Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 4. 2011


O katovi

Joseph de Maistre


Bůh k tomu, aby lidé vládli lidem, přinejmenším navenek, svěřil vládcům nejvyšší výsadu trestání zločinu, a zde především jsou jeho zástupci. […]


Z oné hrozné výsady […] vyplývá nutnost člověka, jenž za zločiny vyměřuje tresty uložené lidskou spravedlností. A vskutku, takového člověka nacházíme všude, byť nikterak nedokážeme vysvětlit, čím to je, neboť rozum v lidské přirozenosti neodrývá žádný popud, který by mohl vést k výběru tohoto povolání.


Připouštím, pánové, že jste až příliš uvykli úvahám, a proto vás nikdy nenapadlo zamyslet se nad katem.


Čím je ona nepochopitelná bytost, jež nad všechna příjemná, výnosná, spořádaná, ba i vážená povolání, která se otevírají před sílou nebo zručností člověka, dává přednost mučení a usmrcování svých bližních? Ta hlava, to srdce – zdaliž jsou stejné jako naše? Není snad v nich cosi zvláštního, cizího naší přirozenosti? Pokud jde o mne, nepochybuji o tom. Vnější podobou je stejný jako my, rodí se jako my, ale je to bytost podivná, k jejímuž výskytu v lidské rodině je zapotřebí zvláštního nařízení, jakéhosi fiat stvořitelské moci. Její stvoření je stejným aktem jako stvoření světa. Pohleďte, jak o něm smýšlejí jiní lidé, a pochopte, dokážete-li, kterak to může přehlížet, případně tomu čelit! Sotva mu státní moc přidělila obydlí, jen co se do něj nastěhoval, už se ostatní domy vzdalují tak daleko, jen aby ho ztratily z očí. Uprostřed oné samoty a svébytné prázdnoty, jež kolem něj vzniká, žije sám se svou ženou a dětmi, díky nimž zná lidský hlas: bez nich by znal toliko sténání…



Padá ponuré znamení: jakýsi nejubožejší sluha spravedlnosti tluče na jeho dveře a oznamuje mu, že je ho zapotřebí. Opouští dům, přichází na veřejné náměstí pokryté hustým, rozechvělým davem. Předhazují mu traviče, otcovraha, svatokrádežníka. Chytá jej, roztahuje na ležícím kříži a přivazuje naň, pozvedá rámě… tehdy nastává ticho, je slyšet pouze praskání kostí, lámaných pod ranami hole, a vytí oběti. Odvazuje ji, přenáší na kolo: rozdrcené údy jsou vplétány do loukotí, hlava klesá dolů, vlasy se ježí a široce rozevřená ústa vydají občas jen několik krvavých slov vzývajících smrt. Skončil: srdce mu tluče, je to však z radosti. Blahopřeje si, v duchu sobě pravě: „Nikdo neláme v kole tak dobře jako já.“ Sestupuje, natahuje dlaň potřísněnou krví a spravedlnost mu z dálky hází několik kousků zlata, které si odnáší špalírem lidí zděšeně před ním ustupujících. Usedá ke stolu, jí, pak ulehá na lůžko, usíná. A když se druhého dne probudí, přemýšlí o všem jiném, jen ne o tom, co včera učinil. Je to člověk? Ano: Bůh ho přijímá ve svých chrámech a dovoluje mu se modlit. Není zločincem; a přesto se nenajdou rty, které by se odvážily souhlasně pronést, že je například ctnostný, že je poctivým člověkem, že si zaslouží úctu atd. Žádná morální pochvala mu není souzena, neboť všechny si jako podmínku kladou vztahy s lidmi, a on žádné neudržuje.


Nicméně i tak všechna velikost, veškerá moc, celý řád spočívá v katu: on je postrachem a poutem lidské společnosti. Zbavte svět oné nepochopitelné síly a v tom okamžiku nastoupí místo souladu chaos, padnou trůny a společnost zanikne.


Bůh, jenž je původcem svrchovanosti, je tímto rovněž původcem trestu: On postavil naši zem mezi tyto dva póly, „vždyť Hospodin je pánem obou pólů a na nich velí otáčet se světu“. Je tedy v dočasném okruhu božský a viditelný zákon trestající zločin a tento zákon, stálý jako sama společnost, které zajišťuje trvání, je nepřetržitě naplňován od počátku věcí: zlo, jež je na zemi, působí bezustání, proto musí být také neustále potlačováno trestem. A skutečně, vidíme, že na celém zemském povrchu všechny vlády jednají, aby zločinnému konání zabránily či jej potrestaly: meč spravedlnosti nemá pochvy – vždy musí buďto hrozit, nebo dopadat.


Převzato z Les Soirées de Saint-Pétersbourg, vydání Lyon 1842.
Přeložil Edmund Kříž.

17. 4. 2011



Stavitelia chrámov a budovatelia stretkových hál


Jozef Duháček


V časoch pred osudným dejinným zvratom, ktorý sa udial v 60- tych rokoch minulého storočia, každé nedeľné ráno hnali rodičia svoje deti do kostola. Nasledujúcu hodinu deti i rodičia strávili na mieste krajšom a velebnejšom ako nebo samo. Vysoké mohutné steny, klenuté stropy, okná úzke ako strieľne, stĺporadia, oblúky, zástupy svätých v obrazoch a sochách hľadiacich extatickým pohľadom k nebu, alebo kárajúcim pohľadom dolu na nás. Staré, čierne a vŕzgajúce lavice, ohmatané a ošúchané modlitebné knižky, vôňa voskovíc a tymianu bez počet krát páleného na Božiu slávu, ktorá prestupovala všetko, vrátane nedeľných šiat, latinský chorál, ktorý kňaz spieval, hlboká pokora s akou sa pohyboval pred oltárom, neprestajne sa klaňajúc a kľakajúc, tajomné svetlo s farebných vitráží padajúce do presbytéria aby ožarovalo tajomstvá, ktoré sa rukami kňaza uskutočňovali, zatiaľ čo hlavná loď, nehovoriac o bočných tonula v intímnom polotieni, zvuk organu, ktorý triasol stenou a z ktorého sa robili zmimoriavky; všetko to bolo také veľkolepé a majestátne, že nás všetkých to robilo ešte menšími a nehodnejšími ako sme sa sami cítili a zároveň nám to dávalo pocítiť chuť vecí nebeských, ktoré niektorí z nás snáď z milosrdenstva Božieho zažijú. Nikto nemal potrebu sa s niekým zhovárať, budovať spoločenstvo, nikto sa neproducíroval po kostole hore dole, všade panovalo ticho, že aj špendlík človek počul padnúť. Keď sa stálo, sa stálo, keď sa kľačalo, tak sa kľačalo a kľačalo sa takmer stále. Aj malé deti cítili, že tu sa deje niečo mimoriadne, niečo tak tajomné a sväté že sedeli ticho, a tých málo previnilcov otec alebo matka zauchom expresne upokojili. Nehralo veľkú úlohu, či to bola ohromná gotická katedrála alebo len malý dedinský kostolík plný sadrového pseudobaroka , všade to fungovalo. Viera, liturgia sv. omše, hudba, výtvarné umenie a architektúra boli v absolútnom súlade a ich súzvuk vytváral jedinečný rámec pre sprítomňovanie Kristovej obety. Ktosi povedal, že omša je tá najkrajšia vec na tejto strane neba. Pevný, nemenný bod a isté útočisko v zúrivo sa meniacom svete. Omša slúžená v hocijakej slovenskej dedine, bola rovnaká ako omša slúžená v metropolitnom chráme v hociktorej krajine na svete a zároveň rovnaká, ako omša ktorú slúžili našim praotcom a praprapraotcom. 1600 rokov nezmenené modlitby rímskeho kánonu spájali minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Kto môže, nech si na to spomenie, lebo tie časy sú nadobro preč.



"Kvality" dnešného omšového obradu, ktorý postráda takmer akúkoľvek duchovnosť a ktorý otvára naplno náručie modernej profánnosti a nezmyselnosti, boli na týchto stránkach už viac krát rozoberané. Zmena rítu samozrejme spôsobila, že súlad medzi liturgiou, architektúrou a umením bol porušený a preto si logicky vynútila zmenu aj v nich. Preto sú moderné kostoly, vyzdobené moderným umením rovnako sterilné ako moderná liturgia a ako moderná viera. A preto sú aj prázdne. V minulosti jestvovali jasné a prísne pravidlá, ako má vyzerať kostol, ako má vyzerať posvätný priestor, ako presbytérium, oltár, hlavná a vedľajšia loď. Tieto pravidlá však, ako sa môžeme na bez počte prípadov presvedčiť, staviteľa neobmedzovali, naopak v rozlete a expresívnosti mu výrazne pomáhali. Máme aj na Slovensku mnoho kostolov z prvej polovice 20. storočia, ktoré používajú moderné formy a prvky a napriek tomu si zachovali všetko to, čo som v úvode opísal. Vďaka boľševikom sa výstavba kostolov na 40 rokov zastavila, takže potešenie sledovať moderné a ničím nebrzdené trendy v cirkevnej architektúre sme si naplno vychutnali až po roku 1990. Kým dovtedy sa nikomu neťažilo prejsť na omšu niekoľko kilometrov, naraz nastala potreba mať kostol na každom sídlisku a v každej malej osade. Za 20 rokov sa postavilo viac ako 300 kostolov a ešte stovka nie je dokončená, čo spolu robí 15 percent zo všetkých slovenských kostolov vybudovaných za 11. storočí trvania slovenského kresťanstva . Úctyhodná stavebná aktivita. Ak sa ale opýtame, či zanechala potomstvu niečo, čo bude obdivovať nasledujúce storočia, ako napr. Martinský dóm, alebo dóm sv. Alžbety, či niektorý z chrámov gotickej cesty na východe krajiny, alebo hoci aj niektorý z obyčajných barokových a pseudobarokových dedinských kostolíkov, ktorých sú po krajine stovky? Nezanechala. Teda pokiaľ už dosť zdegenerovaný vkus súčasníkov nepadne v našich potomkoch tak hlboko, že budú obdivovať plechové škatule Kauflandov a Lídlov alebo hromadné garáže, či veľkosklady, ktoré rastú popri našej krátkej a drahej diaľnici. Potom by sa mohli projektanti a sponzori dnešnej sakrálnej architektúry dočkať vďaky alebo dokonca obdivu.

Vo vnútri to býva ešte horšie. Tabernákulum je nemilosrdne vykázané nabok, najlepšie úplne mimo kostol, presbytérium v podstate nejestvuje, kňaz s miništrantmi sedia za tým čo má predstavovať oltár (dnes sa to častejšie nazýva obetný stôl) ako súdruhovia na straníckej schôdzi, nechýba pultík s mikrofónom, moderná výzdoba nevalnej úrovne, lavice, často krát nahradené stoličkami z nejakého poľského veľkoobchodu, sú rozložené do polkruhu tak ako pníky okolo táborákovej vatry. Tomu zodpovedá hudobná produkcia, v ktorej sa partička pubescentov, niekedy doplnená nejakým telesne zrelejším ale duchom stále mladým aktivistom pokúša na gitarách, husličkách, píšťalkách a bubienkoch prezentovať svoju horlivosť pre Pánov dom. Nechýba, dupanie a tlieskanie ručičkami, kázeň formou žartovného rozhovoru, vtipy a všetky tie infantilnosti, ktoré človeka, ktorý ešte nerezignoval na používanie rozumu stavajú pred otázku: "Som vôbec na omši alebo je toto nejaká dnešná verzia pionierskeho tábora?" Zoberme všeobecne príjmaný koncept posvätna, ako niečoho čo povznáša, čo uchvacuje človeka k nebu. Predložme teraz túto ideu pred moderného architekta, moderného kňaza a niekoľko sponzorov regrutovaných z miestnych podnikateľov ochotných utratiť nejakú tú mincu aj na iné ako autá, vily, dovolenky a milenky a čo dostaneme? Niečo medzi bankou, supermarketom a kinosálou s 15 metrovou skaterampou imitujúcou vežu, v ktorej je vyrezané okrúhle okno s niečím, čo pripomína vitráž a nad tým je zapichnutý kríž z dvoch stavebných I - profilov. Naši pastieri dnes často hovoria, že cirkevná architektúra, umenia a predovšetkým liturgia sama musí reflektovať moderné chápanie spoločenstva. Bohužiaľ to naozaj robí. Naši predkovia budovali ohromujúce katedrály v centrách veľkomiest i skromné kaplnky po dedinách a osadách, aby ukázali na niečo, čo je mimo nás, nad nami a nekonečne nás prevyšuje a zároveň aby pre výkon verejného Božieho kultu poskytli dôstojný a posvätnosťou preniknutý priestor. Týmito budovami vytýčili cestu nádeje. O dramatickom úpadku katolicizmu výrečne hovorí skutočnosť, že katolícke náboženstvo vo svojich externých prejavoch, ktorými kostoly a liturgia bezpochyby sú, stále viac a viac pripomína meniaci sa moderný svet než večné, nemenné a nekonečné Nebo.

Nuž a čo zostane z tohto sveta?

Ale, raz vidieť je lepšie ako sto krát počuť, preto pripájam krátky prehľad úspechov dnešnej sakrálnej architektúry. Aby som sa vyhol obľúbenému tvrdeniu, že takéto veci sa dejú iba v Amerike a tu je všetko v poriadku, vyberám ukážky len z nášho regiónu. (S poukázaním na to, čo tieto budovy pripomínajú.)














Solinky (pizzeria)














Košice nad jazerom (wigvam)














Karlova ves (vodáreň)














Petržalka (motorest)














Ružinov (skatepark)














Nové mesto BA (kino)











Podlavice (zbrojnica)










Zelenec (kulturák)










Zborov (trafocentrála)

11. 4. 2011


A kam sa nám podeli naše boľševické svine?


Branislav Michalka


Pred nedávnom odhalili v Ružomberku pamätnú tabuľu katolíckemu kňazovi Jánovi Ferenčíkovi. Strojcom tejto akcie bol Ružomberský katolícky kruh a jeho cieľom bolo uctiť si pamiatku kňaza, ktorý sa významne zapísal na poli náboženskom a sociálnom do dejín Ružomberka. Tabuľa bola osadená, pamiatka uctená. Ale ešte ani poriadne nevyschli chemické kotvy, ktorými bola tabuľa prichytená a už sa ozvali bdelí strážcovia demokracie a tolerancie. Nebudeme unavovať ctených čitateľov ich stokrát omletou frazeológiou, ktorú už zaiste poznajú z nepočítaného množstva iných cirkusových vystúpení tejto kamarili pokroku a liberalizmu. Tých pár pojmov, s ktorými sa v nich žongluje už poznajú všetci naspamäť, mnohí ich vykrikujú zo sna a všetkým už tečú z uší. Loptičky tolerancie, ľudských práv, humanizmu, demokracie, ekumenizmu aj teraz lietali povetrím a keď dopadli na zem, tak rezultát znel: Ján Ferenčík bol fašista (aké originálne a neošúchané) a obdivovateľ Hitlera.

To samo o sebe samozrejme dnes stačí na to, aby bol niekto deklasovaný na úroveň beštiálneho Modrofúza. Aj keď pravda, v tomto krásnom novom liberálnom a pluralitnom svete, nám nikto zatiaľ racionálne nevysvetlil prečo by niekto nemohol byť obdivovateľom Hitlera, tak ako sú iní obdivovateľmi Napoleona, Džingischána, Mao Ce Tunga, Che Guevaru, Stalina a iných oblažovateľov ľudsta a prečo sa týmto "iným" obdivovateľom, ak boli aj oni zároveň slávni, stavajú sochy a lepia tabule a len tým obdivovateľom Hitlera akurát nie? Máme tu vymenovávať všetkých tých Sartrov, Wellsov, Shawov, Grassov a ďalších milovníkov a obdivovateľov Lenina, Stalina a bolševizmu, ktorí sú dnes oslavovaní, ctení, citovaní a ich sochami, bustičkami a tabuľkami je zamorená značná časť Európy? To by bola strata času. Sústreďme sa my len pekne na Slovensko, veď mi tu máme dosť svojich pamätníčkov a modiel, tak načo behať po Európe. Ale najprv späť do Ružomberku.

Tam slávila kampaň zjednotených murársko-kozmopolitných síl svoj triumf a 31.3. 2011 sa pán starosta Pavlík spolu s mestským zastupiteľstvom rozhodli tabuľu odstrániť s odôvodnením, že: "mesto by nemalo podporovať tabule, ktoré občanov rozdeľujú ale podporovať také, ktoré ich spájajú." Prizrime sa nejprv bližšie na stupiditu tejto argumentácie.

Ktorá socha alebo tabuľa na Slovensku občanov nerozdeluje? Niet na Slovensku takej sochy. Opýtajte sa luteránov, kalvínov, židov a ateistov či im nevadia sochy sv. Jána Nepomuckého, Panny Márie, sv. Jozefa a ďalších v každej dedine, na každom námestí. Ak vám povedia, že nie, tak určite klamú. Ak by tvorili 75 % obyvateľstva oni a nie katolíci, tak by nám určite predviedli ako im nevadia. (Stačí vidieť čo sa stane v protestantskom Škótsku keď sa futbalista katolík prežehná na zápase; o Izraeli, Číne, či nejakom islamskom režime si ani netrúfam premýšľať. Snáď by zrušili futbal. ) Opýtajte sa katolíkov či ich neiritujú pamiatkové artefakty vyššie zmienených občanov a ak vám povedia, že nie, tak tiež klamú. Pravda, neodstraňujú ich, ale to skôr vyplýva z faktu, že tí, ktorí tvoria 75% národa Slovensku nevládnu a že mu skôr vládnu tie menšiny, ktoré tu boli vyššie uvedené. Ako o tom ostatne svedčí aj odstránenie tabule v Ružomberku. Nuž a ktovie, možno raz dôjde aj na toho sv. Jána Nepomuckého. A v danom kontexte je zbytočné rozoberať, či sa minority dopracovali k svojej moci za pomoci kamarátov zo zahraničia, alebo len vlastným pričinením a hlúposťou katolíkov, skrátka je to tak.

Čiže, argumentácia o rozdeľujúcich tabuľách je blaf. Ako vždy, tak aj teraz sa za podobnými verbálnymi úprdkami skrýva, ako hýbateľ, to jediné - moc. Pán starosta, aby nemusel povedať, že sa bojí alebo, že sám patrí k minorite; o osobnom prospechu radšej pomlčím, tak bľaboce o rozdeľujúcich tabuľách. Iné však neexistujú.

Toľko pán starosta. Nechajme ho žiť v jeho vysnívanom bezkonfliktnom svete z jehovistických brožúrok a poďme ďalej.

Je tu ešte jeden občan Ružomberka, ktorý vlastne celú kauzu rozbehol, v duchu hesla: bonzovať je škaredé (aspoň by malo pre každého liberála, ako ctiteľa názorovej odlišnosti, byť), ale hlásiť sa to musí. Jeho meno je Jozef Karika. Zdesená lóža zaznamenala jeho hlásenie, podnikla patričné opatrenia (viď výsledok) a pán Karika dostal priestor v médiach a to médiach mienkotvorných. Reč je konkrétne o bezodnej stoke "slovenského" liberalizmu, o denníku SME. Tam mu večný bádateľ nad vodami náboženského pluralizmu a ekumeny, Karol Sudor, poskytol priestor v obsiahlom rozhovore. Rozhovor, spĺňajúci povinný kánon liberálnej nudy, pseudohumanistických fráz a ľudskoprávných omáčok, by nikoho nezaujal, keby v ňom nedošlo k prekročeniu určitej hranice slušnosti, ktorá sa zvykne dodržiavať v takomto papierovom konflikte. S naprostou bezostyšnosťou tituluje Jozef Karika katolíckeho kňaza Jána Ferenčíka ako "fašistickú sviňu" a nadšený denník SME to po ňom s gustom dupľuje. Slovník z anarchisticko-feťáckej krčmovej žumpy sa stáva oficiálnym rituálnym označením katolíckeho kňaza, ktorý mal v očiach Jozefa Kariku tú drzosť, že neutekal v ústrety boľševickej Červenej armáde - Osloboditeľke. Slovník z trápneho, pózerského, dosprejovaného a ogrcaného punkového brlohu, kde je fašistickou sviňou nazývaný každý, kto nie je členom hnutia Antifa, sa stal oficiálnym slovníkom, ktorým je možné beztrestne označovať katolíckych kňazov, len preto, že mali iný názor ako Jozef Karika, denník SME a ich zastrešujúce organizácie.

Dobre. Pristúpme na ich hru. Pripusťme, že Ján Ferenčík bol obdivovateľom Adolfa Hitlera (o čom ale pisateľ tohto textu v dôsledkoch pochybuje) a použijme rovnaký meter na obdivovateľov, podporovateľov a spolupracovníkov iného totalitného režimu než bol nemecký národný socializmus. Reč je o režime komunistickom, ktorý bol vo svete etablovaný od roku 1917 do roku 1991 a na Slovensku od roku 1945 (čo si budeme nahovárať) do roku 1989 (čo nemusí byť striktne reálny hraničný dátum). A teraz si to rozoberme pekne rad za radom.

Správy o režime Adolfa Hitlera počas vojny, na území Slovenska, boli oficiálnymi nemeckými správami. Pripomeňme, že keď z koncentračného tábora utiekli prví väzni a referovali o dejoch, ktoré tam prebiehali, takmer nikto im neveril. Ani predstavitelia Židovskej obce, ani Eduard Beneš v Londýne. Ak by sa aj tieto správy nejakým spôsobom dostali k Jánovi Ferenčíkovi, cez ilegálne, t.j. komunistické kanály, prečo by im mal veriť práve on, navyše antikomunista, ak im neverili omnoho informovanejší jedinci? Prečo by si v atmosfére bojov, informačnej blokády, všadeprítomnej propagandistickej vojny všetkých proti všetkým, nemohol myslieť, že Hitler predstavuje hrádzu proti postupujúcemu boľševizmu? Neblížila sa snáď boľševická armáda k Slovensku? Nepredstavovala snáď armádu totalitného režimu, ktorý má preukázateľne na svedomí viac obetí ako nemecký režim národnosocialistický? Nebol snáď vo svete známy komunistický režim ako naprosto beštiálny už od roku 1917, zatiaľ čo režim národno socialistický na svoje konečné odhalenie len čakal po ukončení vojny? Tak prečo by si mal v danej chvíli Ján Ferenčík vybrať z týchto dvoch variant práve to známe, stovkami, ba tisíckami svedkov potvrdené boľševícke zlo a nedať, vo svojom ponímaní pragmatizmu, prednosť tomu údajne "obdivovanému" Hitlerovi? Sú známe nejaké prejavy obdivu Jána Ferenčíka k osobe Hitlera po odhalení pravej podstaty jeho režimu? Ak nie, tak na čo sa tu hráme? A aký je ten meter, ktorým sa merajú osoby? Nie náhodou dvojitý?

Porovnajme postoj Jána Ferenčíka s postojom iných ľudí, k inému režimu. Komunistický totalitný režim na Slovensku nevládol, ako nemecký národnosocialistický režim, jeden rok (1944-1945); resp. sprostredkovane 5 rokov, ale 44 rokov (1945-1989). Bolo dosť času a príležitostí ho rozpoznať. Pred vojnou boli o povahe boľševického režimu obšírne oboznámení takmer všetci obyvatelia Európy. Tisíce emigrantov zo Sovietskeho zväzu, spisovatelia, politici, vedci obšírne referovali o zverstvách boľševizmu v Rusku. A to nehovoríme o tom, že po roku 1948 všetci tí čo len počuli, odrazu i videli a zažili. Napriek tomu sme tu mali obdivovateľov tohto režimu, z radov umelcov, politikov a novinárov, ktorí sú ešte aj dnes oslavovaní a ctení, hoci by im mal patriť podla logiky Jozefa Kariku a denníka SME titul "boľševické svine". Ak jediným kritériom na udelenie titulu "fašistická sviňa" je to, že jeho držiteľ bol určitý, hoc aj krátky čas obdivovateľom nemeckého národného socializmu, tak podľa tejto logiky by aj obdivovatelia komunistického režimu mali mať právo na titul "boľševická sviňa". A to verejne a v médiách.

Nuž a či išlo len o obdivovateľov? Veď to boli aktívni spolupracovníci, ba dokonca aktívni politici, súdruhovia, čo tu majú svoje sochy, tabuľky alebo sa dokonca, za obdivu liberálnych médii, presúšajú dodnes po Slovensku.

Tak začnime merať padni komu padni. A hneď z hora. Alexander Dubček. Koľko škôl je po ňom pomenovaných, koľko má sôch, tabuliek a dokonca známok len na Slovensku? Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov žili v Trenčíne pamätníci, ktorí si pamätali ako Dubček kolektivizoval, údajne s revolverom v ruke; Saša. Prišiel zo Sovietského zväzu, kde žil s rodičmi. Čo všetko tam videl a predsa obdivoval režim, ospevoval režim, bol aparátčikom režimu. Prvým tajomníkom!!! Ako sa asi niekto stane prvým tajomníkom v totalitnom režime? Pre dobrotu a mäkkosť srdca zaiste nie. Kto mu strhne tabuľku? Kto by sa opovážil. Skôr ako ho jeho verní súdruhovia odkopli, ešte stihol podpísať tzv. pelendrekový zákon. Porovnajte ho s Jánom Ferenčíkom a posúďte sami: je to boľševická sviňa alebo nie je?

Miroslav Kusý, vrchný ideológ strany v šesdesiatych rokoch. Obdivovateľ Stalina a najvyšší káder, teraz strážca demokracie na Slovensku. Keby Ferenčík, len desatinu toho čo povedal Kusý obdivne o komunizme, povedal o nemeckom národnom socializme, tak by sme sa učili o Ferenčíkovi ako o slovenskom Quislingovi. A kto je v médiach varený-pečený, kto má na všetko odpoveď, kto je najväčší politológ (samozrejme až po Mesežnikovovi, absolventovi komunistickej školy v Sovietskom zväze)? Miroslav Kusý. Ale Ferenčík je fašistická sviňa. A Kusý je čo?

A spisovatelia, členovia KSS. Novomeský (má gigantickú sochu v Senici), obdivovateľ Stalina, verný bolševik aj po roku 1968, keď už muselo byť jasné každému. Vedel o všetkom, veď sám v tých bolševických lágroch sedel a napriek tomu obdivoval a adoroval. Posúďte: bol či nebol podľa logiky Jozefa Kariku boľševickou sviňou? A prečo Jozef Karika neprotestuje proti jeho soche?

Ľubomír Feldek, autor oslavnej básničky na Brežneva z roku 1981 !!!, len osem rokov pred prevratom, počas ktorého sa etabloval div nie ako svedomie národa. Dodnes je večným miláčikom liberálnych médii aj so svojou všadeprítomnou ženuškou. Obzvlášť obľúbený v liberálnom .týždni, kde sa hrajú na veľkých komunistobijcov. Ale hop, odrazu je všetko inak. Ferenčík je "fašistická sviňa" ale Feldek nie je "boľševická sviňa". Obdivoval Brežneva, básničky vypisoval.

Válek, Mihálik, Tatarka.


Boľševickí herci. Koľko stupidných komunistických drístov sme od nich museli vypočuť. Záborský, Haverl, Huba st., Pántik, celá tá plejáda odporných pätolízačov, Biľakových kurizantov

A Marian Leško, novinár práve z toho SME, strážca demokracie, bývalý redaktor komunistickej Pravdy, evidentný podporovateľ boľševického režimu do roku 1989. Posúďte sami: je alebo nie je boľševickou sviňou?

A Ján Strasser, ktorý bol dvorným textárom komunistickej Československej ľudovej armády. A Rudolf Schuster, pán prezident, filmár, cestovateľ, kovaný boľševik do roku 1989 aj po ňom. Kto im čo zakáže? Kto by sa im opovážil povedať to čo Karika o Ferenčíkovi? Milan Čič, Robert Fico, Peter Weiss. Boli alebo neboli členmi KSS, totalitnej organizácie? Koľko obdivných prejavov odkvákali o Brežnevovi, Gorbačovovi, Husákovi? Tu sú a vládnu nám. Ale Ferenčík je fašistická sviňa. A oni sú potom čo? Ako by ste ich nazvali podľa logiky pána Kariku?

A celá táto dúhová liberálno-boľševická banda, mŕtva i živá, západná či východná, si prostredníctvom svojich nastrčených médii opováži kopať do katolíckeho kňaza len za to, že okrem svojej obetavej práce si dovolil počas vojny povedať nejaký prejav? A slovenskí katolíci zvesia uši a pokorne kývu hlavičkami. Alebo už naša degenerácia zašla tak ďaleko, že nie sme schopní rozpoznať, keď niekto proti nám vedie vojnu? Potom si nezaslúžime nič iné len porážku.

10. 4. 2011


Barbari 21. storočia

Odmietanie nemenných morálnych zásad spôsobuje úpadok človeka a vznik desivých praktík, ktoré nenájdeme ani u zvierat.


Kanibalizmus v Číne

Honkongské anglické noviny Express Extra opisujú bežnú prax v Šenzenskej provincii Čínskej ľudovej republiky. Lekári tu jedia a predávajú mäso potratených detí ako „zdravú potravu“ (správy NRL, 24. apríla 1995). Štyria novinári z časopisu Eastweek (sesterské vydanie Expressu Extra) vydávajúc sa za lekárov navštívili niekoľko nemocníc v Šenzenskej provincii a pýtali sa, či je možné kúpiť embryá. Lekár zo Zdravotného strediska pre ženy a deti podal jednému z novinárov fľašu naplnenú plodmi so slovami, „Tu máte desať plodov z dnešného rána. Môžete si ich zobrať. Zvyčajne si ich my, lekári, berieme domov a zjeme. No nevyzeráte dobre, tak si ich zoberte.“ Luo Hu, lekárka pracujúca v tom istom stredisku, si všimla, že ľudský plod je veľmi výživný a žiadaný. Najvyhľadávanejšie sú plody z potratov mladých žien. Mužské embryá sú vraj výživnejšie. Lekárka tvrdí, že za posledný polrok zjedla vyše sto plodov. „Vyšli by nazmar, keby sme ich nezjedli,“ dodáva. „Ženy, ktoré sem prídu na potrat, embryá nechcú. Veď tie plody sú už aj tak mŕtve, keď ich jeme.“ Iný lekár, Dong Men Lao, vysvetľoval novinárom, že cena plodu sa pohybuje podľa hmotnosti od 10 do 40 dolárov. Štátne nemocnice sú lacnejšie než súkromné, kde môžu za plod pýtať až 300 dolárov. Podľa Men Laa majú najlepšie liečivé účinky deväťmesačné plody a na také prijíma aj objednávky. V komunistickej Číne sa telá takýchto detí používajú ako „nové diétne výrobky“, ktoré zaručujú „silnejšie telo a hladšiu pokožku“. Len kresťanskí lekári odsudzujú tieto praktiky ako vyložený kanibalizmus.


„Úžasné lekárske úkony“

Potraty čiastočným pôrodom, ktoré sa bežne vykonávajú v „demokratických“ krajinách ako USA či Švédsko, stávajú sa obzvlášť krutou formou vraždy. Robia sa za účelom získania životne dôležitých orgánov a mozgového tkaniva, ktoré vraj lieči Parkinsonovu chorobu. Lekári presvedčia tehotnú ženu, aby si plod dala zobrať až v 32. týždni tehotenstva. Vtedy je embryo veľké asi 10 cm a dokáže prežiť mimo matkinho lona. Tu sa lekárska „veda“ riadi jediným princípom – čím väčší plod, tým väčší vedecký pokrok. Potrat je teda povolený. Aby dočiahol na hlavu dieťaťa, lekár musí rozšíriť otvor maternice a preniknúť do nej. Keď sa hlavička pohne k otvoru, odstráni sa z nej injekčnou striekačkou mozgové tkanivo. Vedci z Univerzity v Indiane, USA, sa teraz chvália, ako „úžasne“ napredujú s liečbou ochorení srdca a iných chorôb. Prečo namiesto transplantácie spojenej s rizikom, že transplantovaný orgán organizmus odmietne, nepočať radšej dieťa, nezabiť ho pred narodením a potom netransplantovať jeho bunky do chorého orgánu a tak ho uzdraviť? Takto satan pôsobí skrze svojich prostredníkov – ľudí, ktorí s druhými zaobchádzajú ako s „hromadou buniek“ a zneuctievajú ľudský život. Keď v nás ničia „Boží obraz“, spôsobujú ďalšie poníženie a uvoľňujú cestu démonom.


Kozmetika a „odpad z potratov“

Telá detí zabitých pri potrate predstavujú aj „mimoriadne cenný materiál“ na výrobu kozmetiky. 31. marca 1994 taliansky denník Corriere della Sera informoval, že Inšitút Merieux v Lyone vo Francúzsku každodenne „spracuje“ 17 ton ľudského plodového materiálu. Mraziarenské autá naplnené plodmi pravidelne vyrážajú z východnej Európy. A to len preto, aby zásobili kozmetický priemysel surovinou! V prepravných dokumentoch sa tento materiál označuje ako „odpad z potratov“. Je iróniou, že so zárodkami živočíchov sa takto zaobchádzať nesmie. Francúzsky denník Quotidien de Paris nedávno uvádzal reklamu na hydratačný výrobok obsahujúci výťažky z ľudského plodu. Ilegálny trh s ľudskými orgánmi

Televízna stanica BBC informovala, že kedykoľvek je v Číne dopyt po orgánoch na transplantáciu, dôjde k náhlemu zvýšeniu počtu popravených väzňov. Spôsob popravy závisí od potrebného orgánu. Príjemcovia sú zvyčajne vysokí funkcionári Komunistickej strany alebo bohatí cudzinci, ktorí za orgán zaplatia aj 30 000 dolárov (Správy NRL, 17. mája 1995). Bola zvolaná komisia tridsiatich piatich odborníkov OSN, aby preskúmala problém nelegálneho obchodu s detskými orgánmi. Prišli k záveru, že tento jav je bežný na celom svete. V Brazílii každoročne umiera na uliciach 15 000 detí bez domova. Podľa komisie pitvy tiel odhalili, že v 75% prípadov boli vybraté z tela orgány, najpravdepodobnejšie na účely transplantácie. V rozhovore pre časopis Il Giornale (4. septembra 1995) bývalý minister vlády Antonio Guidi potvrdil existenciu dobre organizovaného ilegálneho trhu s ľudskými orgánmi ako aj siete pašovania detí v Afrike, Indii a krajinách bývalého komunistického bloku. Dvaja izraelskí pašeráci detí boli zatknutí v Guatemale, povedal Guidi. Priznali sa, že pašovali deti z Indie do Izraela a USA. Nemocnice nasledovne kúpili ich orgány ako „náhradné časti“ na liečbu chorých detí. Podľa týchto dvoch mužov malo každé dieťa – „ten zvláštny kus tovaru, ktorý mal dušu“ – cenu 75 000 dolárov. V Indii sa mnohé chudobné rodiny rozhodli priviesť na svet dieťa s úmyslom vytvoriť darcu na transplantáciu. Na západe je dopyt najmä po detských obličkách. Niekoľko tisíc dolárov, ktoré rodina dostane za tento orgán, môže na mnohé roky zaistiť budúcnosť iného dieťaťa.


Genocída v srdci Európy

Až do obrátenia na katolicizmus doktor Bernard Nathanson viedol najväčšiu potratovú kliniku v Amerike (vlastne aj na svete). Počas návštevy Poľska 19. októbra 1996 varoval svojich poslucháčov, že legalizácia potratov v Poľsku by bola prvým krokom k hromadnému vyhladeniu mentálne zaostalých detí, starých a zomierajúcich. Skrátka, viedlo by to k vyhladeniu najbezbrannejších a najzávislejších členov spoločnosti. Legalizácia potratov – poznamenáva Nathanson – má za následok znehodnotenie a degradáciu života. „Som tu a prosím poľský národ, aby sa nepúšťal cestou, ktorúsi zvolila Amerika,“ dodal. Skupina sedemsto lekárov, členov organizácie proti eutanázii v Holandsku, tvrdí, že eutanázia sa stala problémom až v roku 1968, keď bol schválený zákon o potratoch. Legalizované zabíjanie nenarodených detí sa stalo prvým krokom dolu klzkým kopcom k všeobecnejšiemu zabíjaniu. V Holandsku je bežné, že chorí, starí a postihnutí sú zabití z „milosti“, zvyčajne bez svojho súhlasu či vedomia. Z dejín vieme, že začiatky eutanázie siahajú do roku 1934, do nacistického Nemecka, kde sa zlegalizovalo zabíjanie telesne i duševne postihnutých . Doktor Richard Fenigsen vykonáva v Holandsku lekársku prax od roku 1968. Vo svojej knihe Eutanázia: Voľba smrti (vydanej v roku 1994) podáva očité svedectvo, že „holandské nemocnice vykonávajú masovú eutanáziu dospelých i detí. A to nielen bez ich súhlasu a vedomia, ale aj bez súhlasu a vedomia ich rodín. Chorí ľudia hľadajú v nemocnici pomoc a očakávajú, že ju tam nájdu. Úplne sa v dobrej viere zveria do rúk profesionálov a tí ich nakoniec zabijú.“ Doktor Fenigsen ďalej poznamenáva, že „pokiaľ bol život nenarušiteľný a medicína zviazaná pevným, nemenným zákazom uškodiť pacientovi, s prísnym postihom previnilca, lekári sa nikoho neopovážili usmrtiť. Akonáhle spoločnosť a súdy zmiernili svoj postoj k eutanázii, lekári najhoršej sorty, len krôčik dopredu pred „svorkou“, začali pôsobiť v tejto „novej lekárskej branži“. A tak sa z lekárov stali fanatickí vrahovia alebo vrahovia „z donútenia“. Doktor Karel Gunner, člen hnutia proti eutanázii, uvádza príklady úplne beztrestného zabíjania v nemocniciach. Holandské združenie pacientov začalo varovať pacientov a ich rodiny, že v nemocniciach sa zabíjajú ľudia bez svojho súhlasu či vedomia. Radí verejnosti, aby sledovala prácu svojich lekárov, no takéto sledovanie je len nepatrné. Doktor Gunner zdôrazňuje, že v Holandsku nahlas protestujú proti eutanázii len katolíci a evanjelici. Média však naďalej obklopujú neprístupným múrom mlčanlivosti tento strašný motor zabíjania ľudí, ktorí sú úplne bezbranní a potrebujú zvláštnu starostlivosť a lásku. Keď ľudia odmietnu morálne postuláty desiatich Božích prikázaní a prijmú etický relativizmus, privodia si na základe svojho bezbožného postoja najhoršie praktické dôsledky. Dôsledkom sú zločiny a zásadné zneužitie slobody. „Keď sa takto demokracia,“ píše Ján Pavol II., „spreneveruje vlastným princípom, mení sa v podstate na totalitárny systém. Štát už nie je ,spoločným domom‘, kde môžu všetci žiť v súlade so základnými zásadami rovnosti, ale pretvára sa v tyranský štát, uzurpujúci si právo disponovať životom slabších a bezbranných, nenarodených detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená len záujem určitej skupiny“ (Evangelium Vitae, 20).


Prevzaté z časopisu Milujte sa!

4. 4. 2011


Umenie a zodpovednosť


Giovanni Papini


1. Ešte do nedávnych čias sa rojčilo o umelcovi, ktorý by bol oslobodený zpod všetkých zákonov, sprostený všetkých pút, morálnej disciplíny a občianskych povinností; o umelcovi, ktorý pozná iba svoju voľnú inšpiráciu a rešpektuje iba svoje myšlienky a vrtochy; ktorý vo svojej samotárskej vznešenosti požíva všetky privilégia a je samovládcom neobmedziteľným, ba skoro satanským.Boli to posledné blúznenia svojvoľnosti romantizmu, ktorý kládol vášeň nad rozum, vzburu nad zákony, titanizmus nad kresťanstvo a chcel namiesto Boha postaviť svoje ja.V skutočnosti umelec, umelec pravý a povedomý, je najmenej slobodným zo všetkých ľudí. Nikto iný, okrem kňaza, nie je obťažený takou zodpovednosťou, ako on. A v tomto poddanstve, slobodne a hrdinsky prijatom, je jeho veľkosť.


2. Všetci ľudia sú zodpovední pred Bohom, ale umelec predovšetkým. Podobenstvo o talentoch sa vzťahuje najmä na neho a slovo talent nie nadarmo sa dostalo do moderných jazykov s prídavkom nového významu celkom duchovného.Stvorenie sveta je prvým Zjavením Boha ľuďom, ostatné sú: Zjavenie napísané (knihy vnuknuté) a Zjavenie vetelené a hovoriace (Boh-človek). Prvou úlohou umelca je, aby pre slebé vnímanie davu urobil zrejmým a jasným toto prvé Zjavenie, zmyslový vesmír. Umelec nemôže pridávať ku kráse krásu, ale svojím podaním a evokáciou skutočnosti v jej podstatných črtách - umenie je výber usporiadaný géniom - má na dav vplyv katartický a zázračný: dáva vidieť slepým, počuť hluchým, dojíma ľahostajných, rozohrieva a niekedy rozpaľuje vlažných.Ľudia si myslia, že poznajú svet, ktorý ich obklopuje, ale v skutočnosti zaujatí súc potrebami života pragmatického a mechanického, poznávajú iba tie jeho znaky a zlomky, ktoré slúžia k najpotrebnejším činnostiam každodenného života.Len umelec vo svojom nepredpojatom pozorovaní poznáva veci v ich mnohotvárnosti, v ich neočakávanej a zázračnej plnosti a môže spraviť účastnými tohto svojho videnia, čo aj nepriamo a len na chvíľu, ostatných ľudí, menej šťastných ako on.Umelec je teda v určitom zmysle povolaný na to, aby bol jedným z objasnovateľov prvého Zjavenia.Umelci sú preto skutočne dokonalými spolupracovníkmi Boha: spolupracovníkmi v plnení jeho vôle osvecovať ľudské duše, spolupracovníkmi prostredníctvom jeho milosrdnej otcovskej láskavosti. ...


3. Každý človek je zodpovedný v hraniciach svojich stykov a svojej moci za blaho svojich najbližších: otca alebo syna, matky alebo snúbenice, priateľa alebo učeníka. Ale nie všetci pociťujú túto zodpovednosť a máloktorí jej činia zadosť, lebo natoľko je rozšírená egománia a to egománia taká slepá, že sa zdá byť nevinnou.Iný, širší základ má však zodpovednosť umelcov. Sú v rade - de jure aspoň, keď nie vždy de facto - hlavných poskytovateľov svetla a radosti ľudskému rodu. Nie sú povolaní utešovať, posilňovať a obšťastňovať len svojich najbližších, ale často celé davy, na šťastie davy nesmierne; davy neznámych, ba často aj generácií, ktoré sa ešte nenarodili. Básnik prebúdya spiacich a rozjasňuje zarmútených; maliar obohacuje naše úbohé vnímanie sveta tým, že odkrýva nové svetlá a vzťahy krásy a zbavuje ich hmly všednosti; sochár zväčšuje našu dedovizeň ľudskosti tým, že tvorí obrazy milovaných a obdivovaných a tým, že očisťuje a povznáša pôvab a silu ľudského tela; architekt zvyšuje spokojnosť a intenzitu našeho žitia tým, že dáva domom správne formy, harmonické línie a zoskupenia a že oslavuje a povznáša ducha, stavajúc majestátne budovz pre veľkých na zemi a pre Pána Vesmíru; hudobník prebúdza driemajúce city, umŕtvené záľuby, reminiscencie na blažené časy, spásonosný smútok, zabudnuté alebo utajené nadšenia a prenáša nás do nadzemského prostredia, kde bolesť sa mení v jasot, kde posmrtná veľkosť už nedesí bojazlivé srdcia živých.Umenie teda povznáša život na vyšší stupeň; zušľachťuje priemerného; pretvára škaredého; zväčšuje veľkého; tvorí nové bytosti; odstraňuje a otupuje úzkostlivosť, sníma rúšku zo zastretého pohľadu; znamená ono objavovanie, prekvapovanie, kriesenie. Preto umenie spôsobuje, že život je hodnejší toho, aby bol žitý, že je podobnejší životu prvotných dní Adama a že je otvorenejší pre božské sľuby a milosti.Umenie takto chápané je aktom milosrdenstva, je zázračným zmnohonásobňovaním zdravého potešenia a čistých rozkoší.Umelec, pokiaľ odstraňuje útrapy ľudí a zväčšuje ich radosti, je vždy v podstate kresťanom, aj keď nikdy nepoznal zakrvavenú tvár Krista.


4. Veľká a ťažká je zodpovednosť umelcov voči národu, ku ktorému náležia. Umenie je univerzálne, ale umelec sa narodil na určitom bode zemegule, dýchal určitý vzduch, pochádza z určitej rasy, má v sebe určitú krv, poznal a tešil sa od časného veku určitým formám, videl určité veci a poznal určité zvyky, vyrástol v určitom osobitnom ovzduší kultúry a duchovnosti, živil sa, aj napriek svojmu odporu, určitými jej vzdialenými, ale teraz už trvácimi tradáciami.Zároveň s povinnosťou voči Bohu a voči ľudskému pokoleniu má povinnosť a záväzky voči svojmu národu. Je nielen umelcom, ale aj občanom a teda v určitom zmysle aj politickým človekom. Nežiada sa od neho, aby vykonával verejné funkcie, ani aby sa miešal do občianskych zápasov, ani aby ašpiroval na vodcovstvo. Celkom inakším spôsobom, takým, ktorý je v súhlase s jeho povahou a jeho nadaním, môže a musí sa zapojiť do práce svojho národa a prispievať k veľkosti svojej rodnej zeme. ...V národe ľahko ochabuje pamäť a vlažnie cit; klesá morálna temperatúra. Umelcom je ten, kto kriesi minulosť, kto roypaľuje nečinných, kto jednostaj zapaľuje ten oheň, ktorý udržuje večnú túžbu odstrániť hrobový chlad.Ale i ďalšie sú zodpovednosti umelca voči jeho ľudu. Ako štátnikom, učencom a vojakom, tak i jemu je zverená úloha privolať na svoju vlasť obdiv druhých národov, ten obdiv, ktorý prináša lásku alebo aspoň sympatiu a teda posilňuje, nepriamo ale mocne, duchovnú prestíž a v dôsledku toho aj práťažlivú silu patričnej krajiny vo svete. A umelcovi je napokon zverené poslanie, ktoré znamená ešte väčšiu zodpovednosť: poslanie zanechať budúcim vekom výraz súčasnej kultúry, kultúry jeho generácie. Pre lenivosť priemerných ľudí, teda väčšiny, slávne činy a výboje sa zabudli; politické zmeny mnohých storočí sa stávajú obyčajnými historickými pojmami, ale pomníky ostávajú, všetko prežijú sochy a básne, maľby a hudobné diela. Budúci, potomkovia i cudzinci, budú posudzovať našu dobu podľa týchto pamiatok a naše obdobie bude pokladané za veľké alebo priemerné podľa toho, čo umelci v tejto periode vytvorili.Strašné to zodpovednosti, také, že nás nútia rozmýšľať a poľutovať tých, ktorí hlúpo posudzujú umenie ako náladovú hru indivídua, ako bohémske dobrodružstvo rafinovaných egocentrických ľudí.


5. Umelec by však nevedel učiniť zadosť týmto zodpovednostiam - takým početným, veľkým a ťažkým - keby nepoznal a keby nepociťoval aj zodpovednosť, ktorú má voči svojej vlastnej duši. Jeho prvou povinnosťou - prvou iba pokiaľ mu dovolí splniť aj všetky ostatné - je to, aby svoju dušu očisťoval, povznášal a obohacoval. Len bohatí môžu rozdávať. ... Umelec, ktorý v sebe cáti hlas Boha, je veľmi náchylný myslieť si, že stojí nad ostatnými ľuďmi. Keby sa totiž nepokladal za vyvoleného tvoriť, objavovať a učiť, nemal by odvahy uskutočniť svoje dielo a vystaviť ho obdivu blážnych. Lenže toto vedomie jeho dôstojnosti, jeho vyššieho určenia, živá jeho pýchu tak, že sa môže z neho stať neľudská a zúrivá príšera.Strašné sú preto nebezpečenstvá, ktorým je vystavené už samé pestovanie umenia a tým potrebnejšia je ostražitosť, ktorá by tieto nebezpečenstvá oddialila. Umelec nemôže byť svätcom, lebo svätec premohol v sebe aj čisté umenie: umenie je prostriedkom, ale on sa povznáša k dokonalej láske voči ľuďom a Bohu priamo. Blahoslavený Angelico vraj prv, než sa pustil do maľovania, sa pomodlil a plakal, myslím však, že nie preto, aby pripravil lepšie dušu na vytvorenie pravdivého obrazu ukrižovaného Boha, ale preto, aby ho Boh sprostil všetkého pokušenia odovzdať sa rozkoši umenia. Nežiadal si inšpiráciu, ale odpustenie.Umelec nemôže byť svätcom a je , ako aj ostatní jeho bratia, vystavený hriechu. Ale musí sa aspoň usilovať, aby zneškodnil všetky tie tiene zla, ktoré sú najviac spojené s umením. Musí sa usilovať, aby sa pre lásku voči všetkým ľuďom povzniesol nad tie vášne, ktoré vzbudzujú v ňom niektoré bytosti, aby sa zachránil pred pýchou, musí svoje diela, aj tie najdokonalejšie, porovnávať s dielami Tvorcu a spomenúť si, že on je jednoduchým tlmočníkom, pokorným kopírovačom, poslušným exegétom a preto v zrovnaní s Prvou Bytosťou trochu viac než nula. ...


Preklad: Jozef Telgársky