Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 9. 2011

Úsvit moderného pápežstva

Jozef Duháček

Keď v jubilejnom roku 1900 vítal Lev XIII. pútnikov v Ríme, spolu s vyjadrením radosti nad zbožnosťou pútnikov poznamenal, že jeho pontifikát je plný ťažkostí a nepokoja. Lev XIII.sa narodil v roku 1810 a bol svedkom najdivokejšieho obdobia, aké pápežstvo zažilo od avignonského zajatia. Za jeho života bol unesený pápež, traja parížski arcibiskupi boli zavraždení a polovica pruskej hierarchie bola za Bismarcka uväznená, lebo odporovala snahe štátu ovládnuť Cirkev. Jubilejné roky 1800 a 1850 boli pre revolúciu a nepokoje zrušené, Pius IX sa stal vatikánskym zajatcom a ani Lev XIII. po svojom zvolení nevytiahol z Vatikánu pätu. Lev XIII. bol prvým pápežom po 1200 rokoch, ktorý nezdedil žiadne územie. Posledná pápežská loď Nepoškvrnené počatie bola predaná, lebo nemala kde kotviť. Pápež stratil účinný vplyv na politické usporiadanie Talianska. V roku 1868 pápežský dekrét Non Expedit nabádal talianskych katolíkov, aby sa zúčastnili parlamentných volieb. Nová talianska vláda však zhabala všetok cirkevný aj rehoľný majetok, znesvätila Colosseum a podrobila klérus vojenskej povinnosti. Keď bol Lev XIII. zvolený v roku 1878, civilná moc odmietla zaistiť bezpečnosť a Lev XIII. nielenže nemohol udeliť tradičné urbi et orbi z balkóna sv. Petra ale po tom ako bol pohrebný sprievod Pia IX napadnutý a rozbesnený dav chcel hodiť jeho mŕtvolu do Tiberu, vážne premýšľal o úteku z Ríma.

Lev XIII. bol najdoležitejším zo štyroch pápežov 19. storočia, ktorí pretransformovali a pozdvihli pápežstvo do novej, dovtedy nevídanej formy a po sto rokoch revolúci, bojov a obrovských spoločenských zmien sa s prvou svetovou vojnou vynorilo pápežstvo inštitucionálne aj spirituálne silnejšie ako bolo v predchádzajúcich storočiach.
Gregor XVI (1831 - 46) bol, podľa všetkých informácií fyzicky škaredý, avšak milý a veselý kamaldulský mních, ktorý postavil výkon pápežského úradu na vynikajú intelektuálnu aj duchovnú úroveň. Prijal meno Gregor, po veľkom monastickom pápežovi z 11. storočia (siedmom toho mena), ale on sám nebol Hildebrand a nepriateľské sily za Alpami nemali záujem zopakovať si Canossu. Toto bol posledný pápež, ktorý zomrel aj ako svetský panovník. Nástupca, Pius IX (1846 - 1878), sa spočiatku javil, teda aspoň to o ňom noviny šírili, ako liberálny reformátor, ale zmenil sa na neúprosného bojovníka proti "nutnosti zmieriť Rímskeho biskupa s progresivizmom, liberalizmom a modernou civilizáciou." Zaujímavosťou je, že tento, kľúčový bod jeho "Sylabu omylov" tam nevložil sám, ale kardinál Bilio. Tento prístupný a nesmierne ľudský pontifex vymenil úlohu prísneho rímskeho kniežaťa za nový, nevídaný typ pápeža. Osobného, charizmatického a blízkeho k ľuďom.

Lev XIII (1878 - 1903), bol zvolený ako 68 ročný a mal byť prechodným pápežom, ale tešil sa 25 ročnému pontifikátu a napísal cez 80 encyklík. Jeho vzorom bol Inocent III (1198 - 1126), ktorý ponímal pápežstvo ako kráľovsko - kňazský úrad. Lev ako prvý pochopil zmenené požiadavky na medzinárodnú úlohu pápeža. Levov nástupca Pius X (1903 -1914), sa obetoval obnove zbožnosti a náboženského života a reforme kanonického práva. Povzbudzoval k častému príjmaniu Eucharistie, znížil vek pre prvé príjmanie detí, obnovil používanie gregoriánskeho chorálu, podporoval dvojjazyčné misáliky pre laikov a zopakoval odsúdenie modernizmu a liberalizmu.

Nosnou témou tohoto obdobia, ktorá preverila statočnosť každého z nich, bol vzťah medzi Cikvou a štátom. V tom čase sa zdalo, že tento problém nie je prakticky riešiteľný. Tisíc rokov pápeži vlastnili a spravovali patrimonium Petri, územia v strednom Taliansku, takzvané legácie, územia na severe Talianska, plus územia vo Francúzsku, patriace sv. stolcu od avignonských čias. Francúzske územia a legácie padli ako prvé, predstavujúc lákavé sústo pre Rakušanov a Francúzov, zatiaľ čo tradičné územia okolo Ríma rozdelili Taliansky polostrov na dva kusy a bránili národnému zjednoteniu. Potreba príjmov, ktorú diktovala snaha o udržanie suverenity, bránila tomu, aby sa pápeži týchto území dobrovoľne zriekli, platili za to však svojou prestížou, ktorá spadla na úroveň treťotriednych monarchov, bez armády a administratívneho aparátu, aké boli potrebné k vybudovaniu moderného štátu, rovnajúcemu sa štátom severne od Álp. Otázka, ktorú si vtedy kládli kritici znela, či pápežstvo vo forme monarchie z ôsmeho storočia dokáže pokresťančiť demokraciu, ktorá sa všade v Európe presadzovala ako výlučná forma vlády. Gregor XVI aj Pius IX, ktorí v istom rozsahu priali talianskemu nacionalizmu skúsili zachovať obe veci naraz, aj starodávny štýl pápežského monarchizmu aj demokraciu v nových štátoch, ale ukázalo sa že táto nekompatibilita je problém. Moderné štáty boli pre takýto druh pápežstva nadobro stratené. Talianski nacionalisti sa chopili zbraní, v roku 1870 dobyli Rím a táto vojnychtivá nálada proti pápežstvu im vydržala až do roku 1929 keď boli podpísané Lateránske dohody.

Problém Cirkev - štát bol samozrejme väčší a presahoval len talianske problémy. Napriek snahe o "obnovu" po viedeňskom kongrese v roku 1815, žiadna z európsky mocností, vrátane pápeža nedokázala utlmiť vášne vybičované francúzskou revolúciou. S rozličnou intenzitou a v rozličnej dobe sa séria revolúcií prehnala kontinentom všade s rovnakými kulisami : zrekvírovanie cirkevných majetkov, neobsadené biskupské stolce, rehoľníci a klerici vyhnaní z krajín, prerušené spojenie miestnych cirkví z Rímom, semináre, cirkevné školy zatvorené alebo zoštátnené. Reči o liberalizme a o slobodnej Cirkvi a slobodnom štáte znamenali absolútnu subordináciu a totálne otroctvo Cirkvi voči štátu. Na medzinárodnej úrovni museli pápeži vyriešiť dve otázky
- ako zachovať slobodu, ba dokonca samotnú existenciu Cirkvi v nových režimoch ?
- čo sú tie nové režimy zač a či chybujú už vo svojich počiatočných východiskách ?

Odpoveď na prvú, praktickú otázku naznačil o generáciu skôr Pius VII a jeho štátny tajomnik Ercole Conslavi. Rím použil diplomaciu a konkordáty, aby krajinu od krajiny, ako kríza vyžadovala, zabezpečil Cirkvi aspoň základné prežitie. Výsledkom tohoto bolo, že od západu až na východ sa katolíci v Európe stali viac závislými a zároveň viac oddanými rímskemu pápežovi. Čím sa stával pápež väčšou autoritou, tým viac mohol pomôcť miestnym cirkvám a biskupom proti zásahom od štátu. Napríklad francúzski biskupi si viac ako dve storočia pestovali svoju galikánsku nadradenosť nad sv.stolcom a tú im, pravda neumýselne, konkordát Pia VII s Napoleonom v roku 1801 nadobro zničil. To sa opakovalo takmer všade, pretože miestne cirkvi nemali bez pomoci z Ríma silu postaviť sa štátnemu tlaku. Niekoľko desaťročí pred prvým vatikánskym koncilom sa stala Cirkev funkčne, emocionálne a stále viac aj teoreticky ultramontanistickou. Niektorí historici (Chadwick - History of the Popes) ukazujú, že práve tieto konkordáty vydláždili cestu vatikánskemu koncilu. Koncil, ako zhromaždenie biskupov zo všetkých utláčaných národov deklaroval, že Cirkev má svoj vlastný život, nezávislý na moderných štátoch a na tom čo si ony politicky presadili. Ďalej, zopakoval a v najjasnejšiej forme podal prastaré učenie o autorite pápežského úradu a o najvyššej jurisdikcii nad celou Cirkvou, ktorú mu v minulosti konciliaristi a galikáni upierali. Ak by tak nespravil, musel by prijať argumentáciu moderných štátov, ktoré sa odvolávali na cézaropapistické praktiky niektorých stredovekých feudálov. Definitívnym vyhlásením, že pápežská autorita pochádza od Krista samotného a nie z koncilov či cirkevných plebiscitov a že pápež je biskupom všetkých biskupov, držiac jurisdikciu a episkopálnu moc nad celou Cirkvou, odopreli novým štátom akékoľvek právo spravovať záležitosti Cirkvi. Cornwell (Hitler's Pope) tvrdí, že v týmto bola v Cirkvi zničená subsidiarita a nastolil sa führerprinzip. V skutočnosti však široko rozvetvenú autoritu feudálnych monarchií nezničil Rím, ale moderné štáty, ktoré v záujme centralizmu a štátneho absolutizmu systematicky zlikvidovali všetky lokálne autority a tradície, prípadne z nich spravili bábky štátnej politiky. Prvý vatikánsky koncil tak zachránil slobodu a jednotu Cirkvi vo vzťahu k štátu.

Teoretická otázka, odkiaľ pochádzajú a kde sa nachádza fundamentálna chyba týchto nových režimov nebola len čisto rétorická, ako by sa dnes mohlo zbožňovateľom demokracie, ako jediného správneho spôsobu vlády zdať. Nebola to len Cirkev, ktorá hľadala odpoveď, boli to aj štáty samotné, ktoré nemali teoreticky vyjasnené, či štát sám má alebo nemá cirkevnú a sakrálnu moc. Zrodené v revolúciach sa odmietali vzdať tradičných privilégií, ktoré boli monarchom v istých oblastiach cirkevnej administratívu prepožičané. Napoleon sa pýtal Pia VII, či má zo seba urobiť Karola Veľkého alebo Henricha VIII. Moderné štáty si chceli stoj čo stoj ponechať starobylé práva placet et exequator, podľa ktorých kráľ rozhoduje či prijme a zavedie pápežské nariadenia, alebo ich odmietne. Veď ešte v konkláve v roku 1903 si tri štáty osobovali právo veta a Rakúsko cez krakowského biskupa zabránilo voľbe kardinála Rampollu.
Čo teda tieto štáty predstavujú? Pre Pia IX a v istom rozsahu aj pre Leva XIII sú zvráteným vyjadrením kresťanstva, pretože si nárokujú autoritu, ktorá kedysi patrila kresťanským kniežatám a pritom upierajú slobodu Cirkvi a popierajú teologické základy tej autority, ktorú si samé nárokujú. Ani Lev ani Pius neboli ochotní pripustiť legitimitu čisto sekulárneho štátu. Také štáty vtedy ani nejestvovali, boli len hybridy, ktoré nemali vlastnosti ani jednej ani druhej formy. Lev, hoci vynikal silou filozofickej abstrakcie, nedokázal si urobiť jasný obraz situácie, pretože pozoroval neustále sa meniaci subjekt. Štáty sa v tej dobe nevedeli rozhodnúť či sú božskými vikariátmi alebo administratívnymi nástrojmi verejného poriadku.

Pápežstvo do dvadsiateho storočia vstúpilo mimoriadne silné. Získalo slobody, o ktoré sa sporilo tisíc rokov a dosiahlo nevídanú jednotu Cirkvi a k tomu rozhodujúcou mierou prispela strata území nad ktorými pápež vykonával aj svetskú vládu. Nárast autority pápeža ako kňaza vzrastala s tým ako klesala jeho autorita ako politka a tu treba ďakovať Levovi XIII, ktorý pochopil, že čas národom vládnuť nateraz pominul, ale nastal čas národy učiť. Nebolo to však bez rizika. Z pápeža sa vďaka povesti vatikánskeho väzna stal idol, pevný bod v búrlivých časoch, na ktorého sa dalo bezvýhradne spoľahnúť. A katolíci celého sveta tak aj urobili. Séria impozantných pápežov a zdatných bojovníkov za Krista, ktorí až do polovice 20. storočia vládli Katolíckej Cirkvi, však spolu s nesprávnou interpretáciou dogmy o pápežskej neomylnosti vyvolala nový a nebezpečný stav. Fr. Floch z francúzskeho seminára v Ríme, v roku 1926 povedal :"Heréza ktorá sa dnes rodí je jedna z najnebezpečnejších. Prehnaná úcta k pápežovi a nezákonné rozširovanie sféry jeho neomylnosti."

Kardinál John Newman, bol na prvom Vatikánskom koncile odporcom doktríny o pápežskej neomylnosti, nie preto, že by neomylnosť, tak ako ju definoval koncil nepríjmal, ale z obavy, že ultramontánna skupina ju zneužije pre propagáciu svojich cieľov. To čo sa stalo je horšie ako Newman predpokladal. B. Michalka to trefne popísal takto " Ten (pápež) ako martýr sekularizmu a slobodomurársko-filosemitského modernizmu nutne vyvolával u ultramontánnych katolíkov zbožňovanie, súcit a obhajobu za akúkoľvek cenu (aj vtedy keď Pius XI. zradil mexických cristeros, keď Lev XIII. v podstate legitimizoval francúzsku republiku, keď zakázali Action francaise, keď Pius XII, začal hovoriť o demokracii v 1944 ako o najvhodnejšom systéme atď.). Kult pápeža, ktorý sa zmenil z námestníka Kristovho, čiže najvyššieho kňaza a voleného úradnika, ktorý je kedykoľvek nahraditeľný a má všetku moc od Ducha Svätého až po zvolení, na romantickú postavu, stojacu contra mundi, vznikol práve z toho reálneho pocitu obkľúčenia. Chybou bolo, že sa tento romantický kult spojil s vieroučnou pravovernosťou a každý kritik pápeža bol považovaný za zradcu bez ohľadu, či kritizovaľ zľava alebo zprava, z pozície tradície, alebo z pozície modernizmu. Tým sa každému pápežskému subjektu dostalo neotrasiteľnej pozície, akú v stredoveku a ani v novoveku do roku 1860 nemali. Inak to ale v podstate ani nemohlo byť, lebo vedomie, že v tom obkľúčení a rozklade je bytosť, ktorá stojí ako skala a neustúpi, to dávalo pocit uspokojenia, ktorý my už bohužial nepoznáme. Mýtus bol živený ďalej a pretrváva. Ubližujú mu všetci a kto ho kritizuje, ten ho križuje, tak to vidia staré babky. Že je to v podstate latentný heretik, to ich nezaujíma. Im ide o romantický obrázok martýra a charizmatického guru s hollywoodskymi prvkami. Víťazstvo sentimentu nad rozumom a vierou."

Biskup Vincent Ferrer Gasser, prominentný teológ Prvého Vatikánskeho koncilu a hlavný architekt koncilného dekrétu o neomylnosti raz povedal: "Pýtajú sa, v akom zmysle je neomylnosť rímskeho biskupa absolútna. Odpovedám a otvorene hovorím: v žiadnom zmysle nie je pápežská neomylnosť absolútna, pretože absolútna neomylnosť patrí iba Bohu samotnému. On je prvou a podstatnou pravdou, on nie je schopný klamať, ani byť oklamaný. Všetka ostatná neomylnosť, udeľovaná pre špecifické potreby, je limitovaná, má svoje podmienky, pri splnení ktorých o nej možno hovoriť. To platí aj vo vzťahu k pápežskej neomylnosti. Táto neomylnosť je presne ohraničená a podmienená ...

Dnes sme však svedkami, medzi praktikujúcimi katolíkmi všeobecne rozšíreného názoru, že pápež sa nemýli. Nechybuje, či už bozkáva korán, či sa bratá s židmi a slobodomurármi, či vypisuje rozvláčne a dokonale mnohoznačné, dialekticko-hegeliánske encykliky. Nájdu sa i takí, čo povedia: "radšej chybovať s pápežom, ako mať pravdu bez neho." Tragikomickým paradoxom je, že tento smutný stav je vlastne dôsledkom požehnaného storočia, v ktorom na Petrovom stolci sedeli takí vynikajúci muži ako Pius X, Lev XIII alebo Pius XII a ktorí pápežský úrad pozdvihli a upevnili tak, že muži, ktorí obsadili Petrov stolec po nich, sa vďaka rozšírenému omylu o povahe a rozsahu ich neomylnosti stali nebezpečnými pre Cirkev tak, ako nikdy pred tým.

22. 9. 2011

Po akom šťastí a mravoch túžia odporcovia kresťanského náboženstva

sv. Aurelius Augustinus

(Pozn. red. : Keď to jeden číta, tak sa nemôže ubrániť pocitu, že je ten text napísaný dnes. Obsahuje všetky predstavy moderného trulka liberála a libertína o spoločenskom a štátnom živote. Je evidentné, že tzv. moderné názory, sú v skutočnosti omnoho, omnoho staršie ako sa nám snažia nahovoriť ich obhajcovia. Tak staré ako démoni, ktorých sv. Augustín vo svojom diele popisuje. Vítajte v krásnom novom svete.)

Ctitelia a milovníci bohov, ktorí sa pýšia, nasledujú ich v neprávostiach a mrzkostiach, nestarajú sa vôbec o štát, aby nebol najhorší a najničomnejší. Hovoria, nech sa len drží, nech len prekvitá v hojnom bohatstve a víťazosláve, alebo čo je šťastnejšie, nech je v mieri bezpečný. Čo nám je do ostatných vecí, nám záleží viac na tom, aby každý rozmnožoval svoje majetky, ktoré by mu dostačovali na každodenné rozhadzovanie a aby si mocnejší mohol podrobiť slabšieho. Chudoba nech slúži boháčom, aby sa u nich do sýtosti najedla a požívala ich ochranu v pohodlnom lenošení. Chudobní sú na to, aby ich boháči používali k svojim službám a na zvyšovanie svojej slávy. Národy neoslavujú tých, ktorí sa starajú o ich užitok ale tých, ktorí rozdávajú rozkoše. Nech sa neprikazuje nič nepríjemného, nezakazuje nič nečistého, králi nech sa nestarajú, či vládnu nad dobrými, ale nad koľkými poddanými. Krajiny, slúžte kráľom nie ako správcom mravov, ale ako majiteľom všetkých vecí, ktorí sa starajú o vaše potešenie a neuctievajte ich úprimnou láskou, ale úskočne a otrocky sa ich bojte. Zákony nech sa nestarajú o to, či niekto škodí viac cudziemu vinohradu alebo svojmu životu. Nikoho nech nevolajú na súd, len toho, kto poškodzuje majetok, príbytok a zdravie blížneho, alebo mu násilne škodí a ubližuje, pritom však so svojím a zo svojho a s každým povolným nech každý zaobchádza tak, ako sa mu páči. Nech je mnoho verejných žien pre tých, ktorým sa to zachce, ale hlavne pre tých, ktorí nemôžu mať súkromné. Nech sa stavajú veľké a krásne domy, nech sa v nich vystrájajú kráľovské hostiny, kde by sa každý slobodne a podľa možnosti vo dne v noci hral, pil, zvracal a tackal sa. Všade nech víria tancovačky a divadlá, nech hýria hukom rozpustilej veselosti a všetkou ukrutnou alebo hanebnou rozkošnosťou. Toho treba pokladať za nepriateľa spoločného dobra, komu sa toto šťastie nepáči, kto by sa ho opovážil meniť alebo rušiť, toho nech slobodný národ nepočúva, ale vyženie zo štátu a vykorení z počtu živých. Tých treba pokladať za pravých bohov, ktorí napomáhajú ľudu k takému šťastiu a keď ho už dosiahol, tak mu ho aj zachovávajú. Nech sa potom uctievajú ako chcú, nech požadujú hry, aké chcú a aké so svojimi a od svojich ctiteľov môžu dostať, len nech dokážu, aby sa toto šťastie nemuselo strachovať pred nepriateľom, morom a inými pohromami.

Aurelius Augustinus: Boží štát, SSV, Trnava 1948, preklad: Dr. Matej Pätoprstý, Štefan Dian a Ján Kováč.

18. 9. 2011

Svetové dni mládeže s Juventutem

Róbert Hričo

Na tohtoročné Svetové dni mládeže v Madride prišlo mnoho mladých ľudí a spoločenstiev. Nechýbalo medzi nimi ani Juventutem, celosvetové hnutie mladých katolíkov, ktorí vyznávajú tradičnú spiritualitu cirkvi spojenú s tzv. mimoriadnou formou rímskej liturgie. Z česko-slovenskej pobočky Juventutem sme mali možnosť zúčastniť sa len dvaja a to na prvej časti stretnutia v rámci príprav v miestnych diecézach. Po dlhej a náročnej ceste sme dorazili do Amorebiety, kde bolo zabezpečené ubytovanie v karmelitánskom diecéznom centre pre duchovnú obnovu. Amorebieta sa nachádza asi 20 km od baskickej metropoly Bilbao. Je to menšie mesto obklopené krásnou krajinou. Diecézne centrum sa nachádza na okraji mesta v tichom prírodnom prostredí, čo bolo ideálne na duchovnú prípravu. Stretlo sa tu vyše dvesto mladých ľudí vo veku približne od 16 do 35 rokov rôznych národností. Najpočetnejšiu skupinu tvorili Francúzi. My Slováci sme spolu s Angličanmi, Holanďanmi, Američanmi, Nigérijčanmi a ďalšími boli zaradení do anglicky hovoriacej skupiny. O program tohto stretnutia a jeho úspešný priebeh sa okrem organizátorov starali aj kňazi a seminaristi z Bratstva sv. Petra (FSSP), Inštitútu Dobrého Pastiera či z rehoľného spoločenstva Kanonici od Matky Božej.

Na začiatku stretnutia sme sa vybrali na neďaleký vrch, z ktorého bol krásny výhľad na Amorebietu a pri modlitbe ruženca sme prosili za nás prítomných, za Cirkev, za mladých ľudí, za pokojný priebeh stretnutia. V modlitbách, či už pri sv. omši alebo pri breviári nás neustále sprevádzala latinčina, jazyk, ktorý nás všetkých spájal a ukazoval nám mladým, že aj napriek našim rozličným rečiam a komunikácii sme jednotný Boží ľud. Nasledujúce dni nás čakal náročný, ale zato bohatý program. Každý deň sa slúžila sv. omša podľa misálu blahoslaveného Jána XXIII z roku 1962, teda podľa tzv. mimoriadnej formy rímskeho rítu. Na omši spieval zbor Juventutem prevažne piesne v gregoriánskom choráli, slúžená bola aj omša v dominikánskom ríte. Čítania spolu s homíliou boli preložené do obidvoch jazykov našich skupín. Navštívili sme Bilbao, sanktuárium v Urkiole, Azpeitziu (rodisko sv. Ignáca z Loyoly), stretli sme sa s miestnym biskupom, mali sme možnosť vidieť mnohé kostoly a múzeá, kde sme sa dozvedeli viac o španielskej histórii a duchovnom živote španielskych svätcov. Po náročnej turistike v horách sme si oddýchli na pláži. Každá skupina mala pridelených kňazov, ktorí s nami cestovali, modlili sa s nami, mali pre nás pripravené katechézy o liturgii, sviatostiach, duchovnom živote, morálke. Veľmi povzbudzujúce boli svedectvá jednotlivých kňazov o svojom živote. Celý deň nám boli k dispozícii aj vo sv. spovedi, kde sme Bohu mohli odovzdať svoje hriechy a trápenia.

Na pohľad dokonalé stretnutie malo aj nejaké svoje chyby. Prvým problémom bola návšteva rodiska zakladateľa rehole jezuitov sv. Ignáca z Loyoly, kde sme mali tri mesiace vopred dohodnuté slávenie sv. omše v tradičnom ríte. Žiaľ z rozhodnutia predstavených pútnického miesta sme nemohli sláviť naplánovanú sv. omšu v bazilike, keďže v rovnakom čase prebiehala aj pútnická omša (v tzv. riadnej forme) na priestranstve pred bazilikou. A to aj napriek tomu, že v čase nášho príchodu práve prebiehala jedna omša v bazilike...Zvláštne. Napriek vyhláseniam Pápežskej komisie Ecclesia Dei o rovnocennosti oboch foriem rímskej liturgie to v praxi veľmi často neplatí. A tak sa naša pútnická omša neslúžila ani v záhradách sanktuária v Loyole, ale opäť v karmelitánskom kostole v Amorebiete. Avšak pozitívna zmena, tentokrát podľa tradičného dominikánskeho obradu.

Druhým ani nie problémom ako skôr zážitkom z novšej spirituality Cirkvi bolo slávenie sv. omše pre mladých z celej diecézy a pútnikov do Madridu. Tentokrát v sanktuáriu sv. Antona z Urkioly, kde sme sa po spoločnom putovaní stretli. Juventutem malo pripravené slávenie sv. omše opäť v Amorebiete, ale chceli sme sa nachvíľu pomodliť a stíšiť aj tu na pútnickom mieste. Pred vchodom do kostola nás po bokoch pri schodoch vítali mladé slečny, ktoré sa tu opaľovali, mladí Kórejci nacvičovali na trávniku v maskách a so šatkami pravdepodobne liturgické tance. Vo vnútri kostola prebiehal nácvik zboru alebo možno zbormajster chystal aparatúru, takže z modlenia nebolo dokopy nič. Keď po chvíli začal kňaz mávať rukami a roztancovávať dav pred sv. omšou, bola to tá správna chvíľa na opustenie posvätného miesta. Pred východom sme stretli jeden pár usmievavých dievčat, ktoré oblečením pripomínali skôr japonské ľudové tanečnice. Čo nasledovalo vo vnútri kostola si radšej nechcem predstaviť. Jeden zo živých dôkazov pre mňa, kam vedú liturgické experimenty a celková subjektivita v novej liturgii. Celý týždeň ubehol ako voda a ani sme sa nenazdali a boli sme späť na Slovensku.

Keď píšem tieto riadky, na um mi prichádza myšlienka, aké malo toto stretnutie význam v našich životoch, čo sme si z neho doniesli sem na Slovensko. Po prvé, mladí ľudia z Juventutem nás povzbudili vo viere, v jej aktívnom prežívaní, dodali nám odvahu, aby sme sa nikdy nehanbili za svoju katolícku vieru, za svätú Katolícku cirkev, lebo len ona je nositeľkou večnej Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus. Ukázali nám prostredníctvom svojho prežívania viery, že mladý človek môže čerpať duchovnú posilu z tradičnej spirituality a mimoriadnej formy rímskeho rítu a pritom nemusí hrať divadlo v kostole alebo mimo neho. Za druhé, kňazi ktorí boli na stretnutí nám ukázali čo to znamená byť alter Christus. Celý čas chodili v klerikách, pravidelne sa modlili breviár, boli nám k dispozícii kedykoľvek a kdekoľvek sme išli, radili nám, povzbudzovali nás, prinášali nám na oltár živého Krista, ktorým sme sa posilňovali do života. Keď ich stretli ľudia na ulici a začali na nich šomrať, prijali kritiku a nijak ich to nevyviedlo z miery, nehanbili za to kým sú. A za tretie, zistil som čo to znamená sv. omša. Nie je to koncert, ani posedenie, ani relax na pláži, je to vrchol života kresťana-katolíka. Je to predobraz nebeskej liturgie, stretnutie sa s nebom na tomto svete. Požičiam si jednu vetu zo Schallerovho misála – „Kto rozumie obradom katolíckej liturgie nebude ani od celého sveta očakávať, žeby mu niekto mohol ukázať niečo vznešenejšie, pôvabnejšie, pravdivejšie a pritom spásnejšie“. To je poučenie hlavne pre tých u nás na Slovensku či aj inde vo svete, ktorí stále dokola omieľajú frázy o tom ako rozumia sv. omši vďaka ľudovému jazyku. Častokrát avšak mnohé nechápu alebo sa nudia a možno aj preto v liturgii neustále vymýšľajú nové prvky, ktoré tam nepatria. Aj im ako aj celej Cirkvi je aj preto určená tradičná latinská liturgia, liturgia našich otcov a mám, množstva svätcov, ktorých sprevádzala stáročia. Toto je odkaz nás mladých zo stretnutia Juventutem.

Viac fotografii môžete nájsť na tejto adrese: http://juventutem.shutterfly.com/pictures
Video zo stretnutia nájdete tu: http://www.youtube.com/watch?v=a859Tj8gAjU
http://www.juventutem.cz

15. 9. 2011

Cestou do Mariánky

Branislav Michalka

Do údolia, v ktorom sa nachádza pútnické miesto zvané Mariánka, alebo inak Údolie Panny Márie, vedú viaceré cesty. Jedna z nich začína v Záhorskej Bystrici a tradične zmýšľajúcemu katolíkovi sa oplatí ju absolvovať, pretože na tejto trase uvidí jav v dnešných časoch nie príliš frekventovaný.
Autobusová trasa vedie popri kostole sv. Petra a Pavla. A tak, hľadiac z okna plechového vehikla uzrel som v diaľke popri farskom múre stĺpik s poprsím. Pri prvom pohľade ma napadlo, že sa jedná o tak časté a všadeprítomné zvečnenie Jána Pavla II, ktoré zaplavilo mestá a dediny po celej Európe, takže človek môže nadobudnúť dojem, akoby sa dejiny Cirkvi začali v roku 1978 a akoby Cirkev iných pápežov (nehovoriac už o pápežoch svätých) ani nemala. Druhý pohľad ma však rozrušil, bo skrzla vo mne pochybnosť. Tretí pohľad ma utvrdil v podozrení a štvrtý dokonale presvedčil, že sa mi nesníva. Áno, môjmu zraku sa naskytol tento pohľad:


Pred farským múrom sa na nás usmieval sv. Pius X., pápež blahej pamäti, bojovník proti modernizmu a liberalizmu v Cirkvi. Pápež v tak mnohom odlišný od toho, čo sme si zvykli pod týmto pojmom predstavovať dnes. Pápež neprispôsobujúci sa dobovým náladám, nepoklonkujúci davom, nekompromisný v otázkach viery a napriek tomu (alebo práve preto) všetkými milovaný. Jeho láskavá tvár, z ktorej vyžarujú pokoj a rozhodnosť (viditeľné aj na tejto plastike) sa výborne zhodovala s vieroučnou pravovernosťou. Nepotreboval si vylepšovať popularitu hladaním kompromisov s mocnosťami tohto sveta, nadbiehaním pohanom, muslimom, židom a heretikom, pretože bol skutočne skalou, na ktorej postavil Pán Ježiš svoj dom s vedomím, že brány pekelné ho nepremôžu.
Jeho pamiatka, pamiatka posledného pápeža, ktorý bol svätorečený, je prehlušovaná neustálim zahmlievaním a maskovaním, v ktorom sa má zakryť jeho hlavná zásluha bojovníka proti vnútornému rozkladu v Cirkvi. Sv. Pius X. je väčšinou spomínaný len v súvislosti so zavedením každodenného svätého prijímania a posunutia detského veku prvoprímajúcich. Jeho encykliky, také poučné najmä v dnešných časoch rozkladu a relativizmu, by sme márne hľadali v cirkevných knihkupectvách a vydavateľstvách.
O to viac poteší takýto príjemný pohľad. A čo ešte keď sa pozriete o kúsok nižšie, kde sa na plote nachádza toto:


Tak po tejto ceste je radosť kráčať. Nie náhodou sa ňou ide k pútnemu miestu, na ktorom sa zjavila Panna Mária. Sv. Pius X. je dobrým a spoľahlivým sprievodcom na ceste k nej a k jej Synovi. Jeho heslo znelo: INSTAURARE OMNIA IN CHRISTO -Všetko obnoviť v Kristovi. Nie v tolerancii, v ekumenizme, v pluralite, v emancipácii, v demokracii a v iných bôžikoch moderného sveta. A preto, že sa nedržali tohto hesla, tak sa ich aggiornamento skončilo fiaskom masového odpadlíctva a rozvratom.

Modlime sa k sv. Piovi X., aby Cirkev pochopila, že poklad Viery nie je laboratóriom postaveným za účelom experimentovania, ale pilierom, na ktorom stojí (alebo padá) Cirkev. Nezamlčujme boj sv. Pia X. proti modernizmu a nehanbime sa zaň len preto, aby zvetrané komplexy pohrobkov šesdesiatych rokov (vzniknuvšie strachom pred posmechom neomarxistickej študentskej luzy) neboli dotknuté na citlivom myšlienkovom dekubite. Buďme hrdí na tento boj. Je to boj v Kristovom mene. Povedzme o ňom svojim deťom, aby sme tento duchovný meč z rýdzeho kovu, nevideli raz zlámaný v prachu, pošliapaný bezbožným davom. Tradícia je odovzdávanie. Odovzdajme poklad celý a neporušený, aby sme v hodine Súdu, keď sa nás Pán opýta na zverené talenty v zúfalstve nezaborili tvár do rúk.

11. 9. 2011

Obnoviť jednotu ...

Jozef Duháček

Týmito slovami začína deklarácia posledného koncilu, pojednávajúca o ekumenizme - dokument, ktorý vďaka svojej flexibilite umožňuje výklad akéhokoľvek druhu, ortodoxný i extrémne heretický. Pozrime sa, aspoň zbežne na nástrahy, ktoré tento dokument kladie tradičnému chápaniu ekumenizmu. Jestvujú rôzne typy ekumenizmu. Prvý, opravdivý, popísal Pius XI. v encyklike Mortalium animos, ktorá vznikla ako odpoveď na šíriace sa protestantské ekumenické hnutie:

Jednota křesťanů se totiž nedá uskutečňovat žádným jiným způsobem než usilováním o návrat disidentů k jediné pravé Církvi Kristově, od níž tito nešťastníci kdysi odpadli. K jedné, pravé Církvi Kristově, pravíme, která je všem viditelná a která podle vůle svého Zakladatele zůstane taková, jakou ji ke spáse všech založil.

Kristova mystická nevěsta nebyla nikdy během dob poskvrněna a také nikdy nemohla být. O tom svědčí už sv. Cyprián, když píše: "Nevěsta Kristova nemůže pozbýti cti. Je neporušená a čistá. Zná jen jeden dům a v cudné kázni udržuje svatost jen jedné komnaty" /O jednotě katolické Církve, 6, 11/. A tento svatý mučedník se právem diví, jak je možno věřit, že "tato jednota, která má základ v Boží neproměnnosti a souvisí s nebeskými tajemstvími, by mohla býti v samotné Církvi roztržena a rozbita svárem nejednotných lidí. Poněvadž tedy mystické tělo Kristovo je jedno /l. Kor 12,12 /, poněvadž je "spojené a spjaté" /Ef 4,16/ tak jako jeho fyzické tělo, je pošetilé říkat, že toto mystické tělo může sestávat z odtržených a odloučených údů.
...

V této jedné Církvi Kristově není a nezůstává nikdo, kdo se poslušně nepodrobuje autoritě Petrově a jeho právoplatných nástupců a neuznává takto jejich moc. Což předkové těch, kteří dnes vězí v bludech Fotiových a reformátorů, neholdovali římskému biskupu jako nejvyššímu pastýři duší? Synové bohužel opustili dům otcovský. Ten však proto nezahynul ani se nerozpadl, protože je neustále pod ochranou Boží. Ať se tedy marnotratní synové vrátí ke společnému otci, který je s láskou obejme, nevzpomínaje už bezpráví, kterého se kdysi dopustili proti Apoštolskému Stolci. Jestliže se chtějí, jak stále říkají, opět sjednotit s Námi a s Našimi, proč se spěšně nevrátí do Církve, k "matce a učitelce všech věřících v Krista"? / 4. lateránský koncil c. 5. /
....

Ať se tedy odloučení synové obrátí k Apoštolskému Stolci, zřízenému v tomto městě, který apoštolská knížata Petr a Pavel posvětili svou krví, neboť zde je "kořen a matka katolické Církve" /sv. Cyprián - Ep. 48 ad Cornelium, 3. /. Nikoliv v domnění a naději , že Církev Boha živého "sloup a základ Pravdy" /Tim 3,15/, se vzdá čistoty víry a bude trpět jejich bludy, avšak aby se svěřili jejímu učitelskému úřadu a vedení.

Ať poslechnou, co říká Lactancius: "Jen katolická Církev uchovává pravý kult. Ona je pramenem Pravdy, domovinou víry a chrámem Božím. Kdo do ní nevstoupí nebo kdo ji opustí, zůstává vzdálen naděje na život a spásu. Ať se někdo nepokouší tvrdošíjně klamat sám sebe. Jedná se o život a spásu. Kdo se jí horlivě a pečlivě neuchopí, tomu se ztratí a pohasne" /Divin. Instit. 4: 30, 11-12/.

Vyhraneným stelesnením druhého typu, falošného ekumenizmu, je kardinál Kasper, ktorého JPII menoval za šéfa Pontifikálnej komisie pre kresťanskú jednotu. Tento nie nevýznamný prelát sa blysol tvrdením:

“Dnes už nechápeme ekumenizmus v zmysle návratu, teda že ostatní sa musia obrátiť a stať katolíkmi. Táto predstava bola Druhým vatikánskym koncilom výslovne opustená..”( Adista, Feb. 26, 2001: “La decisione del Vaticano II alla quale il papa si attiene, è assolutamente chiara: noi intendiamo l’ecumene oggi non più nel senso dell’ecumene del ritorno, secondo il quale gli altri devono ‘convertirsi’ e diventare ‘cattolici.’ Questo è stato espressamente abbandonato dal Vaticano II.”)

Kasper týmto tvrdením deklaroval dve veci. Svoj modernizmus, keď tvrdí, že "dnes už nechápeme" tak ako v minulosti. Klasický modernizmus postuluje vývoj doktríny a Kasper sa tu s týmto stanoviskom stotožňuje. Druhá vec ktorú deklaruje, je osvedčený liberálny trik, odvolať sa na koncil. To je len ďalší z množstva dôkazov, že IIVK sa skrze svoje habkavé a nejasné deklarácie stal obľúbenou a účinnou pomôckou ako ospravedlniť každú podivnú novotu. Mohol by Kasper použiť na obhájenie svojho poňatia ekumenizmu Mortalium Animos? Nie, Pius XI hovorí veľmi jasne.

Tretí typ ekumenizmu je nejednozačný ekumenizmus, ktorý zvyčajne praktizujú moderní preláti a pápeži (JPII), ktorí sa na rozdiel od Kaspera nepúšťajú do kategorických záverov, že návrat nie je nutný. Na druhej strane však na ekumenických stretnutiach odmietajú explicitne evanjelizovať, čo by ako nástupcovia apoštolov robiť mali. Ukazujú otvorenosť k dialógu, usilovne vyhľadávajú, čo všetko majú katolíci a kacíri, či pohania spoločné, naznačujú možnosti spoločnej cesty, spolupráce v rôznych oblastiach, ale odmietajú jasne a otvorene pripomenúť nevyhnutnosť konverzie na katolícku vieru. Títo sa tak, ako aj Kasper, odvolávajú na nešťastný odkaz posledného koncilu obzvlášť na spominanú Unitatis Redintegratio (UR). Pozrime sa na pár paragrafov z tejto deklarácie, pričom skúsime naznačiťmožné hroziace škody. Poznamenávam, že slovenský preklad som zobral zo stránok Konferencie biskupov Slovenska :

Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov svätého Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa mnohé kresťanské spoločenstvá sa ľuďom predstavujú ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za učeníkov Pánových, ale nerovnako zmýšľajú a ich cesty sa rozchádzajú, ako by sám Kristus bol rozdelený1. Nuž táto roztrieštenosť sa zrejme protiví vôli Kristovej, je svetu na pohoršenie a na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.

Koncil opomína spomenúť, že jedna jediná Kristova Cirkev je katolícka Cirkev. Vďaka tomu môže protestant tento paragraf pokojne prijať, pripustiac, že Kristus založil jednu Cirkev a že je viditeľná. To že jednotlivé cirkvi zmýšľajú nerovnako protestant rovnako potvrdí, pričom odkáže na vzájomný dialóg v ktorom každý v niečom ustúpi, niečo si podrží, niečo pozmení a vytvorí sa tak spoločný základ toho, v čom zmýšľame rovnako a ostatné sa v záujme jednoty zaradí ako nedôležité. Ako v takom prípade zadefinujeme povahu Cirkvi a jej dôležitosť pre spásu duše? UR nám na to dáva návod:

Tento svätý cirkevný snem berie toto všetko na vedomie s radostným srdcom. A keď už vyložil učenie o Cirkvi, vedený túžbou po obnovení jednoty medzi všetkými učeníkmi Kristovými, chce predložiť všetkým katolíkom prostriedky, cesty a spôsoby, ktorými by mohli zodpovedať tomuto Božiemu povolaniu a tejto milosti.

Toto, "už vyložené učenie" je odkazom na Lumen Gentium a jeho smutno-slávnu dvojzmyselnosť tvrdiacu, že "Kristova Cirkev subsistuje v katolíckej Cirkvi". Namiesto jasného vyhlásenia, že Cirkev Kristova je totožná s Cirkvou katolíckou, podsúva sa tu slovo "subsistit in" majúce viacero významov. Možno prijať pravoverný význam, že subsistuje znamená je, k čomu po takmer 40 rokoch kostrbato nabáda dokument kongregácie pre nauku viery Dominus Iesus (Christi Ecclesiam, non obstantibus christianorum divisionibus, solummodo in Ecclesia Catholica plene exsistere pergere), avšak alternatívny výklad, ktorého zmysel je, že Cirkev Kristova je rozsiahlejšia a nie totožná výlučne s katolíckou Cirkvou sa ponúka tak naliehavo, že väčšina s ekumenických dejateľov ho považuje za skutočný zmysel tohoto dekrétu :

Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.), a naveky ju vztýčil ako „stĺp a oporu pravdy“ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.

Možno namietnuť, že tu sa žiada od ekumenizmu "katolícka jednota". To je dobrý postreh, ktorý možno interpretovať ako žiadosť o návrat rozkolníkov a kacírov do katolíckej Cirkvi, tento pravoverný výklad sa však dá ľahko poprieť vďaka "subsitit in", "mnohým prvkom posvätenia mimo jej organizmu" a dvojzmyselnosťou v nasledujúcom paragrafe UR. Mylný, ale ostentatívne ponúkaný záver teda znie: Kristova Cirkev je nie len v katolíckej Cirkvi ale aj inde a Lumen Gentium o tom jasne hovorí, keď spomína prostriedky posväcovania mimo KC. Pretože tieto prostriedky jestvujú mimo viditeľnú Cirkev, musí Cirkev jestvovať nejakým neviditeľným spôsobom aj medzi rozkolníkmi a bludármi, ktorí užívajú jej prostriedky posväcovania. Čo ale s katolíckou jednotou? Keďže Cirkev Kristova v RKC len subsituje a nachádza sa aj inde, katolícka jednota môže byť potom čokoľvek, čo sa dá ako jednota prezentovať. Vždy sa nájde zopár viac či menej podstatných doktrinálnych, morálnych a ekumenických vecí v ktorých sa RKC a protestanti zhodujú, respektíve ktoré sa dajú vzájomne zladiť. Dá sa potom urobiť nejednoznačné vyhlásenie podobné Spoločnej deklarácii o ospravedlnení a milosti, ktorú RKC podpísala z luteránmi a potom tvrdiť, že aj toto je prejav katolíckej jednoty. UR pokračuje:

No v neskorších storočiach skrsli ešte väčšie nezhody a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plnej vospolnosti s katolíckou Cirkvou, zavše nie bez viny ľudí z jednej i druhej strany. Ale tých, čo prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a katolícka Cirkev ich k sebe vinie s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, čo veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istej, hoci nedokonalej vospolnosti s katolíckou Cirkvou.

Ak voláme niekoho bratom alebo sestrou, znamená to, že je časťou našej rodiny, v zmysle tohoto paragrafu, časťou Kristovho Tela, čo však nie je pravda. Hoci niektorí protestanti krstia malé deti platne (u dospelých je o tom vážna pochybnosť), pokrstené dieťa sa môže stať členom Kristovej Cirkvi. Keď však vyrastie a vedome prijme za svoju vieru, vieru kacírov či rozkolníkov, vyčleňuje sa tak z Kristovej Cirkvi. Okrem toho nedáva zmysel volať niekoho bratom a oddeleným zároveň. Môžeme cítiť istú lásku, či úctu k týmto separatistom, pre veci, ktoré z pravej katolíckej viery u nich napriek množstvu bludov zostali neporušené a pravdivé, cítime však zároveň odpor a nechuť k bludom, ktorých sa pridŕžajú. Tým, že UR odmieta pripomenúť, že katolícku Cirkev mimoriadne znepokojuje a pohoršuje bezpočet bludov týchto "oddelených bratov", otvára dvere liberálnej interpretácii : "koncil hovorí, že k nim máme cítiť úctu a lásku a nie ich obracať na našu vieru."

Rovnako zvláštne je tvrdenie, že človek platne pokrstený bludárom alebo rozkolníkom je v nedokonalom spoločenstve s Cirkvou katolíckou. Platný krst vtláča do duše nezmazateľný znak, či ho vykonal katolík alebo protestant. Spor o platnosť krstu od bludárov prebiehal v 3. až 5. storočí a jeho vyriešenie je všeobecne známe. Platným krstom sa krstenec stáva členom Cirkvi, čo v prípade dieťaťa platí až do veku, kedy začne užívať rozum v takej miere, že chápe o čo ide. Avšak dospelý, ktorého pokrstili v nekatolíckej sekte sa úmyslene a vedome z Cirkvi vylučuje krátko po krste tým, že príjma bludné krédo, bludnú náuku. Samozrejme, možeme sa tu sporiť o probléme neúmyselnej nevedomosti, pripočítateľnosti viny a podobne, ale to nie je témou tohoto zamyslenia. UR sa nepokúša ani rozlíšiť medzi rôznymi druhmi protestantov, s rozličnými doktrínami, rozličnými pohľadmi na Cirkev a dedičný hriech, namiesto toho hovorí, "všetci, čo veria v Krista a boli riadne pokrstení" sú v nedokonalom spoločenstve. Ale čo to je? Niekto alebo je, alebo nie je v spoločenstve. Nedokonalé spoločenstvo je len ďaší nezmyselný dvojtvar, ktorý možno prekrútiť, ako sa komu hodí. Ak to znamená, že nie sú v spoločenstve, prečo je opísané ako nedokonalé? Znamená to snáď, že sú len na tretinu, alebo na polovicu členmi Kristovho mystického tela?

Isteže, pre rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a katolíckou Cirkvou vo vieroučnej a zavše i v disciplinárnej oblasti, ako aj čo do štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. A tie sa snaží prekonať ekumenické hnutie.

Tu len malá poznámka, aké ekumenické hnutie sa tu myslí? To, ktoré pred VKII odštartovali protestanti určite nemalo v úmysle odložiť protestantské bludy a vrátiť sa do katolíckej Cirkvi. A ako sa dá interpretovať "prekonávanie prekážok" v doktríne, disciplíne a ekléziológii? Skzre permanentný dialóg, kde sa každá strana podvolí tej druhej, až kým sa isté članky doktríny a disciplíny stanú nezáväzné? UR týmto záverom v inom paragrafe pritakáva.

Pod "ekumenickým hnutím" sa rozumejú diela a podujatia, ktoré skŕsajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a časových okolností a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Medzi ne patria na prvom mieste všetky úsilia o odstránenie slov, náhľadov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú položeniu bratov, a preto hatia vzájomné styky s nimi. Ďalej sem patrí "dialóg" medzi patrične pripravenými odborníkmi na schôdzkach usporiadaných v náboženskom duchu medzi kresťanmi rozličných cirkví a spoločenstiev.

UR ďalej hovorí:

No i napriek tomu sú v krste ospravedlnení skrz vieru, a tým privtelení ku Kristovi, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia katolíckej Cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánu.

Toto je najškodlivejšia pasáž UR a oporný bod pre každého, kto hlása spásu mimo Cirkev. Hoci uznávame, že aj nekatolícke sekty môžu platne pokrstiť a tak pripojiť malé dieťa ku katolíckej Cirkvi, tento odsek hovorí o tých, ktorí nie sú katolíci ale narodení v iných komunitach a katolíci ich právom uznávajú za svojich bratov. Tu sa zjavne naznačuje, že aj tí ktorí nie su členmi Cirkvi, sú členmi Kristovho mystického tela. To ale nie je možné, mimo prípadu malých detí a tích čo neužívajú rozum. Ďalej to naznačuje, že majú vieru, čo je v rozpore s Tridentským koncilom, ktorý hovorí, že iba katolícka viera sa páči Bohu, že nadprirodzená cnosť viery je v skutočnosti katolícka viera. Liberálna interpretácia tejto pasáže je jasná: "Všetci kresťania sú členmi Kristovho tela a návrat preto nie je nutný, lebo prvky posvätenia sú aj u nich lebo sú v spoločenstve, hoci nedokonalom."

Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, môžu sa vyskytovať aj mimo viditeľného okruhu katolíckej Cirkvi: písané slovo Božie, život v milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a k nemu aj vedú, právom patria jedinej Cirkvi Kristovej.

Tu pozorujeme viacero problematických miest. Čo je to život v milosti? Je to život v milosti posväcujúcej alebo pomáhajúcej? Posväcujúcú milosť možno obržať len skrze sviatosti, ktoré ale kacíri, okrem krstu a v niektorých prípadoch aj manželstva nemajú. Tieto dve sviatosti samotné, však nedokážu konštituovať život v milosti. Viera je bezpochyby dar od Ducha Svätého, ale musí to byť viera katolícka. Tu môže niekto namietnuť, že sa nehovorí o teologickej cnosti, ale o hocijakej viere v Boha, ale to nesedí do kontextu, v ktorom sa hovorí o daroch Sv. Ducha ako o teologických cnostiach. Iný bude namietať, že východní rozkolníci maju viac ako dve sviatosti, čo je pravda. Zväčša ale nemajú katolícku vieru a koncil v tejto pasáži nerobil žiadny rozdiel medzi kacírmi a rozkolníkmi. Posledné slová opäť spomínajú Cirkev Kristovu, pod ktorou si ako bolo vyššie vysvetlené možno predstaviť prakticky hocičo.

U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti rozličným spôsobom, podľa rozmanitého rozpoloženia jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. A teda ich treba pokladať za schopné umožňovať prístup do spoločenstva spásy.
.
Rôzne spoločenstvá majú rôzny stupeň milosti, je zrejmé, že pravoslávni schizmatici, vďaka platným sviatostiam, sú na tom lepšie než protestanti, ale tvrdenie, že ich treba vďaka ich liturgickým úkonom, pokladať za schopné umožniť prístup do spoločenstva spásy je ťažko dvojzmyselné a liberál to uchopí ako ďalší koncilný výrok o spáse mimo Cirkev. Pravoverný výklad je, že skrze tieto liturgické úkony (čo sa tým myslí, sviatosti alebo len bohoslužby? ) môžu aj tí, čo sú mimo Cirkev obdržať pohnútku alebo motiváciu vrátiť sa do katolíckej Cirkvi. Liberál však tento výklad nepríjma, a tvrdí, že liturgické úkony garantujú prístup ku spáse, pretože napokon UR hovorí, že členovia Tela Kristovho sú ospravedlnení skrze vieru.

A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu.

Tu sa síce spomínajú nedostatky, čo je dobré ale zaklincuje sa to dojzmyselným "zmyslom a významom", ktorý liberál opäť prezentuje ako spásu mimo Cirkev:

lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.

Hoci pravoverný katolík túto pasáž vykladá tak, že Kristus vie použiť tú trochu dobrých a pravdivých vecí, ktoré im z katolicizmu ešte zostali a priviesť jednotlivcov do svojho pravého ovčinca, liberál bude oponovať, lebo opäť vidí, že spása je aj mimo Cirkev, lebo ak sú oddelené cirkvi nástrojmi spásy, niet nutnosti ich opúšťať

Je však zrejmé, že príprava a návrat tých jednotlivcov, ktorí túžia po plnom katolíckom spoločenstve, sa svojou povahou líši od ekumenického diela, ale nie je tu nijaké protirečenie, pretože jedno i druhé vzniká podivným riadením Božím.

Tu sa, zdá sa, naznačuje, že konverzia nekatolíkov na vieru je jedna vec ale ekumenizmus je niečo iné, odlišné. Ekumenizmus teda nežiada konverziu, pretože je tu nato aby viedol dialóg o rozdieloch a tak sa dospelo k požadovanej jednote. Takisto sa tu hovorí, že povaha ekumenizmu aj návratu naspäť je odlišná a teda, sa zdá, že medzi nimi niet spojenia a teda nie je dôvod sa nazdávať, že ekumenizmus žiada konverziu.

No rozdelenosť kresťanov prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých synov, čo sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva. Ba i samej Cirkvi je takto ťažšie prejaviť plnosť katolíckosti z každého hľadiska v konkrétnom živote.

Prečo nemôže Cirkev dosiahnuť plnú katolicitu len preto, že nekatolíci sa od nej oddelili? Od samého začiatku jej existencie sa od nej trhali kacíri a schizmatici, znamená to snáď, že nikdy neuskutočnila plnú katolicitu? Čo to vôbec je plná katolicita? Tento paragraf má zmysel, ak sa predpokladá, že aj heretici a schizmatici patria do Tela Kristovho. V liberálne pokrútenom chápaní môže Kristovo Telo jestvovať v separovaných skupinách, ktoré nie sú prodrobené rímskemu biskupovi a napriek tomu toto je Telo stále celistvé.

Ale spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) neslobodno pokladať za prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by bolo možno uplatniť bez rozlišovania. Túto účasť podmieňujú najmä dva princípy: vyjadrenie jednoty Cirkvi a účasť na prostriedkoch milosti. Na vyjadrenie jednoty je spoločná účasť spravidla neprípustná. Potreba milosti ju niekedy odporúča. O konkrétnom postupe nech múdro rozhodne miestna biskupská vrchnosť, berúc do úvahy všetky miestne, časové a osobné okolnosti, ak nerozhodla ináč podľa svojho štatútu biskupská konferencia alebo Svätá stolica.

Aký druh milosti je možné získať spoločnou účasťou na svätých veciach? Posväcujúcu? Pomáhajúcu? Ako je to možné? Paragraf začína zákazom communicatio in sacris, ale potom ju v zásade povoľuje a tým že dáva biskupom možnosť povoliť to, naznačuje, že on o nie je podstane zlé. Ak by bolo podstane zlé, nebolo by povolené nikdy. Avšak protestantské bohoslužby sú postavené na kacírskej teológii Podiel na bohoslužbe s protestantmi naznačuje, že s touto kacírskou náukou aspoň v tom, čo sa týka bohoslužby súhlasíme. Ak by sme nesúhlasili, tak by sme sa toho neúčastnili. To prilieva olej do ohňa náboženského indiferentizmu.

Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako sú pobožnosti "za jednotu" a ekumenické schôdzky, je dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci spoločne modlili s oddelenými bratmi. Takéto spoločné modlitby sú dozaista veľmi účinným prostriedkom, aby sa získala milosť jednoty a sú úprimným prejavom zväzkov, ktoré ešte spájajú katolíkov s oddelenými bratmi: "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja medzi nimi" (Mt 18,20).

Koncil tvrdí, že tieto pobožnosti pomáhajú získavať jednotu. Ale ako? Veď úmysly protestantského ekumenického hnutia a katolíckeho sa líšia. Pravoverný katolík očakáva od protestanta konverziu. Protestanti konverziu nepredpokladajú. Tak za čo sa môžu spoli modliť? Len to čo neprotirečí katolíckej viere a to čo neprotirečí heretickej viere. Modlia sa na takýchto stretnutiach modlitby za obrátenie na katolícku vieru? Nie. Ako potom napomáhajú takéto modlitby jednote?

Posvätná teológia a iné predmety, najmä v odbore histórie, sa majú podávať aj z ekumenického hľadiska, aby čoraz vernejšie zodpovedali skutočnému stavu vecí. Lebo je veľmi dôležité, aby budúci duchovní pastieri a kňazi ovládali teológiu starostlivo vypracovanú takýmto spôsobom, a nie polemicky, najmä čo sa týka vzťahov oddelených bratov ku katolíckej Cirkvi.

Toto je pomerne desivé. Naznačuje sa tu, že jazyk teológie sa musí zmeniť tak, aby bol viac ekumenický. Naznačuje sa tu zároveň, že polemický jazyk scholastiky, ktorú mnohí pápeži vyzdvihovali ako najlepšiu metódu pre teologické bádanie je zlý? Očakáva sa snáď nová alternatívna verzia teológie a histórie, ktorá nebude protestantom prekážať? Má sa zároveň zachovať scholastická metóda, ako žiadali Pius IX a Pius X, alebo má nová teológia scholastiku nadobro nahradiť? Toto je veľmi užitočný paragraf, ktorý môže modernistický teológ ľahko využiť, aby ospravedlnil, že jeho učenie, jeho filozofia je nejasná, mnohoznačná alebo aj mylná, veď sa pokúša všetko vyložiť tak, aby sa to polemicky nedotýkalo nekatolíkov. Dôsledky masového uplatnenia tejto výhovorky pozorujeme všade, od jednoduchých katechéz až po výku v seminároch.

Obraciame svoju pozornosť na dva hlavné druhy roztržiek, ktoré narušili nezošívanú tuniku Kristovu.

Na tomnto mieste pozorujeme, šikovný pokus tvrdiť, že katolíci aj nekatolíci sú stále členmi Kristovho Tela, hoci tí druhí sú oddelení od RKC ale aj vzájomne medzi sebou. Táto veta umožňuje modernistovi a liberálovi opätovne doložiť, že napriek rozdeleniu, ktoré je len časné, sú všetci členmi Kristovho Tela, Cirkvi.

A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách, buduje sa a vzrastá Cirkev Božia a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.

Problém tohoto miesta je viditeľný na prvý pohľad. Pojem Božia Cirkev pre seba používajú všetky protestantské komunity, východní rozkolníci i katolíci. Každý si ho prirodzene vzťahuje sám na seba. Tvrdošijný liberál sa môže o tento pojem oprieť a s odvolaním na Eucharistiu môže celkom dobre dokazovať, že aj východné komunity sú Božou Cirkvou, ktorá vzrastá skrze Eucharistiu.

Cirkvi a cirkevné spoločenstvá, ktoré sa oddelili od rímskej Apoštolskej stolice vo veľmi kritických časoch, čo sa začali na Západe už na sklonku stredoveku, alebo sa oddelili neskoršie, sú spojené s katolíckou Cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich vekoch v cirkevnom spoločenstve..

Je zábavné, že v dokumente Dominus Iesus Benedikt XVI. nepripúšťa, aby sa protestantské skupiny nazývali cirkvami, pretože toto pomenovanie náleži len katolíckej Cirkvi. Ide snáď vtedy kardinál a dnes pápež proti koncilu ?

Sviatosťou krstu, kedykoľvek sa podľa ustanovenia Pánovho riadne udeľuje a prijíma s náležitým duchovným rozpoložením, človek sa skutočne privteľuje k ukrižovanému a oslávenému Kristovi a preporodzuje sa k účasti na Božom živote, ako hovorí Apoštol: "S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych" (Kol 2,12)28. Krst teda utvára sviatostný zväzok jednoty, ktorý jestvuje medzi všetkými, čo sa ním preporodili. Avšak krst sám osebe je iba začiatkom na dosiahnutie plnosti života v Kristovi. A teda krst smeruje k plnému vyznaniu viery, k úplnému začleneniu do zriadenia spásy podľa vôle samého Krista, a konečne k plnej spoluúčasti na Eucharistii.

Tu sa otvára priestor na mnohé interpretácie. Koncilný spor liberálov s konzervatívcami je tu dobre čitateľný a kompromisné formulácie, ktoré sa v tomto dokumente nachádzajú v ohromnom počte sú toho dôkazmi. Vágny popis krstu tu zanecháva dojem, že na to aby sa protestanti stali člemi Kristovho Tela stačí krst. Nie je tam žiadna zmienka o tom kto, ako a na ako dlho sa platným krstom stane človek členom Kristovho Tela, kedy to členstvo končí a čo treba urobiť aby sa tak nestalo..

Kresťanský život týchto bratov sa živí vierou v Krista a napomáha ho krstná milosť i počúvanie slova Božieho.

Fráza "oddelení bratia" je tu nahradená len slovom "bratia". Takisto tu chýba rozlíženie medzi nadprirodzenou vierou a vierou fiduciálnou, hovorí sa len o viere v Krista. Nadprirodzená viera je vôľou, osvietenou Božou milosťou, dosiahnutý súhlas intelektu so zjavenou pravdou, viera fiduciálna je založená len na dôvere a nádeji k Bohu. Bez toho aby sa to jasne rozlíšilo je možné, aby modernistický teológ pripísal protestantom nadprirodzenú vieru. Opäť sa spomína krstná milosť, pričom sa nerozlišuje o akú milosť ide.

(Koncil) Okrem toho vyhlasuje, že si je vedomý, že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Cirkvi Kristovej presahuje ľudské sily a schopnosti.

Tu sa takisto odmieta jasne a zrozumiteľne povedať, že Cirkev Kristova, v ktorej sa koncil pokúša obnoviť jednotu je Cirkev katolícka. Ale aby sa zabezpečila dostatočná podpora ekumenizmu, je treba ustúpiť od jasných a zrozumiteľných deklarácii a aby sa uspokojili všetky strany, je potrebné použiť čo najvoľnejšie a najmnohoznačnejšie formulácie aké sú k dispozícii a tak napomáhať nastoleniu požadovanej jednoty. Po dvadsiatich storočiach strávených šľachtením, cizelovaním a neustálym upresňovaním teologických pojmov a teologického jazyka by človek čakal, že deklarácia ekumenického koncilu bude jasná, striktná a jednoznačná. Človek by čakal, že po všetkých tých skúsenostiach, ktoré Cirkev má, si dá pozor na to, aby neumožnila protichodné výklady svojich definícií, nedala zadarmo zbraň do ruky disidentom a travičom studní, ale že bude ostražito a bdelo strážiť čistú náuku. Toto očakávanie však IIVK nenaplnil. Preto si po tomto krátkom, ale dostatočne výstižnom popise slabých miest UR dovolím pripojiť pár výrokov z čias, keď áno bolo áno a nie bolo nie:

"Nikto nemôže dosiahnuť spásu ak nie je v katolíckej Cirkvi. Mimo katolícku Cirkev môže mať všetko, ale nie spásu. Môže mať krst, evanjelium, môže veriť aj kázať v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, ale spásu nenájde inde ako v katolíckej Cirkvi" (Augustinus Aurelianus, Sermo ad Caesariens. De Emerit.)

" Katolícka Cirkev je bránou do života, všetky ostatné sú zlodeji a zbojníci. Preto sa im muséme vyhýbať.........Odporovať im na obranu jedinej, pravej a životodárnej viery, ktorú Cirkev prijala od apoštolov a odovzdala svojim synom. " (Iraeneus, Ad Haereses III )

"Je dobre známou katolíckou dogmou, že mimo katolícku Cirkev nikto nemôže byť spasený a tí, ktorí sa vzpierajú jej autorite a jej rozhodnutiam a tí ktorí sa tvrdošijne oddeľujú od jednoty tejto Cirkvi a Petrovho nástupcu, rímskeho biskupa, ktorému bola Spasiteľom zverená správa jeho vinice, nemôžu získať spásu. " (Pius IX, Singulari Quidam)

"Ktokoľvek túži byť spasený, musí predovšetkým vyznávať Katolícku vieru. Pokiaľ nezachováva Katolícku vieru čistú a nepokškvrnenú, bez pochyby bude trpieť na veky." (Athanasius, Quicumque)

"Deklarujeme, hovoríme, definujeme a verejne prehlasujeme, že pre spásu každej bytosti je nevyhnutné aby sa podrobila rímskemu pápežovi" (Bonifacius VIII, Unam Sanctam)

"Je len jedna katolícka Cirkev, mimo ktorej nikto nie je spasený. " (Štvrtý lateránsky koncil)

"Najsvätejšia rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a učí, že nikto z tých čo sú mimo katolícku Cirkev, nie len pohania a židia, ale aj bludári a rozkolníc, nemá podiel na večnom živote, ale pôjde do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, pokiaľ sa pred smrťou nezjednotí s Cirkvou. " (Eugenius IV, Cantate Domino)

"Je zrejmé, že táto rímska Cirkev je hlavou všetkým cirkvám po svete ako svojim údom, a ktokoľvek sa od nej oddelí, stane sa vyvrheľom kresťanského náboženstva, pretože prestal patriť do jeho spoločenstva" (Bonifacius I, Epistola 14.1)

"Uvažuj, že každý kto nie je v jednote a pokoji s Cirkvou, nemôže mať Pána..... Hoci by prešiel cez plamene a oheň, hoci by horel, bol hodený šelmám, položil život, nedostane korunu viery ale trest bezbožníka......Ak je taký zabitý, nebude korunovaný ... kto je zabitý mimo Cirkev, nemôže získať odmenu patriacu Cirkvi" (Pelagius II, Denzinger 469)


"Teraz svätá Cirkev všobecne vyhlasuje, že Boha nemožno opravdivo ctiť mimo Cirkev samotnú a učí, že kto je mimo Cirkvi, nebude nikdy spasený. " (Gregorius Magnus, Moralia)
"Verím, že krstom sa odpúšťajú všetky hriechy, ten, ktorý bol získaný dedične tak ako aj tie, ktoré boli spáchané dobrovoľne a vyznávam, že mimo katolícku Cirkev nikto nie je spasený" (Silvestrius II, Professio fidei 991 AD)

"Zo srdca veríme a perami vyznávame len jednu Cirkev, nie tú bludársku, ale Svätú rímsku katolícku a apoštolskú cirkev, mimo ktorej nikto nie je spasený" (Innocentius I, Professio fidei ad Waldenses, Denzinger 792)

"Na druhom miesta sa pýtame, či vy a Arméni vyznávajte a veríte, že žiadny človek, z tých čo putujú mimo vieru tejto Cirkvi a mimo poslušnosti biskupovi Ríma, nemôže byť spasený?............. Na deviatom mieste sa pýtame, či ste verili a veríte, že všetci čo povstali proti viere Rímskej Cirkvi a zomreli v nekajúcnosti boli zatratení a zostúpili do večného ohňa? " (Clementius VI, Super Quibusdam)

Je nemožné, aby pravý Boh, ktorý je Pravda sama, najlepší a najmúdrejší Darca a Odmeňovateľ dobrých ľudí, potvrdil všetky sekty, ktoré vyznávajú falošné náuky, ktoré sú nekonzistentné a rozporuplné a odmenil ich členov večnou odmenou....... A preto vyznávame, že niet spásy mimo Cirkev. (Leo XII, Ubi Primum)

"A tu, milovaní a synovia a cetní bratia, musíme opäť pripomenúťa odsúdiť ťažký blud, do ktorého na nešťastie upadli aj niektorí katolíci, ktorí veria, že ľudia, ktorí žijú v bludoch a oddelení od pravej viery a Katolíckej jednoty, môžu dosiahnuť večný život. Toto je v úplnom protiklade s katolíckym učením. Je nám aj vám známe, že tí ktorí sa namáhajú v neprekonateľnej nevedomosti nášho svätého náboženstva a zároveň usilovne dodržiavajú prirodzený zákon, ktorý Boh všetkým vtlačil do srdca, sú pripravení poslúchať Boha, žijú čestný a spravodlivý život, tak s pomocou božského svetla a milosti môžu dosiahnuť spásu, lebo Boh jasne vidí duše, myšlienky a skutky všetkých ľudí a pre svoje milosrdenstvo a dobrotu nedopust,í aby bol potrestaný večným trestom niekto, kto nie je vinný hriechom. Ale katolícka dogma, že nikto mimo katolícku Cirkev nemôže byť spasený, je tiež všeobecne známa. Rovnako aj to, že tí čo odporujú autorite a výrokom tejto Cirkvi, tí čo sa tvrdošijne oddelili od jednoty Cirkvi a rímskeho pápeža, nasledovníka Petra, ktorému bola Spasiteľom zverená stráž nad jeho vinicou, nemôžu dosiahnuť spásu" ( Pius IX, Quanto conficiamur moerore)

"Toto je posledná lekcia, ktorú pre vás máme. Príjmite ju a všetci si ju vtlačte do mysle: podľa Božieho príkazu spásu nemôžete nájsť nikde, len v Cirkvi" (Leo XIII, Annum Ingressi Sumus)
"Je našou povinnosťou opäť všetkým pripomenúť, malým aj veľkým, tak ako svätý pápež Gregor urobil v minulosti, že je absolútne nevyhnutné, aby ste sa kôli získaniu večnej spásy utiekali o pomoc k Cirkvi. " (Pius X, Iucunda sane)


"Taká je povaha Katolíckej viery, že nepripúšťa viac alebo menej, ale musí byť zachovávaná ako celok, alebo ako celok odmietnutá. To je Katolícka viera, bez ktorej, nemôže byť nikto, kto ju verne a pevne nevyznáva, spasený. (Benedictus XV, Ad Beatissimi Apostolorum)"
"Nnutnosť byť, kôli získaniu večnej spásy, členom pravej Cirkvi niektorí redukujú na bezvýznamnú frázu, ." (Pius XII, Humani Generis)


"Z božského rozkazu strážkyňa a tlmočníčka Svätých Písiem a pokladu posvätnej Tradície, ktorá v nej žije, Cirkev sama, je bránou ku spáse. Ona jediná, sama a pod ochranou Svätého Ducha je zdrojom pravdy." (Pius XII, alokúcia ku Gregorianskej univerzite, 1953)

4. 9. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (3.)

Juraj Sirotný

2.6 Katolícka Tradícia ako odpoveď na liberalizmus

Zo všetkého asi najviac pred nami vystáva otázka, čo je to katolícka Tradícia. Sám Lefebvre ju opisuje, ako stav, kedy sa pridŕžame toho istého povolania, žijeme v tej istej občianskej spoločnosti, v rodine a podobne. V cirkevnej oblasti to však nie je zvyk, alebo obyčaj, ktorý bol prevzatý z minulosti a ktorý zaväzuje dodržiavať tú či onú cirkevnú prax, aj keď dôvody pre ňu už dávno pominuli, alebo nie sú celkom jasné. Tradícia je definovaná, ako zo storočia na storočie odovzdávaný poklad viery – depositum fidei , učiteľským úradom Cirkvi. Tento poklad viery podľa tradicionalistov ľuďom darovalo Zjavenie Božie, čiže Božie slovo, ktoré bolo dané apoštolom a ich nástupcom, ktorí zabezpečujú jeho ďalšie rozširovanie. Zjavenie bolo smrťou posledného apoštola ukončené a Lefebvre hovorí: „Do konca časov sa do neho nesmie zasahovať. Zjavenie je nereformovateľné. Prvý vatikánsky koncil to vyslovene pripomína: ´Bohom zjavené učenie viery nebolo založené na nejakom filozofickom učení inteligentných ľudí, ktorí by ho mali zdokonaľovať, ale je ako Božský poklad zverené Kristovmu telu, Cirkvi, s tým, aby ho ona verne opatrovala a neporušene odovzdávala.´“ V katolíckych slovníkoch môžeme nájsť podobné definície: „Tradícia je prenos z pokolenia na pokolenie skrz hovorené slovo, sú to pravdy viery, ktoré neboli spísané; je to svedectvo najpoužívanejších obyčajov, cez ktoré poznáme obrady, pravdy viery, kresťanské morálne učenie a všetky fakty z doby Kristovej. Je to učenie Cirkvi, ktoré sa zachovalo v ústnej forme a ohlasovalo sa ako pravda, ktorá je nezmiešaná s bludom. Je to žriedlo Zjavenia.“ Tradíciu definoval aj Tridentský koncil, ktorý zahrnul vyššie uvedené a dodáva: „Do Tradície sa takisto zahrňuje všetko to, čo apoštolovia obdržali od samotného Krista, alebo sami vnuknutím Ducha svätého prijali a odovzdali to Cirkvi až do dnešných časov.“ Túto definíciu potvrdzuje o štyristo rokov neskôr aj I. vatikánsky koncil, v zhode s odkazom svätého Pavla: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom.“(2 Sol 2,15)
Modernistickí teológovia a niektorí konciloví otcovia podľa Karla Stehlina teda neprávom útočili na tradicionalistov, že sa uzavreli v ich vlastnej minulosti a že sú večne včerajší. Tí im ale odpovedajú, že čo sa týka viery, tu neplatí ani minulosť ani budúcnosť. Pravda platí na veky, je večná. Modernisti majú veľký vzor v protestantských liberálnych teológov typu Strauss, Bultmann, Moltmann , ktorá sa vzdala aj sola scriptura a operuje na hegeliánskej báze, ktorá sa prejavuje vo veľmi voľnom výklade písma. Sväté písmo, respektíve evanjelium platí výlučne. Tradicionalisti namietajú, že Tradícia bola staršia ako evanjelium. Evanjelia boli napísané o pár rokov neskoršie ako sa odohrali udalosti letníc(zoslanie Ducha svätého na apoštolov). Tie priniesli so sebou množstvo konverzií. Aktualizuje sa otázka, ako by sa mohlo Zjavenie šíriť ďalej, keby nebolo ústneho podania(tradície). Evanjelium však nie je v rozpore s Tradíciou, ako uvažujú niektorí progresivistickí teológovia ako napríklad Hans Küng. Tradícia zverila slová evanjelia ľuďom. Tradicionalisti s istotou hovoria, že jediný, kto má právo interpretovať evanjelium je učiteľský úrad Cirkvi, stvorený samotným Kristom.

Tradícia je zo svojej podstaty stála a nemenná. Pius IX. a učenie I. vatikánskeho koncilu odsudzuje: „Ak niekto tvrdí, že je možné, aby dogmy, ktoré boli potvrdené svätou Cirkvou, že sa môžu prispôsobovať a znamenať niečo iné, ako ich vyložila Cirkev, nech je exkomunikovaný!“ Táto nemennosť tradície podľa jej zástancov vychádza z faktu, že má živý charakter. To znamená, že celý katolicizmus, či už v minulosti, prítomnosti, alebo v budúcnosti je živá Tradícia. Toto žitie s Bohom obsiahne celý rozum, vôľu, vieru, nádej a lásku človeka a uskutočňovanie všetkých cností. Tí, ktorí takýmto spôsobom nie sú spojení, sú nespokojní a žiadajú neustálu zmenu.Ak teda dogmatické koncily potvrdzovali nemennosť a stálosť Tradície, tak pre II. vatikánsky koncil a v učení nasledujúcich pápežov má Tradícia charakter podliehajúci zmenám. V základnom koncilovom dokumente o Cirkvi, Gaudium et spes, sa hovorí o zjavených základoch viery: „Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.“ Tradicionalisti sa domnievajú že tento dokument hovorí o hodnotách ako „demokracia“ a „práva človeka“, čiže dogmy francúzskej buržoáznej revolúcie. Tradicionalisti v tejto súvislosti namietajú, že nie je možné očistiť idey, ktoré boli niekoľkokrát odsúdené pápežmi.
Pokoncilová rímska kúria obviňuje stúpencov Marcela Lefebvra z neposlušnosti voči pápežovi. Zvlášť Lefebvre sa bráni, že síce bol neposlušný pápežom Pavlovi VI. a Jánovi Pavlovi II., ale vo veciach ich súkromných názorov, pretože boli dvojznačné a boli v rozpore s celou Tradíciou a katolíckou náukou. Toto učenie považuje za škodlivé z hľadiska viery. Nikdy nebol neposlušný voči učiteľskému úradu pápežov (numus docendi). Všetko, čo koncil príjme a predloží na schválenie učiteľskému úradu Cirkvi, to musí záväzne každý katolík prijať a uznávať v teologickej interpretácii, ktoré sám koncil a magistérium vyloží. Toto sa podľa Lefebvra na II. vatikánskom koncile nestalo.

2.7 Najčastejšie výhrady tradicionalistov voči II. vatikánskemu koncilu

Karl Stehlin sa II. vatikánskemu koncilu systematicky venuje vo svojej publikačnej činnosti. Sám z pozície katolíckeho tradicionalistického teológa uvádza vo svojom diele Obrana katolíckej pravdy:

I. Výhrada - II. vatikánsky koncil a Magistérium Katolíckej cirkvi.

Lefebvre a s ním aj prevažná časť tradicionalistického hnutia neodmieta všetky dokumenty, ktoré boli prijaté na II. vatikánskom koncile. Sú to tie, ktoré neodporovali Tradícii a predkoncilovému učeniu Cirkvi.
Zhruba pred 20 rokmi Ratzinger v Správe o stave viery vykresľuje legitimitu koncilu, ktorý je podľa neho kontinuitou predošlých koncilov. Píše: „Predovšetkým je potrebné povedať, že II. vatikánsky koncil bol zvolaný pápežom, tým istým spôsobom ako koncil Tridentský a I. vatikánsky, to znamená pápežom a kolégiom biskupov. Preto treba pripomenúť, že II. vatikánsky koncil je bezprostredná kontinuita predošlých koncilov, v ich výrokoch a prijatých pravdách. Neopodstatnené sú preto názory, ktoré hovoria, že II. vatikánsky koncil stojí voči nim v opozícii.“ Počas príprav koncilu Ján XXIII hovoril o jeho cieľoch: „...má predstaviť doktríny v takom svetle, ktoré bude lepšie zodpovedať všobecne pastoračný charakteru náuky.“ Pastoračný charakter koncilu akcentuje aj Pavol VI.: „Najvyšším cieľom koncilu, ktorý je celou svojou povahou pastoračný, nie je diskusia nad základnými článkami našej viery, ale pochopenie a vyjasnenie našej viery, aby zodpovedala výdobytkom našej doby.“
V záverečnej reči, ktorou pápež v roku 1965 uzatváral koncil mimo iné hovorí: „Koncil sa nezameral na formulovanie a vyslovenie nejakej pravdy.“ O rok neskôr však Pavol VI. na jednej audiencii spomína: „Druhý vatikánsky koncil rezignoval na formulovanie neomylných dogiem, ale v vo všeobecnosti má jeho učenie túto povahu.“ V tomto prípade je možné vidieť, ako v pokoncilovej realite sa pápež snaží vidieť koncil ako dogmatický, pretože jednotlivé závery koncilu si odporujú a v Katolíckej cirkvi badať prvé náznaky zmätku. V podobnom duchu ako Pavol VI. uvažujú aj mnohí konciloví teológovia.

II. Výhrada - II. Vatikánsky koncil nebol Magisterium extraordinarium.

Zmyslom Magisterium extraordinarium je potvrdzovanie a definovanie právd. V súlade s kódexom kanonického práva (kan. 749,3) – Iba vtedy je možné uznať pravdu za neomylnú, pokiaľ bola potvrdená magistériom a nie je v rozpore s celkovým učením Cirkvi. Pápež Ján XXIII. koncil zvolával a vždy to následne potvrdzoval vo svojich prejavoch, ako koncil pastoračný. Tradicionalisti často hovoria, že postup Jána XXIII. vytvoril v cirkevnej praxi nový precedens a z ich pohľadu aj nebezpečný. Po prvýkrát v histórii nebol koncil dogmatický, to znamená, žeby definoval nejakú teologickú pravdu, alebo odsúdil nejakú aktuálnu dobovú herézu, Tohto sa zriekol. Tým zobral na seba riziko, že závery koncilu sú relativizujúce, voľne vykladateľné a pre katolíkov nezáväzné.

III. výhrada - Učenie II. vatikánskeho koncilu nemá povahu Magisterium ordinarium universale.


To znamená, že učiteľský úrad Cirkvi - Magisterium ordinarium universale je učiteľom všetkých biskupov Cirkvi, ktorí sú roztrúsení po celom svete, ale ostávajú v jednote s rímskym biskupom. Biskupi sú nástupcovia apoštolov a sú takisto neomylní, pokiaľ bude zhoda medzi nimi a rímskym pápežom vo veciach viery. Biskupi majú povinnosť túto vieru a morálku ľuďom zvestovať, aby mohli vyznávať pravú vieru. Biskupi musia bojovať, napomínať a odsudzovať bludy v otázkach viery a morálky, tak aby Božiemu ľudu čo najviac priblížili večnú spásu. Tradicionalistický novinár Michael Davis komentuje: „Náš Kristus pán začal evidentne budovať cirkev na hierarchickom princípe. Táto hierarchia vytvorila Boží ľud, ktorý vyučovala a udeľovala jednotlivcom krst. Apoštolom a ich nástupcom dal právomoc, že ľud ich má počúvať, lebo tým Jeho počúvajú.“ Na koncile biskupi ostali zdegradovaní do funkcie delegátov veriaceho ľudu, ktorí majú prezentovať ich názory, požiadavky a pridŕžať sa verejnej mienky. Z koncilu vyšiel nový pojem - kolegialita. Bol to nový koncept demokratického riadenie Cirkvi, ktorý nemal v dovtedajšej Cirkvi obdobu a podľa tradicionalistov nemal ani oporu vo Svätom písme a Tradícii. Tradicionalisti tvrdia, že prevažná väčšina biskupov spochybňuje legitimitu Magisterium ordinarium universale, nakoľko nestrážili pravú vieru a sami sa od nej odklonili. Nemôže stačiť to, že niektoré pravdy budú potvrdené a o iných sa polemizovalo, na mnohých miestach aj zasahovalo. Svedčí o tom mnohé koncilové dokumenty. V tomto prípade začína platiť Lefebvrova kritika o vzniku hierarchizácie právd vo vnútri Cirkvi, a preto podľa neho v tomto II. vatikánsky koncil vytvoril veľmi nebezpečný precedens.
IV. výhrada - Reprezentuje II. vatikánsky koncil autentickú náuku učiteľského úradu Cirkvi?
Základná úloha učiteľského úradu Cirkvi je definovanie zjaveného a objaveného depozitu viery. Táto viera sa veriacim Katolíckej cirkvi dostáva cez učenie pápežov a prakticky aj cez kolégium biskupov. V učení posledného koncilu môžeme sledovať však dve línie:

a) Učenie koncilu je potvrdením náuky predkoncilového učiteľského úradu Cirkvi. Náležia sem „neproblematické“ texty, proti ktorým nenamietajú ani tradicionalisti, nakoľko potvrdzujú nanovo autoritu dogiem. Tieto dogmy ostali zachované, počas a po koncile sa do ich nezasahovalo.

b) Nové učenie koncilu, ktoré sa snažilo infiltrovať do stredu cirkvi ideológie, ktoré sa zrodili mimo a dokonca proti učeniu Cirkvi. Podľa tradicionalistov sú to ideológie tohto sveta, ktoré sa protivia Pánu Ježišovi Kristovi. Sám koncil tvrdí: „Ľud Boží, vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý naplňuje svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a vyjavuje úmysel Boží o celkovom povolaní človeka, a tak privádza myseľ k plne ľudským riešeniam. Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.“ Koncil hovorí o očistení ľudských myšlienok a ideológii, ale nemyslí tým, ako po stáročia činili pápeži, odhalenie a odsúdenie bludov. O tomto probléme hovoril v záverečnej koncilovej reči aj liberálny pápež Pavol VI.: „Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom sa stretáva s náboženstvom človeka, ktorý má ambíciu stať sa bohom.“

Tradicionalista Romano Amerio hovorí o tom, že závery koncilu vyznievajú v tom duchu, že sa utvoril nový vzťah Cirkvi a sveta. Cirkev prijala niektoré doktríny, ktoré vehementne celé storočia odsudzovala ako nekatolícke. Či je teda učenie II. vatikánskeho koncilu autenticky katolícke, na to si sotvakto trúfne podať priamu odpoveď. Tradicionalisti ale vždy odkazujú na závery dogmatického I. vatikánskeho koncilu: „Náuka viery, ktorá nám bola zjavená samým Bohom, nemôže Cirkev podávať ako filozofický výtvor, ktorý môže byť vysvetľovaný skrz ľudské záujmy, ale je to Boží depozit, ktorý uchováva Kristova Obľúbenkyňa, ktorá ho verne stráži a neomylne vysvetľuje. Podľa toho vždy náleží, aby sa pridržiavalo takých vysvetlení svätých dogiem, aké raz už osvetlila svätá Cirkev.“ Tradicionalisti hovoria o tom, že koncil sa pokúšal o reflexiu, ktorá však bola ovplyvnená liberálnym duchom typickým pre druhú polovicu 20. storočia. Takto sformulované pohľady nie sú hlasom neomylného učiteľského úradu Cirkvi. Ich neskorší vývoj a nové interpretácie vo veľaznačných výpovediach dokumentujú, že aj koncilové závery podliehajú zmene. Čiže vynára sa opäť známa Lefebvrova téza, že pokoncilová Cirkev rezignovala na pravdu.
Karl Stehlin sa domnieva, že koncil a najmä biskupi neboli inšpirovaní Duchom svätým z prostej príčiny, a to že oni neboli ustanovenými pastiermi a učiteľmi na to, aby predstavovali katolíkom liberalizmus a možnosti liberálneho a humanistického sveta. Ako „experti na ľudské práva“ sa mohli spoliehať jedine na svoje vlastné ľudské kompetencie. Ak sami prijímajú liberálne tendencie a nechránia depozit viery, prekračujú tým svoje vlastné právomoci.

Častokrát sa tu opakuje slovíčko pastoračný koncil. Označenie „pastoračný“ je kľúčovým pojmom II. vatikánskeho koncilu a všetkých reforiem, ktoré z neho vychádzajú. Ostáva to však veľmi podozrivé, nakoľko tento termín nebol nikdy presne zadefinovaný. Čo toto slovo presne označuje? Pochádza od pastiera, ochrancu stáda, ako odkaz na Dobrého pastiera z Jánovho evanjelia? On dá svojmu stádu prostriedky spásy a postará sa oň. Tradicionalisti sa domnievajú, že „pastoračný“ nie je opozitum k „dogmatickému“, „právno-kanonickému“, „teologickému“, či „morálnemu“. V tomto zmysle všetky predchádzajúce koncily boli v najvyššom stupni aj pastoračné, pretože boli dogmatické. V prípade II. vatikánskeho koncilu sa však používalo tvrdenie: „nie dogmatický, ale pastoračný“. Koncil sa teda zriekol výkonu neomylného magistéria a prvýkrát v o svojej histórii nedefinoval pravdu, alebo neodsúdil blud. Pastoračný v zmysle priblíženia sa do novovytvorenej mentality aggiornamenta a ekumenizmu. Tento dvojznačný termín podľa tradicionalistov alebo nemá zmysel, alebo je myslené otvorenie sa k svetu, ktorý neprijíma katolícke pravdy.

V Cirkvi je podľa Stehlina možné kritizovať doslova všetko , okrem II. vatikánskeho koncilu a jeho ovocia. Táto prax došla až tak ďaleko, že tí ktorí nielen kritizujú, ale dokonca neprijímajú učenie magistéria, ani v najmenšom nebývajú postihovaní, ako napríklad švajčiarsky teológ Hans Küng. Avšak tradicionalistické komunity, ktoré ale kritizujú „pastoračný“ koncil sú od niektorých liberálnych kruhov v Cirkvi klasifikovaní ako schizmatici. Bartnik si myslí: „Kvôli negácii a verejnému neprijatiu učenia II. vatikánskeho koncilu, ako tiež pokoncilového učenia pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II. Lefebvre fakticky neuznal autoritu pápeža a Učiteľského úradu Cirkvi.“

1. 9. 2011

Octavius

Markus Minucius Felix

Aké je to krásne divadlo pre Boha, keď kresťan zápasí s bolesťou, keď naň doliehajú prenasledo-
vania, tresty smrti, mučenia, keď s pohŕdavým úsmevom kráča v ústrety rinčiacim nástrojom smrti a surovému katovi, keď hrdo háji svoju slobodu proti kráľom a kniežatám a skloní sa len pred Bohom, ktorému patrí; keď sa s víťazoslávnym triumfom vysmeje sudcovi, ktorý vyniesol rozsudok smrti! Lebo kto dosiahol cieľ, po ktorom túži, je naozaj víťazom. Ktorý vojak pred očami vojvodcu nečelí smelšie nebezpečenstvu? Nik totiž nedostáva odmenu, kým sa neosvedčil v boji. Jednako vojvodca nemôže dať to, čo sám nemá. Nemôže predĺžiť život; môže nanajvýš udeliť vojenské vyznačenia. Avšak Boží vojak nebýva ani v bolesti opustený, ani smrť neznamená preň zánik. Kresťan sa môže zdať nešťastný, ale nešťastný byť nemôže. Vy sami do neba vychvaľujete tragické postavy, ako Mucia Scaevolu, ktorý podnikol pochabý útok na kráľa a bol by padol za obeť nepriateľom, keby nebol obetoval pravicu. Koľkí z našich si dali nielen ruku, ale celé telo upiecť a spáliť bez jediného výkriku bolesti, hoci mohli dosiahnuť oslobodenie!

Ale čo porovnávam mužov s Muciom, Aquiliom alebo Regulom? Veď naše deti a slebé ženičky sa posmievajú (vašim) krížom, mučiarňam, šelmám a všetkým hrôzostrašným druhom popráv a znášajú bolesť s božskou trpezlivosťou.

Jednako nenahliadnete, vy bedári, že niet človeka, ktorý by bez príčiny chcel podstúpiť smrť, alebo mohol vytrpieť toľké muky bez Božej pomoci. Iba ak vás mýli, že neznabohovia oplývajú bohatstvom, lesknú sa hodnosťami a zaujímajú vplyvné postavenia? Úbožiaci! Preto sú tak vysoko vynesení, aby tým hlbšie padli. Vykrmujú sa na obetné zvieratá, ovenčujú sa ako obete - na trest. Niektorí bývajú vyvýšení na prestol moci a slávy, aby voľne uplatňovali svoju neviazanú samopašnosť a v skazenosti srdca premrhali posledné zbytky svedomia.

Či môže byť trvalé šťastie bez poznania Boha, keď jestvuje smrť? Stratí sa ti sťa sen prv než ho dosiahneš. Si kráľom? Tak isto sa musíš báť, ako si sa predtým triasol. Môžeš byť obklopený akokoľvek početným sprievodom: vo chvíli nebezpečenstva si predsa sám. Si bohatý? Nevypláca sa dôverovať šťastiu a krátka životná cesta veľkým batohom sa neustelie, ale obťaží. Pýšiš sa odznakmi a purpurovým šatom? Bláznivá ľudská prevrátenosť a márny zhon za hodnosťami; lesknúť sa purpurom a mať špinavé srdce.

***

Židom vraj nič neosožilo, že aj oni ctili jedného Boha a to čo najúzkostlivejšie, na svojich oltároch a v chrámoch.
Nevedomosťou hrešíš, keď spomínaš len neskoršie udalosti a na prvšie zabúdaš, alebo ich nepoznáš. Aj Židia, kým nášho Boha ctili - lebo On je Bohom všetkých - kým ho ctili čisto, úprimne a pobožne, kým zachovávali jeho spasiteľné príkazy, vzrastali z hŕstky na nespočetný národ, stávali sa z chudákov boháčmi, z otrokov vládcami; malá hŕstka porazila veľké vojská, bezbranní premáhali ozbrojených, prenasledujúc utekajúceho nepriateľa na Boží rozkaz a s pomocou prírodných živlov. Čítaj len ich spisy, skúmaj, čo hovorí o Židoch Jozef Flávius, alebo ak dávaš prednosť rímskym Antonius Julianus (aby sme vynechali starších spisovateľov) a presvedšíš sa, že svoj osud si zavinili vlastnou skazenosťou a nič sa nestalo inak, než im to bolo dávno predpovedané, ak zostanú vo svojej zatvrdelosti. Tak pochopíš, že napred oni zanechali Boha a preto ich Boh opustil, teda nedostali sa - ako ty bezbožne tvrdíš - aj so svojim Bohom do poroby, ale Boh ich strestal za to, že sa spreneverili zákonu.

Úryvok z knihy Octavius, SSV, Trnava 1950.

Preložil Ján Marko.

Markus Minucius Felix - kresťanský apologéta II. storočia p.K. , autor jediného dochovaného spisu Octavius. Pochádzal zo severnej Afriky a pôsobil v Ríme ako advokát. Spis javí známky jeho vysokého vzdelania a vybraného, školeného štýlu.