Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

31. 5. 2011

Ťažké dejiny katolicizmu v Anglicku (1. časť)

Grzegorz Kucharczyk

Anglicko bolo jednou z prvých západných krajín, ktoré zasiahla evanjelizačná činnosť Cirkvi. V 6. storočí vyslal pápež Gregor Veľký ku germánskym kmeňom Anglov a Sasov, ktoré ostrov obývali, prvých misionárov.

Na ich čele stál svätý Augustín (netreba si ho mýliť so známym učiteľom Cirkvi), ktorý sa stal aj prvým arcibiskupom v Canterbury. Paralelne s rímskou misiou evanjelizovali Anglicko aj írske misie, vedené írskymi mníchmi (duchovní potomkovia svätého Patrika, apoštola Zeleného ostrova)

Od Obrancu viery k prenasledovateľovi Cirkvi

Anglicko bolo v stredoveku plnoprávnym členom latinskej christianitas (spoločenstva kresťanských národov). Dávalo Cirkvi veľkých teológov a učiteľov (napríklad svätého Anzelma z Canterbury v 12. storočí), veľkých križiakov (legendárny kráľ Richard Levie Srdce) a veľkých svätcov (napríklad Tomáš Becket, canterburský arcibiskup, zavraždený v polovici 12. storočia na príkaz kráľa Henricha II.). Katedrála v Canterbury – miesto mučeníckej smrti svätého Tomáša Becketa a miesto, kde sú pochované jeho pozostatky – bola jedným z najznámejších pútnických miest nielen v Anglicku, ale v celom západnom svete. Púte na toto miesto inšpirovali v 16. storočí Geoffreya Chaucera k napísaniu Canterburských poviedok, pokladaných za počiatok národnej anglickej literatúry.

Keď sa na kontinente roku 1517 začala reformácia, v Anglicku vládol kráľ Henrich VIII. Tento panovník sa veľmi odmietavo staval k učeniu Martina Luthera. Nielenže pod hrozbou trestu smrti zakázal vo svojom kráľovstve propagovať myšlienky reformácie, ale aj sám sa zapojil do vyvracania názorov nemeckého reformátora. Henrich VIII. napísal Traktát na obranu siedmich sviatostí, ktorý obsahoval katolícke učenie o sviatostiach (jeho skutočným autorom však pravdepodobne bol kancelár Henricha VIII., vynikajúci štátnik a veľký humanista Tomáš Morus). Ako uznanie zásluh anglického kráľa pri obrane Cirkvi mu pápež Lev X. udelil oficiálny titul Defensor fidei – Obranca viery (mimochodom užívaný až dodnes každým anglickým i britským panovníkom, hoci anglickí vládcovia už dávno odmietli „pápežské bludy“).
Kráľ Henrich VIII. mal jednu túžbu a jednu slabosť. Tou prvou bola túžba mať syna – nástupcu trónu. Tou druhou bol rozpustilý život. Dôsledkom týchto dvoch vecí bol románik kráľa s Annou Boleynovou, jednou z dvorných dám jeho manželky Kataríny Aragonskej. Henrich VIII. sa pokúsil dosiahnuť v Ríme vyhlásenie neplatnosti manželstva s Katarínou (s ktorou mal jedinú dcéru, budúcu kráľovnú Máriu I.) Pápež však nebol ochotný vyhovieť kráľovým chúťkam.
Za takejto situácie sa anglický panovník rozhodol udeliť si rozvod sám. Roku 1534 sa odtrhol od Svätej Stolice, vyhlásil sa za hlavu Cirkvi v Anglicku a vydal tzv. supremačný akt. Tento dokument od všetkých – vrátane biskupov – vyžadoval prísahu vernosti kráľovi Henrichovi ako „hlave Cirkvi v Anglicku“. Odmietnutie zložiť túto prísahu – čiže inými slovami zotrvanie v jednote s Katolíckou cirkvou – znamenalo trest smrti.
Dodajme, že Henrich VIII. sa až do smrti pokladal za pravoverného katolíka. Popieranie reálnej prítomnosti Krista v Oltárnej sviatosti či odmietanie sviatosti zmierenia (čo robili protestanti) trestal smrťou. Na druhej strane kruto prenasledoval tých, čo ostali verní nástupcovi svätého Petra. Bezohľadne potieral katolícku vieru a kultúru v Anglicku (napríklad hromadným ničením kláštorov, spojeným so skutočným ikonoborectvom, ktorému padli za obeť okrem iných aj relikviár svätého Tomáša Becketta či obraz Panny Márie vo Walshinghame, najväčšej mariánskej svätyni v Anglicku).

Kardinálsky purpur červený ako krv

Treba priznať, že veľká väčšina anglických biskupov (na čele s arcibiskupom Canterbury Tomášom Cranmerom, ktorý sa neskôr prejavil ako zástanca protestantizmu) podľahla nátlaku a zložila prísahu podľa supremačného aktu. Medzi tými, ktorí na kráľovské chúťky odpovedali odvážnym a rozhodným „non possumus“, vysoko vynikajú dve postavy: svätý Ján Fišer, rochesterský biskup, a svätý Tomáš Morus. Obaja boli vyhlásení za svätých ako mučeníci viery roku 1935 pápežom Piom XI.

Biskup Rochesteru bol vlastne jediný anglický biskup, ktorý v dňoch skúšky nekompromisne obhajoval pravdu a zaplatiac najvyššiu cenu zachoval vernosť nástupcovi svätého Petra. Ako „zradcu“ ho uväznili v towerskej pevnosti, kde mal čakať na proces a neodvratnú popravu. Už vo väzení sa dozvedel, že pápež Pavol III. ho vyzdvihol do kardinálskej hodnosti na znak súhlasu s jeho postojom a uznania jeho oddanosti Cirkvi. Avšak v prípade Jána Fišera kardinálsky purpur nebol len symbolickým pripomenutím mučeníckej krvi – bol predpoveďou blízkej budúcnosti.
Aby kardinála Fišera prinútili podriadiť sa, poslali za ním do väzenia niekoľkočlennú delegáciu, zloženú s biskupov, ktorých už zlomili – zložili prísahu podľa supremačného aktu. Títo nahovárali kardinála, aby urobil to isté. Ten im vraj odpovedal: „Som presvedčený, že musíme byť skôr jednotní v odmietaní takýchto násilných a bezprávnych zásahov a rán, denne uštedrovaných našej spoločnej Matke, Kristovej Cirkvi, a za žiadnu cenu pritom nenapomáhať, ani ich nerozmnožovať... Sme zo všetkých strán obkľúčení nepriateľmi a sotva im môžeme ujsť. Keď vidíme, že sa začal Boží súd, akú nádej môžeme mať, že iní obstoja, keď my padneme? Pevnosť bola zradená, a to dokonca tými, čo ju mali brániť.“
17. júna 1535 bol vynesený rozsudok. Kardinál Fišer bol uznaný za vinného z vlastizrady a odsúdený na trest smrti „obesením, rozpáraním a rozštvrtením“. Vo svojom poslednej reči k sudcom kardinál povedal: „Teraz hovorím priamo, čo si myslím o otázke kráľovskej supremácie. Vždy som si myslel a myslím si to aj teraz na konci, že Jeho Výsosť nemá právo požadovať takú nadvládu nad Kristovou Cirkvou, ako to urobila teraz. Nebolo počuť ani vidieť, žeby si nejaký mocnár pred ním uzurpoval toto právo. Ak sa teda kráľ pustil týmto neslýchaným smerom, určite tým vyvolá strašný hnev Najvyššieho na škodu vlastnej duše, ako aj na škodu mnohých iných. A tiež prispieva k zničeniu kráľovstva, ktoré mu bolo zverené.“
22. júna 1535 sa uskutočnila poprava kardinála Jána Fišera. Na základe kráľovskej „milosti“ mal byť „len“ sťatý. Keď kardinál vystupoval na popravisko, modlil sa Te Deum a žalm Z hlbín volám k tebe, Pane. Náhoda (?) chcela, že rochesterský biskup bol sťatý na sviatok svätého Albana, prvého mučeníka pre vieru na území Anglicka. Podľa niektorých správ predtým, ako hlavu mučeníka nastokli na kôl pri londýnskom moste (vtedy to bola bežná prax pri vlastizradcoch), odniesli ju Anne Boleynovej. Tá, keď ju uvidela, vraj povedala: „To je tá hlava, čo toľko hovorila proti mne? Už viac nebude zavadzať!“ A vyfackala hlavu mučeníka. Pritom sa vraj poranila na prste. Rana sa jej hojila veľmi dlho a jazva jej ostala až do smrti – teda do roku 1536, keď sa sama ocitla na popravisku v Toweri. Uväznili ju tam na rozkaz Henricha VIII., ktorý ju obvinili z nevery.

Svätý Tomáš Morus – vernosť intelektuála

1. júla 1535 bol na smrť odsúdený Tomáš Morus. Podobne ako kardinál mučeník aj sir Morus počas procesu odvážne prejavoval svoje presvedčenie, že akt supremácie je v podstate aktom zrady – dielom súdneho bezprávia, radikálnym odtrhnutím sa nielen od Cirkvi, ale aj od celých dejín Anglicka.
Keď „nestranní“ sudcovia, medzi ktorými boli Tomáš a Gregor Boylenovci, otec a brat Anny Boleynovej, poukazovali (v súlade s pravdou), že takmer všetci anglickí biskupi (s výnimkou kardinála Fišera) zložili prísahu na supremačný akt, Morus odpovedal: „Ak budeme svoju mienku zdôvodňovať dôkazmi, argument­mi a svedectvami, moja mienka bude oveľa silnejšia ako vaša, lebo na svojej strane mám celé kresťanstvo.“ Pripomenul, že Cirkev nie je len žijúce pokolenie, ale aj Cirkev oslávená, svedectvo všetkých svätých, všetkých koncilov, celých dejín Cirkvi v Anglicku.
Keď už bol výrok smrti vynesený, Morus vo svojej poslednej reči vyjadril presvedčenie, že najvyššia moc v Cirkvi nemôže patriť laikovi, ale „právom náleží Apoštolskej Stolici, lebo bola na zemi osobne odovzdaná naším Pánom svätému Petrovi a jeho nástupcom. A podobne ako mesto Londýn nemôže ustanoviť zákony odporujúce zákonom anglického kráľovstva, tak ani Anglicko nemôže ustanoviť zákony odporujúce všeobecnému právu Kristovej Katolíckej cirkvi.“ Dodal, že odmietnutie poslušnosti biskupovi Ríma Anglickom sa rovná neposlušnosti dieťaťa voči rodičom.
Poprava sira Tomáša Morusa sa uskutočnila 6. júla 1535. Podľa očitých svedkov si Morus až do konca zachoval pokoj ducha. Cestou na popravisko držal v ruke červený kríž – znak Kristovho umučenia a tradičný symbol križiakov.

Mučeníctvo londýnskych kartuziánov

Ešte predtým, ako bola odhalená „zrada“ biskupa Fišera a Tomáša Morusa, ukázalo sa, že „strašnými nepriateľmi“ kráľovstva sa stali kartuziáni – príslušníci prísnej, kontemplatívnej rehole. Prečo sa mnísi zavretí vo svojich celách, kde boli pohrúžení do modlitby a askézy, stali nepriateľmi anglického kráľa? Dôvod bol rovnaký ako v prípade Morusa a rochesterského biskupa: odmietli zložiť prísahu, uznávajúcu Henricha VIII. za „hlavu Cirkvi v Anglicku“.
20. apríla 1535 uväznili Johna Haughtona, Augustína Webstera a Roberta Lawrenca – priorov kartúzií v Londýne, Bauvale a Axelhome. Uväznili ich v Toweri. Uväznení rehoľníci rozhodne odmietali zložiť požadovanú prísahu. Odpovedali, že bázeň pred Bohom ich zdržiava pred opustením svojej Cirkvi. Trest pre kartuziánov za vernosť Katolíckej cirkvi bol strašný. Podobne ako tisícky iných anglických mučeníkov aj oni museli najprv pretrpieť kruté mučenie.
Odsúdencov najprv koňmi odvliekli na miesto ich popravy, vzdialené tri míle. Popravu dňa 4. mája 1535 očitý svedok opísal takto: „Vybrali hrubý povraz, aby sa John Haughton nezadusil a nezomrel príliš rýchlo. Odkopli stoličku, na ktorej stál, a šľachetný rehoľník, ktorý urobil toľko dobrého toľkým ľuďom a nikdy nikomu neublížil, visel na šibenici ako zločinec. Potom nasledovala najkrutejšia časť, lebo neprejavili nijaké zľutovanie a hrozný výrok mal byť vykonaný do všetkých detailov. Povraz prerezali a telo ťažko padlo na zem. John Haughton ešte žil. Strhli z neho habit a položili ho na dosku. Potom kat ostrým nožom rozrezal odsúdenému brucho, vytiahol z neho vnútornosti a vhodil ho do pripraveného ohňa. Úbohý mučeník bol celý čas pri vedomí. Keď mu to robili, bolo počuť jeho volanie: ,Ó, najsvätejší Ježišu, zmiluj sa nado mnou v tejto hodine!‘“ Nakoniec, keď kat chytil do rúk jeho srdce, aby mu ho vytrhol z tela, blahoslavený mučeník znovu prehovoril. Nemec Anton Rescius, neskorší pomocný biskup vo Würzburgu, bol veľmi blízko. Počul tieto posledné slová: „Dobrý Ježišu! Čo urobíš s mojím srdcom?“
Po smrti blahoslaveného Johna Haughtona kat otieral jeho vytrhnuté srdce o tvár mučeníka. Rovnako zahynuli aj blahoslavení Augustín Webster, Robert Lawrence a Richard Reynolds. Každý z nich videl neľudské muky, ktoré znášal jeho predchodca. Každému z nich ponúkali aj milosť, ak zloží prísahu Henrichovi VIII. ako „hlave Cirkvi v Anglicku“. Mohlo by sa zdať, že od nich nežiadali veľa. Len niekoľko slov... Ale ako hovorí Sväté písmo: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 26).
Aby všetkým kňazom v anglickom kráľovstve dali jasne najavo, čo to znamená trvať na „pápežských bludoch“, rozštvrtené telá kartuziánov poslali do štyroch častí krajiny. A na výstrahu ostatným kartuziánom v londýnskom kláštore na bránu pribili odťatú ruku ich priora blahoslaveného Johna Haughtona. Jeho spolubratom ju dovolili pochovať až potom, ako sama odpadla z klincov.
Tým sa však mučeníctvo kartuziánov neskončilo. Krátko po poprave ich priora kráľovskí úradníci prikázali uväzniť ďalších troch londýnskych rehoľníkov – Humphreya Middlemora, Williama Exmewa a Sebastiana Newdigata. Uväznili ich vo väzení Newgate, kde ich držali v neľudských podmienkach, prikutých ku stenám (so železnými obručami na krku a na nohách) tak, že nemohli ani ležať, ani sedieť, ani rovno stáť. Ich poprava, ktorá mala rovnaký priebeh ako poprava ich priora, sa uskutočnila 19. júna 1535.

O tri roky 17. decembra 1538 pápež Pavol III. promulgoval už v auguste roku 1535 pripravenú bulu, ktorou Henricha VIII. exkomunikoval a na Anglicko uvalil interdikt.

Prevzaté z časopisu Milujte sa!

23. 5. 2011

POCHOD ZA TRADIČNÚ RODINU
28. 5. 2011

Združenie pre ochranu rodiny a o.z. Magnificat pozýva na pochod za zachovanie inštitúcie tradičnej rodiny ako zväzku muža a ženy. Každý katolícky kresťan, ktorému nie je ľahostajný osud jeho detí a spása ich duší zaiste chápe, aký dôležitý je boj, akýmikoľvek prostriedkami, proti novopohanskej degenerácii a zvrátenosti. Postavme sa na odpor úchylným sodomitom.

Tento pochod sa koná týždeň pred ohlasovaným pochodom úchylných sodomitov (politicky korektne - gejov) v Bratislave. Teraz ukážme, že ich zvrátenosti na Slovensku neprejdú. Ich zvrhlosť je urážkou Všemohúceho Boha a privodí, ak sa im nepostavíme, na Slovensko trest Boží. Pamätajme na Sodomu!!! Bola vyhladená aj kvôli homosexualite. Sodomskí muži chceli znásilniť Lótových hostí, mužov. To bola konečná, aj keď zaiste nie jediná, príčina Božieho hnevu voči Sodome.


Zraz 28.5.2011 na námestí SNP (kostol u Milosrdných bratov) o 15,00h. Záver pochodu cca o 18,00h.

Panna Mária, víťazka od Lepanta a Viedne, oroduj za nás v boji!

21. 5. 2011


Kresťanskí blogeri na stráži demokracie, tolerancie a pokroku

Juraj Sirotný

So zdesením som si prečítal článok Blogeri ovplyvňujú aj biskupské nominácie na internetovom portáli Svet kresťanstva. Bloger Imrich Gazda píše o tom, že na konferencii blogerov vo Vatikáne sa im dostalo vrelého prijatia od predsedu Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky arcibiskupa Claudia Mariu Celliho. Vatikanista Rodari na margo nich povedal, že blogeri plnia nevďačnú úlohu strážnych psov života Cirkvi, majú veľký vplyv na biskupské nominácie a podľa Rodariho sa Svätá stolica mohla vyhnúť viacerým nepríjemnostiam, keby venovala väčšiu pozornosť zisteniam blogerov. Na mysli mal najmä známu kauzu „revizionistický biskup Williamson“.

To, že sa nejakí pisálkovia domáhajú vplyvu na biskupské nominácie... to nestojí za komentár. Ten, kto sa snaží byť úprimným katolíkom a synom Cirkvi si povie, že je to bláznovstvo. Prekvapilo ma však, že kvázi kresťanskí blogeri označujú kauzu Wiliamson za niečo ako vred na tele Cirkvi a že oni prekazili integralistický a ultrakonzervatívny komplot v Cirkvi.

Je to smiešne. Kam sme sa dostali, keď hodnota biskupa sa meria tým, kto mal aký názor na shoa. Podľa blogerov je asi biskup Bezák lepší biskup než Williamson, lebo síce slúži medzi deťmi sv. omšu s plyšovými hračkami na oltári, ale razantne odmieta Tisa, Slovenský štát a všetko, k čomu sa pozitívne vyjadril jeho zatuchnutý a skostnatený predchodca biskup Sokol. Asi preto, aby urobil dojem v bodka Týždni, kde mimochodom prispieva aj autor predmetného článku - pán Gazda. Týždenník dávnejšie vyjadril nádej, že v slovenskej Cirkvi sa veci pohli správnym smerom so správnym mužom a stará biskupská fašistická reakcia konečne odchádza.

Trochu som odbočil, ale chcel som povedať, že ak si blogeri myslia, že biskup Williamson je najpálčivejším problémom Cirkvi a biskupov, tak je to na pováženie. Biskup Kasper, Sodano, bruselský arcibiskup Suennens, plus celá írska biskupská konferencia, to je pre blogerov asi iba miestny kolorit, ako to z Božieho dopustenia dnes už blahoslavený Ján Pavol II. chápal počas svojho pontifikátu.
Jeden teda nevie, čo je väčší problém. Dnešní kresťania už majú vo svojom vnímaní silne zakoreneného kapitalistického ducha, kedy je pre nich veľmi dôležitý merateľný výsledok činnosti. Tak sa na to pozrime. Biskup Williamson so svojim bratstvom majú plné semináre a stúpajúcu tendenciu kňažských a reholných povolaní od založenia v roku 1970. Tí druhí menovaní, dušpastieri, ... neviem. Len čítam, že semináre zívajú práznotou a v Írsku a na ostrovoch sa kostoly predávajú a prerábajú na pohostinstvá.
Potrebné čísla si každý čitateľ môže nájsť na internete. Tak nech si mladí kresťania porovnajú čo je problém, či historická polemika alebo reálna misijná činnosť a vybojované duše pre Krista.

Druhá vec, politologické poučky hovoria, že funkciu strážnych psov demokracie plní bulvár. Pokrokoví blogeri sú snáď hrdí na označenie strážnych psov a osôb, ktoré majú reálny vplyv pre ovplyvňovanie diania v Cirkvi, ale tým menej progresívnym katolíkom to skôr pripadá ako niečo menej pokrokové a nízke. “Katolícky bulvár” je pre mňa ako dobrý oxymoron.

Božie cesty sú nevyspytateľné a je možné, že v budúcnosti bude dosadený na biskupský stolec niektorý z predstaviteľov dnešnej klerikálnej úderky v službách liberálnych médii, ako napríklad otcovia Lettrich, Červeň, ba možno aj brat António Srholec. Bude zaujímavé sledovať, ako ich prípadné úradovanie budú hodnotiť, blogovať a glosovať neskorší Sudorovia, Hríbovia, Kocúrovia a Havranovia. Obrazne povedané bola by to vhodná lekcia, aby videli, čo je to gulometná paľba, keď majú na obranu v rukách len pištoľ vzor 7,65mm.

Vlastne, čo by sme sa zbytočne čudovali a rozčuľovali. Konferencia katolíckych blogerov dobre zapadá do mozaiky medzi rockové omše, neokatechumenátne trsanie, bozkávanie koránu a návštevy v synagógach, u starších bratov vo viere.

13. 5. 2011

Deň B

Jozef Duháček

Oznámenie Benedikta XVI, že začiatkom mája blahorečí svojho predchodcu spustilo v neokonzervatívnej tlači záplavu propagandistických chválospevov. Organizované plesanie začalo v skutočnosti už v apríli 2005, keď si skupinky charizmatikov urobili zo zádušnej omše za JPII liturgický cirkus skandovaním "Milujeme ťa Ján Pavol", "Veľký, veľký, veľký" a "Ihneď svätý". Prehnané reakcie na blahorečenie sú len poslednou fázou tohto dobre plánovaného procesu, ktorý má od samotného začiatku len jeden cieľ - maximálne urýchlenie jeho kanonizácie.
Táto propaganda však vôbec nekorešponduje s náhľadom všetkých katolíkov, je zacielená na emócie majority, neokonzervatívneho stáda, ktoré už pred dlhým časom poslalo rozum na dovolenku, aby sa mohlo zmieriť a vyrovnať s novým svetom nekonečných novôt, protichodných posolstiev a chaosu, ktorý nastal s posledným koncilom. Emocionálna odpoveď je pochopiteľná. Falošná poslušnosť a pohodová papalatria robí život jednoduchším ako obety žiadané krstnými sľubmi a vážna reflexia katolíckej tradície. Pre tých, ktorí si dokázali uchovať rozum aj počas posledných 40 rokov, kým väčšina z hierarchie i veriacich ten svoj stratila, je táto udalosť len jedným z mnohých pokoncilných debaklov. Títo, nazvime ich realisti, reprezentujúc ostentatívne ignorovanú minoritu nie sú ochotní vzdať sa svojich intelektuálnych kapacít triezvo a kriticky súdiť, ani nemajú v úmysle zabudnúť na svoje bolestné skúsenosti z pontifikátu JPII, ktoré hlasno kričia proti snahe posvätiť katastrofálny pastoračný experiment zvaný II Vatikánsky koncil. O nič iné v tejto expresnej beatifkácii najväčšieho šampióna koncilu nejde. Jej extatické ponímanie prezentuje sebaklamný a disfunkčný stav Cirkvi po celom svete.Nespravodlivosť, arogancia, zaslepenosť, zbabelosť a samovražedné uspokojenie, ktoré sužujú pokoncilnú Cirkev sú zosobnené nielen dezorientovaným episkopátom, ktorý tyranizuje Západ, aj ale neokonzervatívcami, ktorí vo väčšom či menšom rozsahu súhlasia s deštruktívnym status quo, ktorý bol zavedený pápežom, ktorého teraz idolizujú. Nie tak uvažujúca menšina. Hoci v JPII môžu vidieť bojovníka proti potratom a eutanázii a tento jeho boj náležite oceniť, odmietajú prehliadnuť tragickú skutočnosť, že jeho pontifikát bol pontifkátom nevýslovnej nedbanlivosti, škandálov a spoluúčinkovania na likvidácii Katolíckej cirkvi. Ak odhliadnu od jeho charizmy a osobných cností, nech už boli akékoľvek, vidia pontifika, ktorý zanechal Kristovo stádo v totálnom chaose, odmietal použiť svoju autoritu aby zmenil kurz a zachránil zverené duše pred svorkou vlkov loviacich v ruinách pokoncilnej Cirkvi. Pre nich nebol tento pontifikát radosťou ale skúškou: 26 rokov ničím nehateného devastujúceho bujenia koncilu a jeho reforiem. Dokonca i tí, ktorí si zachovali istú náklonnosť k JPII, sa pýtajú na bona fide pápeža, ktorý opakovane odmietal zúfalé prosby o pomoc klerikov i laikov trpiacich v neľútostných rukách liberálov, ktorých on sám vymenoval a ochraňoval. Ani romantické rozprávanie o slovanskom pápežovi, ktorý zvrhol komunizmus a oslobodil svojich rodákov z jarma marxistického útlaku nevyváži fakt, že on sám aktívne presadzoval opresívnu pokoncilnú revolúciu s jej podkopávaním a rúcaním bášt našej Viery. [1]Dekrét kardinála Amata (CNS 1.Apríl 2011.) jasne naznačuje, že toto blahorečenie je istým druhom fenomenologického hodnotenia globálnej celebrity, ktorá by nejstvovala bez masmédií. Postavy na svetoej scéne, ktorá nepochybne prezentovala istú formu náboženského cítenia, avšak ktorá nikdy otvorene nevolala po prijatí a praktizovaní katolíckeho náboženstva ako výlučnej cesty spásy. Namiesto toho organizoval mnohé medzináboženske a ekumenické happeningy, ktorým predsedal a ktorými zreteľne proklamoval svoju náboženskú otvorenosť. Podľa Amata:" : “ JPII si bol vedomý skutočnosti, že zažívame veľmi ťažké obdobie a že Petrov nástupca má povinnosť posilňovať vo viere, ale bol si rovnako dobre vedomý faktu, že veľmi dôležité je spoliehať sa na Boha " Máme z toho teda vyvodiť, že JPII je ospravedlnený od tragických zlyhaní pri výkone svojho pápežského úradu preto, že sa spoliehal na to, že Boh sám spravuje svoju Cirkev, zatiaľ čo on sám sa vyhýbal akýmkoľvek ráznym zásahom proti tým, ktorí so stupňujúcou sa odvaho nivočili Cirkev počas jeho dlhého pontifikátu? [11]

Hans Urs von Balthasar vo svojom majsterštyku Razing the Bastions [1952] prišiel s prefíkanou obhajobou demolície Katolícej Tradície, dogmy a scholastiky. Tento bývalý jezuita a kvázikalvínsky mystik, priekopník pochybnej novej teológie, v roku 1985 s uspokojením povedal, že VKII prijal veľa z jeho vlastného revolučného programu, dokonca ho ešte prehĺbil a ďalej vyučoval. Nebolo to márne chvastanie. Kardinál Ratzinger hrdo označil koncil za "rok 1789 v Cirkvi". JPII, Balthazarov žiak, horlivo anticipoval nivočenie bašty ktorú predstavovala liturgia, keď v roku 1963 povedal o. Malinskemu: "Určite zachováme základné prvky, víno, chlieb, ale všetko ostatné sa zmení podľa miestnych zvykov. Slová, gestá, farby, spev, rúcha, architektúra. Problém liturgickej reformy je kľúčový " [Mon Ami: Karol Wojtyla, 1980]. Jeho liturgie vskutku obsahovali všetky možné abusy a stali sa tak vzorom pre degeneráciu liturgie po celom svete.
Niet divu, že ako koncilný súdruh bol spoľahlivo rozpoznaný Pavlom VI, ktorý z neho urobil kardinála a dosadil do niekoľkých kuriálnych výborov plánujúcich a dirigujúcich pokoncilnú revolúciu ako napríklad svetová episkopálna synoda (1971). V kontraste so svojím imidžom čerstvej tváre a človeka z vidieka bol v skutočnosti kardinál Wojtyla skúsený Vatikánsky harcovník takmer 12 rokov pred svojím zvolením. Krátke resumé, ktoré vydal Vatikán v deň jeho zvolenia horlivo podčiarkovalo jeho rozhodujúci príspevok ku koncilnej deklarácii Gaudium et Spes, ktorú pravoverní katolíci každého druhu zhodne považujú za podrobný návod ako zničiť Tradíciu. V roku 1988 JPII odmenil von Balthasara červeným klobúkom. [10]

Na záver sa uvažujúca menšina sama seba pýta, ako môžu byť osobné zásluhy chirurgicky oddelené od nivočiaceho pontifikálneho radikalizmu? [2] Čo si má katolík myslieť o vyhlásení kardinála Amata, ktorý oficiálne povedal, že JP II sa neblahorečí pre to akým bol pápežom ale pre svoju osobnú svätosť? [11] A prečo je kauza blahorečenia JPII hnaná s takou neuveriteľnou rýchlosťou? Prečo sa bezpočet námietok proti beatifikácii osobnej či korporátnej povahy ľahkomyseľne a bez hlbšieho preskúmania zmietol zo stola? JPII posmrtne profituje z vlastnej revízie CIC, v ktorej proces blaho a svätorečenia deštruoval natoľko (zrušil Diablovho Advokáta, časové limity, znížil počty potrebných zázrakov, otrhal celý proces až na kosť), že sa stal podľa slov niektorých pobúrených kardinálov "fabrikou na svätých". Predchádzajúca forma procesu bola tým najdôslednejším, najobšírnejším a najrigoróznejším vyšetrovacím procesom na planéte, dnešný proces, stráca dôveru katolíckych veriacich.
Šialená rýchlosť, ktorú v tejto veci pozorujeme, nápadne pripomína rýchlosť akou bol blahorečený Ján XXIII a rovnako rýchly ale neúspešný pokus blahorečiť Pavla VI. Teda tu nejde ani tak o JPII ako o koncil.

Už nestačí, aby upadajúca Cirkev označovala príčinu svojho pádu za "dar", koncil treba svätorečiť tým, že sa svätorečí triumvirát, ktorý koncil zvolal, viedol a implementoval. Porovnajme si pre zaujímavosť ako nekonečne pomaly sa kôli patetickým židovským námietkam vlečie beatifikácia Pia XII. Minulý rok sa v Ríme konalo sympózium o VKII pod záštitou františkánov od Nepoškvrnenej, kde sa často citovali práce historika Yvesa Chirona. Ten zdokumentoval, ako obaja Piovia usilovali o odvrátenie delenia a demokratizácie Cirkvi a že témy, ktorými sa Pius XI aj XII zaoberali pri zvažovaní možného budúceho koncilu sú takmer identické s tými, ktoré Ján XXIII nechal spracovať v prípravných schémach a ktoré boli rad radom odmietnuté pre odpor liberálnych teológov. Paul Molinari SJ, propagátor beatifikácie Pia XII povedal v Rádiu Vatikán: "Jeho Svätosť sa roky zaoberala prípravnými prácami pre koncil. Zastavil ich však, lebo dospel k presvedčeniu, že katolíci nie sú pripravení čeliť otrasu, ktorý by koncil spôsobil. Jeho nástupcovia však ľahkomyseľne pustili obavy z hlavy a tak nás všetkých nechali žať plody pokoncilnej búrky.

Dokonalá ukážka toho, ako Benedikt XVI aj jeho predchodcovia nechávajú bezstarostne vykrvácať miestne Cirkvi je jeho oneskorená verejná reakcia na minuloročný škandál v Írsku. Jeho list írskym katolíkom je post facto iba konštatovaním prehnitého stavu, ktorý je krásne zdokumentovaný zámerne prehliadanými nespočetnými prosbami o okamžitú pápežskú intervenciu, ktorá by prekazila episkopátom pripravovanú smrť írskej Cirkvi. Desaťročia poukazovali statoční obrancovia viery na ohromné problémy v Írsku. Už v roku 1973 Hamish Fraser venoval celé vydanie katolíckeho magazínu Approaches "politike súčasného írskeho episkopátu". Uviedol mnoho dôkazov "omylov celkom verejne vyučovaných v seminároch, publikovaných v katolíckych žurnáloch a kázaných z pulpitov ". V Ríme o tom dobre vedeli, veď v roku 1972 kardinál Seper, Ratzingerov predchodca v CDF (kongregácia pre náuku viery) nariekal na neposlušnosťou biskupov: "Biskupov treba viniť, pretože v tejto kríze nevykonávajú svoju moc tak ako by mali a Rím vôbec neposlúchajú. Ak by sa všetci biskupi zaoberali týmito excesmi okamžite ako sa prihodia, situácia by bola iná. Pre nás v Ríme je to nesmierne ťažké, keď biskupi s nami nespolupracujú." Práve toto pozérstvo a lenivosť niečo urobiť položilo Cirkev na kolená. Ak teda pápeži vedeli, že muži, ktorých permanentne menovali na dôležité posty sú nespoľahliví a nespolupracujú, prečo potom nezaviedli politiku dôsledných personálnych výmen za mužov statočných, pravoverných, zbehlých v kanonickom práve a pripravených bojovať? Koľko škôd a bolestí sme si mohli ušetriť?
Nie je to zložité. Cirkev možno napraviť celkom rýchlo. Ešte aj dnes. Ale nie je záujem. Rok po liste, ktorý Benedikt poslal Írom sa absolútne nič nezmenilo. Žiadne personálne výmeny, Benedikt nemá záujem uskutočniť svoje vlastné požiadavky. Írsko je len malý ale reprezentatívny príklad episkopálnej šarády, ktorú JPII pestoval. Kríza katolicizmu je vo svojej podstate kríza pápežskej, nie episkopálnej autority, ktorá je hlboko zakorenená v druhom vatikánskom koncile a personifikovaná maximálne kolegiálnym JPII.

Známy tomista, editor magazínu Divinitas, sekretár Pontifikálnej akadémie pre teológiu, emeritný profesor Lateránskej univerzity a kanonik pri bazilike Sv.Petra 85 ročný Msgr. Gherardini považovaný za posledného teológa z predkoncilnej Rímskej školy vydal nedávno knihu: Druhý vatikánsky koncil - chýbajúca diskusia ('Il Concilio Ecumenico Vaticano II: Un discorso da fare'), považovanú za jeden z najlepších pokusov ako sa pozrieť na koncil vo svetle tradície. Následne vydal knihu Aká zhoda medzi Kristom a diablom ? ('Quale accordo tra Cristo e Beliar?') o problémoch ekumenizmu a medzi náboženského dialógu." V rozhovore v Marci 2010 Msgr. Gherardini vysvetlil, ako prebiehala marginalizácia teológov starej školy, ktorá v minulosti slúžila rímskemu biskupovi ako zdroj skúsenosti a dobrej rady:

Po VKII sa hlas tejto školy, hoci stále slabší, ozýval z dvoch pontifikálnych rímskych akadémií, magazínov Divinitas, Doctor communis a z tomistických kongresov. Dnes je to už len slabučký hlások, ktorý ojedinele začuť, obdivovaný hŕstkou verných, ale opovrhovaný a vysmievaný zástupmi dnešných teológov. Samozrejme, rímska teologická škola bola hneď ako sa dalo odstránená z univerzít aj biskupských prestolov. Tu treba opätovne zdôrazniť, že Jozef Ratzinger aj Karol Wojtyla stáli vo von Balthasarovskom predvoji antischolasticimu, obrátenému proti rímskej škole. Arcipapolátor George Weigel píše vo svojej hagiografickej biografii JPII: "Kardinál Ratzinger bol prvý muž na pozícií prefekta CDF, ktorý nemal Tomáša Akvinského za svojho filozofického a teologického majstra [Witness to Hope, 1999]. Weigel síce tvrdí, že JPII tomizmus rešpektoval, Ratzingerova nominácia však hovorí nad slnko jasnejšie. Gherardini je ukážkový príklad užitočnosti politiky vytláčania tomizmu. Monsignore svojou kritikou ekumenizmu a medzináboženského dialógu nielenže útočí na dva základné stĺpy pokoncilnej fasády, ale na dnešné pomery až priodvážne tvrdí, že pokoncilné dianie je málokedy v súlade s Tradíciou. Konštatuje, že je ťažké, ak nie úplne nemožné zosúladiť koncilnú Dignitatis Humanae s jasnou a jednomyseľne zastávanou náukou pápežov 19. a 20. storočia vrátane Humani Generis Pia XII. Jasnosť, jednoduchosť a vyváženosť starej tomistickej školy je v ostrom protiklade ku zmätenému a mnohoznačnému pokoncilnému táraniu, ktoré zaplavilo dnešnú Cirkev a drží ju v područí nepriateľských ideí a diabolských úkladov.

Uznávaný historik Roberto de Mattei v talianskom denníku Libero poukázal na to, že samotné volanie Benedikta XVI po interpretácii koncilu v súlade s katolíckym magistériom "evidentne predpokladá existenciu pochybných a nejednoznačných pasáží v koncilných dokumentoch, ktoré si interpretáciu žiadajú " [12. December 2010]. Profesor Mattei, autor knihy Druhý Vatikánsky koncil: Nikdy nepísaná história ["Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta," 2010], sa vo verejnej debate stretol so zástupcom malej ale vplyvnej Bolognskej školy, hniezda neomodernistických ideológii, ktorý si žiadal interpretovať tradíciu vo svetle koncilu a nie koncil vo svetle tradície. Partizána z Bologne uzemnil odkazom na oficiálne vyhlásenie koncilu, spolu s deklaráciami Jána XXIII, Pavla VI, a kardinála Ratzingera, zdôrazňujúcimi pastoračný charakter koncilu: "Iba ti, ktorí nerozumejú teológii, môžu pripísať neomylnú hodnotu týmto náukám." Matteiho kniha však nepojednáva o teologickej diskontinuite ale hľadá diskontinuitu na historickej úrovni. Napríklad koncilný jazyk. "Jazyk koncilu pozostáva nie len z výrokov, ale z gest, ticha, póz a nepovedaných vecí, ktoré odhaľujú snahy a skutočné úmysly lepšie než samotný obsah textu." Aj Gherardini na spomínanom rímskom sympóziu povedal, že z dôvodu pastoračnej povahy, novátorského a pochybného historického kontextu, tie pasáže dokumentov VKII, ktoré pojednávajú o už raz slávnostne definovaných otázkach viery a mravov nemajú neomylný charakter a nevyžadujú poslušnosť viery. Zatiaľ sa blíži 50 výročie zvolania koncilu, na ktorého oslavu sa prestarnutí koncilní súdruhovia pripravujú vytrvalým potľapkávaním sa po pleciach a nariekaním nad novou jarou, ktorá nikdy neprišla. Rozhodne však nebudeme osláv najväčšieho masakru katolíkov v histórii ušetrení. Radostné aklamácie sú stále hlasnejšie a kostoly stále prázdnejšie.

Toto je pravdepodobne ten, cirkevne naplánovaný krach, ktorý kardinál Ratzinger predvídal, keď radostne naliehal aby Cirkev "opustila veľa z vecí, ktoré doteraz považovala za isté. Musí zničiť pridlho stojace bašty a dôverovať iba štítu viery". Sledujúc jeho apokalyptickú predpoveď splnenú bez akéhokoľvek pokusu o nápravu, očakávame Benedikta na budúcoročných oslavách výročia koncilu. Bude bezpečne izolovaný od kritiky ortodoxných teológov a prelátov, snažiacich sa aspoň zmierniť fatálne koncilné zlyhanie ako je napríklad biskup Schneider ktorý volá po Sylabe koncilných omylov [3]. Odvážny krok odvážneho preláta, ale márny. Kardinál Ratzinger v neomodernistických Princípoch katolíckej teológie píše: "Sylabus sa nesmie vrátiť." Benedikt si osvojil americký postrevolučný model moderného štátu a preto odsudzuje Syllabus Pia IX ako "príkre a radikálne zavrhnutie ducha modernej doby ." Jeho mantrou je "neodsúdiť koncil, ale objaviť skutočný koncil a prehĺbiť jeho skutočné zámery vo svetle dnešnej skúsenosti." [4] Jeho predchodca od svojho prvého dňa na tróne trval na tom istom. Biely dym z komína Sixtínskej kaplnky sa ešte nestihol rozptýliť auž sa novo zvolený JPII ponáhľal prehlásiť: " Za našu primárnu povinnosť považujeme presadzovanie, s rozvážnymi ale dôraznými krokmi, čo najpresnejšieho plnenia noriem a nariadení koncilu. Nadovšetko musíme podporovať koncilné postoje. Predovšetkým musíme byť v súlade s koncilom, musíme uviesť do platnosti všetko, čo bolo povedané v koncilných dokumentoch." Posledná fáza koncilného neomodernistického vývoja sa vyznačuje otvoreným kompromisom a jasnou konvergenciou
k modernite a preto je akýkoľvek zoznam omylov a dvojzmyselností koncilu absolútne neprípustný. Bol by to pokus o obnovu zrúcaných bášt tradície a preto je nový Sylabus anathema. Koncilná show must go on.

U všetkých pokoncilných pápežov je dobre pozorovateľná usilovná snaha o potlačenie každého volania po Syllabe, lebo by sa ukázali ich osobné deviácie od katolíckej Tradície. Kým neokonzervatívci hromadne zatvárajú oči a uši pred zničujúcou realitou liberáli vidia a chápu čo sa deje. Drásajúca irónia dvojitého blahorečenia Pia IX a Jána XXIII v auguste 2000 neunikla arciliberálnemu plátku Commonweal, ktorý sa pásol na "skvelej absurdite nadchádzajúcej udalosti, ktorá obzvlášť vynikne, keď si uvedomíme, že Ján XXIII aj JPII by za svoje idey, slová a skutky, boli obaja zavrhnutí, keby ich boli vyjadrili v časoch keď Pius IX vládol. " Iný liberálny plátok, Time s obdivom a neskrývaným súhlasom napísal že : "JPII odvážne predsedal dozrievajúcej politickej a teologickej revolúcii v katolicizme .... bol to pápež zmeny a uskutočnil radikálnu premenu ."

Aby sa zachovalo toto starostlivo skonštruované status quo, je neprípustné JPII a jeho ponitifikát poškvrniť akoukoľvek kritikou. Akcia o. Luigi Villu, ktorý kritickou analýzou Paolo Sesto, Beato? v roku 1998 zabránil blahorečeniu sa nesmela opakovať. Otec Villa, doktor dogmatickej teológie a úhlavný nepriateľ cirkevného slobodomurárstva napísal svoju knihu ako odpoveď na edikt vydaný pápežským vikárom kardinálom Runinim, ktorý v máji 1992 vyzval "každého jedného veriaceho aby oznámil každú informáciu, ktorá by akýmkoľvek spôsobom mohla rozporovať povesť svätosti Sluhu Božieho Pavla VI. "Kritici tak dostali príležitosť verejne vykričať že cisár je nahý. Ako o tom neskôr napísal o. Villa: "... získal som následne informácie z rôznych zdrojov, že tento plán povýšiť pápežov VKII na oltár (Jána XXIII a Pavla VI) má za cieľ deklarovať nadprirodzenosť VKII a v dôsledku toho aj Novej cirkvi s jej reformami, napriek výslovnému vyjadreniu Pavla VI, ktorý hovoril o "sebadeštrukcii" v Cirkvi (za ktorú bol sám zodpovedný)."
A skutočne, Ruini maril krycie manévre ktoré sme mohli teraz pozorovať aj v súvislosti s JPII, ktorý si ctil Pavla VI ako otca a bol by ho blahorečil, keby nepohodlná pravda, ktorú o.Villa vyniesol na svetlo tomu nezabránila. Štúdiom tisícok strán koncilných dokumentov, encyklík, prejavov, komentárov a podobne o. Villa ukázal, že Pavol VI otvorene budoval Novú cirkev. V kapitolách : Nové náboženstvo, Otvárane sa svetu, Otváranie sa modernizmu, Otváranie sa slobodomurárstvu, Otváranie sa univerzálnej demokracii, Otváranie sa tolerancii, Otváranie sa komunizmu a Ekumenická omša prináša veľa detailných informácií. Oficiálna odpoveď na túto kritiku nebola nikdy daná, kniha však rozbúrila v Taliansku vlnu odporu a kauza Pavla VI bola zastavená.

Kto by pochyboval, že rovnaká kniha, s rovnakými kapitolami by sa dala napísať aj o JPII? V skutočnosti už napísaná bola a nie jedna. A hoci sa nemožno stotožniť so všetkým, čo kedy proti nemu bolo napísané, zostáva toho dosť na to aby bol záver negatívny. Máme tu napríklad kritiku jeho multireligiózneho stretnutia v Assisi od o. Johannesa Doermanna, ktorý poukazuje na heretické ponímanie univerzálnej spásy u JPII. Alebo je tu učený Abbé Georges de Nantes, ktorý prišiel s obsiahlou kritikou JPII. Abbé, tŕň v päte liberálnej hegemónie v Ríme, v Liber Accusationis Secundus obvinil JPII, že presadzuje sekulárny humanizmus s katolíckymi ornamentmi namiesto nadprirodzenej viery katolíckych svätcov a mučeníkov, náboženstvo človeka ktorý sa urobil bohom, namiesto náboženstva Boha, ktorý sa stal pre nás človekom. (Rovnaké obvinenie vzniesol o.Villa proti Pavlovi VI). Nantes dokazuje ako nová doktrína kolegiality, ktorá bola JPII taká vzácna, oslabuje hierarchickú štruktúru Cirkvi. Ako je doktrína "ľudských práv" ktorá je identická s doktrínami francúzskej revolúcie, Cirkvou už dávno odsúdená a zavrhnutá. Jeho argumentácia nutne vedie k dekrétom nešťastného VKII, koreňu celého problému. Vyčerpávajúca forenzná analýza koncilu, jeho názorov a motivácii jeho proponentov, ktorú podal Atila Sink Guimaraes vo viaczväzkovom Eli, Eli, Lamma Sabacthani?, je ďalšou zničujúcou obžalobou tohto žalostného podniku. Kniha za knihou odhaľuje ohromný neporiadok a chaos výsledok agendy VKII. Jeden zo zväzkov — Vatican II, Homosexuality and Pedophilia — volá do neba po okamžité odvrátenie revolúcie, ktorá kriví vieru a prispôsobuje ju hriechu. Neomodernizmus ide ruka v ruke s našimi nepriateľmi a robí stále väčšie škody, ako je napríklad gayfriendly politika niektorých prelátov. JPII musí niesť veľký podiel viny na tejto hanebnosti. V roku 2004 sa komentátor z National review Joseph Sobran vzdávajúc poctu JPII ako človeku pýta: ".... pravoverný katolíci sa pýtajú, či bol jeho pontifikát úspešný ..... Choroby, ktoré zachvátili Cirkev po VKII, ktorého on bol nadšeným účastníkom, neboli vyliečené. A najhoršie škandály katolíckej histórie vybuchli pod jeho dohľadom: odhalenia o homosexuálnych kňazoch zneužívajúcich chlapcov. Toto bol však prirodzený dôsledok homosexuálnej vlády v amerických seminároch,...... ale on (JPII), ako sa zdalo nemal poňatia o tom čo sa deje, ba tomu ani nechcel veriť, keď sa to dozvedel. To nehovorí v jeho prospech." Ani jeho neochota proti týmto zvrhlíkom zasiahnuť nesvedčí o jeho svätosti. Škandál s obscénnym Marcialom Macielom a Kristovou légiou sa bude ako temný mrak naveky vznášať nad jeho ponitifikátom. Dnes už však nie je žiadny diablov advokát, ktorý by volal JPII na zodpovednosť za to že si nevšímal úzkostné volanie Macielových obetí alebo ktorý by preskúmal vzťah JPII k Macielovým zástupcom, ktorí mu kúpili vplyv a ochranu Vatikánu na dlhé roky.

Benedikt, zdieľajúc jedno koncilné srdce a dušu so svojím predchodcom sa rozhodol ignorovať všetky fakty a predísť tak blamáži aký spôsobil o. Vila pred 12 rokmi. Jeho neokonzervatívne a intelektuálne odzbrojené stádo nasiaknuté sentimentalizmom je šťastné, že nemusí o veci veľa premýšľať. Alebo nadšene príjmajú tieto zákerné a manipulatívne zmeny ako nespochybniteľné dobro, alebo popierajú skutočnosť historického obratu, ktorý sme zažili, zamieňajú Tradíciu s obyčajným zvykom a považujú ju za brzdu vývoja viery. Iní sú zasa šťastní, že môžu idolizovať tieto pápežské osoby, pretože vsadili na revolúciu a potrebujú ju udržať pri živote. Takže byť tradicionalista, klásť otázky ohľadom krokov posledných pontifikov, obzvlášť tých, ktoré spustili revolúciu je to isté ako povedať im : "mýlite sa". A to nepočujú radi. Nikto nepočuje rád že sa mýli, a ešte menej rád má keď mu predkladajú dôkazy jeho omylov.
Tlač a média predpovedali stovky tisíc návštevníkov blahorečenia, čo sa ja splnilo. Neokatechumenáti, ktorí v roku 2005 skandovaním mantry Santo Subito zapálili plameň dnes skladali poctu človeku ktorý schválil ich rozvratnícky lutheránsky kult [5].

Avšak tí, ktorí odmietli podiel na tejto propagandistickej udalosti pokračujú aj naďalej v spravodlivom odmietaní blahorečenia revolúcie. John Vennari pre Catholic Family News píše: "Oznámenie o beatifikácii je dôvodom na zdesenie. Je to snaha blahorečiť pápeža, ktorý presadzoval panreligiózny ekumenizmus slobodomurárskeho typu [8], ktorý povedal židom, že majú svoju zmluvu, ktorá je nezávislá na zmluve Kristovej [9], bozkával korán, oslavoval rokenrolové a pohanstvom inkulturalizované liturgie [7], ktorý ustanovil za biskupov a kardinálov nekvalifikovaných a neveriacich mužov, ktorého muž pre styk s protestantmi (kard. Kasper) verejne povedal, že VKII odstránil povinnosť nekatolíkov konvertovať a ktorý predsedal najväčšiemu homoklerikálnemu škandálu v histórii, ktorého slová a skutky konzistentne interpretoval VKII ako radikálny rozchod s katolíckou Tradíciou."

V svojom článku v Libero Prof. de Mattei vysvetľuje, že : "historik nesmie izolovať texty VKII od ich historického kontextu, ktorý ich splodil....... Tak isto VKII nemôže byť prezentovaný len ako osamotená udalosť, bez zohľadnenia jeho koreňov prerastených hlboko do minulosti a tiež jeho závažných dopadov, ktoré mal na Cirkev a spoločnosť. Separácia koncilu od pokoncilných udalostí je natoľko neudržateľná ako oddelenie koniclných textov od ich pastoračného charakteru. Žiadny dejepisec alebo človek so zdravým rozumom neprijme takéto otvorene zaujaté oddeľovanie faktov. Dnes žijeme dôsledky koncilnej revolúcie, tak prečo to skrývať? Cirkev, ako povedal Lev XIII pri otváraní vatikánskych archívov sa nesmie báť pravdy. Preto sa nesmieme báť ani pravdy o JPII, jednom z hlavných architektov tejto revolúcie a neoddeľovať umelo jeho pontifikát a jeho osobu, čo sa pri jeho beatifikácii nepokryte dialo. I keby si Boh vybral koncil a katastrofu ktorá sa po ňom udiala ako spôsob akým vyčistí svoju Cirkev, predsa len nepoužíva svojich vikárov ako fatalistické bábky. Pápeži nie sú oslobodení od povinnosti používať svoj rozum, slobodnú vôľu a rozvážny úsudok. Nezostanú bez viny pred Bohom a ľuďmi, keď tolerovali zhubné idey a činy, poškodzujúce samotnú archu, ktorú sú poverení riadiť. Pápež je Boží kormidelník, nie bezmocná bábka.

5.2.2011 počas biskupskej vysviacky tajomníka Kongregácie pre svätorečenie Benedikt XVI povedal: "Musíme dbať na to, aby sa naša viera vždy prejavovala v láske a spravodlivosti k iným." Svätá pravda. Ale kde je láska a spravodlivosť v nevšímaní si obáv miliónov verných katolíkov, ktorí nevidia JPII v takých ružových farbách ako je oficiálne vykresľovaný. Kde je rozvážny úsudok a náležitosť v akcelerovaní beatifikačného procesu za týchto okolností? Kde je láska v zaobchádzaní s kritikmi celej záležitosti, keď sa nespočetné námietky [6] prehliadajú akoby ani nejestvovali?

Nespravodlivosť v tomto konkrétnom prípade len kopíruje pohŕdanie a útlak, ktorý obrancovia tradície už 45 rokov znášajú. Je to osvedčený recept na nové a nové delenie Cirkvi, ktorá je balkanizovaná od pápeža až po posledného laika. Obracia to pravoverných katolíkov proti sebe. A prečo? Aby sa podoprela hrdzavejúca budova koncilu a zachránila sa pred rýchlym pádom na smetisko dejín, ktorý si zaslúžila. Blahorečenie JPII znamená začiatok úsilia o jeho kanonizáciu a korunovanie Balthasarovskej revolty, ktorú JPII viedol. Táto konciliárna tŕňová koruna, ak sa kanonizácia podarí, bude ťažiť Kristovo mystické telo na veky. Svätý pontifex, ktorý sa hral s davmi zatiaľ čo rúcal bašty, ktorý bojoval pro life a zároveň obetoval svoje stádo na oltári neomodernizmu. Čo sa stalo, stalo sa, a my sa musíme modliť k Duch Svätému a Presvätej Panne, aby zabránili svätorečeniu JPII a zjednali Kristovej Cirkvi pravú obnovu in capite et membris.

Zdroje:

[1] http://www.christianorder.com
[2] http://www.catholicnews.com/data/stories/cns/1101302.htm
[3] http://rorate-caeli.blogspot.com/2010/12/time-for-new-syllabus.html
[4] http://www.catholicculture.org/commentary/articles.cfm?ID=296
[5] http://www.catholicculture.org/news/headlines/index.cfm?storyid=8902
[6] http://www.remnantnewspaper.com/2011-0331-statement-of-reservations-beatification.htm
[7] http://jloughnan.tripod.com/nguinea.jpg
[8]http://1.bp.blogspot.com/_kweFJm8yGGQ/TR8VaaoMJcI/AAAAAAAAD0I/vMxTsl42A10/s1600/Assisi1986small.jpg
[9] http://www.jcrelations.net/en/?item=814#pope
[10] http://communio.stblogs.org/2009/06/hans-urs-von-balthasar-21-anni.html
[11] http://www.remnantnewspaper.com/Archives/2011-0515-ferrara-beatification.htm

4. 5. 2011

Legenda o Veľkom Rabínovi

Giovanni Papini

(V čase, keď ústupčivosť voči judaizmu zo strany katolíckej Cirkvi dosiahla sebadeštruktívnu úroveň a pápež bol ochotný kvôli nátlaku židovskej lobby zmeniť aj veľkopiatočné obrady v tradičnom ríte, v ktorom sa nachádzala záverečná modlitba tohto príbehu, je dobré si pripomenúť, že podobné potencionálne kroky boli vnímané a pomenovávané v minulosti priamočiarejšie a otvorenejšie. Hovorilo sa o zrade. Podobnú situáciu, ale s lepším koncom ako je súčasná realita, popisuje Papiniho príbeh. Modlime sa za príchod lepších pastierov Cirkvi, ktorí budú počúvať voľu Božiu a nie vôľu sveta. Papiniho fikcia bola napísaná v roku 1938 a je súčasťou knihy I Testimoni della Passione. Námetovo predchádza knihu Listy Celestína VI. ľudstvu, z roku 1946.)

Obrovská sála v paláci pápežovom; začiatok noci. Na stole, velikánskom a čiernom, strieborná trojknotová lampa namáhavo láme masívne tône auly. Za stolom na neviditeľnom kresle drobný starec, celý biely. Bledučké spánky a vychudnutý výzor, jasné oči, biely šat. Jo to pápež Celestín VI.; sám, čaká. V pozadí sa otvoria dvere. Fialovo odetý muž uvádza očakávaného návštevníka a zmizne.
Sabbatai ben Schalom, Veľký Rabín vyhnanstva, blíži sa dlhým a ťažkým krokom k stolu a svetlu. Je už na prahu staroby, ale vzpriamený ešte a silný. Hrdzavé vlasy splývajú mu na šiju. Ostro červená brada splýva mu až konča pŕs. V mŕtvolnobledej tvári blýskajú čierne perly očú. Veliteľský nos klenbí sa nad hrubé pery, ktoré odkvitajú medzi ježovitými fúzami. Baršúnový dlhý plášť až po päty zahaľuje vznešenú postavu Veľkého Rabína.
Keď dôjde pred pápeža, zastaví sa a pozdáva sa, že chce kľaknúť, ale len bez slova skloní hlavu. Celestín VI. ho pozoruje svojimi priezračnými očami samotára a dvíha ruku na požehnanie, ale nedokončí gesto. Potom začne: "Vraveli Nám, že už oddávna túžiš prísť, aby si nám v mene svojho národa zvestoval radostnú novinu. Chceli by sme vypočuť tvoju žiadosť, lebo zástupca Kristov musí prijať všetkých, ktorí sa k nemu obracajú. Hovor teda! Počúvame ťa.

"Svätosť," hovoril vysokým hlasom Sabbatai ben Schalom, "z hlbín srdca ďakujem za Vašu blahosklonnosť. Je to najstrašnejšia a najnešťastnejšia chvíľa môjho života. Už roky ju čakám vo vzlykoch a modlitbách. Netušíte, nad čím všetkým som musel zvíťaziť v sebe i mimo seba, aby som dospel k tejto hodine. Západ i Východ videli moje slzy a počuli moje úpenlivé prosby. Preklali ma pochybnosti, opustili ma žiaci, priatelia plakali nad mojím pozabudnutím sa, nepriatelia sa pokúšali zabiť ma. Ale napokon po noci agónie svitol veľký deň víťazstva. Podarilo sa mi poraziť sofistov, presvedčiť váhajúcich, oduševniť vlažných, uprosiť tvrdohlavých. A tak všetci Židia, roztrúsení po všetkých krajinách zeme, poznali svetlo a hovoria k Vám mojimi ústami. Všetci moji bratia sú ochotní vyznať, že Ježiš Kristus je pravý Mesiáš, potomok Dávidov, jednorodený Syn Boží. Všetci netrpezlivo očakávajú chvíľu, aby mohli byť prijatí do Cirkvi, ktorú On založil, a aby sa mohli stať, Otče Svätý, vašimi synmi."

Sabbatai ben Schalom sa odmlčal a skúmal pohľad Celestína, ako keby žiadal alebo očakával od neho aspoň slovka. Ale starý pápež sa ani nepohol a mlčal, ponorený do svojich myšlienok, ako keby nebol počul.
Tu Veľký Rabín pokračoval nižším hlasom: "Azda sa Vám táto zvesť pozdáva byť neuveriteľnou, že sa bojíte, ako keby ste mali do činenia s chvastúnom alebo bláznom. Ale hovorím Vám v pravde, že už nás unavilo to večné opovrhovanie, potupovanie a rozháňanie. I my, po toľkých storočiach, pociťujeme túžbu, aby sa na nás nedívali ako na prašivých v cudzej zemi, ako na potomkov Kainových a spoluvinníkov Judášových. Chce sa nám stisnúť bratsky ruku, nájsť úsmev pohostinstva, cítime potrebu prisadnúť na vaše posedenia, chceme pocítiť bozk odpustenia na svojej tvári, chce sa nám milovať a byť milovanými. Všetku svoju nádej skladáme do Vás, Svätosť. Srdcia nám idú vyskočiť pri myšlienke na deň, v ktorom by ste ráčili rozhrešiť bohovrahov a požehnať zlorečených. So súhlasom svojich spolubratov pripravil som obrady zmierenia. V deň, ktorý sa Vám zapáči vybrať, prihrnú sa zástupy Židov z každého ghetta a zo synagóg z každej strany sveta. Nekonečná procesia prejde Rímom, spievajúc kajúcne žalmy a zhromaždí sa pred Svätým Petrom. Všetci budeme mať čierne plášte a popol na hlave. Do stredu námestia poznášame všetky výtlačky Talmudu a Midrascim, ktoré len bude možno zohnať a vlastnými rukami podpálime oheň. Len čo vyhasne vatra lží, hlas trúb oznámi ticho. Dvanásť rabínov po sebe, podľa kmeňov, budú čítať formulu slávnostnej odprísahy v mene ľudu, ktorý na znamenie súhlasu po každej prestávke zvolá Amen! Tu Vaša Svätosť, obklopená kardinálmi, prímasmi a biskupmi, zjaví sa v bráne baziliky. My všetci na kolenách budeme spievať žalm najúpenlivejšej prosby De profundis clamavi a naše zúfalé hlasy zachvejú sa tvárou neba. Keď nastane ticho, poviete mocou, ktorú Vám dal Kristus a Peter, slová, ktoré rozhrešujú a očisťujú, i udelíte synom Abrahámovým požehnanie Ducha Svätého. Vtedy povstaneme, strasieme popol z hlavy, zhodíme na zem čierne plášte a uvidíte nás odetých do bielych tuník katechumenov. Za Vami pôjde náš obrovský sprievod, aby naplnil chrám, spievajúc hymny vďaky a plesania. A od Vás závisí, ktorý deň umyjeme sa vodou spasenia a ktorý deň budeme môcť nasýtiť svoju dušu prepodstatneným telom Vzkrieseného.

Veľký Rabín mlčal a ešte raz sa zabodol čiernym blyskotom svojich zorníc do bledej priezračnej tvári, ktorá stála pred ním. Pokým Sabbatai vyprával, pápež neprejavil nijaký úžas alebo radosť. Ale po chvíli, keď sa chystal odpovedať, pozdávalo sa, ako keby nepredvídaný závoj melanchólie zahalil jeho dobré sivomodré oči.

"Ak je všetko pravda, čo si povedal", prehovoril spokojným a trpezlivým hlasom, " ďakujem Najvyššiemu, že si vyvolil práve mňa, služobníka nehodného, aby som videl tak veľký zázrak a prijal tak neočakávané potešenie. Ak je pastier šťastný, že nájde jednu stratenú ovečku, jeho radosť bude tisíc krát väčšia, ak nájde celé stádo, ktoré sa stratilo. Boli ste prvorodenými prisľúbenia a pri stole Otcovom je vždy dosť miesta pre blúdiacich synov, ktorí znovu našli svetlo ducha. Ale naša zodpovednosť v úrade, ktorý nám Prozreteľnosť ráčila zveriť, je veľká, väčšia než môžeš tušiť. A prv, než vyslovíme slová, ktoré očakávaš, sme povinní sa pýtať a uvažovať. Kresťanský ľud a predovšetkým Boh, nevedel by nám odpustiť neuvážené a prenáhlené rozhodnutie. Musíme teda potlačiť prirodzené pohnutia nášho ducha a skúmať hlbšie tvojho ducha. Nečuduj sa, že vec preťahujeme a neuraz sa pre otázku, ktorú ti dám. Poznám dobre Židov a viem, že praktizujú do, ut des. Povedz mi bez okolkov, čo žiadate za svoje obrátenie. Ak je to vec spravodlivá a je to v našej moci, radi súhlasíme. "

Pri týchto posledných slovách Sabbatai ben Schalom veľmi zbledol a jeho pery počali sa chvieť.

"Svätý Otče, vidím, že skutočne Duch Svätý je s Vami a že máte charizma rozoznávania duchov. Vaša inšpirovaná múdrosť vedela čítať v tajomstvách mojej mysle. A musím sa priznať, že môj národ mi uložil intervenovať u Vás, aby sme dostali milosť odmeny za naše pokánie a za náš návrat. Neodvážil som sa to povedať, ale teraz dôverujem, že ma Vaša otcovská dobrota vypočuje. Žiadame len jednu vec: aby ste odstránili z cirkevného roku Týždeň utrpenia. Prešli už stáročia od zločinu našich otcov, a tiež pre ten najpríšernejší zločin musí prísť deň premlčania. Pamiatka bohovraždy ostane nezmenená, ale len v knihách. Preto nežiadame, aby ste okypťovali alebo falšovali Evanjeliá, ale len to, aby ste zrušili Svätý týždeň, t.j. aby sa slávnostne svätil len sviatok Paschy, pamiatka Vzkriesenia. Keď sa staneme kresťanmi, nebudeme môcť zniesť, aby sa každú jar vo všetkých kostoloch kresťanského sveta opakovala spomienka našej hanebnosti. Otec v podobenstve neopakuje každú sobotu synovi históriu jeho úteku."

"Sabbatai ben Schalom", prerušil ho Celestín hlasom plným a rozhodným, "tvoji otcovia nevedeli čo činia a ty nevieš čo hovoríš. Ako by sme sa mohli radovať zo dňa Vzkriesenia, keby sme zároveň neplakali nad agóniou Utrpenia. A ako by sa mohla pochopiť nevýslovná obeť Vykúpenia bez Getsemani a Synedria, bez Pretória, bez Kalvárie? A pozdáva sa ti možným, aby dakedy Cirkev, už hoc i preto, aby prijala národ Márie a Pavla, mohla vymazať to, čo je básnickým vrcholom jej modlitieb?"
"Mohlo by sa rozmýšľať", odpovedal Veľký Rabín, "o kompromise: zachovať liturgiu Utrpenia, ale nezmieňovať sa o Židoch. Len Pilát a Rimania mali by sa predstaviť ako vinníci a bohovrahovia."
"Táraš, Sabbatai. To, čo hlúpo predkladáš, bolo by urážkou spravodlivosti a pravdy. Rimania boli jednoduchými materiálnymi vykonávateľmi. Boli vojaci a museli poslúchať. Nie oni sú vinovatí. A Pilát bol vzpierajúcou sa obeťou vašich obvinení a vašich hrozieb. Keby ste ho neboli ošmekli, nebol by privolil smrť Spravodlivého. Židia a jedine Židia vymysleli a chceli bohovraždu."

"Dobre. Prijímame všetku vinu. Naši otcovia žiadali, aby Krv Kristova padla na nich a nechceme ich zaprieť. Pozri sa na naše vlasy a najdeš v nich ešte dajakú kvapku Krvi Ježišovej. Ale tento hanebný krst nemá byť prekážkou nového krstu, ktorý žiadame od Vás. Sme ochotný vykúpiť krv, vyliatu naším národom. Každú kvapku zaplatíme báječne. Svätá stolica je chudobná. Treba jej vysielať apoštolov k pohanom, budovať kostoly, živiť svojich služobníkov, pomáhať svojim chudobným. Dáme vám všetko, čo vám chybuje. Cirkev nebude nikdy tak bohatá, ako po našo prinavrátení. Zložíme ako zmiernu obetu k oltáru Svätého Petra všetko zlato, ktoré budeme vedieť zhromaždiť v našom spoločenstve. Prinesieme k vašim nohám vrecia, plné všetkých peňazí celého sveta a keď nebude dosť, zlaté svietniky, zlaté poháre, zlaté sochy, zlaté medajle, zlaté prúty. Ľudské oči nevideli nikdy ligotať sa odrazu toľkú horu zlata. Milióny a milióny. Povedzte len slovo a budú vaše."

Slonovinová bledosť Celestínovej tváre zmramorovatela.

"Sabbatai, rúhaš sa! Chcel by si zaplatiť Krv Božiu, Krv Syna Božieho, Krv Boha niekoľkými karátmi zlata, kovu! Ale nevieš, alebo ti nepríde na um, že jediný atóm tejto krvi stojí viac, ako všetko zlato v útrobách zeme?"

"Svätý Otče, nepohrdnite naším darom. Prv než ho odmietnete, uvážte, čo všetko by ste mohli spraviť s týmto pokladom; zachrániť nešťastných, vykúpiť otrokov, uzdraviť chorých, ošatiť nahých, utíšiť nepriateľov. Národy zo všetkých strán by sa vrhli k Vašim nohám: láska je mocnejšia než všetky apológie. A Kristus na nebesiach bude šťastný, že prijímate s láskou jeho chudobných, to jest, jeho samého."

"Nemysli si, že ma budeš pokúšať. I láska môže byť osídlom Satanovým. Nechci aby som povedal, že v každom Židovi ožíva Judáš. Pána ste predali za tridsať strieborných a dnes a dnes by ste ho chceli kúpiť za ovocie, ktoré ste nahonobili po storočiach lotrovstvom svojich úžier. Táraš do sveta, Rabín. Cirkev nepredá za nič svojho Boha."

"Veď chceme len to, čo Kristus rozkázal bohatým. Zriekame sa svojho zlata, stávame sa chudobnými a neodetými z lásky k nemu. Čo viac môžete žiadať? A je to sprvodlivé, nazvať diabolskou našu poslušnosť Evanjeliu?"

"Zabúdaš, že vaša ponuka sa viaže na simonickú zmluvu. Nie je spontánnym darovaním, ale výmenou, podriadenou opovážlivej a neprijateľnej požiadavke. Nemôžeme odstrániť ani slabiku y tragédie Umučenia, ani keby si pochoval Rím pod celé pohoria zlata. Sme ochotní odpustiť všetko, ale nie je v našej moci zrušiť alebo sfalšovať ani len jotu z kresťanského kultu. Ako výmenu za naše odpustenie žiadame len srdečný čin ľútosti. Ale aby sme obsiahli odpustenie Kristovo, nestačí len výčitka, ktorá môže byť výsledkom strachu, ani poslušnosť k jeho Cirkvi, ktorú môže diktovať protiúčet. Tým menej ponúknutie zlata; ponúknutie, ktoré by si myslelo, že kúpi Nebo za žltý kov zeme. Kristus je láska a žiada si lásku. Ale vy ešte aj dnes vyprávate ako urazení duchovia a ako obchodníci. Ste ešte takí, akí ste boli na púšti pod Sinajom, rozmýšľate vždy vždy ako Šimon Magus. Vaše srdce sa nezmenilo. Z únavy alebo z lásky k pokoju chcete sa podriadiť Cirkvi, ale nemilujete naozaj Krista, lebo nie ste ochotní trpieť, aby ste si zaslúžili jeho lásku."

"Svätý Otče", prerušil ho Sabbatai skoro zúrivo, "a netrpeli sme dosť? Spálili naše mesto, hebrejské matky museli sa živiť telom svojich dietok, našu vlasť zaujali, všade na zemi nás decimujú, olupujú, rozháňajú. Toľko storočí utrpenia a pokorovania nestačí udobriť toho, ktorého sme zabili?"

"Bolo by stačilo, keby ste boli prijali martýrium vďačne, ako vinník, ktorému sa otvorili oči, prijíma spravodlivý trest. Ale vo vašich srdciach, otrávených nenávisťou, pociťovali ste tieto prensledovania ako pomsty a nie ako plod a liek viny. A preto sa vám toto utrpenie nemôže počítať ako zásluha. Toto ešte chápete: zlo za zlo, dobrodenie za dobrodenie; ale chýba vám ten nápor čistej lásky, ktorá sa raduje z handier, ktorá ochotne dáva všetko tomu, kto berie trochu, ktorá za zlo platí tisícnásobne dobrom. Len touto láskou získava sa Ježiš. Ak nedokážete, že ju máte, nebudem vás môcť prijať do Cirkvi."

"Svätý Otče, láska neposlúcha ani rozum ani vôľu. Chápeme, že musíme milovať a túžime milovať tak, ako hovoríte. Ale pomyslite aký bol život pred a po bohovražde. Urobte, aby sme vstúpili aj my do Cirkvi Kristovej a po čase budeme schopní milovať, ako sa patrí. Táto túžba byť zajedno s tými, ktorí v neho veria, nie je už znamením a počiatkom lásky? A nie sme ochotní z lásky k nemu zriecť sa bohatstva, ktoré je naším životom? A keď vrchol zákona Evanjelia je v odpustení urážok, vedzte, že sme rozhodnutí aj odpustiť!"

"Odpustiť? Vy, ktorí ste sa priznali za pôvodcov neodpustiteľného zločinu? Nuž a komuže by ste chceli odpustiť?"

"Rozpamätajte sa! Otec nás zgniavil svojím Zákonom a nechal nás bez ochrany proti utláčateľom. Syn dovolil, aby sa všetky kresťanské národy na našom bezbrannom národe vyvŕšili za jeho smrť. Jeden i druhý, rozličné osoby jednej Bytosti chceli a strpeli naše pohromy a naše súženia. Boh bol od storočí naším veľkým nepriateľom. A nepriateľ nešľachetný: Pán všehomíru, ktorý sa rozzúri proti davu kočovníkov! Hovoril, že máme odpúšťať nepriateľom a my skláňame hlavy k poslušnosti. A odpúšťame aj Jemu, jemu skôr než ľuďom. Zapríčinili sme vraždu Boha a bola to vina príšerná, ale dnes odpúšťame Bohu; a je to posledné úsilie, ktoré môžeme žiadať od našého zbitého a otráveného srdca. Opakujem Vám v mene všetkých Židov, že odpúšťame svojmu prenasledovateľovi, že odpúšťame Kristovi. Nikto sa to neodvážil povedať, ale viete, že sme inakší ako druhí ľudia. Ak nestačí ani táto najvyššia obeť, čo iného chcete od nás? Opovrhli by ste týmto dôkazom lásky, ako ste opovrhli našimi peniazmi? A chceli by ste nám pred očami zavrieť brány."
Sabbatai mlčal a pozoroval pápeža. Tu zbadal, že pápež plače. Z jeho tichých očí v modlitbe zostarnutého decka rinuli sa prúdy sĺz, výrony súcitu vo vráskach líc.

"Plačete!" , zvolal Veľký Rabín triumfujúcim hlasom. "Teda milosrdenstvo premohlo každú pochybnosť! Chvála Najvyššiemu teraz i naveky! Môžem Vás nazvať otcom? Odpovedzte, hovorte!"
Ale pápež len plakal a mlčal. Sabbatai vrhol sa na zem a volal: "Povedzte teda to slovo, na ktoré čakám už tisíce dní! Zástupca Kristov, nástupca Petrov, otec ľudí, hľa, som pri vašich nohách. Odpovedzte, v mene Boha Abrahámovho a Jakubovho!"

Celestín, ešte vždy plačúc, pohol sa zo svojho miesta a kostnatou bielou rukou zdvihol Žida zo zeme. Ale nepovedal ani slova. A slzy sa ešte prudšie liali po ožiarenej belobe tvári. Sabbatai sa mlčky díval na tieto slzy a napokon pochopil: pápežova odpoveď je v tomto plači. I on by chcel plakať, ale nemôže: cáti, ako sa mu hrdlo zviera, ale v suchých očiach trblieta sa odraz mučivého smútku. Po chvíľke hlboko sa pokloní a rýchlymi krokmi ponáhľa sa ku dverám.

V šerej a obrovskej sále počuť hlas pápeža, ktorý šepce modlitbu Zeleného štvrtka: Oremus et pro perfidis Judeis; ut Deus et Dominus noster auferat velamen de cordibus eorum ... Modlime sa i za zradných Židov, aby Boh a Pán náš sňal závoj z ich sŕdc ...


Prebraté z knihy Láska alebo smrť, SSV, Trnava 1943. Preklad Mikuláš Šprinc.