Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 1. 2012

Boľševizmus a kresťanstvo (1.)

Grzegorz Kucharczyk

Rozdeľuj a panuj

Veľký ruský filozof Nikolaj Berďajev, ktorý po boľševickej revolúcii žil v emigrácii, vo svojom diele Problém komunizmu napísal, že komunizmus (zvlášť v ruskom vydaní) je duchovným a náboženským javom.

Presnejšie povedané: podvod komunizmu je podvodom duchovným. Podľa Berďajeva komunizmus nie je nič iné ako ateistická vzbura proti tajomstvu kríža. Toto tvrdenie ruského mysliteľa možno aplikovať aj na iné, skoršie i neskoršie revolúcie. Odmietnutie utrpenia (t.j. každodenného kríža ľudí i celých spoločností) a následné radikálne hľadanie možnosti vybudovať raj tu a teraz, raj na zemi – to je to, čo v podstate stálo pri najhlbších koreňoch francúzskych revolucionárov (vízia raja s názvom „jedna a nedeliteľná republika“), národno-socialistickej revolúcie v Nemecku (hitlerovský „raj“: tisícročná ríša), či v našej dobe Červených Kmérov v Kambodži, ktorí vyvraždili takmer polovicu svojho národa v mene „lepšej budúcnosti“.
Z toho vyplýva, že každá z tých revolúcií bola v podstate veľkou náboženskou vojnou. Ich boj s kresťanstvom, osobitne s Katolíckou cirkvou, nebol teda nejakou odchýlkou, „deformáciou“. Bol vpísaný do logiky revolučného hnutia, ktoré samo seba chápalo ako nový mesianizmus, nové náboženstvo, lepšie ako kresťanstvo. Tak to bolo aj v prípade boľševizmu. Ním vytvorený Sovietsky zväz napriek tomu, že vo všetkých svojich zákonoch i ústavných dokumentoch deklaroval svoju svetonázorovú neutralitu, de facto bol náboženským štátom. Náboženstvom bol práve Berďajevom spomínaný bojový ateizmus. Z toho vyplýva aj neľútostný boj sovietskeho štátu s kresťanstvom, tak pravoslávnym, ako aj katolíckym.
Metódy boja boli rôzne. Okrem fyzickej likvidácie kresťanského duchovenstva sa používala aj od staroveku známa metóda divide et impera (rozdeľuj a panuj). Dodajme, že tento spôsob vo veľkej miere používali komunisti, ktorí dosadení Červenou armádou po roku 1945 ovládli štáty strednej Európy (Poľsko, Československo, Maďarsko).
Boľševici hneď po prevzatí moci v Rusku začali podvratnú činnosť voči Pravoslávnej cirkvi, cieľom ktorej bolo rozbiť jej jednotu. Roku 1922 z podnetu sovietskej moci preto vznikla tzv. Živá cirkev, riadená hierarchiou podriadenou sovietskym bezpečnostným orgánom: biskupom Antonom Granovským a protojerejom Krasnickým. Žiaľ, sovietska štátna bezpečnosť zaznamenala nemalé víťazstvo. Živá cirkev mala dosť veľký úspech: v čase svojho najväčšieho rozmachu mala vyše 16000 kňazov a 200 biskupov. Neslobodno však zabúdať na skutočnosť, že za týmito číslami sa často skrývali tragédie mnohých ľudí, zlomených svedomí, kampaň zastrašovania a rôznych nátlakov zo strany boľševickej štátnej bezpečnosti.
Boľševická moc povzbudená úspechom Živej cirkvi vytvorila aj iné rozbíjačské organizácie ako Obrodená cirkev, Slobodná cirkev pracujúcich či Nezávislá ukrajinská cirkev. Podobné pokusy však nevyšli voči Katolíckej cirkvi. Tu sa sovietom nepodarilo dosiahnuť taký rozklad, aký sa im podaril so Živou cirkvou.

Obracanie na ateizmus

Sovietska moc sa neobmedzovala len na ničenie kresťanstva a vyhladzovanie (rôznymi spôsobmi) kresťanov. S ničením úzko súviselo aj šírenie sovietskeho štátneho náboženstva, tzv. bojového ateizmu. To sa uskutočňovalo s pomocou osobitných orgánov boľševického štátu. Medzi nimi vynikal Zväz bojujúcich ateistov. Táto organizácia bola založená roku 1925 Jemeljanom Jaroslavským (vlastným menom Meneas Izraelsohn Gubelman), Leninovým priateľom a členom najvyšších orgánov boľševickej strany. Zväz bojujúcich ateistov disponoval oddielmi po celom Sovietskom zväze. K dispozícii mal štátom dotovanú vysokonákladovú tlač, adresovanú všetkým skupinám ľudí (napr. pre kolchozníkov bol určený Derevjenskij Bezboznik (Dedinský ateista), pre mládež Junyje Bezbožniki (Mladí ateisti), a hlavným tlačovým orgánom Zväzu bol Bezbožnik). Dodajme, že táto vydavateľská činnosť bola od roku 1927 uskutočňovaná vo forme akciovej spoločnosti a pre samotného Jaroslavského a jeho spolupracovníkov bola zdrojom značných príjmov. Stačí uviesť, že spoločný náklad tlače propagujúcej bojový ateizmus bol 44 miliónov výtlačkov!
Cieľ Zväzu bojových ateistov bol určený už v jeho názve. Išlo o propagáciu bojového ateizmu všetkými prostriedkami. Na to mali slúžiť rôzne manifestácie, najčastejšie pred ešte existujúcimi kostolmi, ako napríklad tá, ktorú zorganizovali 18. januára 1930 pred katolíckou katedrálou v Minsku. Verejne tam spálili mnoho svätých obrazov a pred poľským konzulátom vykrikovali: „Preč s Cirkvou – oporou buržoázie!“
Zväz ateistov rovnako ostro pracoval na odstránení všetkých, aj tých najmenších stôp kresťanských tradícií z každodenného života sovietskych občanov. Preto medzi ľuďmi namiesto zavesovania ikon a vytvárania domácich oltárikov propagovali vytváranie tzv. kútikov ateistu. Roku 1927 boľševická moc zaviedla zákaz stavania krížov na hroboch.
Bolo potrebné vymazať spomienku na kresťanských svätcov. Osobitné svedectvo o tom nachádzame v novinách Orca, vydávaných v Minsku. Roku 1929 tieto noviny vyhlásili tzv. antisviatkovú kampaň: „Kampaň treba viesť nielen z dôvodu vyvracania všetkých náboženských nezmyslov, ako sú ,nepoškvrnené počatie‘, ,narodenie Krista‘, ale aj kvôli vysvetľovaniu škodlivej, kontrarevolučnej podstaty náboženstva a činnosti duchovenstva, pod heslom prepojenia boja s náboženstvom s realizáciou päťročnice, spriemyselňovaním štátu, socialistickou prestavbou poľnohospodárstva.“
V Orca boli formulované aj tzv. protisviatkové heslá. Uvádzame tu časť z 22 hesiel:
1. Intenzívnou protináboženskou prácou očistíme cestu pre kolektivizáciu.
2. Zintenzívnime boj s kulakmi a klérom.
3. Preč s nedeľou, nech žije súvislý týždeň práce.
4. Namiesto nedele deň industrializácie a kolektivizácie.
5. Klérus – najvernejší pomocník kontrarevolúcie.
6. Pelechy klamstiev a pokrytectva – kostoly, chrámy a synagógy – premeňme na centrá socialistickej kultúry.
7. Budujeme nový svet na zásadách kolektívnej, skutočne komunistickej práce.
8. Bojovou úlohou komsomolu je zintenzívnenie boja s náboženstvom.
9. Socialistická súťaž je triednym nástrojom boja s náboženstvom.
10. Bojujte proti zmierlivému postoju voči náboženstvu.
V celom Sovietskom zväze ešte pred vznikom Zväzu ateistov sa organizovali bohorúhačské procesie. Napríklad v samotnom Petrohrade roku 1924 počas Vianoc bolo zorganizovaných dvadsať takých procesií, počas ktorých sa vysmievali z najposvätnejších symbolov a právd kresťanstva, pričom osobitným cieľom útokov bol božský Zakladateľ Cirkvi. Už len spomenieme, že v meste nad Nevou pôsobiace divadlo Ateist (financované štátom) začalo svoju bezbožnú činnosť na Veľký piatok premiérou predstavenia, v ktorom sa vysmievali z Krista.
Boľševici, ktorí kráčali v šľapajach svojich francúzskych predchodcov (porovnaj dobu Veľkej francúzskej revolúcie), videli veľkú prekážku pre svoje ciele aj v kresťanských symboloch obsiahnutých v spôsobe merania času. Roku 1929 v Sovietskom zväze zaviedli šesťdňový pracovný týždeň a potom súvislú prácu v kolchozoch, továrňach a úradoch (už je jasné, kto bol iniciátorom boja s voľnou nedeľou – dňom Pána?). Bolo zakázané používať pomenovanie nedeľa (voskresenie = zmŕtvychvstanie) a sobota. Voľný deň sa začal nazývať vychodnoj (východný) a predchádzajúci deň podvychodnoj. Roku 1930 premenovali 25. december na Deň industrializácie, roku 1931 zrušili sviatok Veľkej noci.

Demoralizácia za každú cenu

Osobitne veľké úsilie pri šírení náboženstva bojového ateizmu nasmerovali boľševické štruktúry na budúcnosť každej spoločnosti, teda na deti a mládež. Výchova „nového sovietskeho človeka“ sa mala uskutočniť cestou úplnej demoralizácie a skazenia mladého pokolenia. Aby zabili Boha v srdciach mladých, neštítili sa najhorších bohorúhaní.
Roku 1923 zinscenovali proces s Bohom, počas ktorého školopovinné deti rozhodovali o treste smrti pre Boha. V školách organizovali súťaže o najrúhavejšiu nadávku Bohu. Počas protináboženských demonštrácií v Moskve prikazovali deťom pľuť na kríže. Podporovali sa aj „ateistické hračky“ pre deti.
Roku 1930 sovietske Učiteľské noviny písali o vytvorení funkcie „učiteľa protináboženskej výchovy“. A v máji 1930 bol zvolaný prvý celosovietsky zjazd „ateistických detí“.
Každú totalitu možno spoznať podľa jej snahy čo najskôr odizolovať deti od vplyvu ich rodičov. Už Danton – jeden z vodcov Francúzskej revolúcie – tvrdil, že všetky deti musia patriť štátu. Podobne zmýšľali aj národní socialisti Hitlera pri organizovaní Hitlerjugendu, ktorý mal vymaniť nemeckú mládež spod vplyvu rodiny a zároveň spod vplyvu škôl, spravovaných Cirkvou. Presne rovnako postupovali boľševici. Prototypom Hitlerjugendu v sovietskom Rusku boli pionierske a komsomolské organizácie. Členstvo v nich bolo povinné. Rodičia, ktorí sa odvážili neposlať deti do nich, museli počítať s krutými represiami (strata zamestnania, väzenie, gulag, dokonca smrť). Len členstvo v komsomole otváralo dvere k štúdiu a jeho úspešnému ukončeniu.
Pionieri (pre deti) a komsomolci (pre mládež) boli pre zámery sovietskej moci pokusnými králikmi, ako do mladej mysle a srdca zaštepiť bojový ateizmus ako náboženstvo. Veľavravný je v tomto smere na začiatku tridsiatych rokov zavedený pioniersky i komsomolský pozdrav: „Boha niet“, na ktorý sa odpovedalo: „Ani ho netreba“ alebo“ „Ani nebude.“ A jednou z úloh dávaných pionierom i komsomolcom bolo chodiť ku kostolom a chrámom, aby si zapisovali mená ľudí, ktorí sa zúčastňovali na náboženských obradoch. Komsomolci neraz vchádzali do kostolov a krikom alebo bitím veriacich narúšali priebeh svätej omše.
Smerovanie sovietskej pedagogiky (či skôr antipedagogiky) bolo veľmi jasné. Najprv vzbudiť nenávisť a pohŕdanie voči Bohu a veriacim ľuďom. Ďalším krokom mala byť demoralizácia. Lebo aj čo sa týka vyzdvihovania a praktického uskutočňovania hesla „rob, čo chceš“, prvenstvo patrí boľševickej moci.
Prvá veľká vlna demoralizácie detí a ruskej mládeže sa objavila už počas revolúcie a občianskej vojny vyvolanej boľševickým prevratom. Lebo v dôsledku týchto pre ruské rodiny ničivých udalostí sa po celom Rusku objavili státisíce tzv. bezprízorných detí, to jest detí – sirôt, ktoré prišli o svoje rodiny. Stali sa ľahkou korisťou pre mnohé zneužitia (vrátane sexuálnych). Obraté o opateru svojich rodičov boli tragickým obrazom prvých „dobrodení“ boľševickej revolúcie. V dvadsiatych rokoch sovietska moc uskutočňovala „konečné riešenie“ problému bezprízorných (často to bola fyzická likvidácia).
Dvadsiate roky boli obdobím propagácie „sexuálneho oslobodenia“ a „okrídlenia erosu“. Jej hovorkyňou bola Alexandra Kolontajová, ktorá zastávala funkciu ľudového komisára pre sociálnu starostlivosť. Bola autorkou hesla pre komsomolcov o nájdení „miesta pre okrídleného erosa“. Propagácia sexuálnej neviazanosti medzi mládežou sa zdôvodňovala tzv. teóriou pohára vody (sex je to isté ako vypitie pohára vody).
Sovietske právo veľmi uľahčilo rozvod (bol možný dokonca prostredníctvom pošty). Roku 1920 sa sovietske Rusko stalo prvým štátom na svete, kde sa legalizoval potrat.
Nielen dnešní zástancovia „práva ženy na voľbu“ musia brať do úvahy, kde sa prvý raz v praxi použilo „právo ženy na vlastné brucho“. Podobné korene majú aj zástancovia (zástankyne) feminizmu. Lebo práve v Moskve sídliaci Červený medzinárodný zväz žien oznámil, že jeho cieľom je „oslobodenie ženy z jarma rodiny, materstva, náboženstva a buržoáznej morálky“.

Inou hroznou formou demoralizácie mládeže bola popularizácia udavačstva medzi komsomolcami, a to aj vo vzťahu k najbližšej rodine. „Patrónom“ tohto odporného konania sa stal Pavel Morozov, ktorý na začiatku tridsiatych rokov udal sovietskej štátnej bezpečnosti vlastného otca ako nepriateľa sovietskej moci. Otec zahynul v tábore. Sám udavač bol zavraždený za nevyjasnených okolností. Sovietska propaganda z neho urobila mučeníka. O jeho „slávnom“ čine písali básne (okrem iných to urobil aj tvorca sovietskej hymny Sergej Michalkov).
Morozov nebol jediný. Pionier Pronja Kolybin udal vlastnú matku, že išla na kolchozné pole zbierať klasy, aby mohla nakŕmiť svojho syna (teda komsomolského udavača). Za „krádež sovietskeho vlastníctva“ matku odsúdili do väzenia a Pronju – udavača za odmenu poslali do exkluzívneho komsomolského tábora Artek na Kryme.
Šťastie nemal ani riaditeľ istej školy, ktorého jeden z pionierov udal štátnej bezpečnosti za matematický príklad, ktorý dal riešiť žiakom: „V dedine bolo 15 koní. Keď roľníci vstúpili do kolchozu, 13 koní zdochlo. Koľko koní zostalo?“ Bolo jasné, že riaditeľ ako triedny nepriateľ (narážkou útočiaci na ideu kolektivizácie poľnohospodárstva) bol volaný na trestnú zodpovednosť.
Tak vytvárali „nového sovietskeho človeka“.

Prevzaté z časopisu Milujte sa!