Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

15. 8. 2011

V zdraví i chorobe

F. Ziervogel

Zdravie je medzi pozemskými statkami bez pochyby najvzácnejším darom a choroba patrí, medzi najrôznejšími trápeniami, ktoré z Adamovej viny musíme znášať medzi najťažšie. Čo sú človeku platné zlato, majetky, domy a všetky radosti, keď leží schvátený chorobou a nemôže ich užívať? Mnohého i všetkého by sa vzdal, keby mohol byť opäť zdravý. Aj v hodvábnych perinách a zlatej posteli bude nariekať a vzdychať, tak ako aj posledný žobrák. Akokoľvek zlé sa však choroby javia, majú v sebe i niečo dobré a ak ich správne znášame, prinášajú nám preveľký úžitok. Sú to veľké dobrodenia a slúžia nášmu dobru.

Choroby sú bezpečný prostriedok na obrátenie hriešnika

Boh hriech nenávidí však hriešnika miluje, a žiada ho, aby sa od hriechu odvrátil, kajal a zachránil svoju dušu. Keď už Boh mnohé iné napomenutia skúsil, hovoril vo svedomí, chcel pritiahnuť šťastím a hojnosťou, alebo postrašiť prísnou spravodlivosťou a toto všetko zlyhalo, pristupuje Boh k ostrejším prostriedkom. Tak ako dobrý otec, ktorý kára deti a tie jeho výčitiek a prosieb si nevšímajú, musí zobrať do ruky trestajúci remeň či palicu. Ako múdry lekár, čo podáva i horké a nechutné lieky, posiela Boh na človeka utrpenie, kríž a chorobu. Všetko v láskavom úmysle, aby hriešnik precitol, vstúpil do seba a polepšil sa. Nikdy by sa márnotratný syn nevrátil k otcovi, keby nezakúsil hlad. Tento syn je verný obraz hriešnika. Kým sa mu darí, nechce sa polepšiť, ale s utrpením sa zvykne prebudiť a vracia sa k Bohu. Kríž a súženie mu najlepšie ukážu márnosť tohto sveta a bezvýznamnosť pozemských statkov, ku ktorým sa hriešnik celým srdcom pripútal. Poznáva slabosť všetkej ľudskej moci a sily v ktorú pred tým dôveroval. S hrôzou hľadí na priepasť na kraji ktorej sa potáca, pohľad na večnosť ho desí, srdce mu mäkne, milosť ho osvecuje a už nedokáže odporovať jej nabádaniu, začína ľutovať svoj trestuhodný život a začína činiť pokánie. Obracia sa. Hľa, choroba je príčinou jeho záchrany, jeho spásy. Právom preto hovorí Duch Svätý: "Ťažká choroba robí dušu triezvou", teda spôsobí, že sa človek spamätá a obráti. Sv. Gregor hovorí: "Utrpenia, ktoré nás trápia nás nútia ísť k Bohu, Boha hľadať a na neho
sa obracať." Pravdivé sú aj slová sv. Ignáca: "Radujem sa, vždy keď vidím, že nejaký hriešnik ochorel, lebo choroba ho vedie k Bohu." Preto ak si aj ty chorý, pýtaj sa sám seba, či si doposiaľ neviedol hriešny život. Ak áno, tak tvoja choroba je zaslúžený trest, ktorým ťa Boh chce spasiť, vyburcovať z tvojho hriešneho spánku a vyliečiť tvoju dušu. Sv. Gregor píše: "On lieči chorobu
chorobou, chorobu duše chorobou tela, aby dušu očistil od zlých štiav a jedu hriechu, ktorými ju telo nakazilo." Preto milý trpiteľ, vyplň múdry a dobrotivý úmysel nebeského Otca, ktorý ťa už dávno mohol uvrhnúť do večnej záhuby, obráť sa a znášaj svoje utrpenie v duchu kajúcnosti a často uvažuj o naučení sv. Pavla, ktorý sám veľa vytrpel a hovorí : "Syn môj, nepohŕdaj
Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna. Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? " (Žid 12,5)

Choroby sú najlepším prostriedkom ako zadosťučiniť Bohu

Ak opustil hriešnik hriech a stal sa z milosti Božej kajúcnikom, tak Boh mu nezriedka posiela utrpenie a súženia, majúc na mysli jeho blaho. Chce totiž mu dať príležitosť, konať pokánie a zadosťučiniť za svoje hriechy. Pravé pokánie zahladí vinu a večný trest, nie vždy však zahladí aj trest časný. Ak teda obrátený hriešnik obdrží utrpenie, chorobu alebo iné súženie, dostáva do ruky tak povediac peniaz, ktorým zaplatí svoj dlh. Trpezlivé znášanie chorôb Boh príjma ako zadosťučinenie, kára ho na tomto svete bolesťou, aby ho ušetril ťažších trestov na svete druhom. Ak sa teda má trpieť, nie je výhodnejšie trpieť na tomto svete chorobu tela, ako trpieť po smrti zžierajúce plamene očistného ohňa? Nie je lepšie svoje dlhy splatiť tu na svete, ako dlhé veky platiť v očistci, až kým sa nevyplatí posledný halier? Keby sa nejaký zločinec mohol krátkym telesným trestom vyhnúť poprave, vari by nejasal od šťastia? Preto aj ty, trpiteľ považuj za nesmiernu milosť Božiu, že ťa tu na zemi sklátil chorobou a ušetríš si mnoho z hrozných
očistcových múk. Veď čo je aj najťažšia choroba na zemi proti duševným mukám, ktoré sú pre hriešnikov pripravené? Preto sv. Augustín často volal: "Pane tu som, tu rež, páľ, káraj, ale tam ma šetri!" A keby si práve aj zbožne a bohabojne žil, môžeš o sebe povedať, že sa nemáš z čoho kajať, že si vo svojom srdci čistý a že nemáš žiadneho hriechu? Istotne nemôžeš, veď aj spravodlivý padne sedem ráz za deň, ako písmo sväté hovorí. Najkrajšie pole nie je bez kúkoľa ani najkrajšia ruža nie je bez tŕňa a ani najzbožnejší človek nie je pred Bohom bez škvrny. I keby nezhrešil ťažko, z ľudskej slabosti čas od času aspoň ľahký hriech spácha. Ak teda utrpenie a chorobu zošle Boh aj zbožnému človeku, je to preto, aby svoje chyby a slabosti mohol odčiniť a tak úplne očistený mohol sa ukázať pred súdnou stolicou Božou. Vidíš už, aký ohromný úžitok choroby ľuďom, zbožným i kajúcnikom prinášajú? Budeš ešte reptať, nariekať a strácať útechu, keď ťa Boh navštívi utrpením a chorobou?

Chorobami sa cnosť spravodlivého skúša, očisťuje, upevňuje a zdokonaľuje.

Nie všetky choroby a trápenia musíme považovať za trest. Veď keď Spasiteľ videl v pri chráme v Jeruzaleme slepého, na otázku kto zhrešil, že je ten úbožiak za to potrestaný povedal: " Ani on, ani jeho rodičia, nezhrešili, majú sa však na ňom ukázať Božie skutky." Rovnako aj dnes musia mnohí spravodliví trpieť, aby sa na nich oslávil Boh a aby oni z toho nadobudli ohromný úžitok, tak ako aj ten slepec, ktorému sa nie len vrátil zrak, ale ktorý našiel Spasiteľa. Boh teda svojim verným služobníkom zosiela utrpenie aby :

- skúšal ich lásku a stálosť

V strasti sa má osvedčiť láska k Bohu. V utrpení sa má dokázať, že sa Boha držíme tak verne ako aj v časoch blahobytu. Pokiaľ sa nám darí všetko tak ako chceme, ľahko je vyznávať lásku Bohu, ľahko je zachovať mu vernosť, ľahko je byť trpezlivý, oddaný, tichý a pokorný, za dní zdravia sa ľahko o cnostiach rozpráva. Tu však na nás padne bolestná skúška. Povstane proti nám ozbrojený obor a nám treba bojovať a dokázať, že cnosť sa v našom srdci aj zakorenila a že ju vieme aj konať a tak dokážeme že je pravá. A práve vtedy, keď naša cnosť nekolíše pri žiadnej nehode, keď Boha milujeme aj vtedy keď kára, rovnako ako keď nás obdarúva, keď sme mu rovnako verní keď sa zdá že je od nás ďaleko, vtedy sa ukáže, že naša cnosť je skutočná, pravá a presná. Takto Boh vyskúšal Jóba, ktorému až na holý život zobral všetko čo mal, tak sa osvedčil Tobiáš, ktorý po mnohých cnostných skutkoch stratil zrak. Alfons z Ligouri hovorí: "Choroba je skúšobný kameň, ktorým spoznáme, či cnosť je zlato alebo len zlé železo. Mnohí sú veselí
trpezliví a pobožní, kým sú zdraví, ak ich však navštívi choroba, dopúšťajú sa tisícov chýb, nedajú sa uspokojiť, strácajú trpezlivosť so všetkými i s tými čo im pomáhajú, sťažujú sa na doktorov, ošetrovateľov, že sa o nich nikto nestará, že ich zle liečia. Tu sa jasne ukáže, čo sa zlatom len zdá."

- chorobou čistil cnosti spravodlivého tak ako sa čistí zlato v ohni

Spravodlivý padne sedem krát za deň. Pri dôkladnom spytovaní svedomia nájdu sa vždy chyby a nedostatky, náklonnosti a túžby, nedbanlivosti a opomenutia, pozostatky vykorenených náruživostí. Hoci sú to len malé škvrny, predsa zatemňujú lesk cnosti. Hoci dušu neolúpili o milosť Božiu, predsa len jej bránia naplno účinkovať a bránia človeku napredovať cestou dokonalosti. Choroby a iné strasti, odstraňujú tieto drobné chyby a človeka k Bohu bližšie privádzajú. Ako striebro a zlato, ktoré má v sebe všelijakú nečistotu a ohňom sa jej zbaví a čistejším sa stáva, tak aj duša cnostného rozličné chyby v ohni utrpenia spáli a Bohu sa ešte príjemnejšou stane. Boh skrze proroka Zachariáša hovorí: "Budem ich páliť tak ako sa páli striebro a ako sa skúša zlato."

- utvrdil dušu chorého v dobrom

Čím sú morskej vode horká soľ a prudké búrky, tým sú spravodlivému strasti. Ako často bývame vlažní a ľahostajní, ako chladne naša horlivosť v dobrom, ako rýchlo zabúdame na Boha ak žijeme chvíľu bez starostí a trápenia. Ako radi sme nespokojní, ak sa nám nedarí podľa našej predstavy, ako rýchlo zabúdame na nebo ak sa máme dobre. Preto nás musí súženie čas od času prebudiť z tohto nebezpečného spánku a pripomenúť, že na zemi sme cudzincami, že do vlasti len putujeme a tá je hore, kde Kristus sedí po pravici Otca. Naša cnosť by dlho neobstála, ak by sme nemali utrpenia, chorôb. Búrka strastí musí udržiavať plameň našej horlivosti, tak ako telo cvičením a námahou nadobúda pevnosť a silu, tak aj cnosť zosilnie v namáhaní a utrpení. Preto sv. Pavol hovorí, že má zaľúbenie vo svojich chorobách a slabostiach, lebo keď je slabý, vtedy je silný. Sv. Bernard hovorí: "Niet divu, že silnieš, keď tvoj nepriateľ slabne." Kto však je našim najväčším nepriateľom? Telo, ktoré tak často bojuje proti duchu. A keď ono chorobou zoslabne, duša silnie a slávi víťazstvá.

- chorobou zdokonalil cnosť

Sv. Jakub nás nabáda, aby sme za najväčšie potešenie mali, keď upadneme v pokušenie, lebo takáto skúška viery buduje trpezlivosť a trpezlivosť vedie k dokonalosti. Strasti nielen že dávajú príležitosť konať cnostné skutky, ale zvyšujú ich cenu a rozmnožujú zásluhu. Utrpenie činí vieru pevnejšou, zbožnosť srdečnejšou a pokoru, oddanosť a sebazaprenie hlbšie sa zakoreňujú v duši, kvitnú a prinášajú vzácne ovocie. Strasti nás pripodobňujú Spasiteľovi, lebo On trpel aj preto, aby nám dal príklad. Sám Kristus hovorí, že kto chce byť jeho učeníkom, musí vziať kríž a ísť za ním. Kto s Kristom trpí, bude s Kristom aj oslávený.

Choroby sú závdavkom Božej lásky

Sv. Tereza sa často modlila : "Pane daj mi trpieť alebo zomrieť!" Tým chcela povedať, že nechce žiť ak nebude môcť trpieť. Tak ako ona, iní svätci a svätice si žiadali trpieť a boli zarmútení ak sa im toho nedostalo, mysliac si že Boh sa od nich vzdialil. Čuduješ sa prečo niekto túži po utrpení? Pán Ježiš raz sv. Terézii povedal: "Uč sa dieťa moje, že môj Otec najviac miluje tých, ktorí najviac
trpia. Nemysli si, že šťastie spočíva v potešení. Nie, ono záleží v tom, že človek mnoho z trpezlivosti a lásky ku mne trpí. Raduj sa ak máš podiel na mojom utrpení, môj Otec ti tak dáva jednu z najväčších milostí." To isté hovorí sv. Pavol slovami: "Koho Pán miluje, toho tresce." Utrpenie teda bolo pre nich závdavkom, znamením, že ich Boh naozaj miluje. Oni sa v utrpení radovali, lebo kráčali s Ježišom po kráľovskej ceste kríža a pili s ním z jedného kalicha. Veď je znakom lásky, keď s nami náš priateľ zdieľa to čo mu je najvzácnejšie. Kristus na zemi nič nemiloval viac ako svoj kríž. Miloval ho, objímal. Ak tento kríž chce s nami zdieľať, nie je to teda
záloha jeho lásky? Kalich utrpenia, ktorý ti Kristus podáva, je pre teba mimoriadnym znakom priazne, vzácnym darom, ktorým ti dokazuje lásku a priateľstvo. Ako sa z toho môžeš neradovať? Vari si myslíš, že by od Boha mohlo prísť niečo, čo by neslúžilo tvojmu dobru?

Chorobami zhromažďujeme veľké zásluhy

Choroba nás síce robí neschopnými pracovať pre svet a časné veci, ale mimoriadne nás uschopňuje pracovať na svojej spáse, získavať zásluhy pre nebo a večnosť, ak sa všetky strasti príjmajú s pokorou a odovzdanosťou do Božích rúk. Trpezlivým znášaním strastí možno každým okamihom postúpiť na vyšší stupeň v nebeskom rebríku a rozmnožovať zásluhy pre večnosť. Ani slza, ani vzdych nie sú bez odplaty. Každá slza, ktorú kvôli Bohu vyroníme, je drahá perla, ktorú anjel uschová zlatej nádobe, aby ňou raz okrášlil našu nebeskú korunu. Za každý vzdych, za každú cnosť, ktorú na lôžku osvedčíš obdržíš nebeskú odmenu. Koľko príležitostí ma chorý, aby si takéto zásluhy nazhromaždil, každý deň, každú hodinu! Sv. Gregor hovorí: "Strasťami síce strácame statky pozemské, ale pokorne ich znášajúc získavame statky nebeské." Sv. Hieronym pridáva: "Čím viac nás sužujú prenasledovania, chudoba, nepriateľ, tým väčšiu odplatu obdržíme po vzkriesení." "Kríž, ktorý nesieme, vyrovná sa miliónu modlitebných kníh, lepšie je byť deň ukrižovaný, ako sto rokov konať rôzne nábožné cvičenia." Sv. Tereza hovorí : "Tí, čo dosiahli dokonalosť, nikdy neprosia o to aby ich Boh zbavil súženia a pokušenia. Túžia po nich a vážia si ich tak, ako svetáci drahokamy, zlato a bohatstvo. Vedia, že obzvlášť v čase trápenia sa dá najviac zbohatnúť." Preto si svätci choroby trápenia vždy vážili a veľmi po nich túžili.

Choroby často slúžia i časnému dobru

Nie všetko, čo sa za zlo považuje, naozaj zlom je. Božia múdrosť obracia nešťastie a utrpenie často krát vo veľké dobro. Jozef by sa nestal pánom Egypta, keby ho nepredali do otroctva a neskončil vo väzení. Boh vidí ďalej ako človek. Buď si preto absolútne istý, že čo sa ti stalo, drahý chorý, stalo sa pre tvoje dobro. Pozoruj dieťa s otcom na prechádzke. Otec ho drží za ruku, vedie ho po
kamenitej ceste. Dieťa vidí v úzadí peknú lúku, plnú kvetov a čuduje sa prečo ho otec na ňu nepustí. Prečo ho vedie touto nepeknou cestou? Otec je ale vyšší a vidí, že je tam priekopa, ktorú by nevládalo prekročiť, tŕnie ktorým by sa nepredralo, potok, v ktorom by sa mohlo utopiť. A ty sa pýtaš, prečo ťa Boh vedie ťažkou cestou? Vari vidíš viac než On? Vari vidíš čo ťa čaká a kde by
ťa mohla stihnúť záhuba? Vzal ti zdravie aby ťa ochránil od väčšieho hriechu, veľkého zla, náhlej smrti. Nechaj Boha vládnuť a klaňaj sa jeho prozreteľnosti!

Choroby sú závdavkom nebeskej odplaty

Nemysli si, drahý chorý, že získať nebo je ľahká vec, že ho dostaneš bez námahy a spolupráce. Nie. Je úzka brána a úzka cesta, ktorá vedie k životu a kráľovstvo nebeské sa uchvacuje násilím. Teda treba nám zvádzať boj a bojom, dosiahnuť víťazstvo a odmenu víťazovi náležiacu, ako sv. Pavol hovorí, len ten býva korunovaný, kto dobre bojoval. Výborný prostriedok k dosiahnutiu nebeskej koruny sú choroby a strasti, ktoré na nás zosiela Boh. Veď blahoslavení sú plačúci, lebo budú potešení. Čím viac sme znášali a trpeli, tým krajšia nás čaká koruna v budúcom živote. V podobenstve o Lazárovi vidíme, že skončil v lone Abrahámovom a utrpenie ktoré trpezlivo znášal mu zaslúžilo takúto slávnu odmenu. Čo nás učí Spasiteľ svojím životom? Čo nás učia jasle, kríž, bič, tŕňová koruna, kopija a klince? To, že toto všetko musel Kristus trpieť, aby vošiel do svojej slávy. Cesta kríža bola cestou slávy. A nie len pre Krista, ale aj pre nás, cesta kríža vedie do neba, je to príklad ktorý nám Kristus dal a my ho musíme nasledovať. Ako by sme snáď mohli dúfať, že slávu, ktorú si Spasiteľ vydobyl takými nesmiernymi mukami si získame bez námahy a utrpenia? Všetci svätí Boží touto cestou kráčali a priviedla ich do slávy nebeskej. Iná cesta tam nevedie. Prečo sa teda neradujeme, že aj nás Boh po tejto ceste vedie? Veď tých čo predpoznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna. Ak nepatríme k trpiacim, nepatríme k
predurčeným, hovorí nám sv. Augustín. Sv. Alojz hovorí, že niet istejšej známky, že človek patrí k vyvoleným, než že v zbožnom kresťanskom živote je obkľúčený strasťami, utrpením a súžením. Nie je potrebné, nechať sa upáliť alebo roztrhať levom, ako to robili mučeníci, ani nie je nutné isť do samoty alebo sa zatvoriť medzi holé steny v nejakej cele. Stačí trpezlivo a pokorne znášať choroby a strasti. "Bez ohňa a meča, môžeme byť mučeníkmi a získať nebo, len keď v srdciach zachováme trpezlivosť" hovorí sv. Gregor. Príležitosť ku skúškam trpezlivosti a lásky nechýba nikdy, náš život je úrodná pôda pre utrpenia a bolesť. Ale odmena je istá, hojná žatva nebeská koruna, len ak vytrváme. Dobre hovorí sv. Pavol, že všetky utrpenia tohto času, neobstoja v porovnaní s večnou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť. Všetko pozemské aj choroby potrvajú len krátko, ale všetko nebeské je večné. Nečuduj sa teda, že ti Boh zoslal bolestnú chorobu. Pomáha ti tak do neba, veď do neba sa prichádza cez mnohé súženia. Preto milý trpiteľ, nereptaj nikdy proti Božiemu poriadku, ale uvažuj nad slovami Tomáša Kempenského: "Čo sa bojíš zobrať kríž, s ktorým sa ide k blaženosti? Vezmi ho a nasleduj Ježiša a vojdeš do večného života."

Preložil, upravil a doplnil Jozef Duháček

1. 8. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (2.)

Juraj Sirotný

2. II. vatikánsky koncil

2.1 Príprava koncilu

Potreba zvolať koncil v Cirkvi bola skôr ako pred rokom 1962. Pápeži mali v úmysle zvolať ekumenický koncil, na reformu niektorých liturgických a administratívnych záležitostí, pretože sami si uvedomovali premenu modernej spoločnosti. Tu podčiarkujem slovo ekumenický, lebo jeho význam sa vo všeobecnosti zamieňa. Toto slovo v intencii pápežov prvej polovice 20. storočia malo úplne iný význam, aký si predstavuje bežný laik, katolík dneška, ktorý je vychovaný v duchu záverov II. Vatikánskeho koncilu. Tento typ luthersko - liberálne katolíckeho chápania významu slova sa budem snažiť osvetliť v samostatnej kapitole mojej práce. Ekumenický v ponímaní pápežov znamenal všeobecný, kde by sa prerokovali „potreby dňa“. Mali byť dosť závažné a nemohli byť zavádzané do praxe bez zvolania všeobecného koncilu, ktorý by ich schválil. Dokumentuje to najmä práca Pia X., ktorý sa zaoberal reformou liturgie; priznal väčší význam cirkevnému roku, znížil hranicu veku detí pristupujúcich k prvému svätému prijímaniu, vyzdvihol význam cirkevného spevu. Po ňom pokračoval Pius XII., ktorý napríklad znížil dobu eucharistického pôstu , z dôsledku moderného spôsobu života a z neho vyplývajúcich ťažkostí. Povolil celebrovanie omší večer a preložil slávenie veľkonočnej vigílie na večer „Bielej soboty“.
Avšak prvý, kto rozmýšľal o zvolaní koncilu bol pápež Pius XI. Dňa 23. mája 1923 zvolal tajné konzistórium, kde sa svojich tridsiatich najbližších spolupracovníkov pýtal, kedy by bola najvhodnejšia doba na zvolanie koncilu. Kardináli, medzi inými známe mená rímskej kúrie ako kardinál Billot, de Lai, Boggiani ho odhovárali od zvolania, nakoľko bolo podľa ich mienky badať, že časť duchovenstva sa od „modernistických bludov neoslobodila“. Pius XI. rozhodnutie o zvolaní odložil a koncil sa teda neodvážil zvolať. Podobne postupoval Pius XII., ale Ján XXIII sa k myšlienke koncilu vrátil. Mnoho jeho spolupracovníkov a súčasníkov tvrdili, že Ján bol veľmi dôverčivý. Vo svojom historickom diele o koncile Caprile spomína: „Pápež si prípravné dokumenty prečítal behom niekoľkých prechádzok po vatikánskych záhradách a odobril zvolanie koncilu.“
Počas uplynulých dvoch storočí slabla pozícia Cirkvi v spoločnosti, ktorá bola budovaná bez nej a dokonca proti nej. U niektorých klerikov sa vynorila potreba „prispôsobiť sa svetu“, ktorý v modernej dobe sa stále zjednocuje, tak aby sa dala vykonávať misijná činnosť. Podľa liberálov sa toto priblíženie modernému svetu malo uskutočniť obnovou Cirkvi, ktorá by sa mala uskutočniť ad intra a ad extra. Ad extra spočívala v tom, že Cirkev musí prestať odsudzovať herézy a otvoriť sa iným náboženstvám. Aby tento postoj plne prijala, musí sa reformovať ad intra, čiže celý svoj vnútorný život prispôsobiť týmto potrebám.

2.2 II. vatikánsky koncil, to je rok 1789 v Cirkvi

Kardinál Suenens raz prehlásil: „Druhý vatikánsky koncil je v Cirkvi niečo ako rok 1789 vo Francúzsku.“ Na tú dobu to bolo veľmi odvážne prehlásenie. Avšak bolo to vyvrcholenie stavu, ktorý vo vnútri tejto inštitúcie pretrvával niekoľko desaťročí. Bola to snaha liberalizovať Cirkev a prispôsobiť ju sekulárnej spoločnosti. Tieto snahy v Cirkvi zosilneli najmä na začiatku 20 storočia. V tom čase Petrov stolec spravoval silne konzervatívne pápež Pius X., ktorý svojimi encyklikami pomerne úspešne zabraňoval vplyvu liberálneho kléru a teológov. Podobnú líniu razili aj ďalší jeho dvaja nasledovníci Pius XI. a Pius XII. Aj keď obidvaja neustále zdôrazňovali doktrinálne pravdy, z časti podľahli liberálnemu tlaku v tom, že povolili obsadzovanie dôležitých kuriálnych postov liberálnymi kandidátmi. Lefebvre spomína: „Pápež Ján XXIII. nemal nič z temperamentu svojich predchodcov.“ Už na Pia XII. bola silne vyvíjaná požiadavka, aby zvolal koncil. Pius XII. to odmietol: „ V dnešnej dobe nie je možné uskutočniť koncil s 2500 biskupmi. Nátlak, ktorý by na nás vyvíjala televízia a tlač, by bol nesmierne nebezpečný. Riskovali by sme to, že to prekročí naše možnosti.“ Pápež Ján XXIII. však na túto tému povedal: „Netreba byť pesimistom, musíme sa na veci pozerať s nádejou. Zídeme sa spoločne s biskupmi na nejaké tri mesiace.“ Po Jánovi XXIII. nastúpil kardinál Montini ako Pavol VI., ktorý otvorene sympatizoval z liberálnym kardinálskym krídlom. Pius XII mu nedôveroval, zveril mu síce do správy Milánsku diecézu, najväčšiu v Taliansku, ale odmietol mu dať kardinálsky klobúk, pretože poznal jeho liberálnom ducha. Montini po zvolení za pápeža svoje sympatie k liberálnemu kléru prejavil vymenovaním štyroch moderátorov koncilu, ktorí nahradili predsedov jednotlivých konferencií. Traja z nich, kardináli Döpfner, Suenens a Lercaro boli liberálnym zmýšľaním známi. Svojou činnosťou riadili koncil tak, aby jeho výsledky a texty boli v liberálnom duchu. Štvrtý kardinál Agagianan predstavoval kvázi tradicionalistickú frakciu, ale v konečnom dôsledku bol odsunutý na vedľajšiu koľaj.

2.3 Príprava koncilu

Arcibiskup Lefebvre pôsobil ako misijný biskup Dakaru v západnej Afrike a liberálne tendencie, ktoré v niektorých vysokých cirkevných kruhoch v tom čase kolovali najmä v západnej Európe sa ho nedotkli. Do Ríma docestoval v predvečer koncilu na žiadosť Jána XXIII., ktorý ho poveril funkciou v centrálnej prípravnej koncilovej komisii, ktorá mala dohliadať nad materiálmi, ktoré vypracovávali odborné komisie. Ako spomína vo svojich knihách, on sám ekumenický koncil vítal. Túto prácu komisie odviedli s veľkou svedomitosťou a precíznosťou. Bolo pripravených 72 schém, v ktorých bolo učenie Cirkvi pravoverne obsiahnuté a svojím spôsobom bolo prispôsobené dnešnej dobe.
Tieto schémy boli predložené koncilu a mali sa prerokovávať. Na odmietnutie pripravených schém bolo potrebné 2/3 všetkých hlasov koncilových otcov. Hlasovanie dopadlo 40 – 60 k neprospechu pripravených dokumentov. Tu sa však vytvorila silná progresivistická skupina, ktorú dnes poznáme pod označením „kardináli od brehov Rýna“. Tí u pápeža Jána XXIII. presadili, že nebudú študovať materiály, ktoré nemali súhlas väčšiny. Vtedy sa postavil kolínsky kardinál Frings a bez súhlasu predsedajúceho si zobral slovo a za liberálnu skupinu navrhol, aby sa vypracovali nové dokumenty, nakoľko tieto nemajú podporu väčšiny v kardinálskom zbore. Liberáli dosiahli to, že pápež neodobril prerokovanie dokumentov. Tradicionalisti ostali veľmi prekvapení pápežovou reakciou a nepripravení na podobný vývoj. Ďalšie materiály jednoducho nemali nachystané.
Tvár koncilu zmenila aj tzv. „aféra s koncilovými komisiami“. Kardinál Ottaviani poverený touto činnosťou nechal vypracovať zoznam predsedov komisií, ale „rýnska aliancia“, menovite kolínsky kardinál Frings vyjadril protest: „Vyvíja sa nesmierny tlak, že sú nám predkladané mená. Rímska kúria vyvíja na nás tlak, koncilovým otcom sa musí ponechať sloboda!“
Pápež Jána XXIII. vôbec neprotestoval a „rýnska aliancia“ mala už dávno pripravené svoje koncepty komisií, v ktorých mala z rôznych častí sveta svojich spojencov. Koncil tieto komisie schválil a pomer síl sa otočil v neprospech tradicionalistov. Ich sila sa zhruba rovnala jednej tretine hlasov v každej komisii.
Ďalším veľmi dôležitým faktom podľa Lefebvra prečo koncil nabral liberálny kurz bolo, ako sám spomína: „Desať predsedajúcich koncilu ktorých menoval Ján XXIII., nahradil Pavol VI. štyrmi moderátormi, ktorí mierne povedané, neboli vybraní z umiernených kardinálov. Ich vplyv na mnohých koncilových otcov bol značný. Liberáli tvorili menšinu, avšak húževnatou a veľmi dobre organizovanou prácou, podporovanou modernistickými teológmi, medzi ktorými sa nachádzajú všetky tie mená, ktoré doteraz udávajú tón, ako Leclerc (koncilný expert), Murray (jezuita, koncilný expert), Congar, Rahner, Küng, Besret( teologický publicista, neskôr bol laicizovaný), Schillebeeckx, Cardonnel, Chenu... podporovaní nevídanou tlačovou produkciou IDOC (International documentation on the Conciliar Church) subvencovanou nemeckou a holandskou biskupskou konferenciou a holandským informačným centrom, ktorá bez prestávky útočila na koncilových otcov, aby jednali podľa mienenia medzinárodného spoločenstva a vyvolávali tak psychózu, že sa nesmie sklamať očakávanie sveta, ktorý dúfa a čaká, že sa Cirkev vo svojich názoroch k nemu pripojí.“

2.3.1 IDOC

Táto organizácia bola financovaná holandskou biskupskou konferenciou a niekoľkými americkými kardinálmi a slúžila záujmom liberálnych teológov. Bol to tlačový orgán, ktorý zasypával účastníkov koncilu veľkým množstvom rozličných dokumentov. Niekoľko biskupov zo Španielska a Latinskej Ameriky sa im pokúšalo čeliť. Založili komitét Coetus Internationalis Patrum, ktorý sa snažil rozmnožovať práce a hodnotenia niekoľkých tradicionalistických biskupov. Organizačne ani finančne však proti IDOCu nemali šancu. Lefébvre sa po rokoch domnieva, že existencia IDOCu a iných liberálne orientovaných organizácii bola „liberálnym spiknutím“ na tomto koncile. Toto spiknutie bolo podľa neho pripravované niekoľko rokov predtým.
Lefébvre však priznáva, že sa im nepodarilo odstrániť ducha II. Vatikánskeho koncilu. S 250 koncilných otcami, ktorí spolupracovali s Coetus Internationalis Patrum sa snažil „minimalizovať škody“ spôsobené na koncile. Išlo o prepracovávanie koncilových dokumentov, umiestňovanie dodatočných klauzúl. Hodnotí to však tak, že niektoré dokumenty ako Gaudium et spes, alebo Lumen gentium vyzerajú smiešne a jednotlivé pasáže si vzájomne odporujú.
Na koncile sa postupne vytvorila atmosféra, že Cirkev je skostnatená, bola obvinená z bohatstva, triumfalizmu. Cirkevný hodnostári, že vraj zotrvávajú mimo reálny svet a katolíci sa považovali za „tiež spoluvinníkov“ rozkolov s ortodoxnými a luteránmi. Do popredia sa dostávali doteraz neznáme pojmy, ako kolegialita, ekumenizmus, teologické bádanie a alternatívne filozofie k tomizmu, revízia cirkevného práva a zavrhnutie triumfalizmu . Tieto fundamenty, o ktorých pojednám v nižších statiach sa dostali do koncilových dokumentov, ktoré ovplyvňujú cirkevnú teóriu a prax už viac než 40 rokov. Tradicionalisti, upozorňujú na tieto závažné rozpory, ktoré takpovediac vytvárajú dve paralelné cirkvi, a to tradičnú cirkev a cirkev pokoncilovú. Túto novú prax označujú preto, lebo niektoré závery pastorálneho II. vatikánskeho koncilu sú podľa tradicionalistov v príkrom rozpore s predchádzajúcimi cirkevnými dokumentmi, encyklikami pápežov, či niekoľko storočnou katolíckou Tradíciou.
Rozpory medzi obidvoma frakciami boli badateľné už od prvých dní. Lefébvre hovorí o skutočnom rozkole vo vnútri Cirkvi.

2.4 Revolúcia v Cirkvi – revolúcia v tiáre a ornáte

Podľa Donosa Cortésa, známeho katolíckeho španielskeho mysliteľa, trpí súčasná moderná doba dvomi omylmi; jeden sa týka Boha a druhý človeka. Pôvodný kresťanský a biblický obraz Boha sa nahrádza deistickým obrazom boha, ktorý je mimo svet, ostáva v nečinnosti a ponecháva svet vlastnému vývoju a osudu. Týmto spôsobom je spochybňovaná autorita Boha. Druhý omyl sa týka človeka. Človek nie je zaťažený dedičným hriechom, a preto mu nie je potrebné vykúpenie, stačí mu len dobrá výchova a rozvíjanie jeho latentných dobrých vlastností.
Tieto postuláty prenikli silne do modernej filozofie a teológie v druhej polovici 20. storočia. Po druhej svetovej vojne sa vytvárali hnutia, ktoré požadovali reformu. Progresivistický teológ Hans Urs von Balthasar hovoril o „zborení hradieb“ , v atmosfére, kedy celá spoločnosť vzhliadala na človeka a začala pestovať jeho kult a upriamila svoju pozornosť na jeho ekonomický profit a život v blahobyte. V tejto eufórii ľudského pokroku hľadali mnohí kňazi a biskupi svoju identitu a začali akceptovať sekulárne požiadavky tohto sveta. Liberálny katolicizmus vyšiel opäť z anonymity teologických inštitútov a seminárov a s podporou Jána XXIII. a Pavla VI. získal prevahu na koncilových sedeniach.

2.4.1 Motu proprio 1970 – ústavný prevrat Pavla VI.

Po Druhom vatikánskom koncile obrovské zmeny v rímskej kúrii pokračovali. Raymond Dulac hovorí o týchto zmenách ako o ústavnom prevrate Pavla VI. Používa dosť tvrdé slová, pretože si myslí, že zrušením antimodernistickej prísahy kléru zavedenej Piom X., zrušením svätého Offícia, zhovievavosť k heretickému Holandskému katechizmu Pierres Vivantes sa jednalo o ústavný prevrat v rímskej kúrii. Svoje slová dokladá završujúcou udalosťou, a tým bolo prijatie smernice Motu proprio z roku 1970, ktorá vylučuje z konkláve všetkých kardinálov nad 80 rokov. V tom období išlo v nasledujúcich pápežských voľbách o 25 kardinálov. Toto právo bolo týmto starým kardinálom odňaté bez závažnejších dôvodov a žiadny dôvod sa neuvádza ani v samotnom dokumente Moto proprio. Dulac sa pýta, či človek, ktorý dosiahol 80 rokov nemá už duševné vlastnosti potrebné k voľbe pápeža? Domnieva sa, že zámerom samotného pápeža Pavla VI. bol záujem poskribovať istý presný počet osôb. Preto vytvoril umelú kategóriu „osemdesiatnikov“, Tisserant, Ottaviani, Arriba y Castro, Brown a ďalší aby do nej nenápadne zahrnul kardinálov, ktorých vplyvu sa obával pri nasledujúcej pápežskej voľbe. V nariadení sa hovorí, že títo starí kardináli sú aj naďalej členmi svätého kolégia, ale z praxe je známe, že ich kardinálske právomoci sú oklieštené. Ostalo im iba hlasovacie právo zúčastniť sa plenárnych a rádových zasadnutí rímskej kúrie.

2.5 Tri omyly II. Vatikánskeho koncilu

Tradicionalisti v Cirkvi, až na komunitu sedesvakantistov, Druhý vatikánsky koncil neodsudzujú ako celok, Tvrdia a vo svojich oficiálnych prehláseniach vždy tvrdili, že bol legálny a legitímny. Poukazujú však na fakt, že sa dopustil omylov. Z rôznych interpretácii a hodnotení tradicionalistických teológov by som tieto omyly formuloval v troch bodoch:
1. Prvý omyl je vzdanie sa jednoznačného formulovania pravdy a odsúdenia omylov tým, že koncil sa vyhlasoval za pastoračný. Prvýkrát v dejinách sa stalo, že koncil sa vyhlásil ako iba pastoračný, a nie dogmatický. Dogmatický koncil vždy definoval nejakú pravdu, morálne učenie, alebo odsudzovala bludy doby. Podľa tradicionalistov bol dogmatický koncil automaticky zároveň aj pastoračný. Zvolať výlučne pastoračný koncil bola požiadavka niektorých biskupov, ale najmä samotného Jána XXIII. Koncilové texty mali byť koncipované ako pastoračné, pretože boli určené ľudom bez teologického vzdelania.
2. Druhým omylom bola akceptácia dvojznačných pojmov a tým pripúšťanie rozličných výkladov koncilových záverov. Progresivistickí teológovia vedome a úmyselne vniesli do textov dvojznačné formulácie a pojmy, ktoré potom v záverečnej fáze koncilu a pokoncilovej dobe využili už k jednoznačnej, k svojim záverom priaznivej interpretácii.
3. Tretí omyl koncilu bol v tom, že dokumenty II vatikánskeho koncilu sa majú vykladať v intenciách predchádzajúcich koncilov, zvlášť tridentského a I. vatikánskeho koncilu. Prax však bola úplne iná. Dokumenty sa vykladajú vždy ináč, len nie v intenciách prechádzajúcich koncilov.
Liberálni kardináli boli proti tradicionalistickým v obrovskej presile. Proti liberálnym novotám hlasovali najmä kardináli z rímskej kúrie, španielskeho prostredia a Latinskej Ameriky. Z celkového počtu ich bolo 250. Tradicionalistov oslaboval aj samotný Pavol VI., ktorý pri spornom dokumente Dignitatis humanae (O náboženskej slobode) prikázal do textu vložiť: „ V tomto texte nie je nič, čo by bolo v rozpore s tradičnou doktrínou Cirkvi a Cirkev vždy zostane jedinou skutočnou Kristovou cirkvou.“ A teda časť tradicionalistov, konkrétne španielsky biskupi zahlasovali za dokument, s odôvodnením, že keď dokument doporučuje pápež, nie je v rozpore s Tradíciou. Tradicionalistický tábor tvoril potom už len 74 mužov.