Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

24. 12. 2011

Narodenie Ježiša Krista

Jozef Duháček

Minimálne od piateho storočia sa narodenie nášho Pána oslavuje 25. decembra. Tento dátum dáva zmysel v liturgickom cykle, pretože je to deväť mesiacov po sviatku Zvestovania, 25. marca. Nie je isté, ktorý sviatok sa oslavoval skôr. Zvestovanie má počiatok medzi rokmi 376 a 431 (efezský koncil), ale na Západe sa prvý raz spomína až v časoch pápeža Gelasia (496). Sviatok narodenia Pána sa oslavoval minimálne od tretieho storočia a zdá sa že dátum 25. december sa definitívne ustálil medzi rokmi 350 a 430. Historické dôvody pre 25. december sú na prvý pohľad nejasné a jestvuje mnoho teórii očierňujúcich katolícku tradíciu, ktoré sa snažia presadiť názor, že Vianoce sú len rekonštruovaným sviatkom zrodenia slnečného Boha (Sol Invictus). Iné teórie tvrdia, že ide o sviatok zimného slnovratu (hoci ten sa deje 21. decembra) alebo je to škandinávsky pohanský sviatok. Tieto teórie všeobecne predpokladajú, že Ježiš sa nenarodil 25. decembra.
Vieme teda povedať kedy sa Ježiš naozaj narodil? Tento výpočet nie je jednoduchý a stopercentnú istotu samozrejme nemáme.

Pre mnohých bude prekvapivé, že máme dosť údajov, aby sme potenciálny dátum Jeho narodenia vedeli stanoviť. To o čo sa vieme oprieť je evanjelium sv. Lukáša. Vieme napríklad, že Mária počala Ježiša šesť mesiacov po tom ako počala Alžbeta. Čo teda Lukáš hovorí?

Za čias judejského kráľa Herodesa žil istý kňaz menom Zachariáš z Abiášovej kňazskej triedy. Jeho manželka pochádzala z Áronových dcér a volala sa Alžbeta. Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja boli v pokročilom veku. Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu pred Bohom, podľa zvyku kňazského úradu lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu. V čase kadidlovej obety sa vonku modlilo množstvo ľudu. Tu sa mu zjavil Pánov anjel; stál na pravej strane kadidlového oltára. Keď ho Zachariáš zbadal, zľakol sa a zmocňovala sa ho hrôza. Ale anjel mu povedal: "Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých. Lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý. Mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu. Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud." Zachariáš povedal anjelovi: "Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku." Anjel mu odpovedal: "Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase." Ľud čakal na Zachariáša a divil sa, že sa tak dlho zdržuje v chráme. Ale keď vyšiel, nemohol k nim prehovoriť; a oni pochopili, že mal v chráme videnie. Dával im znaky a zostal nemý. Len čo sa skončili dni jeho služby, vrátil sa domov. Po tých dňoch jeho manželka Alžbeta počala, ale skrývala sa päť mesiacov a hovorila: "Toto mi urobil Pán v čase, keď zhliadol na mňa, aby ma zbavil hanby pred ľuďmi." V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.
Teda, Zachariáš bol kňaz z Abiášovej triedy. To je dôležitá skutočnosť. Keď prišiel rad na jeho triedu, bol lósom vybraný aby obetoval v chráme. A pred chrámom bolo veľké množstvo ľudí zhromaždených v modlitbe. Anjel Zachariášovi oznámil, že jeho žena počne, čo sa stalo krátko na to, ako skončili dni jeho služby a vrátil sa domov.

Ak sa pozrieme do knihy Kroník čítame, ako si jednotlivé triedy z Áronovho rodu vyžrebovali poradie služby v Chráme.
Prvý žreb padol na Jojariba, druhý na Jedeiáša, tretí na Harima, štvrtý na Seorima, piaty na Melchiáša, šiesty na Majmana, siedmy na Akosa, ôsmy na Abiáša, ........ dvadsiaty tretí na Dalaiauho, dvadsiaty štvrtý na Maázáiauho.
Ak by sme vedeli určiť, kedy počas roka vyšiel rad na Abiášovu triedu, vedeli by sme určiť možné dátumy, kedy bol počatý Ján Krstiteľ a pridaním 15 mesiacov (6+9) by sme zistili, kedy sa narodil náš Pán. Písmo nám ale nedáva presné údaje o tom ako sa triedy kňazov striedali. Tu sa musíme obrátiť o pomoc k rabínskej tradícii a židovskej histórii.

Jozef Flávius píše, že každá trieda slúžila od soboty do soboty, osem dní, pričom v polovici prvej soboty prebrala službu od predchádzajúcej a v polovici druhej soboty odovzdávala službu nasledujúcej triede. (Proti Apionovi 2:8). Každá trieda teda slúžila asi päť týždňov v roku, pričom sviatky to trochu komplikovali - napríklad počas židovskej veľkej noci slúžili všetky triedy naraz. Ak by sme vypichli jeden dátum, kedy slúžili Abiášovci našli by sme približné 8 dňové intervaly, z ktorých by sme extrapolovali možné dátumy Pánovho narodenia. Zaujímavý dôkaz nachádzame v talmudskej tradícii, ktorá uvádza, že Chrám bol zničený za služby Jojaribovej (resp. Jehoiaribovej) triedy:
"Je zapísané, že deň kedy bol zničený prvý Chrám, bol večer deviateho dňa Ab, nedeľa, a bolo to v roku čo prišiel po sobotnom roku, trieda ktorá mala službu bola Jojaribova rodina, a leviti spievali pieseň, stojac na svojom pódiu. Ktorú pieseň spievali? Žalm obsahujúci verš, " On im odplatí za ich neprávosť a ich vlastnou zlobou ich vyhubí, Vyhubí ich Pán, Boh náš. " a nemali ani časť dospievať, " Vyhubí ich Pán, Boh náš " pred tým ako pohania prišli a zajali ich. To isté sa stalo aj s druhým Chrámom. (Ta'anith 29a)
" Hovorí sa, že deň, kedy bol zničený prvý Chrám bol deviaty deň Ab, a stalo sa to mimo sobotu na konci siedmeho (sobotného) roku. Kňazská služba patrila Jojaribovi, leviti stáli na pódiu a spievali. Aká to bola pieseň? " On im odplatí za ich neprávosť a ich vlastnou zlobou ich vyhubí, Vyhubí ich Pán, Boh náš." Nestihli ani skončiť časť , " Vyhubí ich Pán, Boh náš " a pohania ich premohli. To isté sa stalo aj druhý krát. (Arakin 11b).
Ak bola Jojaribova trieda v službe 9. Ab (18. júl) a zoberieme do úvahy rotáciu tried podľa knihy Kroník, znamená to, že Abiášovci slúžili ôsmy týždeň po Jojaribovcoch. Z toho vieme vypočítať, celý cyklus a určiť kedy spomínané intervaly.

Narážame však na problém. Táto rotácia bola niekoľkokrát prerušená. Napríklad počas babylonského zajatia. V Ezdrášovi čítame, Ezdráš a Nehemiáš znova usporiadali rozdelenie tried, po tom ako sa vrátili z Babylonu do Jeruzalema. Ich usporiadanie sa opäť prerušilo a upravilo za Makabejcov. Máme však údaj bližší k Ježišovej dobe. Druhý Chrám bol zničený 28 júla a podľa Jozefa Flávia opäť za služby Jojaribovej triedy. Ak predpokladáme, že triedy si ponechali rovnaké poradie v cykle, zistíme, že Abijášovci mali službu v týchto týždňoch :

18-25. január
19-26. marec
18-25. apríl
17-24. máj
3-10. august
3-10. September
3-10. október
1-8. november

Interval nie je v skutočnosti osemtýždňový, lebo Abijášovci slúžili mimo regulérne časy aj počas veľkých sviatkov. Zachariáš prinášal kadidlovú obetu. Veľké množstvo ľudí pred chrámom naznačuje, že to bolo pravdepodobne počas nejakého veľkého sviatku, napríklad Paschy, Turíc, alebo sviatku Stánkov. Prirátajme teda 15 mesiacov a dostaneme nasledovné dátumy možného Kristovho narodenia:

23. január
10. apríl
11. jún
10. júl
8. august 8
25. október
25. november
25. december

Takže 25. december je jedným z možných dátumov. V tom prípade by Zvestovanie pripadlo na 25. marec a počatie Jána Krstiteľa na 10. október, teda služba spomínaná v Lukášovi by sa udiala konala 3-10. októbra, čo súhlasí so sviatkom stánkov, ktorý pripadal v roku 6 pred Kristom - 748 od založenia Ríma na 29. september až 5. október. Tento výpočet samozrejme nie je bez slabých miest a nemožno ho brať za absolútne istý a aj Katolícka encyklopédia tiež píše, že takýto výpočet nemôže byť považovaný za dôveryhodný. Nevieme teda s istotou povedať, či to bol naozaj 25. december, ale vieme s povedať, že pre tento deň hovoria pomerne silné biblické i historické dôvody a decembrový dátum Jeho narodenia je obhájiteľný aj bez nutnosti barličiek ako Sol Invictus alebo zimný slnovrat.

Použité zdroje:

http://Unamsanctam.blogspot.com/
http://www.newadvent.org/
http://www.svatepismo.sk/

21. 12. 2011

Havlománia
alebo
záchvat mediálneho šialenstva

Branislav Michalka

Ak si niekto myslel, že existuje hranica nevkusu, servility a kŕčovitého komsomolského nadšenia, ako aj ustálenosť hladiny sentimentálnych splaškov žblnkajúcich v kloakách mediálno-politického pisoáru, tak bude musieť opäť zdvihnúť ruky nad hlavu a vypochodovať zo zákopov naivity.

Dalo sa očakávať, že po správe o úmrtí Václava Havla nastane božie dopustenie. Liberálno-osvietenecká klika, ktorej bol Havel symbolom, ovláda média aj svetovú politiku dostatočne zdatne na to, aby rozpútala uragány kondolenčných špirál, ovíjajúce svojimi chápadlami všetky stĺpy žurnalizmu, kakaloidným bulvárom počnúc a librálno-neo(kon)marxistickými kamarátočasopismi končiac. Avšak to čo sa vyvalilo z priehrady tolerancie, po zdvihnutí humanistických stavidiel, prekonalo všetky očakávania. Média a politici, ako dobre nacvičený zbor z opery (môžeme sa dohadovať aký zbor, z akej opery) clivým unisonom sirupovitej konzistencie kropia nostalgické dušičky pamätníkov roku 89. Lži, polopravdy a zamlčania sa valia v kaskádach. Beda tomu, kto by nechcel trúchliť, adorovať a okiadzať. Prípustné sú nanajvýš korektné neutrálne prejavy súcitu a rešpektu od bývalých súperov kryptoboľševickej proveniencie (Fico, Mečiar, Gašparovič), u ktorých sa predpokladá istá nechuť k dramatikovi a preto by bol perutný chválospev príliš podozrivý; i keď práve bývalí príslušníci KSČ a KSS, by mali mať tisíc dôvodov oslavovať Havla ako svojho záchrancu.

Skutočne sa nedá ani dopátrať v predstavách budúcich dejov, ktorý Slovák by musel umrieť, aby v jeho vlasti rozpútali média podobnú smršť, ako pri úmrtí tohto občana susedného štátu (a predovšetkým občana Vesmíru samozrejme). Existuje vôbec pre kozmopolitno-liberálnu smotánku nejaký príslušník tohto zaostalého, bryndzou zapáchajúceho etnika, ktorý by sa mohol čo i len v najružovejších snoch domáhať podobného honoru? Sotva.
Deník SME bol celý venovaný pamiatke velikána, prvé stránky ďalších deníkov vypĺňali jeho celoplošné fotografie, vnútornosti žurnálov pripomínali monotematické zborníky. Čo sa dialo v Čechách, a ešte stále deje, to presahuje hranice zdravého rozumu, upomína na kult osobnosti, pred ktorým bledne v mysliach pamätníkov šaškáreň s Brežnevom, Černenkom a Andropovom.
Kdeže sú časy keď nedostižne "vtipný" Shooty kreslil v SME karikatúry, ktoré si robili posmech z úmrtia - pápeža. Odrazu len dôstojná pieta a "láskavý humor" vanie z jeho toporných maľovániek. Nie je skrátka úmrtie ako úmrtie.

Prívalová vlna stupídnej frazeológie, ktorá sa zdvihla na počesť Václava Havla je dôkazom o jeho renomé v štruktúrach, ktoré dnes ovládajú svet a zároveň je svedectvom o týchto štruktúrach. V neomarxistickom, neotrockistickom a neokonzervatívnom unisone nám prespevujú ódy na nehynúce kvality svetového dramatika figúrky, hrajúce sa na súperov v pravo-ľavom panoptiku. Ľavicovo-liberálna jednoliatosť lezie z praskajúcich švov pluralitného kožucha von. Či je to "euroskeptik" Cameron, či železná Angela, malý napoleon Sarkozy, alebo afro-americký prezident, či slovenskí "konzervatívci" Mikloško, Palko, Čarnogurský, lóžoví bratia aj bývalí maoisti z roku ´68, pražský arcibiskup Duka (ten dokonca ďakoval Bohu za agnostika a liberála Havla, ako by jeho vlasť nemohla lepšia existencia ani postihnúť), sestra Veritas, ktorá ho ošetrovala (tá perlila o jeho krásnej smrti, lebo dodýchal ako zhasnutá sviečka; už zrejme netreba na krásnu smrť stav milosti ...) a iné povšimnutiahodné údy Cirkvi aj "cirkví"; všetci prelievajú krokodílie slzy za odíduvším symbolom. Ale symbolom čoho bol vlastne Václav Havel?
Václav Havel bol symbolom novopohanského humanizmu a slobodomurárskeho osvietenectva, takého aké sa vyprofilovalo v protikresťanskom a proticirkevnom boji počas troch posledných storočí. Symbolom všeobjímajúceho synkretického agnosticizmu, voľnomyšlienkárstva a kozmopolitizmu. Netreba snáď ani pripomínať, že všetky tieto myšlienkové smery boli odsúdené ako veľmi závažne bludy samotnou Cirkvou. Každý oslavovateľ jeho odkazu sa s ním automaticky zjednocuje na tejto báze a vydáva o tom svedectvo. V médiach za posledné štyri dni nadobudlo toto prihlásenie sa k Havlovi formu priam rituálneho úkonu, ku ktorému sú vyzvaní všetci, čo sa chcú osvedčiť. Akýkoľvek kritický hlas je neprípustný.

Ak sa k Havlovi prihlási nejaký jeho ideový súputník, nech už formou najgýčovejšou (čoho sme boli svedkami pri nekonečnej girlande prihlúplych celebrít vinúcej sa médiami), tak je to pochopiteľné. Ak to však urobia tí, čo sa považujú za kresťanov a konzervatívcov, tak je to prejav dokonalej straty súdnosti, prejav pätolízačstva, alebo obyčajná hlúposť. Václav Havel totiž svojím životom a názormi predstavoval opozitum ku všetkému čo bolo históriou prezentované ako kresťanské a konzervatívne. Bol typickým ľavicovým intelektuálom, takým ako ich opísal Paul Johnson v knihe Intelektuáli. Havel spĺňal všetky podmienky na zaradenie do tejto kategórie. Synáčik z bohatej rodiny s liberálnou a slobodomurárskou tradíciou, ktorý ani počas budovania komunizmu netrávil podvečery chodením okolo ostnatého plotu gulagu, ale ktorý, súc dostatočne finančne zabezpečený, vrhol sa na "umenie", aby v bujarom umeleckom polosvete spisoval komédie kandidujúce na svetovosť. Typické dieťa šesdesiatych rokov, vítajúce definitívny pád posledných zvyškov starej inštitucionalizovanej morálky (spomeňme si len na jeho odsúdenie katolíckeho učenia o rodine, o ktorom sa vyjadril, že predstavuje rodinu ako "teletník", lebo trvá na plodení detí), oslavovateľ "slobody pre slobodu" a slobody pre každého (čo dokázal najkrajšie keď prepustil na amnestiu tisíce ťažkých delikventov, ktorí následne veselo vraždili, lúpili a znásilňovali všetko čo prišlo do cesty, vrátane dvojmesačných kojencov!!!; ako si zaiste pamätníci spomenú). Jeho banálne názory, desuplne naivná a zároveň na efekt vypočítaná neúprimná a falošná zmeska masarykovského slobodomurárskeho humanizmu, nezodpovednosti Novej ľavice zo 60.-tych rokov, permanentnej kultúrnej trockisticko-marcusovskej revolúcie, cukrované pravidelnými výronmi slobodymilovnej verbálnej sprchy a ústiace do New Age synkretického bahna očakávanej svetovej republiky, iluzórneho a nereálneho zbratania všetkých so všetkými; to je ten pravý intelektuálny vývar z kvetiniek kvitnúcich po stáročia v dušičke každého nezodpovedného intelektuála. Z tohto bujónu boli cedené a následne pracne zliepané všetky tie vzdušné zámky od Rousseaua až po Fukuyamu, ktoré priviedli kresťanskú Európu ku katastrofe, pred ktorou sa práve nachádza. Čo by sa malo predovšetkým hodnotiť na Václavovi Havlovi, to je jeho podiel na tejto katastrofe. Nebude veľký v porovnaní s inými gigantami oslobodenia človeka, ale svoju trošku na tú kopu hnoja prihodil.

Už po stáročia sa totiž tento intelektuálsky blábol, v kontakte s neúprosnou realitou stvoreného sveta a božieho Rádu, zachová vždy rovnako. Výsledkom tohto stretu je zákonite korupcia: morálna i mocenská. Václav Havel je toho dokonalým príkladom. Keď nazrieme pod pokrievku mytológie Havliády nájdeme tam sled lží, morálneho úpadku, alkoholizmu, banálneho pseudo-umenia, súnaležitosti so zákulisím svetového politického kšeftu a mediálno-liberálnej svetovládnej prevádzky. Pod maskou stoického novodobého Senecu bobtnajú ľudské vášne a pudy, médiami lakované avšak neutajiteľné. Márnivosť s akou sa domáhal pôct a opätovného zvolenia za prezidenta hraničila s fraškou. To ako oznamoval v televízii detaily o svojom zdravotnom stave, akoby to boli najintímnejšie boľačky každého občana. Urážlivosť zostárnutej subrety, ktorú už nikto nechce angažovať a jej hry všetci ignorujú napriek bombastickej reklame. Neuveriteľné popieranie vlastných výrokov z roku 89, kedy sa ešte hral na pacifistu a prestárnutého hipíka, aby následne on, ktorý sa hral na hlas bezmocných, odhalil svoju previazanosť s mocnými tohto sveta a pravdepodobne aj komplot, v rámci ktorého boli pod taktovkou KGB, ŠtB a ďaľších agentúr organizované nežné revolúcie vo východnej Európe (spomeňnme si na Havlovu zúrivosť keď Miroslav Dolejší publikoval svoju Analýzu 17. listopadu, dokonca sa vyjadril, že "se mu chce zvracet" a pritom Dolejší-väzeň komunistického režimu, ktorý sedel sedemnásť rokov; mal by ho ctiť ako obeť režimu a zrazu ...)
Ale dosť. Vymenovávať všetky prehmaty Václava Havla, by bolo príliš unavujúce v predvianočnom čase. Tu sú zdroje, ktoré podrobne popisujú prešľapy tohto dramatika, kto má záujem môže sa dovzdelať:

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/5553-opilec-vaclav-havel-svedek-vypravi-o-byvalem-prezidentovi.aspx

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/8247-seznam-havlovych-lzi-a-prasaren.aspx

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/8043-ctirad-masin-havlova-era-byla-zhoubnejsi-pro-dusi-naroda-nez-radeni-stalinova-kata-gottwalda.aspx

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/7150-tajemne-restituce-vaclava-havla.aspx

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/2508-obcan-havel-nejvetsi-skudce-polistopadoveho-vyvoje.aspx

Už vôbec písanie o ňom je nadmieru otravné v atmosfére očakávania Toho, pred ktorého súdom teraz Václav Havel stojí. Prenechajme Bohu nad ním súd metafyzický. My však, ktorí sme ešte obyvateľmi tohto sveta, by sme nemali mlčať keď sa vyzdvihuje na piedestál človek, ktorý si to nezaslúži ani v najmenšom. Uctime si príslušníkov českého národa, ktorí sú toho hodní, sú ctení Bohom, Cirkvou i ľuďmi. Ich sochami sú posiate námestíčka na našich dedinách, sú na oltároch aj našich kostolov, najstaršie cirkevné nakľadatelstvo nesie také meno: sv. Ľudmila, sv. Ján Nepomucký, sv. Vojtech a predovšetkým sv. Václav, ten Václav, ktorého patronátu obávam sa nebol Václav Havel hodný, skutočný vojvodca, skutočný muž, svätec. To sú mená, ktoré môže akceptovať každý Slovák bez pocitu trápnosti a fraškovitosti, ktorého sme, obávam sa, momentálne sýti až k dutine hltanu.

18. 12. 2011

Sv. Vavrinec a Židia

To, že si Benedikt XVI vo svojej knihe Ježiš Nazaretský nevšíma tradičné učenie Cirkvi o Židoch, potvrdzované na všetkých úrovniach počas celej histórie Cirkvi, nie je nijako prekvapivé. Je to v súlade s jeho taktikou mlčať vo svojich katechézach a kázňach o nepohodlných skutočnostiach. Napríklad, počas septembrového príhovoru o Sv. Petrovi Damianim nespomenul jeho epochálnu kampaň proti sodomitským klerikom. A počas generálnej audiencie 23.3.2011, v katechéze o Sv. Vavrincovi (Lorenzovi) z Brindisi nespomenul jeho mimoriadne úspešný a pápežom podporovaný proselytizmus medzi Židmi a tiež nespomenul ako sv. Vavrinec s krížom v ruke viedol kresťanskú armádu do bitky s mnohonásobnou tureckou presilou. Víťaznej bitky. Čo je horšie, úplne skreslil a prekrútil svätcovu prácu a evanjeliovú horlivosť, keď ju pripodobnil neduživému typu modernej evanjelizácie a utopickému ekumenickému projektu, ktorý usiluje o mier medzi náboženstvami, pričom neusiluje o jedinú záruku skutočného pokoja, obrátenie všetkých duší na pravú katolícku vieru. Zdôrazňujúc svätcovu lásku k Písmu a úspešné diplomatické pôsobenie povedal:

"Úspech, z ktorého sa Vavrinec radoval nám pomáha pochopiť, že aj dnes, usilujúc o ekumenický dialóg s tou istou nádejou, konfrontácia so sv. Písmom čítaným v Tradícii Cirkvi predstavuje nevyhnutný prvok a je mimoriadne dôležitá, ako som sa snažil pripomenúť v aj Apoštolskej exhortácii Verbum Domini." Naopak, viera a dielo sv.Vavrinca sú absolútnym odmietnutím pokoncilného ekumenizmu, hnutia založeného na predpoklade, že žiadny z partnerov v "dialógu" nevlastní Absolútnu Pravdu, schopnú ukončiť tieto nekonečné ekumenické debaty. Nebolo by ľahké nájsť vážnejšiu obžalobu tohoto zradného podujatia ako sú modus vivendi a modus operandi tohoto svätca šesnásteho storočia.

Narodil sa v roku 1559 v talianskom Brindisi, vo veku 16 rokov sa stal vo Verone kapucínom, zložil sľuby a prijal meno Vavrinec, po slávnom diakonovi mučeníkovi. Stal sa generálom kapucínov, bojoval proti Lutherovým bludom a pomáhal oslobodiť Rakúsko z otomanského jarma. Potom poverený pápežom podnikol misiu medzi talianskymi Židmi s takým zápalom a úspechom, že si získal všeobecný obdiv. V životopise sv.Vavrinca od Paula Guerina stojí:

" Súc informovaný o zásluhách otca Vavrinca, nenašiel pápež Klement VIII lepší nástroj, vhodný pre jeho veľké plány s obrátením Židov, oplakávajúc ich bludy a túžiac po ich osvietení. Preto ho povolal, oboznámil ho so svojimi zámermi, požehnal ho a poslal do arény. Doma, bez predpojatosti, bez predsudkov či odporu, s hebrejskou Bibliou v ruke prišiel medzi rabínov, ktorí vidiac, že sa vyzná vo veci a rozpráva k nim jazykom, ktorý im je blízky, považovali ho najskôr za jedného z nich. Jeho vľúdne spôsoby, zdvorilý a milý tón si získali priazeň jeho nepriateľov zvedavých na to čo hovorí, tí ho obklopili a pozornosť poslucháčov povzbudila tohoto šampióna katolíckej viery. Brat Vavrinec pomocou svojej viery a erudície predkladal nevyvrátiteľné argumenty a získal si tak dav zhromaždených Židov.Aké víťazstvo! Niektorí z najpevnejších stĺpov judaizmu sa jeho náhľadmi prebudili, iní boli naplnení pochybnosťami, a významný počet prozelytov prosil o krst, zatiaľ čo rabíni, ktorí vo svojich bludoch zotrvali museli obdivovať tohoto vojaka Ježiša Krista. [Les Petits Bollandistes, Vie des Saints, 1865, Vol. VIII, p. 121. ]."

Vo svojej Opera Omnia, sv. Vavrinec niekoľkokrát hovorí o Kristovej smrti a Židoch ako jej hlavných činiteľoch. V piatej knihe (v častiach I, II a III), tvrdí:

"Bola to ctižiadostivosť a hrabivosť Židov, ktoré ich zničili (I, 341; II, 61) napriek obdivu, ktorý cítili ku Kristovej náuke (II, 356-357). Tak, oslepení spravodlivým božím trestom, neveria v Krista, hoci videli všetky Jeho zázraky (I, 71; II, 240, 359, 390). Naopak, opovrhli samotným Kristom (III, 140), nenávideli Ho (I, 492, 515), ba chceli Ho zabiť.V tvrdosti svojho srdca ho hanobili a vysmievali sa z jeho zázrakov (I, 335; II, 136, 364, 390) tak, že sa v mimoriadnom záchvate šialenstva dožadovali prepustenia Barabáša a Kristovej smrti (III, 302). Preto je len spravodlivé, že ich Boh zavrhol (II, 530) a že ako trest za ich bezbožnosť bol zničený Jeruzalem (I, 55) , čo sa stalo štyridsať rokov po Kristovej smrti (III, 359); a že ako trest za tento ich zločin boli uvrhnutí do večného otroctva (II, 392; III, 292), otroctva, horšieho ako bolo Babylonské ba i Egyptské otroctvo ich otcov (I, 37). A to preto, že boli ctižiadostivý a hrabiví (III, 168, 180). Chceli Krista ukameňovať (III, 7, 272) pretože boli naplnení diabolským duchom (III, 32, 70, 122). Mali zvrátenú vôľu (III, 180). Ignorovali jeho Božstvo (III, 14), neverili v Krista a zabili Ho (III, 37, 104, 123, 176, 267) na nabádanie zlého ducha (II, 332), pretože sa báli príchodu Jeho Kráľovstva (II, 361). Ale Kristus sa nie len vyhlásil za Boha a pravého Syna Božieho, ale potvrdil to svojimi obdivuhodnými skutkami (III, 104), takže odmietanie jeho Božstva od veľkej časti Židov nebola len obyčajná negácia, bola to zvrátená náklonnosť, ktorá pramenila v ich prevrátenej a porušenej vôli (I, 342). A svätý učiteľ hovorí, že táto nevedomosť plynúca z prevrátenej náklonnosti, "pôvod všetkého zla", bola príčinou pádu Židov a drží ich až podnes mimo Cirkev, na mieste, kde nemôžu dosiahnuť spásu."

Ak teda, ako Benedikt XVI hovorí, bol sv. Vavrinec úspešný, bolo to v boji proti bludom a v obracaní bludárov. Ďaleko od ceremónii z Assisi, židokresťanského "dialógu", komunity v Taizé a oslavovania republikánskeho triptychu - slobody, rovnosti a bratstva - tak drahého všetkým globalistom. Ďaleko od premeny evanjelizácie v "dialóg medzi veriacimi a neveriacimi" a "budovanie sveta slobody rovnosti a bratstva", ako ju Benedikt predstavil v parížskom príhovore ku stúpencom pochybnej pontifikálnej iniciatívy "Court of gentiles".Kontrast medzi slovami ktoré počujeme od Benedikta XVI a slovami, ktorými sv.Vavrinec vyučoval a obracal neveriacich je obrovský a znepokojujúci.

podľa http://www.christianorder.com/ preložil a upravil JD

10. 12. 2011

Socializmus

Franz Spirago

Za naších čias veľká časť takzvaných socialistov a či sociálnych demokratov domáha sa toho, aby svojim blížnym nespravodlivo odňala súkromný majetok.

Sociálna demokracia, to je ľudovláda (demokracia), ktorá znovu chce usporiadať spoločnosť (sociálna) ľudskú. - Socializmus vznikol v najnovšom čase. Okolo roku 1840 krajčír menom Weitling a po ňom (1850) Žid Marx rozširoval v Nemecku socialistické zásady. To isté s veľkým úspechom robil roku 1862 vratislavský Žid Ferdinand Lasalle. Roku 1860 bol v Nemecku utvorený výnimočný zákon k násilnému potlačeniu socializmu; podľa tohto zákona mnoho socialistických spolkov, zhromaždení a spisov bolo zakázaných a nebezpeční socialisti z mnohých miest boli vypovedaní. Od tých čias začali socialisti potajomky rozširovať svoje idey; robili to osobne v rodine, v kruhu priateľskom a v dielni; často zhromažďovali sa v horách a rozširovali menovite mnohé tlačené spisy socialistické. Roku 1880 zišli sa vodcovia socialistov rozličných krajín vo Švajčiarsku (na zámku Vydene v kantone curišskom) a uzavreli tu spoločné pokračovanie, aby "prevrat, otriasajúci svetom" urýchlili. Od tejto schôdzky, ktorú ešte mnohé iné nasledovali, rastie socializmus ustavične vo všetkých krajinách a dostáva povahu revolučnú. ... Strediskom a útočiskom sociálnej demokracie bolo vždy Švajčiarsko, najmä Curich (tu boli najdôležitejšie socialistické zhromaždenia, tu tlačilo sa najviac brožúr socialistických, tu vychádza hlavný socialistický časopis "Socialdemokrat"). Najviac sa rozšíril socializmus v Nemecku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku a Rusku.

Socialisti žiadajú hlavne: aby štát zhabal celý osobný majetok a majetok i prácu rovnako rozdelil medzi všetkých príslušníkov štátu; okrem toho chcú odstrániť zo sveta náboženstvo, vrchnosť a každý usporiadaný rodinný život.

Zásada socialistická znie: "Vlastníctvo je krádež". (Proudhon) Preto v novom štáte nikto nesmie vládnuť súkromným vlastníctvom, ale každý sa udržuje zo spoločného vlastníctva všetkých. Každý musí pracovať a za každú hodinu práce dostane výkaz, ktorým si môže kúpiť, čo potrebuje. - V novom štáte niet náboženských ustanovizní (ani Boha, ani pána). Socialisti osvedčujú sa i celkom otvorene za "neznabohov" a "republikánov". Mnohí z nich ukrývajú svoje neznabožstvo slovami: "Náboženstvo je vec súkromná." - Muž a žena žijú v novom štáte spolu len pokiaľ chcú a majú obapolnú náklonnosť, a potom môžu, ba majú zase žiť s druhými (Bebel) Deti napatria rodičom, ale štátu; ostávajú u matky len, zakiaľ sa naučia chodiť; potom vezmú sa jej a odovzdajú do ústavov, kde ich vychovávajú. Tu učia sa už veciam, o ktorých i dospelý muž hanbí sa hovoriť. (Naplnilo sa v súčasnosti dokonale, pozn.red.) Domáca kuchyňa nejestvuje, ale len ľudová kuchyňa. - Žalárov niet, lebo (keďže všetko zlo pochádza zo súkromného vlastníctva) všetci ľudia budú podobní anjelom a nedopustia sa už ani najmenšieho zločinu. K zásadám socialistickým dali sa teda získať menovite ľudia bez náboženstva (čo len v uspokojení svojho nenásytného pôžitkárstva hľadajú blahoslavenstvo) z chudobného ľudu alebo proletárov, ktorí keď príde k deľbe, nemajú čo stratiť; väčšina z nich patrí do triedy továrenských robotníkov, ktorých však zvláštne okolnosti vohnali do rúk socializmu.

Vznik a rozšírenie socializmu má svoju príčinu: v rastúcej biede pracujúceho ľudu, vo veľkej skúposti i nenásytnom pôžitkárstve boháčov a konečne v miznutí nábožnosti u ľudu.

Ako v ľudskom tele najviac zmätkov pochádza zo žalúdka, tak v živote ľudu všetka nespokojnosť pochádza zväčša od hmotnej biedy. Všeobecnú biedu u ľudu zapríčinilo zavedenie strojov. Stroje môžu za niekoľko dní vyrobiť omnoho viac, než stá ľudí za jeden mesiac a môžu i lacnejšie dodávať všetky tovary, než remeselníci. Títo museli teda znenáhla zanechať svoje remeslo a schudobneli. Činnosťou strojov nahromadili sa všetky peniaze v rukách fabrikantov a mizli vždy viac z rúk ostatného ľudu. Týmto spôsobom množil sa zo dňa na deň počet chudobných a nespokojných ľudí. "Čím viac proletárov, tým viac rastie moc socializmu." (Bebel) Teraz v spoločnosti ľudskej nastali asi také zlé pomery, ako v ľudskom tele, keď sa krv tisne do jednotlivých častí a ostatné sú bez krvi. fabrikanti bažiaci za veľkým bohatstvom často zaobchádzali s úbohými robotníkmi svojimi nie dľa zákonov kresťanského evanjelia: dávali im chatrnú mzdu (keď mali naporúdzi ohromný počet robotných síl), pridŕžali ich k nadmerne dlhej práci, ba i k práci nedeľnej a sviatočnej, (lebo veď stroj môže ustavične pracovať) starali sa málo o zdravie robotníkov, áno priam ničili ich náboženský cit a mravnosť. Tieto a iné zlé pomery nutne urobili z robotníkov ľudí nespokojných a bez náboženstva. Ľudia zamestnaní pri stroji ľahko sa stanú duchovne lenivými a nesamostatnými, lebo konajú len prácu mechanickú; preto sa ľahko dajú omámiť a zviesť na mýlnu cestu. Ľudia, čo sa musia tak náramne namáhať a pre veľkú unavenosť nemôžu k Bohu pozdvihnúť svojho ducha, musia prísť o náboženstvo. ... Pretože robotníci na jednej strane videli skúposť , na druhej márnotratníctvo a nenásytné pôžitkárstvo u boháčov, žiadali si podobnú "blaženosť" a ich hnev sa obrátil proti majetku boháčov. Vidíme teda, že Boh tým istým spôsobom potrestal boháčov, akým sa títo prehrešili. Socialisti nie sú teda nič iné, ako bič Boží na boháčov. - Za našich čias podkopáva sa viera kresťanská, než predtým, zlými novinami, protináboženskými spolkami (menovite spolkom slobodomurárov), ba v niektorých krajinách aj štátnymi zákonmi, ktoré sú namierené proti náboženstvu. ...

Všetci, ktorí žiadajú nespravodlivo odňať svojim blížnym súkromný majetok, žijú v stave smrteľného hriechu a majú očakávať večné zatratenie.

Už samotné požiadanie či domáhanie sa toho, aby niekto o svoj majetok prišiel, je hriech. S každým hriechom, následovne i s týmto, súvisia mnohé iné hriechy. Aj sv. Pavol hovorí: "Zlá žiadostivosť po časných statkoch je koreňom všetkého zla." (1. Tim. 6,10) Že je tomu naozaj tak, poznať z rečí, vedených na schôdzach niektorých socialistov; tieto len tak kypia bohorúhaním, diabolskými výbuchmi proti kňazom a námestníkom Božím na zemi, proti duchovným i svetským vrchnostiam a sú často sprevádzané surovými násilnosťami. ... Nech nik nehovorí, že i prví kresťania mali spoločný majetok. Medzi týmto dobrovoľným spoločným majetkom a tým, ktorý socialisti chcú vynútiť, je veľký rozdiel. Zásada kresťanského náboženstva, vyzývajúca k dávaniu almužny, znie: "Brat môj, čo je moje, to je aj tvoje"; no zásada socialistov: "Brat môj, čo je tvoje, to je aj moje." - Socialisti radi poukazujú i na katolícke rehole, ktoré predsa tiež žijú zo spoločného majetku; hovoria, že čo je možné tu, bude možné i v štáte budúcnosti. Ale toto poukazovanie je neprípadné; lebo treba uvážiť, že zdržanlivosť a dobrovoľná poslušnosť, slovom náboženstvo, je základom rehoľníckeho života, kdežto v štáte budúcnosti má sa pestovať telesný pôžitok s odstránením náboženstva.

Prevzaté z knihy: Franz Spirago-Ľudový katechizmus, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1907

Preklad: Štefan Mišík, kňaz biskupstva spišského

6. 12. 2011

Španělská inkvizice

Dominik Duka OP,
arcibiskup pražský

1. Úvod

Tuto instituci nepochopíme bez znalosti španělských dějin a vůbec ji nepochopíme bez historických souvislostí, jakými jsou stěhování národů v Evropě, bez znalostí arabské, islámské rozpínavosti, bez znalostí religionistiky a náboženské sociologie. Několika větami si proto načrtneme faktory, které vedly ke vzniku inkvizice a specifické španělské inkvizice.Křesťanství na rozdíl od ostatních náboženství nevzniká jako státní náboženství určité říše a kultury. Není tedy zaváděno panovnickými dekrety a bezprostředním rozvojem místní náboženské kultury. Právě naopak jak místní moc, tak lokální kultura v něm vidí nepřítele, kterého chce nelítostně vyhubit. Křesťanství zvítězí v tomto zápase vnitřní silou. V r. 313 Milánským ediktem získává rovnoprávnost a císařové, kteří přejali křesťanství, jednají zcela v duchu svých tradic. Justinián zavádí křesťanství jako státní náboženství v Říši. I tomuto kroku předcházel tvrdý zápas mezi křesťanstvím, ariánstvím i jinými směry. V těžké situaci vnitřních zápasů se rodí Augustinovo: Donuť, aby vešli ! Někteří autoři vidí v tomto postoji sv. Augustina začátek inkvizice. Islám rozmetal africké, maloasijské i iberské křesťanství. Rané antické křesťanství bylo v Západořímské říši smeteno příchodem Germánů a Slovanů.Začíná hristianizace nových území a etnických skupin, jejichž kultura byla značně bližší kočujícím praotcům z Geneze než antickému křesťanství Origenovy alexandrijské školy. Mnohé z toho, co nás pohoršuje na středověkém křesťanství, není nic jiného, než germánsko-slovanské dědictví nerozvinutých kultur a civilizací. Toto dědictví křesťané asimilovali po svém, v rámci dlouhodobého vývoje, který šťastně kulminoval v 13. stol., které je zrodem naší civilizace.Germánské a slovanské obce, které přijaly křesťanství, chápaly toto nové náboženství po svém. Přijal-li náčelník křesťanství, pak celý kmen ho musel přijmout. Necítili to jako nějaké násilí. Jedinec, který se po přijetí křesťanství neúčastnil nových obřadů, riskoval, že bude brán k zodpovědnosti v případě pohromy, neúrody či jiné těžké události. Opati iroskotských klášterů proti tomu bojují, ale marně. Od 8. do 11. století jsme svědky toho, jak církevní hierarchie a opati chrání tyto oběti před trestem smrti.Inkviziční tribunál ve 13. stol. znamená ochranu proti lidovým soudům, jakýmsi lynčům. Vnější nebezpečí, kterým je hrozba islámu a vnitřní organizovaný odpor heretiků, kteří nebyli hlasateli občanské a náboženské svobody, ale snažili se zvrátit dosavadní řád a nastolit svůj vlastní, vedou k tomu, že odpůrci pronásledování heretiků rezignují.Španělská inkvizice přes jistou specifičnost nám může posloužit, abychom inkvizici pochopili v celé její šíři. Španělsko bylo znovu získáno z arabského područí. Nikdo nemá právo vydávat islámskou vojenskou expanzi za mírumilovnou a osvětovou činnost. Země byla ve středověku rozdělena do jednotlivých panství, a to jak křesťanských, tak moslimských. Na Iberském poloostrově žily spolu tři velké náboženské skupiny: křesťané, Židé a Maurové. Tak vznikla během dalšího vojenského výboje dispora křesťanů pod nadvládou moslimů, "Mozarabové" a Maurové pod nadvládou křesťanů "Mudejárez". V 13. stol. můžeme mluvit o velkém politickém a náboženském míru. Sv. Ferdinand III. (1230-1252) je nazýván králem tří náboženství. Význačným datem pro dějiny Španělska je rok 1492, pád Granady. Symbolizuje vítězství ideálu reconquisty. Vyhnání Židů znamená vítězství šlechty nad bankovním kapitálem a objevení Ameriky je otevřením nových prostorů pro Kastilské království. V 12. stol., kdy vlivem fanatické sekty Almoravidů dochází k pronásledování křesťanů a Židů v Chalifátu, nalézají Židé otevřené dveře v křesťanské Kastilii, kde v krátké době dosáhnou velkého blahobytu. Americo Castro píše: "V obchodě ... nebyla žádná omezení a diskriminační opatření, která by oddělovala židovské, křesťanské nebo saracenské obchodníky. Křesťanský stavitel stavěl domy pro Židy, židovský řemeslník pracoval pro křesťanské podnikatele. Židovští advokáti zastupovali křesťanské klienty u civilních soudů. Židovští makléři působili jako prostředkovatelé mezi křesťanskými a maurskými kontrahenty."Výnosy IV. Lateránského koncilu a koncilu v Arles (1215-1235) proti Židům, které byly ovlivněny poměry ve Svaté říši římské, nalezly odezvu i ve Španělsku. Povinnost nosit žlutý pruh na oděvu narazila na odpor v mnoha Cortesech. Teprve v poslední čtvrtině 14. stol. vstupují tyto výnosy v platnost ve Španělsku a jsou provázeny četnými pogromy. Španělský antisemitismus má také sociání kořeny. Takové pozice jako bankéři, obchodníci, správcové majetku, policejní úředníci patřily výlučně Židům. Z nově pokřtěných Židů pocházeli také například kardinál Juan de Torquemada, Tomáš Torquemada, první velkoinkvizitor, Diego Deza, druhý velkoinkvizitor, arcibiskup z Granady, Hernando de Talavera. Také tři tajemníci koruny: Fernando Alvarez, Alfonso de Avila, Hernando de Pulgar byli pokřtění Židé.Autory protižidovských směrnic byli pokřtění Židé jako Tomáš Torquemada, Don Juan Pacheco, markýz z Villena a velmistr řádu sv. Jakuba, Don Pedro Giron, velmistr řádu Calatráňů a arcibiskup primas z Toleda. Nelze popírat, že někteří pokřtění Židé ve skutečnosti nekonvertovali a někteří, i když se stali kněžími a řeholníky, křesťanství nepřijali. To vyvolávalo bouřlivou reakci právě ze strany opravdových konvertitů, zhora zmíněných postav, kteří patří k zakladatelům španělské inkvizice.Tato situace vyvolala v život Edikt z 31. 3. 1492, podle kterého Židé měli přijmout do 31. června křest nebo odejít ze země. Podle odhadu lze mluvit o vyhoštění 185 000 - 400 000.

2. Zrod inkvizice

a) Židovská otázka

Vypovězením Židů začíná nová, hořká kapitola španělských dějin. Finanční situace monarchie se nikdy neurovnala. Na místo židovských bankéřů nastoupili Italové a Němci. Španělé považovali z křesťanského hlediska výkon tohoto povolání za nepřípustný. Okolnosti, které vedly ke zřízení španělské inkvizice jsou víc než zajímavé a často opředené tajemstvím.Můžeme mít jakýkoliv názor na protižidovský postoj španělské inkvizice, ale skutečným problémem byly důvody pro vznik antisemitismu. Španělští Židé vždy patřili k nejvyšší vrstvě a sňatky byli spojeni s nejvyšší šlechtou a dokonce i s královskou dynastií. Je pravda, že prostí lidé, venkovský klérus a řehole vítali zřízení inkvizice, ale procesy proti maranům jim nepřinesly obohacení. Hidalgo a prostý obyvatel se cítil ohrožen nejen židovským kapitálem, ale musel být přesvědčen i o ohrožení své národní a náboženské existence. Rozhodná kritika ze strany skutečných konvertitů není zanedbatelná a může být vyvrácena jedině historicky bez ideologického zkreslení.Ještě zajímavější je reakce Říma na ustanovení španělské inkvizice. Zakládajícím dokumentem španělské inkvizice je tak zvaná Sentencia estatuto z 5. 6. 1449, na ni reaguje papež Mikuláš V. bullou "Humani genesis inimicus", kde odsuzuje myšlenku, aby nějaký křesťan byl vylučován z úřadu pro rasový původ. Sentencia estatuto zakazovala pokřtěným Židům určité úřady v církvi, nebo ve státě. Druhou bullou exkomunikuje autora Sentencia estatuto Pedra Sarmienta.Situace se přiostřila v r. 1468, kdy v Segovii biskup Juan Arios Dávilla, pokřtěný Žid, odsoudil za rituální vraždu šestnáct Židů. Dominikán Alonso de Hojeda a převor Tomáš de Torquemada podporováni autoritou sevillského arcibiskupa Pedra Gonzalese de Mendosa prosazují platnost směrnic Sentencia estatuto. Papež Sixtus IV. ustupuje a potvrzuje úředně inkvizitory dominikány Juana de San Martin a Miguela de Morilio a poradce Juana Ruiz de Medina. Toto jmenování je definitivním schválením španělské inkvizice. Inkvizice měla pravomoc pouze nad pokřtěnými. Toto rozhodnutí zcela odpovídá středověkému chápání náboženské svobody. Nikdo nemůže být k víře nucen, ale jakmile ji přijme, nemůže ji odložit. První auto de fe se konalo 6. 2. 1481. 11.2. 1482 papežské breve jmenuje 7 dalších inkvizitorů, dominikánů a mezi nimi Tomáše de Torquemadu. Tak byly ustanoveny inkviziční tribunály v Kastilském a Aragonském království. Nejvyšším odvolacím tribunálem se stal Consejo de la Suprema y General Inquisión, zkráceně Suprema. Prvním generálním inkvizitorem byl dominikán Tomáš de Torquemada. Odpor proti zavedení inkvizice v Kastilii je nepatrný. Činnost tribunálu v Barceloně, Zaragoze a Valencii narazila na odpor a dokonce vyvolala i reakci Říma. Papež Sixtus IV. vydává bullu, kterou odsuzuje inkvizici. Teprve jmenování Torquemady generálním inkvizitorem v Aragonii, umlčuje papežské protesty. Zavraždění inkvizitora Pedra Arbuesa při modlitbě před hlavním oltářem v Zaragoze zlomilo odpor Říma proti španělské inkvizici. Pedro byl po celá staletí uctíván jako světec a v r. 1867 byl kanonizován. Období vzniku španělské inkvizice je dobou největšího konfliktu v dějinách Španělska. Po r. 1492 je povoleno ve Španělsku dvojí vyznání katolické a islám.

b) Arabská otázka

Zápas o národní existenci a nábožensko-kulturní identitu probíhal velmi ostře. Islám nebyl pouhý klidný soused. Doba vzájemné kulturní výměny byla ta tam. Křesťanský západ byl soběstačný a islámský svět neměl co nabídnout. Turecká nadvláda nad světem islámu a jeho vojenská expanze je skutečnost, před kterou notoricky zavírají oči mnozí historikové od 18. stol., kdy toto nebezpečí ztrácí na síle.Postupné vítězství reconquisty během staletí, kdy padaly jednotlivé bašty islámu na Iberském poloostrově (1187 Zaragoza, 1236 Cordoba, 1238 Valencia, 1248 Sevilla, 1492 Granada), ztratili Maurové úplně vládu a stali se etnicko-náboženskou menšinou v křesťanském státě. S tímto stavem se však nikdy nesmířili. Maurové, podobně jako Kastilci, měli být svobodnými podanými královské koruny. Španělsko neznalo nevolnictví a robotu. Pro Indiány statut svobodných občanů vybojoval za pomoci inkvizice dominikán Bartolomeo de Las Casas. První granadský arcibiskup Hernando de Talavera, pokřtěný Žid, začal s evangelizací, která je příkladem jak metodou, tak dobrým životem i pro další staletí. Bránil se nařízením kardinála Ximeneze, který uplatňoval královský rozkaz o povinném přijetí víry Maury. Násilný křest vyvolával další nepokoje. Odpovědí jsou inkviziční tribunály, které odsuzují arabské kacíře. Tak např. v létech 1528-1530 bylo ve Valencii popraveno za kacířství 106 osob. V letech 1532-1540 počet popravených vzrostl na 441 osob. Vzhledem k vyostřené situaci byl inkviziční tribunál přímo přemístěn do Granady. Kýžený mír se nedostavil. Turecká námořní expanze ohrožovala Španělsko, které v námořní bitvě u Lepanta r. 1571 Turky porazilo. R. 1580 bylo odhaleno spiknutí Morisků (Maurů), které počítalo s invazí z Maroka i s pomocí francouzského krále Jindřicha IV. Toto nebezpečí vyžadovalo zákrok. Španělská koruna reagovala vyhnáním všech Arabů z Iberského poloostrova dekretem z 9. 4. 1609. V letech 1609-1612 bylo ze Španělska vyhnáno 300 000 Arabů.Jaký bude náš názor na věc? Pomůže nám pro orientaci dobová ilustrace. Kardinál Richelieu nazval vyhnání Morisků barbarstvím. Cervantes velebil Filipa za tento záslužný čin, kterým zachránil zemi. (Don Quijote II, kap. 65).

c) Inkvizice a protestantismus

Humanismus pronikal do Španělska bez jakýchkoliv zábran. Velkým podporovatelem humanistických studií a přítelem Erasma byl kardinál Ximenez de Cisneros, generální inkvizitor, pokřtěný Žid, zakladatel slavné university v Alcala de Henares. Erasmus psal, že nezná zemi, kde by tak kvetly vědy jako ve Španělsku. Vystoupení Martina Luthera vzbudilo ve Španělsku pozornost a později zcela negativní reakci. Celkově se protestantismus ve Španělsku nikdy neujal. Někteří z luteranismu obvinění preláti byli po prošetření rehabilitováni a osvobozeni, jako např. benediktinský opat Virués, který se po rehabilitaci stal biskupem na Kanárských ostrovech.

3) Negativní i pozitivní vlivy inkvizice

a) Antisemitismus

Jev, který nemůžeme přehlédnout a který sehrál svou úlohu v dějinách Španělska, a tedy i inkvizice, je rasová otázka. Vítězstvím reconquisty se stal hidalgo národním ideálem. Víra a čest tvořily pojem "hidalguia". Španěl je rodilý aristokrat, který má vypjatý pojem o cti, hrdinství a důstojnosti. Tato čest patřila i jeho náboženství. Urážka křesťanství byla přímo osobní urážkou, urážkou rodu, otců, kteří za víru bojovali a umírali. Víra se tak stávala rodovým, národním dědictvím a později dokonce i rasovým dědictvím. Starokřesťan byl v národním povědomí více ctěn i vážen než opravdový novokřtěnec. Chápejme dějiny, bez Cida by nebylo Španělsko. Tak se zrodil rasový zákon "limpienca de sangre". V 15. stol. vzniká na univerzitě v Salamance kolegium San Bartolomé pro "ex puro sanquine procedentes". Později dostávají některá města privilegia, podle kterých v nich nesmí bydlet pokřtěný Žid. Tento zákon se prosadil pod názvem "Limpieza Statut" i v církvi. Jeho propagátory byli tragikomedií dějin konvertité kardinál Ximenez a Tomáš Torquemada. Rasistický zákon se nezastavil ani před ostatními institucemi. Pokřtění Židé nesměli vykonávat veřejné úřady jako notáře, písaře, lékaře, chirurga. V Kastilii byli vyloučeni i z akademického života. Výjimku tvořila univerzita v Alcalá.Zákon o čistotě krve narazil na odpor hierarchie, dómských kapitul a jeho odpůrcem je sám papež Pius V. Inkvizice na čele s konvertitou Torquemadou zákon prosazovala v době, kdy velká část španělské hierarchie, kanovníci a v některých diecézích více než polovina kněží byla židovského původu. Obdobně postupoval kardinál Ximenez, také konvertita. Důsledným odpůrcem statutu limpieza se stal generál jezuitů Diego Lainez, sám židovského původu. Jeho postoj vyvolal u krále Filipa IV. reformu, kterou prováděla v r. 1623 Junta de Reformacion. Později, především v 18. stol., zbyla jen legenda o Judaizantes. Neznamenali již žádné nebezpečí. Statut byl zrušen královským výnosem 31. 1. 1835. V armádě u důstojnického sboru platil až do r. 1859.

b) Inkvizice a kultura

Temno -- tak hledí na Španělsko většina našich současníků od doby osvícenství. Jaká je však skutečnost? Doba vzniku a rozkvětu inkvizice je dobou "zlatého století" španělské kultury a civilizace. Španělský historik Menendez Palalyo napsal: "Nikdy se lépe nepsalo ve Španělsku jako v prvních dvou stoletích vlády inkvizice". Doba vzniku inkvizice je také dobou koloniálních výbojů Španělska. Nikdo nemůže ani nebude zavírat oči před řáděním conquistadorů, ale byla to sama inkvizice, která jejich postup odsuzovala, která pomáhala jejich protivníkům, jako byli Bartolomeo de las Casas O.P. a jeho učitel Francisco de Vittoria, první teolog lidských práv. Indiáni dostali všechna lidská i občanská práva jako ostatní obyvatelé říše. První univerzita v Santa Domingo byla založena již v r. 1531 a po ní následovaly další. Profesory v druhé generaci byli i indiánští řeholníci jako Juan de Ispinoza Medráno, první spisovatel indiánského původu, komentátor nauky sv. Tomáše. Španělsko mělo 30 univerzit, které jistě utrpěly vyhnáním Židů a morisků, ale přesto představovaly velký základ pro španělské kulturně-politické prvenství. Malíři Velasques, Zurbaren, Murillo, El Greco, spisovatelé Jose Manuel, Cervantes, tvůrci pikareskního románu, španělští dramatici, Calderon a Lope de Vega byli oba inkvizitoři, mystikové sv. Terezie z Avily a sv. Jan z Kříže, filosof Fray de Leoni, filosofové a teologové, biblisté: Alriaga, Suarez, Molina, Dominik Banez, Soto a další. První královská akademie věd na světě. Zajímavý je také postoj inkvizice ke Koperníkovi a Gallileovi. Pro španělskou inkvizici bylo jasné, že se nejedná o náboženské otázky, a proto se na španělských univerzitách Koperníkův i Gallileův systém vždy vyučoval.Zůstane pravdou, že s inkvizicí se setkali všichni autoři. Nejen Cervantes, ale i Terezie z Avily. Můžeme být pohoršeni, pokud nevíme, že osvícenství mělo mnohem ostřejší a rozšířenější inkvizici.

4. Inkvizice, její struktura, vyšetřovací metody, soudy a tresty

a) Struktura

Za základní listinu španělské inkvizice můžeme považovat bulu Sixta IV. z 1. 11. 1478. Organizačně existovala tato instituce od r. 1483. Consejo de la Suprema y General Inquisición byl nejvyšším odvolacím tribunálem, kterému podléhaly provinční tribunály. Řídící směrnicí byla Instrucciones Antiquas, jejich autorem byl sám Tomáš Torquemada. Později byly novelizovány pod titulem: Instrucciones del Santo Oficio de la Inquisición.Představitelem inkvizice je velkoinkvizitor, který je jedním z členů Supremy, kde zasedal i král. Inkvizice byla samostatná v Kastilském i Aragonském království. Byly tedy zákonitě dvě Supremy, tj. také dva velkoinkvizitoři. Pokud byly tyto úřady spojeny v jedné osobě, mluvíme o Generálním inkvizitorovi. V Kastilii bylo dvanáct tribunálů, v Aragonii čtyři.Provinční tribunál se skládal ze dvou inkvizitorů, přísedícího, alguacila (soudního zřízence) a fiscala (žalobce) a neurčitého počtu služebníků. Další skupinu tvořili tzv. familiares, kteří zabezpečovali tribunál jako strážní a doprovodní oddíl. Tato služba byla bezplatná a čestná. Vykonávali ji mužové z nejváženějších rodin a často většina mužů ve městě. Začátkem 16. stol. vytvořili familiares bratrství (hermadad) sv. Petra, mučedníka z dominikánského řádu -- prvního zavražděného inkvizitora. Pasivní finanční bilance vedla také k tomu, že inkvizice se stala v 18. stol. neškodným cenzorským úřadem, který nebyl schopen své výnosy prosazovat a osvícenská aristokracie a měšťanstvo tak činnost inkvizice paralyzovaly.Pod pravomoc inkvizice patřili všichni poddaní království -- vyjma biskupů a některých exemptních řádů. Inkvizici patřily všechny případy, které souvisely s otázkou pravosti a jednoty víry, která byla zárukou jednoty a existence státu. Tento aspekt je nutné vyzdvihnout jako specifikum španělské inkvizice. Kriminální činy patřily inkvizici jedině v souvislosti s předchozím zaměřením. Tak např. soudila inkvizice homosexuální delikty, bigamii apod.

b) Vyšetřovací metody

Vyšetřovací metody odpovídaly tehdejší praxi v Evropě a v mnoha případech byly mírnější a zaručovaly větší právní ochranu než u ostatních tribunálů. Nestačilo pouhé přiznání. Tím se vylučoval vliv útrpného práva, které patřilo k tehdejší vyšetřovací praxi všech soudních dvorů. Udání muselo pocházet od dvou svědků, kteří zůstali v anonymitě před veřejností a žalovaným. Tribunál musel přešetřit jejich bezúhonnost. Před zatčením musel být předložen písemný materiál, ve kterém skupina teologů, kteří pracovali jako cenzoři (calificadaros), posoudila, zda se jedná o blud. Při kladném nálezu vydal žalobce (fiscal) příkaz k zatčení. Je značný počet negativních rozhodnutí calificadorů. Jsou i případy potrestání inkvizitorů na návrh calificadorů. Vězení inkvizice byla v relativně dobrém stavu. Všeobecně vzato nebyla horší, než královská vězení a ti, kteří jimi prošli, tvrdili, že byla čistší a udržovanější než ostatní. Vězni měli své cely a také možnost práce. Protokoly vypovídají o pravidelných dávkách potravin, vedle chleba je jmenováno maso i víno. Vězni si mohli kupovat nebo nechat posílat olej, ocet, led, vajíčka, čokoládu a slaninu.V cele měl vězeň matraci, přikrývku, vlněnou deku, dvě truhlice. Měl právo na pantofle, osobní prádlo a psací potřeby. Za nejstrašnější bylo považováno mlčení a návštěvy inkvizitora, který měl povinnost rozmlouvat s vězněm a přivést ho k lítosti. Španělská i římská inkvizice zapovídala vězňům účast na mši sv. a svátostech.Útrpné právo bylo povoleno jen ve výjimečných případech. Historikovi se nutně jeví vězení inkvizice po všech stránkách humánnější než tehdejší evropský průměr. Líčení o krvavých a sadistických scénách jsou vymyšlené báchorky. Mučení zmizelo v polovině 18. stol. Při použití útrpného práva musel být osobně přítomen inkvizitor, zástupce biskupa, sekretář a lékař (nebyl-li přítomen, musel být snadno dosažitelný). Vyšetřovaný nesměl přijít o život, ani nesměl být zmrzačen. Každé gesto a každý výrok musel být sekretářem zapsán a mučení bylo přerušeno.

c) Soudy a tresty

Abychom porozuměli soudnímu postupu inkvizice, musíme si uvědomit, že se řídila zásadou praesumpce viny. Úkolem inkvizice bylo přivést obžalovaného k pokání. Inkvizitoři museli třikrát napomenout obžalovaného, aby zpytoval svědomí.Obžalovaný musel mít obhájce, kvalifikovaného advokáta. Dále mohl mít ještě právního poradce. Později v 16. stol. byla určena skupina inkvizičních advokátů, ze kterých si mohl obžalovaný vybrat tak zvaného "abogadas de los presos". Dále si mohl obžalovaný na svou obranu pozvat vlastní svědky! Rovněž tak měl právo odmítnout soudce a žádat jiného.Proces probíhal řadou vyšetřovacích audiencí za přítomnosti žalobce i obhájce, případných svědků z obou stran. Každá audience byla protokolována. Závěrečné jednání probíhalo v komisi tzv. "consulta de fe", kterou bychom měli nazvat porotou. Jejími členy byli: inkvizitoři, zástupce biskupa, poradci, kteří museli složit zkoušky z teologie a práva. Tyto osoby hlasovaly o rozsudku. V případě nerozhodného hlasování předali případ Supremě. Od 18. stol. všechny vážnější případy předávaly provinční tribunály Supremě.
Dále si uveďme rozhodnutí o trestu seřazená podle četnosti:
smíření
nošení kajícího oděvu na určitou dobu
vyhnání z bydliště
zmrskání
uvěznění pro nedostatek důkazů na neurčitý čas
galéra (na 10 let)
napomenutí
osvobozující výrok
upálení "in effigie" (obraz nebo figurina)
upálení "in persona"
zabavení majetku
uvěznění
Osvobozující výrok je prvkem neznámým u ostatních inkvizičních tribunálů středověku. Počet odsouzených k trestu smrti upálením činí ze začátku 1% odsouzených, v příštích sto letech jen 0,5%. Krvavé hrůzy inkvizice dostávají zcela jinou podobu. Auto de fé nebylo sadistickou maškarádou, ale skutečným dobovým vyjádřením spravedlnosti. K auto de fé patřilo procesí, mše sv. s kázáním, po kterém následovalo smíření kajících obžalovaných. Je zcela falešný obraz, kdy za jádro "auto de fé" je považováno upalování. Počet trestů upálením nám ukazuje, v kolika případech bylo možné účastnit se takové podívané.Docházelo i k justičním omylům a ke zneužití moci. Komise vyšetřovaly inkvizitory, kteří se takto provinili a odsuzovaly je i k těžkým trestům. Oběti jejich procesů pak byly rehabilitovány. Humanismus, renesanční obdiv antiky vyvolal návrat k pohanským praktikám a oživil živořící zbytky pohanské minulosti evropských národů. To je jeden z rysů regrese, kterou je renesance. Čarodějnické epidemii padl za oběť téměř jeden milion osob. I zde vedle magických pověr sehrály svou úlohu jevy jako narkomanské orgie, andělíčkářství, kriminální manipulace s jedy apod. Zdaleka není možné tvrdit, že se jedná pokaždé o nevinnou oběť. V nejednom případě byl rozsudek dobově přísný, ale v podstatě spravedlivý podle tehdejších právních norem. V Německu počet obětí dosáhl 100 000. Z toho dvě třetiny v protestantských zemích. Také v Anglii dosáhl počet obětí několika desítek tisíc. Ani v USA nemají čisté konto, zasloužili se o ně především puritáni.Jak reagovala španělská inkvizice? Opět zcela nečekaně. Generální inkvizitor označil víru v čarodějnictví za pověru. Inkvizitoři se museli vydat do severních oblastí Španělského království, kam pronikla ze zahraničí čarodějnická epidemie. Inkvizitoři museli obyvatelstvu vysvětlovat, že neúroda nebyla způsobena čarodějnickými kejklemi, ale vlivem počasí. Tento postup inkvizice způsobil, že Španělsko má nejmenší počet obětí v čarodějnických procesech!

5. Úpadek a zrušení inkvizice


Papežové často intervenovali ve prospěch obětí inkvizice, nesouhlasili se zákonem rasové čistoty. Spor došel tak daleko, že Ferdinand IV. rozhodl, že každý, kdo by se řídil papežskými výnosy bez králova souhlasu, propadá trestu smrti a ztrátě majetku. Až v 16. stol. se podařilo, že Řím mohl zasahovat do rozhodnutí Supremy v případě odvolání. Za Bourbonů došlo znovu k zákazu zásahů ze strany papeže. Jablkem sváru se stal charakter inkvizice, zda jde o církevní nebo světský tribunál? Poukazovalo se na postavení krále, které bylo zakotveno v statutech vypracovaných Torquemadou. Osvícenský absolutismus se snažil inkvizici využít pro sebe.V 18. století vedl vliv osvícenců k přesvědčení, že inkvizice musí být reformována. Reforma, která proběhla za Karla III. se řídila heslem "spící psy nemá nikdo budit!" Rozruch však vzbudil případ Olavidův, který přišel z Peru do Madridu v r. 1752. Inkvizice u něho zabavila více než 30 knih (Hobbes, Spinoza, Voltaire, Diderot, Rousseau...), po dlouhých tahanicích byl odsouzen do vyhnanství. Olavidův případ byl vlastně poslední větší případ řešený inkvizicí. Do čela této instituce se dostávají průměrní a někdy podprůměrní lidé, kteří plní úlohu bezmocného cenzora. Příchod francouzské armády prakticky udělal tečku za činností španělské inkvizice, její zrušení navrhl ministr Godoy již Karlu IV. v r. 1794.Debata v Cortesech v r. 1812 a znovuzavedení inkvizice ukazuje, že obě strany pro i kontra vlastně nevěděly, co to inkvizice byla. Když v r. 1814 nastoupil za restaurace na trůn Ferdinand, uvedl v chod i inkvizici. Velkoinkvizitor sídlil ve Valladolidu bez prostředků a zcela bezmocný. Revoluce v r. 1820 donutila krále, aby opět inkvizici, spíše její historický stín, zrušil. Definitivní rušící dekret pochází z 15. 7. 1834.

6. Závěr

Domnívám se, že informace o španělské inkvizici jsou nadmíru potřebné především pro věřícího katolíka. Při vyslovení pouhého jména této instituce vyvolá se v každém z nás pochmurný obraz, který je srovnatelný s nacistickými koncentračními tábory na pozadí hrůz druhé světové války. Bez dějin Španělska, jeho kultury a civilizace není možné pochopit temnou i světlou stránku inkvizice. Jak ji hodnotit, negativně či pozitivně? Dr. Jacek Salij OP z Katolické teologické akademie ve Varšavě jedinečně vystihuje jádro problému. Inkvizice nebyla institucí totálního státu, která by bojovala proti osvícené svobodomyslné kulturní opozici. Boj s herezí byl boj se společensko-kulturním a náboženským útvarem středověku, který by také netoleroval žádný jiný model. Jasným důkazem jsou pro nás např. dějiny husitství nebo reformace. Zásada "čí vláda, toho náboženství" je toho jasným důkazem.Ani osvícenství neznamená vytvoření demokratické společnosti a vůbec nelze mluvit o náboženské svobodě. Naopak, osvícenství znamenalo v mnoha zemích krvavé soustředění veškeré moci v rukou státní autority. Vláda rozhoduje o víře občanů a jejich svědomí.Liberalismus přinesl spíše svobodu od náboženství. Školství, kultura a věda determinuje občana k protináboženskému a protikřesťanskému postoji. Úsilí socialistických vlád Francie, Španělska a Malty o likvidaci církevních škol, je důkazem, že tyto politické směry nic nezměnily na svém postoji. Prosazovaly tuto likvidaci v plném rozporu s Chartou lidských práv OSN, všeobecně přijatou v roce 1948.S ideologizací dějin začal v renesanci Machiavelli. Ve spisu Il principe podal návod, který se uplatňuje přes Marata, Bismarcka, Goebelse, Stalina až do naší doby. Všechna předchozí období jsou líčena jako období temna, hrůzy, bídy a utrpení. Jen nové ideologie znamenají novou éru, nový jasný věk. Jimi začíná spása světa.Základem k odsouzení inkvizice, o který se všichni ideologičtí autoři opírají, je pamflet kanovníka Juana Antonio Lorente: "Historie critique de l'Inquisition d'Espagne", Paříž 1817-1818. Autor byl vrchním sekretářem inkvizičního tribunálu v Logrono koncem 18. stol. Dostal se s inkvizicí do sporů a nakonec nalezl útočiště v exilu v Paříži. Jde však o tendenční antiinkviziční pamflet. I vymyšlené počty upálených, které uvádí, jsou nepatrné vzhledem k počtu obětí totalitních systémů 20. století. V létech 1924-1953 prošlo sovětskými gulagy desítky milionů lidí. K tomu přistupují miliony obětí nacistických koncentračních táborů. Zajímavé jsou i počty nevinných obětí španělských lidových soudů před vypuknutím občanské války. Nežijeme v době největšího temna v dějinách naší planety?Profesor Henry Kamen, o jehož knihu se naše informace opírají, není katolík. V závěru hodnotí inkvizici takto: Nemůžeme soudit inkvizici měřítkem tolerance, protože vznikla a pracovala v době intolerance. Zanechala po sobě poměrně přesné archivní svědectví, nejdokonalejší a po pravdě řečeno dodnes nejzachovalejší. Při srovnání s obdobnými institucemi tehdejší doby jak v katolickém, či protestantském světě, ať se jedná o církevní či světské soudy, dojdeme k závěru, že španělská inkvizice byla mírnější a spravedlivější v rámci tehdejšího právního chápání a cítění.

Literatura:
H. Kamen: Die Spanische Inquisition
A. Schnürer: Kirche und Kultur im Mittelalter
J. Salij: Inkvizice (W drodze)
Ch. Dawson: Religia i Formovanie Zachoda
Jaime Vincenc Vives: Historia social y economica de Espaňa y America
A. A. Neumann: The Jews in Spain
J. C. Baroja: Los Judios en la Espaňa moderna e contemporanes
H. Ch. Lea: A history of the Inquisition of Spain
Hernando de Pulgar: Cronica de los Reyes Catolicos, 5.-6. sv.
B. Llorca SI: La Inquisition en Espaňa
J. D. Mariane: Historia general de Espaňa
Miguel de la Pintal Llorente: La Inquisition Espaňola y los problemas de La Cultura y de la Intolerancia
Juan Antonio Llorente: Historie critique de Inquisition d'Espagne

Prevzaté zo stránky http://friedo.szm.com/span/spaninkv.htm

Časti textu označila a zväčšila redakcia Dielne sv. Jozefa.

4. 12. 2011

Židovský revolučný duch
(recenzia knihy E. Michaela Jonesa)

Raz za niekoľko rokov, či skôr za niekoľko desaťročí sa objaví kniha, ktorá má potenciál zmeniť náš pohľad na svet. Vytrhnúť nás z letargie a naivity a s brutálnou úprimnosťou, rozsiahlym faktografickým arzenálom a nekompromisnou logikou nás postaviť pred holú skutočnosť. Je to užitočné, pretože my ľudia si radi predstavujeme, že svet je iný ako naozaj je. Je to pre nás pohodlnejšie, príjemnejšie a jednoduchšie, pohybovať sa vo svete, ktorý sme si stvorili sami a ktorý funguje tak ako mu dovolíme my. Ale je to smrteľne nebezpečné a práve preto sú takéto knihy nesmierne cenné. Taká kniha sa nedávno objavila na trhu, 1200 stranový opus E. Michaela Jonesa The Jewish Revolutionary Spirit and Its Impact on World History. Jones je tradičný katolík, bývalý profesor angličtiny na univerzite Notre Dame (Indiana, USA), odkiaľ ho vyhodili pre odpor k potratom, autor desiatich kníh ako napr. Libido dominandi či Medjugorje deception. Robert Sungenis povedal, že čítanie tejto knihy bolo jedno z najobohacujúcejších a najviac obzor rozširujúcich podujatí jeho života. Táto kniha má moc nielen zmeniť váš pohľad na svet, má potenciál zmeniť svet samotný. To čo v nej nájdete nie je to, čo ste sa dozvedeli na hodinách dejepisu, ani to čo nám predkladá Európsky židovský kongres alebo americká Anti-defamation league. Ak chcete pochopiť pozadie udalostí, ktoré zmenili životy milard ľudí, zožeňte si Jonesa. Uvidíte, že udalosti, ktoré sa dnes dejú pred našimi očami nie sú izolované historické incidenty, ale patria do súvislej reťaze, ktorá začala exodom Židov z Egypta. Pripravte sa na šok a úžas.

Pochopiteľne, keďže kniha je veľmi provokatívna a najmä používa slovo "Žid" je na ňu namierená artiléria obvinení z "antisemitizmu". Jones si je toho vedomý a pripúšťa, že debata o tom, kto sú vlastne Židia nikdy neskončí. Naopak, priebežné výsledky tejto debaty neustále formujú resp. mätú nepísané pravidlá diskusie, takže v ich súčasnej podobe je takmer nemožné povedať o Židoch čokoľvek bez toho, aby sa človek nevystavil obvineniu z antisemitizmu. Definícia Žida je ústredným bodom debaty a Jonesovi správne pripomína, že "použitie pojmu "Žid" je podmienené politickým prospechom tých, ktorí ho užívajú. Takže je vhodné použiť označenie "Židia", keď sú práve obeťami nejakého útoku, ale použiť toto označenie, keď útok páchajú oni, je nevyvrátiteľným dôkazom antisemitizmu a posadnutosti konšpiráciami. Takisto je možné povedať, že Židia hrajú významnú úlohu v hnutí za ľudské práva, ale je antisemitské povedať, že hrajú významnú úlohu v propotratovej lobby.
Toto potvrdzuje Bradley Rothstein, sám Žid, ktorý sa pýta : "Čo je však tézou, ktorá tak veľmi zakúrila pod Jonesovým kotlom? Téza, že keď sa v dejinách vyskytla opozícia proti Katolíckej Cirkvi, tak Židia mali tendenciu toto hnutie, či spoločenské, náboženské alebo politické podporiť? Čo na tom je antisemitské? .... Jones tvrdí, že Cirkev sa musela viac krát brániť proti revolučným hnutiam, v ktorých Židia hrali raz malú, raz veľkú úlohu. ... Horúcim zemiakom je jeho príspevok o neokonzervatívcoch. Ale aj tu, ako v celej knihe, je jeho analýza vyčerpávajúca a pokojná. Myslím, že Jonesovi kritici by si ho radšej mali poriadne prečítať a prestať rušiť a zakazovať jeho verejné vystúpenia. Nepomáhajú svojej veci, nech už je akákoľvek. Je naozaj zúfalé, ak každý, kto sa snaží diskutovať so Židmi, je označený za antisemitu akonáhle si vo svojich záveroch dovolí poukázať na nejakú židovskú chybu."
Cieľom Jonesovej knihy, je ukázať katolíkom, ako sa ideológia, ktorú prezentujú väčšinou Židia, prepletá pozadím všetkých veľkých svetodejných udalostí a aký mala a má rozhodujúci dopad na vývoj našej civilizácie. Jeho kniha nie je len učebnicou dejepisu, je to hodená rukavica, výzva do rozhodujúceho súboja o to, či mysle a srdcia ľudstva získa židovský alebo katolícky spôsob myslenia. Pozrime sa v skratke na niektoré tézy, s ktorými Jones prichádza.

Jones pri definícií "Žida" používa ako rozlišovacie kritérium Ježiša Krista, označujúc ho v súvislosti s božským zjavením ako Logos. Útok na Logos zo strany judaizmu sa prejavuje nie útokom zvonka, ako v prípade islamu, ktorý šíri svoju náuku vojenskými výbojmi, ale rozvratom zvnútra, inak známym ako revolúcia. Ak je moslim a-Logos, pretože Mohamed nepochopil správne monoteistickú tradíciu, Žid je anti-Logos, pretože Krista úplne odmieta. Islam Krista neodmieta, islam Krista nedokáže pochopiť a maskuje to jeho povýšením na druhotriedneho proroka. U Židov je situácia iná. Oni boli vyvoleným národom. Keď prišiel na zem Mesiáš, ktorého dlho očakávali, Židia, tak ako všetci ľudia, dostali slobodnú vôľu prijať ho ako vtelenie Božieho Slova alebo ho odmietnuť. Keď odmietli Krista, odmietli Logos a keď odmietli Logos, v ktorom je všetko, vrátane princípov spoločenského poriadku, stali sa revolucionármi. Je mimoriadnou tragédiou, ak sa člen vyvoleného národa rozhodne odmietnuť to, k čomu bol vyvolený. Každý si môže vybrať a odmietnuť Logos, každý z nás je denne pokúšaný to urobiť. Ale urobiť z tohoto odmietnutia neodmysliteľné jadro svojho náboženstva a rozhodujúci faktor, ktorý určuje či niekto patrí do tej ktorej komunity znamená, že revolučný duch túto komunitu dočista ovládol. Takže Žid je človek, pre ktorého je odmietnutie Ježiša kľúčovou súčasťou náboženského postoja. Jones cituje rabína Meira Soloveichika, ktorý v článku "Cnosť nenávisti" hovorí, že "základná otázka ako pristupovať k nepriateľovi sa odvíja od toho, či ten verí že Ježiš bol len pomýlený smrteľník alebo naozaj Syn Boží."
Revolúcia, o ktorej Jones hovorí, je teda revolúcia proti Logu, tá najvnútornejšia, najzásadnejšia a najhlbšia forma revolúcie. Jonesova kniha je antológiou toho, ako sa židovská opozícia proti Logu prejavovala po dvadsať posledných storočí. Začína tam, kde končia Skutky apoštolské a hromadí kopy dôkazov nielen toho, že Židia sú apriorne proti Logu a šíreniu evanjelia, ale že sa usilujú nahradiť ho svoji vlastným evanjeliom, či už to bolo eklektické pohanstvo Juliána Apostatu, osvietenský judaizmus Mosesa Hessa, či psychoanalýza Sigmuda Freuda. Svätý Pavol sa tri desaťročia pokúšal šíriť Krista medzi Židmi a napokon to vzdal týmito slovami: “Oni zabili Pána Ježiša aj prorokov a nás prenasledovali. Bohu sa nepáčia, všetkým ľuďom odporujú a nám bránia kázať pohanom, aby boli spasení; a tak stále napĺňajú mieru svojich hriechov. Ale už sa im až na pokraj priblížil Boží hnev.”
Nepáčiť sa Bohu a odporovať všetkým je znakom revolúcie.

Čo predovšetkým prispieva k vysokej hodnote knihy je, že Jones sa neprestajne a dôsledne odvoláva na židovské zdroje, aby potvrdil svoje závery. Na jednej strane sú to tieto židovské zdroje, ktoré mu poskytujú dostatok dôkazov a na druhej strane jeho brilantný intelekt a nevšedná schopnosť vidieť súvislosti, vďaka ktorým nie je odkázaný na obvyklé konšpiračné fantazírovanie. Napríklad, cituje rabína Luisa Israela Newmana, ktorý “ukazuje, ako Židia systematicky podporovali všetky revolučné hnutia v dejinách. Spojili svoje sily s kacírmi počas albigenskej krízy, podporovali husitskú vzburu, reformáciu, zrodenie moderného Anglicka. Spojili sa s revolucionármi počas osvietenstva, tvorili významnú časť ruských revolucionárov a mali podstatný podiel v hnutí za ľudské práva, konflikt medzi Cirkvou a judaizmom dal vzniknúť španielskej inkvizícii, Židia stáli pri vzostupe americkej moci.”
Jones stanovuje hranice diskusie takto: ”Znamená to snáď, že každý Žid je zlý človek? Nie, neznamená. Synagóga Satanova, ktorú židovskí vodcovia riadia, zasa kontroluje etnické skupiny, v ktorých sa Židia rodia. Nikto však nemôže za okolnosti svojho narodenia a preto je antisemitizmus, teda nenávisť k Židom pre nemenné a nezmeniteľné rasové charakteristiky zlý. Počas svojho života však Židia spoznávajú, že ich etnická skupina je iná ako všetky ostatné. Napriek propagande rasovej nadradenosti, ktorú sa Talmud usiluje do nich vštepiť, si mnoho Židov uvedomí, že v srdci ich etnika sa usídlil podivne zlovoľný duch. Keď začnú poznávať veľkosť tohoto zla, stoja pred voľbou. Podľa dispozície ich srdca, ktorú pozná iba Boh, si alebo vyberú zlo, alebo zlo zavrhnú, tak ako sv. Pavol, Nicholas Donin, Joseph Pfefferkorn, Israel Zolli, Ratisbonnovci a zástupy iných.”
Jones čitateľovi ukáže, ako bol sústavne odrádzaný od nazerania na históriu cez prizmu židovského revolucionárstva práve židovskými revolucionármi, ktorí každý takýto pokus označujú za antisemitizmus. Jones však neprináša emocionálne zafarbené argumenty, nemenuje, nepokúša sa Židov zarámovať do stereotypných obrazov, neuchyľuje sa k tuctovej demagógii štýlu Protokoly sionských mudrcov. Neprestajne upozorňuje, že to práve jeho oponenti používajú podpásovú taktiku, aby zdiskreditovali svojich kritikov. Na viac ako tisíc stranách dokumentuje revolučnú činnosť jednej skupiny ľudí, ale prihliada neprestajne k tomu, že “ako vždy, hnutia sú riadené len hŕstkou jednotlivcov, hŕstkou, ktorá nie vždy reprezentuje všetkých.” Jones sa hlási sa k prastarému príkazu Gregora Veľkého známemu ako Sicut Iudaeis non, ktorý hovorí: “Nikto nemá právo zraniť Žida alebo rušiť jeho bohoslužbu, ale rovnako, Žid nemá právo ničiť vieru a mravnosť kresťanov a rozvracať kresťanskú spoločnosť.” O tom ako je druhá časť tejto direktívy ignorovaná je vlastne celá táto kniha. Zvláštnu pozornosť venuje tomu, aby ukázal ako dramaticky a dôkladne Židia prevrátili kresťanskú vieru a morálku a tomu, aby vyvrátil obvinenia od Židov, ktorí, ako napr. Daniel Goldhagen, tvrdia, že “Katolícka Cirkev bola stáročia útočiskom antisemitizmu, ktorý je integrálnou súčasťou katolíckej doktríny, teológie a liturgie.”

Prvých 12 kapitol popisuje 1800 rokov histórie. Vysvetľuje prečo sv. Ján dva krát nazval Židov Satanovou synagógou, popisuje márnu snahu Juliána Apostatu obnoviť Chrám vo štvrtom storočí a súvislosť medzi fiaskom tohoto plánu a nástupom ariánskeho bludu, ktorý popieral božstvo Ježiša Krista. Opisuje križiacke výpravy a získanie Jeruzalema v jedenástom storočí, detailne zobrazuje spory medzi Cirkvou a Židmi, ktoré s nezmenšenou silou zúria až podnes. Robert Sungenis vo svojej recenzii vyjadril presvedčenie, že na svete je len málo ľudí, ktorí si uvedomujú ako vplyvní a ako rozvratní boli Židia za posledné dve milénia, pretože v školách sa na dejiny z tohoto uhla nenahliada, ba taký postup by bol okamžite označený a zakázaný ako antisemitizms. Podľa Sungenisa nám Jones ukazuje, že čas, kedy bolo treba začať vzdelávať seba a svoje deti v pravde aby si udržali vieru v Boha a oddanosť Cirkvi, nastal už pred mnohými a mnohými rokmi. Hocikto môže ľahko pozorovať, že Židia, národ nepočetný, ostrakizovaný a utláčaný, našli množstvo unikátnych spôsobov, akými sa dostať do najvyšších vrstiev spoločnosti. Môžeme to pripísať tomu, čo Ron Hubbard označil za najsilnejšiu ľudskú túžbu, túžbu prežiť. A je tu jedna vec, ktorá robí židovskú túžbu prežiť silnejšou než je to u iných spoločností. Jones cituje Normana Cohna: ”Čo spôsobilo že Židia ostali Židmi bolo ich absolútne presvedčenie že Diaspora bola prípravou na príchod Mesiáša a návrat do Svätej zeme."
Na konci 11. storočia to už neboli Židia, ale kresťania, ktorí pestovali proroctvá v tradícii Danielovho sna a nechali sa nimi inšpirovať. Pokušenie hľadať nebo na zemi sa považovalo za judaizovanie. Židov vtedy od iných národov ostro odlišoval ich postoj k dejinám, najmä k ich vlastnej úlohe v nich. Cohn hovorí: "Práve preto, že si boli úplne istí tým, že sú vyvolený národ, mali sklon reagovať na útlak, utrpenie a ťažkosti fantazmagóriami o totálnom víťazstve a nekonečnej prosperite, ktorú Jahve vo svojej všemohúcnosti udelí svojmu vyvolenému až sa naplní čas. Utrpenie Židov oslobodí celé ľudstvo." Moses Hess doviedol toto uvažovanie do logického záveru, keď tvrdil, že židovský národ sa stal svojim vlastným Mesiášom. Tisícročné kráľovstvo ktoré sa stane vyvrcholením dejín si našlo mnohých prívržencov od komunistu Marxa až po neokonzervatívca Fukuyamu. Mentalita "vyvoleného národa", prepracovaná Talmudom, Zohar, Mendelssohnom, Hessom, Marxom a tiež gematriou pretrváva v židovskej duši a stimuluje k revolucionárskemu postoju. Niekedy Židia revolúciu vyvolali sami, inokedy sa zviezli na chrbtoch rebelujúcich gójov a pozbierali, čo popadalo zo stola.

Hlavným cieľom každej revolúcie bola vždy Katolícka Cirkev. Jones postupne preberá českú revoltu z roku 1412, v ktorej bol klenot stredoeurópskej katolíckej a monastickej kultúry takmer zničený prvou plnohodnotnou revolúciou na európskej pôde, potom prechádza k protestantskej reformácii a následnej sedliackej vojne. Tu cituje židovského historika ktorý tvrdí, že "je mimo pochybnosť, že prví vodcovia protestantskej sekty boli po celej Európe nazývaní semi Iudaei, položidia a tiež, že medzi nimi vynikali muži židovského pôvodu tak ako vynikali predtým medzi gnostikmi a potom medzi komunistami." Potom rozoberá anabaptistickú a anglikánsku rebéliu a nástup slobodomurárstva, kde poukazuje na židovské elementy ktoré v nich figurovali a na prospech, ktorý Židia z toho, že rozoštvali jednu stranu proti druhej mali. Túto stratégiu používajú s úspechom až dodnes. Postupujúc ďalej prichádza Jones k revolúciám z roku 1848. Tu cituje Haberera: "Kontinuita radikálneho židovského správania je pozorovateľná všeobecne už osvietenstve, obzvlášť u Mendelssohna". Ten je podľa Haberera zdrojom židovského nihilizmu. A potom je tu tiež židovský nacionalizmus, teda sionizmus, ktorý začal vystrkovať svoju hlavu v roku 1862 s Hessovým traktátom Rím a Jeruzalem." S miznutím pápežského štátu a nacionalizáciou Talianska Hess hlásal, že "s oslobodením večného mesta na Tibere začína emancipácia vrchu Moria". V Rusku skupina osvietencov zasiala semená židovského evanjelia. Do desiatich rokov od príchodu osvietenstva do Ruska sa z Židov stali revolucionári, presne ako Hess v "Rom und Jerusalem" predpovedal. Isaiah Berlin písal o novej židoruskej inteligencii: "Jej členovia sa cítia zjednotení niečím vyšším, než len spoločné záujmy a idey. Chápu sami seba ako rád, ako sekulárne kňazstvo, oddané šíreniu špecifického životného postoja, niečomu ako je evanjelium. Akonáhle idey osvietenstva rozlomili škrupinu ortodoxie, ktorá obklopovala shtetl, Židia začali považovať svoju účasť v revolúciách za prikázanú samotným Bohom. Revolúcia sa stala úlohu vyvoleného národa." Marx, sám Žid, v knihe Židovská otázka bez rozpakov hovorí : "dokázanou podstatou judaizmu je pragmatizmus a sebeckosť, takže náboženstvom Žida je kšeft a jeho bohom sú peniaze." Na inom mieste pokračuje : "Žid sa emancipoval židovským spôsobom, nie tým, že získal moc skrze peniaze, ale pretože peniaze sa skrze neho, ale nie len skrze neho, stali svetovou veľmocou, pomocou ktorej sa pragmatický židovský duch stal pragmatickým duchom kresťanských národov. Židia sa emancipovali v takej miere, v akej sa kresťania stali Židmi." Jones dodáva: "Spása stále prichádza skrze Židov, ale teraz je to iný druh spásy - utopický socializmus - ktorý prichádza od iného druhu Židov, podzemných revolučných teroristov. Cár potom predstavoval len poslednú inkarnáciu faraóna."
Boľševizmus je, ako Jones dokazuje, primárne židovské hnutie, ktoré usiluje o zničenie svetového náboženstva a zvrhnutie civilizácie. O boľševizme časopis American Hebrew napísal, že je "výsledkom židovského uvažovania, židovskej nespokojnosti a židovskej túžby po obnove ". Toto hnutie bolo významne podporované bankárskymi rodinami ako Rothschild a Schiff. V Nemecku po roku 1918, po kolapse ríše Židia vyplnili vákuum na najvyšších pozíciách Weimarskej republiky, ktorá si tak získala reputáciu "Judenrepublik" a pokúsili sa redefinovať nemeckú kultúru na niečo, čo bolo Nemcom odporné.

Tu Jones podáva dobrý exkurz do diela Daniela Goldhagena, jedného z najprominentnejších dnešných židovských autorov a obžalobcov Pia XII. Ten sa v knihe Hitler’s Willing Executioners snaží presvedčiť svet, že nech Židia urobia alebo neurobia čokoľvek, svet ich preto nezačne milovať alebo nenávidieť. Ich správanie nemá na správanie iných ľudí vplyv, pretože fundamentálnou životnou pravdou je, že európsku históriu a civilizáciu nesmierne ovplyvnil a vyformoval tisícročie starý iracionálny antisemitizmus. Takže palestínsky postoj k židom nemá nič spoločné s tým, ako sa k nim už pol storočia Židia chovajú. Pogromy v Rusku v 1880 rokoch nesúvisia s tým, že Židia boli chápaní ako predvoj revolučného terorizmu. Ani nástup Hitlera k moci nesúvisí s prízrakom boľševizmu, ktorý mátal v 20-tych rokoch Európu , pretože antisemitizmus nič nespôsobuje. Antisemitizmus skrátka je. Tu Jones podáva množstvo zaujímavých citácií od židovských a prožidovských autorov. Napríklad Elie Wiesela, ktorý povedal: "My musíme robiť revolúciu, lebo Boh nám to prikázal. Boh chce aby sme boli komunistami." Jones dokazuje, že koncentračné tábory nevymyslel Hitler, ale sovietski Židia. Milióny kresťanov a iných politických protivníkov boľševizmu bolo zmasakrovaných v gulagoch dávno pred tým, ako dorazil prvý vlak do Auschwitzu. Tvrdí, že Hitlerovi sa nástup k moci vydaril preto, že sa mu podarilo presvedčiť významnú časť Nemcov, že boľševik a Žid je jedno a to isté.

Goldhagenovo tvrdenie, že antisemitizmus nemá so židovským správaním žiadny súvis, je teda neudržateľné. Prijateľnejšie je tvrdenie Saula Friedlandera, že nenávisť ku komunizmu hrala pri nástupe Hitlera dôležitejšiu úlohu ako antižidovské postoje. Hitler by nedokázal obrátiť Nemcov proti Židom, bez hrozby boľševizmu a skúsenosti s Bavorskou sovietskou republikou, ktorú nazýval "dočasnou židovskou vládou." V roku 1933 napísal Maxovi Planckovi, že necíti nenávisť k Židom ako takým, ale oni sú všetko komunisti a proti komunistom musí bojovať. Nebol sám kto rozpoznal spojenie medzi komunizmom a Židmi. La Civilta Cattolica, vydala článok "Svetová revolúcia a Židia", v ktorom tvrdí, že "komunizmus je zvrátenou semitskou fantáziou, ktorá prišla od židovskej rasy. " V skutočnosti mnoho katolíckych hierarchov pochopilo, že komunizmus sa stal mohutnou zbraňou proti Cirkvi. Poľskí biskupi vypozorovali koreňe boľševického besnenia v tradičnej nenávisti, ktorú Židia cítili ku kresťanstvu. V roku 1920 vydali pastiersky list kde stojí: "skutočným cieľom boľševizmu je dobytie sveta. Rasa, ktorá boľševizmus drží v rukách je oddaná podrobeniu národov, najmä preto, lebo tí ktorí sú vodcami tohoto hnutia majú nenávisť ku kresťanstvu v krvi. " Fr. Erich Pryzwara, SJ, v roku 1926 v knihe Judentum und Christentum, cituje Martina Bubera a iných židovských mysliteľov, ktorí vystopovali korene tejto ideológie v "židovskom mesianizme". "Žid je hnaný vnútornou nevyhnutnosťou stať sa neúnavným revolucionárom kresťanského sveta , k tomuto neúnavnému aktivizmu je hnaný svojim najhlbším náboženským presvedčením, je vskutku večne blúdiacim Ahasverom."
Jones uzatvára: "Spoločenské zmeny po 1. sv. vojne umožnili revolucionárom dosiahnuť mimoriadne úspechy. Židom sa naskytla možnosť pomstiť sa na kresťanských monarchiách, ktoré ich dovtedy perzekuovali. Poľa Lernera, boli Židia nadšenými bojovníkmi za pád tradičných spoločenstiev, pretože tie ich diskriminovali." Stanley Rothman a S. Robert Lichter hovoria : "cieľom židovských radikálov bolo znepriateliť kresťanov s ich spoločnosťami, pretože aj oni tie spoločnosti nenávideli. " V roku 1849, v Israels Herold a Karl Ludwig Bernays vysvetľujú: "Židia vykonali odplatu na nepriateľskom svete úplne novým spôsobom... oslobodili ľudstvo od každého náboženstva a od každého vlasteneckého citu." 30. novembra 1917 opísal časopis The Jewish Chronicle Trockého ako "pomstiteľa židovskej poroby a utrpenia". Po prečítaní rozsiahleho arzenálu židovských i pohanských výrokov podporujúcich tézu "revolučného Žida", ktorá vyvrcholila v boľševizme 20. storočia sa bystrý katolík prestane čudovať, prečo Panna Mária vo Fatime žiadala zasvätiť Rusko a nie iný štát.

Jones venuje veľa priestoru tomu, aby popísal, ako sa vplyv, ktorý kedysi mala Katolícka Cirkev dostal do rúk ideologických Židov. Keďže je Američan , tak sa venuje najmä Amerike, čo je pre európskeho čitateľa trochu škoda. Prvým krokom bolo rozšíriť oddelenie Cirkvi a štátu ďaleko za hranice vymedzené ústavným rámcom. Cieľom bolo zabrániť katolicizácii Ameriky, ktorá začiatkom 20. storočia naozaj prichádzala do úvahy. Židia sa namiesto života v uzatvorených skupinách mali čo najviac a najrýchlejšie amerikanizovať a za každú cenu žiadať a presadzovať prerušenie akejkoľvek podpory a kontaktu štátu s náboženstvom. Aspoň tak napísal Elliot Abrams, člen Reaganovej vlády patriaci do rodiny najvýznamnejších amerických sionistov. Amerika bola následne redefinovaná v židovských pojmoch, súdy kapitulovali pred prepísaním amerického práva podľa talmudských definícii a celé to znamenalo podriadenie sa Ameriky judaizmu. "Muž, ktorý nesie najväčšiu mieru zodpovednosti na odkresťančení americkej kultúry, je Leo Pfeffer (člen American Jewish Congress) , ktorý podľa iného člena AJC M. Friedmana, viedol, plánoval a vybojoval viac sporov cirkev-štát pred najvyšším súdom, než ktokoľvek iný v histórii." Friedman opisuje Pfefferove kauzy ako jasné víťazstvo židovského presvedčenia. V správe pre svojich členov AJC používa menej etnocentrické zafarbenie Pfefferových úspechov, použijúc slová sociálna revolúcia a náboženská rovnoprávnosť. Židovská intelektuálna a kultúrna elita podporovaná liberálnymi protestantmi hrala v odkresťančovaní Ameriky rozhodujúcu úlohu. Sťažovali sa len katolíci, ale ich kritika bola Friedmanom odsúdená magickým a vždy fungujúcim slovkom - antisemitizmus. A vtedy sa zrodilo nové hnutie Neokozervativizmus, ktoré David Brooks vo Wall Street Journal úprimne pomenoval : "Neo znamená novy, konzervativismus znamená Žid."
Žida sa vzďaľovali svojim komunistickým koreňom, Demokratická strana v tom čase hľadala pevné ukotvenie vo svojej ideologickej kruciáte a zároveň boji proti Katolíckej Cirkvi a práve vtedy Wiliam F. Buckely založil údajne konzervatívny National review, ktorý podľa Jonesa "existoval len preto, aby zničil konkurenčné verzie konzervativizmu, najmä tie, ktoré neboli v súlade s politikou internacionalistického establišmentu. National review použil konzervativizmus, aby zmobilizoval isté skupiny, napríklad katolíkov, kolonizoval ich, rozdelil a ovládol a tak ich zameral proti ich vlastným záujmom. NR bol vytvorený, aby zničil izolacionistický konzervativizmus. Konzervatívci, ktorí kritizovali americké úsilie vybudovať svetové impérium boli démonizovaní a osočovaní." Bolo to potrebné, pretože poslední pápeži sa hlasno postavili proti vojne v Iraku, kde katolíci, pred tým ochraňovaní Sadámom, boli po tisícoch zabíjaní alebo vyháňaní, tak ako pred tým v Nagasaki a Hirošime. Jones ide hlbšie a cituje Friedmanovu knihu "Neokonzervatívna revolúcia: Židovskí intelektuáli a formovanie verejnej politiky", kde sa píše, že: "National review bolo redigované a vydávané Židmi." Buckley bol len "gójsky panák", obkľúčený "židovským kruhom, ktorý zahŕňal päť Židov v redakčnej rade a inými prispievateľmi, ako Marvin Liebman, bývalý komunista, ktorý sa stal konzervatívcom skrze sionizmus, najmä skrze teroristickú organizáciu Irgun Zvai Leumi." Jones dodáva, že "veľa z toho, čo sa Buckelymu pripisuje bolo dielom židovských mysliteľov a finančníkov ...... Buckley, ktorý sám nebol hlbokým mysliteľom, sa spoliehal na Židov ....... Jeho úlohou bola byť vzorom pre mladých katolíckych študentov z Villanovy či Fordhamu, ktorých zhromaždil v mládežníckom hnutí YAF. Takto malo byť zničené každé konzervatívne hnutie, ktoré vybočovalo z línie internacionalistického establišmentu. A samozrejme, generálny útok na všetko "antisemitské". Buckleyho obklopovali ľudia ako Bill Kristol, syn sionistu Irvinga Kristola, ktorý patril k "agresívnej, mladej židovskej generácii neokonzervatívcov, ktorá už nebola vychovaná v mentalite outsiderov, ale k tomu aby si dobyla moc vo Washingtone a vládla svetu". "Už dávno je zrejmé, že konzervativizmus sa stal presne tým, čo istí Židia ako konzervativizmus zadefinovali a každý konzervatívec, ktorý s nimi nesúhlasil bol vylúčený zo synagógy konzervatívnych organizácii s nálepkou Anitisemita." Ani filokatolícki Židia z National Review sa nedokázali preniesť cez rétorický mesianizmus, revolucionársku politiku a nedokázalo tolerovať nikoho, kto nesúhlasil s ich talmudským chápaním konzervativizmu...... Skutočný konzervativizmus bol židovským. Skutočný konzervativizmus bol talmudským. Skutočný konzervativizmus bol revolučným."

Ako už predtým z citácií židovských aj iných autorov vyplynulo, nie je tajomstvom, že Židia všeobecne usilujú, vo svojom mesiánskom povedomí o obnovu slávy a bohatstva, ktoré mali v dávnej minulosti. To si začína uvedomovať stále viac ľudí. Leon de Poncins sa pokúsil poučiť 2300 biskupov posledného koncilu svojim "Le Probleme Juif face au Concile". Poncins, pomocou “textov od výhradne židovských autorov” predložil presvedčivú dokumentáciu úskočných a podvratných židovských ideológii, takže Pavol VI. vetoval prvý návrh Nostra Aetate a finálna verzia, ktorá tiež za veľa nestojí a je používaná ako kladivo proti tradičnému katolicizmu, je oveľa umiernenejšia. Poncins vyvrátil tvrdenie Julesa Isaaca, že "Židia sú národom Starej zmluvy" keď ukázal, že Židia už nečakajú Mesiáša, ale "pozemskú ríšu, v ktorej budú vládnuť v ekonomickému, politickému a spoločenskému životu národov... Judaizmus sa usiluje ustanoviť sám seba za zákon a tak redukovať celý svet na židovské princípy." Podľa Jonesa " Druhý vatikánsky koncil je zo židovského pohľadu len ďalším revolučným momentom, príležitosťou "usmerniť kresťanstvo", ktorý sa podľa Jehoudu radí k "renesancii, reformácii a francúzskej revolúcii. Tá potom ovplyvnila ruský komunizmus a významne prispela k dekristianizácii kresťanského sveta."

Počínajúc rokom 1970 začína časopis Time nepokryte oznamovať ovládnutie americkej kultúry Židmi: "Spojené štáty sa stávajú viac židovské.... Medzi americkými intelektuálmi sa Žid stáva kultúrnym hrdinom". Time cituje Roberta Lowella: "Židovskosť je v centre dnešnej literatúry tak, ako bol Divoký západ v 30-tych rokoch." O dvadsať rokov neskôr Time opakuje "Jews are news - Židia sú noviny, to je axióma dnešnej žurnalistiky. Ako inak by bolo možné vysvetliť, že Izrael, malá bodka na mape má taký ohromný priestor v novinách po celom svete." Časopis Look, v januári 1966 publikoval článok vysvetľujúci "Ako Židia zmenili katolícku náuku". Tento článok zopakoval Leo Pfeffer v oslave "Víťazstva sekulárneho humanizmu", v roku 1976 keď oznámil "víťazstvo Židov v 40-ročnej vojne o americkú kultúru. Porazení katolíci museli prijať podmienky kartáginského mieru, čo znamená prijať potraty, pornografiu, stratu katolíckeho školstva, redefiníciu deviácii a zmenu vyjadrovania."
Pfeffer mal pravdu. Stopy židovskej vlády sú všade a Jones podáva mnoho dôkazov. Podľa Yuri Slezkinea "modernizácia znamená, že sa každý stane Židom". Friedman hovorí presne to isté. Po vojne Židia prestavali spoločnosť na svoj obraz. Generácia protestantských autorov ako T.S. Eliot, E. Hemingway, F. Scott Fitzgerald, Ezra Pound, ktorí sa dostali v dvadsiatich rokoch na výslnie bola vytlačená židovskými autormi ako Saul Bellow, Aaron Copland, Leonard Bernstein, Philip Roth, J.D. Salinger, Norman Mailer, Arthur Miller, Herman Wouk, Bernard Malamud a Alan Ginsberg. Friedman hovorí, že "Židia nie len píšu knihy, oni učia Američanov tancovať (Arthur Murray), slušne sa správať (Abby a Ann Landers), ako sa obliekať (Ralph Lauren), čo čítať (Irving Howe, Alfred Kazin a Lionel Trilling) a čo spievať (Irving Berlin, Barry Manilow, Barbara Streisand).”
Modernizácia dala svetu Hollywood, ktorý je čisto židovským stvorením. Židovskí intelektuáli priniesli veci ako "freudizmus, ktorý sa stal náboženstvom so svojim kňazstvom i a posvätnými textami. Terapeuti sa stali kňazmi a kňazi sa stali terapeutmi a Amerika sa stala tým čo Philip Reiff nazval terapeutickým štátom." Freudizmus je predovšetkým židovský, lebo mnohí Židia chápu psychológiu ako spôsob, akým sa stať viac sofistikovaným, kozmopolitným a americkým. Pre mnoho katolíkov zasa Freud predstavuje kacírsky rozchod so základnými náboženskými hodnotami. Jones z toho uzatvára: "Keď psychológia nahradila náboženstvo, etnické delenie prestalo platiť a Žid, ktorý sa stal géniom sa stal zároveň sprievodcom každého, kto mal žiť v modernom svete. Škodlivý účinok nenechal na seba dlho čakať. Katolícky názor, kresťanský názor na ľudskú psychiku bol postavený na hlavu.... Predefinovanie psychológie bolo revolúciou v tej najčistejšej forme..... predefinovanie mentálnej poruchy zo žiadostivosti, ktorá sa vymkla kontrole na žiadostivosť, ktorá je príliš kontrolovaná. Toto odviazanie sexuálnej žiadostivosti z uzdy rozumu korešpodnuje s veľkým židovským podielom v pornografickom priemysle a neprestajným tlakom na zrušenie zákazu nahoty v hollywoodskych filmoch." Keď sa Freud postupne obohral, nastúpili iní psychologickí čarodejníci, najmä z radov židovskej inteligencie. Jones pokračuje v téme "revolúcie" a v ich dielach poukazuje na to, ako " Fromm, Rogers a Maslow, zmiernili agrestivitu svojho ateizmu, ale podržali si židovský odpor k nemysliacim gójom, ktorí potrebujú byť oslobodení od útlaku..... Fromm chcel znova spojiť sekulárnych židovských idealistov s revolučnými princípmi ich predkov..... Abraham Maslow, chcel najskôr zmeniť svoje meno na niečo menej židovské, ale potom si ho ponechal, pretože "židovskosť povzbudzuje intelektuálnu nezávislosť a vzdor." Maslow s Rogersom prevzali Lewinov výskum skupinovej dynamiky a zmenili ho na zbraň proti nič netušiacim gójom. V roku 1962 Maslow prednášal sestrám Svätého srdca a katolíckym ženám na univerzite v Massachusetts. Do svojho denníka si poznamenal, že prednášky boli úspešné, čo ho znepokojuje, pretože: "oni mi nemali tlieskať, mali mi oponovať. Ak by vedeli čo robím, určite by mi oponovali. "Zatiaľ čo Fromm, Freud a Maslow zostali obmedzení na svoje knihy a univerzitné krúžky, ich humanistické názory si našli cestu do televízie a vďaka nej sa americká psychológia stala talmudskou. Tak ukazuje Jones. Bratia Joycevci viedli "hordu ženských židovských poradkýň", ktoré cez stĺpčeky v novinách a televízne relácie popularizovali a rozšírili princípy židovskej psychológie a prispeli k úpadku sexuálnej morálky a nástupu feminizmu. Heinze povedal: "Ak sa chcela žena stať psychologickou poradkyňou, mala veľmi dobú šancu ak bola Židovka". Americkí, väčšinou židovskí poradcovia, ktorí mali svoje stĺpčeky v novinách sa stali odborníkmi a presviedčali gójsku Ameriku, aby ignorovala svedomie a namiesto toho podstúpila talmudskú racionalizáciu ponúkanú psychológmi. Keď sa stĺpčeky v tlači zmenili na telefonické poradne v rozhlase, Židia obsadili aj túto oblasť. Najpopulárnejšia rozhlasová odborníčka sa stala Dr. Laura Schlessinger….”
“Už dlhý čas” píše Jones, “ gójovia pociťovali, že ak chcú publikovať, alebo robiť a predávať umenie, musia napodobňovať Židov." Jones, v jednom zo svojich prekvapivých odhalení, zachytáva židovského komika Philipa Rotha, ktorý odkryl oponu skrývajúcu pôvod komercionalizácie Vianoc a Veľkej noci. "V knihe Operation Shylock, Roth tvrdí, že pochopil program kultúrneho prevratu, keď počúval Irvinga Berlina (skladateľ židovského pôvodu). V rádiu hrali "Easter Parade" a ja som si pomyslel ... toto je židovský génius rovný Desatoru.... Boh dal Mojžišovi Desatoro a potom dal Berlinovi “Easter Parade” a “White Christmas.” Dva sviatky oslavujúce Kristovo Božstvo, Božstvo, ktoré je príčinou židovského odporu proti kresťanstvu - a čo Berlin urobil? Odstránil z nich Krista. Veľkú noc zmenil na módnu šou a Vianoce na sviatok snehu". Potom niet divu, že zatiaľ čo v 40-tych rokoch v hlavnom vysielacom čase súperil biskup Fulton Sheen so židovským komikom Miltonom Berle a zvíťazil, o pár desaťročí neskôr už programy ako bol ten Sheenov nemajú v televízii ani v rozhlase miesto. Namiesto nich nastúpili zástupy zábavných Židov ako Jerry Seinfeld, Paul Reiser, Fran Dresher, Richard Lewis, Jenna Elfman, alebo Howard Stern.

Židovská ideológia sa nikde neprejavila silnejšie ako v sexuálnych otázkach a pri probléme potratov. "Propotratové hnutie bolo súčasťou sexuálnej revolúcie" píše Jones, "avšak potratová revolúcia bola jedinečná. Započala s nástupom kultúrnej nadvlády amerického židovstva, zrušením hollywoodskeho produkčného zákona (predpisoval morálne obmedzenia pre obsah filmov), arabsko-židovskou šesťdňovou vojnou a všobecným presvedčením, že Izrael je strategickou výhodou pre Americké záujmy (ropa) na Blízkom východe.... Židia tvorili predvoj potratového hnutia, tak ako tvorili predvoj boľševizmu v Rusku a pornografie v USA. Hnutie za zrušenie potratových zákonov v New Yorku bolo židovské hnutie, ktoré samo seba chápalo ako revolučnú silu proti temnému kresťanstvu všeobecne a Katolíckej Cirkvi obzvlášť. Hoci nebolo výlučne židovské, bez židovského vedenia by neprežilo”. Jones opäť prichádza s citátmi židovských propotratových aktivistov. Pred svojou konverziou na prolife stranu "Nathanson považoval potrat za revolučný akt ..... a sám seba považoval za revolucionára kvôli skutočnosti, že je Žid ."Židovská nenávisť ku Katolíckej Cirkvi je zreteľná v týchto vetách: "Krátko po stretnutí s Nathansonom, Lader vysvetlil stratégiu legalizácie potratov útokom na katolíkov. Propotratové sily musia vylákať katolícku hierarchiu von, kde s nimi možno bojovať. To je skutočný nepriateľ, najväčšia prekážka mieru a slušnosti v dejinách. Lader potom angažoval do NARAL (americká propotratová liga) Betty Friedanovú, feministku s komunistickou minulosťou. Tej sa podarilo vytvoriť zdanie, že všetky ženy, bez ohľadu na národnosť a rasu, potraty podporujú. Potom bola scéna pripravená na nástup antikatolicizmu ako politického nástroja pre ovládnutie katolíkov, ich rozdelenie a znesvárenie. NARAL dodal novinám niekoľko fiktívnych "prieskumov verejnej mienky" v ktorých sa ukázalo, že americkí katolíci húfne opúšťajú učenie Cirkvi a hlas svojho svedomia. Rabíni, sa postavili na správnu stranu a prehlasovali, že potrat pripúšťajú len v nutnosti, ale že je to dobrá vec pre Ameriku." Ešte ostávalo židovským neokonzervatívcom zvládnuť odpor, ktorí mali proti potratom evanjelikáli a iné konzervatívne skupiny. "Neokonzervatívci, ktorí boli ticho v otázke potratov, prvoradému politickému problému konzervatívnych katolíkov, sa nakoniec vyjadrili, že v porovnaní s prežitím Izraela nemá otázka potratov žiadny význam. To isté platilo, s malými výnimkami, o homosexualite, ďalšom veľkom spoločenskom otázniku. Iróniou je, že zatiaľ čo republikáni vyvolávajú spomienky na holokaust aby odsunuli otázku potratov do úzadia, prolife hnutie použilo pojem "Americký holokaust" v brožúre dokazujúcej, že od roku 1973 bolo v USA zabitých viac než 40 miliónov detí. V odseku z názvom "Kto je zodpovedný za Americký holokaust v Kalifornii?" je zoznam mien, takmer výlučne židovských."
V každom prípade, oháňanie sa holokaustom funguje veľmi dobre, najmä v podnecovaní vojenských podujatí proti arabským susedom Izraela. Na jednej z posledných konferencií AIPAC (American Israel Public Affairs Committee) dokonca už aj mladá židovská študentka Alice Ollstein, zachytila jasnú podprahovú správu. V tom čo pomenovala "starostlivo pripravená atmosféra strachu a naliehavosti" zachytila, že "všetko bolo nastavené tak aby presvedčilo publikum, že prichádza ďalší holokaust .... ak ich nedostaneme skôr." Niet teda divu, že židovský komentátor Gilad Atzmon povedal, že organizácie ako AIPAC sú výnimočne dobré vo vytváraní nenávisti k Židom.

Vplyv sekulárnych Židov na sexuálne správanie bol zničujúci. "Akonáhle bola väčšina amerických Židov presvedčená, že sú sexuálne zvrhlí, pornografia, práva homosexuálov, feminizmus a uctievanie božstiev New age sa stalo prirodzenou súčasťou ich svetonázoru. Pretože ovládali Hollywood, mohli zabezpečiť dominanciu tohto svetonázoru v kultúre. Ich tradičný odpor k väčšinovej kultúre spolu s odhodením morálnych zábran viedol "advokátov Woodyho Allena (ako ich Rabi Dresner volá)" k tomu, že vyhlásili pornografiu za formu kultúrneho boja." Úspechy, ktoré dosiahli pornografická a potratová lobby sa neuskutočnili vo vzduchoprázdne. Viedla k nim dlhá reťaz spoločenských zvráteností ako umelé oplodnenia, náhradné matky, antikoncepcia, masturbácia, pedofília, rozvody, smilstvá, cudzoložstvá, promiskuita, výmena manželiek, incest, beštialita, homosexualita, výskum embrionických kmeňových buniek, atď. To je všetko to, čo si želali uvoľniť ľudia od Freuda po Benjamina Spocka (ktorý študoval výchovu detí na židovskej pediatrickej inštitúcii a ktorého vlastná dcéra spáchala samovraždu).
Katolícke pravidlá sú naproti tomuto veľmi jednoduché a ak sa dôsledne dodržiavajú, napĺňajú život spokojnosťou a šťastím: manželstvo je radosť z plodenia Božích detí a sex mimo manželstvo je bez výnimky zakázaný. Jones cituje z knihy Irvinga Kristola Neoconservativism: The autobiography of an Idea aby ukázal, že Židia vnímajú pornografiu ako "dobro pre Židov", pretože: "dáva každému jednotlivému Židovi občiansku rovnoprávnosť a rovnosť príležitostí o ktorých minulé generácie Židov snívali. Je preto prirodzené, že americkí Židia nie len príjmajú sekulárno humanistické doktríny, ale sú ich nadšenými šíriteľmi. To vysvetľuje prečo sú americkí Židia takí neúnavní v odstraňovaní symbolov tradičných náboženstiev z verejných priestranstiev, takí nástojčiví v definovaní náboženstva ako čisto súkromnej veci a takí dôslední v tom, aby sa oddelenie Cirkvi a štátu interpretovalo ako oddelenie všetkých inštitúcií od akýchkoľvek známok prepojenia na tradičné náboženstvá. Preniknutie sekulárneho humanizmu celým americkým životom sa mimo akúkoľvek pochybnosť stalo dobrom pre Židov. Čim viac tým lepšie."

Samozrejme, keď sa tento úpadok niekde otvorene pomenuje, hneď sa vyťahuje antisemitská karta. Keď britský novinár Wilam Cash v roku 1994 v časopise Spectator napísal o židovskom ovládnutí Holywoodu, tak Holywood a jeho podporovatelia z akademickej pôdy reagovali hnevom hraničiacim s hystériou. V Los Angeles Times, Neal Gabler, autor knihy An Empire of their Own: How Jews Created Hollywood (Ako Židia stvorili Hollywood) , zaútočil na Cashov článok ako "antisemitský bľakot reakcionárskeho blázna ".
Jones podľa svojho zvyku celú situáciu zhrnul niekoľkými slovami : "Úprimnosť Wiliama Casha a Joea Breena ohľadom Hollywoodu ukazuje, že bitka o sexualizáciu americkej kultúry bola bitkou medzi Židmi a katolíkmi. Medzi rokmi 1934 a 1965 boli Židia vo filmoch, ktoré natočili donútení potlačiť svoje liberálne a bezhodnotové postoje. Zlatý vek Holywoodu nebol vekom spolupráce Židov a katolíkov, bol to čas keď katolíci zachraňovali Židov pred ich najhoršími pudmi. Katolíci ale prehrali a to má zlé dôsledky pre celý národ. Rabín Dresner skončil a kultúrnou ikonou sa stal Woody Allen. Katolíci prehrali preto, lebo si osvojili židovské hodnoty Woodyho Allena v sexuálnej oblasti rovnako ako si osvojili hodnoty bielych anglosaských protestantov oblasti kontroly pôrodnosti." Židovská bezočivosť sa nemohla lepšie ukázať ako keď sa Luke Ford spýtal Al Goldsteina, koľko Židov je zapletených do obchodovania s pornom. Ten povedal: "Jediný dôvod pre ktorý sú Židia v pornografii je, že si myslíme že Kristus je na ****. Katolicizmus je na ****. Neveríme v autoritárstvo." Je však aj praktickejší dôvod prečo Židia dominujú pornografii. Znamená to revolúciu. Luke Ford tiež pripúšťa: "Prečo porno priťahuje tak veľa Židov? Lebo hoci žijú v prostredí, ktoré ich príjma a neutláča, veľa z nich nenávidí majoritnú kultúru. A pornografia oslabuje majoritnú kultúru morálnym rozvratom. Židia boli častokrát priekopníkmi v nasadení novej techniky. Či v inovatívnom nasadení fotografie s vysokým rozšírením VCR, internetu pre rozšírenie porna, alebo nasadením dynamitu, falšovania a pašovania pre zvrhnutie cára v Rusku.
Jones opäť, tak ako vždy celej knihe upozorňuje, že táto sexuálna skazenosť nie je vlastná všetkým Židom, ani celej ich kultúre. Prináša napríklad rozsiahly opis odporu rabína Samuela Dresnera proti úpadku židovskej kultúry. Takisto cituje z knihy Jaya Gretzmana Bookleggers and Smuthounds: The Trade In Erotica 1920-1940: "Zatiaľ čo medzi Židmi je niekoľko radikálov, medzi radikálmi (a pornografmi) je mnoho Židov." Ernest van den Haag v Židovskej mystike píše: "Zo sto Židov je možno päť radikálov, z desiatich radikálov je ale päť Židov."
V závere knihy Jones sumarizuje, že "celá táto záležitosť je spirituálnym bojom. Je to boj o to, kto získa židovskú dušu, Ježiš alebo diabol. Židovský odpor proti Logu sa zrúti vtedy, keď Židia dosiahnu vrchol svojej svetskej moci. Nikdy, za dve posledné tisícročia nemali takú moc ako majú dnes. Držia Jeruzalem, majú vlastný štát, plánujú obnoviť Chrám. To všetko dáva dobré dôvody si myslieť, že scéna na poslednú bitku o židovskú dušu je pripravená."

Podľa

E. Michaela Jones - The Jewish Revolutionary Spirit and Its Impact on World History
Robert Sungenis - Review of The Jewish Revolutionary Spirit
Bradley Rothstein - http://209.236.72.127/wordpress/wp-content/uploads/2010/12/gilbert_12.2_5.pdf
Friedrich Romig - Der 13te
Henry Makow - Meditation On 'The Jewish Revolutionary Spirit'

spracoval a preložil JD.

Knihu na Slovensku distribuje spoločnosť Martinus.sk
http://www.martinus.sk/knihy/autor/E-Michael-Jones/?uKolko=20&uOby=zlava&uJazyk=