liturgické novoty podľa tradicionalistov však hraničia s absurditou. V novom misáli v odstavci 313 sa môžeme dočítať: „Kňaz teda bude pri výbere liturgických textov dbať skôr na spoločné duchovné dobro, ako na svoje záľuby. Nech pamätá na to, že s výberom musia byť oboznámení všetci prisluhujúci a všetci tí, ktorí majú na slávení liturgie nejaký podiel.“ Tradicionalisti si myslia, že sa už upustilo od tradičného chápania liturgie ako dedičstva apoštolov, ktoré bolo ustanovené cirkevnou hierarchiou, ale vníma sa ako niečo čo zostavujú sami veriaci.

4.7.12 Zmeny v cirkevnom roku

V koncilovej konštitúcii o posvätnej liturgii, Sacrosanctum concilium sa nikde nehovorí o zavedení trojročného lekcionára. To, že prebehla reforma liturgických čítaní podľa kardinála Sticklera bolo zločinom proti prirodzenosti. Tvrdí, že liturgia sa dala obohatiť o čítania bez toho, aby sa menila povaha liturgického roku. V jednom svojom článku to hodnotí: „Táto zmena zapôsobila tlak na vydávanie nových liturgických kníh, do ktorých sa okrem duchovných textov dostávali i texty z profánneho prostredia. Naskytla sa teda príležitosť s týmito textami manipulovať a ´vymeniť staré pravdy za nové´. Pastoračne neobľúbené časti – často teologicky a morálne veľmi dôležité – boli jednoducho odstránené. Klasickým príkladom je text z 1. listu Korinťanom (11, 27-29), kde bolo z rozprávania o najsvätejšej sviatosti dôsledne vypustené záverečné varovanie o vážnych dôsledkoch nevhodného prijímania. Pastoračná dôležitosť tohto textu je k vzhľadom k dnešnému masovému prijímaniu bez spovedi a dôstojnosti zrejmá.“
S cirkevným rokom súvisia aj cirkevné sviatky. Do nového misála sa nedostali ani spomienky na niektorých svätcov, ktorí sú z ekumenických dôvodov problematickí. Martin R. Čejka píše, že Bugniniho asistent, Carlo Braga, odsúdil tradičné kolekty na sviatok svätých; Cyrila Jeruzalemského, Róberta Belarmina, Petra Canisia a ďalších „neekumenických“ svätcov ako prejav intolerancie a diskriminácie. Obsahujú totiž bojového ducha. Preto boli z modlitieb vyškrtnuté zmienky o ich zásluhách v boji proti herézam. Podobný osud stretol i svätcov, ktorí boli zavedení do misála pápežom Piom V. Modlitby boli „očistené od nánosu zbožných legiend“, kde sa už nezdôrazňujú príhovory o pomoc Cirkvi víťaznej, Cirkvi bojujúcej.
Napríklad na sviatok premenenia Pána už nie je zmienený hlas volajúci z neba. Tiež neekumenické mariánske sviatky museli byť upravené. Pri sviatku Panny Márie Lurdskej, alebo Panny Márie Ružencovej bola vyškrtnutá zmienka o zjavení v Lurdoch a o ruženci sa už v modlitbe nehovorí ako o tradičnej modlitbe Katolíckej cirkvi.

4.7.13 Comunnio - rozdávanie svätého prijímania

Nová filozofia „demokracie“ v Cirkvi sa prejavila aj v rozdávaní svätého prijímania. Predtým mohol túto službu konať vysvätený klérus. Dnes sa táto prax zlaicizovala. Toto právo laikom dáva priamo misál Pavla VI. Tradicionalisti samozrejme namietajú, že to viedlo k zneucťovaniu, strate viery a znižovaniu statusu kňazstva.
Udeľovanie Communia, alebo svätého prijímania je prax, ktorá sa krátko po II. vatikánskom koncile ujala najmä v nemecky hovoriacich oblastiach a krajinách západnej Európy. V poslednej dobe po otvorení hraníc tento trend preniká aj k nám do strednej Európy. Tradicionalisti to vehementne kritizujú ako obrovskú neúctu voči premenenému reálnemu Kristovmu telu.
Údajné dejiny praxe prijímania na ruku sú obvykle obhajované tým, že počínajúc poslednou večerou, ako aj v apoštolských dobách bolo sväté prijímanie podávané tiež na ruky. Takisto bola táto prax realizovaná za éry prvých mučeníkov a zlatého veku otcov patristiky až do 10. storočia. Svätý Cyril Jeruzalemský radí, aby veriaci učinili zo svojich rúk trón pre príchod Kráľa a aby nedovolili, aby ani jedna čiastočka z Hostie upadla na zem.
Modernisti na svoju obhajobu používajú argumentáciu, že zmena v tejto praxi bola jedna z prvých dogmatických výstrelkov stredoveku, premrštenej bázne pred súdom a trestom Božím. Ďalej sa tvrdilo, že úloha kňaza pri svätej liturgii bola prehnaná a tým „došlo k strate pocitu spoločenstva, ktorým je Cirkev“. Začala sa zdôrazňovať neprimeraná úcta k eucharistickému Kristovi a príliš rigidným spôsobom v morálnych otázkach sa sväté prijímanie stávalo menej častým. Usúdilo sa, že postačí obyčajné zhliadnutie na svätú Hostiu behom pozdvihovanie. Za týchto okolností začala byť prax prijímania na ruku údajne obmedzovaná a kňazmi bol vnútený zvyk vkladať konsekrované Hostie veriacim priamo do úst. Modernisti teda hlásajú, že tento zvyk je potrebné vyhnať zo stredu veriacich a prax sa má vrátiť ku Kristovým slovám „vezmite a jedzte“.
Tradicionalisti však argumentujú inými faktami. Tridentský koncil vyhlásil, že obyčaj, kedy kňaz pri celebrovaní svätej omše podáva sám sebe vlastnými rukami a veriacim je podávané kňazom do úst, pochádza z apoštolskej tradície. Tento fakt dosvedčuje aj rozbor svedectiev z dejín Cirkvi a spisy cirkevných Otcov a modernistickú tézu o vytlačení, respektíve nahradení nepodporuje. Paul McDonald tvrdí, že už z dôb pápeža Leva I. Veľkého z 5. storočia prax udeľovať sväté prijímanie do úst je známa, to popiera vymyslenú teóriu že to bolo stredovekým vynálezom. Od počiatku bola prax podávania svätého prijímania kňazom uskutočňovaná, to ale nevylučuje, že prax prijímania na ruku Cirkev nepoznala; v dobách prenasledovania, keď bol kňaz veľmi ťažko zastihnuteľný, veriaci si sviatosť brali v rukách do domovov pre vzdialenejšie časy, nakoľko nebolo možné vykonávať bohoslužby pravidelne. To samé sa týkalo pustovníkov žijúcich hlboko v púšti, pri praktizovaní každodenného prijímania. Z toho vyplýva, že prijímanie na ruku je umožnené iba v dobách krízy, takto o tom hovorí aj svätý Bazil. Pre potvrdenie prijímania máme aj biblické odôvodnenie, keď sa vo svätom písme opisuje orientálny zvyk pri príchode hosťa vkladať kúsok jedla do úst. Evanjelisti opisujú tiež udalosť, kedy Kristus omočil chlieb a vložil ho do Judášových úst. Aj v Starom zákone môžeme nájsť pasáže, na ktoré sa odvoláva cirkevná Tradícia: „Ty teda počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám. Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy.“ (Ez 2, 8-9), I riekol mi: „Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela! A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. I riekol mi: Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam." Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med.“ (Ez 3,1-3), „Pane, Bože zástupov,dokedy sa budeš hnevať na modlitby svojho ľudu? Kŕmil si nás ako chlebom slzamia slzami si nás napájal v hojnosti.“ (Ž 80, 5-6)
Posledný historický dôkaz, ktorá uvediem sú závery synody v Rouen, ktorá bola zvolaná v roku 650: „Neklaďte Eucharistiu do rúk žiadneho svetského muža, či ženy, ale len do ich úst.“ Podľa tradicionalistov, modernisti slová svätého Cyrila Jeruzalemského prekrútili. On iba doporučoval, aby pristupujúci k prijímaniu nastavil ruku, aby Hostia náhodou nepadla na zem. Samozrejme vyskytli sa rôzne texty zo skorších období na podporu prijímania na ruku, ako napríklad aj text jeruzalemského patriarchu Jána. Tento a mnohé iné sú však pochybného pôvodu a nekatolícke.
Modernisti hovoria, že sväté prijímanie do úst je púhy klerikalizmus. Avšak podľa starej rímskej tradície sa Hostie smel dotýkať len kňaz, ktorý slúžil svätú omšu. Iný kňaz, ak bol na tejto omši prítomný, dostal prijímanie tiež do úst. Toto isté platí aj pre biskupa a dokonca aj pre pápeža. To dokazuje, že dotýkať sa svätej Hostie, ako „duchovného pokrmu“ je v Cirkvi ošetrené najvyššou úctou a len v nevyhnutných prípadoch.
Počiatky dnešnej praxe v západnej Cirkvi môžeme nájsť v protestantskej reformácii a modernistickom archeologizme, v zbožštení domnelej praxe prvotnej Cirkvi.Podľa McDonalda sa v skutočnosti jednalo o prejav odmietania koncepcie katolíckeho kňazstva, ktoré hlásal sám Kristus. Táto protestantská prax bola oživená v niektorých katolíckych kruhoch na začiatku 60. rokov minulého storočia. Podľa McDonalda prijímanie na ruku presadzuje liturgický establishment, a tento dáva najavo svoj odpor ku kultu Spasiteľa v najsvätejšej eucharistii.
Tradicionalisti upozorňujú pri tomto probléme na jeden základný fakt, a to je dogma o eucharistickej prítomnosti Krista, ktorý je v Hostii prítomný do chvíle premenenia až do prijatia veriacim. Táto prítomnosť je v každej jednej malej odrobinke Hostie. Týmto čiastočkám podľa katechizmu by mala byť prejavovaná najvyššia česť a úcta. Z toho vyplýva, že už len samotná starosť o čiastočky Hostie by mala stačiť k odmietnutiu praxe svätého prijímania na ruku. Prijímanie na ruku je v podstate nepresný pojem, nakoľko podanie Hostie na dlaň nie je udelenie svätého prijímania. To spočíva v požití onej Hostie. V praxi tak máme do činenia s osobami, ktoré sami sebe udeľujú prijímanie a tu končí nezastupiteľná funkcia kňazov a diakonov a dokonca aj „mimoriadnych“ laických rozdávateľov svätého prijímania typických pre pokoncilovú Cirkev. Podľa tradicionalistov ide o obyčajný útok na funkciu kňazstva.
Ďalší aspekt je symbolický. Tradicionalisti hovoria, že môže prísť k asociáciám, najmä u detí, že eucharistia je obyčajným pokrmom, pretože všetky iné každodenné pokrmy jedávame rukami. Na tomto príklade vidíme ďalšie prejavy desakralizácie v Cirkvi, ktorá prispieva k celkovému úpadku viery. Tu je nebezpečie, ak človek odmieta veriť dogme o prítomnosti Spasiteľa v eucharistii, vystavuje sa exkomunikácie ipso facto.

4.8 Laicizmus

Ešte pred a počas II. vatikánskeho koncilu sa začalo v teologických kruhoch horlivo diskutovať aj na témy: aký je vzťah, úloha a povolanie laikov v Cirkvi a sú jej členmi? Táto téma začala byť aktuálna hneď po II. svetovej vojne, kedy sa začalo hovoriť o modernom svete. Zo všetkých strán prišli nové teórie, ktoré zdôrazňovali, vyzdvihovali a posúvali úlohu laika v Cirkvi a kritizovali, že sa laikom nedostáva primeraného pôsobenia a ocenenia. Tradicionalisti sa ale tradične pýtali; prečo otázka laikov je tak aktuálna, keď v celých dejinách Cirkvi nebolo nutné zvlášť sa zmieňovať o laikoch, ktorí v Cirkvi boli, žili a modlili sa. Český tradicionalista Martin Doležal si kladie otázku, či sa snáď úplne zmenil svet, životné podmienky, sociálne a intelektuálne postavenie človeka na toľko, že by sa muselo redefinovať jeho postavenie v Cirkvi?
Problém postavenia laika v Cirkvi a jeho vyzdvihnutie do popredia podľa Doležala bol nastolený v 16. storočí lutherskou revolúciou. Tradičné ponímanie však laika chápe ako veriaceho, ktorý je základnou jednotkou celého stromu cirkevnej hierarchie. Táto hierarchia poznala rôzne statusy, a to od rímskeho pontifika cez kardinálov, biskupov, kňazov a kandidátov na kňazov rôzneho svätenia, až po obyčajných veriacich. Títo obyčajní veriaci, t. j. laici mali podľa rímskeho práva presne definovanú funkciu; ich hlavným právom bolo prijímať od duchovenstva duchovné dobrá, sviatosti a od pastierov Cirkvi majú byť vedení k tejto službe od Krista povolaných a určených (Kódex kanonického práva z roku 1917, kán. 682)
Na zasadnutiach II. vatikánskeho koncilu sa často zdôrazňovalo, že úloha laikov je príliš pasívna na to, aby sa mohol prejaviť duch laiciátu. V tradícii Cirkvi sa však stretávame z aktivitou laikov, a to značnou. Typickým prejavom laiciátu najmä v 19. a prvej polovice 20. storočia bolo členstvo laikov v rôznych hnutiach, združeniach a organizáciách, ktoré boli hlavným miestom ich pôsobnosti. Cirkev na popud týchto laikov, pod samozrejmým patronátom kňazov vždy zakladala určité organizácie, ktoré sa realizovali na poli sociálnom, charitatívnom, alebo na poli duchovnom, v ktorom by sa rozširovala katolícka viera, láska a zbožnosť. Ako príklad uvádzam pôsobenie saleziánov medzi mládežou, mariánskych spolkov, alebo pobočky katolíckeho skautingu, či iných katolíckych telovýchovných organizácii. Tieto boli vždy oporou farností a prinášali im rozkvet. Združenia boli schválené príslušným úradom Cirkvi a bol im prideľovaný kňaz, ktorý sa staral o dokonalejší kresťanský život. Čo je dôležité, neboli to rády, alebo rehole, ktoré sú začlenené do oficiálnych štruktúr Cirkvi. Laici teda zakladali jednoty, tretie rády a zbožné bratstvá. Ako dôležitú vec treba pripomenúť, že v Cirkvi stále ostávala na zreteli hierarchickosť, na ktorú sa vzťahoval aj laiciát, ten bol postavený pod cirkevnú vrchnosť, a teda zámena úloh nehrozila.

4.8.1 Laici - pokroková sila v Cirkvi?

Na začiatku 20. storočia však vypukol konflikt medzi tradičnou interpretáciou cirkevného učenia a modernizmom. Modernistický teológovia sa zasadzovali za to, aby bola realizovaná demokratizácia cirkevných štruktúr a bol vytvorený priestor pre väčší podiel laikov na službe v Cirkvi, aby tieto nové formy administratívy boli upevnené. Pius X. vo svojej protimodernistickej encyklike Pascendi Dominici gregis odsudzuje názor, že laici by mali byť pokroková sila v Cirkvi. Teda laici nemôžu byť „triedou“, ktorá určuje tempo, alebo rozhoduje v Cirkvi. Tradicionalisti v duchu tejto encykliky hovoria o tom, že II. vatikánsky koncil ako keby stvoril rovnosť medzi kňazom a laikom.
Prax II. vatikánskeho koncilu v tejto oblasti sa prejavuje, a to opäť najmä v západnej Európe v zrode zložitých sústav farských rád, farských spoločenstiev, pastoračných a katechetických rád, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie kňazov v podstatných otázkach organizácie duchovného života vo farnostiach. Typickým príkladom je aj spoločenstvo Wir sind Kirche, ktoré pôsobí v nemecky hovoriacich krajinách. Svojou činnosťou nemá ďaleko od nátlakových sociálnych organizácii, alebo odborov.

4.9 Bilancia reformy

Tradicionalisti opakujú vždy a stále, že sa bohoslužba „sprotestanizovala“. Odmietnutie a neprijatie reformy liturgie Novus Ordo Missase bol azda najvážnejší element vo „vojne“ medzi tradicionalistami a modernistami v Cirkvi. Lefebvre v snahe o reštavráciu Tradície, neprijal ponúkanú reformu a dal jej nálepku herézy, nakoľko k svojej naviazanosti na „omšu všetkých čias“(tridentská omša), odmietol stavať „oltár proti oltáru“ V konečnom dôsledku tradicionalistický teológovia hovoria, že tieto dva oltáre stoja v opozícii. Jeden je oltár, kde sa odohráva nekrvavá obeta, o ktorom Cirkev hovorila bezmála dvetisíc rokov a druhý je „stôl, na ktorom sa pripomína večera Pánova“. Odtiaľ pramenia všetky pokoncilové zmeny. Lefebvre si kladie otázku, ktorý oltár je teda katolícky.

4.10 Posledná snaha o revíziu

O posledný zúfalý pokus reagovať na prevedené liturgické zmeny bol dokument Krátka kritická štúdia k Novus Ordo Missae kardinála Alfreda Ottavianiho, ktorá v cirkevných kruhoch bol známy ako „Ottavianiho intervencia“. Ottaviani zastával významné funkcie v rímskej kúrii. Medzí inými viedol Officium sanctum“ , sväté Ofícium, vatikánsky tribunál zodpovedný za potlačovanie heréz, za rýdzosť a nemennosť katolíckej náuky. Tento úrad bol po II. vatikánskom koncile zrušený a nahradený Kongregáciou pre otázky viery.
Ottaviani v tomto dokumente vyvracia tvrdenie liberálnej skupiny teológov, že nový rítus je sám o osebe v poriadku, zlé veci s ním spojené sú „iba tie divočiny, ktorých sa niektorí kňazi svojvoľne, mimo jasne predpísané rubriky, dopúšťajú“. Nepresadil však svoje výhrady a pápež Pavol VI. ho poslal na dôchodok známou klauzulou Motu Proprio z roku 1970. Oficiálny výklad z Ríma znie, že omša Pia V. Ordo Missae, bola nahradená omšou Pavla VI. Novus Ordo Missae. Realita nám však hovorí, že stará omša bola de facto zrušená. Podľa názoru tradicionalistov sa však toto všetko udialo nelegitímne, bez ohľadu nato, či stará omša bola zrušená, alebo nahradená. V záverečnom ustanovení buly Quo Primum Pia V., ktorou sa stará omša do Cirkvi zaviedla, je napísané, že táto omša sa má vysluhovať do „konca časov“ a kto by ju chcel zrušiť, nech je exkomunikovaný. Po reforme je však prax taká, že stará omša sa nemôže slúžiť vo farských kostoloch a ak ju chce kňaz predsa len slúžiť, musí mať povolenie od miestneho biskupa, tzv. indult. Pápež Ján Pavol II. vydal v roku 1984 indult Quat tuor Ahinc Annos, ktorý je vyhradený tým, ktorí lipnú na takzvanom tridentskom rítuse, aby im bol štedro udeľovaný. Mal však len deklaratívny charakter, nakoľko k nemu je nutné povolenie miestneho biskupa, ale v prevažnej väčšine liberálni biskupi nemajú najmenšiu vôľu tieto povolenia štedro udeľovať.