Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 6. 2011

Organické a hierarchické zriadenie spoločnosti

Cyril Dudáš

Aby ľudská spoločnosť v mnohosti a rozmanitosti svojich členov splnila svoj účel, nemôže to byť mnohosť a rozmanitosť len číselná, číre nakopenie ľudí, lež musí to byť množstvo, ktoré tvorí jednotu na základe vnútorného spojenia čiže hierarchicky odstupňovaný organizmus. Hromada tehál, kopy vajec, množstvo mincí tvorí jednotu mechanickú. Naproti tomu manželstvo, rodina a národ tvoria spoločenstvo organické. Medzi jednotlivými časťami organickej spoločnosti je jednota, ale zároveň aj rozdielnosť. V manželstve muž a žena sú organicky spojení v jednotu, ale zároveň sa rozlišujú fyziologicky a fyzicky.
...

Aby bola organizácia naozaj pevná, musí smerovať k najhlbšiemu a mnohonásobnému duchovnému spojeniu jednotlivcov a až na tomto podklade môže upravovať vonkajšie konanie. Spoločnosť rozložená na jednotlivé atómy, nemá pevnú spojitosť. Atómy vnútorne odlúčené sa spájajú len vonkajšími putami. A to nestačí. Keď sa duchovné putá nahrádzajú iba hospodárskymi a produkčnými pomermi, človek zostáva v spoločnosti iba akousi hospodárskou kategóriou. Za takýchto predpokladov moderná spoločnosť nemá vnútorné spojivá: triedne boje, imperializmus, voľná súťaž sú následkami zatomizovania spoločnosti a jej odlúčenia od ontologickej bázy. Či už to bol prehnaný individualizmus a kapitalistický liberalizmus a či diktatúra jednej spoločenskej triedy, ľudská osobnosť sa v nich obetovala krutému mechanizmu a zneužívala pre neosobnú spoločnosť, v ktorej nebol nikto zodpovedný, lebo sa vedel dobre skryť za anonymitu. Katolícka náuka zdôrazňuje, že sa osobnosť musí zachrániť. Stane sa to len vtedy, keď sa spoločnosť zriadi organicky a hierarchicky.
...

Keď používame slovo "organizmus", tým nechceme tvrdiť, že spoločnosť je organizmus v zmysle prírodovedeckom tak, ako to učí škola organistická, ktorá preháňa v podstate zdravý obraz, že spoločnosť je organizmom a až do smiešnosti prenáša na spoločnosť vlastnosti skutočného organizmu. Výraz "organizmus" môžeme však veľmi vhodne použiť ako metaforu vtedy, keď ním mienime harmonický celok, ktorý funguje súčasne vo svojej hlave i v údoch a v ktorom sa prejavuje vzájomná a účelná spolupráca jednotlivých zložiek.
...

Táto myšlienka o spoločnosti ako organizme nie je cudzia ani sv. Tomášovi Akvinskému. Tvrdí totiž, že "časť prirodzene sa vydáva na zachovanie celku: ako ruka sa bez rozvažovania vydáva úderu na zachovanie celého tela. A pretože rozum napodobňuje prírodu, nachádzame takú náklonnosť v cnostiach politických: záleží totiž na cnostnom občanovi, aby sa vystavil nebezpečenstvu smrti na zachovanie celej obce ... Prirodzenosť sa obracia k sebe nielen v tom, čo jej patrí jednotlivostne, ale omnoho viac vo všeobecnom" (Summa th. I. q. 60. a 5.) Sv. Tomáš chce povedať, že dobro spoločnosti vyplýva z troch zdrojov: z ľudskej činorodosti, z uznania svojej podriadenosti nadriadenému celku a z ochoty obetovať i život, keď to vyžaduje všeobecné dobro spoločnosti. Podľa toho ľudská spoločnosť pripúšťa len jeden druh organizácie: hierarchické triedenie a poslušnosť. Sv. Tomáš, vychádzajúc z hierarchie účelov v spoločnosti a zo skutočnosti rozmanitých okolností a z daných prirodzených rozdielov, verí v harmonickú výstavbu spoločnosti. Rozvíja vlastne svoje učenie o "corpus mysticum", aby ho plnil náukou o "res publica sub Dea" čiže myšlienkou ideálneho štátu, ktorý sa podriaďuje vôli Božej, v ktorom sa nižšie podriaďuje vyššiemu, aby sa tak dosiahla krása celku. Dokliaľ teda človek jestvuje v spoločnosti, musí sa bez váhania podriadiť tomuto pravidlu, aby neutrpel újmu ani on sám, ani spoločnosť. Na tomto pravidle, ktoré je napodobením obdivuhodného poriadku vo vesmíre, spočíva celá spoločenská organizácia.
...

Čo učia predstavitelia Cirkvi o spoločenskom organizme, o vzťahu jednotlivca k tomuto organizmu, to všetko sa dá vyjadriť presnou vetou tomistickej filozofie: Ordo in disparitate consistere videtur - poriadok sa zdá byť v rozdielnosti, v nerovnosti, v rozmanitosti. Na tejto pravde spočíva i princíp hierarchický, všeobecne platný ako v poriadku bytia vôbec, tak i v poriadku spoločenskom. Princíp hierarchický, ináč zákonitosť stupňovitého vrstvenia, spočíva v tom, že bytie je bohato rozvrstvené, že ani jeden z vyšších stupňov nie je dosiahnuteľný bez stupňov nižších, že musíme uznať služobný pomer nižšách hodnôt k vyšším, že nižšia hodnota je prostriedkom k vyššej hodnote, že hmotné hodnoty sú v hierarchii hodn§t pod hodnotami duchovnými, že všetky veci - i vyššie i nižšie skrze vyššie - sú podriadené celkovému poriadku vesmíru a že poriadok vesmíru ako celku podlieha absolútnej hodnote - Bohu.
...

Tomistická náuka o hierarchii hodnôt sa rovnako uplatňuje i v občianskom živote, ako nás o tom jasne učí Lev XIII. v encyklike Quod Apostolici muneris, kde píše: "Ten totiž, ktorý všetko stvoril a všetko spravuje, svojou prezieravou múdrosťou zariadil veci tak, aby najnižšie došli k svojmu cieľu pomocou prostredných a prostredné pomocou najvyšších. Tak, ako v samom kráľovstve nebeskom chcel, aby anjelské chóry boli medzi sebou rozdielne a jedny druhým podriadené; a ako v Cirkvi ustanovil rozličné stupne radov a rozdielnosť funkcií, aby totiž všetci neboli apoštolmi, ani všetci doktormi, ani všetci pastiermi; tak i v občianskej spoločnosti ustanovil viac radov, ktoré sa líšia hodnosťou, právami a mocou, aby totiž i štát, ako i Cirkev, tvoril jedno telo, ktoré obsahuje mnohé údy, jedny od druhých vznešenejšie, pritom však navzájom na seba odkázané a o spoločné dobro sa starajúce."
Vo všetkých sociálnych encyklikách sa opakuje myšlienka spoločnosti, organicky a hierarchicky usporiadanej. Idea mechanickej a abstraktnej rovnosti je logickým protikladom organickej nerovnosti spoločností, zriadených podľa hierarchického poriadku. Idea mechanickej a abstraktnej rovnosti sa protiví kresťanskému ponímaniu rovnosti, ktorá naznačuje duchovnú rovnosť všetkých ľudí pred Bohom, ako otcom všetkých ľudských pokolení. Preto kresťanstvo radšej rozpráva o spravodlivosti než o rovnosti a usiluje sa demokratický princíp kvantity spojiť s aristokratickým elementom kvality.
...

Logickým dôsledkom náuky o organickom a hierarchickom zriadení spoločnosti je učenie o potrebe spoločenskej autority. Ako v ľudskom organizme riadiacím princípom je rozumná duša, ktorá všetku činnosť človeka riadi, tak i v spoločenskom organizme musí byť vedúcim prvkom autorita čiže právo zaväzovať vzhľadom k spoločnému cieľu príslušníkov spoločnosti k určitým výkonom alebo opomenutiam.
...

Otcovská autorita v rodine je pravzorom ostatných autorít v iných spoločenských jednotkách. Máme totiž zachovávaný princíp autority hospodárskej, ako napr. v továrni, v remeselníckych dielňach, ďalej princíp autority duchovnej, ako napr. autorita učiteľa pred žiakmi, kňaza, biskupa, pápeža pred veriacimi a konečne princíp autority politickej, ktorú uznávajú občania v politickej obci, v okrese, v župe, v kraji, v štáte. Vo všetkých spoločenstvách - v hospodárskych, osvetových, vojenských, politických - autorita nadriadenej fyzickej alebo morálnej (právnickej) osoby je analógiou práva, aké požíva otec v rodine. Ako otec len na základe autority môže viesť rodinu k šťastnému nažívaniu, práve tak riaditeľ podniku, starosta obce, okresný náčelník, prezident štátu, ktorí majú naporúdzi správnu radu, obecný výbor, okresný výbor, parlament a ministerstvá, môžu len na základe patričnej autority starať sa o všeobecné blaho svojich podriadených. Len tak má možnosť chrániť ich, vychovávať, opatrovať ako svoje deti. Tieto zásady sú odôvodnené samou prirodzenosťou človeka.
...

Sv. Tomáš Akvinský nás učí, že i v stave nevinnosti by bola nevyhnutná potreba autority. Vraví: "Vtedy niekto vládne druhému, ako slobodnému, keď ho riadi k vlastnému dobru toho, kto je riadený, alebo k dobru všeobecnému. A taká vláda človeka nad človekom, by bola bývala i v stave nevinnosti, z dvojakej príčiny. A to najprv preto, lebo človek je prirodzene živočích spoločenský: preto by ľudia i v stave nevinnosti boli žili spoločensky. Avšak spoločenský život mnohých nemôže byť iba vtedy, ak niekto vládne, kto dbá na všeobecné dobro: mnohí totiž o sebe myslia na mnohé, kým jeden na jedno. A preto Filozof vraví na začiatku Politiky, že kedykoľvek mnohé veci sú zariadené k jednému, vždy sa vidí jedno ako hlavné a riadiace. - Po druhé preto, lebo, keby jeden človek býval nad druhého vynikajúcim v poznaní a v spravodlivosti, bývalo by nevhodným, aby to nevykonával pre úžitok iných, ako sa vraví v I. Pet. 4, 10: Posluhujte si vzájomne každý podľa milosti, ktorú dostal. - Preto vraví sv. Augustín, XIX. O Božom štáte, že "spravodliví rozkazujú nie zo žiadostivosti po vláde, ale z povinnosti radiť: to predpisuje prirodzený poriadok, tak Boh človeka založil."
...

V duchovnej spoločnosti, ktorá má za cieľ viesť ku spáse, princíp autority je zachovaný vo zvrchovanej miere. Keď zakladateľ Cirkvi Ježiš Kristus povedal Petrovi: "Ty si Peter, skala a na tej skale postavím svoju Cirkev" (Mt. 16, 18), veľmi jasno naznačil, že všetci Aposštoli neprijali rovnaký diel právomoci. Nie, lebo jeden je medzi nimi - Peter - zástupca, viditeľná vonkajšia hlava, uholný a základný kameň, ktorý má plnú moc pásť, riadiť a spravovať. V tom je monarchistický prvok Cirkvi, ako viditeľnej spoločnosti. Ale k tomuto monarchistickému prvku sa pojí episkopát, t.j. prvok aristokratický. Ježiš Kristus ustanovil biskupov, rozsiatych po celom svete, každého na jeho mieste v časti všeobecnej Cirkvi a hoci museli prijímať moc vykonávať svoj úrad od prvku monarchistického, predsa neboli a nie sú otrocky závislí na moci monarchickej. A k aristokratickému prvku - k episkopátu - pripojuje sa prvok ľudový, občiansky, t.j. kňazstvo.
...

Niet rovnosti v právomoci. Je nevyhnutná autorita v rodine, v obci, v národe, v ľudstve. "Spoločnosť, nech je akákoľvek, nevyhnutne potrebuje autoritu, aby neprepadla rozkladu", (Lev XIII. , encyklika Diuturnum).

Prevzaté z knihy Cyril Dudáš: Problém rovnosti, Verbum, Kočice 1946

23. 6. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (1.)

Juraj Sirotný

Katolícka cirkev je mnohorozmerný fenomén, ktorý je neustále v pozornosti sveta už dvetisíc rokov, od dôb samotného účinkovania Ježiša Krista. Sám Kristus hovorí svojmu apoštolovi a prvému pápežovi Petrovi: „Peter, Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“

Tým sa sám stáva, podľa interpretácie katolíkov, jej zakladateľom a garantom, až do jeho prisľúbeného druhého príchodu. Je samozrejmé, že Katolícka cirkev je fenomén a keď si pozrieme jej vývoj z historického hľadiska, vidíme akými rôznymi kataklizmami a turbulenciami prechádzala. Okrem iného už tradične ju sprevádzala dekonfesionalizácia, ktorá sa podľa môjho názoru mylne interpretovala ako reformácia. Tých bolo v Cirkvi niekoľko, no samotná Cirkev sa dokázala revitalizovať a fungovať ďalej. Cirkev sama o sebe hovorí, že je nevestou Krista a sám Kristus v evanjeliách poznamenáva: „Ja som hlava a vy ste mojimi údmi.“

Avšak náhľad na dnešnú Katolícku cirkev vyznieva od druhej polovice 20. storočia úplne odlišne, ako kedykoľvek predtým. Tento status je nový a zvláštny tak pre veriaceho, ako aj pre neveriaceho človeka. Po II. Vatikánskom koncile môžeme v Katolíckej cirkvi pozorovať nové javy, ktoré sú laickému oku ukryté, a ani v samotnej Cirkvi sa o nich nehovorí. Fakt je ten, že v Cirkev sa rozčesla na dve frakcie. Prvá je menšia a málo početná; sú to rôzne skupiny označujúce sa za tradicionalistov, ktorí sa „rigidne“ snažia dodržiavať cirkevnú prax, ktorá panovala v Cirkvi do roku 1962, kedy začal zasadať II. Vatikánsky koncil. Druhá skupina je oficiálna cirkevná línia, ktorá sa reformovala, ale do takej miery, že reformou sa do značnej miery vzdialila pôvodnej podobe a učeniu Cirkvi. Ecclesia semper reformanda – reformácia je podmienkou, nie zlom trvania Cirkvi. Reformácia, ktorá sa v Cirkvi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia odohrala, bola skôr revolúciou, kedy Cirkev nanovo definovala svoje bytie.
Katolícka cirkev sa vždy vedela brániť a účinne čeliť útokom vyvíjaným proti nej, pretože sa jednalo o útoky z vonku. Cirkev bola vnútorne zomknutá a jednotná a prestála všetky spoločenské kataklizmy. Pred viac než štyridsiatimi rokmi však prišiel útok z vnútra, ktorý otriasol jej samotnými základmi. Tento útok, ktorý mal rôzne podoby vyvrcholil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa Katolícka cirkev rozhodla zmieriť s nekresťanským svetom, s ktorým stáročia bojovala. Rezignovala na to, že iba Ona je nositeľkou pravdy. Pripustila, že pravda sa nachádza aj v iných náboženstvách a sekulárnych inštitúciách. Pripustila, že celkom normálne a bez ujmy sa dá existovať v sekulárnych spoločnostiach, ba dokonca sama tomuto stavu prispôsobila svoju filozofiu, teológiu, kult, liturgiu, formáciu duchovenstva a prakticky všetky oblasti náboženského života. Tieto zmeny sa udiali na II. vatikánskom koncile, odkiaľ Cirkev vyšla v úplne odlišnom stave, ako pred ním fungovala. Sám ako katolík som si už pomerne v mladom veku všimol, že to čo sa deje v Cirkvi teraz nekorešponduje s tým, čím bola charakteristická takmer dvetisíc rokov. Začína sa hovoriť o Novej cirkvi, ako novej náboženskej skutočnosti, ktorá má s tou predkoncilovou veľmi odlišné pohľady na základné veci tohto sveta a celkového bytia. Vo svojej práci sa pokúsim vysvetliť čo sa vlastne v šesťdesiatych rokoch stalo a následne štyridsať rokov ešte deje, aké sú príčiny a dôsledky.

I. Korene krízy

Počas celých stáročí boli na Cirkev vyvíjané tlaky, či už zvonka alebo zvnútra. Musela sa vysporiadať z viacerými vážnymi vieroučnými otázkami a neustále si udržiavať svoju vlastnú tvár, aby mohla plniť základnú funkciu, ktorú jej zveril sám Kristus, a to privádzať ľudí k spáse. Dejiny Katolíckej cirkvi sú sprevádzane neustálymi pokusmi o rozbitie jej jednoty a skoro v každom storočí môžeme badať snahu rozličných skupín, vychádzajúcich či už z vnútra, alebo zvonka Cirkvi, oddeliť sa od oficiálnej línie, reformovať, alebo definovať nanovo Kristovu cirkev.V krátkom historickom exkurze to môžem dokumentovať jednotlivými krízami. Jedným z prvých sa stal koncil v Jeruzaleme, kde sa jednalo o univerzalistickú podstatu, či je Cirkev, a teda najmä spása určená len vyvoleným Židom, alebo všetkým príchodiacim pohanom do nej. Kresťanstvo sa tu prihlásilo k svojmu neskoršiemu základnému pilieru, a to misijnej a evanjelizačnej činnosti. Neskôr to bol prienik gnosticizmu v podobe Áriových bludov, ktorý popieral Božskosť Ježiša Krista a tajomstvo o trojjedinosti Boha. V rozvinutom stredoveku to boli sociálno-náboženské hnutia v podobe Katarov, Valdéncov a Albigéncov, ktorí sa z cirkevnej náuky snažili vypreparovať sociálne učenie a na ňom si postaviť svoje sociálno-politické koncepty, v ktorých požadovali materiálnu rovnosť, apoštolskú jednoduchosť a revolučnú premenu spoločnosti. Avšak prvé pokusy o vytvorenie „raja na zemi“ s vlastným výkladom kresťanských hodnôt neuspeli a zakrátko sa rozpadli.

Skutočná veľká existenčná kríza Katolíckej cirkvi však prišla až s vystúpením Martina Luthera, ktorý zmenil vierouku skrz-naskrz zamietnutím všetkých katolíckych princípov. Prečo sa vlastne tieto pokusy udiali a ešte stále sa v rôznych podobách dejú?
Tradicionalistický katolícky teológovia za príčinu týchto javov pokladajú pôsobenie Satana na ľudské konanie a slabú ľudskú vôľu, ktorá z katolíckeho vysvetlenia zapríčinila pád človeka do dedičného hriechu. Satanovo non serviam sa ako magická formula prenáša na ľudí a Tí sa stavajú proti Božiemu poriadku. Satan v dôsledku svojej pýchy, ako prvý revolucionár sa búri, bojuje proti Bohu, pretože si je vedomý, že už nebude mať to postavenie, aké mal pri stvorení sveta. Satan neustále pripravuje a vytvára permanentnú revolúciu proti vlastnému Stvoriteľovi, ktorá počas celých dejín sveta prebieha vo svojich rôznych odtieňoch, červených, hnedých, ružových, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia. Jedným z týchto revolucionárov bol aj augustiánsky mních Martin Luther, ktorý z katolíckeho pohľadu vytvoril herézu, ktorá dovtedy nemala obdobu a spustil lavínu dekonfesionalizácie, ktorá veľké množstvo katolíkov strhli do schizmy. Na prvý pohľad sú to zdanlivo nesúvisiace veci. Martin Luther a kríza v Katolíckej cirkvi v 20.storočí, ktorá bude ústrednou témou tejto práce. Avšak Luther tiež sám vyšiel z „katolíckeho lona“ a stovky takýchto menších Lutherov, ktorí nemali až takú silnú guráž a historické podmienky, účinkovali a účinkujú v Katolíckej cirkvi podobným spôsobom. V 16. storočí už boli na svete prvé veľké plody, ale prvotnú príčinu tradicionalisti datujú o pár storočí skôr.
Pápež Pius IX. , ako jeden z hlavných reprezentantov katolíckej Tradície, určuje za pôvod krízy humanizmus a renesanciu. Hlavným produktom tohto obdobia je naturalizmus, ktorý hlása velebenie človeka a návrat k ideálom antickej pohanskej kultúry. Buduje sa kult tela, kult nahoty. V tomto období teda prišlo k zásadnému obratu od Boha k človeku, k jeho potrebám, záujmom a cieľom. Môže sa to zdať zvláštne kvalifikovať luteranizmus ako naturalizmus, nakoľko v ňom nenachádzame nič z velebenia ľudského, ale podľa Luthera je ľudská prirodzenosť nevyliečiteľne padlá a žiadostivosť neprekonateľná. Tento nihilizmus ústi do praktického naturalizmu, ktorý J. Maritain popísal: „Ľudská prirodzenosť iba potrebovala odhodiť plášť milosti, ako nepotrebné, teologické príslušenstvo a prebudiť v sebe dôveryhodnú vieru, že sa z nej stalo ono krásne, oslobodené zviera, ktorého nepretržitý a nezadržateľný pokrok ohromuje svet.“
To dokumentuje otočenie protestantizmu na potreby človeka, ktorý žije v tomto svete, zredukovanie náboženstva na „súkromné pobožnosti“ a v konečnom jeho praktickom dôsledku nahradenie Boha na oltári človekom. Protestantizmus 16. storočia zrodil liberalizmus a rozpútal dovtedy najmohutnejší útok voči Cirkvi vo forme doteraz pretrvávajúcich filozofií naturalizmu, relativizmu, liberalizmu a spôsobil hlboký rozkol v kresťanstve, avšak Cirkev následne revitalizovaná Tridentským koncilom o pár desiatok dekád neskôr, mu dokázala pomerne úspešne vzdorovať.

1.1 Naturalizmus – odmietanie Boha a nadprirodzena

„Najväčším podvodom, ktorý diabol kedy spáchal, bolo, presvedčiť svet, že vlastne neexistuje.“ (Lev XIII.)
Vo význame, ktorý sa vzťahuje k mojej téme znamená naturalizmus odmietanie všetkého nadprirodzeného. Je to sklon popierať neprirodzenú príčinu a vysvetlenie všetkého v súlade s tým, čo je pozorovateľné a je vysvetliteľné v zhode s prírodnými zákonitosťami. Miller si myslí, že najzákernejším dôsledkom rozvoja naturalizmu určite nebolo vylúčenie Boha, ale „smrť“ Satana. Týmto do svojej pasce chytil nielen naturalistov, ale aj väčšinu katolíkov, ktorí sa snažia korigovať svoj katolícku vieru so „vzdelaným rozumom a vedeckým svetonázorom“. Miller vo svojej úvahe pokračuje: „Diabol bol postupne vykázaný medzi zvláštne vnútorné pocity, alebo odlišné názory, ktoré sa časom zmenia. Diablove pokušenia sa začali pripisovať biologickým činiteľom a vplyvom okolia, ako plne prirodzené a neschopné byť vnútorne dobré, alebo zlé.“ Táto skutočnosť popiera narušenú prirodzenosť človeka a dôsledky prvotného hriechu. Príroda tak zaisťuje ospravedlnenie a človek nemôže byť ničím iným, než ako ho príroda stvorila. Tieto základné tézy rozvinul protestantizmus, ktoré neskôr veľmi nenápadne prevzal liberálny katolicizmus.

1.2 Myšlienkový relativizmus – odmietanie objektívnej pravdy

Relativizmus popiera existenciu absolútnej pravdy a hodnôt. Je to prvorodené dieťa naturalizmu a logický postup takejto filozofie. Neexistuje autorita, ktorá by určila čo je dobré, alebo zlé. V tejto filozofii existuje len akési udržiavanie verejného poriadku. Táto zmes filozofie vyústila v 19. storočí okrem materializmu aj do cirkevného modernizmu, ktorý Miller definuje ako cirkevné prijatie naturalistických a relativistických omylov. Podľa neho nebezpečie modernizmu nespočíva v priamom útoku na Cirkev, ale v schopnosti prenikať do cirkevných kruhov a otráviť mysle duchovných. Nové dogmy ktoré priniesol Locke a Voltaire nemali vyzerať ako konkurencia katolicizmu ale ako oddelený súbor samostatných právd, ktoré mohli doplňovať „mystické telo Kristovo“.
Ďalšiu veľkú skúšku pre Cirkev priniesla osvietenská filozofia a jej glorifikácia ľudského rozumu a poznania. Už Descartom bola ustanovená priepasť medzi prirodzeným zákonom a ľudským prirodzeným právom . Po ňom vzdelanci a učenci ako Pfufendorf a Locke sekularizáciu prirodzeného práva dokončili.
Francúzska revolúcia vypukla v mene zavádzania božstva rozumu, rozumu, ktorý sám seba označuje ako najvyššia norma pravdy a lži, dobra a zla. Už v tomto období môžeme postrehnúť, ako veľmi tieto doktríny do seba zapadajú: protestantizmus, naturalizmus, relativizmus a samozrejme racionalizmus sú spoločné aspekty toho jedného javu, ktorý sa dá najlepšie nazvať ako revolúcia. Z katolíckeho pohľadu je to revolúcia proti Bohu, revolúcia proti Cirkvi ako zástupkyni Ježiša Krista na zemi a existujúcemu poriadku v spoločnosti.
Karteziánsky racionalizmus, rousseauovský naturalizmus a myšlienky novovekých teológov ako Bruna, Erazma, Kanta a Locka, katolícki tradicionalistickí myslitelia popisujú ako plody revolúcie a ohraničujú jedným strešným pojmom, a to Liberalizmus. Úloha Satana je tu jasná, toho nazývajú prvým liberálom a otcom všetkých heréz. Liberalizmus je spôsob myslenia, glorifikujúci nezávislosť jednotlivca, interpretovanú ako celkovú nezávislosť jedinca od práv Božích. Sloboda liberálov je teda úplne iná než, ako ju definuje Katolícka cirkev; človek je slobodný, ale jeho sloboda je nedokonalá vzhľadom na jeho náklonnosť k hriechu. Od momentu francúzskej revolúcie z roku 1789 vidieť permanentnú snahu o prienik revolučných myšlienok slobody, rovnosti a bratstva do Cirkvi. Tieto myšlienky sú však s katolíckymi zásadami nezlučiteľné a pápeži v 19. a v prvej polovici 20.storočia prezieravo bránili ich prieniku. Obrat nastal až počas II. Vatikánskeho koncilu, kedy sa stalo dovtedy neprípustné a nemysliteľné, a to zásady sekulárnej revolúcie a katolíckej cirkvi takpovediac „zosobášili“.

1.3 Liberalizmus preniká do Cirkvi

Po francúzskej revolúcii sa v Cirkvi začínajú vytvárať dva prúdy. Na jednej strane prúd, ktorý sa snažil princípy revolúcie a katolicizmu spojiť a druhý prúd, ktorý jednoznačne tvrdil, že obidve doktríny stoja proti sebe v jednoznačnom rozpore. Zhruba od polovice 18.storočia sa v Cirkvi vytvára hnutie sympatizujúce s myšlienkami francúzskej revolúcie, ktoré tradicionalisti obecne začínajú nazývať liberálny katolicizmus. Pápeži 18. a 19. storočia tento prúd odsudzovali vo svojich encyklikách pomerne jasne.
Keď si pápež Lev XIII. položil otázku kto bol prvým liberálom, jeho odpoveď bola hlboká. Prvým liberálom bol Satan. Pápež Pius VI. v bula Auctorem fidei a Gregor XVI. encyklike Mirari vos zhrnul nebezpečenstvo liberalizmu prenikajúce do vnútra Cirkvi, odvolávajúc sa na odkaz katolíckeho svätca Celestína, ktorý upozorňuje: „Universalem Ecclesiam quacumque noviate pulsari“, čo znamená: „Všeobecná cirkev je ohrozovaná skrz rozličné novoty.“ Táto maxima svätého Celestína sa prorocky prejavila až počas II. Vatikánskeho koncilu.
Vo všeobecnosti odsúdil liberalizmus veľký pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Libertas, kde si kladie otázku: „Aká je hlavný znak liberalizmu? Je to náklonnosť duše negovania najvyššej vlády Boha, jeho práv nad človekom." Liberál týmto Božím právam vzdoruje. Lefebvre píše v zhode s pápežovými myšlienkami z tejto encykliky o liberálnom oslobodení človeka; prvé oslobodenie od liberalizmu zbavuje ľudskú inteligenciu každej objektívne danej pravdy(relativizmus). Pravda podľa liberálov môže byť vnímaná rozdielne, je nekonečne vytváraná a objavovaná. Druhé oslobodenie je oprostenie človeka od viery, ktorú nám vnucujú nejaké dogmy, ktoré sú s konečnou platnosťou definované a ľudský rozum a vôľa by sa im mala podriadiť. Podľa liberálneho princípu musí byť pravda neustále prehodnocovaná súlade s najnovším vedeckým poznaním(racionalizmus). Tretie oslobodenie sa týka zákona, ktorý podľa liberálov obmedzuje ľudskú slobodu a vyvíja na jedinca najprv morálny a potom psychický nátlak. Individuálne svedomie je vraj najvyšší zákon.(liberalizmus)
Karl Stehlin, tradicionalistický kňaz, ktorý vo svojej knihe Proti herézam komentoval niektoré encykliky pápežov, zameraných na kritiku liberalizmu dodáva, že: „Tento liberálny vzdor sa uskutočnil v spoločnosti, ktorá sa postupom času zlaicizovala a spreneverila sa katolíckym zásadám. Čo iné môžeme rozumieť pod slovom sekularizácia ak nie celková strata viery? V desakralizovanej spoločnosti celkovo zanikol rozmer viery, takisto ako všetko to, čo túto vieru strážilo.“
Tradicionalisti stále opakujú, že od Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá uviedla praktický liberalizmus do života badať veľké rozdelenie v Cirkvi. Toto rozdelenie vyvrcholilo na II. Vatikánskom koncile, kedy liberálne doktríny vyhrali. Lefebvre si kladie otázku, ako bolo možné, že liberáli takýmto spôsobom prenikli do Cirkvi? Tým dôvodom označuje to, že koncil bol iba pastorálny. Takto ho pojali aj vtedy pôsobiaci pápeži Ján XXIII. a Pavol VI. Konciloví otcovia neprijali žiadnu definovanú pravdu, ktorá by nanovo odsúdila bludy tej doby a samozrejme liberalizmus. Keby teda bol koncil dogmatickým, pôsobenie Ducha svätého by bolo zaručené a nebolo by možné, aby liberálny duch prenikol Cirkev až do tých najvyšších pozícii, vysvetľuje arcibiskup Lefebvre.
Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Libertas definuje tri typy liberalizmu. Prvým typom je liberalizmus absolútny. Jeho najväčším cieľom je odoprieť akúkoľvek poslušnosť Bohu a jeho právu na človeka, či už vo verejnom živote, alebo súkromnom. Tento liberalizmus pápež definuje ako doktrinálny. Je to liberalizmus, ktorého viditeľné prejavy môžeme napríklad vidieť v socializme a komunizme.
Druhý typ liberalizmu Lev XIII. pripodobňuje „Cirkvi olúpenej, alebo nachádzajúcej sa vo fáze ako obyčajnej spoločnosti“ To znamená, že títo liberáli prisudzujú potrebu podliehať Bohu, ako stvoriteľovi a tvorcovi sveta. Ich bohom je ale príroda, ktorá má transcendentálnu povahu. Tento typ liberalizmu uznáva prírodné náboženstvo, ale nie zjavenú pravdu. Preto neuznávajú vplyv Cirkvi na spoločnosť a žiadajú jej celkové odlúčenie od štátu a stiahnutie náboženstva do privátnej sféry. Pre tento typ liberalizmu je príznačné to, že uznávajú Cirkev ako spoločnosť, hnutie, avšak ktoré sa svojím statusom ničím nelíši od iných podobných spoločností. Lev XIII dodáva: „ Božiu Cirkev chápu ako jednu z dobrovoľných spoločností obyvateľstva, ktoré spadajú pod vládu a spravovanie štátu.“ Takýto typ liberalizmu panoval napríklad v sekulárnom Francúzsku 19.storočia.
Tretí typ liberalizmu, ktorý sa priamo súvisí s Cirkvou. Lev XIII. ho popisuje liberálny katolicizmus. Priamo sa dotýka života Cirkvi a spomínaní pápeži ho nekompromisne odsudzovali. Liberálny katolíci majú takú charakteristiku; sú praktizujúcimi katolíkmi, ale hovoria, že Cirkev sa musí prispôsobiť duchu doby. Nie všetci priamo súhlasia s odlukou Cirkvi od štátu, ale žiadajú Cirkev, aby načúvala toku dejín a prispôsobila sa požiadavkám štátov a sekulárnej spoločnosti. Z katolíckeho hľadiska je toto neprípustné, nakoľko Cirkev má zodpovednosť za spoločnosť a pápeži do II. Vatikánskeho koncilu vždy vyhlasovali, že Ježiš Kristus kraľuje nad ľudskou spoločnosťou, a teda má svoje práva nad ňou. Liberálny katolicizmus aj dosiahol svoje konkrétne podoby. Tým bolo intelektuálne hnutie, ktoré pápeži a tradicionalisti nazývajú modernizmus. V 19. storočí to napríklad bolo hnutie okolo kňaza Felicité de Lamennaise (1782 - 1854). Ten svoj program predstavil v novinách L´Avenire. Na začiatku 20. storočia to bolo napríklad vo Francúzsku hnutie Sillon, išlo o prvé pokusy o etablovanie kresťanskej demokracie.

1.4 Modernizmus – jednotiaca sila liberálnych katolíkov

Modernizmus bolo intelektuálne hnutie; jeho ústredný bod bol pokúsiť sa priviesť tradičné katolícke učenie, dlho chápané ako pravdivé výroky o určitých skutočnostiach (Boh, svet, dejiny, spása) do celkom odlišného, emocionálneho štýlu. Mali za cieľ urobiť z katolicizmu záležitosť srdca. Ich základným predpokladom je, že zjavenie neobsahuje tézu, že Boh nám zosiela nejaké pravdy prostredníctvom apoštolov, ktorí boli svedkami Božieho seba odhalenia v Kristovi. Odmietnutím patristických a scholastických zásad tvrdia, že katolícka náuka sa vyvíja. Pre modernistov je základným prvkom práve zmena. Vzhľadom k tomu, že zmena je známkou života a náboženstvo vychádza zo života človeka, potom náboženstvo, pokiaľ má byť živé, musí sa meniť, aby bolo úspešným vyjadrením vyvíjajúceho sa náboženského citu. Vennari toto nazýva „vývoj dogiem“, a preto v náboženstve musí existovať pokroková sila, ktorá zvyšuje rýchlosť nových myšlienok, pretože náboženstvo podľa tejto koncepcie sa musí meniť, alebo zahynúť. Tento vývoj však nesmie prebiehať príliš rýchlo, musí tu však byť i konzervatívna sila, autorita, ktorá uchováva všeobecné náboženské učenie, aby nezašlo príliš ďaleko za svoj „základný životný princíp“, a tak aby sa neodstrihlo úplne od svojich koreňov.
Vennari tvrdí, že modernisti väčšinou vyzerajú úplne katolícky, pretože používajú katolícku terminológiu. To je však zavádzajúce, pretože čitateľom, alebo poslucháčom neobjasňujú, že používajú katolícke termíny s novým významom. Pius X. na tento jav v encyklike Pascendi Dominici gregis upozorňoval na začiatku 20. storočia a modernistov označil za „vychytralých“, „ľstivých“, „zákerných“ atď., hovorí: „Raz sa hrajú na racionalistov, raz na katolíkov, a to tak zákerne, že kto si nedá pozor, toho ihneď privedú k bludu.“ Láska k zmene teda logicky na koncile vyústila do permanentného aggiornamenta a staromódna katolícka Tradícia musí byť nahradená koncilovou „živou tradíciou“.

1.5 Liberálny katolicizmus

Prakticky od skončenia francúzskej revolúcie vzniká v Cirkvi hnutie, ktoré je v každých ďalších nasledujúcich epochách väčšie na sile, či intenzite. Toto hnutie jednotlivcov, alebo skupín má jeden generálny cieľ, a to „zosobášiť“ myšlienky francúzskej revolúcie, s katolíckym učením a dogmami. Ich hlavným argumentom je to, že Cirkev je skostnatená a musí sa prispôsobiť duchu modernej doby. Lefebvre sa liberálne katolícku mentalitu snaží definovať. Hovorí, že tri ideály revolúcie, rovnosť, bratstvo, sloboda sa preniesli do Cirkvi pod ekvivalentmi: rovnosť - kolegialita, to jest demokracia zavedená do Cirkvi. bratstvo, rozumie sa pod ním ekumenizmus; všetky náboženstvá sú rovnocenné a sloboda je chápaná ako náboženská sloboda, ktorá znamenala desakralizáciu spoločenských štruktúr.
Tradicionalisti v tomto prúde vidia vážny rozpor, predsa nejde uzmieriť to čo je nezmieriteľné. Lefebvre píše: „ Nie je možné zmieriť Cirkev a revolúciu, mier medzi našim Pánom Ježišom Kristom a kniežaťom tohto sveta. Ide o predsavzatie nanajvýš rúhavé a rozrieďujúce kresťanského ducha.“
Liberálny katolicizmus sa snaží spriateliť a harmonizovať doktríny, ktoré si navzájom odporujú a vo svojej podstate sú voči sebe nepriateľské. Liberalizmus je dogmatické uznanie nezávislosti individuálneho a spoločenského rozumu. Katolicizmus je dogmou o absolútnej podriadenosti jedinca a spoločnosti zjavenému Božiemu zákonu. Jedna doktrína je negáciou tej druhej. Liberálny katolicizmus je teda z tradicionalistického pohľadu slepá ulička. Tento prúd v katolicizme vychádza z toho, že pri strete rozličných náboženských prúdov musí rozum ostať nezávislý. Kresťan, ak chce, môže prijať katolícke pravdy, ale spoločnosť musí ostať nestranná. Liberálny katolík sa dopúšťa toho omylu, že robí rozdiely medzi súkromným a verejným rozumom. Tradicionalisti hovoria o prekrucovaní katolíckej náuky a ignorancii konštitúcii Pia XI. Quas Primas - o Kristovi kráľovi, ktorý kraľuje celej ľudskej spoločnosti. O tomto jave pojednám v ďalších kapitolách.
Hlavným cieľom liberálnych katolíkov je žiť v „harmónii so svetom“ . Pre tradicionalistov to nie je možné. Katolícky autor Russel v knihe Liberalizmus a katolicizmus píše, že liberálne katolícke myšlienky hraničia s chorobou ducha. Iný autor, Clerissac, spresňuje, že je to chýbanie integrity ducha (myslenia), duch nemá dostatočnú dôveru v pravdu. Liberáli často upadajú do apologetického nepokoja. Trpia pochybnosťami, s ktorými bojujú a nedostatočne dôverujú pravde. Chcú príliš veľa ospravedlňovať , príliš veľa vysvetľovať a prispôsobovať.

1.5.1 Pápeži a liberálny katolicizmus

„Rímsky pápež sa môže a má zmieriť a prispôsobiť pokroku, liberalizmu a modernej civilizácie.“(encyklika Pia IX. Quanta Cura, Syllabus errorum, odsúdená veta č.80)
Pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia odsúdili liberálny v katolicizmus vo svojich bulách a encyklikách. Uvádzam len pár príkladov od najväčšieho bojovníka proti liberalizmu katolíckemu, a to pápeža Pia IX.: „Áno bohužiaľ! Takí sú, že si prajú pochodovať spolu s našimi nepriateľmi, snažia sa uzatvárať spolky medzi svetlom a tmou, nachádzať zhodu medzi spravodlivosťou a nerovnosťou za pomoci doktrín takzvane liberálne katolíckych, ktoré pochlebujú svetskej moci, keď táto útočí na veci nadprirodzené a núti ľudí k prijímaniu, alebo minimálne k tolerancii tých najničomnejších zákonov... V súčasnosti sú teda omnoho horšími a škodlivejšími nepriateľmi, preto, lebo konajú svoje diela nepozorovane a bez podozrenia...,ale aj preto, že žijú na hranici formálne odsúdených názorov, vytvárajú pocit zjednotenia...“
„Liberáli a vlády akceptujú Cirkev ochotne ako prílohu... Ponechávajú Cirkvi doménu svedomia pod podmienkou, že im ponechá veci politické a uzná hodnoty novodobého myslenia, ktoré sú známe ako princípy z roku 1789. Liberáli dokazujú, že až na niektoré malé výnimky sú tieto princípy rýdzo kresťanskými a že by ich bolo potrebné v Cirkvi prijať a očistiť, aby boli postupne a bez prekážky uznané a požehnané Apoštolským stolcom“ Na tieto slová upozorňujú tradicionalisti a hovoria, že toto sa stalo na II. vatikánskom koncile: Princípy z roku 1789 boli prijaté aj s požehnaním pápeža. Príznačné je preto pomenovanie revolúcia v tiare a ornáte.
Karl Stehlin sa domnieva: „Každá jedna pokoncilná reforma je de facto snahou ľudského rozumu o uzurpáciu miesta, ktoré náleží Božiemu zjaveniu.“ Tieto novinky, ktoré boli vynútené kurzom aggiornamentana majú nekatolícky, častokrát antikatolícky pôvod. Ak budeme bližšie analyzovať zmeny, ktoré sa na koncile udiali, môžeme prísť k záverom, že tieto obsahujú celú radu filozofických a teologických odchýlok, či dokonca dávno odsúdených heréz. Táto revolúcia zasiahla a ovládla prakticky všetky oblasti života cirkvi. Na úvod spomeniem napríklad náuku o sviatostiach, liturgiku, regule reholí a kňazskú formáciu a disciplínu.

20. 6. 2011

Ťažké dejiny katolicizmu v Anglicku (2.)

Grzegorz Kucharczyk

( Pozn. red. : Toto je asi najlepšia časť Kucharzykoveho textu. Treba pozorne čítať aké boli požiadavky a výhrady katolíckych povstalcov proti anglikanizmu, pretože tie by sa dali použiť aj dnes, ale bohužiaľ proti modernistickému ošiaľu v Cirkvi. Takmer všetko to, čo katolícki povstalci vyčítali novátorským protestantom sa už uskutočnilo alebo ešte uskutočňuje počas pokoncilovej teologickej revolúcie. A to je najväčšia tragédia posledných 40 - tich rokov. Komédiou je, že článok bol s úplnou bezolstnosťou publikovaný v pokoncilovom časopise bez toho, aby vydavateľom došli súvislosti medzi súčasnou situáciou v Cirkvi a praktikami "reformátorov." Dôležité pasáže sme zvýraznili.)

Mučenícka smrť Tomáša Morusa, biskupa Jána Fišera a viacerých kartuziánov bola veľkým osobným svedectvom viery. Avšak ani v 16. storočí v Anglicku nechýbali vynikajúce svedectvá vernosti viere otcov, ktoré mali spoločenský rozmer. Najdôležitejšie z nich boli tzv. Púť milosti roku 1536 a veľké povstanie v západných provinciách roku 1549. Do akej miery bol antikatolicizmus v Anglicku dielom štátu, do takej miery bola obrana katolicizmu v Anglicku v 16. storočí doslova dielom ľudu.

Púť milosti

Povstanie roku 1536 na západe kráľovstva Henricha VIII. bolo prvou reakciou katolíckeho obyvateľstva na kráľom zničený rehoľný život na ostrove. Povstalci, z veľmi veľkej časti sedliaci, pomenovali svoje hnutie Púť milosti (Pilgrimage of Grace), čím chceli zdôrazniť, že ich hlavným úmyslom je obrana katolíckej viery. Svoj výraz to našlo v texte petície povstalcov adresovanej Henrichovi VIII. (boli to tzv. Články z Yorku). Hneď v ich prvom bode čítame: „Likvidácia toľkých rehoľných domov, ktorá sa v súčasnosti deje, spôsobuje, že tým trpí služba Bohu a tiež mnoho obcí Tvojho kráľovstva nemá oporu, mnoho rehoľných sestier je pozbavených svojich donácií a ponechaných bez opatery – podľa nášho názoru na veľkú škodu spoločného dobra.“ Charakter svedectva mala aj prísaha zložená tisícami povstalcov 17. Októbra 1536. Znela takto: „Nezúčastňujem sa na Púti milosti z iného dôvodu, iba z dôvodu spoločného dobra, pre lásku k všemohúcemu Bohu, pre vieru v neho, pre svätú bojujúcu Cirkev a pre jej upevnenie; za zachovanie kráľa a jeho záležitostí; za očistenie šľachty a vyhnanie falošných a zlých radcov obklopujúcich kráľa v jeho súkromnej rade, ktorí vystupujú proti spoločnému dobru. Zároveň nezúčastňujem sa na uvedenej Púti, aby som hľadal vlastný prospech alebo zahubil inú súkromnú osobu. Nie pre zabíjanie, nie pre nenávisť, ale aby som premáhajúc strach a obavy vzal na seba Kristov kríž, prijal do srdca jeho vieru, aby som premohol spomenutých bludárov a ich názory.“

Na povstaleckých zástavách prevládalo zobrazenie Kristových piatich rán a prvá sloha povstaleckej piesne znela: „Ó, ukrižovaný Kriste! Nech nás tvoje rany vedú na tejto púti. A z Božej milosti nech dosiahneme predošlý pokoj a duchovné dobro.“
Na začiatku decembra 1536 bolo takmer celé západné Anglicko zachvátené povstaním. Ako sme si prečítali vo vyhlásení povstalcov, tí naivne verili, že celú vinu za zhora riadenú antikatolícku revolúciu možno pripísať zhubnému vplyvu kráľovských radcov. Verili, že keď kráľ začuje nie hlas pochlebovačov, ale hlas ľudu, prikloní sa k nemu a vo svojom kráľovstve vráti slobodu katolíckemu náboženstvu. V tomto duchu povstalci zostavili v Yorku (4. decembra 1536) petíciu
kráľovi Henrichovi VIII., ktorá mala 24 článkov. Hneď na počiatku žiadali najpodstatnejšie veci:

Po prvé, aby sa na území kráľovstva zrušili a boli zničené bludy Luthera, Wiklifa, Husa, Melanchtona, Bucera, anabaptistov, Confessio Germaniae a iné.
2. Aby starosť o duše prináležiaca Najvyššej Hlave Cirkvi bola navrátená Rímskej
stolici – ako to bolo predtým. A tiež aby ona vysviacala biskupov.
3. Pokorne prosíme nášho najdôstojnejšieho Suveréna, aby princezná Mária (t.j. prvorodená dcéra Henricha VIII. z jeho jediného manželstva uznávaného Cirkvou s Katarínou Aragonskou – pozn. autora) bola uznaná za jedinú legitímnu dedičku trónu.
4. Aby zrušené opátstva boli znovu obnovené a aby sa im vrátili ich domy a majetky.
...
7. Aby bludárski biskupi a laici a celá ich sekta boli exemplárne potrestaní ohňom, a ak nie, nech sa postavia do boja proti nám.
8. Aby lord Cromwell (hlavný poradca Henricha VIII. v jeho politike boja s Cirkvou – pozn. autora) a sir Richard Richie boli spravodlivo potrestaní ako rušitelia dobrých zákonov tohto kráľovstva a ako stúpenci falošnej, bludárskej sekty...“
Púť milosti sa napokon rozišla bez ozbrojeného boja. Henrich VIII. sľúbil, že požiadavky pútnikov preskúma; v skutočnosti však chcel získať čas a odradiť ich od ďalšieho boja. Táto taktika sa ukázala ako účinná. Jej jediným kladom bolo to, že nenastalo krvavé potlačenie (v masových rozmeroch) Púte milosti.

Západná vzbura

Krkolomný pokus udržať čistotu katolíckej viery oddelene od Ríma, na ktorý sa podujal Henrich VIII., neprežil svojho tvorcu. Po jeho smrti sa moci v Anglicku ujal jeho maloletý syn Eduard VI. (z tretieho „manželstva“ kráľa – s Janou Seymourovou). Najbližšie okolie kráľa – chlapca (na začiatku svojho vládnutia mal Eduard desať rokov) na čele s princom regentom Eduardom Seymourom (ujom kráľa Eduarda VI.) sa netajilo svojimi sympatiami k protestantizmu. Najvýznamnejším stúpencom šírenia protestantizmu v Anglicku po smrti Henricha VIII. sa stal anglikánsky arcibiskup Thomas Cranmer. Práve z jeho iniciatívy – no formálne na kráľovský rozkaz – bola roku 1549 vydaná Book of Common Prayer (Kniha spoločnej modlitby). Cranmer bol jej autorom. Najdôležitejším poslaním tejto publikácie bolo nahradenie dovtedajších rímskych misálov (ktoré Henrich VIII. nezakázal), ktoré obsahovali katolícke učenie o svätej omši (t.j. zdôrazňovali jej charakter obety a reálnu prítomnosť Krista pod spôsobmi chleba a vína). Tento zámer podporovali aj iné rozhodnutia prijímané Cranmerom, okrem iného odstránenie latinčiny z liturgie slávenej Anglikánskou cirkvou. Jeho ďalším krokom bolo zlikvidovanie oltárov v kostoloch a ich nahradenie drevenými stolmi. Potom sa v kostoloch prestala uchovávať Najsvätejšia sviatosť, sväté prijímanie sa začalo podávať pod oboma spôsobmi a zrušil sa celibát kňazov.

Podobne ako roku 1536 ľud neprejavil vďaku za „reformy“ Henricha VIII., aj počas vlády jeho nástupcu odmietol „reformy“ Cranmera. Roku 1549 západné provincie Anglicka (zvlášť Cornwall, Devon a Essex) zachvátilo veľké povstanie, ktorého bezprostrednou príčinou bola promulgácia Book of Common Prayer. Hlavnou silou stojacou za Western Rebellion (Západnou vzburou) bolo dedinské obyvateľstvo. Nechýbala ani šľachta a katolíckemu náboženstvu verné duchovenstvo. Bolo to však najmä ľudové povstanie na obranu tradičného katolíckeho náboženstva, ktoré „reformátori“ tak bezohľadne „modernizovali“.
Povstalci sformulovali šestnásť bodov ako požiadavky na kráľa Eduarda VI. Tu je niekoľko prvých:

Po prvé, chceme, aby rozhodnutia všeobecných koncilov a sväté dekréty našich predkov boli rešpektované a uvádzané do života. Ktokoľvek by proti nim vystupoval, budeme ho pokladať za bludára.
... 3. Chceme mať svätú omšu po latinsky, ako to bolo predtým, slávenú kňazom, bez nijakého muža či ženy komunikujúcich s kňazom.
4. Na hlavnom oltári chceme mať umiestnenú Najsvätejšiu sviatosť, aby tam bola uctievaná, ako to bolo kedysi. Tí, ktorí s tým nebudú súhlasiť, musia byť potrestaní smrťou ako bludári vystupujúci proti svätej katolíckej viere.
5. Chceme mať Oltárnu sviatosť – a len pod jedným spôsobom.
6. Chceme, aby naši kňazi udeľovali sviatosť krstu stále, tak vo všedné dni, ako aj vo sviatky.
7. Chceme, aby sa hostie a svätená voda rozdávali každú nedeľu, kým ratolesti a popol v dňoch na to určených. Chceme, aby podobizne svätých boli znovu vystavené v každom kostole a aby boli obnovené všetky dávne ceremónie našej Matky, svätej Cirkvi.
8. Nebudeme sa zúčastňovať na pobožnostiach nového druhu, lebo pripomínajú jasličkové pobožnosti na Vianoce, ale chceme naše dávne pobožnosti – vešpery, sväté omše a procesie. Nie po anglicky, ale po latinsky – ako to bolo predtým. Takto my, Cornwallčania (z ktorých časť po anglicky vôbec nerozumie), rozhodne odmietame pobožnosti v angličtine.
9. Chceme, aby každý kazateľ vo svojej kázni a kňaz počas svätej omše spomínali a modlili sa menovite za duše trpiace v očistci – tak, ako to robili naši otcovia...“

Odpoveďou adresátov petície bolo rozhodnutie o ozbrojenom potlačení povstania. V bitke pri Sampford Courtenay nemala Západná vzbura nijakú šancu. Povstalci boli porazení, asi 4000 ich zahynulo.

Cena za vernosť

Panovanie mladšej dcéry Henricha VIII. Alžbety I., ktoré sa začalo roku 1558 (a trvalo do roku 1603), otvorilo ďalšiu stránku v martyrológiu anglických katolíkov. Za vyznávanie a praktizovanie katolíckeho náboženstva vtedy hrozil trest smrti. Podobný trest hrozil aj za slávenie svätej omše a za účasť na nej. Stovky anglických kňazov a laikov zaplatili životom za svoju vernosť Cirkvi. Jedným z nich bol jezuita P. Edmund Campion, ktorého roku 1970 vyhlásil za svätého pápež Pavol VI. Budúci mučeník sa narodil roku 1540 a patril k intelektuálnej elite alžbetínskej doby v Anglicku (už ako sedemnásťročný sa stal členom starobylého kolégia svätého Jána na univerzite v Oxforde). Bol lojálnym poddaným kráľovnej Alžbety I. a verným členom Anglikánskej cirkvi (roku 1568 sa dokonca stal anglikánskym diakonom). Tým prvým – čo vždy vyhlasoval – ostal až do smrti. Avšak vďaka svojmu najbližšiemu priateľovi (Gregorovi Martinovi), ktorý emigroval do Francúzska, aby tam študoval v anglickom katolíckom seminári, Campion pocítil pochybnosti, či sa ako anglikán nachádza v jednej, pravej, apoštolskej a katolíckej Cirkvi. Intenzívne teologické štúdium a predovšetkým modlitba ho priviedli k záveru, že zloženie prísahy Alžbete I. ako hlave Cirkvi v Anglicku bolo začiatkom zlej cesty. Campion sa vrátil do Cirkvi – a bol to radikálny návrat. Katolícke vyznanie viery zložil v Douai, v známom anglickom
kňazskom seminári vo Francúzsku. Roku 1573 sa stal subdiakonom. Počas púte do Ríma sa zoznamuje s jezuitmi. V Ríme vstupuje do rehole svätého Ignáca z Loyoly a roku 1578 v Prahe (kde žil v jezuitskom kolégiu) prijíma kňazskú vysviacku.
Čoskoro nato ho aj s rehoľným bratom Robertom Personom posielajú do vlasti, aby tam pracoval v podzemnej Cirkvi. Tesne pred odchodom z kontinentu – akoby v predtuche toho, čo ho čaká v Anglicku – napísal: „Čo sa týka mňa, všetko je skončené. Priniesol som dobrovoľnú obetu seba samého na oslavu Božieho majestátu – a to sa týka tak života, ako aj smrti. Lebo to je jediné, po čom túžim.“

25. júna 1580 P. Campion prichádza do prístavu Dover. Vyše roka tam tajne slávi sväté omše pre ukrývajúcich sa anglických katolíkov. Zároveň píše Deces Rationes na obranu katolíckej viery proti prechmatom štátnej moci v Anglicku. Roku 1581 tesne po slávení svojej poslednej svätej omše v Leford Grande neďaleko Oxfordu ho zatknú. Trest za „zradcovskú“ činnosť, akej sa Edmund Campion dopustil, bol jediný: smrť umučením. Pred vynesením tohto rozsudku sa anglický jezuita obrátil na súd a zhromaždený zástup slovami, ktoré boli slovami všetkých anglických mučeníkov: „Odsudzujúc nás odsudzujete všetkých svojich predkov. Všetkých dávnych kňazov, biskupov a kráľov. Všetko, čo kedysi bolo slávou Anglicka, ostrova svätých. Boh žije. Budúce pokolenia budú žiť. Ich súd nepodlieha nátlaku, ako súd tých, ktorý nás teraz chcú odsúdiť na smrť.“ Rozsudok vykonali 1. decembra 1581v smutne známom londýnskom väzení Tyburn, mieste popravy mnohých anglických svedkov viery. Keď kat tesne pred začiatkom mučenia posledný raz žiadal odsúdenca o odprosenie kráľovnej Alžbety I. a pripomenul mu možnosť prosiť ju o milosť, svätý Edmund odpovedal: „A čím som ju urazil? Som nevinný. Sú to moje posledné slová, preto mi verte. Modlil som sa a modlím sa za ňu.“

6. 6. 2011

Dva víkendy v Chujave
alebo
úchylnosť, zbabelosť a ťapákovčina.

Branislav Michalka

Dva víkendy, ktoré sú za nami, viac ako ktorékoľvek iné predtým, ohraničili a zvýraznili biedu slovenského katolicizmu; konzervatívneho i národného vzdoru. Počas prvého víkendu sa konal Pochod za tradičnú rodinu. Druhý víkend bol pošpinený dúhovým pochodom pohlavných zvrátencov. Obidva vydali svoje svedectvo o stave vecí kresťanských a národných na Slovensku. Zaiste k nemalej radosti lóže, synagógy, internacionály a samozrejme dúhy. Naše stáročné peciválstvo a popolvárstvo slávilo opäť svoj nehynúci triumf. Záborského Chujava, ako vták Fénix povstáva na Slovensku k novému životu, so všetkými sprievodnými znakmi ľahostajnosti, zadubenosti, renegátstva a konjunkturalizmu.

Nad touto kotlinou, ktorou sa kľukatí stoka ohavnej panliberalizácie a spohanštenia, sa navyše vznáša pozvolný úpadok Cirkvi, jedinej vernej inštitúcie slovenského dejinného prežívania. Rozkladaná zvonku i zvnútra, postráda Cirkev na Slovensku elementárnu snahu angažovať sa verejne vo veciach viery, morálky a národa, čo bola po stáročia jej základná činnosť v tomto regióne. Jediný plamenný prejav, ktorého sme sa v tomto roku od Cirkvi dočkali, sa týkal starosti o vzorné odkrížikovanie úradníckeho formulára sčítania ľudu. Byrokratická fraška, v žiadnom prípade už nie nebezpečná (ako sa snažili volať na poplach niektorí z naivnejších, netušiac, že Veľký brat ich má dávno sčítaných do poslednej ponožky) skôr smiešna, tak vyčerpala slovenský klérus, že na boj so sodomitmi už nezostali nikomu sily.

A tak sa o kresťanský komparz počas oných dvoch víkendov postarala hŕstka zúfalcov, obklopená tichom, ľahostajnosťou a posmechom. Kam sa však podeli všetci tí internetoví vypisovači, kaviarenskí bojovníci, krčmové úderky i fokolárni charizmatici, či dokonca "kresťanskí politici", to vedia snáď len odborníci z Geologického ústavu Dionýza Štúra, špecializujúci sa na obhľadávanie stratených škár a prasklín v tvári zemskej. Nebolo ich. Snáď doma štylizovali svoje čerstvé stanovisko k sodómii, by zasadili týmto činom smrteľný úder homosexuálnej internacionále. Môžem ich však ubezpečiť, že na chovaní sexuálnych zvrátencov som napriek týmto internetovým stanoviskám a postojom, nebadal žiadne príznaky blížiaceho sa exitu. Naopak, roztancovaní úchylkovia si zjavne užívali radostné zistenie, že slovenskí ťapákovci sedia za pecou, kde im je aspoň tak teplúčko ako na dúhovom pochode. Nad dúhovými hlavami sa vznášal nápis premietaný na oblohu mentálnym projektorom, na spôsob Fantozziho metódy, : dnes sme ešte oblečení, ale za rok už vám predvedieme pravú šou v tangáčoch, lebo Bratislava už nie je provinčné mesto.
Nie, nie je to provinčné mesto. Je to Chujava.

Prvý víkend v Chujave (Pochod za tradičnú rodinu)

Celý deň pršalo, presne ako pri prvom pochode pred rokom. A presne ako pred rokom svietilo celý týždeň predtým slnko a v nedelu opäť. Boh nás skúša.
O 15:00 prichádzame na námestie SNP, ktorému kraľujú kovoví boľševícki partizáni so súdružkami v krojoch. Naskytol sa nám tristný pohľad: pod samopalom sa krčí hŕstka ľudí, pripučená dažďom a zrejme aj pocitom sklamania. Minulý rok sa zozbieralo podľa odhadov okolo 200 účastníkov; teraz sotva 50. Nakukneme do blízkeho kostola kde sa minule pred pochodom konala sv. omša, dúfajúc, že čo-to sa z neho vyrúti. Nič, pusto-prázdno. Dodatočne sa z náznakov dozvedáme, že žiadosť organizátorov o sv. omšu bola zamietnutá. Dôvod netušíme, tápeme v temnotách. Možno sa jedná o cirkevnú aplikáciu hesla "žiadnu toleranciu netolerantným", v tomto prípade homofóbom.

Pochod sa začína modlitbou. Prší a zároveň sa začínajú aj úškľabky a krútenie hlavami zahraničných turistov, dorajtovavších na Divoký východ z krásneho a tolerantného multi-kulti Západu. Usporiadatelia čítajú výzvu, ktorá odsudzuje propagáciu zvrátenosti. Potom sa skupinka pohýňa. Vpredu je nesený kríž s Telom nášho Spasiteľa a obraz Panny Márie. Bežní občania, pouličné dekorácie neprovinčného mesta, sa zarazene prizerajú. Prší, ale oni neleňošia. Nakupujú a nakupujú ... Nikto z nich sa neuškŕňa, ani mladí nie. Chcú aby sme už boli preč. Nie sú ako turisti, niečo sa im vznáša nad hlavami. Tušia to, niekde vzadu v zátylku im sedí niečo neviditeľné. Strach. Strach z Pekla. Pravý a nefalšovaný slovenský strach z Pekla. Taký, čo aj okresného tajomníka strany zovrel do klieští po päťdesiatke, starú šlampu dusí na ružovom vankúši a aj do toho slovenského sodomitu zabára pomaly, ale neúprosne svoje pazúry. Nie, našinca neoklameš, hýri, hýri a obzerá sa: ide už, ide? Vie, že príde a že bude skladať účty. Len keby sa ten strach dal nejako odohnať. Najnižšia forma viery, údeľ barbarov a peciválov, ľudí z hmlistých hôr a trasovísk, po stáročia zazerajúcich zboku spod obŕv na svet. Istota, ktorá presiakla všetky gény a ktorú nevykorení ani tisíc eurokomisárov. Cirkev zaprie, Boha zaprie ale to Peklo ... Ešte na smrteľnej posteli zvíjajúci sa slovenský červík oľutuje všetko. Tuší to a nechce sa mu do toho. Teraz tu stojí, strnulý čaká kedy odídeme.

Dlho ich netrápime. Šinieme sa ďalej k prezidentskému palácu. Pri východe z podchodu, na zastávke trolejbusu, stretávame dvoch bratov kapucínov. Zdesene a nervózne hľadia na netolerantných. Odvracajú tváre a vykúkajú spod strechy zastávky do dažďa: kdeže je ten ocelový tátoš čo ich vyslobodí zo zajatia trápnosti, prečo tak dlho, prečo ...? Opäť prejavy, tentoraz pre pána prezidenta. Z okna paláca vykúka nejaký unudený údržbár. Vojaci hradnej stráže umierajú nudou. Prší a na fontáne pred palácom nesedia miestne krásavice. Len dajakí čudáci čosi drmolia do ampliónu a vzývajú Ježiša Krista. Ale aj to raz musí skončiť. Hor sa späť do podchodu.

A tu už vyliezajú prvé dúhové myšky. Tri rozjarené liberálne oslice držia sa pod pazuchami, by sme ich mali za lezby a kričia nápadité fúúúj. Naša hrdinská polícia, čo tak vzorne bdie, v štýle manévrov Varšavskej zmluvy, nad duševnou pohodou všetkých deviantov, zrazu nie je k dohľadaniu. Pipíšky ďalej štebocú svoje monotónne fúúúj a fúúúj a smejú sa so šarmom internátnych radodajok, vediac, že od pánov policajtov im nič nehrozí. A od nás duplom nie. Veď by sme boli hneď vprataní do patričných demokratických medzí. Žiadnu toleranciu netolerantným.

Prechádzame cez Michalskú bránu do epicentra "slovenskej" tolerancie, pareniska turizmu, zhromaždišťa a depa kaviarenských terás, do sklenníka multikulturalizmu, mimo hraníc ktorého sú podľa predstáv mimovládnych aktivistov a rentierov len antisemitskí bačovia, pobíjači citlivých Cigánov z malebných osád, domáci tríznitelia žien a detí a podľudskí alkoholici. Verbálne prejavy personálu staromestských kaviarní a reštaurácií nás nenechávajú na pochybách kto sú majitelia väčšiny z nich. Ich plán, pomaly ale neúprosne ovládnuť centrum Bratislavy, na ktoré majú toľko sladkých spomienok z druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia, už začína prinášať svoje vytúžené plody v podobe sôch, pamätníkov a architektonických replík.
A už sú tu japonskí turisti. Nadšene nás fotografujú. Samozrejme aj všetko ostatné. Ani kilobajt z digitálu nesmie vyjsť nazmar.

Keď zahýbame na Sedlársku naskytuje sa nám zaujímavý jav. Rádová sestra stojí uprostred ulice spolu s dvoma mladými "človekami" a neúnavne žujú svoje hamburgery s radikalizmom rožného statku. Sánky pracujú so strojovou neomylnosťou. Kríž so Spasiteľom sa blíži k tomuto gastronomickému zátišiu. Nič. Sánky ďalej monotónne pracujú. Nič nemôže vyrušiť túto Bohu zasvätenú ženu z príjemného rozpoloženia konzumenta. Ani náznak úcty pred Krížom, ktorý nás spasil, len netýkavý údiv nad nemiestnosťou našej prítomnosti.

Na Hlavnom námestí nás pre zmenu oblažujú dvaja homoaktivisti, vysokí približne 1,55 metra a s comicsovou maskulatúrou pod obtiahnutými tričkami. Vyzerajú ako by ich "jedna mater mala", až by jeden povedal, že ich vyrábajú za Viedňou v nejakej sci-fi fabrike Open society found. Počas prejavu jedného z organizátorov robia obscénne gestá v oblasti podbruška a s pravou pinocchiovskou radosťou sa zvŕtajú pred kamerou, ktorá sa náhle zmaterializovala na námestí, s priam kozmickou rýchlosťou. Starší pán sa ich snaží zmastiť palicou, ale je skrotený a uprosený usporiadateľmi. Konečne prichádza pomenší korpulentný policajt (nezamieňať s ťažkoodenecom)a dohovára chlapcom. Za to je vzápätí popoťahovaný pomenšou dámou, ktorá vášnivo rozhadzuje rukami alebo krídlami, neviem, pod ktorými ochraňuje oných dvoch miláčikov a z niečoho rozhorčene obviňuje policajta. Nepočujeme, ale domýšľame si, že asi z fašizmu.

Posledná zastávka, symbolicky pri morovom stĺpe. Počúvame otrasné výňatky z amerických lekárskych a kriminalistických štatistýk týkajúcich sa prínosu sodomie do celospoločenského života. Neďaleko sa pochichtáva asi 15 odúhovaných mládežníkov, ale nepribližujú sa, lebo im pán Lipšic ešte neprepožičal svojich ťažkoodencov. To bude až o týždeň. Pochod sa končí. Kamarát mi ukazuje na čom stál počas posledného prejavu: mosadzná tabuľka s nápisom Rotary club venoval Bratislave. Čo venoval, to si už nepamätám, ale dokážem si to domyslieť.

Druhý víkend v Chujave (Pochod homosexuálov)

Ako slobodník v zálohe bez akejkoľvek vyhliadky na manévre, vzhľadom na žoldniersku povahu súčasnej armády SR, som s radostným prekvapením sledoval, že neočakávané manévre sú už tu a navyše sa ich zúčastním v rámci simulácie boja s nepriateľom najstrašnejším - homofóbno-fašizoidnými extrémistami. Bola mi zverená úloha na strane nepriateľa našej hrdinskej polície, neustále bdejúcej nad pokojným spánkom a pohybom, aj keď zatiaľ predovšetkým našich homosexuálnych a rómskych spoluobčanov. Ja však nepochybujem, že raz, samozrejme až nastane ten pravý čas, dozrejú tie správne reformy a zaslúžime si to, bude s rovnakou intenzitou ochraňovať aj heterosexuálnych kresťanských belochov mužského pohlavia, ktorí len akýmsi nedopatrením sú zároveň aj najväčšími platcami daní, k užitku našej statočnej polície. Bude to výhľadovo o to ľahšie keďže vlastne po tých správnych reformách už nebudeme heterosexuálnymi kresťanmi, možno ani belochmi nie a tým pádom nebude problém nás ochraňovať, lebo už nebudeme extrémistami. Zostáva samozrejme problém kto bude platiť tie dane, ale to už zaiste vyrieši osvietená vláda Zemegule. Ale späť k pochodu.

Už keď som vystúpil na Nivách z autobusu bolo zrejmé, že situácia na Slovensku je vážna, čo sa extrémistov týka. Policajné džípy si to svišťali od policajného obvodu č.1 pri Ondrejskom cintoríne a do ďalších áut tam nastupovali policajti, zhodou okolností oblečení ako extrémisti, t.j. čierna polokošeľa a zelené novhavice s vreckami. Krčma kde som sa mal stretnúť so svojimi spolupáchateľmi bola celý deň zatvorená, zrejme z obavy pred vyčínaním extrémistov. Zvolili sme štýlovú náhradu, krčmu U doch levov, priamo pri kriminálnom oddelení policajného zboru, by sme sa posilnili pred urputným protestovaním. Cestou ku krčme sme videli, že manévre kresťanského demokrata Lipšica úspešne pokračujú: dve do seba zakliesnené policajné autá pri vstupe do Medickej záhrady, pricvakli skupinu mladíkov, kontrolovali im doklady a zapisovali si.

Posilnení sme sa precinkali električkou až k Novému mostu. Po ceste sme s úľubou sledovali autobusy plné ťažkoodencov, hasičské striekačky, neuveriteľné kvantá áut s policajtami, ktoré by ste v osadách na východnom Slovensku a na Záhorí čakali celé roky a márne. A tu odrazu vidíme, že predimenzovanosť našej polície nie je štatisticky nadsadená (máme ich na občana viac ako Fíni, Poliaci, Nemci aj Francúzi), ale naopak, skôr podcenená. Sú to vlastne takí novodobí rytieri spod Sitna. Ako povesť vraví, prídu až keď je najhoršie. Dovtedy sa skrývajú v sitnianskom brale, teda po novom na dispečingu. Preto ich šomrajúci obyvatelia nevidia patrolovať v uliciach, prípadne naháňať delikventov a vo svojej nevedomosti si neuvedomujú, že oni majú aj dôležitejšie povinnosti ako ratovať staré babky. Veď tu ide o budúcnosť Ľudstva! Buď bude tolerantné, humánne a multikultúrne alebo plné extrémistických zombíov. Kto už by sa tu otravoval s nejakou starou rachométlou.

Všetko bolo zabezpečené na jednotku. Už z mosta sme videli, že zátarasy oddelili tolerantných od netolerantného zvyšku národa dokonale hermeticky. Blokované boli aj všetky prechody v starých budovách, čo sme osobne overili, aby sme skontolovali bdelosť strážcov zákona. Pred národným divadlom sme sa konečne zastavili v očakávaní, že uvidíme masy ďalších spolupáchateľov. Ale beda, naše rady sú viac ako preriedené. Celkový počet si trúfam odhadnúť na cca 50-60 maximálne. Bezradne postávame v konfrontácii s tak masívnou prevahou bezpečnostných zložiek. Slnko svieti ako celý týždeň nie, je dusno a ticho. Nikto sa neodváži ani zakričať to obligátne fúúúj, ktorým nás pred týždňom toľko častovali. Nemá to ani zmysel, pretože sme tak ďaleko od tribúny sodomie, že by nás počuli len ťažkoodenci. Tí sa paria vo svojich skafandroch a pravdepodobne si myslia o homoaktivistoch svoje, ale žold je žold ... A za ohrádkou nacvičujú veselí homosexuálni spartakiádnici ...

Postarší pár sa ma pýta čože sa to tu deje. Po mojom vysvetlení pani sťahuje pery a kľaje na "buzerantov" i policajtov. Prihadzujem polienko pod kotol a dodávam, že keď sa páchajú zločiny tak ich nevidno a teraz ... Nasleduje zvučné pritakávanie a ešte rýchlejší ústup z miesta činu. Slovenská povaha sa nezaprie. Doma je doma, tam nám nič nehrozí. Podobný postoj zaujala väčšina obyvateľstva. Ťapákovčina slávila opäť svoj triumf. A opäť sme dumali: kde sú všetci tí vypisovači a krčmoví bojovníci? Kam sa podeli? Keď sa diali protesty v Belehrade proti homoaktivistom, tak sa všetci zaprísahavali, že budú ako Kristus s bičom v chráme. Teraz je pred SND pusto. Kde sú kresťania? Starší ľudia? Modlitebné spoločenstvá? Netrápi ich, že sodomiti pochodujú ulicami? Že chystajú našim deťom a vnúčatám život potencionálnych prostitútov pre ukájanie zvrátených chúťok homoelity? Kedy si uvedomia, že naši vládcovia nestoja o diskusie a to jediné z čoho majú strach je odpor? Kým ich nedonútime nás počúvať, tak dovtedy budeme mentálnymi a čoskoro aj fyzickými otrokmi.

Konečne sa pohla skupinka odporcov, ktorej dominujú ľudia z Ľudovej strany - NS. Pomaly sa šinú k zátarasám. Pridávame sa k nim. Polícia kluše rýchlo na miesto činu a oddeluje nás od klietky bláznov. Je rozvinutý transparent, ten istý ako minulý rok. Stojíme hneď za ním, aby sme vyplnili pauzy medzi držiacimi. Ale je nás málo, veľmi málo. Kameramani sa veselo smejú, nestojíme im ani za snímanie. Tí čo sa maskovali slnečnými okuliarmi a stáli povedla tak činili zbytočne. Oko Saurona sa o nás bude zaujímať až vtedy, keď bude mať strach. Dovtedy sme im len na smiech. Strach budú mať až z masy. Inak s nimi nepohneme.

Stojíme, stojíme, fotografujú nás. Väčšinou asi do súkromných zbierok a pre interné potreby štátnych orgánov. Jeden z členov LSNS sa prihovára policajtom: "Tak čo chlapi, teplo čo? A taký to mohol byť pekný deň." Je v tom všetko, celá slovenská povaha. Deň boja nie je pekný, bojovať nás nebaví. Pekné je byť doma s rodinou, sedieť na priedomí alebo sa túlať po horách. Aj ja som taký. Slovenský sedliak nemá rád boj, nerád behá po uliciach a vykrikuje. Ani policajtov to nebaví. Nikoho z nás to nebaví. Ale prišiel čas, keď musíme odlepiť zadok od lavičky na priedomí, aby sme mohli v budúcnosti pri nejakej skutočnej rodine vôbec sedieť.

O cca 14:00 odchádzame. Zostať dlhšie nemá zmysel. Podobne ako nemá zmysel si nahovárať, že sme niečo vyhrali, alebo že nás tam bolo viac ako v skutočnosti. Druhý víkend v Chujave sme prehrali podobne ako ten prvý. Kým nás nebude viac, tak ani žiaden nevyhráme.

5. 6. 2011

Globálne oteplenie

Jozef Duháček

Celosvetová vojna o manželstvo proti sodomitským zvrhlíkom naberá na intenzite a strana zdravého rozumu si nestojí moc dobre. Bitka za bitkou, bašta za baštou padajú. Argumenty zo strany úbohých, utláčaných a krvavo diskriminovaných úchylov sú notoricky známe. Ich úchylka je vlastne genetická danosť, nie je to choroba, teda je prirodzená a dobrá, nikomu to neubližuje, keď sa dvaja majú radi pohlavie nemá význam, chcú len rovnaké práva ako ostatní blablabla, blablabla ...

To všetko je znôška lží a poloprávd, ktorá sa presadila len vďaka výdatnej mediálnej masáži a ohromnému priestoru, ktorý sa tam pervertom dostáva. To, že médiá kompletne patriace židovsko-murárskej lobby cielene pracujú na rozvrate morálky je zrejmé už dávno a nie je to témou tohto článku. Požiadavky teplých aktivistov s časom nestále stupňujú. V časoch, keď ešte panovali aspoň zvyšky súdnosti, rozumu a morálky sa snažili homosexuáli vyvliecť s osobnej zodpovednosti za zvrhlosti, ktoré páchajú tým, že presadili klasifikáciu ich bezbožného konania na chorobu. To bola rafinovaná kľučka, ktorou sa zbavili morálnej zodpovednosti za svoje skutky. Kto môže byť taký krutý, aby chorému pripočítaval vinu za jeho chorobu? Na to skočili aj mnohí katolíci a do polovice 20. storočia zaradili všetky príručky psychológie a psychiatrie sodomitskú zvrátenosť medzi choroby. Potom prišli 60-te roky, drogy, sexuálna voľnosť a koniec buržoáznej a malomestskej morálky. Ale hippíci časom vyrástli, vyzliekli zvonové nohavice a obliekli kravaty a stali sa z nich psychológovia, právnici, novinári a politici, trávu fajčievali len po večeroch a voľnú lásku a život v komunite vymenili za malomeštiacku rodinu, dom na predmestí a milenku v meste. Ale nie všetko, čomu sa v mladosti naučili a čo si osvojili aj odložili. A práve títo koncom 70-tych rokov "vedecky" dokázali, že sodomia predsa nie žiadna choroba, ale vrodená genetická predispozícia. Tak sa opätovne revidovali zoznamy chorôb a z buzíkov sa stali ľudia zdraví ako repa, presne takí, ako boli pred začiatkom 20. storočia, ale ich správanie už nenieslo žiadny morálny ani iný spoločenský biľag. Pravda, nie všetci to vnímali rovnako a po svete sa ešte stále potulovali zatrpknutí konzervatívci a spiatočnícki inkvizítori nechápajúci inakosť, ktorí sa držali svojho stredovekého tmárstva príliš tvrdošijne. Na potlačenie týchto živlov boli treba iné zbrane. Najprv nastúpila mediálna mašinéria s množstvom filmov, kde sa romanticky vykresľovalo utrpenie a osobné cnosti homosexuálov. Herci, speváci a iní mediálni exhibicionisti prešli húfne do dúhového tábora - spočiatku to bolo príjmané rozpačito ale dnes to patrí k profesii. Všetci si pamätáme Toma Hanksa vo filme Philadelphia, kde hral chudáčika, ktorý pri smilnení v homokine dostal AIDS a potom sa musel súdne domáhať verejnej satisfakcie, za príkorie, ktoré musel pre svoju zvrátenosť trpieť. Hviezdne obsadenie, ocenenia sa sypali a homoagenda bola úspešne šírená svetom. Veď kto chcel stáť po boku nesympatických utláčateľov fešáka Hanksa a jeho súložníka Banderasa?

Televízne aj tlačené noviny denne chŕlili a chŕlia správy o diskriminácii a ohromných problémoch, ktoré títo chudáci majú a moralisticky žiadajú rovnoprávnosť. Bláznivá humanrightistická klika to samozrejme uchopila ako príležitosť presadiť svoj zvrhlý koncept humanity a vyvinula tlak na politické elity, ktoré sú natoľko skorumpované demokratickým spôsobom vlády, že za pár hlasov vo volebnej urne vymenia svedomie, morálku aj dušu a skrze nemenej zhovadilý právny pozitivizmus, ktorý dnešné hegeliánske štáty pestujú sa nám tolerancia k sodomitom centrálne naordinovala. Vlastne to tolerancia ani nie je, tá sa tradične chápala ako dobrovoľné a dočasné trpenie niečoho zlého v záujme vyššieho dobra. To čo sa nám naordinovalo pod menom tolerancia, je bezvýhradný súhlas so zlom. A kto tolerantný nie je, je nácek a fašista. Kto netlieska dúhovým obscénnostiam na uliciach je nácek a fašista. Kto stále tvrdí, že sodomia je hriech je nácek a fašista. A tu mnohí moderní katolíci, v obave že ich budú mať za náckov preladili rétoriku a dialekticky zosúladili rozpor medzi kresťanskou klasifikáciou sodomie ako do neba volajúceho hriechu a snahou nebyť spiatočnícky netolerantný tmár.

Hlúpy a televíziou dočista ohlúpený ľud západného sveta to prijal tak rýchlo, ako opustil morálku a zdravý rozum. Aktivisti vidiac, že cesta je prešliapaná pýtajú stále viac. Najprv manželstvo. Prvé volania žiadali iba umožnenie registrovaného partnerstva, veď keď v západnom svete bolo možné registrovať spolužitie nezosobášenej dvojice, druha a družky, oni žiadali možnosť registrácie druha a druha, družky a družky. Viac nechceli, len dediť po sebe, môcť si zobrať hypotéku, môcť získať informácie o zdravotnom stave, aby ich pustili do nemocnice ako príbuzných. Ale toto bola jedna obrovská lož. Už pár rokov potom ako sa povolili prvé registrované partnerstvá začali žiadať o manželstvo. A s tým samozrejme súvisela adopcia detí, ktoré potrebujú, keďže sami sa rozmnožiť nevedia. Štát za štátom im adopcie povoľuje, ba iniciatívni idioti v parlamentoch, ako napríklad v Anglicku, dokonca trestajú väzením tých, ktorí im deti zveriť nechcú. Ako rakovina, čo ukrajuje stále viac a viac zo zdravého orgánu, až ho nakoniec zahubí aj so sebou samou, tak sa chová aj sodomská lobby. Homoaktivisti teda pokračujú vo svojom zhubnom bujení. Český homoführer J. Hromada nedávno v Českej televízii vykladal, že homosexualita je požehnanie a v tom istom programe odzneli reči nejakých "expertov", ktorí dokazovali, že sodomia je dokonca genetická výhoda. Tiež tam odzneli prevratné zistenia, že deti vychovávané sodomitmi sú šikovnejšie, tvorivejšie, múdrejšie, šťastnejšie a skrátka po všetkých stránkach prekonávajú deti vychovávané trapnými heterosexuálmi. Teda je tu badať ohromný tlak, aby sa z niekdajších amorálnych deviantov stala privilegovaná kasta nadľudí. Zákony, politici, OSN, EU a zblbnutí občania im horlivo prikyvujú. Keby sa náhodou v niektorej krajine priečili, v Bruseli, Ženeve alebo New Yorku nájdu spôsob ako ich priviesť na správnu cestu. Lenže, adopcia, zdá sa, neposkytuje dosť materiálu, s ktorým sa dá pracovať, čo si sodomiti uvedomili už dávnejšie a preto frontálne zaútočili na školy. Už niekoľko rokov pozorujeme viac menej úspešnú snahu ovládnuť aj školské osnovy. Nedávno, prominentný newyorský pisálek homopropagandy Daniel Villarreal (časopis Queerty) odkryl karty. Vo svojom stĺpčeku vyjadril svoj nesúhlas s pokrytectvom homosexuálnej lobby. Zatiaľ čo gay aktivisti zvyčajne popierajú snahu o indoktrináciu, Villarreal povedal : "priznajme to, to všetko je lož. My chceme učiteľov aby učili nasledovné generácie detí prijmať homosexualitu..... V skutočnosti na tom závisí naša budúcnosť. Načo by sme inak presadzovali programy proti diskriminácii, hodiny sociálnych štúdií, kde sa učia deti o historických prínosoch homosexuálov, pokiaľ by sme sa úmyselne nesnažili naučiť deti akceptovať homosexualitu ako normálnu vec? .... Ja a mnohí iní chceme indoktrinovať, regrutovať, učiť a vystaviť deti homosexualite a na tom nie je nič zlé. " Odvaha s akou to tvrdí naznačuje, že víťazstvo zvrhlíkov už nie je ďaleko. Nebude to však konečné víťazstvo, to nenáleží zlu a raz príde čas, v ktorom zostúpi oheň na novú Sodomu a spáli ju do tla, tak ako spálil tú starú. Za obyvateľov tej starej, sa jeden prihováral, ktovie však či sa bude niekto prihovárať aj za obyvateľov tej novej?

http://www.lifesitenews.com/news/gay-journalist-lets-face-it-we-want-to-indoctrinate-children?utm_source=LifeSiteNews.com+Daily+Newsletter&utm_campaign=77e8df2a70-LifeSiteNews_com_US_Headlines05_18_2011&utm_medium=email