Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

30. 10. 2011

O sviatku Krista Kráľa

Dr. Rudolf Kaschewsky

Jedinou slávnosťou (solemnitas), ktorá bola v liturgickom kalenári po 2.Vatikánskom koncile (1969) premiestnená na iný deň ako v tradičnom kalendári je sviatok Krista Kráľa. Teda ako je známe,bola presunutá z poslednej októbrovej nedele na poslednú nedeľu cirkevného roku- na nedeľu „konca sveta“ a Posledného súdu. Malo byť tak Kristovo kraľovanie presunuté takpovediac na „na neurčitý čas“ ? (Názov sviatku bol podobne nepatrne pozmenený: 1969: Domini Nostri Iesu Christi universorum Regis voči do roku 1962 jasne používanému: Domini Nostri Iesu Christi Regis. Čo sa myslí pod zvláštnou vsuvkou „universorum“ v novom názve? Znamená množné číslo stredného rodu universum, že Pán už nie je prvotne Kráľ našich sŕdc,ale istého nejasného sveta,alebo dokonca viacerých takých svetov?)

Sviatok bol zavedený až 11. decembra 1925 pápežom Piom XI. (AAS 1925, s. 593-610), ale jeho korene sú oveľa staršie. O Pánovom kráľovstve svedčí nielen množstvo písomných záznamov (zo Starého a Nového zákona),ale aj samotná liturgia. Trebárs v textoch breviára a nedele adventu (Regem venturum Dominum), obdobia Vianoc či Zjavenia Pána (Hoc Signum magni Regis est); alebo napríklad pozdrav od Deviatnika Laus tibi Domine Rex aeternae gloriae ako aj Vexilla Regis prodeunt na Kvetnú nedeľu.
Preloženie sviatku doprevádzala aj presne startegicky prepracovaná zmena textov.Príkladom je hymnus na 1.vešpery sviatku Krista Kráľa Te saeculorum Principem.
V druhom verši zostalo z Scelesta turba clamitat / Regnare Christum nolumus („Bezbožný dav stále volá: Kristus nech nad nami už nepanuje!“) teraz harmonicky znejúce Quem prona adorant agmina / hymnisque laudant caelitum („Zástupy neba sklonené tebe spievajú pieseň chvál“) – t.j. bola odlomená koncovka veršu,ktorý tak teraz stráca zmysel. A v poslednom verši (Iesu tibi sit gloria) sa z riadka Qui septra mundi temperas stalo Qui cuncta amore temperas ( – modernej potrebe o harmóniu ide teda menej o to,aby boli znaky vládnutia usporiadané Pánom,ale aby „všetko bolo už len zmierené láskou“ – nesporne je to pekné želanie,ale je to naozaj zmyslom tohto hymnu?

Obidve strofy, ktoré hovoria o verejnom uctievaní Krista Kráľa skrze činitele národov, učiteľov a sudcov sú úplne vymazané a tak má hymnus už len šesť (namiesto osem) veršov. Vyradené verše znejú v latinskom origináli:

Te natiónum Praesides

Honóre tollant público,

Colant magístri, iúdices,

Leges et artes éxprimant.

Submíssa regum fúlgeant

Tibi dicáta insígnia:

Mitíque sceptro pátriam

Domósque subde cívium.

Tu je cítiť podprahovú tendenciu už v nepeknej stratégii: totiž oslabiť dokonalé vládnutie nášho Pána a Vykupiteľa nad všetkými oblasťami života,. (nedá sa tu zbaviť podozrenia, že tvorcovia nových textov sa spoliehali na to, že iba málokto si dá snahu zostaviť porovnanie starých a nových textov).
Rovnakému úsiliu sa pripisuje aj dátumové preloženie sviatku Krista Kráľa na nedeľu Konca sveta. Pôvodný dátum nebol totiž v žiadmnom prípade ľubovoľne vybraný. Tento sviatok predchádza sviatku Všetkých svätých. Priebeh udalostí z Ježišovho života na Zemi je zakončený; tento sviatok je akoby zhrnutím. A teda predtým ako slávime Glóriu všetkých svätých, je do popredia postavená Pánova Glória– quia Ipse est corona Sanctorum.
Preto sa musia všetci čo sú spätí s tradičnou liturgiou zasadzovať o to, aby posledná októbrová nedeľa zostala sviatkom Krista Kráľa.

Tieň vrhá v tejto jasnej situácii tvrdenie tých,ktorí uznaním doterajšieho pevného termínu spájajú úder voči dobru náboženskej slobody.Títo argumentujú,že zachovanie októbrového termínu je k tomu vhodné,že vládnutiu Krista Kráľa sa tým učiní zadosť.Podľa takého chápania by politické zoskupenia museli Katolícku cirkev vyhlásiť takpovediac za štátne náboženstvo a tým všetky ostatné kulty z verejného života vypudiť. Hoci v každom prípade v súkromnom živote by ich tolerovali. Štát by teda potom musel napr. presadzovať katolícke morálne učenie, zakázať potraty, rozvody atď,teda ich postaviť mimo zákon. Musel by potom následne aj policajne nariadiť nedeľné návštevy bohoslužieb.

Takáto argumentácia neuznáva, že právo na slobodu slova a náboženského vyznania (zakotvené v ústavách väčšiny štátov) sa zakladá na prirodzenom práve, ktoré má svoj pôvod v Bohu a nepodlieha politickým rokovaniam. Práve toto prirodzené právo ale zakazuje už eo ipso, teda bez toho,aby sa muselo odkazovať na katolícke morálne učenie (a tým skôr,aby vyžadovalo obmedzenie náboženskej slobody!) aj potraty a rozvody. Platí teda,že vládcovia krajín- a síce všetkých štátov!-toto (prirodzene vznikajúce) spojenie na prirodzené právo dôrazne pripomínajú. Náboženská sloboda a právo na život aj pre nenarodených ako aj nedotknuteľnosť manželstva a rodiny vyrastajú akoby na jednom kmeni, totiž na prirodzenom práve (por. prepracovaný komentár Wolfgang Waldstein: Ins Herz geschrieben: das Naturrecht als Fundament einer menschlichen Gesellschaft. Augsburg 2010.)
(Výhrady niektorých pápežov novoveku cca. od roku 1790 po 19. storočie, voči princípu náboženskej slobody predstavujú avšak nadmernú reakciu na výstrelky Francúzskej revolúcie;ranná Cirkev-ako sme poukázali množstvom citátov-vždy podporovala slobodu vierovyzvania ako dobro; por. „Credere non potest nisi volens“, UNA VOCE KORRESPONDENZ Heft 3/2008.)

Záver: Malo by sa trvať na zdôrazňovaní poslednej októbrovej nedele ako sviatku Krista Kráľa. Lebo tento deň ponúka záruku za to, že nepodľahneme pokušeniu presúvať vedome či nevedome vládnutie Krista Pána na koniec sveta, teda na deň svätého Dindyho („nikoho“). Ale že naopak celý náš život a všetko úsilie,aj v každodennej oblasti,bez škrtov a odkladania,podriadime Jeho láskavému vládnutiu. Táto povinnosť platí bez výnimky- úplne nezávisle od toho, či štát takéto zameranie na Krista Kráľa schvaľuje,dokonca podporuje alebo či koná diametrálne voči tomu či je neutrálny. Rešpektovanie náboženskej slobody tomu v každom prípade neuškodí.

Zdroj: http://introibo.net/temp/christkoenigsfest.pdf

Preložil Peter Sklenár

29. 10. 2011

O telesnej kráse Matky Božej

Jozef Duháček

Blahoslavená Panna Mária bola a stále pre katolíckych umelcov je veľmi vyhľadávaným objektom. Úcta, ktorou katolíci zahŕňajú Božiu Matku sa prejavuje v úsilí zachytiť ju v rozličných udalostiach jej života, pri zvestovaní, pod krížom, s mŕtvym Synom v náručí, pričom umelci sa usilujú zachytiť najmä jej vnútorné rozpoloženie, smútok, radosť, pokoru všetko prežiarené jej nevýslovnou svätosťou. Ako ale Panna Mária naozaj vyzerala?

K povahe zovňajšieho vzhľadu Márie Panny možno uviesť všetky dôvody, ktoré sa uvádzajú v Kristologických pojednaniach o telesnej kráse Syna Božieho.

Pretože ľudská prirodzenosť a s ňou aj telo Krista Pána boli hypostatickou úniou povýšené na vrchol dokonalosti, vylučuje táto dokonalosť z jeho tela každú vlastnosť, ktorá sa dokonalosti protiví, teda každú neúhľadnosť, nepeknosť, nepríjemnosť. Tak ako duša Krista Pána, bola od prvého okamihu svojho stvorenia a vliatia do tela, ktoré utvoril Duch Svätý v lone Panny Márie vybavená všetkými milosťami a darmi, ktoré jej pre hypostatickú úniu s Druhou Božskou osobou prislúchali, tak aj telo muselo byť vybavené ideálnou krásou, nad ktorú si väčšiu nemožno predstaviť. A pretože svoje telo Kristus prijal zo svojej Matky, treba z toho súdiť, že aj jej telo bolo, podobne ako aj jej duša, ozdobené všetkou telesnou krásou. Ak by nebolo jej telo takto krásne už od narodenia, musel ho Duch Svätý okrášliť v okamihu vtelenia, keď si z jej tela zobral Telo Boží Syn. Rozumne sa nedá tvrdiť, že by Duch Svätý vytvoril Kristovi krásne telo z nepekného tela bez zvláštneho zázraku. A keďže zázraky sa nepripúšťajú tam, kde stačí prirodzený dôvod, je preto namieste tvrdiť, že telo Panny Márie bolo krásne od narodenia.

Treba mať ďalej na zreteli, že Panna Mária bola počatá bez dedičného hriechu. A keďže všetka mrzkosť a nízkosť ľudskej telesnej schránky je následkom dedičného hriechu, ktorý nielen že pripravil dušu o jej nadprirodzený lesk milosti posväcujúcej, ale zároveň oslabil a znížil dokonalosť a silu duševných i telesných mohutností a vlastností, nemohla blahoslavená Panna, bez hriechu počatá, týmito neblahými dopadmi hriechu trpieť.

Všetky diela Bohom bezprostredne vytvorené sú dokonale primerané jeho ideám a plánom a teda sú dokonalé. Nemožno pochybovať, že Eva, ktorú Boh sám bezprostredne vytvoril, bola telesne krásna. A preto sa nedá pripustiť, že by druhá Eva, ktorá je ráde duševnom tak nevýslovne nad prvú Evu vyvýšená, by v ráde telesnom bola za ňou zaostávala. I keď Máriu Boh nestvoril bezprostredne, do jej počatia priamo zasiahol a ochránil ju od dedičného hriechu, preto teda nemohol pripustiť, aby dôsledky dedičného hriechu mali vplyv na vzhľad jej tela. A keďže tak nie len jej duša, ale aj jej telo bolo primerané predstave, ktorú mal Boh od večnosti o Matke svojho Syna, preto je oprávnené tvrdiť, že bola telesne mimoriadne krásna.

Blahoslavená Panna bola od okamihu svojho počatia nie len bez prvotného hriechu, ale bola obdarená všetkými milosťami, potrebnými aby sa pripravila na svoju úlohu, na ktorú bola od večnosti Bohom určená. A keďže nadprirodzená milosť zušľachťuje a zdokonaľuje prirodzenosť, so všetkými vlohami, súčasťami a vlastnosťami, musela v prípade Márie, ktorá oplývla milosťou viac ako všetci ľudia, ba viac ako anjeli, musela táto milosť zušľachtiť a zdokonaliť aj jej telesný vzhľad. A preto bolo úplne prirodzené, ba nevyhnutné, aby vnútorná krása jej duše prežiarila aj jej telo, dodajúc mu nadprirodzený pôvab, krásu a príjemnosť.

Hoci Cirkev o kráse Panny Márie zatiaľ dogmaticky nič nepovedala, pre kresťanský ľud je nemožné predstaviť si jej telesnú schránku inak ako mimoriadne krásnu. To že by nesmiernej kráse jej duše nezodpovedala aj dokonalá krása jej tela je myšlienka, ktorá sa každému kresťanovi prieči. Inak ako prekrásnu si Máriu predstaviť nevieme.

Stalo sa bezpochyby riadením Božskej prozreteľnosti, že nemáme skutočný obraz Panny Márie. Boží úmysel je, aby kresťanskí umelci hľadali a nachádzali stále dokonalejšie spôsoby ako znázorniť Blahoslavenú Pannu a tak velebne, vznešene a nádherne, aby stále lepšie a lepšie vystihovali Božiu ideu o Matke jeho Syna. Ale ani najlepší umelec nedokáže zachytiť jej nebeskú krásu, ani najväčší talent nedokáže spojiť v hmote protiklady ako materstvo a ustavičné panenstvo. To dokázala vymyslieť a uskutočniť len Božia všemohúcnosť. A ako mnohí teológovia učia, tu Boh poriadne začrel do hlbín svojej všemohúcnosti, keď zariadil, aby žena stvorená a narodená v čase počala a porodila Toho, ktorého počal Boh Otec pred všetkými vekmi. Väčšiu milosť by pri všetkej svojej všemohúcnosti Boh človeku dať nemohol.

A napriek nesmiernej kráse, ktorou Blahoslavená Panna oplývala, táto krása v nikom nebudila hriešne myšlienky či nezriadené žiadosti a ako hovorí sv. Tomáš z Villanovy, robila zo svojich pozorovateľov panicov a panny. Z jej panenstva klíčilo a rodilo sa zasa panenstvo.

Pred pár dňami prebleskla v českých novinách správa, že neznámy zlodej ukradol z podstavca vzácnu bronzovú sochu Zvestovanie Panny Márie od pražského sochára Pavla Purkrabka.

http://praha.idnes.cz/v-bohdanci-zlodej-ukradl-sochu-majitel-vypsal-odmenu-pul-milionu-phl-/praha-zpravy.aspx?c=A110919_133915_praha-zpravy_ab

http://www.lidovky.cz/sochu-panny-marie-nahore-bez-ukradli-za-jeji-nalezeni-je-odmena-pbs-/ln_domov.asp?c=A110919_152457_ln_domov_spa

Socha bola inštalovaná v obci Bohdaneč u Zbraslavic na Kutnohorsku. Táto správa vo mne vzbudila mimoriadny hnus a pohoršenie. Zdrojom pohoršenia nebola krádež, ale socha samotná. Je mi jasné, že hľadať medzi dnešnými umelcami Berniniho alebo Michelangela je naivné a preto nečakám, že dnešné zobrazenia Panny Márie budú vynikať dokonalosťou formy, ale zobrazovať Božiu Matku ako nahatú puberťáčku je priveľa. To je rúhanie, to je urážka, Márie, Boha ktorý ju vyvolil a naplnil milosťou, jej Syna a aj nás čo ju milujeme a ctíme. A čo na to Cirkev? Pokarhala sochára, či dokonca uvalila na neho trest a zakázala blasfemickú sochu vystaviť? Naopak, sochu posvätil kálovohradecký biskup Kajnek, čím sa jej dostalo, v očiach jednoduchého veriaceho ľudu, cirkevného schálenia. Hoci je krádež hriech, blahorečím tomu, čo takouto cestou odstránil a zničil tento nanajvýš opovrhnutiahodný pomník ľudskej spupnosti a hlúposti.

Bože, dokedy sa bude rúhať nepriateľ? Vari naveky bude protivník urážať tvoje meno? Prečo odťahuješ svoju ruku a prečo v lone držíš pravicu? Pamätaj, Pane, na to, že sa to tebe rúha nepriateľ a nerozumný ľud tvoje meno uráža. Tí, čo ťa nenávidia, ryčia uprostred tvojho miesta svätého, vztyčujú svoje zástavy na znak víťazstva. Vstaň, Bože, a ujmi sa svojej veci, maj na pamäti urážky, ktorými ťa hlupák častuje deň čo deň. Nezabúdaj na krik svojich nepriateľov, veď hurhaj vzbúrencov sa stále stupňuje.

23. 10. 2011

Proticirkev a jej tri dogmy

Giovanni Papini

V tom storočí, ktoré sa ako blato šíri medzi marinistickou a jansenistickou záhradou sedemnásteho storočia a medzi romantickým a idealistickým lesom devätnásteho storočia, v storočí Arkádie a guilotíny, ktoré miesto storočia Voltairovho a Rousseauovho malo by sa volať spravodlivejšie storočím Casanovu a Cagliostra, utvorili sa hlavné dogmy Proticirkvi. Ak sedemnáste storočie je "storočím v delíriu" a devätnáste soročie "storočím stupídnym", osemnáste storočie je par excellence storočím heretickým. Šestnáste storočie, ktoré pre rozličných reformátorov skôr by si zaslúžilo tohto mena, bolo ešte storočím kresťanským, storočím viery. Najkonfúznejší a najbľabotavejší schizmatici pociťovali ešte vždy Zjavenie ako serióznu vec a usilovali sa - ako v stredoveku - premiestiť pravý osud človeka z tohto života zeme a času do neba a do večnosti.

V osemnástom storočí sa veci zmenily. Namiesto tetanu fanatizmu nastupujú suchoty skepticizmu; po zradnom pesimizme kalvinistov nasledoval hlúpy optimizmus osvietencov. Biblia, uctievaná a komentovaná ako slovo Božie, stala sa terčom jedovatých posmievačných šípov; čosi podobného, ako sa stalo Olympu v oktávach Posmechu bohov. Protestanti povstali proti Rímu: banda voltairiánska a holbachovská vzbúrili sa proti Rímu aj proti Nebu; a nešlo už len o to, ako zahrdúsiť pápeža, o čom snívali opití lenivci bourbonskí, ale, ako to opakoval pán de Ferney, d´écraser l´infame, Boha.

A prv než doktor Guillotin, advokát Robespiere a nadporučík Buonaparte vyvodili zákonité dôsledky triumfujúcich axióm zločinného storočia, odtínajúc mnoho tisíc hláv, aby zaistili slobodu myšlienky a aby podrobili Európu kúre usilovného krvácania, stanovili sa už tri základné dogmy proticirkvi.
Prvá: človek sa rodí prirodzene dobrý.
Druhá: ľudstvo, vďaka emancipácii myšlienky a objavom vedy, kráča čoraz rýchlejšie k nepostihnuteľným métam pokroku.
Tretia: teda z raja sa budeme radovať tu na zemi, a jedine na zemi, v najbližšej budúcnosti.
Absolútny opak náuky katolíckej, t.j. kresťanstva. Dogma o prirodzenej dobrote človeka poprela dedičný hriech; dogma o nepostihnuteľnom pokroku bola protipólom katolíckeho princípu, podľa ktorého pokrok môže byť len mravný, vnútorný a osobný; dogma o budúcej pozemskej blaženosti samý stred kresťanského života, ktorý celý spočíva na živote posmrtnom a pokladá Zem za úzku a úbohú predsieň Večnosti.
Zhruba poldruha storočia prešlo, čo tieto tri dogmy prehlásené všeobecnou sprostotou storočia, ktoré videlo umierať Bossueta a rodiť sa Manzoniho, založili poroty proticirkvi. Akých potvrdení alebo akých popretí pribudlo v týchto pätnástich desaťročiach novému krédu neveriacich?
Nechajme zčasti zámerne repliky katolíckej apologetiky, ktoré keby sme do tejto kauzy pribrali, mohli by byť zamietnuté ako tendenčné a podozrivé. Oživme radšej zároveň, s vývodmi skúseností dejinných neuzhovorené, výpovede jedného Žida, jedného satanistu a jedného schizmatika.

Sigmund Freud pochoval, podla mňa navždy, rousseauovský mýtus o prirodzenej dobrote človeka. Tým, že ukázal v súhlase so sv. Augustínom a de Maistrom, aká perverzita čupí v detskej duši a aké podsvetia hanebnosti zatvárajú v sebe duše tzv. "slušných osôb", Freud potvrdil - hoci katolícki moralisti to nepotrebovali - neodškriepitelnú pravdu dedičného hriechu.
Čo sa pokroku týka, ktorkoľvek má oči, môže vidieť dnes lepšie ako na konci osemnásteho storočia, aké následky mali vedecké vymoženosti a všakovaké oslobodenia vonkajšie, ak ich nesprevádza účinná mravná očista duše. Kľaňanie sa praktickej a fyzickej moci uvoľnilo, naopak, najsurovejšie hlbiny človeka. Odtrhlo ho od kontemplácie a vnútornej dokonalosti, aby ho štvalo k spitému a násilnému dobývaniu sveta, aby ho spravilo strojom, ovládaným strojmi, číslom, ovládaným číslami.
Moderný človek, ako ho vytvoril pokrok, ohlásený a pripravený osemnástym storočím, je barbar v delíriu, ktorý si však môže kyjakom poslúžiť z obrovských síl prírody a mechaniky, aby ukojil svoje dravé, ničivé a orgiacké pudy. Baudelaire, autor Litánií k Satanovi, ponúka tu uzáver: "Jediný autentický pokrok je v umenšovaní stôp dedičného hriechu."

O raji na zemi, podľa prisľúbenia Proticirkvi a podľa pomoci vedy, máme prvú úlomkovitú skúsenosť v Republike Sovietov. Ale vlastne u Rusa - azda najväčšieho z Rusov - u Dostojevského, nachádzame dôkaz besnej nespravodlivosti, ktorá by stvorila, aj v zmysle ateistov, pozemský raj. Tento raj by sme dosiahli podľa jeho prorokov len za cenu úsilí, námah, utrpení, mučeníctva bezpočetných generácií. Naši potomci budú azda jedného dňa šťastní len za nešťastie svojich ďalekých predchodcov. Ale kto môže prijať blaženosť takto zaplatenú? Alebo aké ospravedlnenie, akú náhradu by mali konečné muky tých, ktorí trpeli a umierali bez toho, aby boli dostali čo i len splátky radosti?
Všetci sa pamätajú na vášnivé rozhovory Ivana Karamazova, ktoré vyjadrujú jeho hlboký mravný odpor pre budúci raj, vynútený slzami toľkých trpiacich a slabých. Ivan Karamazov je ateista, priateľ diablov, no jednako nemôže sa rozhodnúť, aby pripustil, že mučenie miliónov nevinných detí, obetí, ostane bez akejkoľvek odplaty, ale pomáha jedine k tomu, aby pripravilo akýsi vek pokoja a zmierenia. Obetovaní, porazení, zabití nedostanú nič a nebudú môcť nič dostať podľa tejto laickej a diabolskej apokalypsy, nedostanú nijakú náhradu - ba ani útechu, aby nakukli z pekla, ktorým prešli do Arkádie, ktorá povstane medzi tisícročiami. Zahubené davy obetovaných budú jednoducho len krvavou prsťou, aby z nej vyrástli budúce stromy života. Nespravodlivosť tak ukrutná a monštruózna je nepochopiteľná i pre nás kresťanov, a preto nemožná. Ale kresťanské učenie, tým, že kladie odplatu za pozemské zlo do večnosti a že predkladá každej individuálnej duši odmenu alebo trest, súhlasí nielen so Zjavením a logikou, ale aj s najelementárnejšími požiadavkami tohto zmyslu spravodlivosti, ktorý inšpiruje myšlienku všetkých ľudí, nech je ich viera akákoľvek.

Tri falošné dogmy Proticirkvi oslabujú alebo popierajú aj tí, ktorí nepatria k neomylnej Cirkvi.

Preložil Mikuláš Šprinc, vydal Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1943

21. 10. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (4.)

Juraj Sirotný

2.8 Výsledok koncilu - Aggiornamento

Bartnik v pozícii obhajcu aggiornamenta tento fenomén charakterizuje takto: „Koncil vystavil vieru a náuku Cirkvi do nového svetla. Neuzavrel sa do vnútrocirkevnej problematiky, ale mnohostranne predstavil vzťahy medzi Cirkvou a svetom. Ukázal tiež Cirkev ako jediný znak, prostredníctvom ktorého môže byť vykúpený ľudský rod...Vatikánsky koncil poskytol Cirkvi univerzálnu veľkosť, ktorá sa otvára ponad všetkých ľudí, ktorí žijú v rôznych náboženských a kultúrnych systémoch, od ideových až po ateistické. Cirkev primäl k dialógu so svetom ľudí, s náboženstvami, s kultúrami, náukami, a s technikou.“ Duchom koncilu je určite aggiornamento; otvorenie okien a dverí do sveta. Odohrala sa dokonalá zmena, o ktorej svedčí sám Pavol VI., ktorý hovorí o prepracovaní cirkevnej náuky, ktorá podlieha novému smerovaniu sveta, človeka, iných náboženstiev a kultúr. Vytvára sa nové „náboženstvo človeka“ a zdôrazňuje sa jeho hodnota. Aggiornamento presúva akcent z objektívnej určitosti, ktorou je depozit viery, na prírodnú sféru – človek, ľudskosť, svet.

3. „Plody“ II. vatikánskeho koncilu

Biskupi počas II. vatikánskeho koncilu prijali niekoľko dokumentov, ktoré pre tradicionalistov predstavujú vážny problém. Podľa ich tvrdení vážnym spôsobom menia jednotlivé články viery a prispievajú ku kríze v Cirkvi, ktorá sa prejavuje najmä odpadom od viery. Tým sa znehodnocuje základné poslanie Katolíckej cirkvi; a to privádzať duše k spáse.

3.1 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi – Lumen gentium

V odstavci 8 sa hovorí, že: Kristova cirkev ostáva (subsistit, jestvuje), trvá vo svojej konkrétnej forme existencie v Katolíckej cirkvi. Toto je podľa tradicionalistov veľmi nebezpečná formulácia, nakoľko subsistit nahradilo slovo est (je), čiže Katolícka cirkev je onou Kristovou cirkvou. Modernisti túto formuláciu presadili v dokumente zámerne, aby sa dali vyvodzovať progresivistické závery. Napríklad, že Cirkev sa v priebehu času môže prejavovať v iných náboženských spoločnostiach (rôznych kresťanských denomináciach a kultoch), alebo svojou existenciou sa môže aspoň čiastočne spolu podieľať s inými náboženstvami na spáse duší. Primát Katolíckej cirkvi sa tu relativizuje, pretože konzekvenciou týchto úvah môže byť, že rôzne náboženstvá sa medzi sebou líšia iba kvantitatívne.

3.1.1 Problém biskupskej kolegiality

Tento dokument tiež hovorí o „dvojitej autorite“ v Cirkvi, teda o autorite pápeža a autorite biskupov v jednote s pápežom. Podľa praxe, ktorá trvala v Cirkvi do koncilu, toto „biskupské spolurozhodovanie“ platilo iba počas trvania koncilu. Pápež Pavol VI. progresivistom dovolil, aby sa táto nová „kolegialita“ rozšírila aj mimo koncilovú dobu. To znamená, že sa narušuje pápežov univerzálny primát nad rímskou cirkvou a pokoncilové biskupské konferencie idú svojimi vlastnými cestami a tradicionalisti tento proces nazývajú vytváranie národných cirkví. Tento trend sa neskôr zavŕšil pri liturgickej reforme Novus Ordo Miissae, pri ktorej bola zrušená latinčina , ako univerzálny liturgický jazyk Katolíckej cirkvi.
Takisto dokument s úplnou istotou rozlišuje všeobecné kňažstvo veriacich a úradné kňazstvo kňazov: „Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo z povolania, čiže hierarchické, i keď sa líšia od seba podstatne, a nie iba stupňom, predsa navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve. Lebo kňaz z povolania posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, prináša v mene Kristovom eucharistickú obetu a predkladá ju Bohu v mene všetkého ľudu. Veriaci zas mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obeti a vykonávajú ju prijímaním sviatostí, modlitbami a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou.“ Lenže v bode 11., v ktorom sa hovorí o všeobecnom kňažstve sa zmiešavajú oba typy dokopy, a to takým spôsobom, že tento text robí z kňazského kňazstva všeobecné: „Účasťou na eucharistickej obeti, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú žertvu a s ňou seba samých; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, činnú účasť na bohoslužobnom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Telom Kristovým, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu ľudu Božieho, ktorú táto Prevelebná Sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje.“ Túto problematiku bližšie ozrejmím v kapitole venovanej kňažstvu.

3.2 Unitatis redintegratio – dekrét o ekumenizme

Tradicionalisti hovoria, že Katolícka cirkev má vo svete poslanie, ktoré jej vtisol sám Ježiš Kristus. Tak ako mňa poslal otec, tak aj ja posielam vás.(Jn 20, 21) Jedná sa o misijné poslanie, ktoré sám Kristus, spolu so svojimi apoštolmi uskutočňoval pri svojom pozemskom bytí. To samo o sebe hovorí, že Cirkev bola vyzdvihnutá ako absolútne a jediné zjavenie, nový dom Boží medzi ľuďmi a ako mystické telo Kristovo. Preto nemôže byť porovnávaná so žiadnymi inými kresťanskými denomináciami, ani inými náboženstvami. Je univerzálnym nástrojom spásy a skrze ňu Boh zostupuje na tento svet a pôsobí na ľudské osudy. Cirkev sama seba definuje ako nástroj spásy, ktorá volá ľudstvo k obráteniu a pokániu. Túto spásu ponúka prostredníctvom svojich sviatostí a evanjelizačným slovom.
Ekumenický dekrét II. Vatikánskeho koncilu Unitatis Redintegratio odbúral tento nárok Cirkvi na svoju jedinečnosť a absolútnu hodnotu. Dokumentuje to v textoch používanie slova „cirkvi“. V dovtedajšej praxi sa s týmto nestretávame, najmä nie na označovanie nekatolíckych kresťanských denominácií. Tradicionalisti tvrdia, že Cirkev o nich vždy učila ako o heretických. V odstavci č. 3 tohto dokumentu sa môžeme dočítať: „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“
Tu sa nejedná už len o príslušníkov jednotlivých cirkví, ale o cirkvi samotné, s ich hodnotovým a štrukturálnym systémom. Podiel spásy sa priznáva aj v nekatolíckych náboženstvách. Tradicionalisti toto právom odsudzujú, pretože protirečí dogme "mimo Cirkev niet spásy" a poukazujú nato, že táto prax je v protiklade so Syllabom Pia IX. , v ktorom sú citované a odsúdené nasledujúce vety a tvrdenia:


16. „Ľudia môžu v ktoromkoľvek náboženskom kulte nájsť svoju cestu večnej spásy a prísť k večnej blaženosti.“
17. „Vo večnú spásu všetkých tých, ktorí nežijú v pravej Kristovej Cirkvi, môžeme mať aspoň dobrú nádej.“
18. „Protestantizmus nie je nič iného, len odlišná forma jedného a toho istého pravého kresťanského náboženstva a v tomto vyznaní je možné takisto sa páčiť Bohu, ako v Katolíckej cirkvi.“

Tradicionalistický kňaz Franz Schmidberger uvádza ďalšie odstavce tohto dokumentu odporujúce katolíckej náuke: „Keďže sa dnes pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých čiastkach sveta vyvíjajú modlitbou, slovom i skutkom mnohé úsilia, aby sa dosiahla tá plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia časov a horlivo sa zapojili do ekumenickej činnosti.“ Tradicionalisti tvrdia, že celý tento dokument má za cieľ dospieť k veľkej zhode a „bezkonfliktnosti“ so všetkými inými kresťanskými konfesiami a prúdmi. Zdôrazňuje sa sociálna funkcia Cirkvi a na vedľajšiu koľaj sa odstavuje jej podstatná úloha; zvestovať národom vieru a rozdávať im milosť. Ako som spomínal v predchádzajúcich statiach sa potvrdzujú Lefebvrove tézy o tom, že dokumenty sú dvojznačné a jednotlivé state si navzájom protirečia a sú na pokraji herézy, ak nie celkom. Napríklad v jedenástom bode tohto dokumentu sa môžeme dočítať: „Spôsob a metóda, s akou sa predkladá katolícka viera, nesmie byť nijak na prekážku dialógu s bratmi. V tom istom čase treba dôkladnejšie a správnejšie vysvetliť katolícku vieru takou formou a rečou, ktorú môžu naozaj porozumieť aj oddelení bratia.“ Franz Schmidberger vysvetľuje, že napríklad pri „dialógu“ s protestantmi by ako prekážka mohla ponímať pápežský primát, mariánske učenie, učenie o milosti a o očistci. Vzápätí však ďalšia veta v dokumente dodáva: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celé učenie.“ Tu sa dostávame do logického rozporu. Katolícke učenie sa zmení na „hierarchiu právd“, čo je podľa Schimdbergera útok na celé kresťanstvo. Niektoré pravdy ostávajú v popredí, nakoľko pre moderného katolíka – ekumenistu sú príjemné a o iných sa nehovorí. Z katolíckeho pohľadu je to však nelogické, nakoľko katolícka viera tvorí systém a jej jednotlivé články jeden z druhého vyplývajú. Podobným spôsobom boli zostavené všetky ostatné sporné dokumenty II. Vatikánskeho koncilu.

3.2.1 Hodnoty iných náboženstiev

Koncil v tomto dokumente hovorí o hodnotách iných náboženstvách nasledovne: „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“ Lefebvre túto formuláciu považuje za herézu. Jediným prostredníkom spásy je Katolícka cirkev. Tie, či oné spoločenstvá sú odlúčené od katolíckej viery a Duch svätý prostredníctvom nich nemôže pôsobiť na ne. On môže bezprostredne pôsobiť na jednotlivcov – duše, alebo môže čerpať z prostriedkov spásy, napríklad krstu, ktorý sám o sebe nemá žiadne znaky odlúčenia. Podľa jeho teologického názoru je možné napríklad sa spasiť v protestantizme, ale v žiadnom prípade nie skrze protestantizmus. V nebi sú podľa Lefebvra iba katolíci. Tu je na mieste pre ilustráciu pripomenúť niektoré Lutherove výroky:

1.Že v pápežstve najväčšou a najstrašnejšou ohavnosťou je omša.
...veď je to číry ľudský výmysel, ktorý Boh nenariadil...omša je vec škodlivá...
2.Očistec... načim pokladať za číre diabolské strašidlo...
3.Vzývanie svätých patrí tiež medzi Antikristove zneužitia...
4....všetci sme zatratení a že nieto na nás ani štipku dobrého...
nieto nijakého dobrého skutku, ale len samé zlé skutky...
5.(Vo Sviatosti oltárnej):...chlieb tu je i zostáva...
6.Odpustky sú pobožné podvody na veriacich.
7.Rímsky pápež nie je zástupcom Krista...
8.Spravodlivý hreší aj v každom dobrom skutku...

3.3 Nostra Aetate - Dekrét o nekresťanských náboženstvách

Tento koncilový dokument bol smerovaný východným náboženstvám, s ktorými chcela Cirkev tiež nadväzovať ekumenické kontakty. Tradicionalisti ostatné náboženstvá(mám na mysli najmä buddhizmus, hinduizmus a islam), uznávajú potiaľ, že tieto systémy obsahujú množstvo dobrých filozofických myšlienok, prirodzených právd a životných múdrostí. Avšak aj cez diferencovaný prístup k nim tradicionalisti zdôrazňujú, že tieto systémy viac-menej odďaľujú z katolíckeho pohľadu základnú pravdu. Totiž nie je ich súčasťou náuka o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi, teda neukazujú pravú cestu k spáse a svojím učením Duchu svätému odporujú.

3.3.1 Hinduizmus a buddhizmus

Tieto náboženstvá katolíkom sťažujú misijnú činnosť, pretože pôsobenie medzi ľuďmi pohanských a nižších kultov je oveľa ľahšie a konverzie sú početnejšie, ako u ľudí pri ucelených náboženských systémoch. O hinduizme sa konciloví otcovia vyjadrili, že „Hľadajú oslobodenie od úzkostí našej existencie asketickým spôsobom života, alebo hlbokým rozjímaním, alebo utiekajúc sa k Bohu s láskou a dôverou...“ K akému bohu? Hinduizmus je predsa všetko iné, než viera v jedného boha.
O buddhizme konciloví otcovia napísali vyjadrenie: „Buddhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím alebo vďaka pomoci zhora.“ Formulácia je pre katolíka neprijateľná a je blízka gnóze. Tu sa hovorí o viere v samo spasenie, a to protirečí katolíckemu chápaniu spasenia, kde je absolútna nutnosť zásahu Spasiteľa a dar milosti sa v katolicizme chápe úplne inak. Východné náboženstvá sú panteistické, čo je v príkrom rozpore s kresťanskou koncepciou personálneho Boha. Táto iluzórna sympatia koncilu k východným náboženstvám má podľa tradicionalistov za následok tiež podiel na ich prieniku do Európy.

3.3.2 Islam

Podobný problematický je vzťah k islamu. Dokument sa k moslimom prihovára: „Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom... Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale si ho ctia ako proroka.“
V roku 1985 Ján Pavol II. počas svojej návštevy v Maroku povedal mohamedánom: „My (kresťania) veríme v toho istého boha.“ Je to pre katolíka divný boh mohamedánov: bez druhej a tretej Božskej osoby a podľa Jána Pavla II. je to ten istý boh ako Najsvätejšia Trojica. Ján Pavol II. asi nechce vidieť, že Korán – svätá kniha mohamedánov v článku č.2 hovorí: „Ten , kto verí v Trojicu je nečistý ako výkaly a moč.“ Alebo Korán v súre č.5. verš 19/17 hovorí: „Zaiste, neveriaci sú tí, ktorí hovoria, že Alah je Mesiáš, syn Márie.“ Niektoré prúdy islamu dovoľujú zabiť kresťana beztrestne. Dokumentuje to história Európy a aj Slovenska, nezabúdajúc na invázie moslimov, ktoré pustošili Európu, zatiaľ čo pápeži ako Pius V. oslavovali víťazstvo katolíckych vojsk v bitke pri Lepante v roku 1571, ktoré obránili Európu od mohamedánskych nájazdov. Tiež v modlitbe zasvätenia k Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu sa katolíci modlia: Buď Kráľom tým, ktorí sú doposiaľ ponorení v temnotách modloslužby a islamu a nezdráhaj sa priviesť ich do svojho svetla a kráľovstva. Český tradicionalista Michal Semín sa teda pýta, ako si má vysvetliť bozkávanie koránu Jánom Pavlom II. na znak úcty. Naproti tomu Ján Pavol II. toleruje mohamedánov v Ríme, ktorí len pár krokov od baziliky svätého Petra, postavili jednu z najväčších mešít na svete.
Podľa môjho názoru ide o zavádzanie, ak sa tvrdí, že moslimský boh a kresťanských Boh majú veľa spoločného, ak nie sú totožný. Islam vôbec nehovorí o trojjedinosti Boha. Kresťanstvo hovorí o Kristovi ako Božom synovi a strede vesmíru. Pre katolíkov je Kristus - spasiteľ základný článok katolíckej viery a pre moslimov je len prorokom, rovným iným starozákonným prorokom.
Tradicionalisti hovoria o tom, že zmierlivý a indiferentný postoj k islamu je nebezpečný, nakoľko islam je agresívne náboženstvo, s cieľom zničiť kresťanskú civilizáciu. Takéto obrátenie k islamu podľa tradicionalistov dehonestuje boj a mučenícku krv mnohých kresťanov, ktorí bojovali v minulých dobách proti islamskému nebezpečenstvu, napríklad svätý Ján Kapistránsky, ktoré kresťanskej Európe viac, než päťsto rokov hrozilo.

3.3.3 Judaizmus

„A hoci židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na smrti Kristovej, predsa nemožno pripisovať všetkým vtedajším židom bez rozdielu a ani dnešným židom to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení.“, takto dokument Nostra aetate kvalifikuje nový vzťah k židom a ich náboženstvu. Naproti tomu prvý pápež, svätý Peter apoštol hovorí, že židom kladie vinu bez rozdielu, nakoľko zabili pôvodcu života. (Sk 3,15) Tradicionalisti hovoria, že Boh si izraelský národ vyvolil a dal im celý Starý zákon a šancu pripraviť sa na príchod sľúbeného Spasiteľa. Na tohto Spasiteľa čakali aj židovský otcovia Jakub, Izák, Mojžiš a Abrahám, preto ich katolíci považujú za svojich otcov vo viere a samozrejme uznávajú aj celú židovskú tradíciu. Starý zákon však bol prekonaný Kristovou obetou na kríži. Z jeho prebodnutého boku vyšla nová Cirkev, ktorá zahŕňa všetky stavy, rasy a kultúry.

Vo vzťahu k nekresťanským náboženstvám koncil prehlásil v tomto dokumente: „Katolícka Cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život (Jn 14,6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko. Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadviažuc dialóg a spoluprácu s vyznavačmi iných náboženstiev, a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a spoločensko-kultúrne hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú.“ Lefebvre tiež poukazuje na herézu, pokiaľ sa hovorí o prospešných hodnotách iných náboženstiev. Pýta sa, že ako sa má pozerať napríklad na islamskú polygamiu a hindský polyteizmus. Lefebvra priznáva vyznávačom i týchto náboženstiev príležitosť k spáse a to, že tieto systémy prechovávajú isté spomienky na prvotné zjavenia – Boh, pád, spása – skryté hodnoty, ktoré by Božia milosť mohla využiť k podnieteniu obrátenia a viery, ale podľa Lefebvra sú spomínané náboženské systémy samé o sebe falošné, kde je ukrytá najmä modloslužba, vzdávanie pocty démonom a kult človeka.

3.4 Dignitatis humanae - Dekrét o náboženskej slobode

V konečnom dôsledku táto konštitúcia znamená laicizáciu štátnych a spoločenských štruktúr. To znamená, že pri tvorbe ústav, zákonov, v parlamente, na školách, súdoch a továrňach majú všetky náboženstvá rovnaké práva. Žiadne z nich nesmie byť pri svojej činnosti obmedzované, iba ak by boli spoločnosti nebezpečné. Dokument hovorí: „... že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu.“ Tradicionalisti hovoria o tom, že Katolícka cirkev vždy jasne učila, že k vyznávaniu žiadneho náboženstva nemôže byť človek prinútený. Iné je však zabraňovanie vplyvov iných z tradicionalistického pohľadu „falošných“ náboženstiev, ich verejnému šíreniu a budovaniu kultových stredísk. To súvisí so vznikom sekulárnych vlád a spoločností, ktorá odmietla myšlienku Imperium sacrum, teda katolíckeho štátu, kde je Ježiš Kristus ustanovený ako kráľ nad spoločnosťou. Téme panovania Krista nad profánnou spoločnosťou sa venuje encyklika Pia XI. Quas primas - o Kristovi kráľovi, ktorá je v protiklade s dekrétom O náboženskej slobode. Tému vzťahu Cirkvi a štátu rozoberiem v samostatnej kapitole.
Pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia generálne odsudzovali koncepciu náboženskej slobody. Považovali ju za prísne nekatolícku. Pápež Pius IX. v Syllabe errorum - odsúdených omylov, náboženskú slobodu považuje za scestnú a odsúdil ju vetami:
„Veta 77: V dnešnej dobe je nemožné nárokovať si na to, aby katolícke náboženstvo bolo jediný štátom uznávaným náboženstvom a aby iné spôsoby uctievania boli vylučované.
Veta 78: Preto je chvályhodné aby prisťahovalci v katolíckych krajinách mohli verejne praktikovať svoje náboženstvo, nech je akéhokoľvek druhu.“
Ďalší badateľný rozpor vidieť v pojednaní o svedomí. V prvom odstavci sa v súlade s katolíckou náukou hovorí o tom, že človek sa musí podriadiť Božím zákonom: „A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a jeho Cirkvi. A poznanú pravdu sú povinný prijať a zachovávať. No svätý cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia, zaväzujú vo svedomí a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne.“ Avšak v odstavci druhom a treťom sa velebí sloboda človeka, jeho vlastné svedomie, že to dochádza k rozporu s vlastným svedomím: „Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať vo všetkej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ, t.j. Boha. Preto sa nesmie nútiť konať proti svojmu svedomiu. Ale mu ani neslobodno prekážať konať podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti. Náboženstvo je totiž takej povahy, že sa uplatňuje predovšetkým vnútornými dobrovoľnými a slobodnými úkonmi, ktorými sa človek obracia priamo na Boha.“
Pri každej príležitosti sa zdôrazňuje, najmä v Gaudium et spes a Dignitatis humanae, sloboda, ktorá je definovaná ako neprítomnosť nátlaku. Podľa Lefebvra je ale zrejmé, že neexistuje žiadna spoločnosť, v ktorej by neexistoval fyzický nátlak prinucovania pomocou trestov, alebo pomocou duchovného strachu pred trestami, ktoré sú právom stanovené. V opačnom prípade by zavládla anarchia. V duchovnej oblasti myšlienka na peklo zaťažuje ľudské svedomie a je to prospešný nátlak, ktorý pomáha dušiam k spáse.

12. 10. 2011

Nicolás Gómez Dávila

(narozen 18. května 1913 v Cajicá, zemřel 17. května 1994 v Bogotě) byl kolumbijský spisovatel a myslitel, mnohými považovaný za jednoho z nejpodnětnějších politických teologů 20. století.

Život

Narodil se jako syn bohatého podnikatele v hlavním městě Kolumbie Bogotě. Rodina byla přísně katolická. Ještě jako dítě si zamiloval benediktinskou řeholi. Rodiče ho tedy vyslali do Paříže, kde vstoupil do benediktinského konventu se záměrem stát se řeholním knězem. Na řádovém učilišti složil maturitu a začal studovat teologii. Vážná plicní choroba však překazila jeho plány. Mladý Gómez se musel vrátit do Bogoty, kde dva roky ležel na lůžku a nevycházel z domu. Během své nemoci hodně četl a studoval, navštěvovali ho také profesoři univerzity, kteří se starali o jeho intelektuální rozvoj, a kněží, již s ním vedli duchovní rozhovory. Gómez se naučil perfektně latinsky a řecky, z živých jazyků kromě francouzštiny, kterou ovládal od dětství, k tomu přibyla angličtina a němčina, a to v takovém rozsahu, že mohl číst v originále filosofická a teologická díla.

I když nakonec vstal z lůžka a mohl se pohybovat, jeho onemocnění bylo natolik závažné, že na kněžské či řeholní povolání nebylo ani pomyšlení. Sebemenší tělesná námaha ho okamžitě vyčerpala, takže musel ulehnout. Proto nemohl ani nastoupit do civilního zaměstnání. Poněvadž jeho rodina byla bohatá, neměl nárok na invalidní důchod. Žil tedy až do své smrti roku 1994 z apanáže, kterou mu rodiče a po jejich smrti sourozenci poskytovali podle zákona o podílnictví na majetku.

Roku 1945 se Gómez oženil. Z manželství vzešly tři děti: dva synové a dcera. Gómezův zdravotní stav se po sňatku natolik zlepšil, že byl schopen i cestovat. S manželkou v roce 1949 projezdil křížem krážem celou západní Evropu. Po návratu domů ho však postihla další rána. Při jízdě na koni se zvíře splašilo a shodilo ho tak nešťastně, že si zlomil nohu, která mu už nikdy nesrostla. Gómez se až do své smrti nemohl téměř pohybovat, jen s obtížemi ho auto odvezlo každou neděli do kostela. To ho vedlo k definitivnímu uzavření se před světem. Nazýval sám sebe „samotář Boží“. Četl, studoval a psal – to byl celý jeho život. K tomu shromažďoval literaturu, takže po něm zůstala bohatá knihovna, kterou dnes spravuje jeho dcera.

Dílo

Gómezova autorská práce spočívala v tom, že si dělal krátké poznámky, aforismy, které nakonec vydal roku 1977. Bylo to úctyhodných 800 stran ve dvou dílech. Nazval tuto svoji knihu Escolios, což lze ze španělštiny přeložit jako „poznámky“ nebo „noticky“. V Evropě se vžil latinský název Scholia. První, kdo si Gómeze jako originálního a bystrého myslitele všiml a upozornil na něho, byl známý německý katolický filosof a kritik II. vatikánského koncilu Dietrich von Hildebrand, žijící v USA, kam emigroval za války před nacisty. Krátce po Hildebrandovi se nechal fascinovat Gómezovým dílem profesor dějin filosofie na univerzitě v italské Padově Franco Volpi, jenž přeložil Scholia do italštiny. Poté následovaly rychle za sebou překlady do jiných evropských jazyků. Kromě Scholií napsal Gómez ještě knihu esejů De iure, filosofický spis Pravdivý reakcionář a menší spis Texty.

Reakcionismus

Gómez je nesmlouvavým odpůrcem moderní filosofie i moderní politiky ve všech jejich aspektech. Odmítá nejen radikální levicový „progresismus“, filosofický i politický, ale i veškeré formy konzervatismu a pravičáctví, které se snaží uhájit nějaké pozitivní hodnoty, ohrožené dalším předpokládaným vývojem. Každá tzv. konzervativní a pravicová pozice musí totiž ve větší nebo menší míře akceptovat předchozí vývoj směrem pryč od Boha a Církve, jinak by neměla šanci na úspěch. Konkrétní příklad: Katoličtí poslanci v parlamentě, chtějí-li prosadit zákony odpovídající katolické morálce, musí akceptovat parlamentarismus ve formě demoliberalismu v duchu americké a francouzské revoluce, což už je samo o sobě chybou a současně zradou. Demoliberalismus a jím dirigovaný parlamentarismus jsou přece neslučitelné s katolickou naukou! Legitimním postojem proti současnému zlu není podle Gómeze konzervatismus a pravičáctví, nýbrž něco úplně jiného – totiž reakcionářství, reakcionismus.

Reakcionismus nepočítá na rozdíl od konzervatismu a pravičáctví se zadržením zhoubného vývoje nebo s uhájením alespoň některých pozitivních hodnot, ale s násilným zvratem. Gómez volá po likvidaci demoliberalismu a komunismu všeobecným lidovým povstáním katolíků, nevylučuje ani myšlenku ozbrojených převratů, na něž je Latinská Amerika zvyklá. Je-li tento cíl neproveditelný, tak navrhuje radikální nenásilný odpor a totální bojkot systému, jenž pokládá za ďábelský. Dojde-li ke krvavému pronásledování, tak je dobře, neboť tím Církev roste a upevňuje se, z toho může v budoucnu vzejít nová Christianitas. Za optimální považuje středověké feudální zřízení, které staví do protikladu k moderní demokracii. Gómez je disgustován moderními čistě užitkovými stavbami a jejich srovnáním se středověkými a barokními katedrálami, kláštery a paláci dokazuje úpadek a bahno novověké civilizace, špínu soudobé lidské duše, pachtící se jen po požitcích a prospěchu.

text prevzatý z http.cs. metapedia.org

Citáty:

Vo vnútri svojej duše si demokrat želá slúžit tomu, kto si nezaslúži
panovať. Ako inak by sme mohli vysvetliť omyly všetkých všeobecných
volieb ?


Nie je iný liek na "prevládajúci nazor" danej doby, ako čas.

Podľa demokrata mať pravdu znamená kričať v najhlasnejšej skupine.

Slovo "moderny" je automaticky spájane s prestížou len medzi bláznami.

Ľudia nedomietajú omyl, ale omyl či pravdu, ktoré práve nie sú v móde.

Kto požaduje rovnosť príležitostí skončí s trestaním talentovaných.

Naboženstvo nie je ani výsledkom uvažovania ani etickou požiadavkou
či podmienkou vnímavosti, ani inštinktom ani spoločenským produktom.
Náboženstvo nemá pôvod v človeku.


Moderní konzervatívci, to sú liberáli odkopnutí demokraciou.

Intelektuálna vulgárnosť priťahuje voličov ako muchy.

Politici sú v demokracii akumulátormi hlúposti.

Aténska demokracia uchvacuje len tých, čo nepoznajú diela gréckych historikov.

Sloboda je snom otroka. Slobodný človek vie, že potrebuje ochranu, starostlivosť a pomoc.

Je nemožné presvedčiť hlupáka, že sú vyššie rozkoše ako tie, ktoré zdielame so zvieratami.

Keď zvolení vo všeobecnom hlasovaní nepredstavujú najnižšiu intelektuálnu, morálnu a spoločenskú vrstvu národa, tak môžeme mať istotu, že pokútne antidemokratické mechanizmy narušili normálny priebeh volieb.

Už niet vyšších tried a ľudu, už sú len bohaté a chudobné luzy.

Opustenie Boha v prospech blížneho bolo cieľom protestantizmu 19. storočia a katolíckeho progresivizmu v dobe po II. vatikánskom koncile.

Preklad J.Duháček a BM

10. 10. 2011

Euroval, euroválov a súdruh Sulík

Branislav Michalka

"Jeseň je a tieseň seje" písal Paul Verlaine, "to mrazenie z jesene je". Nebudú to však len jesenné vetry čo dnes dvíha dubkom vlasy európskym ženám i mužom, čo podfukuje sukne (zriedkavý to už úkaz) a prevetráva trenírky a slipy, by zistili, že nám ubudlo žien i chlapov a pribudlo predpokakaných hermafroditov. Iné vetry tu ešte dujú, vetry politické, vetry uprdené, vetry pachu nevábneho. Európa smrdí. Smrdí samozrejme už dlhšiu dobu, ako každá rozkladajúca sa mŕtvola, ale smrad sa stáva pomaly neznesitelným aj pre naše smradom cvičené nosy.

Európa prdí. Prdí od strachu. Jej prežratý bachor bankrotára, prasáčika a svetáka je plný hniloby a na obzore sa črtajú hladné roky. Ďalšia z jej osvieteneckých utópii sa rúca, zažila to už toľko krát. A práve preto, že jej slobodní stavbári, murári a úžerníci šípia čo ich čaká, snažia sa to konečné účtovanie oddialiť na tak dlho ako to len hnilé črevá starej, od Boha odpadlej šlapky Európy, dovolia. Kufre sú už možno zbalené, letenky zabeštelované, kontá v bankách (či zlato a brilianty) pozichrované. Ešte zopár divadelných predstavení na odvedenie pozornosti a hurá na zaslúžený politický odpočinok. Lenže je tu chyba lávky. Niet kam utekať. Pomsta globálnej dediny sa začína.

Utekalo sa kedysi do Ameriky, zasľúbenej to zeme. Avšak Amerika prdí a smrdí na európsky spôsob, takže ktohovie čo by tam ochvíľu čakalo budovateľov krajších liberálnych zajtrajškov. V obehu tam rotuje cca 600 000 000 ručných palných zbraní, t.j. dve na každého, vrátane detí a ani pokroková veda nedospela ešte tak daleko, aby oblažila pokrokovú elitu sveta elixírom nesmrteľnosti. Teče z nich červená ako z každého obyčajného ľudského hoviadka. Do islámskych krajín asi nemá príliš zmysel utekať, južná Amerika, no ktohovie čo sa tam zo severu prevalí až padne pevnosť USA ... Snáď to bude nakoniec to preklínané Rusko, ktoré zobrie pod krídla štvancov pokroku a multikulturalizmu? To by bolo terno. S Petrou Procházkovou na čele.
A na konci? Súdruh Gagarin im síce potvrdil, že žiadneho Boha vo vesmíre nevidel, ale predsa len, jeden nikdy nevie, takže strach zo smrti je ich drobnou intelektuálnou obsesiou, kombinovanou s panickou hrôzou z fyzickej bolesti. Skrátka, na rozdiel od kresťanských tmárov, s mučeníctvom vo svojom životopise akosi nerátali. Treba sa zariadiť inak. Lež ako, keď sa obruč osudu tak neúprosne sťahuje a úniku akoby ani nebolo, ó bohyne Sloboda, Rovnosť, Bratstvo ?

Treba hrať o čas. To môže priniesť nejakú únikovú cestu. Akú, to nikto netuší. My, prostý plebs už vonkoncom nie. Môžeme poznať impresáriov i režisérov týchto spektáklov, ich úmysly a idey, ale čo si šuškajú za kulisami, to sa môžeme len dohadovať. Čo pre nás pripravili? Aké divadielko nám zahrajú? Určite si nechali na koniec niečo lepšie. Nejakú komédiu v balzacovskom štýle, ľudskú, príliš ľudskú; žiaden Dante na obzore.

Jednou z takých balzacovských figuriek je zdá sa aj pán podpedseda parlamentu Richard Sulík. Zjav to bezvýznamný, zbohatlícky hulvát obedujúci s diplomatmi v sandálach, s bujaro rozhalenou hruďou a s napráskanou buxou na stole, symbolom to svojho stavu. Liberálny dryáčnik kŕčovito tlačiaci do slovenskej klobásy nestráviteľné ingrediencie sodomitských sobášov, legalizácie omamných látok, feministických chrupaviek a podobných splaškov. A v poslednom čase, ecce, plešatý hrdina všetkých euroskeptikov. Čo vlastne Sulíkovi na EU vadí? Celú jej degenerovanú socialistickú, ľavicovo-liberálnu agendu s gustom vždy adoroval a s rozletom jemu vlastným chcel vždy presadzovať. Jeho výrok:" Ďakujem Bohu za každého homosexuála..." svedčí za všetko. A zrazu, čári mári fuk, máme tu národného hrdinu. Ide brániť suverenitu Slovenska. Akú? Veď žiadna de facto neexistuje! Smerniciam EU sa prispôsobuje a pozorne načúva školstvo, armáda, poľnohospodárstvo, diplomacia, všetko od detských jasiel až po domovy dôchodcov, bránime sodomitov, ratujeme cigánov, naháňame extrémistov, emancipujeme ženy, prísaháme na voľbu ženy vraždiť svoje deti, zrušili sme trest smrti, hýčkame recidivistov, meníme učebnice, aby neboli tmárske a nacionalistické, máme europliešky a europapieriky, stojíme v pozore pred každým eurokomisárom, zničili sme agrárny sektor, chováme nízkotučne anglické prasce; nosíme vesty, prilby, sedíme na podsedákoch, povinne sa poisťujeme; to všetko pod taktovkou EU a nejaký neprebudený tu niečo splieta o suverenite? A navyše ten čo ešte pred rokom chcel Svätoplukovi pomôcť z hradu, zvolával komisie za učelom analýzy "náckovského" kríža na Svätoplukovom štíte, obhajoval potraty, marihuanu, odluku Cirkvi od štátu a všetky výdobytky pokroku na kopu. Ten ide odrazu bojovať za Slovensko. Máme tomu vážne uveriť?

Alebo je to len dalšie pokračovanie nekonečnej telenovely s názvom: EU, alebo ako múdry Janko Slobodomurár všetkých dobehol? To skôr. Euroval na oddialenie konca euroválova je len hra o čas. Nič nerieši a grécku skorumpovanosť, úradnícku zlumpačenosť a balkánsku pracovnú vláčnosť už vôbec nie. Už Gobineau varoval pred smiešnym trendom vidieť v moderných Grékoch dedičov antiky. Turecká okupácia si vyžiadala svoju daň. Ale o Grékov samozrejme nejde, ide o euroválov. Grékov je ale vidieť na javisku, strčili ich skoro k orchestru. Z vreciek im trčia tučné úradnícke platy, nehorázne dôchodky, neustále požiadavky a bezodná pažravosť kryptotureckého bašibozuka. Ale pozor, tu by sa mohol slovenský sedliačik a bača, verní to ohýbači chrbátov, začať stavať na zadné. On má 300 EU dôchodok a Grék 1400 EU, on musel štriť aby sa do vysnívanej EU dostal, Grék rozhadzovať, jemu nikto nič nedal, len sa vyhrážali a Grékovi stále dávajú a stále je málo. Téma je to temná a netolerantná. Ktohovie aký tmár by sa jej mohol zmocniť a vytĺcť z nej politický kapitál proti svetlým zajtrajškom. Nuž treba to narafičiť inak. Aby sa cap nažral aj kapusta ostala celá. Dáme bačom bojovníka, statočného to Sulíka. Ten ich bude mesiac-dva vodiť za nos a potom, po veselej ťahanici, bude bača platiť ďalej. A je v podstate jedno či cez euroval alebo núteným nákupom dlhopisov ECB, ktorý prebieha už teraz. Čas sa natiahne, búrka v nočníku sa pomaly utíši, veď idú Vianoce, sviatky nákupov a bujarej žranice, no a potom sa uvidí. Dajako už tú hnilú káru potiahneme ďalej.

Nám zostáva, načo si to zapierať, len efemérna radosť zo zúfalstva našich nepriateľov, z krachu osvietenecko-liberálnych ideí a z blížiaceho sa pádu ďalšej sekulárnej a bezbožnej utópie. Že budeme pravdepodobne pochovaní pod zrúcaninou babylónskej veže spolu s euro-komsomolcami aj my, to je pravdepodobné. Že nás čaká chaos, občianske a rasové vojny, to sa dá ľahko vytušiť. Nejeden zostarnutý adolescent bude za dvadsať rokov sentimentálne spomínať, obhrýzajúc suchú kosť, na radovánky v supermarketoch, tak ako dnešní štyridsiatnici spomínajú na kofolu za 1 Kčs. Čo sa dá robiť, za ilúzie sa platí. Aj za tie o Sulíkovi, hrdinskom bojovníkovi. No a za ohnutý chrbát detto. Čo kto zasial, to bude žať. A kto nechal na sebe orať, ten bude na jeseň znovu pohnojený.

5. 10. 2011

Zmysel dejín (Der Sinn der Geschichte).
Nad knihou Friedricha Romiga.

Blahoslava Trebatická

Moderná historiografia ovplyvnená historickým pozitivizmom sa už dávno prestala zaoberať otázkou zmyslu dejín. Úplne rezignovala na výklad dejín z hľadiska kresťanského svetonázoru – takí velikáni dejín kresťanstva ako Ludwig Pasztor už za svojho plodného života v 19. storočí zažili ústrky a ponižovanie liberálneho okolia. Kniha popredného predstaviteľa konzervatizmu, Rakúšana Friedricha Romiga, „Der Sinn der Geschichte“, je veľkou výnimkou a obrovským prínosom v diskusii o zmysle ľudského jestvovania v 21. stor., jeho vzťahu k Bohu a náboženstvu, jeho minulosti a budúcnosti. Je definitívnym vytriezvením pre všetkých tých, ktorí v integračných procesoch EÚ a iných európskych nadnárodných štruktúrach ešte stále vidia prst Boží a neuvedomujú si, že Európa ešte nikdy v dejinách nebola tak vzdialená od Boha a jej kresťanských základov.

„Žijeme v židovskom storočí“ – autor na mnohých miestach cituje popredného mysliteľa, ruského emigranta Yuriho Slezkina. Podľa Slezkinovej – v odborných kruhov všeobecne uznávanej tézy – sa Židia ako praví a jediní nositelia moderny cez svojho revolučného ducha dopracovali k nepopierateľnej prevahe vo všetkých sférach spoločenského a politického života a dokázali, počnúc osvietenstvom cez boľševickú revolúciu, presadiť a okolitému svetu navnútiť program moderného liberalizmu. Globalizácia, európska integrácia, natoizácia, vytvorenie spoločného trhu – to sú všetko jednotlivé a do seba zapadajúce časti procesu „judaizácie“, „sionizácie“ a rozširovania izraelského vplyvu vo svete. (pozri s. 27) Červenou niťou knihy – antológie viacerých odborných článkov – je preto židovská otázka, vysvetľovanie dejinnej úlohy židovského národa a neustále aktuálnej sebadefinície tohto národa ako vládcu sveta (s. 67) Existuje však židovský národ? Paradoxne existenciu židovského národa, ba dokonca židovskej rasy popierajú niektorí poprední židovskí myslitelia (Shlomo Sand v knihe The Invention of the Jewisch People, ktorá spôsobila veľký rozruch), podľa ktorých je výmyslom sionizmu. Tieto tvrdenia sú o to problematickejšie, že sa dotýkajú legitimácie samotného Izraelského štátu (s. 45-54).

Ostré zrkadlo nastavuje autor fungovaniu demokratického politického systému, keď demokraciu vonkoncom nepovažuje za reálnu, pretože ľud ako taký ešte nikdy v dejinách nevládol (s. 113-123). Naopak, sme svedkami toho, že politika sa stále viac stáva umením lži, politická kariéra je mysliteľná len vtedy, ak politik bez škrupúľ neustále klame, politické strany už dávno stratili odhodlanie vravieť ľuďom pravdu. Prenesené na rakúske pomery autor výstižne cituje Ústavu Rakúskej republiky, podľa ktorej „právo vychádza z vôle ľudu“, ako je to zakotvené v článku 1 Ústavnej listiny, čo nezodpovedá realite fungovania štátu. „Právo vychádza z Boha – ako tvrdí Cirkev - a kto si urobil z ľudu Boha, ten sa zahráva s diablom“ (s. 116). Demokracia svojim potieraním skutočnej ľudskej slobody, ktorá existuje len vo vzťahu k večnému a nemennému Božiemu zákonu, nosí v sebe črty totality a diktatúry. Demokracia sama o sebe nepozná hodnoty; Ján Pavol II. varoval pred „demokraciou bez hodnôt“, ktorá sa ľahko môže premeniť v nebezpečný totalitarizmu. Keďže vláda formou demokracie sa odvodzuje od pôsobenia politických strán, možno bez predsudkov hovoriť o partajníckom štáte, o štáte v zajatí jednotlivých politických strán, ktorých štruktúry a celkové fungovanie nie sú demokratické. Pokračujúca globalizácia, nekontrolovateľné, globálne podnikajúce podniky, mediálne kartely postupne premieňajú funkciu politických strán, ktoré neslúžia záujmom verejnosti, ale rôznym klientelám a záujmovým skupinám. Politika sa stáva bojiskom pre silné lobbyingové skupiny. Jedinú nádej ako zlepšiť v podstate nereformovateľný systém demokracie je prestať klamať, v politických otázkach sa dožadovať pravdy a túto nechať pôsobiť, pretože „pravda oslobodzuje“ (pápež Benedikt XVI.).

Aký je vlastne zmysel boja proti terorizmu, vyhláseného vládou USA po útoku na dvojičky 11.9.2001? Vojna proti (islámskemu) teroru je v skutočnosti a zároveň vojnou proti nepriateľom štátu Izrael, ako sa necháva počuť vlpyvný americký neokonzervatívny intelektuál Michael Ledeen (s. 157). Cieľom tohto permanentného boja západu proti prevažne islámskym krajinám nie je nastolenie demokracie, ale destabilizácia režimov v Iráne, Iraku, Libanone, Líbii, Saudskej Arábii, tým že sa bude podporovať tzv. civilná spoločnosť, pozdvihne sa sebavedomie študentov, podporí sa emancipácia žien, živia sa etnické konflikty, atď...(s.158). Boj proti terorizmu sa automaticky prenáša na celý svet, ako sa nechal počuť George Bush jr.: „Kto nie je proti teroristom, ten je proti nám.“ (s. 159). Nenávisť islámskeho sveta voči západu nespočíva len v neokolonializme a imperialistických snahách o nadvládu, ale v jeho bezbožnosti, strate metafyzického princípu jestvovania, pričom by moslimom neprekážalo, že Európania a Američania vyznávajú im nepriateľské náboženstvo, ako ten fakt, že sú bez konkrétnej viery. Výčitka apostázy západných kultúr ako dôsledok ideológie osvietenstva pôsobiacej od francúzskej revolúcie sa ako červená niť tiahne celou knihou a zostáva v podobe varovného prstu pred neistou budúcnosťou. Autor – sám veriaci katolík – vidí jediné východisko v návrate Európanov ku kresťanstvu, ktoré zásadne formovalo ich kultúru, spôsob života a morálku. Práve strata morálky vyplývajúcej z Desatora sa tak devastujúco prejavuje na živote celej spoločnosti v podobe rozpadu rodín, potratov, straty zmyslu pre spoločné blaho, korupcie, rozklad národov masívnym prisťahovalectvom, atď... Pre islám, tak ako pre tradičné kresťanstvo neexistuje odluka cirkvi od štátu, štát je priamo podriadený náboženskému zákonu. Vojna proti terorizmu je teda podľa veriacich moslimov len perfídnym prekrytím skutočného boja proti islámskemu Božiemu štátu (s. 170).

Knihu uzatvárajú eseje venujúce sa zmyslu boľševickej revolúcie v Rusku, otázkam budúcnosti EÚ bez Boha, pôsobenia antikrista-diabla vo svete, a napokon eschatologickým otázkam o posledných dňoch, pričom úvahy sa zďaleka nečítajú ako teologické traktáty, ale sú svojou polemikou hlboko aktuálne a zrozumiteľné priemernému čitateľovi. Friedrich Romig pre slovenského čitateľa nepredstavuje úplne neznámy pojem; v slovenčine vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2008 kniha Práva národa. Ostáva len dúfať, že sa podobne podarí preložiť a vydať aj druhé Romigovo dielo o zmysle dejín.