Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

30. 1. 2011


Národná monarchia

(úryvky)

Ivan L. Solonevič

Akýkoľvek rozumný program, predkladaný konkrétnemu národu, musí mať na zreteli onen konkrétny národ a nie abstraktného homo sapiens , obdarovaného tými vlastnosťami, ktorými sa ho rozhodol obdarovať autor programu. Tak všetky socialistické programy obdarúvajú všetkých ľudí tými vlastnosťami, ktoré sa väčšine, ťažko povedať či nanešťastie, nedostávajú. Rodinný, vlastnícky a národný pud sa ukázali v praktickej previerke dejín ako skutočne podstatné. Z toho pramení rozpad všetkých „internacionál“ počínajúcich sa od I. svetovej vojny. Z toho pramení teroristický režim socializmu – každého socializmu v dejinách, nenachádzajúceho predpokladané kolektivistické inštinkty ľudstva.

***

Každý národ sveta sa snaží založiť svoju kultúru, svoju štátnosť a nakoniec aj svoje impérium. Ak to nerobí, tak to nie je preto, že by nechcel, ale preto, že nemôže. Alebo preto, že chápe nedostatočnosť svojich síl. Nemá význam hodnotiť toto „sebectvo“ z morálneho hľadiska: jeho červená niť sa vinie naprieč celými svetovými dejinami. Čo môžeme hodnotiť z morálneho hľadiska sú metódy a výsledky budovania impéria.

***
Ak sa skúsime zamyslieť nad obecným významom pojmu monarchie, zistíme, k nášmu krajnému údivu, že monarchia „obecne“ neznamená v skutočnosti nič, ako na druhú stranu, v skutočnosti nič neznamená aj pojem „demokracia“, taktiež obecne. Privykli sme si predstavovať, že každá monarchia je výrazom usporiadania, pri ktorom je hlavou krajiny alebo národa doživotný následník, odovzdávajúci svoje práva a funkciu podľa nástupníctva a doživotne. A napriek tomu, Polsko bolo republikou – Rzecz pospolita – a vládli jej králi, ktorí boli volení. Byzancia bola monarchiou – z jej sto deviatich vládnucich cisárov bolo zavraždených sedemdesiatštyri. V sedemdesiatich štyroch prípadoch zo sto deviatich prestol zdedil cézarovrah „právom“ uchvatiteľa. A pri korunovácii cisára patriarcha Polyeuktos vyhlásil novú dogmu, že sviatosť pomazania za cisára zmýva všetky hriechy, čo zahŕňa aj hriech cézarovraždy – víťaz nie je súdený. Formula, s ktorou feudálna doba usádzala na trón aragónskych kráľov, bola zostavená takto: „My, ktorí stojíme tak vysoko, ako stojíte vy a ktorí môžeme viac ako môžete vy, vyhlasujeme vás za nášho kráľa a vládcu, pod tou podmienkou, že budete chrániť naše privilégia. A ak nie – tak nie.“ Veľký Novgorod – republika – si najímal svoje „kniežatá“ po dohode a zbavoval sa ich kedy sa mu zachcelo. Rímskych cisárov vyberali a zhadzovali z trónu víťazní legionári. Turecká monarchia, ktorá prosperovala viac ako päť storočí , sa javí ako neprerušený rad dvorských prevratov, bratovrážd, synovrážd a jednoducho vraždenia. Tým pádom „ dedičná monarchistická moc“ je len zámerom, tendenciou a nie všeobecným historickým faktom.

Reálnu hodnotu táto moc, ako aj „tendencia“, nemajú žiadnu. Poľský králi boli jednoducho bezmocní a Henrich Valois radšej zutekal od jemu ponúkaného trónu. Japonská monarchia epochy šogunátu bola len náboženskou zásterkou nad mocou japonských feudálov. Anglický kráľ môže mať veľký vplyv, ale nemusí mať aj žiadny, v závislosti od svojich vlastností. Švédsky kráľ nemá dostatočnú moc, aby vyprosil od svojej vlády vízum, na vycestovanie do krajiny nevhodnej pre jeho socialistickú vládu.

História ľudstva je v prvom rade monarchistickou históriou. Republikánsky Rím a Atény boli len výnimkou zo všeobecného pravidla. Veľké mocnosti Ázie a Afriky boli vytvorené na monarchickom princípe. Európa – väčšinou tiež na monarchickom. Republikánska Severná Amerika javí sa byť jednou zo súčasných výnimiek, ktorej historickú rolu ešte nemôžeme oceniť: neuveriteľne šťastné geopolitické danosti krajiny umožňujú Spojeným štátom luxus takého politického chaosu, aký by si nemohla dovoliť žiadna iná krajina na svete. Ktorá krajina si môže dovoliť tú rozkoš jestvovania gangsterských organizácii, typu „syndikátu“ mistra Costella , utrácajúcich na podplatenie úradníkov pol miliardy dolárov za rok – pravdaže nie jeden rok? Ktorá iná krajina si môže dovoliť luxus takej politickej váhavosti, ktorá sa zachovala až do našich tragických čias? Všetky zahraničnopolitické danosti Spojených štátov, sú dané hradbami dvoch oceánov a všetky vnútropolitické dané úžasným bohatstvom nahromadeným za hradbami týchto oceánov. Za týchto okolností môžete roky a roky prešľapovať na mieste, vyhýbať sa nevyhnutnosti a prelievať z plného do prázdneho.

***
Národ, nachádzajúci sa v permanentnej bojovej pohotovosti, si nemôže dovoliť luxus povoľkania v parlamentnej slobodienke. Bojová pohotovosť jestvuje na svete od čias Adama a Evy až do súčasnosti. Národy, ktorých postavila príroda mimo túto pohotovosť, sa môžu zabávať volebnými komisiami.

***
Amerika a Anglicko, chránené prielivom a oceánmi môžu „ hľadieť a čakať“. Francúzsko utrpelo pohromu v roku 1971, v roku 1914 ho zachránila účasť Ruska vo vojne a v roku 1940 utrpelo ďalšiu pohromu. Krajina, ktorá bola dlhý čas osudom Európy, do krajnej miery Západnej Európy, v súčasnosti (kniha bola dopísaná koncom II. svetovej vojny, pozn. prekl.) existuje len vďaka vonkajšej pomoci – vojenskej i finančnej.

***
Republikánska forma zriadenia nijako negarantuje práva lokálnych zriadení – Francúzsko nemá žiadne lokálne zvláštnosti v zriadení. Monarchistické Rusko malo rôzne formy samosprávy; od republikánskeho vo Fínskom veľkokniežactve až po autoritatívne v Chive a Buchare. Monarchistické Nemecko mala čisto republikánske formy samosprávy – hanzové slobodné mestá – aj čisto monarchické ako Bavorské kráľovstvo. Republikánske Poľsko nemalo nikdy žiadne lokálne zriadenie. „Republikánsky“ Veľký Novgorod bol prísne centralizovaný. Monarchistické Nemecko bolo nezmerne bohatšie, silnejšie, organizovanejšie a kultúrnejšie ako republikánske Francúzsko. Okrem toho: monarchistické Nemecko a Rusko išli „hore“ a republikánske Francúzsko „dole“.

***
Štátna moc sa vytvára troma spôsobmi: nástupníctvom, voľbou alebo uchvátením – monarchia, republika, diktatúra. No v praxi sa všetky tieto možnosti zmiešavajú: uchvatiteľ moci ustanoví sa dedičným monarchom, volený prezident urobí to isté, alebo chcel by urobiť. Volený „kancelár“ Hitler, ustanoví sa uchvatiteľom moci.

***
Voľba a uchvátenie sa javia byť, tak povediac racionálnymi spôsobmi. Dedičná moc je naopak mocou náhodnou, ale nespornou, už pre to jediné, že udalosť narodenia je jednoducho neodškriepiteľná. Môžete súhlasiť alebo nesúhlasiť s princípmi monarchie vo všeobecnosti, ale v jej rámci nemôžete poprieť opodstatnenosť zákona predstavujúceho právo následníctva trónu prvému synovi vládnuceho monarchu. ... Žiadna voľba, žiadne zásluhy ale taktiež žiadne spory. Moc prechádza bez sporov a bezbolestne: kráľ umrel, nech žije kráľ!
Ľudský jedinec, rodiaci sa náhodou ako následník trónu, sa dostáva do takého postavenia, ktoré mu zabezpečuje najlepšiu profesionálnu prípravu, aká je len technicky možná. Panovník Nikolaj Alexandrovič bol vierohodne jedným z najvzdelanejších ľudí svojich čias. Najlepší profesori Ruska vyučovali ho právo, stratégiu, dejiny a literatúru. Dokonale komunikoval v troch cudzích jazykoch. Jeho vedomosti neboli jednostranné, ako poznatky ľubovoľného špecialistu. Jeho poznatky boli, ak sa môžeme tak vyjadriť, „organické“.

z knihy Narodnaja monarchija

preklad B.M.

21. 1. 2011

Liturgické hnutie a nová omša

Jozef Duháček

Na prvom zasadaní druhého vatikánskeho koncilu v debate o liturgickej konštitúcii, kardinál Ottaviani položil otázku: "Plánujú títo otcovia revolúciu ?" Potom pokračoval : "Usilujeme sa vyvolať znepokojenie, či dokonca škandál medzi kresťanským ľudom, zavádzaním zmien do ctihodného a stáročiami osvedčeného rítu, ktorý je nám tak drahý? S rítmi Svätej omše nemožno zaobchádzať ako s kusom odevu, ktorý sa mení podľa vkusu každej generácie. "
Starý a slepý kardinál znepokojený revolučným potenciálom liturgickej konštitúcie pokračoval v reči, prekročil desaťminútový limit a na pokyn kardinála Alfrinka mu technici odpojili mikrofón. Pokorený Ottaviani sa vrátil na svoje miesto, zatiaľ čo koncilní otcovia veselo tlieskali a novinári, ktorým sa podľa tvrdenia otca Louisa Bouyera koncil pokorne podriaďoval, boli nemenej veselí, keď v ten večer písali príspevky do svojich listov.

Keď sa smejeme, neuvažujeme a keby sa neboli smiali, mohli sa aspoň niekoľkí z biskupov zamyslieť či Ottaviani náhodou nemá pravdu. Teraz vieme, že mal. Skutočne išlo o liturgickú revolúciu takého druhu, s akým by len málo z 3000 biskupov zhromaždených v bazilike Sv. Petra súhlasilo, ak by aspoň trochu tušili jej pravú povahu. Revolúcia bola naplánovaná už pred koncilom a nová schéma dekrétu o liturgii bola jej manifestom. Dokument vlastne možno volať aj Bugniniho manifestom, pretože to bolo jeho dielo a podarilo sa mu zaistiť jeho schválenie len krátko pred tým, ako ho Ján XXIII odvolal z postu sekretára prípravnej liturgickej komisie a aj z jeho kresla na Lateránskej univerzite. Bugniniho spojenci uspeli nad ich vlastné očakávanie a zaistili, že biskupi prijali túto schému bez podstatných zmien. "Všetko to bola veľká zábava" napísal arcibiskup Dwyer, "a keď bolo treba hlasovať, hlasovali sme tak ako nám naše strany poradili, nezdržiavali sme sa vlastným uvažovaním, ušetrili sme si tak more problémov."

Msgr. Klaus Gamber, významný liturgický expert v knihe "Reforma rímskej liturgie" o postoji koncilných otcov ku zmenám v liturgii zavedených pod menom koncilu píše: “To čo môžeme s absolútnou istotou povedať je, že Novus Ordo Missae, ktorá sa teraz vynorila, by si rozhodne nezískala podporu väčšiny koncilných otcov.” Prečo však biskupi podporili liturgickú konštitúciu? Arcibiskup Lefebvre to vysvetľuje takto: "Koncil zanechal niekoľko časovaných bômb." Tieto bomby boli, dvojzmyselné či nejasné pasáže vložené liberálnymi peritmi do koncilných dekrétov. Odpoveď na Ottavianiho otázku teda znie, že väčšina z 3000 biskupov určite o revolúciu neusilovala, ale niektorí vplyvní periti sprevádzajúci biskupov túto revolúciu bez okolkov spustili. Douglas Woodruff, editor koncilného bulletinu Tablet v jednej zo svojich správ píše: " tento koncil bol koncilom peritov, v aule síce mlčali ale veľmi účinne pôsobili v komisiách a na svojich biskupov.” Biskup Lucey z Cork and Ross tiež uvádza, že periti, napriek tomu že nesmeli voliť, boli mocnejší než biskupi, "pretože si získali priazeň kardinála alebo hlavy národnej skupiny biskupov a boli nesmierne vplyvní pri navrhovaní koncilných dokumentov." Kardinál John Heenan z Westminsteru hovorí: "Téma, ktorá bola najpodrobnejšie prediskutovaná bola liturgická reforma. Bolo by však presnejšie povedať, že biskupi len boli presvedčení, že liturgia bola detailne prediskutovaná. Spätne však vidíme, že príležitosť na diskusiu bola daná len pre niektoré, všeobecné princípy. Následné zmeny boli oveľa radikálnejšie ako Ján XXIII a biskupi zamýšľali pri schvaľovaní dekrétu o liturgii. Pán Boh nedopusť," varoval Heenan, "aby periti ovládli komisie, ktoré koncil ustanoví pre svoju interpretáciu."

Presne to sa však stalo. Liberáli skonštruovali liturgickú konštitúciu ako zbraň na spustenie revolúcie a po koncile im táto zbraň bola naivne odovzdaná. Arcibiskup Dwyer pri spätnom pohľade poznamenáva, že bolo obrovskou chybou "aby implementácia konštitúcie padla do rúk tých, ktorí boli alebo úplne neschopní, alebo absolútne bezohľadní. Tak vznikol liturgický establišment, ktorý sa správa ako slon v porceláne, ktorý s nemotornou bezstarostnosťou dupe po črepoch rozmlátenej liturgie." Čo títo "experti" naozaj plánovali sa ukázalo 24. októbra 1967 v Sixtínskej kaplnke, keď bola Annibalom Bugninim pred biskupskou synodou slúžená Missa Normativa. Znie to neuveriteľne, ale bol ustanovený ako sekretár pokoncilnej komisie pre liturgickú reformu a teda získal moc zaviesť nový rítus, ktorý plánoval už pred tým, ako ho Ján XXIII prepustil. Prečo Pavol VI dosadil človeka prepusteného jeho predchodcom na takýto kľúčový post nebolo doteraz uspokojivo zodpovedané. Za Missu Normativu hlasovalo menej ako polovica biskupov, ale s aroganciu, ktorá sa pre establišment stala charakteristickou, bola táto skutočnosť ignorovaná. V roku 1969 bola Missa Normativa pod menom Novus Ordo Missae ustanovená ako rímsko katolícky omšový obrad. Zmeny, ktoré NOM oproti Misse Normative priniesla boli minimálne, najdôležitejšia bola, zaradenie okresaného rímskeho kánonu ako prvej eucharistickej modlitby, čo sa udialo na výslovný príkaz Pavla VI. Msgr. Gamber povedal "V tej chvíli bol tradičný rímsky rítus starší viac ako tisíc rokov zničený" Nová omša je plodom Bugniniho schémy, ktorá je však posledným trpkým plodom, kedysi slávneho liturgického hnutia.

Najväčším so všetkých liturgických znalcov, akých táto zem nosila, bol bezpochyby Dom Prosper Guéranger a jeho zásady a jeho dielo bolo sv. Piom X úplne schvaľované a podporované. Týchto dvoch mužov dnes označujeme za zakladateľov liturgického hnutia. Je možné nájsť spojenie medzi autorom Institutions Liturgiques (Dom Guéranger) a hrobárom omše Annibalom Bugninim? Je a toto spojenie odhaľujú samotné vatikánske autority. Pavol VI napísal 20. januára 1975 opátovi v Solesmes: "Uznávam vplyv práce Doma Guérangera, v ktorom dnešné liturgické hnutie ctí svojho zakladateľa."
Predslov k Institutio Generalis nového misálu tvrdí, že súčasné reformy sú pokračovaním diela sv.Pia X. Záver predslovu uvádza " II. vatikánsky koncil zvŕšil úsilie priviesť veriacich bližšie k liturgii, úsilie ktoré pozorujeme už štyri storočia a obzvlášť v poslednej dobe, vďaka liturgickej horlivosti Pia X a jeho nástupcov." Jestvuje nespočetné množstvo pokoncilných liturgikov nárokujúcich si kontinuitu či dokonca homogénny vývoj medzi liturgickým hnutím Doma Guérangera a sv.Pia X a dielom Annibala Bugniniho. Dom Guéranger naozaj hnutie spustil, ale toto sa odchýlilo od svojich pôvodných zámerov a oprávnené je skôr tvrdenie, že súčasná podoba liturgického hnutia je len karikatúrou Guérangerových princípov, deviáciou a znehodnotením skvelého ovocia, ktoré pôvodné hnutie prinieslo. Už v jeho počiatkoch sa, ako ukážeme, vyskytli pokusy prekrútiť a zneužiť toto grandiózne podujatie, ktoré mohlo priniesť Cirkvi tak veľa dobra.

Liturgické hnutie možno definovať (spolu s Dom Rousseaoum) ako "obnovu liturgickej vrúcnosti medzi klérom a veriacimi." Osoba, ktorá v roku 1903 dala hnutiu definitívny impulz práve nastúpila na Petrov stolec. Pius X, trpel úpadkom liturgického života. Súc si vedomý, že sa vynára trend obnovy liturgie rozhodol sa vykonať všetko pre to aby sa hnutie rozbehlo a prinieslo plody. Hneď po svojom zvolení 22. novembra vydal motu proprio Inter sollicitudines o liturgickej hudbe obnovujúce gregoriánsky spev a počas svojho ponifikátu všemožne hnutie podporoval. Pre Pia X. aj pre Dom Guérangera je liturgia striktne teocentrická. Jej cieľom je predovšetkým uctievanie Boha a nie výuka ľudu, hoci aj tá má miesto v liturgii. Zdôraznili však, že pastoračný rozmer liturgie je až druhoradý. Nová omša toto poradie prevrátila a prvoradý v nej je práve pastoračný rozmer. Zásluhu na tom, že sme z Piovho učenia mohli vyťažiť tak mnoho má Dom Lambert Beauduin, ktorý však nedokázal celý život zachovať správnu hierarchiu cieľov liturgie a od učenia sv. Pia X. sa neskôr značne odchýlil.

Dom Beauduin, pracoval za Leva XIII ako misionár medzi robotníkmi v Liege. V roku 1906 vstúpil do opátstva Mont Cesar a stal sa benediktínom. Jeho predchádzajúce pôsobenie medzi sekulárnym klérom trvalo poznačilo jeho zmýšľanie a neprestajne sa zaoberal problémom apoštolátu a pastorácie a v tomto svetle videl aj liturgiu. Rýchlo, nasledujúc Pia X, odhalil v liturgii prostriedok k formovaniu veriacich v kresťanskom živote. V roku 1909 založil liturgické hnutie na Mont Cesar, ktoré si získalo takmer okamžitý úspech.
Modernisti, ktorých sv. Pius X. účinne potlačil, si uvedomili, že keď sa ku kormidlu Cirkvi nemôžu dostať teologickou cestou, otvoreným vyložením svojich kariet, treba nájsť inú cestu, ako zmeniť Cirkev na modernistickú a liturgia sa ukázala ako najlepší spôsob. Revolúcie vždy využívajú energiu samotného živého organizmu, ktorú potom zneužijú a krok za krokom ho postupne zničia. Keďže liturgické hnutie už dozrelo a prerástlo vo významnú silu, na obdivuhodný prostriedok duchovného oživenia a prinieslo mnohé dobré plody, revolucionári využili jeho silu a potenciál a ukryli sa nepozorovane v jeho mohutnom prúde a tam sa nerušene pustili do práce. Kto z katolíckej hierarchie sa pred Mediator Dei znepokojoval a robil si starosti o liturgiu? Nikto, liturgia bola skrátka istota, pevný bod v premenlivom svete.

Od roku 1920 sa začalo ukazovať, že liturgické hnutie sa odchýlilo od pôvodných úctyhodných zámerov. Dom Beauduin ako prvý začal prehnane zdôrazňovať výchovný a vyučujúci aspekt liturgie a potom pojal úmysel urobiť z liturgie slúžku "ekumenického hnutia", ktorému bol nekonečne oddaný. Dom Pius Parsch, ktorý sa zaskvel skvelým výkladom sv. omše skĺzol k zneužitiu liturgie pre hnutie biblickej obnovy. Dom Odo Casel urobil z liturgie nástroj fanatického antikvarianizmu (ressourcement) a absolútne osobnej koncepcie "kresťanského mystéria", ktorým podmínoval tradičné katolícke chápanie sviatostí. Toto boli prví revolucionári, ktorých však poľahky prekonala druhá generácia, mladých a dravých vlkov, zasadajúcich v rôznych predkoncilných a pokoncilných komisiách. Tak ako každá iná revolúcia, aj táto požrala svoje deti a prví revolucionári boli čoskoro odstránení a nahradení radikálnejšími postavami. Tvárou v tvár novej podobe hnutia bol Dom Beauduin vystrašený: "Sme svedkami fenoménu permanentného prekračovania hranice, vlastnosti každej revolúcie, včerajší revolucionári sú nahradení dnešnými agitátormi."

Po druhej svetovej vojne sa stalo hnutie nezastaviteľnou silou. Chranení najprominentnejšími prelátmi sa noví liturgisti dostali postupne k moci v komisii pre reformu liturgie, ktorú založil Pius XII a ovplyvnili reformné návrhy tejto komisie na konci Piovho pontifikátu. Vďaka Jánovi XXIII sa stali pánmi predkoncilnej liturgickej komisie a následne dosiahli aby koncilní otcovia prijali ich nejasné, mnohoznačné a protirečivé tézy v dekréte Sacrosanctum Concilium. Pavol VI, kardinál Lercaro a Annibale Bugnini boli sami aktívnymi členmi talianskeho liturgického hnutia a usmerňovali úsilie, ktoré vyvrcholilo v Novej omši.

Ako sa však stalo, že Pius XII, najvzdelanejší pápež storočia, ktorého ortodoxiu nemôže nikto spochybniť, dovolil mladým vlkom získať za jeho ponitifkátu takú moc? Tento skvelý pápež si bol dobre vedomý podvratných prvkov liturgického hnutia. V encyklike Mediator Dei, v tom pravdepodobne najlepšom vysvetlení podstaty a povahy sv. omše, aké bolo kedy napísané upozorňuje na novotárov, ktorí poškvrňujú omšu svojimi omylmi a bludmi a tak nivočia katolícku vieru. Pius XII však, zdá sa, nepoznal, alebo ak poznal tak potom tragicky podcenil skutočnosť, že noví liturgici sú podporovaní a ochraňovaní najvyššími cirkevnými hodnostármi a že experti protežovaní vysoko postavenými kuriálnymi kardinálmi ako Bea či Lercaro sú najhoršími nepriateľmi Cirkvi. To, že Pius nepoznal veľkosť hroziaceho nebezpečenstva je badateľná aj v jeho zle načasovanom prejave ku kongresu v Assisi:
"Liturgické hnutie je niečo ako predzvesť plánu božskej prozreteľnosti pre naše časy, ako vietor Ducha Svätého vejúci v Cirkvi, priťahujúcich ľudí bližšie k tajomstvám viery a pokladom milosti, ktoré pramenia v aktívnej účasti veriacich na liturgickom živote."


Táto deklarácia bola na mieste v roku 1920, nie v roku 1956, kedy sa liturgické hnutie už dávno nestotožňovalo s princípmi Dom Guérangera a sv. Pia X. Najvplyvnejší medzi novými liturgikmi bol architekt pokoncilnej liturgickej revolúcie Annibale Bugnini, hrobár sv. omše, človek ktorý zničil katolícku liturgiu, revolucionár šikovnejší a odvážnejší než ostatní. V tomto čase už bolo liturgické hnutie plné modernistov a ekumaniakov. Nemožno nespomenúť závažne podozrenie zo slobodomurárstva, ktoré na Bugniniho padlo, keď na základe predložených materiálov Pavol VI odvolal Bugininho z postu sekretára Kongregácie pre sviatosti a bohoslužbu a poslal ho do vyhnanstva do Iránu (ako apoštolského nuncia). Bugnini síce členstvo v lóži popieral, ale prepustenie pre podozrenie zo slobodomurárstva prijal.


Liturgické reformy Pia XII nemohli vodcov hnutia uspokojiť. Volanie po nových a odvážnejších reformách sa stále ozývalo a bol potrebný pápež, ktorý by "správne" chápal problému ekumenizmu a ktorý by hnutie bezvýhradne podporoval. Správa o smrti Pia XII bola prijatá s radosťou. Dom Beauduin sa zveril so svojimi nádejami otcovi Bouyerovi:
"Ak zvolia Roncalliho, všetko bude zachránené. On dokáže zvolať koncil a kanonizovať ekumenizmus..... Verím, že máme dobré šance, väčšina kardinálov nevie čo robiť. Sú schopní ho zvoliť." Posvätiť ekumenizmus a s ním aj liturgické hnutie bol hlavný cieľ koncilu. Viac ako 40 rokov rozširovali liturgici svoje omyly, získali vplyv na významnú časť hierarchie a podarilo sa im dosiahnuť nejaké reformy. Všetka tá tichá podzemná práca začala prinášať ovocie. V konštitúcii o liturgii presadili svoje idey, potom boli menovaní do komisie pre uskutočnenie reformy a na princípoch koncilu rozbehli svoju revolúciu.

Nový rítus obsahuje všetky omyly, ktoré uzreli svetlo sveta deviáciou liturgického hnutia. Tento rítus je ekumenický, antikvárny, demokratický a takmer úplne desakralizovaný. Prízvukuje modernistické a protestantské bludy, potláča prejavy prameniace zo skutočnej prítomnosti, potláča význam sviatostného služobného kňazstva, obetný charakter omše a jej zmierny charakter. Eucharistia sa stáva viac spoločným sviatkom lásky, než sprítomnením Kristovej obety na kríži. S novou omšou tak liturgické hnutie, ktoré krásne začalo zle skončilo. Nová omša je až znepokojivo podobná liturgii komunity Taizé, rovnako znepokojivá je aj podobnosť medzi tým, čo sa pri výrobe novej omše odstránilo z misálu Pia V. a tým, čo odstránil anglikán Thomas Cranmer keď v roku 1549 prerábal katolícky Sarum Missal na Book of Communion service. Takisto znepokojivá je podobnosť medzi liturgickými princípmi, na ktorých stojí omša Pavla VI a princípmi postulovaných zbojníckou pistojskou synodou odsúdenou encyklikou Pia VI Auctorem Fidei z roku 1794.

Je správne tvrdiť, že vodcovia liturgického hnutia plánovali od samotného počiatku zmenu rítu do formy akú predpísal Pavol VI? Nie. To možno povedať o mladých vlkoch, ktorí ovládli scénu v 50-tych a 60-tych rokoch, ale nemožno to tvrdiť a Beauduinovi, Caselovi, Parschovi či Buyerovi. Ich prvotným cieľom bolo využiť existujúcu liturgiu pre dosiahnutie ich pastorálnych a ekumenických cieľov a nie jej totálne zničenie, títo muži túto liturgiu milovali, poznali a denne slúžili. Tomu nasvedčuje vyjadrenie Louisa Bouyera, ktorý povedal v roku 1969 : "Otvorene to povedzme: dnes prakticky nie je v Katolíckej Cirkvi žiadna liturgia hodná svojho mena" a "v žiadnej inej oblasti nie je väčší rozdiel medzi tým, čo koncil vypracoval a tým čo skutočne máme" a tiež: “tí, čo sa podujali aplikovať koncilné nariadenia sa úmyselne obrátili chrbtom k tomu, čo si Beauduin, Casel, Parsch vytýčili dosiahnuť, k čomu som sa aj ja márne snažil aspoň trochu prispieť." Ten istý povedal v roku 1975: "Katolícka liturgia bola zničená. Pod zámienkou prispôsobiť ju tak, aby ju ľahšie akceptovali sekularizované masy, sa v skutočnosti zmenila na klauniádu ....... nemusíme na výsledky čakať dlho, máme tu rýchly pokles počtu praktizujúcich katolíkov ..... je mnoho tých, čo neprejavili ani najmenšiu stopu záujmu o túto pseudomisionársku liturgiu, hlavne mladých, a sami seba klamú (reformátori liturgie pozn.) mysliac si, že ich získajú svojím šaškovaním."
Joseph Gelineau, opisovaný Arcibiskupom Bugninim ako "jeden z veľkých majstrov medzinárodného liturgického sveta" nám s obdivuhodnou úprimnosťou a bez najmenšej stopy ľútosti odkazuje: "Nech si tí, ako aj ja sám, ktorí poznali a spievali slávnu latinskú gregoriánsku omšu, spomenú, ak môžu a nech ju porovnajú s dnešnou omšou. Nie len slová, melódie a gestá sa zmenili. Pravdu povediac, je to úplne iná liturgia. Treba povedať jasne a zrozumiteľne: Rímsky rítus, aký sme poznali, už nejestvuje. (le rite romain tel que nous l'avons connu n'existe plus). Bol zničený (il est détruit).”

Použitá literatúra:

M. Davies, Liturgical movement
D. Bonneterre, Liturgical movement from Guéranger to Beauduin to Bugnini
M. Davies, Pope John’s Council
M. Davies, Pope Paul’s New Mass
K. Gamber, The Reform of the Roman Liturgy
M. Lefebvre, Un Leveque Parle
The Tablet, 27
Catholic Standard
The Tidings
L. Bouyer, The Decomposition of Catholicism
Religieux et clercs contre Dieu
A. Bugnini, The Reform of the Liturgy
J. Gelineau, Demain la liturgie

16. 1. 2011

Konzervativizmus
v náboženskej a sociálnej filozofii Dr. Jozefa Tisa


Robert Schmidt


Konzervativizmus by sme v stručnosti mohli charakterizovať ako smer preferujúci pri tvorbe politiky politické a kultúrne tradície. Ide o tradičné hodnoty ako rodina, národ, náboženstvo, individuálne šance, tradičné rozdelenie štátnej moci, tradičná sociálna diferenciácia spoločnosti a názor, že v záujme zachovania tradičných hodnôt je prípustné použiť aj násilie.

Konzervativizmus v ekonomickej oblasti akcentuje národné záujmy v ekonomických vzťahoch a rozmach súkromného podnikania. Sociálne programy konzervatívnych strán vychádzajú z myšlienky prerozdeľovania bohatstva medzi občanmi, pričom nejde o sociálnu, ale národnú solidaritu. Základnou filozofiou politických programov konzervativizmu je individualizmus v zmysle poskytnutia šancí podľa individuálnych schopností a priebojnosti. Našou úlohou bude teraz presvedčiť sa, nakoľko sú dané hodnoty a základné postuláty konzervativizmu zastúpené v náboženskej a sociálnej filozofii Dr. Jozefa Tisa a do akej miery je možné hovoriť o špecifických znakoch slovenského konzervativizmu.

Curriculum vitae

Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Po absolvovaní teologického štúdia na viedenskom Pázmaneu rozvíjal svoj vrodený talent a vynikajúce rozumové schopnosti prostredníctvom kňazskej dráhy. Po I. svetovej vojne sa stal profesorom teológie v nitrianskom seminári. Svoje kňazské účinkovanie zavŕšil na fare v Bánovciach nad Bebravou. Tiso-kňaz je však iba jedna polovica Tisovej identity. Tou druhou je Tiso-politik, keďže od začiatku kňazskej činnosti bol rovnako aktívny aj ako politik a neskôr predovšetkým ako politik. Už v roku 1925 sa stal poslancom pražského parlamentu za HSĽS a roku 1927 ministrom zdravotníctva v Švehlovej vláde. V roku 1938 sa stal predsedom slovenskej autonómnej vlády a o rok nato, po vzniku Slovenského štátu, predsedom HSĽS a prvým slovenským prezidentom. Jozef Tiso bol hlavným politickým protagonistom a reprezentantom slovenského kresťanského nacionalizmu ako jedného z pilierov slovenského konzervativizmu. Po vojne roku 1947 ho tzv. Národný súd v Bratislave odsúdil na trest smrti povrazom a 18. apríla toho istého roku bol popravený.

Náboženská a sociálna filozofia J. Tisa

Jozef Tiso zanechal po sebe množstvo článkov, rozhovorov, posolstiev. Každá jeho reč, prejav, diskusný príspevok boli ukážkou rečníckeho umenia a ”počúvať ho” spomína P. Čarnogurský ”bolo osviežením aj pre najnáročnejšieho intelektuála”.1/ Keďže základom jeho teologického vzdelania bolo učenie Tomáša Akvinského (”philosophia perennis”), ktoré encyklika Aeterni Patris pápeža Leva XIII. z roku 1879 ”povýšila” na oficiálnu katolícku filozofiu, nerobilo mu (Tisovi) väčšie problémy porážať svojich politických protivníkov, ale i oponentov vo vlastných radoch, silou aristotelovsky stavanej argumentácie.
Tiso ako katolícky kňaz vychádzal z axiomatického postulátu, že jedinou a pravou cestou k poznaniu môže byť len to, čo je večné a nemenné (”lex aeterna”) a to nachádzal v katolicizme. Na katolicizme je postavená jeho ideologická činnosť a v tejto polohe je potrebné chápať aj jeho politickú prax (minimálne do chvíle, kým sa nedostal pod vonkajší tlak zo strany nacistického Nemecka). Stačí, keď sa hlbšie zamyslíme nad jednotlivými staťami jeho výkladu o nacionalizme a nadobudneme pocit, že ide o akýsi učený traktát o náboženskej problematike. Je to dôsledok toho, že Tiso považoval katolicizmus za chrbtovú kosť autonomistickej ideológie a obsah pápežskej encykliky Rerum novarum za kategorický imperatív doby. Jozef Tiso ako jeden z teoretikov slovenského národného hnutia študoval dejinný vývoj slovenského národa a ideových prúdov, ktoré ho na jeho historickej púti usmerňovali a determinovali, a na tomto základe doplnil a prispôsobil náuku o spoločnosti, o národe a štáte svojich viedenských učiteľov. Tak dospel ku konštrukcii svojej vlastnej sociologickej koncepcie, ktorá vychádzala z nemeniteľných právd kresťanského zjavenia a ich katolíckej teologickej interpretácie, ale bola dôsledne aplikovaná na konkrétny historický moment, ktorým v onom čase prechádzal vývoj slovenského národa.

Človek je stvorený na ”obraz a podobu Boha”, preto je postavený na piedestál všetkého, čo bolo stvorené. Jemu jedinému dal Stvoriteľ dary rozumu a slobodnej vôle, aby mohol poznať plán Boží ohľadom stvoriteľstva i seba samého a slobodne sa rozhodnúť na ňom participovať, alebo sa proti nemu vzbúriť. Na týchto vlastnostiach človeka sa zakladá jeho jedinečná pozícia uprostred tvorstva (človeku podriadil Boh zem a všetko, čo je jej súčasťou, čo na nej jestvuje), z nich pramení charakter jeho osobnosti a jeho základné a neporušiteľné práva (sloboda a prirodzená rovnosť) ako aj jeho mravné povinnosti (zodpovednosť). Človek ako ”dielo Božie” v stvoriteľskom pláne nepredstavuje jednorázový unikát, ale biologický druh, ktorému bola Bohom zverená priama účasť na pokračovaní stvoriteľského (Božieho) aktu pre udržanie tohto bytostného druhu na zemi. Preto Boh človeka vybavil všetkými vlastnosťami, nevyhnutnými pre uskutočňovanie jeho jedinečného poslania. Jednou z nich, tou najprirodzenejšou, je jeho spoločenská povaha. Z tejto prirodzenej danosti vyplýva nutnosť a objektívna hodnota základnej spoločenskej bunky – rodiny.

Rodina je prvým a najdôležitejším spoločenským útvarom. Predurčuje ju k tomu už spomenutá kooperácia na stvoriteľskom diele Božom. Rodina má reproduktívnu a výchovnú funkciu: ”sprostredkuje” človeku život, poskytuje mu možnosť prežiť a dospieť do stavu samostatnosti. Tak ako má každý jeden človek od samej prírody svoje nikým a ničím neporušiteľné právo na existenciu a slobodný život, tak zdieľa tieto práva aj rodina ako elementárna čiastka každého iného spoločenského útvaru. Tiso považuje rodinu za školu, ktorá má splniť voči dieťaťu svoje nenahraditeľné poslanie, a o vychovávať v ňom citový život, pretože ”ako sa dieťa v rodine vychová, tak pôjde svetom a nikto viac nenapraví, čo sa v rodine pokazilo”.2/

Jednotlivec vo svojom raste a vývoji má nároky a požiadavky, ktorých splnenie presahuje možnosti rodiny. Preto je zase len prirodzenou nutnosťou, aby mal človek naporúdzi iný spoločenský útvar, ktorý by bol v stave dopomôcť mu k uspokojeniu a realizácii týchto vyšších nárokov na dovŕšenie jeho dospievania až do úplnej samostatnosti. Pomerne značná časť teoretikov náuky o spoločnosti, ale aj teológov vidí tento vyšší útvar v štáte. Tiso nie, a tým sa odkláňa aj od svojich viedenských učiteľov. Neodkláňa sa však od logických dôvodov, ktoré ho k jeho stanovisku viedli, a ktorými svoj postoj vysvetľuje. Tým najpodstatnejším je úplne logicky absencia štátu ako nositeľa slovenskej národnej kultúry a identity. Uhorský štát v jeho posledných desaťročiach sa vyznačoval národným šovinizmom a kultúrnou genocídou nemaďarských etník, preto akýkoľvek progres Slovákov bol nemožný. Žiaľ, aj československý štát, ktorý oslobodil ”slovenskú vetvu jednotného československého národa” spod maďarského útlaku, a do ktorého vkladali Slováci veľké nádeje, ukázal sa v mnohom ich národnému duchu a jazykovej i náboženskej svojbytnosti cudzí a samotnú existenciu slovenskosti ohrozujúci element. Vychádzajúc z týchto konkrétnych skutočností, inšpirovaný slovenským národným hnutím, počnúc 18. storočím cez Hollého, Štúra, memorandistov, Spolok sv. Vojtecha až po súčasnosť, vypracoval J. Tiso svoju náuku o národe ako prirodzenom vyššom spoločenskom útvare, do ktorého sa človek narodí, a ktorý je schopný poskytnúť mu to, na čo rodina nestačí.
Národ podľa Tisa nie je nič iné ako rozšírená, historickým vývinom konsolidovaná rodová spoločnosť (poukazuje na to podľa M. S. Ďuricu už i sama etymológia tohto slovenského výrazu), ktorá sa líši od iných podobných spoločností svojím osobitným jazykom, spoločnými mravmi a obyčajmi, národnou kultúrou, súvislé obývaným územím, vedomím spolupatričnosti ako aj vôľou zachovať si túto osobitnosť – dnešnou terminológiou i národnú identitu.. Aby sa človek – koruna tvorstva – mohol pri živote udržať a začať sa rozvíjať v osobu, utvoril Boh rodinu; aby človek dosiahol úplný rozvoj osobnosti najmä v jej duchovnej sfére, utvoril Boh národy. Preto v Tisovom poňatí je národ najvyšším prirodzeným spoločenstvom organickej povahy, ktoré ako taká je nositeľom prirodzeného práva na existenciu (samobytnosť národa) a na slobodné plnenie svojho bytostného poslania udržiavať a sprostredkovať novým generáciám kultúrne dedičstvo národa. Prvým a základným právom národa (podobne ako u jednotlivca) je jeho neodňateľné právo na samostatnosť a slobodu: ”Národom byť a nebyť samostatným, to toľko znamená, ako odsúdiť ten národ na zaniknutie... Národ musí mať svoju slobodu, lebo bez nej darmo by mu dal Pán Boh reč, nemôže ju užívať. Darmo by mu dal územie, nemôže ho podľa svojej vôle obrábať a z neho žiť. Vôľou Božou je, aby národ bol samostatný a slobodný.”3/

Takto chápaný národ stáva sa v zmysle teologickej morálky predmetom povinnej úcty a lásky zo strany jednotlivca. Milovať svoj národ pre kresťana znamená plniť príkaz Boží. V tom čase bolo bežné používať pre lásku k národu výraz ”nacionalizmus. Tiso sa nebál použiť tento výraz, ale nikdy nezabudol celkom jasne pripomenúť, aký nacionalizmus má na mysli. Bol to kresťanský nacionalizmus.

Teóriu kresťanského nacionalizmu vypracoval J. Tiso ešte za I. Československej republiky. ”Kristov nacionalizmus” ako ho Tiso tiež označoval, bol v jeho ponímaní dualistickou koncepciou odvodenou z Kristovej lásky k vlastnému národu na jednej strane a ”produktom” náboženských prikázaní na strane druhej. To, že kresťanský nacionalizmus možno vyvodiť z náboženských prikázaní (a práve na to kladie Tiso dôraz) sa dá podľa neho (Tisa) doložiť na konkrétnom príklade prikázania ”Miluj blížneho svojho ako seba samého”. Plynie z neho jednak láska k vlastnému národu, ktorá je primárna, jednak láska k ostatným národom, a tá je sekundárna. Láska k vlastnému národu je povinnosť a kto sa jej vyhýba, klame sám seba. Kto však miluje len svoj národ a iné nie, je šovinista, nekresťanský nacionalista. Ak má byť nacionalizmus kresťanský musí byť aj pacifistický, nesmie obmedzovať právo iných národov na slobodný život, z čoho suma summarum vyplýva, že Tisovým ideálom je vlastenec-pacifista, kresťanský nacionalista.

”Láska k sebe, láska k národu je prirodzeným prikázaním, bez ktorého nie je mysliteľný pokrok. Pravda, ako láska k sebe neznamená sebeckosť, tak ani nacionalizmus neznamená šovinizmus. Láska k sebe musí byť živnou silou, nesmie sa však zvrhnúť v sebeckosť, takým živým akčným musí byť i nacionalizmus bez toho, že by sa spotvoril v šovinizmus. Človek vyzlečený zo svojej individuality, bez lásky k sebe je monštrum, neprirodzený zjav je tiež človek bez lásky k svojmu národu. Internacionalizmus a šovinizmus sú chorobnými zjavmi pôsobiacej sily bez patričného regulatívu. Náboženstvom ovplyvňovaný nacionalizmu – heslo za Boha a národ – najistejšie zabezpečuje čo najintenzívnejšie uplatnenie sa lásky k svojmu národu, pripomínajúc pozitívnym mravným záväzkom vo svedomí činorodú lásku k národu bez toho, že by toto rozpätie síl muselo vyvolať žiarlivosť iných národov, keďže nesmie narážať na záujmy iných, ani naštrbovať práva iných národov. Nacionalizmus pacifistický je toľko ako nacionalizmus vedený náboženstvom, je čiara politická za Boha – za národ.”4/

Národ sa stáva slobodným vo svojom štáte. Štát je pre J. Tisa najvyššou organizačnou formou ľudskej spoločnosti v prirodzenom poriadku. Keďže človek má aj také nároky, ktoré nemôže dostatočne splniť ani rodina ani národ, ktorý – ako sme mali možnosť vidieť – je spoločenstvom duchovno-kultúrnej povahy, žiada sa mu utvoriť si spoločenskú organizáciu, schopnú poskytnúť mu uspokojenie týchto potrieb. Prvoradou funkciou štátu je vytvorenie a zabezpečenie optimálnych podmienok pre nerušený rozvoj jednotlivcov a ich prirodzených spoločenstiev, rodín a národov. Takto chápaný štát sa začleňuje organicky do stvoriteľského plánu Božieho a predstavuje teda vysokú mravnú hodnotu. Boh chce, aby bol štát. Národ je však starší ako štát, preto štát musí slúžiť národu, a nie naopak. Z toho vyplýva, že štát iba vtedy zodpovedá svojmu podstatnému zmyslu, ak vykonáva svoju moc ako vôľu národa a všetkých jeho členov. Národ je totiž viac ako štát. ”Štát je prostriedkom a nie cieľom; štát má slúžiť národu a nie národ štátu. Štát sa teda zakladá na individualite svojich občanov, ktorých uplatnenie umožňuje a nie pohlcuje. Štát preberá na seba povinnosti jednotlivcov, ale obstaráva úkony potrebné k životu všetkých, na ktoré sila jednotlivca nestačí.”5/

K týmto potrebným a opodstatneným zásahom štátu na sociálnom poli ráta Tiso najvyššiu úlohu štátu bdieť nad spravodlivým delením národného dôchodku medzi jednotlivých občanov. Vychádza pritom z objektívneho konštatovania, že jednotlivci nie sú si rovní ani čo do objektívnych schopností, ani vzhľadom na subjektívnu ochotu a vôľu pracovať na vytváraní všeobecného bohatstva. Preto zavrhuje ako objektívne nespravodlivé požiadavky utopistického egalitárstva a zdôrazňuje, že podľa zásady ”každého, čo mu patrí” štát má povinnosť zabezpečiť nie každému občanovi jednaký podiel na spoločnom bohatstve, ale každému toľko, koľko si z neho svojou prácou zaslúži. Túto službu človeku pokladá J. Tiso za hlavný zmysel politiky.
V Tisovom hodnotovom rebríčku má nesmierne vysokú cenu pojem práca. Zdôrazňuje, že právo na prácu je jedným z tých základných práv človeka, ktoré štát musí chrániť a každému zaručiť, a to bez rozdielu, aký druh práce kto vykonáva. Ale súčasne vyžaduje od jednotlivca, aby svoju prácu konal s plným vedomím zodpovednosti pred spoločnosťou i pred Bohom. V práci Tiso nevidí iba prostriedok na tvorenie materiálnych hodnôt, ale súčasne ju považuje aj za prostriedok sebarealizácie človeka a za prameň povznesenia celého národa. Zavrhuje čisto kapitalistický princíp pri určovaní mzdy za vykonanú prácu a vyžaduje, aby odmena za prácu poskytovala robotníkovi dostatočné prostriedky na dôstojné živobytie a na zabezpečenie potrieb rodiny.
S hmotnými výsledkami práce človeka úzko súvisí otázka súkromného vlastníctva. Dr. Jozef Tiso stojí v tomto ohľade na tradičnom postoji kresťanskej náuky, ktorá vždy zastávala právo na súkromné vlastníctvo, ale aj povinnosť spravovať ho so zreteľom na objektívne potreby spoločnosti, a to až do krajných dôsledkov obmedzenia tohto práva.

”V ohľade veľkej otázky súkromného vlastníctva napríklad medzi krajným stanoviskom liberalizmu na jednej a socializmu-komunizmu na druhej strane, stojí naša zásada, ktorá prízvukuje svätosť súkromného vlastníctva a nedotknuteľnosť práva jednotlivca. Hlása teda v pravom slova zmysle vzaté právo na súkromné vlastníctvo, ale vzhľadom na spoločnosť, prípadne na spolublížneho vie to právo natoľko obmedziť, že ho nazve už iba právom úžitku.”6/
Lebo:
”Katolícka morálka už dávno hlása, že všetky majetky na tomto svete sú pre človeka, pre život. A toto hlása aj prirodzené právo. Život je hlavnejší, ako zisk. (...) Zisk je podriadený životu a len natoľko môže byť zisk cieľom, nakoľko slúži životu.”7/

Za jednu zo sociálnych úloh štátu považoval Jozef Tiso aj udeľovanie príspevkov nezamestnaným. Ale súčasne poukazoval na neúčinnosť, ba i na škodlivé aspekty tohto riešenia v prípade dlho trvajúcej nezamestnanosti. Skutočné riešenie problému nezamestnanosti videl v utvorení pracovných príležitosti, ktoré by nezamestnanému dovolili vrátiť sa do normálnych podmienok zaistenia vlastného živobytia a osobnej dôstojnosti, spravodlivo odmenenou prácou. Tomuto zámeru mali slúžiť tiež opatrenia na lepšiu ochranu domáceho trhu práce voči cudzincom, odborné preškoľovanie pracovníkov, zintenzívnenie veľkých verejných prác a štátne príplatky pre podniky, ktoré poskytovali pracovné príležitosti nezamestnaným.
Štát má však venovať rovnako veľkú a osobitnú starostlivosť aj pracujúcej pospolitosti. Preto Tiso už ako poslanec pražského parlamentu žiadal zabezpečenie rodinnej mzdy, účinného nemocenského i starobného poistenia a zdôrazňoval povinnosť štátu prispieť z verejných prostriedkov na povznesenie často ľudsky nedôstojných bytových podmienok robotníkov.
Vo svojich prejavoch a článkoch dotkol sa Jozef Tiso ešte mnohých iných bodov, ktoré súviseli so široko rozvetvenou problematikou sociálnej otázky vo všeobecnosti a najmä na Slovensku v čase jeho politickej činnosti. Bol hlboko presvedčený, že sociálnu otázku nemožno definitívne a uspokojivo riešiť bez jej situovania do integrálneho rámca ľudskej bytosti a jej spoločenskej prirodzenosti, ktorú treba orientovať podľa stvoriteľského plánu Božieho, ako ho odráža prirodzený zákon. Právam človeka zodpovedajú v tejto koncepcii aj striktné povinnosti, čím otázka nadobúda rozmer mravnej, teda duchovnej povahy.

”Kresťanstvo keď chce jednotlivca odučiť od sebeckosti, vedie ho cez všetky medzistupne až do najvyšších výšin a to je svet nadprirodzený, to je Boh ako vrchol všetkých ideí. Usilovanie jednotlivca cez všetky medzistupne, ktorým slúži – rodina, pospolitosť, Cirkev – smeruje k vytrhnutiu človeka z koreňa jeho obmedzeného kruhu. V tomto ohľade my prirodzeným zameraním ostávame na tej istej línii, ale zastavujeme sa na prvom medzistupni – rodine, prípadne ideme na druhý medzistupeň – národ, kde zostávame stáť. Náboženská výchova tou istou cestou, tými istými stupňami vedie človeka ešte vyššie. V tom je tá pramyšlienka sociálna, ktorú katolicizmus predstavuje, pramyšlienka sociálnej výchovy ľudí. V tomto sa javí ohromná medzinárodná jednota kresťanstva a katolicizmu, ktorá potom nie žeby bagatelizovala stupeň prirodzený, ale naopak, kladie za základ vyšších stupňov.”8/

Nad jednotlivcom, rodinou, národom – nad všetkým stojí u Tisa teda Boh, ktorého vôľu na Zemi vyjadruje náboženstvo a cirkev. Boh určil prirodzené práva jednotlivcov a národov a tieto práva sa poznávajú svedomím, rozumom. Náboženstvo, v prvom rade jeho mravnosť, sa prostredníctvom cirkvi vyjadruje k veciam národa a štátu. Tvorcom nacionalistického partikularizmu a katolíckeho univerzalizmu je Boh a už aj preto si nemôžu protirečiť, ale sa dopĺňajú. Napokon, pravý nacionalizmus sa vyvíja k univerzalizmu a svetský univerzalizmus sa tak stretáva s náboženským, uzatvára J. Tiso.

Kým Boh stojí nad všetkým, ústrednú hodnotu uprostred spoločenskej sústavy predstavuje jednotlivec ako osoba. Ale keďže tento (jednotlivec ako osoba) je prírodou odkázaný na spoločenstvá rodiny a národa, má povinnosť i potrebu začleniť svoje osobné záujmy do spoločného dobra týchto spoločenských útvarov, daných mu tiež prírodou, teda Stvoriteľom.
Všetky Tisove sociálne závery korenia v hodnotení individuálnej osoby človeka a základných zoskupení prirodzenej povahy ( rodina, národ), ktorým Tiso pripisuje povahu mravných osobností. To viedlo M. S. Ďuricu k záveru, že sociálna náuka J. Tisa je akýmsi osobitným druhom vospolnostného personalizmu. Ďurica však zároveň konštatuje, že pokiaľ chceme charakterizovať Tisovu sociálnu náuku v užšom zmysle, najsprávnejším označením sa javí ním samotným používaný výraz kresťanský sociálny solidarizmus. Pod týmto označením netreba chápať nič iné než Tisove učenie o spoločnosti a sociálnej spravodlivosti vychádzajúce z encykliky Rerum novarum, ktorej náuka bola charakterizovaná ako socializmus evanjelia.9/

J. Tiso zaujal stanovisko aj k demokratickému politickému systému. Poučený problematickým vývinom politického diania v československom štáte, otvorene poukazoval na tie negatívne prvky demokracie, ktoré vychádzali zo zásad liberalizmu. Z liberalizmu podľa neho vyšla totiž degenerovaná demokracia a rozpútala v mentalite slovenskej takmer s anarchiou hraničiacu ľubovôľu každého jednotlivca, lebo sa musela uchádzať o priazeň každého. Skutočná demokracia sa podľa Tisa zakladá na rovnosti ľudí a meria podľa zásluh a schopností, nielen podľa čírej majority, ktorá môže byť hlúpa a nemusí mať pravdu.
Za základnú podmienku správneho vedenia štátu považoval Tiso požiadavku prísnej spravodlivosti, ktorá by mala byť bezpodmienečným imperatívom pre každého štátnika. V tomto súvise vyzdvihoval aj prvoradú dôležitosť vysokých intelektuálnych a mravných kvalít u osôb, ktoré sa venujú politickej činnosti. Za nezlučiteľné s vykonávaním politickej moci pokladal J. Tiso najmä dva osobné nedostatky: hmotársky egoizmus a úzkoprsú straníckosť.

Namiesto Epilógu

Vychádzajúc z načrtnutých teoretických základov náboženskej a sociálnej filozofie vypracoval Jozef Tiso aj ich konkrétnu aplikáciu, ktorá nadobudla reálnu podobu v jeho politickej praxi. Rozborom historických poznatkov o počiatkoch a dejinnom vývoji slovenského národa dospel k presvedčeniu, ktoré akcentovali už jeho ideoví predchodcovia – bernolákovci, a to, že Slováci sú osobitný národ so všetkými atribútmi tohto prirodzeného spoločenského útvaru. A keďže národ v jeho koncepcii je mravným subjektom prirodzeného práva na samobytnú existenciu a autonómne riadenie svojich záujmov, osudov a rozhodnutí, dôsledne pripisoval slovenskému národu právo suverenity. Krátko po tom, čo ho zjazd HSĽS v Ružomberku roku 1930 zvolil za prvého podpredsedu strany, túto suverenitu aj bližšie špecifikoval, keď za konečný a neodvolateľný cieľ slovenskej politiky vyhlásil autonómiu. ”Autonómia nie je nič inšie ako pokračovanie na tisícročnej ceste, ako prispôsobenie sa politickej činnosti tisícročnému snaženiu slovenského národa o svojbytnosť. Autonómia zabezpečuje v živote politickú silu, ktorá sa menuje úcta k tradícii. Bez tradície, bez nadviazania na minulosť nemôže žiť životom konštruktívnym ani jednotlivec, tým menej národ. Národ za svoju prítomnosť ďakuje minulosti a na tejto sa zakladá jeho budúcnosť... Historický vývin slovenského národa je kategorickým imperatívom pre slovenskú politiku, aby sa viedla v línii svojráznosti, svojprávnosť a zvrchovanosti slovenského národa, teda cestou a duchom autonómie Slovenska. Hoci tu štátoprávna svojbytnosť národa zmizne, trvá svojráznosť národa v reči a kultúre.”10/ Podľa takéhoto poňatia autonómie žiadal len uzákoniť slovenský konzervativizmus v reči a národných zvykoch. Myšlienka vlastnej štátnosti ostáva v tejto fáze historického vývoja v úzadí, národ je stále najvyššou spoločenskou hodnotou.

V nasledujúcich rokoch, pod vplyvom vonkajších, ale aj vnútorných okolností, Tiso prehlboval a čoraz zreteľnejšie formuloval svoju náuku, ba vo februári 1939 predniesol slovenskému snemu svoj vlastný program: ”Tu na pôde svojho snemu budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát. Národ slovenský buduje si svoj štát, ktorý je orgánom jeho suverenity, je vykonávateľom jeho vôle, je ochrancom je záujmov. Nikdy viac sa nesmie stať, aby sa národ slovenský dostal do protivy so svojím štátom. Byť slovenským vlastencom a ideálnym národovcom znamená byť oddaným budovateľom slovenského štátu. Láska k národu slovenskému konkretizuje sa v oddanosti a vernosti k štátu slovenskému.”11/

Kým teda roku 1930 to bol vysokoučený politický prednes s konečným a neodvolateľným cieľom slovenskej politiky – autonómiou, o deväť rokov neskôr, roku 1939, v čase autonómie, to bol práve tak premyslený, do podrobnosti postavený prejav o štáte, ktorý nepripúšťal žiadnu inú možnosť ako vlastný štát. V tejto, tzv. druhej fáze Tisovej reálnej politickej praxe, ustupuje do úzadia myšlienka autonómie, ktorú Tiso nahrádza ideou samostatného slovenského štátu. Národ – dovtedy najvyššia spoločenská hodnota – začína splývať s ideou štátu, s ktorou sa v rokoch 1944-45 identifikuje v miere tragických rozmerov. Strach zo straty vlastnej štátnosti totiž v Tisovi definitívne zafixoval presvedčenie, ktoré prerástlo v dogmu, že najvyššou hodnotou národa je štát – bez ohľadu na jeho charakter, spojenecké zväzky a reálnu životnosť. Pretože podľa neho: ”Národ bez štátu nie je schopný obrany proti svojím nepriateľom. Ten, kto by chcel slúžiť národu a pohŕdal by štátom je blázon... Bol by zločincom, kto by bol k štátu ľahostajný.”12/
Tisov osud sa pomaly napĺňal, kulminovala životná trajektória kňaza-prezidenta, človeka obrovských rozmerov, ktorého osobnou tragédiou sa stala doba, do ktorej sa narodil a bol Bohom povolaný k službe národu. O tom však možno inokedy...

Poznámky:
1/ P. Čarnogurský – 6. október 1938, s. 35
2/ originál In: Slovák, 1939, č. 146 – prepis In: M. S. Ďurica – J. Tiso I., s. 155
3/ Slovák, 1940, č. 227 – M. S. Ďurica, s. 156-157
4/ originál In: Ideológia SĽS, Praha 1930, s. 7-8 – prepis In: M. S. Ďurica, s. 158
5/ Slovák, 1938, č. 239 - M. S. Ďurica, s. 165
6/ Slovák, 1925, č. 278 – M. S. Ďurica, s. 172-173
7/ Slovák, 1941, č. 37 –M. S. Ďurica, s. 173
8/ Slovák, 1941, č. 96 – M. S. Ďurica, s. 180
9/ M. S. Ďurica, s. 181-185
10/ In: P. Čarnogurský, s. 36
11/ Tamže, s. 37
12/ originál In: Slovenský národný archív, fond Národného súdu, Dr. J. Tiso. Tnľud. 6/46, správy Slovenskej tlačovej kancelárie – prepis In: I. Kamenec – Pokusy reprezentantov..., Zborník: Slovensko na konci..., s. 39.

13. 1. 2011


Ressourcement

Jozef Duháček

Ressourcement je modernistická technika použiteľná a používaná pre podkopanie pozitívnych základov tradičnej interpretácie viery. Je to nástroj nouvelle theologie, ktorý však jej vyznávači stavajú do iného, oveľa ušľachtilejšieho svetla. Ressourcement, je podľa nich návrat k najstarším zdrojom, tradíciám a symbolom Cirkvi. Dnešný klérus rozdeľujú do dvoch táborov, na aggiornamentos, teda vyznávačov budúcnosti a budúcej Cirkvi vymaňujúcej sa z tridentského puta a na ressourcement tábor tých, ktorí sa pozerajú hlboko do minulosti, pred Trident a hľadajú pôvodné, jednoduché a menej rímske zdroje a formy. Oba tábory odmietajú Cirkev vo forme v akej sme ju poznali krátko pred koncilom, oba tábory hlásajú potrebu nastolenia novej formy pokoncilnej Cirkvi, avšak tú formu hľadajú na diametrálne odlišných miestach. Je ale na návrate ku starým a zabudnutým spisom najstarších cirkevných autorov niečo zlé? Je zlé znova oprášiť Origena, Tertuliana, Hyppolita a iných velikánov z úsvitu kresťanstva? Nerobili tak aj scholastici? Veď aj Tomášova Summa je plná odkazov na Augustína či Damascénskeho.

Na tomto mieste treba starostlivo rozlišovať medzi ressourcementom a pozitívnou teológiou. Pozitívna teológia je metóda vyvinutá cirkevnými otcami a zdokonalená scholastikmi, ktorá pozostáva zo štúdia zdrojov, najskôr v ich prirodzenom literárnom kontexte, potom v ich usporiadaní podľa tém tak, aby mohli slúžiť ako ultimátna podpora danej téze. (Vyznavači nouvelle theologie obviňujú scholastikov z toho, že používajú zdroje len k tomu, aby získali "dôkazy z autority", ale títo samozvaní milovníci historickej teológie zabúdajú na to, že scholastické dôkazy sú výsledkom oveľa starostlivejších a dôkladnejších štúdií pôvodných zdrojov, zahŕňajúcich intenzívne štúdium pôvodiny, komentárov a komentárov komentárov, sofistikované divisiones textus, florilegia a podobne. Toto dôkladne literárne aj historické uchopenie klasických textov môžu dnešní učenci scholastikom iba závidieť). Majstrom pozitívnej teológie bol Tomáš Akvinský, čo dosvedčujú nie len obe Summy a dišputy k rôznym otázkam (Písmo, Augustín, Aristoteles), ale skvelým príkladom vyžitia plodov pozitívnej teológie je jeho pôsobivá biblická patrológia Catena aurea.

Ressourcement však zachádza oveľa ďalej, než len k dôkazu z autority. Je to kolektívne úsilie neomodernistických teológov - expertov na históriu dogmy - nahradiť tradičné chápanie viery selektívnym hromadením citácií a reinterpretácií rôznych, často obskúrnych zdrojov a textov takým spôsobom, že to diskredituje tradičné chápanie viery založené na všeobecnom, mnoho storočí trvajúcom konsenze cirkevných otcov, učiteľov Cirkvi, významných teológov, koncilov, pápežov a veriacich. Pod nádherným pláštikov návratu ku koreňom sa nám predkladá tvrdenie, že práve my a práve teraz konečne opäť správne rozumieme viere, rozumieme jej tak, ako jej treba rozumieť, ako jej rozumeli a chápali ju pôvodní kresťania a že sme konečne nadobro skoncovali s obdobím tisícročnej scholastickej nechápavosti a päťstoročnej kliatby toho hrozného "tridentského" náboženstva. Oslobodili sme teológiu z pút aristotelskej logiky a zavádzame nové, duchovnejšie a pravdivejšie kresťanstvo, také ako bolo od počiatku zamýšľané, také ako by malo byť.Milovníci novej teológie však používajú aj iné techniky, ktoré s§ len dôsledkom tohto podivného návratu ku koreňom a aplikujú ich nielen v teológii ale v každom aspekte cirkevného života prinášajúc tak, "obnovu", "novú jar" a "nové letnice". Sú to:

(A) nová "historická" teológia a jej neomodernistická epitstemólogia: pravda už nie je súlad skutočnosti s pojmom, ktorý si o nej intelekt tvorí, ale súlad medzi intelektom a životom (adaequatio intellectus et vitae), teológia potom nie je veda o Božských skutočnostiach obsiahnutých v zjavení, ale je to len opis rôznych spôsobov akým teologicky zmýšľajúci rozum korešponduje so životným štýlom v rôznych dobách. Hodnota teologických výpovedí otcov, učiteľov, koncilov je teda platná len v kategóriách danej doby a miesta.

(B) opustenie scholastiky. Pod zámienkou návratu k Otcom, sa v skutočnosti k Otcom nevracia, tí sú až príliš scholastickí, namiesto toho však príjma historické uvedomenie si patristického myslenia. To však vylučuje ahistorický spôsob uvažovania použitý scholastických postupoch. Preto sa dobrý vyznávač modernej teológie musí vrátiť k Otcom a zároveň opustiť celú scholastiku. Tomizmus, už tiež nie je vedou o Bohu, ktorá je inšpirovaná a vedená myšlienkami sv. Tomáša, je to len historický popis toho, čo Tomáš povedal a napísal.

(C) logicky, je nutné tomizmus absolútne odstrániť a nahradiť vágnymi existenciálnymi filozofiami ako fenomenológia a personalizmus, ktoré nám pomôžu ospravedlniť neomodernizmus.

(D) odstránenie vedeckého spôsobu uvažovania, ktoré je dôsledkom existencializmu a ktoré má spolu s modernizmom spoločného menovateľa.Všetky tieto metódy sú prostriedkami smerujúcimi k skutočnému cieľu aggiornamenta - zničeniu tradície a novej interpretácii katolíckej viery a ressourcement je pre svoju efektívnosť, zvodnosť a zdanlivú vedeckosť najobľúbenejší.

Ako sa však dostal na výslnie? Na začiatku 20. storočia bola katolícka teológia, aspoň sa to tak javilo, absolútne a bezvýhradne oddaná tradícií komentárov k Tomášovi Akvinskému. Táto tradícia, zvaná neoscholastika, započala v 16. storočí prácami Thomasa Cajetana a definitívnu podobu dostala v Suarezovi, Banezovi a Jánovi od Sv.Tomáša. Jej charakteristickým znakom bol predpoklad, že teológia postupuje deduktívne, od absolútne prvých princípov ďalej ku konklúziam rôznych stupňov istoty, používajúc aristotelskú logiku. Tento systém bol oprávnene považovaný za najlepšie zodpovedajúci potrebám katolíckeho teológa a bol dostatočne životaschopný, aby sa stal na stáročia jedinou teologickou metódou a encyklikou Leva XIII Aeterni Patris z roku 1879 sa tomizmu a jeho neoscholastickej interpretácii dostalo po zásluhe uznanie a ocenenie, ako tej najvhodnejšej pre vyjadrenie katolíckych právd. Napriek pokusom Blondela, Rousselota a Maréchala skrížiť neoscholastiku s modernými filozofickými bludmi (nazvali to transcendentný tomizmus, ku ktorému sa hlásil neskôr Rahner), bola táto stále najvplyvnejšou a najvýznamnejšou katolíckou filozofickou metódou začiatku 20. storočia.

Prvú výraznejšiu prasklinu v múre však urobil francúzsky jezuita de Lubac (Catholicisme 1938) , ktorý prefíkane primiešal, ku svojmu neoscholastickému curriculu spisy Origena, Augustína, Blondela, Rousselota a Maréchala čím dal prvotný impulz práve ressourcementu, návratu ku koreňom, k prvým interpretom kresťanského zjavenia, k otcom, aby sa tak obnovila a znovuobjavila podstata kresťanstva uprostred krízy viery, ktorá dopadla na Európu. V roku 1942 Lubac a Danielou spustili projekt Sources Chrétiennes s cieľom umožniť frankofónnemu svetu prístup k najčerstvejším prekladom a kritickým vydaniam spisov západných a východných otcov. V roku 1946 vydal Daniélou "Le orientations présentes de la pensée religieuse", manifest ressourcementu, v ktorom otvoril tri témy- návrat ku koreňom kresťanstva biblickými, historickým a liturgickými štúdiami- potreba obohacujúceho dialógu s modernou filozofiou zapojením nástrojov a myšlienok získaných ressourcementom- nutnosť opustiť neoscholastiku jej ahistorickou a hermeneuticky necitlivou systematizáciou.

Treba povedať, že reakcia neoscholastikov ako Garrigou-Lagrange a Labourdette bola rázna a rímska kúria nenechala hnutie, ktoré sa spočiatku šírilo medzi francúzskymi jezuitami, nepovšimnuté. Pius XII v Humani Generis túto "novú teológiu" odsúdil a napriek tomu, že Lubaca ani nikoho z jeho kolegov nikde explicitne nemenoval, mnoho cirkevných aj svetských akademikov chápalo encykliku ako zavrhnutie ich úsilia. Generál jezuitov nariadil odstránenie Lubacových kníh z jezuitských knižníc a zakázal mu pedagogickú činnosť. Cenzurovaného Lubaca veľa stúpencov opustilo a do podozrenia upadli aj Daniélou a Bouillard. Lubaca však očistilo, keď ho Ján XXIII požiadal o pomoc pri príprave dokumentov ku koncilu. Počas koncilu sa podarilo progresivistom zamietnuť pripravené schémy, kvôli ich "prílišnej naviazanosti na neoscholastiku a zastarané jazykové i myšlienkové rámce".Nové konštitúcie boli pripravené práve tými teológmi, ktorí za svoje neortodoxné názory pocítili v 50-tych rokoch tvrdú ruku kúrie. Henri de Lubac, Yves Congar, Edward Schillebeeckx a Hans Küng. Koncil sa vydal novým smerom a vyvinul mimoriadne úsilie vytrhnúť teológiu a liturgický život z koreňov a presadiť ich do najstaršej kresťanskej tradície, bez ohľadu na 19. storočí života tejto tradície a s ňou spätého liturgického a doktrinálneho rozvoja. Koncil takmer vo všetkom (Dei verbum, Nostra Aetate, Gaudium et Spes, Lumen Gentium) prijal idey ressourcementu, ktorý sa tak stal hlavným činiteľom, zodpovedným za "novú jar" a "druhý pentecost", inými slovami za dnešnú ohromnú a všetko zasahujúcu cirkevnú krízu.

Po koncile bola neoscholastika odstránená z teologickej scény a teológia sa vydala v zásade dvoma smermi. Jedna skupina, interpretuje koncil ako impulz k prebudovaniu teológie na základoch a metódach modernej filozofie a historiografie, ktorá sa však pod zástavou pluralizmu rozdrobila na vyznávačov najrôznejších pozliepaných nezmyslov. Druhá skupina sa prezentujúca "skutočného" ducha koncilu bola napojená na hnutie ressourcementu. Medzi nimi boli samozrejme pôvodcovia "návratu ku koreňom", Lubac, Daniélou a Congar, k nim pristúpila mladšia generácia, v ktorej vynikali Hans Urs von Balthasar, Joseph Ratzinger, Louis Bouyer a Karol Wojtyla. Ak by niekto pochyboval o vplyve ressourcementu na dianie po koncile stačí mu ukázať že Lubac, Congar, Daniélou, Balthasar si vyslúžili kardinálske klobúky a Wojtyla s Ratzingerom dokonca, dnes už len v slobodomurárskom múzeu vystavenú, tiaru.

Pomocné zdroje:

iteadthomam.blogspot.com
http://www.voxnova.com/
http://www.wikipedia.com/
ressourcement.blogspot.com

12. 1. 2011


Rozum a skúsenosť

Charles Maurras

Zvrchovaná sloboda štátu ho robí navonok nezávislým voči jeho susedom, ale dovnútra ho podriaďuje kategóriam sily, spoločného úsilia, spravodlivosti a mieru. Sloboda rozličných združení, inštitúcií a skupín, z ktorých sa skladá, spočíva v uchovaní kontroly nad vlastnými pravidlami správania: nemôže znamenať slobodu rozkladu a vnútorných sporov. A taktiež sloboda občanov samotných, podľa rozličnosti ich funkcie a stavu v spoločnosti nie je ničím iným, iba ponukou pre každého, aby hľadal spôsob života, ktorý je zladením toho, čo je povinný robiť a toho čo si želá robiť. Táto sloboda ich nemôže oprávňovať k rozbíjaniu zriadenia, ktoré je tmeliacou silou proti smrti, obrannou silou proti rozvratu.

Naproti tomu politická sloboda revolucionárskej doktríny, vyjadruje bez rozlišovania komplexnú výzvu na všeobecné oslobodenie každej časti spoločnosti; kladie rovnosť medzi všetkým: štátmi, podnikmi, osobami, celkovo bez ohľadu na ich odlišné funkcie. Úroveň tejto nešpecifikovanej slobody je nastavená tak nízko, že ľudia už nenesú žiadne iné označenie ako to, ktoré zdieľajú s každou rastlinou alebo zvieraťom: individualita. Individuálna sloboda, sociálny individualizmus, toto je slovník doktríny pokroku. Aké ironické. Pes, osol, dokonca aj steblo trávy, to všetko sú individuality.

Prirodzene, tlačiace sa davy neorganizovaných “idividualít” rady príjmu v revolučných náladách oslnivé prísľuby moci a šťastia. Ale vtedy, keď luza podľahne týmto prisľúbeniam, je úlohou rozumu spochybniť ich a úlohou skúsenosti ukázať na ich falošnosť. Rozum umožňuje predvídať, že kvalita života bude upadať, keď odpútanému jednotlivcovi bude udelená, riadením štátu, jeho bezútešná sloboda myslieť iba na seba a žiť iba pre seba. Budúce generácie, keď za to zaplatia svoju cenu, vyhlásia túto predpoveď za veľmi opodstatnenú. Súbežne s tým, kritická myseľ budúcnosti spochybní liberálne ašpirácie romantizmu a literárna história bude vidieť jednoznačne onen škodlivý následok, aký mali na básnika a jeho tvorbu: zotročenie, rozklad.

Túto harmóniu skúsenosti a rozumu nachádzame v politike, ako aj v umení. Kritika a logika, história a filozofia, majúc ďaleko od toho, aby boli vo vzájomnom konflikte, prichádzajú si vzájomne na pomoc. Na toto by sme sa mali sústrediť predovšetkým. Zahraničné konzervatívne vplyvy (najmä anglické) fungujúce opačne ako francúzsky konzervatívny duch, mali tendenciu zobrazovať princípy Revolúcie ako výraz racionality a princípy reakcie ako hlas prirodzeného (skúsenostného) sveta. Abstraktný rozum sa zmýlil. Skúsenosť, s jej jasným pohľadom na konkrétne, napravila omyl ducha a stelesnila tak, podľa nich, triumf praktického zdravého úsudku (duševný omyl je dieťaťom čistej teórie!). Tento postoj však prispel k tvrdeniu, že všetky teórie sú nesprávne, všetko zovšeobecňovanie podozrivé.
Jednoznačne sme odmietli takýto rozporuplný systém a odmietli sme vylúčiť všetky idey iba preto, že sú ideami. Jedným dychom ale zároveň odmietame chybný názor, že každému nedefinovanému „idealizmu“ patriacemu do nejakého starého ideového systému, patrí výsadné postavenie len preto, že oponuje realite. V skutočnosti realita a idey nie sú vôbec nekompatibilné alebo v rozpore. Sú idey, ktoré sú s realitou zhodné a to sú idey pravdivé. A je realita a skutočnosti, ktoré sú zhodné s najvznešenejšími ideami, ako sú hrdinstvo, krása, posvätnosť. Ak už treba hovoriť o rozpore, je to rozpor medzi pravými a falošnými ideami, medzi dobrou a zlou realitou. Žiadny rozumný človek nemôže odsúdiť revolučné myšlienky iba preto, že sú abstraktné alebo zovšeobecňujúce. Vysvetlím tento zmätok.

Politika nie je morálka. Veda a umenie ovládania štátu nie je vedou a umením ľudského sebaovládania. Čo je uspokojivé pre Človeka v jeho abstraktnej obecnosti, to môže byť hlboko nepriaznivé pre konkrétne štáty. S hlavou v metafyzických oblakoch, sústredené na nehmotné fantázie, dokázalo Ústavodarné zhromaždenie dokonale prehliadnuť problémy, pre riešenie ktorých bolo zvolané. Jeho myseľ sa zatúlala a čo nasledovalo je toho dôkazom.

Navyše, akoby nestačilo, že Zhromaždenie takto, ako sa hovorí, meralo vodu v site, ešte aj jej sito bolo vadné. Z hľadiska rozumu, sú všeobecné myšlienky Revolúcie antitézami pravdy. Pri vytváraní francúzskej ústavy, bolo cítiť náchylnosť k hovoreniu o ideálnom a absolútnom type človeka, ako napríklad v prvom článku Deklarácie práv človeka, (kde sa tvrdí o ľuďoch) : že sa rodia a žijú slobodne a sú si rovní pred zákonom. “Čo je snáď” ako vyhlásil Frederic Amouretti, “dieťa staré päť minút slobodným človekom?!” A samozrejme logicky vyplýva z Deklarácie, že toto dieťa má rovnaké slobody ako jeho matka a otec!

Alebo ďalšia chyba v tom štýle: ak bolo Zhromaždenie už ochotné jednať o takom konkrétnom objekte ako je Francúzsko, uvažujúc vo všeobecnosti o pojmoch politickej spoločnosti, tak sa malo vyhnúť pasci pridržiavania sa názoru, že sociálna skupina je „združenie“ samostatných vôlí, ktorých „cieľom“ je „zachovať“ „práva“ (ako to obsahuje článok 2). Spoločnosť totiž existuje už pred vôľou jednotlivca združovať sa, nakoľko človek je časťou spoločnosti ešte pred narodením a keďže práva človeka by v každom prípade boli nemysliteľné bez existencie spoločnosti. Každé prehlásenie o opaku, popierajúce prirodzenosť, je úplne neudržateľné z hľadiska rozumu. Ktokoľvek vytvoril tieto články, vyprodukoval iba obyčajnú kôpku slov bez toho aby preskúmal čo znamenajú. Nič nemôže byť iracionálnejšie.

A racionálne nie je ani to, že všetci ľudia by mali prikazovať každému byť suverénom: toto je ďalším protirečením typickým pre čistú a nefalšovanú absurditu. Taktiež nie je racionálne aby ľudia volili svojich vodcov, pretože vodcovia by mali veliť a zvolený vodca je rešpektovaný veľmi málo – zvolený vodca je prostriedkom, ktorý nie je nositeľom žiadneho vzťahu k jeho zamýšľanej funkcii, prostriedok sprvu komický neskôr nefunkčný. Je neracionálne, a protirečivé, že štát, založený za účelom vytvorenia jednoty medzi ľuďmi, jednoty v čase, ktorú nazývame kontinuitou, jednoty v priestore, ktorú nazývame svornosťou, by mohol byť právoplatne zriadený ústavou a nezhodami medzi stranami, ktoré sú z ich vlastnej podstaty rozdeľujúce. Všetky tie liberálne a demokratické koncepty, princípy revolučného ducha nie sú ničím viac ako pokusmi o kvadratúru kruhu.

Nemožno sa teda domnievať, že spočiatku ostrie rozumu zlyhalo pri pitvaní revolučných princípov a odhaľovaní ich slabostí. Ich prvými kritikmi neboli iba jednoduchí praktickí muži ako Burke, so zmyslom pre politiku a históriu, otrasení revolúciou. Spoľahlivé kritické mysle, jasní britkí duchovia ako Rivarol a Maistre zistili, že nie je možné tolerovať absurdné práve pretože je absurdným, v nerozume liberálneho a jakobínskeho predvídali budúce pohromy, omyl a katastrofu.

Katastrofy, ktoré predvídali sa skutočne dostavili. Revolučné zákonodarstvo rozbilo rodinu, revolučný centralizmus zabil život v komunite, systém volieb nafúkol štát a roztrhol ho vo dvoje. Zatiaľ čo oslabenie mierových remesiel prinieslo recesiu v ekonomike, tak päť invázií, každá tvrdšia ako tá predošlá, ukázali, tak vo víťazstve ako aj v prehre, napriek nesmiernym obetiam nášho národa, úplnú nevhodnosť Nového Ducha a Nového Štátu.

Z troch revolučných myšlienok teraz napísaných na každom múre, prvá, princíp politickej slobody, podstata revolučného systému, nezničila iba rešpekt občanov voči zákonom štátu, ktorý považuje za obecný výraz prechodného rozmaru (žiaden rozmar nie je trvalý), ale tiež a predovšetkým tiež, rešpekt k všetkým ostatným právam, hlbokým a vážnym, leges naturae (právam prirodzenosti), k potomkom spojenia prirodzenosti s rozumom, zákonom pri ktorých vrtochy ľudí alebo občanov neznamenajú vôbec nič. Zabúdajúc, zanedbajúc a opovrhujúc týmito prirodzenými a duchovnými zákonmi francúzsky štát odhodil rozvážnosť a vystavil sa najvážnejším nebezpečenstvám a úpadku.

Druhá z revolučných myšlienok, princíp rovnosti, podstata demokratického systému, odovzdala moc masám, teda najpodradnejšiemu prvku národa, najmenej schopným tvorcom, najpažravejším konzumentom, ktorí robia najmenej práce a najviac škody.
Francúz je ustavične odrádzaný, ak prejaví iniciatívu, všade sa starajúcou vládou zastupujúcou masy, ale zisťuje, že ak je pokorný a fádny teší sa priazni, ktorou tá istá vláda vďačne požehnáva jeho nečinnosť a tak rezignoval na seba tým, že sa stal parazitom úradov. To všetko do takej miery, že oheň francúzskeho národného života horí tak slabo a takmer vyhasol pretože jednotlivcovi sa nepomáha, aby sa stal človekom a preto, že ľudia sú ťahaní dole až na úroveň čriedy individuálnych oviec.

Napokon tretia revolučná myšlienka, princíp bratstva, podstata kozmopolitnej svornosti, na jednej strane zaviedla neobmedzenú zhovievavosť voči všetkým ľuďom pokiaľ žijú od nás dostatočne ďaleko, nepoznáme ich, hovoria rozdielnym jazykom alebo ešte lepšie majú kožu inej farby. Na druhej strane tento veľkolepý princíp nám umožnil považovať hocikoho, či už spoluobčana alebo brata za monštrum a lumpa keď s nami nezdieľa čo i len náš slabý záchvat filantropickej horúčky. Princíp univerzálneho bratstva, ktorý mal priniesť mier medzi národmi, pohltil zúrivosť hnevu a agresie, ktorý bol prirodzene zabudovaný v tajuplnom mechanizme politického zvieraťa, alebo skôr politického mäsožravca nazývaného človek, a postavil každý cudzí národ nad neho a nad jeho vlastných súkmeňovcov. Francúzov naučil umeniu občianskej vojny.

A to nie je všetko. Rovnaké myšlienky, rozširované po svete ako francúzsky exportný tovar všetkým zákazníkom, im priniesol veľké škody a na naše hlavy zoslal “investíciu” aj s úrokmi.

Úryvok z knihy Poznámky k Francúzskej revolúcii

Preložil Juraj Gabriško

7. 1. 2011


O bludároch, odpadlíkoch a nevercoch

Franz Spirago, profesor náboženstva

(Tieto pasáže pochádzajú z Katolíckeho katechizmu vydaného roku 1907. Porovnajme ich s hmlistými a indiferentnými formuláciami moderných katechizmov. Uvažujme o tom v akej zúfalej situácii sa dnes nachádza svätá katolícka Cirkev a modlime sa za zachovanie pravej Viery.)

Kresťanská viera je cesta do neba. Bohužiaľ nie všetci ľudia sa nachádzajú na tejto ceste, mnohí sú na bludných cestách.

I. Kresťanskú vieru nemajú :

1. bludári (heretici)
2. neverci

1. Bludári, alebo tiež kacieri (heretici), sú tí, čo jednotlivé zjavené náboženské pravdy tvrdošijne zavrhujú.

Nazývajú sa bludármi, lebo v niektorých veciach viery blúdia. Tí čo iných ľudí zvádzajú k bludu, nazývajú sa učiteľmi bludov. Učitelia bludov sú mole, ktoré rozožierajú drahocenné rúcho Kristovo – Cirkev (povedal sv. Gregor Veľký). Urazená pýcha zaviedla učiteľov bludov na zlé cesty (povedal sv. Irenej). Učiteľmi bludov boli napr. Arius, kňaz v Alexandrii, ktorý popieral božstvo Kristovo ( kvôli nemu sa zišiel cirkevný snem v Nicai r. 325), Macedonius, biskup carihradský, ktorý zapieral božstvo Ducha Svätého (kvôli nemu sa zišiel snem v Carihrade r. 381), Ján Hus, kňaz v Prahe, ktorý napádal menovite učenie o Cirkvi ( zaoberal sa ním snem v Kostnici r. 1414), mních Martin Luther z Wittenbergu, ktorý napádal hlavne božskú ustanovizeň pápežstva a učiaci úrad Cirkvi (bol odsúdený na sneme Tridentskom 1545–1563), Henrich VIII., anglický kráľ, ktorý z nenávisti proti pápežovi, pretože jeho platný sobáš zrušiť nechcel, vyhlásil sa za hlavu anglickej cirkvi, zaviedol anglikánsky blud v Anglicku a hrozne prenasledoval katolíkov; taktiež bývalý profesor na vysokých školách a kapitulský prepošt Döllinger v Mníchove, ktorý popísal mnohé podarené vedecké diela, ale preto že nebol prizvaný k predprácam na I. Vatikánskom sneme r. 1870, z urazenej pýchy ostro napádal uznesenie tohto snemu o pápežskej neomylnosti a preto bol z Cirkvi vyobcovaný r. 1871 a zomrel bez obrátenia r. 1890. On je hlavným pôvodcom tzv. starokatolíckeho bludu. A mnohí ďalší.

Ako vidno, učitelia bludov boli takmer všetci, bohužiaľ, kňazmi. Ľudia rozširujúci bludy sú podobní falšovateľom peňazí, ktorí nemajú právo raziť peniaze a falošné predvádzajú ako pravé. Oni sú vrahovia, lebo kazia ľuďom cestu, ktorá vedie do života večného (táto cesta je viera) a posúvajú ich na chodník, ktorý vedie do večnej smrti. Kristus vystríha pred nimi a hovorí: „Varujte sa lživých prorokov, čo prichádzajú k vám v rúchu ovčom (t.j. krásne hovoria a lichotia), ale vnútri sú draví vlci (t.j. plní zlosti). Po ovocí (t.j. po ich živote) spoznáte ich.“ (Mat. 7, 15.) Aké verejné reči viedol len napr. Luther, koľké nadávky vyšli z jeho úst. Už z toho poznáme, že nebol poslaný od Ducha Svätého. Podobne je to aj s ostatnými. Učiteľom bludov nejde nikdy o čistotu viery, ale o uspokojenie svojich zlých žiadostí, napr. pýchy alebo telesnej rozkoše; náboženské náuky sú len zámienkou, pod ktorou chcú dosiahnuť svoje zlé ciele. Pritom sa vždy snažia využiť u ľudí niektorú slabú stránku. (Tak napr. Luther sľúbil kniežatám cirkevné statky, kňazom, že sa môžu ženiť atď.) Robia to tak, ako had v raji s Evou.

K bludárom (heretikom) patria i rozkolníci (schizmatici), ktorí vlastne len hlavu Cirkvi uznať nechcú, ale pritom ustavične upadajú do bludov. Rozkolníci sú napr. nezjednotení Gréci (pravoslávni), ktorí sa r. 1053 na popud ctižiadostivého petriarchu Michala Cerularia odtrhli od Ríma; i ruská cirkev, ktorá sa roku 1587 od gréckej odlúčila. Bludárstvo (heretizmus) považovala Cirkev vždy za jeden z najväčších zločinov. Už sv. Pavol sa vyslovil: „Ale keby i ... anjel z neba hlásal vám iné evanjelium, okrem toho, čo sme vám my kázali, nech je prekliaty“. (Gal. 1, 8.) A sv. Hieronym hovorí (!) : „Nikto nie je tak bezbožný, že by ho bludársky človek v bezbožnosti neprevyšoval“. Bludári (heretici) sú z Cirkvi vyobcovaní (vylúčení); od tohto trestu ich môže rozhrešiť len pápež alebo od pápeža splnomocnený biskup (Pius IX. 12. 10. 1869).

2. Neverci sú tí, ktorí chcú veriť iba tomu, čo zmyslami môžu spozorovať a rozumom pochopiť.

Nevercom bol apoštol Tomáš; tento nechcel veriť vo vzkriesenie Krista, kým neuzrie na rukách jeho jazvy od klincov, nevopchá prst do rán Kristových a nevloží ruku do boku jeho. (Ján 20, 25.) Tomášovi sa podobajú mnohí ľudia; chcú veriť len tomu, čo vidia, rukami chytiť a snáď ešte i žuvať môžu; všetko ostatné zavrhujú. ... „Ó, koľko musia veriť neverci, aby neverili“, povedal sv. Klement M. Hofbauer.

Nevera pochádza predovšetkým zo zlého života. ... Zašpinené zrkadlo ukazuje zle alebo nijako. Ani duša, ktorá je zrkadlom, prijímajúcim svetlo božské (sv. Maxim) nechápe pravdy viery, keď je neprávosťami zašpinená.

II. Strata kresťanskej viery.

Vieru stratí ten, kto :
1. je ľahostajný k náukám viery
2. kto o pravdách viery dobrovoľne pochybuje
3. kto číta protináboženské knihy alebo noviny
4. kto vstupuje do protináboženských spolkov alebo do miešaného manželstva

2. Kto dobrovoľne pochybuje o pravdách viery, ten pomaly celkom stratí svoju vieru. Pochybovanie o viere pochádza od diabla. ... Kto pochybuje o pravdách Bohom zjavených, neľúbi sa Bohu, lebo mu neverí. ...

3. O vieru príde i ten, kto číta knihy proti nej napísané. To vidíme na pražskom kňazovi Husovi; ten čítal spisy anglického bludára Wicliffa (vl. menom Wig-Lőw, syn židovského konvertitu z grófstvaYorkshir, pozn. BM), stal sa sám veľkým heretikom a priniesol biedu na svoju českú vlasť. Spálený bol v Kostnici r. 1415. Aj obaja bludári Zwingli, kazateľ v hlavnom chráme curyšskom vo Švajčiarsku a Kalvín v Ženeve boli najviac len spismi Lutherovými na zlé cesty zavedení. Isté je i to, že cisár Julián Apostata (Odpadlík) len preto stal sa neverným katolíckej viere, lebo v Nikomedii čítal Libaniove proticirkevné spisy. Také proti viere namierené spisy, čo v najnovšom čase došli veľkého rozšírenia, sú obzvlášť tie, ktoré pochádzajú od bezbožných mudrcov Rousseaua, Voltaira a iných z časov francúzskej revolúcie, ďalej spisy Renena a francúzskeho romanopisca Zolu. Cirkev ako láskavá matka upozorňuje svoje deti na také viere nepriateľské spisy a zakazuje ich čítať.

4. Medzi spolkami viere nepriateľskými je najnebezpečnejší spolok slobodných murárov. Posledným cieľom slobodomurárov je: podkopať potajme a čiastočne aj verejne, všetky jestvujúce vlády, cirkevné i svetské, zboriť ich a založiť pomaly veľkú slobodomurársku svetovú republiku (text bol vydaný v roku 1907. Vtedy podobné vety často vyvolávali úsmev v domnení, že niečo také ako „svetová slobodomurárska republika“ je nerealizovatelné. Hľaďme kde sme dnes po sto rokoch. Svetová republika sa nám všade predkladá ako nevyhnutný fakt !!! Pochybuje ešte niekto? Avšak dnešné katechizmy a klérus mlčia. pozn. BM) ... Kto vstúpi do spolku slobodných murárov, navštevuje ich schôdzky alebo ich len podporuje, je z Cirkvi vyobcovaný, t.j. nemá účasti na modlitbách Cirkvi a nesmú sa mu vysluhovať sv. sviatosti. Od tohto trestu môže rozhrešiť kajúceho hriešnika len pápež; ale kajúcemu slobodomurárovi môže dať na smrteľnej posteli rozhrešenie i jednoduchý kňaz.

III. Takí ľudia, čo svojou vinou bez kresťanskej viery umrú, nebudú blahoslavení.

Kto nemá vieru, už teraz je biedny; pomysli si len na pohanov. Taký sedí „vo tme a tieni smrti“. (Luk. 1, 79) Pravdy náboženstva mi pripadajú ako nejaké bájky (sv. Kl. M. Hofbauer) Kristus hovorí: „Kto neverí bude zatratený.“ (Ján 3, 18.) O bludárovi hovorí sv. Pavol, že je svojim vlastným súdom odsúdený. (Tit. 3, 11.) Modli sa teda, milý kresťan, každý deň za obrátenie bludárov a nevercov. Nasleduj v tom svätých. Sv. Klement M. Hofbauer hovorieval: „Ó, keby som mal milosť, že by som obrátil všetkých nevercov a bludárov; na svojich ramenách a pleciach nosil by som ich do svätej katolíckej Cirkvi !“



Preložil Štefan Mišík, kňaz biskupstva spišského

Prevzaté z Katolíckeho katechizmu, vydaného Spolkom sv. Vojtecha v Trnave, A.D. 1907

5. 1. 2011


Revoluční doktrína

Pierre Gaxotte

(2. část)

Avšak Fénelon se zjevil příliš brzy. Rozvážný, zdravý úsudek Ludvíka XIV., jakož i skvělá, moudrá a výmluvná politika Bossuetova stačily, aby ztlumily požár, který se začal šířit. Několik zbylých plamínků, tu i onde skomírajících, nedokázalo požár roznítit. Až teprve Montesquieovy a Voltairovy výpravy do Londýna rozpálí plamen revolučních hesel, tentokrát již doopravdy.

Udivuje nás obraz Anglie, který zmínění dva spisovatelé odtamtud přivezli. Vůbec neviděli „temný a nepokojný ostrov královrahů“, nenašli tam národ netolerantní, chtivý, ctižádostivý, který rozpoutal náboženská pronásledování v podobě nejvíce bezduché a nelítostné administrativní akce, místo toho objevili antické Salentum [řecká kolonie v Itálii], liberální, osvícené, obývané vědci a mysliteli, hodné obdařit svět vzory občanských ctností.

To se stalo výchozím bodem zevrubné kritiky, zábavné s ohledem na líbezná peříčka, do nichž se odívala, a zároveň udivující svou naivitou a plytkostí. Některé poklesky a zjištěné nepravosti byly v této kritice odsuzovány se stejnou přísností jako zásady a veřejné instituce, na kterých stojí a budou stát všechny společnosti. Všechno bylo šmahem a neodvolatelně, za použití kalambúrů, posměchu nebo epigramů, odsouzeno. K uskutečnění této kolektivní popravy byla stvořena smyšlená postava divocha, který má zosobňovat prostou přírodu, vyšňořenou všemi půvaby a jemnými odstíny tisíciletých civilizací. Povinností zmíněného divocha je bezustání se všemu divit a vůči veškerým projevům života a společenských zřízení používat měřítko, jaké je vlastní toliko člověku osvícenému, dobře vychovanému a jemnému, a jen proto, aby tak vynikla hloupost, směšnost a škodlivost kultury, dobrého společenského vystupování a vybraných mravů.


Více než čtyřicet let je Francie zaplavována oněmi příliš pařížskými Irokézy, nadmíru civilizovanými Peršany, těmi prosťáčky prostoty zbavených. Jejich obratné úvahy kořeněné ironií, jejich pohrdlivá přirovnání a projevy předstíraného překvapení zdolaly zasít pochybnosti a nepokoj, pošpinit nejzákladnější práva jako násilí a svévoli a věkovité instituce, které národ do té doby dařil úctou a službu jim si považoval za čest, ukázat v křivém zrcadle jako nové, nebezpečné a nezákonné.

Tohoto zmatku využila literatura germánských krajů, jejíž vliv od dob reformace zanikl, a začala si, samozřejmě, nyní klestit cestu do Francie.

Lidé sedmnáctého století měli podle Louise Reynauda uznání pro německé filozofy a vědce, ale s jistým odstupem hleděli na básníky a spisovatele, kterých bylo v té době Německo plno. V germánské poesii, umění a literatuře bylo cosi, co podle názorů Francouzů neodpovídalo zprávám, jaké měli o této zemi. Otec Bouhours, spisovatel vytříbený a moudrý, ve svých Rozhovorech Arista s Evženem [Les Entretiens d'Ariste et d'Eugène] tvrdí ústy jedné z postav, že pro Němce je téměř nemožné dosáhnout vrcholků duchovní krásy. Německý duch je v oblasti myšlení skrz naskrz individualistický. „Kvůli složení jazyka lze složité myšlenky vyjádřit jen na úkor rozumových prvků. Oplývá výrazy, jimiž se projevují city a vzrušení, avšak zcela mu scházejí slova k prostému vyjádření myšlenek. Věta zní pateticky díky po sobě jdoucím vysokým a nízkým tónům o proměnlivé intenzitě seskupených kolem několika s vervou vyslovených slov. Pokud má Němec tu čest s člověkem uvážlivým, který vidí věci jasně a s volností se pohybuje ve společnosti, je vyveden z duševní rovnováhy. Jestliže však týž Němec potká člověka rozumu mdlého a neotesaného, blázna, maniaka nebo smyslu zbaveného, pak takové lidi dokonale pochopí a trefně je vylíčí, neboť jeho duševní uspořádání sdílí řadu společných rysů s podobnými typy. Jeho inteligence je svázána pouty pomatených tělesných emocí a veskrze těmito pocity nasáklá.“ Francouzské myšlení, odmítajíc sílu rozumu, pak přijímalo za svou mentalitu germánských národů.

Němci to okamžitě vycítili. Zatímco anglická díla pronikala do Francie pouze prostřednictvím Francouzů: abbého Prévosta a Voltaira, tak Němci sami řídili svou propagandu, a jeden z nich, Grimm, se jal poddaným Ludvíka XV. vysvětlovat, v čem spočívají zásluhy jeho vlasti na poli literatury. V říjnu roku 1750 uveřejnil „Francouzský Merkur“ [Mercure de France] jeho první článek, a v únoru 1751 se ukázal druhý. Podlézaje, pochlebuje, má Grimm tu drzost tvrdit, že si německá literatura v ničem nezadá s francouzskou, a pokud nedosáhla podobného věhlasu jako její sousedka, pak je to jen kvůli tomu, že Němci nemají ani takového města jako Paříž, ani takového krále jako Ludvík XIV. Leč přijde řada i na Německo. Ba! Již je zde.

Byl to první průlom, jímž ihned do Francie pronikly články, mluvnice a překlady. Další Němec, Michael Huber, zas převzal nad touto invazí velení. Obratný, smířlivý, laskavý, používající tu styl filozofů, tu jazyk člověka věřícího, věčně s rukou na srdci, plný vznešených zásad řídil pevnou rukou osudy teutonské literatury. Huber jakožto majitel „Zahraničního časopisu“ [Journal étranger] a autor výboru německé poesie ve čtyřech svazcích francouzské společnosti šikovně podsouval pouze to, co vyhovovalo tehdejšímu gustu: selanková, sentimentální a umravňující témata. Zjednal si přízeň Frérona a pobožnůstkářů, uchvácených hojností jeho chvalozpěvů na počest ctností. Získal nadšenou podporu nejodbojnější sekty filozofů, seskupených kolem Rousseaua a Diderota. Sám Rousseau byl bezpochyby příliš nevázaný, aby se nechal zatáhnout pod Huberův prapor, ale přemluvil k tomu své přátele. Ostatně, mohl snad zůstat lhostejným? Byl to přeci naturalistický mysticismus vracející se do Francie jinou cestou.

Při četbě oněch tištěných škvárů nás dnes přemáhá nuda. Avšak v dané době vzbuzovaly nadšení. Více než průměrný německý spisovatel Gessner, mezi svými krajany téměř neznámý, se v Paříži těšil velkému úspěchu, který po deset let nezeslábl. Jeho první knihu, „Smrt Ábelovu“ [Der Tod Abels], která byla do francouzštiny přeložena v roce 1765 Hubertem a Turgotem, si lidé přímo rvali z rukou. Další spisy téhož autora byly vychvalovány do nebes a vynášeny do hodnosti arciděl literatury. Lidé v nich obdivovali původní přírodu, k člověku přátelskou a neposkvrněnou, kterou tak dlouho stínila ohyzdná civilizace. Nuže: žírná pole, nikým neobdělávaná a přesto rodící bohatou úrodu; hrdličky na všech stromech k povznesení zamilovaných; květiny, jež nikdy nevadnou; ani na chvíli neutichající cvrlikání ptáčků; vzorná zvířata, zosobnění vlny a másla; starci přeplnění zkušenostmi a moudrostí; poslušné a cituplné děti; prazvláštně upřímné mladé dívky, které svým matkám kladou ty nejdojemnější otázky ohledně lásky a manželství. A na pozadí této všeobecné selanky se pohybuje několik náhodně zatoulaných ničemů, samozřejmě zmítaných výčitkami svědomí, avšak ti se díky prvnímu lepšímu mravnímu ponaučení jistojistě navracejí na cestu ctnosti, prolévajíce přitom potoky slz. „Básník na břehu Rýna,“ píše Dorat, „je do jisté míry člověkem přírody. Dýchá jedinou myšlenkou, aby ji zbádal, a bádá ji pouze proto, aby ji opěvoval. Cizí mu jsou zatrpklost, nenávist a spletité stezky pýchy; tvoří-li, tak nejen proto, že po sobě touží zanechat památku budoucím pokolením, nýbrž aby učinil lidi lepšími a neustále jim vštěpoval obraz ctnosti…“

Úryvek z knihy La Révolution française.

Přeložil Edmund Kříž.

3. 1. 2011


Revoluční doktrína

Pierre Gaxotte

(1. část)

Sedmnácté století bylo pro francouzského ducha dobou plnou rozkvětu. Člověk, jenž byl tehdy stavěn za vzor, je v chápání současníků bytostí rozumnou a vyrovnanou, schopnou v zájmu vyššího řádu a ladu krotit své tužby a vášně. Neoddává se soukromému snění, vrtošivým citům, náhlým pudovým vnuknutím. Nedůvěřuje všemu mlhavému a blíže neurčenému, co v podvědomých podnětech zatemňuje i ty nejbystřejší hlavy na způsob mraku, který svým stínem zakrývá hladinu jezera.
Znaje své slabosti, nestaví vědění ani morálku na vlastních přáních.

Nachází zalíbení v hierarchii a kázni. Vyhledává chválu
v podřízenosti zkušenostem, logice a tradici, jež je syntézou zkušeností. Je křesťanem a konzervativcem. Pociťuje odpor k rozmíškám a revolucím, přičemž si cení jedině hodnot všeobecně uznaných a stále platných. Vždy a všude, pod pláštíkem všelijakých zvyků a záminek, se zalíbením pátrá po oněch stejných, obecných a neměnných pravdách. Je obdařen schopností věci uspořádávat a řídit, zdravým rozumem, myslem pro realitu a láskou k pravdě.

Po padesát let vidí Francie v Ludvíku XIV. milované odzrcadlení sebe sama: je rozvážný, umírněný, pečlivý, metodický, klidný, jeho city jsou šlechetné, jeho život je spořádaný a chvályhodný. Tentýž ideál osvěcuje celé století. Zosobňují jej Colbert a Vauban, stejně jako Racine, Poussin a Bossuet. Kázání Bourdalouva, instrukce ministra de Lionna odrážejí týž ideál jako Louvre, Versailles či komedie Molierovy. Ludvík XIV. dal Francii vládu nad světem a jemu Francie vděčí, že mohla pokračovat v nádherném díle Atén a Říma.

K dramatu osmnáctého století ve skutečnosti nevedly války nebo památné revoluční dny, nýbrž rozvolnění a převrat v pojmech, které vytyčovaly směr a vládly století sedmnáctému. Vzpoury a krveprolití jsou toliko zářným a strašlivým projevem onoho převratu v pojmech. A když propuknou, pak už původní pramen zla náleží minulosti.

Revoluční duch je starý jako lidstvo samo. Ani forma, kterou tento duch přijal v roce 1750, není nová. Básníci od pradávna se zalíbením snili o kouzelných krajích, kde by dokonalí a nesmírně dobří lidé, svobodni ode všeho donucení, trávili svůj život v lůně panenské přírody, a moralisté používali téhož prostředku, aby kázali současníkům a zahanbovali bližní vykreslováním jejich vad a slabostí. Byly to však pouze dětské hrátky nebo cvičení v krasomluvě. Jenom díky náruživosti s náboženským pozadím mohly zmíněné sny vykrystalizovat do dogmat a hrátky nabrat podoby nenávisti vůči moci a pohrdání civilizací.

Reformace byla prvním výbuchem zkázonosného individualismu a republikánských nálad. Velké duchovní a společenské otázky, k jejichž rozuzlení se mělo dospět obyčejnou cestou, vytýčenou tradicí, najednou nacházely odpovědi v zákoutích srdcí a skrýších vlastního svědomí. Pro jedince se staly jeho mlhavé, nejasné touhy pravdou a bůžkem. Kvůli soukromému pojímání skutečnosti se zrhoutila spolupráce společenských vrstev, zmizela jejich vrozená oddanost náboženství a kráse. Onen převrat byl nazván „osvobozením ducha“. Čistá anarchie zavládla zejména tam, kde reformace zakořenila ve své ryzí podobě, tj. Lutherovy nauky, a když pominulo období ouřlivých proměn, zbylo po všem neodvrtané územní rozdrobení a uvolněnost mravů, na kterou, jak se zdálo, nebylo léku.

Francouzská jednota přežila, a spolu s ní i král. Pascal, Descartes, Bossuet, La Bruyère odvozují v době vládnoucího klasicismu své chápání práva a moci z monarchistického zřízení.

Zdálo se, že nic tuto rovnováhu a vzájemné porozumění nenaruší. Avšak revoluční mystika nezanikla. Z jejího vnuknutí vyhlašují volnomyšlenkáři své útočné tirády proti starobylým ideálům a rozumu, jež údajně pokřivily lidskou přirozenost a připravily člověka o chuť a umění radovat se ze života. Ona ponouká protestantské paskvilanty, kteří z Holandska a Německa zaplavují Francii a Evropu svými pamflety. To ona svými přeludy otravuje Fénelona, jednoho z nejbystřejších a nejznamenitějších mozků století.

Ludvík XIV. napsal pro své děti knihu, jakousi „Příručku dokonalého panovníka“, v níž se jim snaží vysvětlit vznešenost jejich úřadu, aby mohly plnit své povinnosti s klidnou myslí a láskou. Vychovatel následníka trůnu, Fénelon, se snaží svému žákovi vštípit nechuť ke královské koruně. V jeho „Telemachovi“ najdeme kritiku veškerých monarchistických zásad. „Poslání krále je vznešené, ušlechtilé a dokonalé...,“ psal Ludvík XIV. „Jaké to šílenství,“ praví Fénelon, „nacházet štěstí ve vládnutí lidem... Hlupáku, čemu chceš vládnout!? Šťasten, kdo se v osobním životě spokojí s nenápadným postavením, kde může snadněji pěstovat ctnosti... Proto se, můj synu, obávej tak nebezpečného postavení... Je to těžké jařmo...“

Státníci, kteří se od časů frondy zamýšleli nad uspořádáním a stálostí moci, pojali na základě svého bádání nedůvěru k člověku-zvířeti, a jelikož jejich přesvědčení nescházela odvaha, otevřeně hlásali, že tato bestie může být držena na uzdě jedině silou a že síla v posledku stmeluje každou společnost. D'Argenson říká: „Nikdy nezapomenu na slova mého blahé paměti otce, když mi poprvé dovolil zúčastnit se hovoru o krocích tehdejšího parlamentu směřujících proti královské moci. Na všechnu moji obhajobu oprávněnosti oněch kroků a nepopiratelných práv parlamentu mi jen krátce odpověděl: ‚Můj synu, má tvůj parlament vojsko? Co se týče nás, tak velíme sto padesáti tisícům vojáků, a o tom to všechno je!‘“ Fénelon nenachází na výše uvedené kladné a střízlivé myšlenky lék. Utápěje obtíže a výhrady v záplavě optimistických vyznání, s neochvějnou sebejistotou prohlašuje: „Když se spravedlnost a ctnost ujímají slova, mlknou veškeré vášně... Všechny národy jsou bratry, a proto se mají jako bratři milovat...“ Podle Fénelona je král zavržen v nebi a odsouzen ke gilotině, neboť vědomě učinil poddané nešťastnými a přivedl svůj národ k úpadku a anarchii.

Úryvek z knihy La Révolution française.
Přeložil Edmund Kříž.

Pierre Gaxotte (29. 1. 1895 – 21. 11. 1982) byl francouzský historik věnující se zejména Francouzské revoluci. Po jistý čas působil také jako sekretář Charlese Maurrase. V roce 1953 se stal členem Francouzské akademie.