Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

17. 2. 2011


Hierarchická koncepcia spoločnosti

Johan Huizinga

Stredoveké politické myslenie je skrz-naskrz presiaknuté predstavou spoločenského zriadenia založeného na rozličných stavoch. Tento pojem stavu nie je zďaleka ustálený. Stav a rád sú takmer synonymné výrazy a označujú veľmi rozmanité sociálne skutočnosti. Obsah pojmu stav sa vôbec neobmedzuje na len na triedu. Vzťahuje sa na každú spoločenskú funkciu, na každé povolanie, na každú skupinu. Bok po boku s francúzskou sústavou troch stavov v kráľovstve, prevzatých Angličanmi len dodatočne a teoreticky podľa francúzskeho vzoru, nachádzame stopy po sústave dvanástich spoločenských stavov, ako tvrdí profesor Pollard. Funkcie či skupiny, označované v stredoveku termínmi stav a rád, sú veľmi rozdielnej povahy. Máme tu do činenia najprv s kráľovskými stavmi, ale jestvujú aj remeslá, stav manželský a panenský, stav hriechu. Na dvore pôsobia "štyri stavy tela a úst" : stolníci, čašníci, krájači a kuchári. V Cirkvi sa rozlišujú kňazské a mníšske rády. A napokon sú tu rozličné rytierske rády. Jednotu hlboko rozdielnych významov tohto slova tvorí podľa stredovekého myslenia presvedčenie, že každé toto zoskupenie predstavuje božskú ustanovizeň, prvok v živom tele stvorenia, ktorý vyžaruje z vôle Bože, tvorí skutočnú podstatu a vlastne sa teší takej vážnosti ako anjelská hierarchia.

Ak stupne spoločenskej štruktúry chápeme ako nižšie stupienky pred trónom večnosti, potom hodnota každého jedného z nich nebude závisieť od ich osožnosti, ale od ich svätosti - čiže od blízkosti k najvyššiemu miestu. Hoci si v stredoveku uvedomovali upadajúcu dôležitosť šľachty ako časti spoločenského organizmu, neovplyvnilo to vtedajšiu predstavu o jej vysokej hodnote, takisto ako prejavy násilníctva a samopaše v radoch šľachty nijako neoslabovali úctyhodnosť tohto stavu. Z hľadiska katolicizmu nehodnosť osoby nikdy nekompromituje posvätnosť inštitúcie. Morálku kléru či úpadok rytierských cností môže človek odsudzovať a pritom ani na okamih nemusí zapochybovať o úcte patriacej Cirkvi alebo šľachte ako takej. Spoločenské stavy nemôžu nebyť úctyhodné a večné, lebo všetky vzišli z vôle Božej. Stredoveká koncepcia spoločnosti je statická, nie dynamická.

***
Boh, vraví kronikár Chastellain, stvoril ľud, aby oral pôdu a prostredníctvom obchodu zadovažoval životné potreby. Kňazstvo stvoril kvôli náboženstvu, šľachtu na to, aby rozvíjala cnosti a zachovávala spravodlivosť, takže skutky a mravy týchto vznešených osôb by mali byť vzorom ostatným. Všetky vyššie povinnosti v štáte prisudzuje Chastellain šľachte, najmä obranu Cirkvi, upevňovanie viery, ochranu ľudu pred útlakom, udržiavanie všeobecného blahobytu, boj proti násiliu a tyranii, zachovávanie mieru.

z knihy Johana Hauzingu: Jeseň stredoveku, Tatran, Bratislava 1990
preklad: Viktor Krupa

10. 2. 2011

Katolícky pohľad na ekonómiu

F.R. Hoare

Dnes vládne všeobecne rozšírené tvrdenie, že ekonómia je kvázi matematická veda a netreba do nej zaťahovať žiadne filozofovanie či moralizovanie. Toto tvrdenie však nie je pravdivé. Iste, veľká časť ekonomického skúmania je čisto technická disciplína, pretože sa usiluje popísať hmatateľnú a technicky uskutočniteľnú metódu dosiahnutia ekonomických cieľov. Konečným cieľom a teda aj predmetom skúmania ekonómie je oblasť takej ľudskej aktivity, ktorou sa človek usiluje naplniť svoje materiálne potreby. Materiálne ciele ľudského života však nie sú v konečnom dôsledku entity morálne indiferentné a preto podliehajú morálnym súdom, pričom sa porovnáva ich zhoda s morálnymi cieľmi ľudského života. Metódy akými sa materiálne ciele dosahujú rovnako podliehajú morálnym súdom, pričom sa porovnávajú s morálnymi štandardami ľudského správania.

Pri katolíckom pohľade na ekonómiu musíme začať od istých právd ktoré v tomto článku nebudeme dokazovať. Predpokladáme existenciu dobrého Boha, ktorému slúžiť je náš najvyšší cieľ, predpokladáme že ľudia majú slobodnú vôľu a vo všetkom čo robia sú zodpovední svojmu svedomiu a Bohu, predpokladáme že prirodzenosť človeka je uspôsobená sledovať istý vzor správania a že pre človeka tento vzor správania pozostáva nie len s fyzikálnych a mentálnych zákonov, ale tiež aj z morálnych zákonov, ktoré neviažu fyzickou nevyhnutnosťou ale morálnou povinnosťou. Nakoniec predpokladáme, že morálne schopnosti človeka, zvané cnosti, ktorými je uschopnený plniť morálne zákony sú vo všetkých ľuďoch rovnaké čo do druhu avšak rôzne čo do veľkosti. Teda každý človek je odvážny, skromný, spravodlivý a pod. avšak v rozličnom stupni, ktorého veľkosť je výsledkom dedičnosti, výcviku a používania či zneužívania tej či onej cnosti. Teda niet človeka čo by nebol aspoň minimálne spravodlivý, odvážny, opatrný a podobne. Toto sú nemenné fakty duchovného usporiadania sveta a človeka. Medzi nimi a technickými otázkami, ktoré rieši ekonómia, je priestor, ktorý je preklenutý nasledovnými siedmimi princípmi.

1) Existencia Boha je začiatočný bod každej ekonomickej úvahy

Nestačí pripustiť len to, že Boh jestvuje, treba aby bolo absolútne jasné, že každé riešenie nejakej ekonomickej situácie s Bohom súvisí a treba ukázať ako s ním súvisí. Ateizmus si sám vystačí ak sa pohybuje v teologickej sfére, ale dochádza mu dych, ak sa pustí do aplikácii svojich princípov v ekonomickom a spoločenskom živote. Síce tvrdí, že svoj ekonomický a politický systém postavil na prirodzenej slobode a ľudských právach bez toho aby odkazoval k Bohu, ale jeho odvolávanie sa na prirodzenú slobodu je pozostatkom katolíckej filozofie, ktorú ateizmus nehanebne využíva. A práve zachovávanie takýchto ideálov odrezaných od ich logického základu a limitujúcich princípov je zodpovedné za ekonomické bezvládie liberálnej éry. Marx nemal problém využiť tento inkonzistentný individualizmus a pomocou hegeliánskej doktríny skonštruovať na jeho základe filozofiu novej spoločnosti, založenú od samého základu na ateizme, ekonomickom determinizme a absolútnom podriadení jedinca triede či spoločnosti. Nemastní neslaní teisti 19. storočia zlyhali v aplikovaní svojich princípov na ekonomické systémy. Marxizmus musí byť konfrontovaný s teizmom, ktorý preniká celé ekonomické myslenie a s ekonómiou ktorá je teistická od začiatku.

2) Fundamentálne ekonomické zákony sú morálne zákony

Ľudia sú morálne zodpovední za svoje skutky v každej oblasti a ekonomická sféra nie je výnimka. Teoretici ekonómie v stredoveku vedeli, že táto veda je primárne o tom, ako sa má človek správať k iným. Preto sa najskôr zaoberali správaním človeka a až potom s tovarom, peniazmi a ich akumuláciou. Zdôrazňovali hriešnosť hrabivosti a zneužívania núdze iných pre vlastné obohatenie. Tvrdili, že remeselník má morálnu povinnosť pracovať dobre, zdôrazňovali, že mzdy a ceny musia byť spravodlivé a tak ďalej. V druhej polovici 18. storočia začali ekonómovia otvorene presadzovať teóriu, že človek musí sledovať výlučne svoje ekonomické záujmy. Snažili sa prepašovať túto tézu do morálnych systémov tvrdiac, že ekonomická uniformita pochádzajúca z takého zjednodušenia motívov, konštituuje prirodzenú harmóniu. Prakticky však odsunuli ekonómiu do separátneho oddelenia, mimo morálku do džungle riadenej sloganmi ako "biznis je biznis". V ďalšej fáze liberalizmu sa problematické ekonomické zjednodušenia stali neúprosnými zákonmi, proti ktorým sa neoplatí rebelovať. Marx do toho priniesol nový vietor, prezentujúc tento ekonomický systém ako okamžitý stav vyvolaný dávno determinovaným historickým procesom, ktorý neomylne napreduje a raz vyústi do komunizmu. Tento druhý princíp vykorení všetky podobné herézy. Pochybenia v ekonomickej oblasti sú pochybeniami morálnymi a len dôslednou aplikáciou morálnych princípov možno vybudovať dobrý ekonomický systém.

3) Podstatné morálne práva a povinnosti človeka pramenia z jeho prirodzenosti a nie zo štátu človeka stvoril Boh, nie štát, takže základné morálne práva a povinnosti, ktoré človeku priznávame závisia na Bohu.

Štát nesmie do nich nijako zasahovať. Štát môže vytvárať sekundárne zákony, povinnosti a práva, ako právo na dôchodok, povinnosť dať prednosť vozidlám na hlavnej ceste a ak sú tieto v súlade so všeobecnými morálnymi princípmi a večným morálnym zákonom, sú pre občana morálne záväzné. Pokiaľ však štát vydáva zákony, definuje práva a teda úraduje v morálnej oblasti, ako náhle je v rozpore s morálnymi princípmi a večným zákonom, jeho nariadenia nie sú platné. A preto všetky ekonomické a politické práva a povinnosti a zároveň plynú z fundamentálnych morálnych povinností a práv, ktorými sú v tejto oblasti:

- právo na seba zachovanie a zabezpečovanie si obživy na primeranej úrovni a právo prístupu k prostriedkom, ktorými sa toto dá uskutočniť.
- právo a povinnosť rodičov na výchovu svojich detí (zodpovedným spôsobom) v rodinnom kruhu a právo prístupu k prostriedkom, ktoré to umožňujú
- povinnosť zachovávať spravodlivosť a lásku vo vzťahu k blížnym, nevynímajúc oblasť obchodu a priemyslu a právo (v politicky usporiadanej spoločnosti) byť chránený zákonom pri plnení tejto povinnosti
- právo zúčastňovať sa aktívne života v hospodárskej oblasti pre zaistenie si telesného a duševného rozvoja.

Všetky tieto práva súvisia s ekonomikou, pretože potrebujú nejaký ekonomický systém poskytujúci príležitosti a možnosti pre plnenie uvedených práva a povinností.

4) Ekonomická spravodlivosť sa najlepšie dosiahne v systéme postavenom na nezávislých jednotlivcoch.

Podstata tejto tézy spočíva v zabezpečení možnosti, trvalo užívať svoje vlastnícke právo v kontexte svojho hospodárskeho postavenia, pričom prioritou je zaistenie čo najväčšej možnej miery nezávislosti jednotlivca, na iných ekonomických činiteľoch. Osoba, vlastniaca nejakú trvalú ekonomickú istotu má možnosť domáhať sa uznania svojich morálnych práv v akejkoľvek obchodnej dohode, ktorú urobí. Na viac, ak jej ekonomická istota je daná vlastnením výrobných prostriedkov, stane sa menej závislou na hospodárskych kontraktoch s inými jednotlivcami či štátom, stane sa menej závislou na rôznych okolnostiach a teda bude pod menším tlakom konať v pracovnej oblasti proti svojmu svedomiu, naopak, bude mať lepšiu príležitosť využiť svoj pracovný život pre morálny rast. Osoba, ktorá je v hospodárskej tiesni a nevlastní žiadnu hospodársku istotu, je odkázaná na uzatváranie dohôd s inými a nútená zabezpečiť si obživu pristupuje často krát na nevýhodné či dokonca nemorálne podmienky. Maximálny stupeň hospodárskej sebestačnosti a stability je zabezpečený vtedy, ak rodina vlastní pôdu, ktorú kultivuje a obrába a tak si zabezpečuje uspokojenie primárnych materiálnych potrieb. Nie je nevyhnutné, aby v takomto prípade šlo o plné vlastníctvo. Sú spôsoby držby pôdy, ktoré zabezpečujú držiteľovi istotu, že pôdu môže užívať napriek tomu, že nie je jej plným vlastníkom. Tento spôsob je možné v istom rozsahu aplikovať aj na výrobné prostriedky industriálneho veku.

Vskutku, absolútne vlastníctvo sprevádzané právom na neobmedzené hromadenie ďalších statkov môže a často krát aj obráti človeka proti mravným cieľom a dôvodom, pre ktoré právo vlastniť majetok vôbec jestvuje. Oslabuje vlastníkov zmysel pre povinnosti, ktoré sú s vlastnením spojené a neraz ho ženie k potláčaniu práv iných osôb na vlastnenie svojho majetku. Cieľ súkromného vlastníctva je najlepšie dosahovaný a najmenej narušovaný vtedy, ak sú statky, úmerne ich úlohe, distribuované medzi čo najväčším počtom ľudí. Hlava rodiny má vlastniť, alebo mať zaistený prístup k tomu, čo jeho rodina potrebuje, aby si mohla zabezpečiť živobytie. Takýmto spôsobom sa majetok a jeho vlastnenie stáva poistením morálnych práv v hospodárskom usporiadaní spoločnosti a základom pre skutočnú industriálnu demokraciu a bratskú solidaritu. Pravý opak dosiahneme, ak je ekonomický status jednotlivca priamo závislý na štáte. Štát je dôležitý pri ochrane vlastníctva, ktoré zaisťuje občanom ich hospodársku nezávislosť, ale je neprimerané a očividne nefungujúce, ak sa štát pokúša nahradiť toto reálne vlastníctvo vlastnými, väčšinou fiktívnymi zárukami. Takto štát redukuje občanov na obyčajných otrokov seba samého, neschopných sa o seba postarať a očakávajúcich neprestajnú starostlivosť štátu.

5) Vzorec života hospodárskej jednotky je najlepšie regulovaný vtedy, ak je štát zostavený zo spontánne vzniknutých samostatných skupín, ktoré plnia rôzne ekonomické funkcie.

V spoločnostiach, v ktorých má väčšina občanov v rozumnej miere zabezpečenú hospodársku situáciu, ich prirodzený zmysel pre spravodlivosť a ich inštinkt správať sa solidárne zaisťujú, že dodržiavanie morálnych práv a povinností v rámci spoločného života nie je nadmieru porušované. Dnešné štáty však narástli do takých rozmerov, že občania sú od seba v hociktorom aspekte, ktorý nás napadne, veľmi vzdialení. Ich hospodárske vzťahy sú príliš komplikované a v zásade nepriame, takže stratili pojem o tom ako sa správať jeden k ruhému.
Liberalizmus 19. storočia dovolil ľuďom sledovať svoje individuálne ciele s minimálnym ohľadom na morálne či spoločenské normy, naivne sa domnievajúc, že v dlhodobom horizonte to povedie k mravnej aj ekonomickej harmónii. V skutočnosti to spôsobilo mravnú a ekonomickú anarchiu a v reakcii na túto anarchiu sa štát pokúsil zaviesť poriadok dôsledným plánovaním každého aspektu ekonomického, sociálneho ba i morálneho života človeka a prevalcoval mravné práva jednotlivca svojim vlastným morálnym zákonom.

Vo veľkom štáte je prakticky nemožné neupadnúť do jedného z týchto extrémov (anarchia alebo štátna diktatúra), pokiaľ sa neustanovia nejaké sprostredkujúce skupiny, stojace medzi jednotlivcom a štátom. Každá z nich musí byť zložená z jednotlivcov, ktorí sú v skutočnom
kontakte a majú spoločné ciele, spoločne plnia v spoločnosti svoju zvláštnu úlohu. Všetci tí, ktorí sú zainteresovaní v jednom priemyselnom odvetví, v jednej profesii, v jednom zvláštnom zameraní, v jednej rodine, v jednom meste, tvoria takú skupinu a tieto skupiny
spojené dokopy reprezentujú celkovú ekonomickú a sociálnu aktivitu spoločnosti. Interné usporiadanie a činnosť takejto skupiny v technickej i morálnej sfére je potom riadená len v rámci tejto skupiny, tými, čo sú osobne zainteresovaní. Vzťahy medzi skupinami sa upravujú na vyššej úrovni v orgáne, rade, koncile či sneme, kde majú zastúpenie všetky dotknuté skupiny. Absolútne podstatné však je, aby tieto skupiny vznikali spontánne a žili svoje vlastné životy, nesmú byť zakladané a riadené štátom. Potom sa stanú len štátnymi nástrojmi, tak ako v Mussolliniho Taliansku.

6) Ekonomický systém najlepšie slúži svojmu skutočnému cieľu vtedy, keď sa jeho ciele definujú v pojmoch tovaru a služieb a nie v peniazoch.

Tovar a služby musia byť v každom prípade skutočným základom každej, aj tej najprepracovanejšej monetárnej ekonomiky, ktorá si v dlhodobom horizonte neudrží dôveryhodnosť, ak za ňou nie je niečo hmatateľné. Ale ani to nestačí, aby zabránilo ľuďom rozmýšľajúcim v peňažných pojmoch uchýliť sa mimo morálne a materiálne skutočnosti. Napríklad v monetárnej ekonomike "pozitívna obchodná bilancia" znamená, že krajina viac tovaru exportuje ako importuje. Alebo je prípustné, aby milióny chudobných, ktorých krajiny majú bohaté zásoby prírodných zdrojov a dostatok nevyužitých ľudských síl, hnili v biede v nečinnosti a bez zamestnania len preto, že z ich práce nemožno momentálne vyťažiť žiadny peňažný profit. Peniaze sú bezpochyby potrebné aj v najjednoduchších komunitách, aby sa preklenula medzera medzi výrobou tovaru a uspokojením dopytu. Teda ak robotník nevyrába to, čo potrebuje, potrebuje svoj produkt zameniť za iný, čo je možné za istých okolností priamou výmenou, ale vždy je to možné vymeniť za peniaze. Takisto, ak produkcia nejakého tovaru začína skôr ako sa začne predávať, vtedy je potrebné vyplatiť robotníkov v peniazoch. Problémom dnešných ekonomických teórii však je, že túto medzeru chápu ako súčasť prirodzenosti. Výsledkom toho je, že sa oddeľuje človek od prostriedkov, ktorými svoju prácu vykonáva, od ovocia, ktoré táto práca prináša a práca samotná sa z uvedomelej a cieľavedomej aktivity mení na predajný artikel. Medzinárodný obchod, ktorého cieľom pôvodne bolo priniesť do krajiny vzácny tovar, ktorý sa v danej krajine nedal získať, sa zmenil na modlu, kvôli ktorej sa celé národy špecializujú na produkciu tovarov, ktoré doma vôbec nepotrebujú a nedokážu sami seba zásobiť základnými vecami, ktoré potrebujú pre prežitie. Peniaze sa viac nepovažujú za obyčajný nástroj pre výmenu komodít, ale samé sú komoditou, ktorá sa potom predáva a kupuje aby zarobili ďalšie peniaze. A toto je príčina podstatne nemorálneho spôsobu tvorby zisku. Nemorálnosť pramení v zvrátenom použití prostriedku ako cieľa. Navyše to má na svedomí umelé zväčšovanie medzery medzi produkciou a uspokojením dopytu, ktorú treba plátať ďalšími a ďalšími peniazmi. Každý priemyselný projekt je dnes financovaný pôžičkou, ktorá je zaťažená úrokom, v obchode vládne organizovaný hazard s očakávaným a skutočným profitom. Vzniklo celé nové odvetvie obchodu, ktorého zisk pramení v závislosti spoločnosti na peniazoch. A keďže peniaze prenikajú všetkým, je s nimi spojená moc väčšia než si osobuje štát. Peniaze, ktoré sa stali meradlom každej transakcie sú však na túto úlohu mravne diskvalifikované. Tisíc euro je tisíc euro či už pochádzajú z dobrej práce alebo z podvodu, v núdzi i v luxuse, v tovare, ktorý reaguje na dopyt, alebo v tovare, pre ktorý musí byť dopyt len umelo vytvorený. Nie je žiadny dolný ani horný prirodzený limit hodnoty peňazí, tak ako napríklad je prirodzená hranica plochy pôdy, ktorú dokáže rodina efektívne obrobiť, resp. úrody, ktorú dokáže hektár zeme priniesť, alebo koľko uhlia možno v danej bani vykopať a preto peniaze prinášajú neobmedzené možnosti nespravodlivej distribúcie majetku. Spolu s ich výnimočnou inštrumentálnou efektivitou, s rozsiahlymi možnosťami ako manipulovať s ich hodnotu a najmä s mocou, ktorá je s nimi spojená sú zároveň predmetom neobmedzenej hrabivosti.

7) Správna miera pre produkciu a spotrebu je daná prirodzenými potrebami človeka ako spotrebiteľa a producenta a nie ziskom, monetárnymi machináciami či schopnosťou predávať.

Výroba i spotreba majú svoj účel a až donedávna až na pár jedincov nemal nikto potrebu svojou produkciou prekračovať prirodzené potreby spotrebiteľa. Výrobné kapacity neprekračovali možnosti spotreby. Možnosti mechanizovanej výroby a masovej produkcie enormne zvýšili produkčnú kapacitu, avšak bez zodpovedajúceho nárastu spotreby. Iste, sú ľudia, ktorých spotreba je neobmedzená, ale priemerný človek žijúci v priemerných pomeroch ma pomerne obmedzený objem tovarov a služieb, ktoré dokáže spotrebovať. Keďže výrobná kapacita prevyšuje spotrebu, stáva sa produkcia silno špekulatívnou a závisí na umelom zvyšovaní dopytu reklamou, obchodníckymi trikmi a monetárnymi technikami. Zvyšovanie dopytu nie je riadené len samotnými obchodníkmi ale propagandistami, ktorí tvrdia že zvyšovanie spotreby je ideál. Umelé zvyšovanie dopytu je zodpovedné za veľké finančné nezrovnalosti a prinieslo morálnu katastrofu. Položilo prostriedky nad cieľ a prevrátilo správne poradie hodnôt. Prostriedkom je masová výroba, kvantita má prednosť pred kvalitou a materiálno pred duchovnom. Navyše celý proces prevracia ľudskú prirodzenosť nie len na mieste producenta ale aj konzumenta. Stroje nie sú vo svojej podstate ani zlé ani dobré, ale mechanizácia a všeobecné zavedenie mechanizovaných metód eliminovalo ľudský prvok a viedlo nevyhnutne k popretiu samotného účelu, pre ktorý bola mechanizácia zavedená. Eliminovala sa remeselná zručnosť, eliminovali sa malé hospodárske jednotky, eliminoval sa ľudský spôsob práce a po človeku za pásom sa žiada, aby pracoval ako automat, zaviedla sa otrocká disciplína vo fabrikách, kde sa so zamestnancami zaobchádza ako so stádom dobytka.

z originálu The Catholic View of Economics

preložil a upravil Jozef Duháček

7. 2. 2011


Postavenie ženy v spoločnosti

Franz Spirago

Z posledného príkazu židovského Desatora (Nepožiadaš domu blížneho svojho, manželky, služobníka, dievky, vola, osla, ani ničoho čo jeho je, 2. Mojž. 20,17) vysvitá, že žena u Židov bola považovaná za domáce náradie (podobne ako otrok u Aristotela, pozn. B.M.). Cirkev kresťanská teda, aby úctu voči žene pozdvihla, rozdelila tento príkaz, daný na hore Sinai, na dve osobitné prikázania.

1. Kresťanstvu ďakuje žena za svoje čestné postavenie

Žena u pohanov bola a je najviac otrokyňou muža. Tam nachádza sa ešte teraz v najväčšej biede. Veď pohania hľadia na ženu ako na predmet zmyselného pôžitku. Ba Číňania a iné pohanské národy sú toho názoru, že žena nemá dušu a stojí na rovnakom stupni so zvieraťom. Z toho dôvodu sa u nich ženská mládež nevzdeláva duchovne, ale len telesne. Dievčatá, ktoré sú na vydaj, predávajú sa ako tovar. Preto východní kupci s dievčatami sú tak drzí, že ešte dnes cestujú po našich európskych štátoch a vábia dievčatá, aby ich predali ( písané koncom 19. storočia, ale zdá sa, že veľa sa nezmenilo, skôr naopak, v médiach sa rozmnožili hlupane, hojne dotované z demo-liberálnych sýpok, ktoré presviedčajú iné hlupane, aké je veselé a príjemné byť ženou v Oriente, pozn. B.M.). Žena u pohanov dáva sa niekedy i do prenájmu, zálohy, daru a p.; v rodine nemá nijakého práva, môže pre najmenšiu príčinu byť mužom prepustená alebo zabitá a jej nevernosť sa trestá smrťou. Naproti tomu niet pokuty za nevernosť mužovu. Niekde je žena celkom vylúčená zo verejného života. Pomyslime len na háremy u mohamedánov. Keď zmizne krása ženina, nemá táto nijakej ceny; neujíma sa jej nikto. Následkom tohto nevšímania si ženy, panujú u pohanov mnohé ukrutné obyčaje: tak u Indov musí žena, ktorej muž umrel, postaviť sa na tú istú hranicu z dreva, kde sa páli mŕtvola zomrelého manžela (prax dodnes v Indii vykonávaná a pred svetom zatajovaná, napriek tzv. oficiálnym zákazom. pozn. B.M.) U Číňanov zas sami rodičia určujú manžela svojej dcére a dievča sa nesmie ani len ozvať proti tomu. Aký biedny je teda osud ženy u pohanov!

Avšak kresťanstvo podstatne napravilo toto smutné položenie ženy. Žena medzi kresťanmi, aj keď má byť mužovi podriadená a poslušná, pokladá sa predsa za rovnorodú družku jeho a má takú istú cenu, ako muž. Preto hovorí sv. Pavol, že v Kristu niet rozdielu medzi mužom a ženou (Gal. 3, 38). Manželstvo podľa kresťanského náboženstva je jednotné a nerozlučné; následkom toho nedovoľuje sa ani mnohoženstvo, ani prepustenie platnej manželky. Povážme, že aj úcta k Matke Božej sprostredkujúco k tomu prispieva, aby vážnosť ženy a úcta voči nej bola vyzdvihnutá.

V súčasnosti sa zhoršilo postavenie ženy. Príčinou toho je nezachovávania kresťanských zásad, menovite lakomstvo mnohých zamestnávateľov, ako aj náchylnosť k neviazanosti a záhaľčivosti u žien.

Nezachovávanie kresťanských zásad veľa zavinilo, že sa položenie ženy zhoršilo. Keď totižto ženská práca býva oveľa lacnejšia, nuž mnohí zamestnávatelia zapovrhujú mužské pracovné sily a upotrebujú k práci takmer len dievčatá a ženy. Pretože mladé devy, keď si môžu skoro zarobiť peniaze, stanú sa nezávislejšími od rodičov a tak ľahšie môžu viesť slobodný a neviazaný život, nuž rady prijímajú nájomnú prácu. Samozrejme, že ich často aj bieda núti k továrenskej práci.
Ženská práca prináša spoločnosti nesmiernu škodu. Následky ženskej zamestnanosti sú: Rozháranosť (narušenie) rodinného života; domácnosť mení sa na obyčajnú nocľaháreň, zanedbaná výchova detí, pribúdanie ženských ochorení, úmrtnosť detí, slabosť potomkov, veľké znemravnenie (pretože sa žene často kladú nástrahy, ktorým neujde). A čím viac žien ide do práce, tým viac mužov ostáva bez nej. Následne tým menej mužov je v stave oženiť sa a slušne zaopatriť ženu v manželstve.
Práve tak zhubne, ako ženská práca, pôsobí zas z druhej strany náchylnosť k záhaľčivosti u majetnejších žien. Zmenené dobové pomery samozrejme mnoho zavinili, že toľko žien zostáva bez činnosti. Ak predtým najviac vecí potrebných v domácnosti vyhotovovali ženy (šitím, vyšívaním, tkaním, pradením a p.), tak by dnes, keď také veci následkom činnosti priemyselnej (strojovej) sú oveľa lacnejšie, bolo márnotratnosťou, keby ich zhotovovali samy. Okrem toho dnes mnohé ženy, ktoré si musia odoprieť radosti rodinného života, už samo sebou trpia nedostatkom zamestnania. No hoci by dnes žena mala menej práce v domácnosti, než predtým, predsa na záhaľčivosti žien má veľkú vinu i baženie za pôžitkami, ktoré sa za našich čias tak veľmi vzmáha. Terajšie dievčatá považujú manželstvo za akúsi opatrovňu, kde bez všetkej práce a starosti môžu len požívať. Preto vidíme, že mladé panie, zdravé ako orech, držia si pestúnky, prechádzajú sa celý deň vyfintené alebo robia návštevy, miesto toho aby viedli domácnosť a vychovávali deti. A mladé dievčatá, namiesto toho aby sa učili práce, ktoré neskôr ako gazdiné budú potrebovať, učia sa iba to, ako sa majú stať obľúbenými v spoločnosti, teda tancovať, fintiť sa, moderné reči, klavír, spev a p. Ich mladé roky nie sú vlastne nič iného, ako pracovité zaháľanie. Následkom tejto záhaľčivosti sú potom i telesne slabé a neduživé, pričom ich slúžky, ktoré pracujú, bývajú silné a zdravé. Aj ohľadom praktických vedomostí v domácom hospodárstve stoja slúžky oveľa vyššie, než mnohé terajšie dievčatá z majetných rodín. A tak je len pochopiteľné, že muž v týchto pomeroch netúži po manželstve; radšej zostane slobodný, než by si zavesil na krk taký nádherný tovar. Odtiaľ pochodí, že je stále menej dievčat, ktoré by v manželstve mohli nájsť zaopatrenie, k čomu predsa hlavne sú určené.

Vlastným povolaním ženy je, aby pôsobila ako matka; lebo k tomu je od prírody najviac uschopnená a náchylná.

Z tej príčiny už Židia a mnohé pohanské národy za šťastné považovali dievčatá, ktoré sa vydali a z ktorých manželstva pochádzali dietky. Pokladalo sa žene za hanbu, ak nedosiahla tohto cieľa. Že žena už od prírody je povolaná na matku, na to poukazuje už jej telesný tvar.
... Mimo toho žena k tomu účelu dostala od prírody i zvláštne duchovné dary. Ona má síce tie isté schopnosti, ako muž, avšak isté schopnosti pravidelne sa u nej vyvíjajú viac alebo menej než u mužov. Príčina toho má sa najviac hľadať v tom, že sa telesné ustrojenie u ženy i vzťahom na sústavu kostí, svalov a zmyslov líši od mužského. Táto rôznosť tela vplýva podstatne na duchovný život ženy. Je preto citlivejšia, útrpnejšia, milosrdnejšia, dobrotivejšia, nábožnejšia než muž. Pritom má živšiu obrazotvornosť, je teda čulejšia a veselšia, mravne útlejšia a svedomitejšia. Žena baží za istým miestom, kde by bola doma a pokojne vykonávala svoju činnosť; svetom ženy v istom ohľade je teda dom. Žena je i trpezlivejšia než muž, preto s väčšou stálosťou znáša telesné bolesti, skrátenie spánku a iné priekory. Všetky menované vlohy celkom mimoriadne uschopňujú ženu k vychovávaniu detí. K akému povolaniu je žena náchylná od prírody, ukazuje sa už za mladi. ...


A keď dievča narástlo, jeho snaha smeruje k manželstvu. Žiada si byť „pod mocou muža“. (1. Mojž. 3, 16) Preto hľadí dľa možnosti zapáčiť sa mužovi, bohužiaľ často na úkor zdravého rozumu a na škodu zdravia. Ostatne vezmime do úvahy, že žena už od prírody má mnohé dary, ktoré ju robia ľúbeznou a pôvabnou. Tak útlu telesnú postavu, jemnejšiu pokožku, okrúhlejšie podoby údov, láskavejšie ťahy na tvári, okúzlujúce oči, jemný úlisný hlas, okrasu vlasov, obratný pohyb, veselú letoru atď. Tak teda sama príroda popudzuje ženu k manželstvu. Avšak, niet pravidla bez výnimky. Veď stáva sa tiež, že Boh niektoré dievčatá povolá nie k manželstvu, ale k životu panenskému. ...

Úplne postavenie ženy na roveň mužovi nemožno dopustiť, lebo žena má iné vlohy, než muž a je len pomocnicou jeho.

Úplne postavenie na roveň s mužmi žiadali ženy po prvý raz počas francúzskej revolúcie. Vtedy žiadali ženy nielen takú mzdu za prácu, ako muži, nadprávo na isté ženské práce, právo voliť a byť volenými do zákonodarstva, ale v šialenosti svojej i pripustenie ku všetkým občianskym i vojenským úradom, zavedenie mužského obleku pre ženy, odstránenie gramatických rozdielov v jazyku ohľadom pohlavia a p. Pritom na strane žien nebrali sa do úvahy nijaké medze slušnosti (vykonávali i verejné vojenské cvičenia žien), tak že ich snahy vyvolali všeobecný odpor, posmech a konečne rozhorčenie a odpor na strane štátu. Pohyb žien vznikol v 19. storočí, keď sa zavedením strojov zmenili dobové pomery. Ženy, ktoré si predtým samé zhotovovali veci k domácemu vystrojeniu (i dcéry cisára Karla Veľkého sa venovali vlnárskej práci, pradením, tkaním a p.) sú teraz z ohľadov sporivosti prinútené kupovať tovar. Takto ženy majú doma oveľa menej práce a následne, ak vo fabrike nechcú pracovať, len priľahko upadajú do záhaľčivosti. Záhaľčivosť a nedostatok zamestnania vždy má za následok rozhorčenosť a omrzenosť života. Preto v poslednom čase vznikol pohyb žien k napraveniu ich postavenie. ... Avšak ženy žiadajú viac, než sú oprávnené žiadať. Ony totiž vystupujú s požiadavkou, aby všetky hranice medzi mužskou a ženskou činnosťou boli odstránené a žena úplne postavená na roveň s mužom. Ale vyplnenie tejto požiadavky nemožno dopustiť. Lebo tu už príroda, teda vôľa Stvoriteľova určila hranice. ... Ostatne už vonkajšok ženy poukazuje na to, že kruh jej pôsobenia rôzni sa od toho, aký má muž. ... Lebo muž má nad ženou telesnú prevahu. I vonkajší zjav a vystupovanie muža (chôdza, hlas, pohľad, brada) poukazuje na to, že je „pánom“ a má prednosť.

Úplnému postaveniu ženy na roveň s mužom sa protiví aj kresťanské náboženstvo, lebo toto učí , že žena je pomocnicou muža. Sám Boh totiž určil pred stvorením Evy, že mužovi chce „učiniť pomoc.“ (1. Mojž. 2, 18) A sv. Pavol: „Nie je muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža.“ (1. Kor. 9, 11) Že žena je mužovi k službe, to nie je pre ňu nijaká hanba, ani poníženie. Lebo veď žena vlastne nie je podriadená jednotlivcovi, ale vôli Stvoriteľovej a blahu spoločnosti ľudskej. Aj štátni úradníci, ba i samotní panovníci sú vlastne len k službe iným a k blahu spoločnosti. Právom teda hovorí Goethe: Nauč zavčas ženu slúžiť dľa svojho určenia, lebo len slúžením konečne dôjde k panovaniu.“ Žena teda nemá vystupovať samostatne, ale má stáť, iba pomáhajúc, po boku muža. Kresťanské náboženstvo žiada ďalej od ženy poddanosť a poslušnosť voči mužovi (Ef. 5, 24; 1. Pet. 3,1). Ostatne žena v Cirkvi kresťanskej je vylúčená z úradu učiteľského i kňazského, teda postavená niže mužov. Je teda zrejmé, že celkové zrovnoprávnenie žien s mužmi odporuje nielen prírode ale i kresťanstvu.

Prevzaté z Katolíckeho katechizmu, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1907

3. 2. 2011

Revoluční doktrína (3. část)

Pierre Gaxotte

Pokrok, jehož bylo dosaženo v oblasti vědy i v životní úrovni společnosti, nahrával tomuto všeobecnému poblouznění. Ne z toho důvodu, že by věda dávala pohádce o blažené přirozenosti pokřivené lidskými zákony nějaký pevný základ, ani ne proto, že by tehdejší vědci a vynálezci, s výjimkou d'Alemberta, byli vyznavači filozofických sekt. Ani v nejmenším. Nicméně, pohled na tolik dosud neznámých strojů a nových vědeckých objevů dostatečně omámil ignoranty a literáty. Oslepeni tímto obrazem došli k závěru, že žijí v neobyčejné době, že vše, čeho bylo dosaženo nebo co bylo řečeno před nimi, nemá žádnou hodnotu, a proto je projevem osvícenosti pohrdat minulostí.

Škoda námahy Tainovy, který se snažil dokázat, že Voltaire, Diderot, Rousseau a jejich přátelé byli skutečnými lidmi vědy. Voltair se honosil přetvářející myslí, ale jeho pracovna v Cirey byla výtvorem představivosti paní du Chatelet, která by na jejích troskách mohla stejně dobře vystavět železnou huť nebo kapli, podle toho, zda by bylo v módě hutnictví či zbožnost. Montesquieovy pokusy vyvolávají shovívavý úsměv, neboť nejdůležitější z nich spočíval v potápění hlavy kačeny do vody a sledování, kolik času zabere, než pojde z nedostatku vzduchu. Co se týče Diderota a Rousseaua, tak první byl pomateným samoukem a vědecké vědomosti druhého byly nanejvýš skromné.

Myšlení vskutku osvícené, nezávislé, rozumné, prosté nadutosti se téměř míjí s filozofickým směrem roku 1750. Pro takové myšlení jsou hypotézy toliko dočasnou konstrukcí, která na základě zkušenosti umožňuje shrnout do daného schématu skupinu jevů vykazující společné rysy. Zkušenost pro něj zůstává nejvyšším arbitrem. Žádná, i ta nejpřitažlivější teorie, nemůže obstát před přísným soudem experimentu. Tehdejší filozofové však nikdy nepoužívali metodu závislosti podmětu na předmětu. Kdyby tak činili, odsoudili by sami sebe. Leč díky krasořečnickému sentimentalismu, v němž se utápěli, se filozofové oné doby stali neschopnými pozorovat jevy a otupěli vůči výsledkům zkušenosti. Proti moudrým a významným Buffonovým tvrzením o vzniku usazenin postavil Volatire nesmírně hloupé argumenty, a pokud si pohrával s rekonstrukcí Spallanzaniho pokusů s hlemýždi, tak to dělal jenom proto, aby napsal pamflet proti mnichům a náboženství pod názvem „Hlemýždi důstojného otce L'Escarbotiera“.

Údajný otec L'Escarbotier, kazatel a kuchař velkého kláštera v Clermont, píše smyšlenému otci Eliášovi , bosému karmelitánovi a doktoru teologie, tato slova: „Byly doby, kdy se mluvilo jenom o jezuitech, dnes se mluví jenom o hlemýždích. Na vše přijde řada, avšak hlemýždi bezesporu přetrvají déle než jakýkoli z řádů. Neboť je zřejmé, že kdyby se uřízly hlavy všem kapucínům a karmelitánům, pak by nemohli přijímat novice, zatímco hlemýžď, jemuž byla oddělena hlava, obdrží od přírody po měsíci novou… 27. května, v poklidný den o 9. hodině ranní jsem uřízl hlavy, včetně čtyř tykadel, dvaceti nahým hlemýžďům barvy zlatohnědé, jakož i dvanácti v ulitách. Osmi hlemýžďům jsem rovněž uřízl hlavy, avšak mezi tykadly. Po patnácti dnech začaly dvěma mým hlemýžďům hlavy dorůstat, už jedli, a čtyři jejich tykadla započala klíčit… Často jsem to zmiňoval ve svých kázáních, kde jsem ony hlemýždě mohl přirovnat snad jen ke sv. Dionýsiovi, který nesl svou uťatou hlavu v rukou celé dvě míle, cituplně ji líbaje. I když pověst o sv. Dionýsiovi obsahuje teologickou pravdu, tak událost s hlemýždi představuje pravdu vědeckou, pravdu hmatatelnou, již můžeme potvrdit na vlastní oči. Příběh sv. Dionýsia je zázrakem pouze jediného dne, zatímco přirozenost hlemýžďů je zázrakem stále se opakujícím…“

Toto bezesporu vtipné vyprávění má podle všeho jen málo společného s bádáním „skutečného vědce“, jak Voltaira nazývá Taine, když tento žert zmiňuje.

Filozofové ve skutečnosti vědu, neseznámivše se pořádně s jejím tehdejšími výdobytky, přehnaně vychvalovali, aby z ní čerpali důkazy proti tradici, katolickému náboženství, dějinám a moci. Místo toho se vášnivě a vytrvale věnovali vzdáleným vědám, jmenovitě čisté matematice a nebeské mechanice, jejichž dedukční metodu přenesli na politickou a společenskou půdu a snažili se jí lopotně dokázat nedokazatelnou teorii o vrozené lidské dobrotě.

V letech 1751 až 1772 „Encyklopedie“ všechny tyto názory a snahy sjednotila proti společnému nepříteli: kritiku monarchie a jejích intelektuálních opor, ateismus, smyslnost, hymny na počest 18. století jakožto éry osvícení [lumière] a pokroku, hospodářský liberalismus, odsouzení civilizace a obranu vybájených vztahů na zemi, které všem lidem zajistí rovnost práv a majetku, a nakonec podrobný a obšírný popis strojů a řemesel. K této nejpečlivěji zpracované a nejpřínosnější části „Encyklopedie“ bylo připojeno jedenáct svazků rytin. Měla sloužit jako paraván zastiňující zbytek.

Rousseau neměl encyklopedisty rád. Zranili jeho sebelásku a k některým jejich naukám pociťoval odpor. Rozcházel se s nimi také v zásadním pohledu na věc, neboť to byl přeci jeho génius, kdo oděl revoluční mystiku do lesku a dal jí sílu dobývat mysl lidí.

Od narození nešťastný Rousseau, bez rodiny a přátel, zkažený do morku kostí svými prvními milostnými pletkami, soužený vnitřním nepokojem, který se nakonec zvrhne v šílenství, přijel do Ženevy, jedné z bašt reformace, kde „po dvě století vířily rozličné spisy šířící rozklad“. Aby pro své výbuchy nenávisti, vzpoury, nepokoje a zkázonosný chtíč získal věhlas, zvolí tóny plné bohatství a půvabu. Může být snad něco odpornějšího, než zneužít nádhernou sílu jazyka a poesie kvůli posvěcení tak špinavé duše?!

Rousseau se však neomezil pouze na kletby, urážky a bědování. Položil základy budoucího společenského zřízení, které lidem zajistí užívat si jejich „přirozených práv“. Materiál těchto základů tvoří: neomezená rovnost, zřeknutí se práv jedince ve prospěch skupiny, podřízení smluvních stran vůli lidu. Zamysleme se na skutečným významem uvedeného pojmu. Vůle lidu totiž není vůlí početní většiny, nýbrž hlasem hlubin lidského svědomí, hlasem, jenž by měl zaznívat v každém z nás a promlouvá ústy nejctnostnějších a nejosvícenějších občanů.

Vůli lidu lze díky její shodě s filozofickým systémem v posledku označit za individualismus. Republika se ztotožňuje s doktrínou, a společnost se podřizuje dogmatům. Přejít od dogmat k činům, přeložit je na jazyk pozemské skutečnosti, uspořádat svět podle jejich zásad, toť revoluční politika.

Pravý, a vlastně jediný úkol této politiky spočívá v tom, zničit a navždy vykořenit veškeré přirozené společenské instituce, které dosud pojily jednotlivé občany a poskytovaly jim oporou; od této chvíle mají být považovány za ujařmující a nemorální. Vlastnictví, rodina, spolky, obec, kraj, vlast, Církev, to jsou překážky, které nutno zbourat. Někdo snad namítne, že se jedná o instituce, které se u většiny občanů těší úctě, že jim prospívají, že v nich občané nacházejí štěstí a duchovní pokoj. Ale kdepak! V boji o Svobodu není svobody. Nezaznívá-li v jejich svědomí vůle lidu, pak jsou licoměrní a nízcí, a „uvědomělí“ občané jsou proto nuceni vysvobodit je navzdory jim samým.

Do hodnosti náboženství povýšená Republika má svoje kánony pravověrnosti, své vyvolené i zatracené. Většina, volby, hlasování, lidové plebiscity, toť pozlátko, hra, do níž se nechají zatáhnout naivní, divíce se, že její pravidla jsou vždy namířena pouze proti nim. Za kulisami tohoto revolučního hnutí se skrývá hrstka věřících a fanatiků. Oni jediní mají monopol na pravdu. To oni se zapřísahali, že této pravdě svěří vládu nad světem. Oni také představují vůli lidu. A co se nepřátel týče, tak bez ohledu na jejich počet, na jejich oddanost zásadě všeobecného hlasování, na jejich naprostou podřízenost republikánského zřízení, budou vždy považováni za aristokraty, zpátečníky, odštěpence a někdy za uzurpátory, neboť existuje-li „legitimní“ král, musí být také „legitimní“ lid. V boji proti nepřátelům jsou všechny prostředky dovoleny, ať už je to překrucování volebních výsledků, nebo gilotina.

Tak končí idylka a úspěšně prolévané slzy. Člověk se rodí dobrým. Jelikož však existují lidé zlí a podlí, tak vinu za jejich zkažení nese civilizace. Aby se člověk obrodil, musí odhodit její údajná dobrodiní, která ho ve skutečnosti svazují a pokřivují. Pokud se váhá toto učinit, je nutné jej k onomu kroku přinutit silou, neboť jeho zlá vůle je zločinem proti ctnosti. Podezřelými budou všichni ti občané, kteří, třebaže proti revoluci nevystupovali, pro ni také nic neučinili.


Úryvek z knihy La Révolution française.
Přeložil Edmund Kříž.