Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 7. 2011

Pod krížom

(s listom Jeana Ousseta)

Jozef Duháček

Krízou, ktorá rozprestrela svoj temný plášť nad celou Cirkvou, dogmaticky, liturgicky aj disciplinárne, sa v dielni Sv. Jozefa zaoberáme pravidelne, práve teraz sa jej príčinami zaoberá vo svojom miniseriáli Juraj Sirotný. Doľahla na každého, na nás, našich rodičov, na naše deti. Sú rôzne spôsoby, ako sa s tým vysporiadať. Niekto nadšene surfuje na vlne liberálneho bláznovstva a vedie svoju dosku v ústrety svetlým zajtrajškom synkretickej panreligiózno - agnostikej budúcnosti, iný sa drží zubami nechtami viery a tradície a nepríjma nič, čo prišlo po smrti Pia XII, iný zasa krvopotne preosieva dobré a zlé medzi novotami, iný zatvára oči a nahovára si, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje, iný to s Cirkvou jednak vďaka množstvu škandálov, ktoré sa prevalili, ale aj vďaka rozkladným procesom, ktoré v chorobou postihnutom tele Svätej Cirkvi vyčíňajú nadobro ukončí. Takých je väčšina. Časť z nich, tá "slobodne zmýšľajúca" nechce mať nič s pedofilmi, korupčníkmi, inkvizítormi, tmármi a po moci a cirkevnej dani prahnúcimi klérofašistami, druhá časť, nechce mať nič spoločné s liberálmi, modernistami, przniteľmi liturgie a falšovateľmi viery. Nuž, každý robí ako vie a každý bude zo svojho šafárenia vydávať počet

Vo februári 1973 zverejnil veľký francúzsky mysliteľ Jean Ousset svoju odpoveď katolíkovi, ktorý vidiac sebadeštrukciu Cirkvi vo Francúzsku, stratil vieru. V tomto liste Ousset označuje panujúci neporiadok za výzvu k činu a nie dôvod na zúfalstvo. Tento málo známy list je dnes rovnako aktuálny, ako v čase keď bol prvýkrát publikovaný, ba možno ešte viac, vzhľadom na to, že veriaci katolíci sú dnes vystavení neutíchajúcej záplave škandálov a rúhania, o akej sa v roku 1973 nikomu ani nesnívalo. Preto stojí za to tento list si aspoň v skratke pripomenúť, veď čím viac sa situácia v Cirkvi zhoršuje, tým väčší a urputnejší boj pekelných brán proti Krížu a Kristovi pozorujeme. Prečo? Môže vari Cirkev v stave v akom sa dnes nachádza ešte niečo dokázať? Nie je už nadobro diskreditovaná? Počúva ju ešte niekto? Niekto, kto má moc a vplyv? Hoci dopad Cirkvi na chod postmoderného a liberálneho sveta je naozaj zanedbateľný, neprestávajú zúrivé nájazdy pekelných légií zosobnené ideológmi a uskutočňovateľmi nového svetového poriadku ani na sekundu. Hoci je Cirkev stále slabšia, intenzita nájazdov je stále je stále silnejšia. Brány pekelné sa usilujú získať každú dušu. My sa však skrze rozhodný katolícky postoj dokážeme ubrániť pred beznádejou a je jedno, aká márna sa naša práca javí, je jedno aký silný je nepriateľ, triumf nepoškvrneného Srdca sa určite dostaví. Čin je protijed k zúfalstvu, musíme sa rozhodnúť pre rázny odpor, prijať zástavu nádeje a bojovať a ubrániť ju. To je svätá povinnosť držiteľov vznešeného katolíckeho dedičstva. Dante napísal:

"Nuž povstaň, nech sa ti duša vzchopí,
zvíťaziť môžeš, ale iba v boji,
ak ťa skôr ťarcha tela neutopí,
pred nami ešte dlhšia cesta stojí,
tá nestačí, ktorú sme prekročili,
vstaň, ak rozumieš a osvedč svoju vôľu! "

Koniec koncov, toto temné obdobie nie je v dejinách Cirkvi ničím novým. Dotyčný strápený katolík píše že, si už nechce obnoviť predplatné Oussetovho magazínu okrem iného aj preto, že pre názory, postoje a vyjadrenia niektorých duchovných, pre idey podporované "katolíckou" tlačou masívne odporúčanou z kazateľníc, pre všeobecné prostituovanie s Teilhardom, pre škandál ktorý spôsobilo umlčanie duchovenstva v afére Pax, preto že ako katolícky laik sa nedokáže stotožniť s útokom na tradične zmýšľajúcich kardinálov Ottavianiho a Pizzarda, pretože nedokáže prijať ako sa aj ten najposlednejší prelát bez obáv naváža do učenia Pia XII a jeho predchodcov, pre to všetko stratil vieru. Celý list uzatvára tým, že ako jediné riešenie mu zostáva mlčať a tváriť sa že nič nevidel, že sa nič nestalo. Toto ho ho však znechucuje ešte viac a v dôsledku toho všetkého už nechce byť do týchto absurdít žiadnym spôsobom zapojený. Neviem ako to s dotyčným katolíkom nakoniec skončilo, poznám však Oussetovu brilantnú odpoveď:

Vážený pane,

Pripúšťam, že to všetko je pravda, a to čo ste urobili nie je dnes vôbec zriedkavé. Okrem Vás, však aj mnohí iní otvorene hovoria o tragédii, ktorá postihla Cirkev vo Francúzsku a práve z tohto dôvodu, cítim povinnosť nielen Vám odpovedať, ale odpoveď aj zverejniť. Nie je to príjemná úloha, veď primeraná reakcia by si vyžiadala priestor rozsiahlej knihy a dokonca ani potom by nebolo isté, že v nej nájdete odpoveď na Váš osobný problém.

Mlčať? Nikdy by som nemohol prijať také riešenie, o tom Vás uisťujem nie preto, že si chcem udržať predplatiteľa, ale preto, že vrelé city k nám, ktoré vo Vašom liste pozorujeme, žiadajú viac ako len taktné ticho. Podľa môjho názoru volajú po odpovedi tak naliehavo, aký naliehavý je hnev, ktorý Vás spaľuje. Hovoríte, že ste stratili vieru. Na základe vášho listu o tom pochybujem. Viera (v doslovnom zmysle anti-modernistickej prísahy) je u Vás jasnejšia a silnejšia, než u súhlasne prikyvujúcich zbožných ľudí, ktorí v skutočnosti netušia čomu veria a preto tupo prežúvajú a požívajú všetko, čo sa dočítajú v časopisoch a novinách predávaných pri kostolných dverách. Myslím si ale, že hrešíte proti nádeji. Nie proti nádeji plnej bláznivého optimizmu, ako ju chápe svet, ale proti kresťanskej cnosti nádeje, tichej teologickej cnosti, ktorá je ďaleko od každej ilúzie, ale ktorá je mocnejšia ako smrť, mocnejšia ako najväčšie pohoršenie, proti nádeji živenej zdravou vierou a dobrou znalosťou cirkevných dejín. Hoci hriech proti nádeji má rovnako katastrofálne následky ako hriech proti viere, reakcia na tieto hriechy je rôzna. Môžem Vás prirovnať k vojakovi, ktorý by bol ochotný vzdať sa lásky k vlasti a služby v armáde len preto, že už nevládze znášať ťažkosti s tým spojené, alebo trpieť laxnosť a nezáujem o obranu vlasti medzi armádnymi veliteľmi. Nech už je situácia akákoľvek zlá, dezercia a vzbura je ešte horšia. Bezpočet excesov a zlyhaní medzi duchovenstvom je pre Vás dôvodom pre pohoršenie a tak strácate vieru?

Spomeňte si na iné pohoršenie, pohoršenie pre židov a bláznovstvo pre pohanov, na pohoršenie, keď Boh sám seba ponížil a prijal utrpenie a smrť na kríži medzi lotrami, na pohoršenie, keď Boh trpezlivo znášal urážky a bitku od najvyšších predstaviteľov židovského náboženstva, na pohoršenie, ktoré medzi jeho učeníkmi odstránilo až jeho zmŕtvychvstanie, keď sa zjavil Emauzským učeníkom a pokarhal ich slovami: "Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. "

To isté platí aj pre Cirkev. Myslíte si, že je náhoda, že aj ona trpí tak ako trpel jej Majster? Že musí aj ona trpieť, než sa dostane do Nebeského Jeruzalema? Ako by život Cirkvi nebol životom a bytím Ježiša Krista premietnutým do postupných etáp histórie medzi nespočetnými národmi! Od Mojžiša a všetkých prorokov ... To je metóda, ktorú je potrebné používať. Od detských liet Cirkvi po 20 storočí jej života Cirkev nepretržite trpela. Boh dopustil a dopúšťa, aby dejiny Cirkvi bol jednou nekončiacou náboženskou drámou, podobnou životu a utrpeniu nášho Pána. Hovoríte o súčasnom temnom neporiadku. To je slabý argument, pretože sa obmedzuje výhradne na súčasnosť, ale pri dôkladnejšom pohľade na minulosť však vidíme, že dnešný neporiadok je len posledným z nepretržitej série temných neporiadkov. Ak však má človek stratiť vieru len kvôli neporiadkom, bolo by nerozumné, keby sa odvolával len na dnešné a nie na minulé neporiadky.

Revolta? Prečo sa búriť len proti poslednej epizóde škandálu, keď je ich oveľa viac? Ak to privedieme k logickému záveru, dostaneme opačný argument. Celok a nie len čiastku, v ktorej práve žijeme uchopíme vtedy, ak izolovane preskúmame opakovane sa objavujúce pohoršenia, každé samo o sebe a práve vtedy získame mnoho dôvodov pre stratu viery. Ste "proti" pohoršeniam pochádzajúcim od niektorých duchovných. Verte mi, že musíte byť "proti" ešte oveľa viac. Či sa nám to páči alebo nie, musíme v týchto pohoršeniach z istotou rozpoznávať tú drámu, tú tragédiu vykúpenia, ktorá pokračuje a bude pokračovať až "kým sa nenaplní počet vyvolených." Tak sa v okamihu, keď začneme nad tým uvažovať v nadprirodzenom svetle Pánovho umučenia, z argumentu proti stáva argument za.

Peklo nevzdáva boj! Aká veľká je to útecha! Aké úžasné znamenie večného trvania našej viery! Ako by sme pred stavom neustálej pohotovosti a pripravenosti k boju mohli dať prednosť životu v nejakom inom bezproblémovom náboženstve, ktoré Satan nepovažuje z hodné ani najmenšieho útoku? Katastrofa, veľká katastrofa, je, že my, katolíci, nepoznáme, a neuvažujeme nad dejinami Cirkvi. Jej boje a dejinné zvraty, sú dnes podľa nás neprípustné, pretože si myslíme, že mier a pokoj by mal byť jediným znakom jej božského pôvodu. Povzbudzujeme iných aby uverili, že život u nás je pokojnejší a jednoduchší, než kdekoľvek inde, a potom sa čudujeme všeobecnému nezáujmu. Ako povedal Bernanos: "Napíšu nad vstupné portály svojich na chrámov:" Tu vás nakŕmia lepšie a viac ako inde" a potom budú prekvapení zistením, že ich boh je ich brucho."

Zažili sme niekoľko prenasledovaní od mimocirkevných mocnárov? To nie je pre nás žiadny dôvod k nepokoju. Zažívame problémy, trápenie, pohoršenia vo vnútri, medzi sebou? Naša dôvera v Cirkev sa vyparí. Ale ani dogmatika, ani historická skúsenosť za 2000 rokov nedokážu odôvodniť naše očakávanie, že Cirkev musí pozostávať výhradne z nábožensky dobre vychovaných laikov, z duchovne založených kňazov učiacich zdravú a čistú náuku, z nebojácnych a celého srdca svätému stolcu oddaných biskupov, pripravených vrhnúť výčitku cisárovi priamo do tváre a z pápežov, ktorí sa nikdy nemýlia ani nehrešia.

A tak sa kresťan nesmie čudovať herézam: naopak, musí ich očakávať. Musí ich považovať za nevyhnutné, najsilnejšie a najzvodnejšie pokušenia, v ktorých sa Pán temnoty vydáva za Pána svetla. A ak kresťan neprijme fakt, že herézy tu sú a vždy budú a nevybuduje si na ne vnímavosť, bezpochyby nedosiahne vo svojej duši pokoj. Ak by sme dobre poznali Cirkevné dejiny, vedeli by sme, že Boh uprednostňuje takýto druh skúšky. Je znakom nedostatku zmyslu pre božské veci, keď sa pokúšame ignorovať alebo skryť temné udalosti v dejinách Cirkvi, ktorým Boh zjavne dovolil aby sa udiali. Vari sa Boh zmýlil? Alebo sme to my, ktorí pred tragédiou vykúpenia uprednostňujeme veselú komédiu? Svätí sa napili tohto vína dosýta, my zrelí a dospelí kresťania chlípeme len vodu. Čeliac toľkým ranám veľké množstvo kresťanov stráca odvahu. Akí podivní vojaci, bojujúcej Cirkvi, vydesení prvými známkami bitky. Prečo by nás mal Boh ušetriť toho, čoho neušetril žiadnu z predchádzajúcich generácií? Na čo sa vlastne sťažujete, vážený pane?

Na to, že časť kléru príjma Teilhardove myšlienky, ktoré očividne pohŕdajú katolíckou vierou? Na to, že sa všeobecne odmieta učenie Pia XII? Na to, že sa preláti bratajú so slobodomurármi? Na to, že klérus príjma marxizmus? Že katolícka tlač šíri ohovára a osočuje statočných a pravoverných kardinálov? Na to, že je v móde útočiť na učenie predchádzajúcich pápežov? Všetky tieto veci považujete za príznaky "temného neporiadku", ktorý spôsobil, že ste stratili vieru. Ale pomysleli ste niekedy na dlhý zoznam heréz, rozkolov, nehanebností, revolúcií a iných opovrhnutiahodných udalostí v porovnaní, s ktorými sa naša dnešná skúška javí oveľa menej závažná
(pozn. po 40 rokoch od napísania tejto odpovede pozorujeme, že závažnosť situácie mimoriadne vzrástla, nič to však nemení na platnosti Oussetovho listu.)

Čo z tohto dlhého zoznamu heréz? -
• 2. storočie - Gnosticizmus, Doketizmus, Marcionizmus, Montanizmus.
• 3. storočie - Manichejci
• 4. storočie - Sabeliáni, Eutychiáni, Donatisti, Macedónci, Helvidiani, Ariáni
• 5. storočie - Monophysiti, Nestoriáni, Pelagiáni
• 6. storočie - Semi-Pelagiáni
• 7. storočie - Monotheliti
• 8. storočie - Ikonoklasti
• 9. storočie - Ikonoklasti
• 10. storočie - Simonia a nesmierny morálny úpadok
• 11. storočie - Berengariáni
• 12. storočie - Albigenci, Waldenci
• 13. storočie - Albigenci
• 14. storočie - Wycliffe
• 15. storočie - storočie veľkej schizmy (pápež a dvaja protipápeži naraz), závažný morálny úpadok
• 16. storočie - Kalvín, Luther, Zwingli, Henrich VIII
• 17. storočie - Jansenisti, racionalisti
• 18. storočie - Jansenisti, Quietisti
• 19. storočie - modernisti, starokatolíci
• 20. storočia - Neomodernizmus, Teilhard, New Age

Dnes si naivne predstavujeme, že prípade všetkých minulých bludoch boli opozičné strany jasne a výrazne rozlíšené a zadefinované, tu boli ortodoxní, tam boli kacíri a človek vedel kde sa má zaradiť. V skutočnosti, pre tých, ktorí to na vlastnej koži zažili, to bolo obdobie temného neporiadku, a absolútne nebolo každému jasné, tak ako dnes pri spätnom pohľade, ktorá strana je tá pravá. Farár bol na jednej strane, biskup na druhej. Medzi biskupmi panovali rozbroje. Svätci ako Athanasius alebo Hilarius sa objavili len zriedkavo, pravoverní boli zvyčajne v menšine. Nám už čas zdeformoval vnímanie toho, čo v skutočnosti bolo temným a krvavým neporiadkom, nie nepodobným tomu čo vidíme dnes. Pokúsme sa teraz predstaviť si, ako by sme sa cítili, keby sme boli nútení byť svedkami sprievodných javov týchto bludov - podozrenia, zrady, polemiky, podvody, urážky, nepokoje, mučenia, vraždy, apostázy, zbabelosť - hoci dejiny sú tohto plné, dnes ich pri uvažovaní nad minulosťou neberieme do úvahy.

(pozn. spomeňme na krvavé vyčíňanie alexandrijského patriarchu Dioscura v monofyzitskom spore, spomeňme na Athanásia, víťaza nad Ariom, ktorý bol päť krát poslaný do vynanstva a celý život trpel za pravú vieru, spomeňme na aquilejského patriarchu Fortunatia, ktorý donútil pápeža Liberia podpísať arianizujúce symbolum, spomeňme na lotrovskú synodu v Efeze, atď.)

Keďže cítite taký odpor ku dnešnému kléru, predstavte si, že žijete v 10. storočí - hádam najhoršom storočí cirkevných dejín. Žiadne školy, žiadna výuka, všeobecná nevzdelanosť taká ohromná, že koncil z roku 909 trval na zavedení elementárneho vzdelávania pre kňazov!

A predsa, pane, nemožno pochybovať, že aj počas týchto strašných čias, obyvatelia Neba videli veriacich mužov a ženy, ktorí pevne zachovali vieru! Jednalo sa o skutočných utešiteľov Krista v jeho utrpení! Uvažujme ešte nad temným neporiadkom veľkej schizmy keď sa dvaja, ba traja pápeži sa navzájom nenávistne svárili. Alebo temné neporiadky Bazilejského koncilu, ktorý sa vzoprel pápežovi, alebo temné neporiadky protestantizmu od Wyclefa počinajúc, keď celé národy huckané zradnými kňazmi prijali ohavné herézy za svoju vieru, temné neporiadky gallikanizmu a jansenizmu besniaceho medzi biskupmi, alebo temné neporiadky, keď najlepší muži parížskej univerzity odsúdili Janu z Arcu a vzápätí sa stali poradcami neslávneho Bazilejského koncilu. Ako strašne musela byť Janina matka a dobrí kresťania s Domremy pokúšaní upadnúť do zúfalstva, alebo sa vzbúriť, keď sa k nim dostala správa o hranici v Rouen. Jana bola síce rehabilitovaná, ale nie pred triumfom francúzskeho kráľa - diplomacia bola dôležitejšia než pravda a ochrana nevinného. A Boh to všetko dovolil. Rovnako ako dovolil, aby jeho vlastný jednorodený Syn podstúpil kruté mučenie, dovolil aj toto pre jeden jediný cieľ.
Pre väčšiu slávu svoju a svojho Vyvoleného. Toto je tajomstvo spásneho kríža. Toto je tajomstvo Cirkvi, tajomstvo nespočetných skúšok svätcov - všetko pre jeden jediný cieľ.

Naše poňatie Cirkvi jsa rozlúčilo s nadprirodzenom a stalo racionalistickým, hľadá stále viac a viac "zmysel dejín" v nádeji v čisto ľudské mesiášstvo. Už sme stratili poznanie a lásku k obdivuhodnému tajomstvu posvätného utrpenia našej Svätej Matky Cirkvi. Čo robiť? Len to, čo urobili Veronika a Cyrénsky, keď ich stretol Pán celý od krvi, prachu, slín a zvratkov, s tŕňovou korunou prilepenou vo vlasoch zaschnutou krvou, s tvárou dotlčenou, tackajúci sa pod krížom, poháňaný a strkaný vojakmi,ponižovaný ľuďmi, odsúdený kňazmi, učiteľmi a teológmi. Naša povinnosť je jasná: V prvom rade nesmieme mať žiaden strach, je potrebné sa vyhnúť zatrpknutosti, nesmieme sa stať dezertérmi, musíme ísť vpred, musíme zotrvať pevne vo viere!
Vzhľadom k tomu že toto tajomstvo utrpenia sa posledných 20 storočí stále opakuje, bolo by neospravedlniteľné, keby nás zastihlo nepripravených. A tak sa pripravme, rýchlejšie ako Veronika, rozpoznať pod akýmkoľvek znetvorením, svätú Božiu tvár, svätú tvár
jeho Cirkvi. Obnovme, pokiaľ sa dá miernym a láskavým činom, pôvodnú čistotu tejto vzácnej tváre. Ale keď budeme túto tvár utierať, tak ako Veronika, dajme si pozor na každú unáhlenosť. Mohli by sme svojou netrpezlivosťou spôsobiť ďalšiu bolesť. Pomôžme niesť kríž tak ako Šimon, aby sme odľahčili bremeno, ale nespôsobili nové rany. A predovšetkým neodvracajme zrak pred odpudzujúcim pohľadom. Naučme sa bez váhania rozpoznávať Jeho aj Jeho Cirkev. Napriek ranám a nečistote nezabúdajme na podstatnú čistotu a na podstatnú svätosť. Aká bude naša radosť, keď my, svedkovia tragédie, tak ako stotník pred všetkými vyznáme nahlas a zreteľne: "Tento človek bol naozaj Syn Boží ... a Cirkev je navždy Jeho Nepoškvrnená nevesta!"

Izaiáš prorokoval:
Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.
Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného.
On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.

Áno, všetko to je pravda, o Kristovi a Jeho Cirkvi."Jeho najväčší zármutok," hovorí Bernanos: "bol spôsobený vedomím, že veľa ľudí sa bude v Cirkvi zdržiavať zo zvyku alebo zo strachu, a že budú brať božské veci len za alibi pre vlastnú lenivosť, alibi pre svoju hrôzu pred všetkými rozhodnými chlapskými činmi, alibi pre svoju nezdravú túžbu vyhnúť sa všetkému utrpeniu, alibi pre nedostatok výdrže a alibi pre potrebu preniesť na niekoho zodpovednosť za seba samého a nechať sa ním ovládať."

Ale kto by uvítali také "ovce", ak nie Cirkev? Ona apeluje iba na ich svedomie a vládu su nárokuje iba v internej oblasti, kde má prístup sám Boh, zatiaľ čo politické strany vyžadujú nejaký druh externej záruky. A tak zisťujeme, že sa do nej hrnú, davy takýchto nešťastníkov, ktorí po celé veky hľadali pokoj, alebo vyznamenania, alebo príjmy, davy neschopné uspokojiť svoje túžby inde. Iba farizej by mohol byť z toho prekvapený, farizej, ktorý vrhal opovržlivý pohľad na Rabiho Ježiša a jeho eskortu zloženú z mrzákov, bedárov, slepcov, mýtnikov a bez pochýb aj zopár pochybných živlov. Cirkev nie je exkluzívnym pavilónom velikánov, Cirkev je aj útočiskom úbožiakov, ktorí v nej denne od Boha dostávajú nevyhnutnú výživu. Toto sú bez pochyby ľudia, bez krásy a príťažlivosti, ktorých Izaiáš spomína. Ale nemenej často sa Písmo odvoláva na ľudí, oblečených v róbach bielych ako sneh, s tvárami jasnejšími ako slnko. Cirkev je zdroj svätosti v súkromnom živote, je to zdroj civilizácie, poriadku a pokoja vo verejnom živote. Matka svätcov,
Matka panien, Matka mučeníkov, Matka apoštolov, Matka učiteľov, Matka osloboditeľov z otroctva, Matka liečiteľov, Matka nemocníc, Matka sirotincov, Matka útulkov, Matka škôl, Matka univerzít, Matka dôstojného rodinného života, Matka úcty k ženám,Matka rytierstva, Matka učiteľov národov, Matka patrónov umelcov, Matka gregoriánskeho spevu, Matka bazilík a katedrál, Matka Terezy aj Terezky, Matka Františka, Matka Bonaventúru, Matka Tomáša, Matka Ignáca aj Vincenta. Čo na svete to prevyšuje? Fakt že prežila stáročia brutálnych útokov? Kvalita jej dobrých diel spolu s heroizmom, tak často vynakladaným pri ich uskutočňovaní? Máme všetky tieto poklady opustiť ? Myslíte si že Bernanos sa chystal opustiť "Archu zmluvy" , keď sa sa odvážil napísať: "Nová invázia modernistov začína. Sto rokov ústupkov a vyhýbavej mnohoznačnosti umožnilo kléru upadnúť do všeobecnej anarchie. Len málo z nich je otvorene na strane poriadku a zákona. Myslím, že naše deti uvidia "vojakov Cirkvi" na strane mocností smrti. Budem zastrelený boľševickým kňazom, s Rousseauovou Spoločenskou zmluvou vo vrecku a krížom na hrudi!"

Ale Boh nedopustil, aby sa to všetko stalo. Ešte nie. On je Pán. Alebo má snáď toto všetko pre nás pripravené? Noc je čas, keď zbabelci utekajú, ustráchaní mlčia, kedy, ako Písmo hovorí, zlí pastieri spia, kedy boli viečka apoštolov obťažkané spánkom. Čas, kedy pracujú Judáši, čas osamelosti Majstra. Ale je to aj čas, kedy sa ženích raduje, že našiel múdre panny, s rozsvietenými lampami plnými oleja.

Je noc. Vstaňme a bojujme. Šťastní sú tí, čo sú predurčení bojovať až do posledného dychu, tí ktorí odmietli ľahnúť si a zomrieť pred svitaním. Víťazstvo vybojujeme keď vydržíme až do úsvitu, vtedy aj vlci, ktorí inak neustúpia kým nás neroztrhajú na kusy, utekajú pred slnečnými lúčmi. Utekajú pred svetlom a stádo sa môže bezpečne pohnúť ďalej. Bože môj, urob nás naozajstnými Kristovými vojakmi. A keď nastane náš čas padnúť a zomrieť daj, nám zazrieť na východe svetlo, nie svetlo zornice, ale Svetlo národov, Svetlo spravodlivosti, teda Krista: daj nám vidieť nový kresťanský poriadok na svete. Sláva Cirkvi ale nie je ľudská sláva, ona je Svätá napriek našej hriešnosti. Odvažujete sa povedať, že nás Cirkev opustila a neučí nás viere. Máte málo encyklík? Nie sú spisy pápežov minulosti dostatočne jasné? Čo si myslí veliteľ o vojakovi, ktorý je pripravený do služby len vtedy, keď sú pripravení aj ti ostatní? Naozaj sme uprostred mučivej, agóniou preniknutej skúšky, skúšky, ktorý má preveriť našu nádej a vieru v Cirkev, našu nádej a vieru v kríž. Pozbierajme preto odvahu, tak ako nám Nasledovanie Krista hovorí: "Začali sme, už sa nesmieme vrátiť, nesmieme ustúpiť. Odvahu bratia: vykročme spolu vpred. Ježiš bude s nami. Pre Ježiša sme vzali kríž, pre Ježiša ho vydržíme niesť. On je náš Pomocník, náš Veliteľ, náš Predchodca. Hľa, náš Kráľ kráča pred nami a bude za nás bojovať. Nasledujme ho statočne, nedesme sa hrôz, pripravme sa odvážne zomrieť v bitke, nech nepoškvrníme svoju slávu hanebným útekom od Kríža! "

10. 7. 2011

Ťažké dejiny katolicizmu v Anglicku (3.)

Grzegorz Kucharczyk

Roku 1581 Alžbeta I. vydala Akt o udržaní poslušnosti poddaných Jej kráľovskej Výsosti, ktorý predpokladal trest smrti pre tých, ktorí sa chcú obrátiť alebo ktorí sa obrátili na katolícku vieru. Vysoké pokuty a dlhé väzenie hrozilo aj za slúženie katolíckej svätej omše a za účasť na nej. Na druhej strane sa účasť na anglikánskych bohoslužbách stala povinnou: každému, kto by tento príkaz nedodržal, hrozila vysoká pokuta a väzenie.

Antikatolícky apartheid

Panovanie anglickej kráľovnej Alžbety I. sa obvykle predstavuje – aj v masmédiách, napríklad vďaka nedávnym hollywodským filmom – ako obdobie stability a všestranného rozvoja anglickej spoločnosti. Alžbetínska doba sa spája s veľkými menami, významnými nielen pre anglickú kultúru (napríklad Shakespeare). Toto obdobie sa predstavuje – a úplne oprávnene – ako začiatok budovania anglického koloniálneho impéria. Pritom sa zdôrazňujú zásluhy Alžbety I. pri obrane suverenity Anglicka vo vojne s Veľkou španielskou armádou (1589). Táto posledná epizóda vlády dcéry Henricha VIII. je v protestantskej historiografii opisovaná ako víťazný stret „síl svetla a pokroku“ (anglikánske Anglicko) s „tyraniou a papistickou netoleranciou“ (katolícke Španielsko). Takúto víziu opakuje aj nedávno premietaný film Alžbeta.
Všetky tieto prvky dokopy vytvárajú pekný, ale jednostranný obraz anglickej kráľovnej – a práve preto klamný. Vláda Alžbety I. totiž konkrétne znamenala začiatok systematického degradovania katolíkov žijúcich na Ostrovoch na „druhoradých poddaných“. Do obdobia jej panovania totiž spadá začiatok tzv. penal laws – „trestných zákonov“ –, čiže proti katolicizmu a katolíkom zameraného zákonodarstva (v podobe zákonov Dolnej komory a kráľovských nariadení), ktoré boli definitívne zrušené až roku 1829 (na základe Emancipation Act – Aktu emancipácie). Penal laws ubližovali katolíkom nielen s pohľadu politiky, kultúry a hospodárstva, ale robili z nich de facto odvrhnutú kastu, ktorá v istom čase nielenže mala zakázané zastávať akékoľvek verejné úrady, ale aj vlastniť jazdeckého koňa či bývať menej ako desať míľ od Londýna.
To všetko v tej istej dobe, keď Anglicko bolo vnímané ako predvoj parlamentarizmu, osvietenstva a zákonom zaručených občianskych práv. Stojí za to na tomto mieste pre porovnanie pripomenúť, že americkí kolonisti (z veľkej väčšiny protestanti), ktorí roku 1776 začali vojnu o nezávislosť od Britskej koruny, ani v desatine neboli postihnutí takými reštrikciami, akými trpeli vyše 200 rokov katolícki poddaní celého radu anglických a britských vládcov.
Proti katolíkom zamerané „trestné zákony“ boli schválené Alžbetou I. roku 1559 vyhlásením Štatútov o supremácii a jednote (Statutes of Supremacy and Uniformity). Tie okrem iného stanovili, že uznávanie pápežskej autority v duchovných veciach (teda nie anglického kráľa či kráľovnej ako „hlavy Cirkvi v Anglicku“) je rovnoznačné s obvinením z vlastizrady – a tým samým aj trestané smrťou (po mučení) a konfiškáciou majetku. Katolíci zároveň nemohli hľadať záchranu v inom štáte, lebo v zmysle týchto Štatútov každý poddaný anglickej kráľovnej musel získať na pobyt v zahraničí povolenie. Svojvoľný pobyt v zahraničí dlhší ako pol roka automaticky znamenal prepadnutie majetku.
Roku 1581 Alžbeta I. vydala Akt o udržaní poslušnosti poddaných Jej kráľovskej Výsosti, ktorý predpokladal trest smrti pre tých, ktorí sa chcú obrátiť alebo ktorí sa obrátili na katolícku vieru. Vysoké pokuty a dlhé väzenie hrozilo aj za slúženie katolíckej svätej omše a za účasť na nej. Na druhej strane sa účasť na anglikánskych bohoslužbách stala povinnou: každému, kto by tento príkaz nedodržal, hrozila vysoká pokuta a väzenie. O štyri roky neskôr roku 1585 Alžbeta I. podpísala Akt proti jezuitom, seminárnym kňazom a im podobným neposlušným osobám. V zmysle tohto zákona trest smrti hrozil jezuitovi alebo aj inému katolíckemu kňazovi, ktorý by prišiel do Anglicka z kontinentu; a tiež aj ľuďom, ktorí by duchovným poskytli úkryt.
Sčítané a podčiarknuté: „trestné zákony“ schválené počas panovania Alžbety I. bránili katolíkom (tak laikom, ako aj duchovným) praktizovať nimi vyznávané náboženstvo (zákaz slúženia svätej omše), čím ich odsúdili na postupné vymieranie (zákaz pôsobenia akéhokoľvek katolíckeho kňaza na Ostrovoch po roku 1858). Bol to pokus uzavrieť katolíkov do geta – a to doslovne. Koncom panovania Alžbety I. bol totiž schválený zákon prikazujúci všetkým rekuzantom (tak nazývali katolíkov, ktorí odmietali uznať zvrchovanosť anglického kráľa/kráľovnej nad Cirkvou na Ostrovoch) nevychádzať za hranicu piatich míľ od miesta svojho aktuálneho bydliska. „Trestné zákony“ z čias Alžbety I. vytvorili právny rámec na prenasledovanie anglických katolíkov. O jednom z nich – svätom Edmundovi Campionovi bola reč v predošlej časti. Avšak katolíckych mučeníkov v alžbetínskej dobe bolo viac. Len medzi rokmi 1581 a 1603 bolo viac ako 150 kňazov a laikov umučených za „zločin papizmu“.

Proti „papistickým rekuzantom“ a krížom

Roku 1603 po smrti Alžbety I., ktorá nemala potomkov, sa ujal moci v Anglicku Jakub I. Stuart (zároveň aj kráľ Škótska). Nádeje katolíkov, že spolu s panovaním syna katolíckej kráľovnej Márie Stuartovej, sťatej na rozkaz Alžbety I., sa pre nich začnú lepšie časy, boli veľmi rýchlo a bolestne sklamané. Už roku 1605 kráľovská tajná služba „odhalila“ tzv. Sprisahanie pušného prachu – čiže zdanlivý pokus katolíckych atentátnikov s pomocou sudov pušného prachu, zhromaždeného v pivniciach, vyhodiť do vzduchu celú budovu parlamentu (spolu s kráľom). Dnes niet pochýb, že toto „sprisahanie“ od začiatku bolo provokáciou kráľovskej tajnej služby a jeho „odhalenie“ poslúžilo ako zámienka na otvorenie ďalšej kapitoly v dejinách penal laws.
V tom istom roku 1605 bol schválený jeden z najprísnejších protikatolíckych zákonov: Akt o predídení a vyhnutí sa nebezpečenstvu, ktoré by mohlo hroziť od papistických rekurzatov. Tento zákon katolíkom zakazoval bývať pri Londýne bližšie ako desať míľ a pohybovať sa viac ako päť míľ od svojho doterajšieho bydliska (na cestu dlhšiu ako päť míľ katolík potreboval súhlas štátnych úradov alebo anglikánskeho biskupa). Okrem toho vyznavačom katolicizmu sa zakazovalo vykonávať rad povolaní, okrem iného nesmeli byť lekármi, právnikmi a lekárnikmi. Aj miesta v kráľovskej administratíve a armáde boli pre ne oficiálne neprístupné. Katolíci boli tiež postihnutí ponižujúcim majetkovým poškodením, pretože ak sa nezosobášili pred anglikánskym duchovným, katolícki manželia nemali právo po sebe navzájom dediť. Navyše každý „rekurzant“ bol pozbavený práva vykonávať právne úkony pred kráľovskými súdmi a jeho svedectvo ako svedka bolo pri súde automaticky pokladané za neplatné.
Roku 1640 sa v Anglicku začala tzv. puritánska revolúcia, ktorá roku 1649 priviedla na popravisko syna a nástupcu Jakuba I. – Karola I. Stuarta. Neslobodno zabúdať, že pre puritánov – radikálnu odnož anglického protestantizmu – hlavným kameňom úrazu nebolo ani tak úsilie Karola I. obmedziť práva parlamentu, ako skôr nimi vnímaný nebezpečný „duch papizmu“ v Anglikánskej cirkvi. Jednalo sa predovšetkým o liturgické reformy uskutočňované anglikánskym arcibiskupom Williamom Laudom, podporovaného Karolom I., ktoré podľa mienky puritánov príliš začali pripomínať „papistické povery“ (týkalo sa to napríklad arcibiskupom Laudom vrátených oltárov a liturgického oblečenia). V puritánskej nábožensko-politickej propagande počas občianskej vojny na úrovni monarchie hanili pápeža aj katolíkov (medzi nimi zvlášť jezuitov – „černokňažníkov“ v očiach všetkých protestantov). Puritáni vedení Oliverom Cromwellom po víťazstve nad kráľovskými vojskami nielenže anulovali reformu arcibiskupa Lauda, ale zároveň dokončili očisťovanie anglického verejného priestoru od posledných pozostatkov „papistických povier“. Práve pod týmto heslom sa uskutočnila okrem iného akcia dekrucifikácie – to jest ničenie prícestných krížov (vrátane takých, ktoré mali stáročné dejiny a nevyvrátiteľnú umeleckú hodnotu).
Presne taký osud postihol nádherné londýnske kríže, ktoré prežili obrazoborectvo z čias Henricha VIII. a Eduarda VI. Roku 1643 puritáni zničili St. Paul’s Cross (Kríž svätého Pavla), ktorý od 13. storočia stál pred Katedrálou svätého Pavla. V 15. storočí bol prestavaný, takže svojou podobou pripomínal gotickú ambonu. Keďže sa pri ňom vyhlasovali pápežské a kráľovské edikty, bol nazývaný aj „tribúna národa“.
V tom istom roku 1643 fanatickí protestanti zničili monumentálny Cheapside Cross v londýnskom City, ktorý bol postavený v 13. storočí kráľom Eduardom I. na pamiatku jeho zomrelej manželky. Bola to štvorposchodová konštrukcia, na vrchole ktorej bola socha Krista. Roku 1647 puritáni zničili ďalší gotický kríž – Charing Corss, tiež postavený Eduardom I. ako modlitbu za dušu jeho zomrelej manželky. Dodatočným dôvodom, ktorý pohoršoval puritánov, bolo to, že mramorový kríž bol obrátený smerom k Rímu.

Zločin reálnej prítomnosti Krista

Roku 1660 po Cromwellovej smrti sa na Ostrovoch vrátila k moci dynastia Stuartovcov. Karol II. Stuart sa na začiatku svojej vlády snažil aspoň čiastočne obmedziť obdobie platnosti protikatolíckych „trestných zákonov“. Syn sťatého Karola I. si totiž pamätal na podporu katolíkov v záležitostiach Stuartovcov v ťažkom období puritánskej revolúcie a na politické puto, ktoré ho spájalo s katolíckym Francúzskom. Tým skôr, že mladší brat Karola I. Jakub (od roku 1685 anglický kráľ Jakub II.) bol horlivý katolík.
Tieto plány však boli účinne torpédované anglickým parlamentom ovládaným protestantmi. Roku 1673 Dolná komora schválila tzv. Test Act (Akt skúšky), ktorý bol podľa historika Normana Daviesa „inštitucionalizáciou netolerancie vo veciach náboženstva“. Všetkým ľuďom v kráľovskej administratíve a armáde tento dokument ukladal povinnosť nielen zložiť „prísahu o supremácii“ (to jest uznať kráľa za „hlavu Cirkvi v Anglicku“), ale vyžadoval od nich aj podpísanie vyhlásenia odmietajúceho najdôležitejšie dogmy katolíckej viery (tzv. deklarácia proti papizmu), predovšetkým cirkevnú dogmu o transsubstanciácii – o reálnej prítomnosti Krista pod spôsobmi chleba a vína po konsekrácii počas svätej omše.
Toto parlamentom nanútené vyhlásenie znelo: „Slávnostne a celkom úprimne pred Bohom vyznávam, svedčím a potvrdzujem, že verím, že vo sviatosti Pánovej večere sa neuskutočňuje nijaká transsubstanciácia chleba a vína na Kristovo telo a krv a že uctievanie a vzývanie mena najsvätejšej Panny Márie a všetkých ostatných svätých vo forme, ako to dnes robí Cirkev v Ríme, je modloslužobnou poverou.“
Roku 1678 Dolná komora ešte posilnila protikatolícku legislatívu, keď schválila zákon zakazujúci katolíkom zasadať v parlamente a zároveň prikazujúci všetkým poslancom predložiť spomínané vyhlásenieo transsubstanciácii. Ďalšie zostrenie „trestných zákonov“ nastalo po tzv. Slávnej revolúcii roku 1688 – to znamená po úspešnom prevrate proti katolíckemu kráľovi Jakubovi II., ktorým sa k moci dostal protestantmi podporovaný Wilhelm Oranžský (ako Wilhelm III.). Slávna revolúcia je opodstatnene pokladaná za definitívne potvrdenie zvrchovanosti parlamentu nad monarchiou. Zároveň otvorila ďalšiu kapitolu v prenasledovaní anglických katolíkov.
Roku 1699 Dolná komora konkrétne schválila Akt o ďalšom predchádzaní rastu papizmu. Stanovil vysoké peňažné odmeny za pomoc úradom pri chytení katolíckeho kňaza (čo prirodzene rozkrútilo špirálu donášačstva proti katolíkom). Každý katolík, ktorý dovŕšil 18. rok života a nezložil „prísahu o supremácii“ a „deklaráciu proti papizmu“ (to jest proti katolíckej viere v reálnu prítomnosť Krista v Oltárnej sviatosti), bol na základe tohto zákona zbavený svojho majetku a možnosti nadobúdať nový. A jeho majetok bol odovzdaný protestantským členom jeho rodiny.
Ekonomické postihovanie katolíkov potvrdzovali nasledujúce „trestné zákony“, ktoré parlament schválil za vlády Juraja I. (1713 – 1727) z hannoverskej dynastie. Konkrétne bolo vtedy zavedené dvojité zdanenie usadlostí, ktoré boli majetkom katolíkov, a boli vymerané osobitné dane len pre katolíkov, ktoré mali charakter typického vyvlastnenia (stanovil to napr. Akt udelenia pomoci Jeho kráľovskej Výsosti zavedením dane pre papistov z roku 1722).