Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 11. 2011

Hrdinovia Alcazaru
(úryvky z románu)

Karol Murgaš

- Haló ... haló ... tu rádio Ceuta. Voláme všetkých statočných Španielov, vojakov a občanov bez rozdielu stavu a politického presvedčenia.- Haló ... haló ... tu rádio Ceuta. Z rozkazu generála Franca oznamujem, že od dneška vejú na všetkých kasárňach a verejných budovách v Ceute, Melille, Tetuane, Larache a v celom španielskom Maroku zástavy národného odboja. Generál Franco volá do boja všetkých statočných Španielov proti rozvratníkom anarchistom, boľševikom a všetkým záškodníkom vlasti, národa a viery našich otcov.

- Haló ... haló ... tu rádio Ceuta. Z rozkazu generála Franca vyzývame všetky posádky v materskej krajine, aby vyvesili zástavu národného povstania, prevzali do vlastných rúk riadenie osudov našich miest a dedín, aby sa postavili na stráž brániť životy a majetky španielského ľudu, proti ktorému sa valí skaza boľševíckej anarchie. Dôstojníci a vojaci! Pamätajte na vašu prísahu, zloženú na národnú zástavu španielskej vlasti. Národná rada mobilizuje týmto včetky posádky Španielska proti červenej skaze, teroru a banditizmu. Haló ... haló ... tu rádio Ceuta. Vojaci a občania! Splňte rozkazy španielskej národnej rady. -

***

Plukovník Moscrados zas pokojný , tvrdý, aký vždy býval, vyhlásil:- Vojaci, občania! Ja ako veliteľ mesta Toleda, verný svojej prísahe, danej národu a vlasti, podrobujem sa týmto rozkazom národnej rady. Jedine túto radu uznávam za predstaviteľa štátnej moci v španielskej ríši a v jej mene vyhlasujem výnimočný stav a vojnovú pohotovosť v obvode Alcazára. Žiadam predtaviteľov civilných úradov, aby toto rozhodnutie rešpektovali a vyjadrili sa, ako sa mienia zachovať v danej zmenenej situácii.-
Na túto priamu výzvu alcalde presidente, civilná hlava mesta Toleda, pristúpil k plukovníkovi a nemo mu podal ruku.Plukovník Moscrados stisol ponúknutú pravicu, ktorú mu podával mešťanosta Toleda, ako predstaviteľovi armády na znak toho, že občania a vojsko sa stávajú jedným v boji proti rozvratu, pre záchranu národného Španielska.

***

Na čele s majorom Bilbom vtiahla do nádvoria Alcazaru vyberaná čata guardia civile celej toledskej provincie. Major Bilba, za ktorým kráčali traja vysokí gardisti, z ktorých jeden niesol národnú zástavu, postavil svojich gardistov za šíky radového vojska a hlásil plukovníkovi: - Pán plukovník, ako veliteľ civilnej gardy toledskej provincie hlásim stav 500 mužov, ktorí spolu so mnou sa podrobujú rozkazom národnej rady a Vašim. Príjmite od nás všetkých prísahu vernosti.-Plukovník Moscrados objal majora Bilbu, vzal z rúk gardistu žlto-červeno-žltú národnú zástavu, schytil ju do ľavej ruky a šabľu, ktorú držal v pravej, preložil krížom cez zástavu.
- Pozor! -
Ako vznešená modlitba znela prísaha odriekaná plukovníkom: - Soldados! Jurais á Dios y banderas? ... Vojaci, prisaháte na Boha a národnú zástavu? - Tisíce hlasov odpovedalo: - Sí jurámos ... Áno, prisaháme ... - Zkaždej čaty vystúpil dôstojník a vojak. Bozkali lemovku zástavy a položili pravú ruku na šabľu v mene všetkých svojich druhov. Tisíce mužov takto prisahalo na dvore Alcazáru vernosť Bohu, národu, vlasti a sebe na život a na smrť. Sťaby na Boží rozkaz velebným hlasom začali hlásať zvony majestátnej katedrály, že sa začína znovu deň. Deň nových starostí a či nádejí? Plukovník Moscrados, vedený akousi predtuchou, dal zaveliť k pochodu.
- Pozor! K modlitbe do katedrály! -
Za pochodových signálov trubačov tiahla celá posádka na čele s národnou zástavou širokou Valle des Comercio pred mystikou stáročí opradenú katedrálu, pýchu katolíckeho Španielska.

***

Plukovník rezignovane zvesil hlavu. Páter Campanas mu odovzdal list od Ristoria. Znel: "José Moscardos! V mene ľudovej vlády Španielska vyzývam vás, aby ste okamžite odovzdali do rúk vláde verného vojska Alcazár. Dávam vám 12 hodín času na opustenie všetkých vami obsadených budov. Po tomto termíne dám Alcazár bombardovať. Poslúchnutie tohto rozkazu zaistí vám všetkým beztrestnosť. V opačnom prípade sa bude s vami zaobchádzať ako s vlastizradcami. Coronel-Tenente Gonzales Ristorio."
Plukovník prečítal list a pohŕdavo sa usmial: -Tak teda Gonzales Ristorio nás chce súdiť ako vlastizradcov. Bože ako ďaleko si zašlo, Španielsko, že takýto ľudia v tvojom mene posielajú statočných vlastencov na popravisko. Otče - obrátil sa k pátrovi - nejde len o mňa. Tu je so mnou okrem mojich vojakov aj 800 žien a detí. Ja už ženu nemám a môj syn tu nie je. Dúfam, že je niekde medzi našimi so zbraňou v ruke. Práve preto ešte teraz, kým sa neotvorí peklo bombardovania okolo nás, vo vašej prítomnosti vyzvem naposledy všetkých dôstojníkov, kadetov, vojakov a gardistov a hlavne ženy, aby sami rozhodli o svojom osude. Prečítam im list od Ristoria.
- Páter Campanas položil ruku na plece plukovníka a tak sa mu pozrel do oceľových očí: -A čo urobíte, ak sa rozhodnú opustiť Alcazar, vidiac, že zo všetkých strán číha na nich hrozná smrť ? - Moscardos sa vypäl. Potom ukázal rukou na južnú vežu: - Vidíte, otče, tam tú zástavu? To je symbol národného a kresťanského Španielska. Tam pod tú zástavu vynesiem guľomet a budem ju brániť sám dotiaľ, kým bude vo mne život. Otče, ak sa stretnete ešte raz s mojím synom Rodrigom, povedzte mu, že jeho otec do posledného dychu neopustil národnú zástavu. -

***

- Viva España! Viva Cristo Rey! - Z tisícosemsto hrdiel sa k nebu nieslo volanie na slávu Krista Kráľa a kresťanského Španielska. To bola odpoveď obyvateľov Alcazaru na hrozby červeného plukovníka Ristoria. Plukovník Moscardos pozrel na pátra Campanasa. Ich pohľady sa stretli. Nebolo treba viac slov. Tu si porozumeli duše i srdcia. Páter Campanas zložil ruky, pozrel hore k nebu a ticho odriekal: - Sláva a vďaka Ti, Bože večný, že si nechal ešte Španielsku a viere verné ženy a dcéry. -
Páter sa potom obrátil k plukovníkovi: - Plukovník, zaveľte k modlitbe a staňte si tiež medzi ostatných. Všetkým dobrovoľne na smrť sa chystajúcim za Kristovu vieru a za národ udelím mocou, danou mi Bohom a Cirkvou, posledné zmierenie s Bohom. - Vrúcna, tichá modlitba sa vznášala k nebu zo sŕdc a duší voliacich si radšej spoločnú smrť ako červené otroctvo.

***
Ristorio sa zlostne zasmial do telefónu: -Len nie z tak vysokého koňa, pán Moscardos. Oznamujem vám, že tri kroky odo mňa, medzi dvoma milicionármi, stojí váš miláčik José Moscardos, ktorého chytili milicionári s niekoľkými falangistami pri Navalhermose. - Pred očami plukovníka sa všetko zatmilo. Akoby ho boli ovalili sekerou po hlave. Polohlasne si vzdychol:- Môj dobrý, statočný José v rukách vrahov! Čím som sa Ti, Bože, prehrešil, že ma tak ťažko trestáš! - Ale len chvíľu trvalo toto jeho bolestné zmäknutie. Napnutím všetkých duševných síl sa znovu ovládol:- Teším sa, že môj syn sa vám nedostal do rúk ako zbabelý zradca národa, ale verný syn Španielska. Čo chcete s ním urobiť, Ristorio? -

- Chcem ho vymeniť za Alcazar, - znela odpoveď. Keď Moscardos počul z telefónu hlas svojho milovaného syna, duševný bôľ mu rozbrázdil tvár bolestnými vráskami:- Syn môj drahý, si Španiel a vieš, čo to slovo znamená. Keď umrieť, tak umrieť čestne, nebojácne. Nech ti je na pomoci Madonna. Ja splním prísahu do poslednej chvíle a náš Alcazár budem brániť do posledného dychu. -Ristoria chytala zúrivosť, keď José Moscardos spokojne položil slúchadlo aparátu a pevným hlasom, bez tieňa strachu, mu oznámil: - Môj otec nevydá Alcazar do vašich rúk. So mnou si robte čo chcete, ja ostanem vždy verný Bohu a Španielsku. - Ristorio vytrhol zpoza opaska revolver, namieril ho na mladíka a zareval:- Ber do ruky telefón a oznám tvojmu bláznivému otcovi, že ak behom 5 minút nedostanem sľub, že nám odovzdá Alcazar, dám ťa na smrť zbičovať. - José Moscardos sa pohŕdavo pozrel na besniaceho Ristoria. Vzal znovu do rúk telefón. Postavil sa do pozoru, pravica sa zdvihla k čelu zmodralému od bitky, tak, ako by dával česť svojmu predstavenému. Vysokým smelým hlasom zavolal do telefónu: - Pán plukovník Moscardos! José Moscardos, kadet delostreleckej školy v Quadalajare, hlási, že zomiera za Boha a za vlasť. Nech žije Španielsko, sláva Madonne a Kristu Kráľovi! -
Plukovník Moscardos počul ešte výstrel.

***

Franco si dal predložiť situačnú správu z posledných 24 hodín o pohybe južnej armády. Queipo de Lano mu ilustroval na mape postup vojsk v Andalúzii a južnej kastílii: - Brigáda plukovníka Varellu stojí pred Badajoz. Jagua sa blíži k Meride. Čoskoro sa spoja obe brigády. -
-To by už teda boli na pol ceste k Toledu. Čo hlási Moscardos? -
Queipov hlas nápadne zvážnel: - Vysielač toledského Alcazaru sa od štvrtku prestal hlásiť. Posledná ich správa znie: Toledo-Alcazar stop od pondelka sme ostreľovaný delostrelectvom stop baterie na kopci San Servando stop dnes o desiatej dopoludnia objavil sa nad nami roj červených lietadiel stop lietali nízko poznali terén stop chystáme sa na obranu proti ich útoku stop čakáme správu o postupe plukovníka Jaguu stop vydržíme do posledného dychu stop Moscardos. - Generál Franco sa zamyslel. Prsty mu behali po mape. Robili cesty, ktoré sa zbiehali pri Tolede: - Veríš, Queipo, v zázraky? - prekvapil otázkou svojho druha.

***

Už piaty týždeň trvalo dobýjanie Alcazaru so štyri tisíc bodákmi milície a dynamitníkmi Bomberosa, bez výsledku. Na kopci San Servando stáli už štyri húfnicové batérie a z poschodí Alcazaru zostali už len holé vonkajšie múry. No, k budove nebolo možné sa priblížiť na 80 krokov. Guľomety Moscardových kadetov a primitívne konzervové pixle "granátnickej" čaty Zorillu a Péreza Hidalga, naplnené miešaninou výbušných látok, utvorili okolo Alcazaru, pri každom útoku červených, nepreniknuteľných múr smrtiaceho železa a ocele. Milícia mala už vyše 800 mŕtvych a Bomberos si musel od Gonzalesa Peñu, vodcu astúrskych anarchistických dynamitníkov, pýtať stále nové posily, aby zapchal zrednuté rady svojho prápora. ... Keď cez most San Martino prehrmelo luxusné služobné auto ministra, Ristorio sa cítil, ako keď psovi šarha sťahuje drôt okolo krku. Sotva minister vystúpil z auta, Ristorio sa mu ponáhľal hlásiť ako veliteľ obliehajúceho vojska a začal odhabkávať pozdrav, pozmáčaný do marxistických fráz o slobode, bratstve a rovnosti.
Minister ho nervózne prerušil v reči: - Plukovník, niet času na reči. Som zvedavý na to, dokedy bude trčať tamto tá handra vzbúrencov? - ukázal rukou hore k Alcazaru.

***
Mína vybuchla.Nádejným červeným boľševicko-anarchistickým diktátorom Španielska, ktorí si zvolili kopec San Servando za miesto, odkiaľ sa chceli kochať skazou obrancov Alcazaru, sa zdalo, že na mieste Alcazaru sa otvoril kráter sopky. K nebu vyšľahol oheň, potom to hrozne zahrmelo a v zápätí sa zdvihli oblaky dymu a prachu do výšky niekoľkých poschodí, zahaľujúc celé Toledo do šedobielej hmly. ... Barlacero a Durutti, vyzbrojení vojenskými ďalekohľadmi, dychtivo čakali, ktorá z dvoch konkurenčných zástav najskôr zaveje na rumoviskách. Bude to čierna anarchistická? Bude to červená boľševická?

Tlupy anarchistov sa priblížili k zákopom, vlastne k barikádam, ktoré pred výbuchom mali obsadené medzi rozvalinami guvernérskeho paláca. Bomberos už šiel sám v čele, v rukách čiernu zástavu. Na tejto kričali začiatočné biele písmená anarchistického zväzu F.A.J. Ešte raz sa obrátil k tlupám dynamitníkov a zavolal: - Súdruhovia. Pomstiaca sa päsť anarchistov rozdrvila vzbúrenecké sovy. Pred dynamiteros niet záchrany. Nad sovím hniezdom od dnes bude viať naša zástava. A nezabúdajte, že dynamitníci nepoznajú milosť. Kto by sa z tých nacionalistických vzbúrencov ešte hýbal, toho na mieste dobite. - Dynamitníci, touto "hrdinskou" rečou svojho vodcu Bomberosa, rozvášnení do besnoty, , ktorému Peña na všetko prikyvoval, sa na rumoviská guvernérskeho paláca škriabali skoro jeden druhému po chrbte. Prví z nich boli už len 30 krokov od barikád, ráno opustených, keď to zarachotilo:
Ta ... ta ... ta ... ta ... ta ...
Pre krvilačných dynamitníkov sa otvorilo na sutinách rozváľaného a rozstrieľaného guvernérskeho paláca skutočné peklo. Guľomety kadetov ich kosili ako riedku trávu kosy hrčovitých roľníkov. To isté privítanie čakalo aj na milíciu Ristoria. Barlacero, Durutti a Kagan, bledí, žltí, zbelaselí v tvári, vyjavene sa dívali, ako veje na troch miestach rumovísk žlto-červeno-žltá národná zástava Španielov, spod ktorých sa sype skaza na anarchistické a boľševické miličné prápory. Prvý späť cez most Alcantáre prebehol zbabelý Ristorio. Víťazné "Eviva España!" hromove znelo zo zákopov, pred ktorými ležali skosení milicionári, ktorí už šli kadetom na kar.

***

Na sviatok Najsvätejšieho mena Panny Márie, 12. septembra, odpoludnia obkolesili dynamitníci rumoviská Alcazaru, na ich prostriedku, na malom kopčeku, viala stále národná zástava. Kapitán Ovejuna prezeral práve pokazený guľomet za záchrannou bariérou, keď začul podozrivý sykot. Skoro zmeravel od zdesenia, keď uvidel, ako dookola zo zákopov červených začína padať veľkým oblúkom na rumoviská pravý dážď petroleja a benzínu. Vzpamätal sa. Zreval ako trafený lev a potom sám, jediný, sa vrhol s bajonetom proti milicionárovi, ktorý sa vo svojej trúfalosti s hadicou v ruke vyškriabal až na okraj zákrytu. Za kapitánom Ovejunom prvý vyskočil kadet Pérez Hidalgo. Kým druhý milicionár mohol namieriť na Ovejunu, ležal už na dne zákopu trafený guľkou z revolvera kadeta Peréza. Tento potom rukoväťou ťažkého revolvera zrazil zrazil milicionára, čo držal hadicu, túto schytil a obrátil proti radom milicionárov. príklad kadeta Hidalga a kapitána Ovejunu nadchol aj ostatných. Oceľové bajonety kadetov a gardistov urobili svoje. Čoskoro všetky hadice boli obrátené proti zákopom a barikádam milicionárov a na nich sa lial dážď benzínu a petroleja. A teraz prišiel znovu vynaliezavý poručík Zorilla. Z ktorejsi kazematy vyvliekol von za plné náručie starých filmových kotúčov. Za chvíľu horľavé celuloidové pásky lietali ako rakety ponad zákopy červených a tie sa premenili na horiace peklo.

***

Posádka Alcazaru stála teda znovu hotová nastúpiť do boja, tak ako to bolo 18. júla, skoro pred desiatimi týždňami.
-Drahí bratia - znelo z úst plukovníka Moscarda ... - Smrť a choroba vyrvali z našich radov nejedného, nám drahého, druha. No, s Božou pomocou sme vydržali a ostáva nám vykonať poslednú povinnosť. V okruhu desiatich kilometrov stoja už naši druhovia, čo sa prebíjali k nám od juhu, západu a severu, aby nás oslobodili. Uľahčíme im úlohu. Počas noci obsadíme vnútorné časti Toleda, uderiac prekvapujúcim útokom na nepriateľské pozície. Každý z vás vykonal toho nad ľudské sily, preto vám dávam možnosť slobodne sa rozhodovať. Kto sa dobrovoľne hlási k tomuto útoku, nech vystúpi. -
A tak, ako vtedy 18. júla, i teraz rad-radom urobili dva kroky dopredu a zahrmelo volanie: - Viva España! Viva generalissimo Franco! Viva colonel Moscardo!

***

Alcazar ... Alcazar ... Alcazar ...Toto divné, napolo maurské, napolo španielske slovo sa rozletelo do celého sveta. Alcazar oslobodený! - reval na Victoria Street v Londýne kamelot zvláštneho vydania Timesov a to isté robili i v ostatných hlavných mestách Európy. Alcazar v Tolede sa pre celý svet stal pojmom hrdinstva, kamarátskej sebaobetavosti a pohŕdania smrťou.
V tom istom čase tých niekoľko sto hrdinov-vojakov, žien a detí a hlavne mladíkov, v uniforme toledských kadetov, stálo pred mohutnou katedrálou v štvorci, ktorý tvorili pluky Jaguu, Varellu a Monasteru. Plukovník Moscardos podával hlásenie prvému vojakovi národného Španielska, generalissimovi Francescovi Francovi: - Pán generalissimus, plukovník Moscardos a posádka Alcazaru čaká na vaše rozkazy. Počet: 24 dôstojníkov, 120 kadetov, 308 poddôstojníkov a vojakov, 260 gardistov. -
-Ďakujem generál Moscardos. -Objal starého druha a pobozkal zľava i zprava podľa starého vojenského zvyku.

Potom sa obrátil k radom obrancov Alcazaru: - V mene národnej obrannej rady vyhlasujem najvyššie uznanie národa za hrdinské činy plukovníkovi Bilbovi a Santanderrovi, majorovi Ovejunovi, kapitánom Osmovi, Zorillovi a Peréz Hidalgovi, ďalej všetkým povýšeným spolubojovníkom. Aj ten najjednoduchší vojak a gardista si zaslúži, aby, opustiac po 72 dňoch hrdinskej obrany múry Alcazaru, odchádzal na zaslúženú dovolenku aspoň ako seržant národnej armády. -
Ešte raz zahrmel povel "k pocte zbraň" a potom sa ozvali zvony všetkých nespustošených toledských kostolov, zvolávajúc oslobodené obyvateľstvo k slávnostným bohoslužbám.

Z knihy Karola Murgaša: Hrdinovia Alcazaru, Knižnica Slováka, Bratislava 1937














27. 11. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (5.)

Juraj Sirotný

4. Liturgická reforma – Novus Ordo Missae

4.1 Lex orandi, lex credendi

V druhej polovici 16.storočia Lutherovo a Kalvínovo učenie zachvátilo väčšiu časť európskeho kontinentu. Katolícka cirkev ostala v defenzíve. Mala však záujem na tom, aby sa obrodila. Toto sa aj udialo, no nie podľa predstáv stredovekých a rannonovovekých reformátorov a politických špičiek. Nie veľmi morálne vyprofilovaných „renesančných pápežov“ vystriedala generácia veľkých pápežov, ako Pavol III., ktorý zvolal Tridentský koncil a svätý Pius V., ktorý závery tohto koncilu uviedol v prax v podobe novej zjednotenej liturgie, misála a kanonického práva. Toto bolo veľmi dôležité. Cirkevná náuka, prax a liturgia bola očistená od nekatolíckych stredovekých nánosov a bola pripravená čeliť „protestantským herézam“. Dôležitou oblasťou života Cirkvi bola liturgia. V rímskej kúrii od nepamäti platilo heslo lex orandi lex credendi, čiže zákon modlitby je zákonom viery. V praxi to znamená, že aká bude povaha liturgie, povaha kultu, obradov a modlitieb, taká bude tvár cele Cirkvi. Pápež Pius V. mal toto v 16. storočí, v čase najväčších náboženských búrok na zreteli, a preto svojou encyklikou Quo primum zjednotil liturgiu západnej Cirkvi. Slovíčko zjednotil v tomto prípade hrá veľmi veľkú úlohu. Do 16. storočia v Katolíckej cirkvi existovalo niekoľko rítov paralelne vedľa seba, ktoré Cirkev poznala a akceptovala. Zo stredoveku poznáme, napríklad Ambroziánsky rítus používaný najmä v Taliansku, alebo Mozarábijský toledský rítus, ktorý sa ujal v kresťanskej časti Španielska. Modernisti a liberálni teológovia všetkých období novoveku zjednotenú liturgiu napádali, že je nepôvodná, čiže bola umelo stvorená Piom V. To však nie je pravda, nakoľko Pius V. liturgiu zjednotil, aby sa rovnakým spôsobom slávila na celom svete. Vo svojej bule tento počin ošetril tým spôsobom, že táto tridentská liturgia je platná pre všetkých a do „konca časov“. Kto by na tomto chcel niečo meniť, alebo ju zrušiť má byť exkomunikovaný. Tento večný príkaz však ostal opomenutý a po II. vatikánskom koncile sa započal doteraz najtvrdší atak na katolícku liturgiu. Paradoxné je, že prišiel z vnútra Cirkvi a z jej najvyšších miest.

Prosper Guéranger v 19. storočí predpovedá: „Prvým znamením liturgickej herézy je nenávisť k Tradícii, ktorá nachádza svoje vyjadrenie vo formuláciách užívaných pri Božom kulte. Každý sektár, ktorý chce zaviesť novú náuku, nevyhnutne čelí liturgii, ktorá je najhlbším a najlepším prejavom tradície Cirkvi. Táto tradícia je najväčším hlasom pripomínajúcim vieru počas celých storočí. Ako bolo dosiahnuté, že lutheranizmus, anglikanizmus a kalvinizmus dokázali získať vládu nad masami? Všetko čo museli urobiť, bolo nahradiť staré knihy a pojmy novými a dielo bolo dokonané...Druhým znamením je nahradzovanie formulácii cirkevnej náuky citátmi zo Svätého písma. Počas celých storočí je známe, že prvenstvo, ktoré heretici prisudzujú svätému písmu pred definíciami Cirkvi, nie je ničím iným než snahou o to, aby ľahko zmenili Božie slovo podľa svojho obrazu a mohli s ním svojvoľne manipulovať... Všetko čo požadujú, je návrat ku koreňom, preto sa zdanlivo akoby vracajú ku kolíske kresťanských inštitúcií. Za týmto účelom skracujú, vymazávajú a vytrhávajú...túžia z liturgie odstrániť všetky obrady, všetky formulácie, ktoré vyjadrujú tajomstvá...Dosť bolo sviatostí, žehnaní, obrazov, svätých ostatkov, procesií a púti atď. Preč s oltárom, postačí iba stôl; dosť obetovania, ako v každom inom náboženstve postačí iba pokrm.“

Od Tridentského koncilu povaha omše, jej štruktúra a jej podstatné časti ostali nezmenené. Jediné čo sa menilo bolo tvorenie a prijímanie textov pre nové sviatky. Zmeny, ktoré zaviedli v liturgii pápeži Lev XIII., Pius X., Pius XII. a Ján XXIII., sa obmedzovali len na rubriky a súviseli s veľkým počtom nových svätých, ktorých spomienky boli od roku 1570 do misálu doplnené. Pius XII. uskutočnil reformu obradov Veľkého týždňa. Tieto zmeny, a na tom sa zhodujú všetky názorové frakcie v Cirkvi, boli plne v súlade z Tradíciou. Ján XXIII. vydal v roku 1962 nový misál, ktorého súčasťou bola bula Pia V. Quo Primum, čo malo vyjadrovať puto s misálom Pia V.
Pavol VI. správne predpovedal: „Liturgická reforma ponesie ducha koncilu až na kraj sveta.“ Tradicionalisti odmietajú liturgickú reformu, nový omšový obrad – Novus Ordo Missae. Tvrdia, že sa jedná o základy viery. Odvolávajú sa na učenie mnohých pápežov, medzi iným aj Pia XII., ktorý v encyklike Mediator Dei – O posvätnej liturgii z roku 1947, odsudzujúcu liturgické reformy. Ako „bludnú cestu“ označil snahy obracať oltár k ľudu vo forme stola a slúžiť omšu v ľudovom jazyku zlikvidovať čierny liturgický odev, krucifix bez tela Vykupiteľa a stôp utrpenia na ňom, či zavrhol polyfonickú hudbu a spev.

Pius XII. píše, že liturgia musí byť v súlade s vierou, musí vieru vyjadrovať, inak je neporušenosť katolíckeho náboženstva ohrozená dokonca existenčne. Pápeži sa snažili o istú obrodu liturgie, ale v súlade s právom a tradíciou Katolíckej cirkvi. Najviac sa o to pričinil pápež Pius X., napríklad spomínaným znížením vekovej hranice pri udeľovaní prvého svätého prijímania. Tradicionalisti hovoria o tom, že aj do tejto oblasti sa už od pontifikátu Leva XIII. začali infiltrovať liberálne a ekumenické tendencie. Už pred koncilom zachytávame prvé správy, že niektorí liberálni kňazi svojvoľne začali meniť liturgiu, alebo jednoducho začali celebrovať omšu tvárou k ľudu a v ľudovom jazyku. Avšak v tej dobe Rím proti nim nekompromisne zakročil. Pius XII. veľmi nedôveroval Montinimu, budúcemu Pavla VI. Montini v štyridsiatych rokoch minulého storočia vo svojej milánskej diecéze vydal pastiersky list, ktorým nabádal na liturgickú obnovu. V pastierskom liste komfirmoval všetko, čo Pius XII. odsúdil. Neskôr ako pápež schválil liturgickú reformu, ktorú pripravil jeho osobný priateľ Annibale Bugnini.

4.2 Annibale Bugnini – strojca protestantizácie omše

Bugnini bol známy tým, že podporoval protestantizáciu katolíckej omše. Sám hovorieval, že v mene ekumenizmu musia byť zo svätej omše odstránené tie katolícke špecifiká, ktoré by mohli prekážať protestantom a židom. Stephan Maessen sa domnieva, že práve liturgická reforma sa stala hlavným nástrojom ekumenizmu; s mentalitou moderného človeka s jeho humanizmom a kultúrou tohto sveta.
S veľkým predstihom už v roku 1955 Bugnini nechal preložiť liturgické texty protestantskému biskupovi Pintonellimu. Bugnini bol radovým členom liturgickej komisie. Neskôr sa stal profesorom liturgie na Lateránskej univerzite. Pápež Ján XXIII. ho však neskôr odvolal pre jeho progresivizmus a modernizmus. Späť ho povolal Pavol VI., už ako predsedu liturgickej komisie.
Lefebvre spomína na toto obdobie 60. rokov minulého storočia, že štátny sekretár kardinál Cicogniani sa sťažoval, že Bugnini mal kedykoľvek prístup k Pavlovi VI. a ten podpisoval čo chcel bez toho, aby to niekedy čítal.

4.3 Novus Ordo Missae odporuje koncilovému dokumnetu Sacrosancum Concilium

Faktom ostáva, že Novus ordo a mnoho ďalších pokoncilových liturgických úprav prodľa tradicionalistov odporuje niektorým paragrafom konštitúcii II. vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium – O posvätnej liturgii. Tvorcovia reforiem sa však na túto konštitúciu často odvolávajú. O rozporoch svedčia nasledujúce riadky:
§ 4: Napokon svätý koncil verný Tradícii vyhlasuje, že svätá Matka Cirkev má všetky právoplatne uznané obrady za rovnoprávne a rovnako dôstojné a chce ich aj naďalej zachovať a všemožne napomáhať; taktiež si želá, aby sa podľa potreby vo svojom celku starostlivo v duchu zdravej tradície zrevidovali a obrodili podľa terajších okolností a potrieb.
§ 23: Aby sa zachovala zdravá tradícia a pritom sa otvorila cesta oprávnenému vývoju, revíziu jednotlivých častí liturgie má vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastorálny výskum. Okrem toho treba brať zreteľ na všeobecné zákony výstavby a ducha liturgie, ako aj na skúsenosti z nedávnej liturgickej reformy a miestami udelených indultov. Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje skutočné a zaručené dobro Cirkvi. Treba dbať aj na to, aby nové formy určitým spôsobom organicky vyplývali z doteraz jestvujúcich. A nech sa dáva pozor, aby nakoľko možno neboli veľké rozdiely medzi obradmi susedných krajov.
Tieto ustanovenia podľa tradicionalistov zjavne odporujú skutočnosti, nakoľko mnohé časti tridentskej liturgie boli vyhodené, alebo boli nahradené inými textami, často s celkom odlišným významom. Táto konštitúcia hovorí aj o ostatných podstatných aspektoch, ktoré prešli reformou. Napríklad latinčina, ktorá je ošetrená v § 36.1: V latinských obradoch nech sa zachová používanie latinského jazyka, bez narušenia partikulárneho práva. Je zjavné, že latinčina z katolíckych kostolov, až na malé výnimky úplne vymizla.
Čo sa týka cirkevnej hudby situácia je podobná, ale v §116 sa môžeme dočítať nasledovné: Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný spev rímskeho obradu, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok predné miesto.
Mnohí konciloví otcovia sa s odstupom času domnievajú, že liturgická reforma neprebehla vôbec v intenciách II. Vatikánskeho koncilu. Niektorí z nich sa zásadne postavilo proti akýmkoľvek zásahov do omšového kánona. Kardinál Heenan sa domnieva, podľa záverečnej reči Jána XXIII., že on sám netušil o pravých plánoch progresivistických teológov.

4.4.Missa Normativa

Biskupská synoda už v roku 1967 odmietla pripravovanú reformu. V auguste 1967 bola v Sixtínskej kaplnke prvýkrát verejne slúžená nová omša, ktorej sa zúčastnili i synodálni biskupi. Nový rítus dostal označenie Missa Normativa. O niekoľko dní boli biskupi požiadaní o vyjadrenie či akceptujú štruktúru tejto omše. Áno(placet) povedalo 71 biskupov, 43 hlasovali nie(non placet); 62 hlasovali áno s výhradami(placed iuxta modum) a štyria sa zdržali. Rozbor hlasov placed iuxta modum ukázal, že 26 z nich bolo v podstate proti Missa Normativa. Táto nakoniec ani nebola prijatá, keďže neobdržala potrebnú väčšinu. Viacerí kardináli a biskupi posielali početné intervencie proti novej omši. Arcibiskup Cordeiro o nej hovoril: „Je neprijateľná od začiatku do konca.“ Anglickí kardináli a biskupi sa postavili proti zmenám, ktoré zmenšovali tajomstvo reálnej Kristovej prítomnosti. Tieto mnohé biskupské intervencie zapríčinené obavami, že zmeny vyvolajú chaos, prispeli k odmietnutiu tohto rítu. Keď bola táto omša v roku 1969 schválená s malými úpravami ako Novus Ordo Missae, s protestantizujúcou povahou nanovo, nebola evidentne výsledkom úsilia II. vatikánskeho koncilu, alebo biskupov.

4.5. Najvyššia svätá obeta, alebo eucharistická hostina?

Tradicionalisti sú utvrdení v tom, že pri dnešnej liturgickej reforme dochádza k opakovaniu histórie zo 16. storočia. Oltár býva nahradený stolom a je z neho odstránený krucifix. Svätá omša sa už nenazýva ako najvyššia svätá obeta, ale čoraz častejšie počujeme o pamiatke, večery a celebrácii. Nastupuje argumentácia o aktívnejšom podiele ľudu na liturgii. V ekumenickej perspektíve sa hovorí o večery, pretože pojatie omše ako obete, podľa reformátorov bráni jednote kresťanstva. Tieto postuláty sa začali rozvíjať už na II. vatikánskom koncile a nazývali sa epocha liturgického pluralizmu v eucharistickej jednote.
Liturgista Luis Bouyer, ktorý sa spočiatku podieľal na koncilových reformách však nakoniec prehlásil: „Katolícka liturgia bola nakoniec pod zámienkou prispôsobenia a zrozumiteľnosti sekularizovaným masám zničená. Musím ešte raz zdôrazniť, že v dnešnej dobe neexistuje v Katolíckej cirkvi nič, čo by sa dalo nazvať ako liturgia“

4.6 Protestantizácia liturgie

Blízky spolupracovník Pavla VI., Jean Guitton priznal: „Zámerom Pavla VI. v liturgických otázkach, bola taká reforma katolíckej liturgie, aby sa čo najviac podľa možností priblížila k liturgii protestantskej – večere Pánovej.“ Táto liturgická reforma je veľmi vzdialená duchu liturgie stanovenej pápežom Piom V. Ozývajú sa hlasy, napríklad aj súčasného pápeža Benedikta XVI., ktorý má záujem Novus Ordo Missae reformovať. Tradicionalisti sú však skeptickí. Hovoria, že revolúciu nie je možné reformovať. Stotožňujú sa s konzervatívnym mysliteľom Josephom de Maistre, ktorý z pomedzi mnohých úvah o revolúciách hovorí: „Jedinou cestou je uvedomelá kontrarevolúcia, svojím spôsobom revolúcia, pretože tá v mene starých a preverených hodnôt bude musieť vypovedať vojnu novým poriadkom, ktorí sa protivia tomu večnému.“ Martin Rafal Čejka, tradicionalistický aktivista z Čiech hovorí, že prejavom poriadku je stálosť a tá liturgickej reforme chýba , pretože sa neustále mení a sú na ňu kladené nové požiadavky. Prirovnáva ho k „ trockistickému kapitalizmu“, ktorý sa dožaduje neustálych reforiem, reforiem, reforiem. Pýta sa, že koľko bolo od roku 1969 vydaných dokumentov ohľadne novej omše a ako sa k tomu majú postaviť katolíci, keď každý mesiac vychádza ďalší, ktorý opravuje predošlé a úvahu zakončuje, že tento neustály nepokoj je prejavom pekla.

4.7 Sporné miesta liturgickej reformy

Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že všetky tradicionalistické komunity odmietajú liturgickú reformu Novus Ordo Missae ako celok s tým odôvodnením, že je jednoducho nekatolícka. Preto na ilustráciu rozoberiem jednotlivé časti, ktoré tento nekatolícky charakter obsahujú.

4.7.1 Nový misál z roku 1970

Pri zavádzaní liturgickej reformy, bol vydaný misál, a takisto predhovor k novému misálu. Mal to byť akýsi manuál na slúženie novej omše. Tento bol podľa tradicionalistov svojou povahou rýdzo protestantský. Biskupi ho odmietli, ale len s drobným prepracovaním bol schválený. Na ukážku uvádzam problematickú pasáž: „Večera Pánova, alebo svätá omša je posvätné stretnutie, alebo zhromaždenie Božieho ľudu, ktorý sa schádza, aby za predsedníctva kňaza oslávil pamiatku na nášho Pána. Preto pri zhromaždení miestnej cirkvi platí čo Kristus povedal: „Kde sú dvaja, alebo traja v mojom mene, tam aj ja som s nimi.“ Táto definícia je pre katolíka podľa tradicionalistov neprijateľná. Omša nie je ani stretnutie, ani pamiatka. Je to nekrvavé sprítomnenie Kristovej obety na kríži. Kňaz nemá predsedať, ale má byť kňazom – obetujúcim. Tieto veci nakoniec boli upravené, ale ani tak zmienka o obeti nie je v tradičnom zmysle. Luther sám pripúšťa, že svätá omša je obetou chvály a vďaky, ale nie zmierná obeta za hriechy. Poňatie omše ako obety chvály je dnes v katolíckej teológii pomerne častý jav. Tridentský koncil však učí, že kto by toto učil, bude exkomunikovaný. Tradičný omšový obrad vyjadroval presne základy katolíckej viery; učenie o najsvätejšej trojici, o vtelení a smrti Bohočloveka, o obetnom a zmiernom charaktere jeho obety, o odpustení hriechov, o sile príhovoru a spoločenstve svätých, o pomoci, ktorú preukazuje táto obeta Cirkvi trpiacej v očistci o hierarchickom spoločenstve viery atď. Tradicionalistickí kňazi o tomto novo misáli hovoria ako o „hrobárovi katolíckeho kňažstva“.

4.7.2 Vstup (introit)

Už úvod novej liturgie sa líši. V tradičnej omši svätého Pia V. kňaz vystupoval k stupňovitému oltáru až po modlitbe Confiteor (vyznávam sa), aby vyvolal zmiernu povahu obety. V novej omši kňaz s asistenciou hneď pristupuje k obetnému stolu s cieľom „vyvolať jednotu spoločenstva zhromaždených veriacich“. Nové formulácie nedávajú vôbec tušiť, že omša má zmierny charakter. Týmto spôsobom je prijateľná aj pre protestanta. Sporné veci sa jednoducho vypreparovali.
Napríklad žalm Judica me, ktorý je pre protestantov neprijateľný, bol odstránený, pretože sa tam spomína vstup k „oltáru Božiemu“. Takisto modlitba Aufer a nobis pripomínajúca starozákonnú obetu, kedy kňaz vystupoval do svätyne svätých, aby obetoval krv z obetných zvierat, takisto vypadla. Modlitba Oramus te Domine, ktorá sa domáha príhovoru svätcov, ktorých ostatky sú uložené v oltári, bola z novej omše odstránená, pretože oltárny kameň sa dnes iba doporučuje. K podobným krokom, ktoré previedli reformátori za Pavla VI., robili začiatkom novoveku zásahy do omše Martin Luther a Thomas Cramner.

4.7.3 Svätá Trojica a Kyrie

Tento článok viery katolíkov podstatne odlišuje od iných náboženstiev. Ide o vzývanie Svätej Trojice. Tradicionalisti poukazujú na to, že odkazy na Svätú trojicu boli zredukované na minimum. Okrem prežehnania na začiatku svätej omše a požehnaní na konci sa vôbec nevyskytujú. Všetky modlitby, ktoré končili: „Skrze Krista Pána nášho Ježiša Krista, ktorý je s Tebou a Duchom svätý, ktorý s Tebou žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen.“, boli skrátené a nahradené jednoduchým: „Skrze Krista, nášho Pána“. Okrem iného trojnásobné Kyrie sa zredukovalo a modlitby Sláva Otcu... boli úplne vyškrtnuté. Tradicionalisti sa domnievajú, že toto všetko bolo prevedené so zjavným zámerom. To bolo z ekumenických pohnútok odstránené, pretože napríklad židia neveria v Svätú Trojicu. Tá by im mohla pri dnešnom kurze „prekážať“. Preto tradicionalisti hovoria o bezbožnosti zo strany katolíckych reformátorov.

4.7.4 Offetorium

Offetorium znamená obetná modlitba. Už od stredoveku môžeme pozorovať útoky na túto modlitbu. Rôzne kresťanské sekty mali spoločné znaky najmä v tom, že im najviac prekážal latinský jazyk, rímsky kánon svätej omše, offetórium a kňazský celibát. Bugniniho reformátori zmenili kompletne celé offetórium, čo mení celú povahu svätej omše ako zmiernej obety, na pamiatku, večeru, hostinu. Ostalo z neho len pôvodné oslovenie: „Modlite sa bratia a sestry“.
Offetorium v Rímskom misále svätého Pia V.: „Prijmi, svätý Otče, všemohúci večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ja, tvoj nehodný služobník, obetujem tebe, svojmu živému a pravému Bohu, za nespočetné hriechy, urážky a nedbanlivosti a za všetkých vôkol stojacich, ale i za všetkých veriacich kresťanov, živých a mŕtvych, aby mne aj im osožila na spasenie do života.
Bože, ktorý si zázračne stvoril a ešte zázračnejšie obnovil dôstojnosť ľudskej prirodzenosti: skrze tajomstvo tejto vody a tohto vína daj nám účasť a Božstve toho, ktorý ráčil stať sa účastným na našom človečenstve, Ježiš Kristus, Syn tvoj, Pán náš, ktorý s Tebou žije a kraľuje v jednote Ducha svätého Boh po všetky veky vekov. Obetujeme tebe, Pane kalich spasenia a vzývame tvoju dobrotivosť, aby sa vznášal, ako ľúbezná vôňa pred tvárou tvojej velebnosti za spasenie naše a celého sveta. Amen.
Prijmi nás, Pane, v duchu ponížených a v srdci skrúšených a naša obeta nech koná sa dnes pred tvojou tvárou tak, aby sa ľúbila tebe, Pane Bože.“
Nové offetorium znie: „Dobrorečíme Ti, Bože, Pane svetov, že sme z Tvojej štedrosti, prijali toto víno. Obetujeme ho Tebe ako plod viniča a práce ľudských rúk. Daj, aby sa nám stalo duchovným nápojom. Zvelebený Boh naveky!“ Toto offetorium nesie totožné znaky židovskej prestolnej modlitby: „Pochválený buď, Ty, večný náš Bože, ktorý tvoríš plod vínnej révy. Pochválený buď za plod vínnej révy, tak ako za všetky iné dary poľa.“ Z katolíckej liturgie zmizli všetky tradične katolícke prvky. Tradicionalisti tvrdia, že tento Bugniniov ekumenizmus bude mať ďaleko siahajúce následky, nakoľko nasledujúce generácie, ktoré nepoznajú starý rítus, nebudú poznať a nebudú následne veriť, že svätá omša je zmierná obeta za hriechy.

4.7.5 Slová premenenia

Tradicionalisti upozorňujú na to, že pokoncilová liturgická reforma si dovolila siahnuť na to najposvätnejšie, a sfalšovala slová premenenia. Od čias apoštolov sa nad kalichom hovorilo, že sa jeho krv obetuje za mnohých. Toto bolo nahradené za všetkých. Pričom gréčtina má pre oba termíny osobitné výrazy. Tridentský katechizmus jasne hovorí, že nie všetci budú mať úžitok z Kristovej spásy. Ak povedal za mnohých, myslel tým vyvolených spomedzi židovstva a pohanstva. Nie všetci ľudia budú mať prospech z Kristovej krvi a budú spasení. Faktom ostáva, že slová premenenia prislúchajú kánonu. Ten pochádza od najstarších dôb a Katolícka cirkev si ho veľmi opatrne strážila počas všetkých predchádzajúcich dôb. Je známe, že do tejto pevnej a nemennej časti omše ani najnemorálnejší pápeži stredoveku sa ho neodvážili pozmeniť. Rímsky kánon bol nahradený kratším, v ktorom sa menili formulácie a k nemu sa pridali tri alternatívne, nové kánony. Tie majú za následok podľa Lefebvra, že dochádza k desakralizácii svätej omše, ktorá nie je vykonávaná s patričnou úctou. Prichádza ku skracovaniu obradov a tichá omša, ktorá bývala slúžená bez účasti ľudu, napríklad z mnohých kontemplatívnych rehôľ úplne vymizla. Liturgická reforma totiž nepočítala s tichou omšou a Bugnini hovorí pred generálnymi predstavenými rehôľ: „Po pravde povedané, na to som vôbec nepomyslel.“

4.7.6 Čelom k ľudu (in verso populum)

Prax desakralizácie a humanizmu v Cirkvi po II. Vatikánskom koncile sa markantne prejavila aj v postoji kňaza v liturgii. Argumentuje sa tým, že obrátenie kňaza v liturgii in verso populum[19] sa Cirkev vracia k pôvodnému sláveniu v jej počiatkoch a v duchu nového ekumenizmu a priblíženiu sa mentalite moderného človeka. Tradicionalisti tvrdia, že všetky prúdy bojujúce proti Katolíckej cirkvi; stredoveké sekty, protestantizmus a modernizmus sa odvolávajú na pomery v rannej fáze Cirkvi. Tieto pomery však nikto v skutočnosti nepozná, pretože historické pramene nie sú známe. Pius XII. tento archeologizmus odsúdil v encyklike Mediator Dei s tým, že cirkevné podanie nemožno postaviť proti prvokresťanským zvykom.
Tradicionalisti tvrdia, že prví kresťania sa modlili so svojím kňazom vždy k východu. Odtiaľ očakávali Kristov druhý príchod, „svetlo spravodlivosti“, ktorá bola predobrazom všetkého stvoreného svetla. Ratzinger vo svojom diele Duch liturgie píše: „Modlitba smerom k východu je tradíciou od začiatku a je to základný výraz jednotného kresťanského pohľadu na vesmír a dejiny, syntéza jedinečnej udalosti v dejinách spásy a životnej púte napred k Pánovi, ktorý raz príde...“
Na svoje bohoslužby si prenajímali aj rímske baziliky, ktoré mnohokrát neboli postavené smerom k východu. Preto s ohľadom na stavbu vždy boli obrátení na východ, a teda raz bol kňaz pred ľudom, a raz bol kňaz za ľudom. Zavedenie oltára k ľudu, mám na mysli oddelenie oltára od obetného stola, ktorý sa otočil a posunul bližšie k do stredu katolíckeho chrámu, v pokoncilovej dobe bolo zdôvodnené tým, že vraj tomu tak bolo v prvých storočiach a k tejto praxi sa opäť vracia. Odborník na liturgiu Klaus Gramber vo svojej štúdii Smerom k Pánovi píše, že sú oltáre smerom k ľudu niečím úplne novým. Katolícke oltáre boli prerobené na stoly, kde sa „pripomínala hostina“, a tak je celkom logické, že sa stôl obrátil k ľuďom ako v bežnom živote. Ak uznáme že svätá omša je obeť, tak kňaz spolu s ľuďmi v jednom smere sa obracia k Bohu a prednáša mu zmierne modlitby. Enycyklika Pia XII. Mediator Dei medzi iným odsudzuje snahu nahradenie pevných oltárov oltárnymi stolmi.
Tradicionalisti v reforme „otočení oltárov“ vidia priamy vplyv filozofie II. vatikánskeho koncilu. Stredom liturgie sa stal „človek dneška“ a „svojprávny katolík“. Texty koncilu neustále vyzdvihujú človeka a jeho pokrok a nič neprináleží pripomínať mu, že je hriechom opantaná bytosť, ktorá sa čoskoro pominie. Tradicionalisti hovoria, že obeta najlepšie vyjadruje závislý vzťah na Bohu.

4.7.7 Latinčina

Latinčina bol oficiálny jazyk Katolíckej cirkvi už od prvopočiatkov západného kresťanstva. Spĺňal funkciu univerzálnosti a stal sa hlavným znakom jednoty cirkvi na celom svete. Plnil i úlohu oddeľovania sakrálnej sféry od bežného svetského života. Tento pocit delenia života na tieto dve sféry je podľa Stephana Maessena prirodzený pre všetky spoločnosti. Táto sakrálna sféra sa podľa tradicionalistov chráni buď pred prístupom očí tým, že sa napríklad oddeľujú svätyne stenou (ikonostasom), ako je to napríklad v kostoloch východného rítu, alebo toto zahaľovanie sa uskutočňuje prostredníctvom „mŕtveho jazyka“, aby sa zabránilo neúctivo zvedavému prístupu k veľkému tajomstvu viery – misterium fidei. Týmto spôsobom podobne ako židovstvo si Katolícka cirkev chránila svoju bohoslužbu a sviatosti pred banálnym zľudovením. V liturgii sa napríklad aj celý kánon citoval potichu, aby sa zabránilo povrchnému chápaniu obradu. Modernisti argumentujú, že omša slúžená v ľudovom jazyku a nahlas je pre ľudí zrozumiteľná a pochopiteľná, to je údajne potrebné, aby človek pred Bohom vystupoval rozumne a záslužne. Tradicionalisti však ľudový jazyk z omše nevylučujú, pretože v tých častiach svätej omše, ktoré sú náučné ako čítanie lekcie a evanjelium, tam sa ľudový jazyk priam vyžaduje.
Druhým vatikánskym koncilom bola latinčina potvrdená ako oficiálny a liturgický jazyk rímsko-katolíckej Cirkvi. V mnohých dokumentoch koncilu sa hovorí o tom, aby sa v liturgii latina hojne využívala. Kardinál Stickler však tvrdí, že latinčina sa po koncile stala v Cirkvi prebytočnou, napriek tomu, že Ján XXIII. podpísal na oltári svätého Petra apoštolský list Veteru sapienta, ktorým latinčinu vo všetkou vehemenciou podporil, aby sa v Cirkvi hojne užívala.
Prax je však taká, že v posledných štyridsiatich rokoch časťou modernistického kléru sa naočkovala akási umelá averzia k latinčine. Katolícki predstavitelia a najmä katolícka tlač živí mýtus, že latinčine sa pri bohoslužbách nerozumelo a zabraňovalo sa „plnej účasti na liturgii“.
Hlavným sporom v tejto oblasti na ktorý poukazujú tradicionalisti sú rôzne preklady. Ide o liturgické texty, ktoré sú prekladané nepresne a majú mätúci, nejasný, často dvojznačný význam. Napríklad odpoveď na pozdrav „Dominus vobiscum“(Pán s vami), „Et cum spiritu tuo“, sa v niektorých krajinách ako napríklad v Českej republike prekladá, „i s tvojím“, čo je nesprávne. Správny preklad znie „i s duchom tvojim“.

4.7.8 Za všetkých, alebo za mnohých?

Je mnoho príkladov, ktoré usvedčujú, že v katolíckej liturgii sa diali sporné zásahy, ktoré by som mohol uviesť, ale asi najvýznamnejší, s ktorým tradicionalisti vedú spor sú konsekračné slová, kedy sa nahradilo v prekladoch, že svätá Kristova krv sa obetuje „za všetkých“ – pro omnibus, namiesto pôvodného „za mnohých“ – pro multis. Existujú dve rôzne interpretácie tohto sporu, ktoré majú oporu v Novom zákone: Kristus zomrel za všetkých ľudí secundum sufficientiam (t. j. podľa objektívneho pripravenia dostatočných prostriedkov spáse), alebo za mnohých secundum efficaciam (t. j. podľa účinnej práce, námahy hriešnika k získaní a privlastnení vykupiteľských zásluh). Tradicionalisti sú presvedčení, že Kristus mal na mysli práve interpretáciu pre mnohých. Latinské „pro multis“ a grécke „peri pollon“ značí to isté a toto je autentický preklad z aramejčiny. Nakoniec aj v novom misáli sú slová „pro multis“. Dôkaz že modernistickí liturgisti a prekladatelia toto slovo zmenili neprávom svedčia aj autentické citáty z písma. Jedná sa o spásu ľudí. Tradicionalisti hovoria, že spasení budú mnohí, teda iba tí, ktorí sa o to pričinia a splnia dané podmienky.
Rímsky katechizmus Tridentského koncilu hovorí o tom, prečo musí byť v slovách premenenia „za mnohých“, nie „za všetkých“: „Ak zoberieme do úvahy moc Kristovej obety, musíme povedať, že Spasiteľ prelial svoju Krv za všetkých. Teda ak pomyslíme na ovocie Kristovej obete, ľahko pochopíme, že nie všetci majú z nej úžitok; iba niektorí z nej čerpajú prospech. Ak sa teda hovorí ´za vás´, majú sa na mysli buď prítomní, alebo vyvolení zo židovstva, alebo z pohanstva. Stalo sa teda dobre, keď sa nepovedalo ´za všetkých´, pretože sa tu hovorí iba o ovocí Kristovho utrpenia, ktoré prinieslo prospech spásy iba vyvoleným. K tomu sa vzťahujú slová apoštola: ´Kristus sa obetoval raz, aby zahladil hriechy mnohých´(Heb. 9,28) a Kristove slová: ´Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú Tvoji.´“ (Katech. Tridentského koncilu.: II, 4., XXIV.)
Modernisti svojou koncepciou „za všetkých“ majú záujem možnosť spásy nastaviť do ekumenického zrkadla, aby aj konsekračné slová a prakticky celá omša vyznela v duchu nových koncilových požiadaviek. Výraz „za mnohých“ sa v skutočnosti vzťahuje iba na tých, ktorí budú účinne a skutočne spasení. Mienka, že slovo „za mnohých“ znamená „za všetkých“, to jest všetci a je ich mnoho, nemá dostatočné odôvodnenie. Kristus sám hovorí: Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených (Mt 22, 14) Franz Münster sa teda domnieva, že ide o falšovanie Kristových slov a neposlušnosť voči Tradícii. Avšak konciloví teológovia, ako napríklad jezuita Karl Rahner, ktorého spisy boli za pontifikátu Pia XII. odsúdené, sa na koncile revitalizovali, hlásali myšlienky, že všetci ľudia majú milosť posväcujúcu a nemôžu ju stratiť ani ťažkým hriechom. Títo všetci ľudia, či chcú, alebo nie, sú kresťania. Tí čo o tom nevedia nazýval pojmom „anonymní kresťania“. Jednoducho povedané, podľa Rahnera, kresťan vie, že je kresťan, ale nekresťan, „anonymný kresťan“ to zatiaľ ešte nevie. Následkom toho je, že všetci ľudia bez výnimky budú spasení. Protirečí to však jednému zo základných článkov viery; mimo Cirkev niet spásy. Pius IX. v encyklike Ubi primum píše: „Skrz náboženskú nedotknutosť klamlivo predstierajú ľstiví ľudia, že je možné dosiahnuť večnú spásu praktikovaním ktoréhokoľvek náboženstva. Usudzujú, že druhí, aj keď sú odlúčení od katolíckej jednoty, sú na tej istej ceste ku spáse a sú schopní dosiahnuť večný život. Chýbajú nám slová pre vyjadrenie zdesenia v tejto odpornosti. Odmietame tieto nové a hrozné urážky!“
Náuku všeobecnej spásy podporuje ďalší modernistický teológ Hans Urs von Balthasar, ktorý bol veľkým obľúbencom kardinála Ratzingera, terajšieho pápeža Benedikta XVI. Ten hlásal, že peklo síce je, ale pravdepodobne je prázdne. Tradicionalisti hovoria, že toto je blud, pretože ak by to bola pravda, k čomu potom by bol krst, ostatné sviatosti a misijná práca.
Modernistické koncepcie sa priamo odrazili aj v novej liturgii. Napríklad v nových eucharistických modlitbách, kde nová filozofia mení jej podstatu. V starom misáli sa modlilo nasledovne: et pro omnibus orthodoxis atque catholicae et apostolicae fidei cultoribus...“, čo znamená: „...za všetkých ctiteľov pravej katolíckej a apoštolskej viery...“. Vo štvrtom kánone Bugniniho misálu môžeme nájsť slová: „...et omnium, qui te querunt corde sincero ...“, čo znamená: „...všetci, kto Ťa s úprimným srdcom hľadajú“. Stephan Maessen sa domnieva, že v novom chápaní viera už nie je základom Cirkvi, ale ľudské hľadanie zbožnosti.

19. 11. 2011

Tí, čo nenávidia Krista, nemilujú svoju vlasť ...

Louis-Edouard Pie, biskup z Poitiers

Nebo a zem sa pominú, ale je jedno slovo, ktoré sa nikdy nepominie: je to slovo Ducha Svätého, ktorý povedal, že Boh bude panovať v pravom zmysle toho slova, a že bude panovať aj napriek pyšnému hulákaniu národov: Quoniam regnavit Deus irascantur populi. Bude kraľovať! A ak nekraľuje skrz dobrodenie, neodlúčiteľné od jeho prítomnosti, bude kraľovať skrz pohromy, neodlúčiteľné od jeho neprítomnosti.

Ó, vlasť moja, viac ako stopäťdesiat rokov uplynulo od vtedy, čo Meno Božie bolo po prvý krát vypudené zo štátnej ústavy. Hľa, pýtam sa ťa dnes, by si mi ukázala ovocie týchto pokusov!

Načúvam - a počujem temné reptanie, ktoré sa dvíha zo všetkých strán. Ó, milovaná vlasť! Ani trochu ťa nesúdim opovážlivo, pretože ťa súdim podľa tvojich vlastných slov: Ex ore tuo te judico. Niet už mravnosti, niet už spravodlivosti; všetko mizne, všetko uvädá, všetko treba obnoviť. Spoločnosť potrebuje všeobecné reformy. Taká je mienka, vychádzajúca zo všetkých, ktorým nie je osud vlasti ľahostajný. Tu sú teda výsledky, tu je ten dosiahnutý pokrok od čias keď sme vyhnali Boha.

Hovoríme: Niet už verejnej mravnosti, niet už spravodlivosti, niet už radosti ... Tieto výsledky vás udivujú. Ľahko sme ich mohli predvídať. Či nenapísal už pohanský mudrc, že ľahšie by sa postavilo mesto vo vzduchu než spoločnosť bez Boha? Čo neriekol rímsky rečník, že s úctou k božstvu zároveň mizne poctivosť, verejná bezpečnosť a najznamenitejšia z cností - spravodlivosť? Či neoznámil dôraznejšou rečou Duch Svätý, že všade, kde panujú bezbožníci, ľudia nemôžu očakávať nič než skazu? Regnantibus impiis ruinae hominum. A ešte čujme: Nedozierna prázdnota a nuda sa rozmohla v spoločnosti. Ľahko je mi to uveriť, veď miesto, ktoré patrí Bohu, je prázdne.

Zisťujete, že všeobecná reforma je nevyhnutná. Áno, skutočne, súhlasím s vami; je treba reformovať túto spoločnosť, ktorá neverí v Boha, alebo si tak aspoň počína, ako by neverila. A prvým článkom reformného programu, by mal byť prvý článok Vyznania viery: Verím v Boha. Credo in Deum. Naučte opäť, znovu naučte toto pokolenie vravieť Verím v Boha, naučte ho žiť podľa tejto viery. Začnime už konečne vyučovať kresťanské náboženstvo, namiesto planého rečnenia o kresťanstve. Nestačí vymyslieť nový trisagon a donekonečna omielať trikrát nič. Poukazujete stále na zlo, ale neužívate liek. Hovoríte o kresťanstve, ale o kresťanské skutky nedbáte. Viera bez skutkov je mřtva. O živú vieru prosme. A tvárnosť spoločnosti bude obnovená.

Kým neožije katolícka ústava, Boh nenechá trvalím žiadne zriedenie; ani to, ktoré by budilo zdanie ľudského práva alebo práva Božieho. Ježiš Kristus je stále medzi nami prvým majestátom. A tak nie je viac priateľom svojej vlasti ten, čo nie je kresťanom; je nepriateľom. Podľa slov svätého Ambrózia: Sed ipsi se amore patriae qui Christo invidet, abdicarunt. Tí, čo nenávidia Krista, nemilujú svoju vlasť.

Z franc. preložil E.F.

14. 11. 2011

Úspechy heréziarchu Martina Luthera

Don Pietro Leone Monselice

V dnešných časoch ohromnej nevedomosti a radikálneho zmätku, keď dokonca aj najvyššie stupne katolíckej hierarchie nachádzajú potechu v chválach na Martina Luthera ( viď. odkaz pod textom), nezaškodí v skratke predstaviť a zhodnotiť jeho teológiu.

Lutherova teológia

Ako Franz Schmidberger SSPX správne ukázal v svojom článku k tejto téme, Lutherova teológia sa dá zhrnúť do týchto bodov: Sola Scriptura, Sola Fides, Sola Gratia a Solus Deus Pozrime sa na tieto body vo svetle katolíckej viery.

1.Sola Scriptura

Prvá Lutherova téza predkladá tvrdenie, že viera spočíva výlučne na Svätom Písme a že je to samo Písmo, ktorým sa Písmo vykladá, čo v skutočnosti znamená, že interpretácia je úplne a výhradne ponechaná čitateľovi. Katolícka Cirkev, v deklarácii Tridentského koncilu (s.4, 1546), ktorú zopakoval aj Prvý Vatikánsky koncil (s.3c.2) učí, že viera spočíva na Božom Zjavení, zvanom aj Depositum Fidei a toto Zjavenie pozostáva z Písma Svätého a Tradície, teda má písanú a ústne odovzdávanú časť. Autorita nad Depostiom Fidei neprislúcha jedincovi, ale Cirkvi. Cirkev ustanovila, ktoré knihy patria do kánonu Svätého Písma a Cirkev tieto knihy spolu s orálne odovzdávaným odkazom vykladá a interpretuje a tak formálne definuje články viery. Napríklad Nanebovstúpenie Pána je článkom viery, ktorý pochádza z Písma, Nanebovzatie Panny Márie zasa patrí medzi články viery, ktoré Cirkev definovala na základe ústnej Tradície.

2.Sola Fides

Druhá Lutherova téza tvrdí, že človek ku spaseniu potrebuje len vieru. Nie vieru a skutky, ako učí Cirkev. V tejto súvislosti cituje Tridentský koncil (s.6 c.10) slová z Listu sv. Jakuba 2,24: "Vidíte, že človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery. " Preto obe, viera aj láska (teda skutky lásky) sú pre spásu nevyhnutné, Martin Luther ale tvrdí, že stačí iba viera. Luther preto nechal odstrániť spomínaný Jakubov list, ktorý jasne vyjadroval katolícku náuku, zo zoznamu kanonických kníh. Tu pozorujeme, že Luther bol motivovaný ani nie tak Písmom Svätým, ako vlastnými subjektivistickými domnienkami. Rovnako si počínal aj pri iných častiach Biblie, ktoré podľa svojej zvrátenej vôle odstraňoval, ako sa mu kde hodilo. Je dôležité si uvedomiť, že Lutherov pojem viery je veľmi odlišný od katolíckeho. Podľa neho, viera je vlastne len dôvera, že Boh vo svojom milosrdenstve pre Kristove zásluhy človeku odpustí. Katolícka koncepcia hovorí o viere, ako o úkone prijatia Božieho Zjavenia, pre nič iné ako pre autoritu Toho, ktorý ho človeku zjavuje, teda Boha samotného. Luther katolícku vieru stratil v tom okamihu, keď prvý krát poprel jeden z článkov viery, pretože kto poprie čo i len jeden z článkov viery, popiera autoritu samotného Boha.

3.Sola Gratia

V treťom postuláte Luther tvrdí, že v dôsledku dedičného hriechu bola ľudská prirodzenosť úplne porušená, a človek sa stal absolútne neschopným konať slobodne a morálne zároveň a tiež sa stal neschopným pochopiť náboženskú pravdu. Odtiaľ potom uzatvára, že Božia milosť nedokáže človeka uzdraviť, dokáže iba zakryť jeho hriechy. Cirkev naopak učí, že ľudská prirodzenosť padla a je poškodená, ale môže byť Milosťou uzdravená. Človek dokáže pravdu skrytú v náboženstve spoznať a pochopiť a má slobodnú vôľu spolupracovať s Milosťou a tak dokáže konať morálne a cnostne, hoci to vyžaduje veľké úsilie.

4. Solus Deus

Štvrtá Lutherova doktrína znamená, že spása pochádza priamo od Boha a nijako nie cez Cirkev, cez kňazstvo, sviatosti, príhovor Svätej Božej Matky a svätých. Luther tvrdí, že existuje len priamy prístup k Bohu. Neuznáva dvojaké vnútorné spojenie medzi Bohom a Cirkvou. Toto dvojaké spojenie je toto:

a. Boh, mocou svojho Božského a nebeského majestátu ustanovil hierarchický poriadok vo všetkých veciach, prirodzených aj nadprirodzených, v nebi, očistci i pekle a prostredníctvom tohto hierarchického usporiadania uskutočňuje svoje Božské plány Vykúpenie uskutočnil skrze "FIAT" Blahoslavenej Márie, skrze vtelenie, umučenie a smrť svojho Syna a s pomocou svätej katolíckej Cirkvi a jej sviatostí.

b. Okrem toho, Boh v osobe Ježiša Krista predĺžil svoj pozemský život a dielo práve prostredníctvom svojej Cirkvi. Svoj život na zemi skrze Cirkev, ktorá je jeho mystickým telom a svoje dielo skrze sviatosti, kde účinkuje in propria persona. Najvelebnejší a najslávnejší príklad jeho diela je Svätá omša, kde sa neprestajne, v každú dennú aj nočnú dobu obetuje Otcovi a bude tak robiť až do skončenia sveta. Luther vyznáva len dve sviatosti, krst a to čo nazýva večerou, teda náhradu Svätej omše, ktorej obetnú povahu rozhodne popieral.

Tak tu teda máme krátky súhrn Lutherovej náuky, ktorú v 41 článkoch odsúdil Lev X v "Damnatio in Globo" - prílohe bully "Exsurge Domine" v roku 1520, ako kacírsku, falošnú, škandálnu, urážajúcu zbožný sluch, zvádzajúcu jednoduché duše, pochádzajúcu od falošných vykladačov viery, ktorí vo svojej pyšnej zvedavosti usilujú o svetskú slávu a proti Apoštolovmu napomenutiu sa usilujú byť múdrejší, ako by mali byť." Podľa Kódexu kanonického práva heréza je "po prijatom krste tvrdošijné popieranie pravdy, ktorú treba veriť Božskou a Katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o tejto pravde." Keď Martin Luther poprel pravdy viery, stal sa formálnym heretikom a pre množstvo heréz, ktoré formuloval a učil, pre množstvo protestantských siekt, ktorých zrodu tak aktívne napomohol a pre ohromnú škodu, ktorú tak spôsobil Katolíckej Cirkvi, si zaslúži titul heréziarchu, princa medzi hereziarchami, alebo heréziarchu par excellence.

Omyly Martina Luthera.

1. Slovami "Sola Scriptura" , odmietol úlohu Cirkvi pri výklade Písma, avšak tým že odmietol úlohu Cirkvi, odmietol samotné Písmo, pretože skrze Cirkev sa dostávame k jeho pravému významu.

2. Slovami "Sola Fides", odmietol význam dobrých skutkov, ale odmietnutím skutkov odmietol aj vieru, lebo viera bez skutkov je mŕtva. ( Jak 2,17)

3. Slovami "Sola Gratia" odmietol úlohu slobodnej vôle, ale tým vlastne odmietol aj Milosť, pretože Milosť posväcujúca (okrem krstu detí) vždy vyžaduje spoluprácu slobodnej vôle.

4.Slovami "Solus Deus" odmietol úlohu Cirkvi, ale tým odmietol aj Boha, pretože práve Cirkev nás vedie k Bohu a v istom zmysle, ako mystické Kristovo Telo, je Cirkev Bohom. Inými slovami, pri svojom pátraní po podstate Písma, Viery, Milosti a Boha Luther tieto reality oddelil od iných, s ktorými sú neoddeliteľne spojené ako Cirkev učiaca, skutky, slobodná vôľa a Cirkev posväcujúca a tak ich podstatu definitívne stratil. Vo všetkých štyroch prípadoch Luther zavrhnúc jednotlivé elementy viery, prišiel o schopnosť porozumieť celému Zjaveniu, tak ako židia odmietnutím Mesiáša prestali chápať celé Zjavenie, lebo Mesiáš je kľúč k jeho zmyslu. Preto možno na Luthera oprávnene použiť slová, ktoré náš Pán povedal o židoch "Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má." (Mt. 13.12).

Esencia Lutherovej teológie

Ak by sme chceli zhrnúť Lutherovu teológiu jedným slovom, bol by to subjektivizmus. Namiesto toho, aby skrze podriadenie sa autorite Cirkvi získal poznanie viery, poznanie jej pravej interpretácie a tútovieru aj prijal, Luther sám sebe ustanovil objekt viery (Písmo) a jeho pravdivú interpretáciu. Tým nahradil úkon viery, ktorý podľa Katolíckej Cirkvi pozostáva v prijatí celého korpusu objektívnej Katolíckej dogmy, čisto subjektívnym stavom mysle, ktorý je daný konkrétnou osobou a jej osobným vzťahom k Bohu. Psychologickým koreňom tohoto subjektivizmu je pravdepodobne Lutherov hlboký pocit viny, ktorý je jasne viditeľný v jeho doktríne o absolútne porušenej ľudskej prirodzenosti. Romano Amerio ukazuje v "Iota unum" že tento subjektivizmus je jasne vyjadrený v jeho 29. téze: "Otvorila sa pred nami cesta zbaviť koncily ich autority a slobodne protirečiť ich dekrétom a sebavedome vyznávať čokoľvek sa nám zdá pravdivé". Tak možno štyri Lutherove doktríny vyjadriť jedným a priliehavejším "Solus Martinus Lutherus".

Dedičstvo Martina Luthera

Lutherovo dedičstvo neprebýva len medzi protestantskými sektami, ale posledných 50 rokov aj v srdci Katolíckej Cirkvi a všeobecne v modernej mentalite vôbec. Medzi katolíkmi dnes rozpoznávame Lutherove dedičstvo v náukách, primiešavaných čas od času k čisto katolíckych doktrínam, ako napríklad tá o samovysvetliteľnosti Svätého Písma, o Cirkvi ako inštitúcii výhradne ľudskej a hriešnej, o Omši ako spomienkovej večeri, o kňazovi ako predsedovi liturgického zhromaždenia. Jeho dedičstvo rozoznávame v radikálnom subjektivizme, ktorý je masovo rozšírený medzi dnešnými katolíkmi, neschopnými prijať fakt, že viera je objektívne pravdivá, a je ju treba tak vyznávať a kázať a nie vyhľadávať spoločenstvo s inými vyznaniami a náboženstvami v mene neurčitého a vágneho ekumenizmu. Toto dedičstvo tiež pozorujeme v radikálnom subjektivizme, ktorý je v opozícií s konceptom dogmy, herézy a anathemy, v individualizme, ktorý hľadá priamy vzťah s Bohom a vo všetkých veciach vykazuje Cirkev, kňazstvo a sviatosti, najmä spoveď a Omšu na vedľajšiu koľaj. Protestantské prvky nachádzame v hojne v charizmatickom hnutí v Katolíckej Cirkvi a to v rozsahu, kedy už treba hovoriť o otvorenom opustení Cirkvi, dogiem a sviatostí, ktoré sú oným, priamym vzťahom s Bohom nahradené. Nad slnko jasnejšie sú tieto prvky prítomné v skupine zvanej Neokatechumenátna cesta, kde sa proklamuje radikálna hriešnosť človeka, popiera pravá prirodzenosť Cirkvi, sakramentálne kňazstvo, obetný charakter omše, popiera sa Skutočná Prítomnosť, rozširujú pochybnosti o transubstanciácií, znižuje dôležitosť sviatostnej spovede a učí samovysvetliteľnosť Písma. Spojenie Luthera s modernou mentalitou, je viac ako zreteľné, ak zvážime, že mohutný prúd subjektivizmu, ktorý vydláždil cestu Descartesovi, Kantovi, Hegelovi, Marxovi, Nietzschemu, Sartrovi a modernej filozofii vôbec, ktorá odviedla svet od Boha a pravdy, od dobra a krásy k ateizmu a nihilizmu, vďačí za svoj vznik a existenciu práve Lutherovi. Vo svetle týchto úvah je ťažké pochopiť, prečo by mali mať dnešní katolíci potrebu velebiť dielo Martina Luthera.

Domnelé zásluhy Martina Luthera

Niektorí chvália Luthera pre jeho úprimnosť, pre jeho dôveru v Boha, pre jasnosť jeho doktrín, pre jeho usilovnosť a svedomitosť, ale tieto kvality, majú cenu iba ak sú spojené s objektívnou realitou, s objektívnou pravdou a dobrom. Ale u Luthera to tak nie je, pretože on nahrádza objektívnu pravdu úprimnosťou, oddeľuje dôveru, jasnosť a svedomitosť od kritérií, ktoré im dávajú cenu, oddeľuje dôveru od autority Boha a Cirkvi, oddeľuje jasnosť od vnútorných vlastností pravdy, oddeľuje svedomitosť od morálneho zákona, ktorej je ona podriadená. Tak sa jeho úprimnosť, dôvera, jasnosť a svedomitosť stávajú len subjektívnymi stavmi mysle jednotlivca a preto sú morálne indiferentné. Predstavujú len postranné prejavy jeho radikálneho subjektivizmu. Iní ho chvália za útok na morálne poklesky kléru a cirkevnej hierarchie v jeho dobe, hoci on sám len ťažko môže slúžiť za model katolíckej mravnosti, ako katolícky kňaz "ženatý" s mníškou, psychotický, nenávistný rúhač, ktorý učil: "Pecca fortier, sed crede fortius - Silno hreš ale silnejšie ver!" Nech už bola škoda, ktorú Cirkvi spôsobil ktorýkoľvek zhýralý a chamtivý klerik jeho čias akákoľvek veľká, určite bola menšia ako tá, ktorú spôsobil Luther. Nehovorím o občianskej vojne, ktorú vyvolal v Nemecku, ani o náboženskom rozdelení v celej Európe, ale o škode, ktorú spôsobil obrovskému množstvu nesmrteľných duší skrze zohavenie katolíckej viery. Nie, skutočné dobro, ktoré z Lutherovej reformácie prišlo je to, ktorému Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve dovolil vzklíčiť medzi toľkými a takými veľkými zlami, menovite Tridentský koncil, ktorý na večné veky uzákonil Rímsky rítus a ktorý na základe Písma a Tradície raz a navždy dogmaticky definoval Božskú a Katolícku vieru, o dedičnom hriechu, ospravedlnení z viery a skutkov, o zásluhách, o sviatostiach, o očistci, o úcte k svätým a o odpustkoch, takže nasledujúce generácie katolíkov mohli čerpať nesmierne milosti a poznávať večné pravdy a príjmajúc ich v duchu zbožnej pokory a poslušnosti, žiť podľa nich pre slávu Trojjediného Boha a spásu svojich duší.

(1)http://www.catholicherald.co.uk/news/2011/09/23/full-text-popes-speech-to-lutheran-leaders/

Preložil Jozef Duháček

10. 11. 2011

Luis de Granada: Hriešnikov sprievodca

Ctihodný Luis z Granady OP bol obľúbeným duchovným spisovateľom sv. Jána z Kríža, sv. Františka Saleského, sv. Karola Boromejského, sv. Vincenta z Pauly a sv. Ruženy Limskej. Svätá Terézia z Avily pripisovala tejto knihe zásluhy na obrátení viac než milióna duší v jej dobe!„Všetci sme určení pre jedno alebo pre druhé,“ hovorí ctihodný Luis, „buď večne kraľovať s Bohom v nebi alebo večne horieť s diablami v pekle.“ Táto skutočnosť, ktorej nemôžeme uniknúť, ožíva na každej stránke tohto majstrovsky napísaného diela. Jeho opis zúfalstva v pekle zbaví aj toho najtvrdohlavejšieho hriešnika túžby naďalej hrešiť. Klasické výhovorky ľudí, napríklad plán obrátiť sa v neskoršom období a ťažkosti pri praktizovaní čností, sú úplne zničené. Ctihodný Luis nám navyše ukazuje, že hriešnikov život pre zožierajúce svedomie je pre neho neustálym súžením už tu na zemi. Praktizovanie čností prináša prisľúbenie neba a nádhernú radosť čistého svedomia i mnohé výhody svätosti!Kniha Hriešnikov sprievodca je veľmi zrozumiteľná kniha, ktorá preráža náboženskú hmlu dnešnej doby. Strháva pôvab hriechu a posilňuje dušu, aby odhodlane praktizovala kresťanské čnosti – tie pravé bohatstvá, ktoré ju budú sprevádzať za hrob.





Kniha vyšla v roku 2011 vo vydavateľstve Olivovník.
Počet strán: 466, formát: 125 x 190 mm,väzba: brožovaná

9. 11. 2011

Ďalšia tradičná omša na Slovensku

V obci Ptičie pri Humennom slúžia tradičnú sv. omšu, v kostole Blahoslavenej Panny Márie, každú sobotu o 7:30 ráno a každý prikázaný sviatok.



Deo gratias!

6. 11. 2011

O kňazstve

sv. Ján Zlatoústy

Preto je potrebné dôkladne sa starať, aby slovo Kristovo v nás bohato prebývalo (por. Kol 3,16). My sa nechystáme (len) na jeden druh vojny. Táto vojna je rozmanitá a vedú ju rozliční nepriatelia. Nie všetci disponujú jednou a tou istou zbraňou a snažia sa nás napadnúť nie rovnakým spôsobom. Preto kto má v úmysle viesť vojnu so všetkými, ten musí poznať všetky ich spôsoby, byť strelcom, pešiakom i jazdcom, bojujúcim na mori i pod hradbami. Komu je aká úloha vo vojnových zrážkach pridelená, tak aj odráža útočiacich nepriateľov. Ak ten, kto chce zvíťaziť, nebude zbehlý vo všetkých oblastiach tohto umenia, potom diabol aj cez jednu časť, ak ostane zanedbaná, dokáže preniesť svojich lupičov a uchvátiť ovce. Ale nebude taký smelý, keď zbadá pastiera vystupovať s plnou znalosťou a dobre si počínať vo všetkých jeho úkladoch a tak je potrebné ohradiť sa vo všetkých častiach. Kým je mesto ohradené zo všetkých strán, do tej doby sa nachádza v dokonalej bezstarostnosti, smeje sa tým, čo ho chcú obsadiť. No keď niekto naruší jeho hradbu, hoci čo i len v rozmere brány, už nemá osoh z obkolesenej hradby, hoci by jej ostatné časti ostali pevné. Tak aj Božie mesto, keď je z každej strany obkolesené namiesto hradby prezieravosťou a rozvážnosťou pastiera, všetky útoky napriateľov obracia na ich hanbu a posmech a žijúci v meste ostanú nedotknutí.

Ak sa však niekomu podarí narušiť nejakú jeho časť, hoci aj všetko nenaruší, od tej časti, dá sa povedať, nakazí sa i všetko ostatné. Aký je užitok z toho, že bude dobre zápasiť s pohanmi, ale vyplienia ho Židia? Alebo bude odolávať tým aj druhým, a uchvátia ho manichejci? Alebo po víťazstve nad tými, tí, čo šíria učenie o osude, začnú zabíjať ovce nachádzajúce sa vnútri? Ale načo tu vypočítavať všetky diabolské herézy? Ak pastier nedokáže dobre odrážať všetky tieto bludy, potom vlk môže aj prostredníctvom jedného pohltiť množstvo oviec.

Prevzaté z knihy Sv. Ján Zlatoústy: O kňazstve. Petra, Prešov 2000
Preložil Mgr. Marek Durlak