Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

4. 12. 2011

Židovský revolučný duch
(recenzia knihy E. Michaela Jonesa)

Raz za niekoľko rokov, či skôr za niekoľko desaťročí sa objaví kniha, ktorá má potenciál zmeniť náš pohľad na svet. Vytrhnúť nás z letargie a naivity a s brutálnou úprimnosťou, rozsiahlym faktografickým arzenálom a nekompromisnou logikou nás postaviť pred holú skutočnosť. Je to užitočné, pretože my ľudia si radi predstavujeme, že svet je iný ako naozaj je. Je to pre nás pohodlnejšie, príjemnejšie a jednoduchšie, pohybovať sa vo svete, ktorý sme si stvorili sami a ktorý funguje tak ako mu dovolíme my. Ale je to smrteľne nebezpečné a práve preto sú takéto knihy nesmierne cenné. Taká kniha sa nedávno objavila na trhu, 1200 stranový opus E. Michaela Jonesa The Jewish Revolutionary Spirit and Its Impact on World History. Jones je tradičný katolík, bývalý profesor angličtiny na univerzite Notre Dame (Indiana, USA), odkiaľ ho vyhodili pre odpor k potratom, autor desiatich kníh ako napr. Libido dominandi či Medjugorje deception. Robert Sungenis povedal, že čítanie tejto knihy bolo jedno z najobohacujúcejších a najviac obzor rozširujúcich podujatí jeho života. Táto kniha má moc nielen zmeniť váš pohľad na svet, má potenciál zmeniť svet samotný. To čo v nej nájdete nie je to, čo ste sa dozvedeli na hodinách dejepisu, ani to čo nám predkladá Európsky židovský kongres alebo americká Anti-defamation league. Ak chcete pochopiť pozadie udalostí, ktoré zmenili životy milard ľudí, zožeňte si Jonesa. Uvidíte, že udalosti, ktoré sa dnes dejú pred našimi očami nie sú izolované historické incidenty, ale patria do súvislej reťaze, ktorá začala exodom Židov z Egypta. Pripravte sa na šok a úžas.

Pochopiteľne, keďže kniha je veľmi provokatívna a najmä používa slovo "Žid" je na ňu namierená artiléria obvinení z "antisemitizmu". Jones si je toho vedomý a pripúšťa, že debata o tom, kto sú vlastne Židia nikdy neskončí. Naopak, priebežné výsledky tejto debaty neustále formujú resp. mätú nepísané pravidlá diskusie, takže v ich súčasnej podobe je takmer nemožné povedať o Židoch čokoľvek bez toho, aby sa človek nevystavil obvineniu z antisemitizmu. Definícia Žida je ústredným bodom debaty a Jonesovi správne pripomína, že "použitie pojmu "Žid" je podmienené politickým prospechom tých, ktorí ho užívajú. Takže je vhodné použiť označenie "Židia", keď sú práve obeťami nejakého útoku, ale použiť toto označenie, keď útok páchajú oni, je nevyvrátiteľným dôkazom antisemitizmu a posadnutosti konšpiráciami. Takisto je možné povedať, že Židia hrajú významnú úlohu v hnutí za ľudské práva, ale je antisemitské povedať, že hrajú významnú úlohu v propotratovej lobby.
Toto potvrdzuje Bradley Rothstein, sám Žid, ktorý sa pýta : "Čo je však tézou, ktorá tak veľmi zakúrila pod Jonesovým kotlom? Téza, že keď sa v dejinách vyskytla opozícia proti Katolíckej Cirkvi, tak Židia mali tendenciu toto hnutie, či spoločenské, náboženské alebo politické podporiť? Čo na tom je antisemitské? .... Jones tvrdí, že Cirkev sa musela viac krát brániť proti revolučným hnutiam, v ktorých Židia hrali raz malú, raz veľkú úlohu. ... Horúcim zemiakom je jeho príspevok o neokonzervatívcoch. Ale aj tu, ako v celej knihe, je jeho analýza vyčerpávajúca a pokojná. Myslím, že Jonesovi kritici by si ho radšej mali poriadne prečítať a prestať rušiť a zakazovať jeho verejné vystúpenia. Nepomáhajú svojej veci, nech už je akákoľvek. Je naozaj zúfalé, ak každý, kto sa snaží diskutovať so Židmi, je označený za antisemitu akonáhle si vo svojich záveroch dovolí poukázať na nejakú židovskú chybu."
Cieľom Jonesovej knihy, je ukázať katolíkom, ako sa ideológia, ktorú prezentujú väčšinou Židia, prepletá pozadím všetkých veľkých svetodejných udalostí a aký mala a má rozhodujúci dopad na vývoj našej civilizácie. Jeho kniha nie je len učebnicou dejepisu, je to hodená rukavica, výzva do rozhodujúceho súboja o to, či mysle a srdcia ľudstva získa židovský alebo katolícky spôsob myslenia. Pozrime sa v skratke na niektoré tézy, s ktorými Jones prichádza.

Jones pri definícií "Žida" používa ako rozlišovacie kritérium Ježiša Krista, označujúc ho v súvislosti s božským zjavením ako Logos. Útok na Logos zo strany judaizmu sa prejavuje nie útokom zvonka, ako v prípade islamu, ktorý šíri svoju náuku vojenskými výbojmi, ale rozvratom zvnútra, inak známym ako revolúcia. Ak je moslim a-Logos, pretože Mohamed nepochopil správne monoteistickú tradíciu, Žid je anti-Logos, pretože Krista úplne odmieta. Islam Krista neodmieta, islam Krista nedokáže pochopiť a maskuje to jeho povýšením na druhotriedneho proroka. U Židov je situácia iná. Oni boli vyvoleným národom. Keď prišiel na zem Mesiáš, ktorého dlho očakávali, Židia, tak ako všetci ľudia, dostali slobodnú vôľu prijať ho ako vtelenie Božieho Slova alebo ho odmietnuť. Keď odmietli Krista, odmietli Logos a keď odmietli Logos, v ktorom je všetko, vrátane princípov spoločenského poriadku, stali sa revolucionármi. Je mimoriadnou tragédiou, ak sa člen vyvoleného národa rozhodne odmietnuť to, k čomu bol vyvolený. Každý si môže vybrať a odmietnuť Logos, každý z nás je denne pokúšaný to urobiť. Ale urobiť z tohoto odmietnutia neodmysliteľné jadro svojho náboženstva a rozhodujúci faktor, ktorý určuje či niekto patrí do tej ktorej komunity znamená, že revolučný duch túto komunitu dočista ovládol. Takže Žid je človek, pre ktorého je odmietnutie Ježiša kľúčovou súčasťou náboženského postoja. Jones cituje rabína Meira Soloveichika, ktorý v článku "Cnosť nenávisti" hovorí, že "základná otázka ako pristupovať k nepriateľovi sa odvíja od toho, či ten verí že Ježiš bol len pomýlený smrteľník alebo naozaj Syn Boží."
Revolúcia, o ktorej Jones hovorí, je teda revolúcia proti Logu, tá najvnútornejšia, najzásadnejšia a najhlbšia forma revolúcie. Jonesova kniha je antológiou toho, ako sa židovská opozícia proti Logu prejavovala po dvadsať posledných storočí. Začína tam, kde končia Skutky apoštolské a hromadí kopy dôkazov nielen toho, že Židia sú apriorne proti Logu a šíreniu evanjelia, ale že sa usilujú nahradiť ho svoji vlastným evanjeliom, či už to bolo eklektické pohanstvo Juliána Apostatu, osvietenský judaizmus Mosesa Hessa, či psychoanalýza Sigmuda Freuda. Svätý Pavol sa tri desaťročia pokúšal šíriť Krista medzi Židmi a napokon to vzdal týmito slovami: “Oni zabili Pána Ježiša aj prorokov a nás prenasledovali. Bohu sa nepáčia, všetkým ľuďom odporujú a nám bránia kázať pohanom, aby boli spasení; a tak stále napĺňajú mieru svojich hriechov. Ale už sa im až na pokraj priblížil Boží hnev.”
Nepáčiť sa Bohu a odporovať všetkým je znakom revolúcie.

Čo predovšetkým prispieva k vysokej hodnote knihy je, že Jones sa neprestajne a dôsledne odvoláva na židovské zdroje, aby potvrdil svoje závery. Na jednej strane sú to tieto židovské zdroje, ktoré mu poskytujú dostatok dôkazov a na druhej strane jeho brilantný intelekt a nevšedná schopnosť vidieť súvislosti, vďaka ktorým nie je odkázaný na obvyklé konšpiračné fantazírovanie. Napríklad, cituje rabína Luisa Israela Newmana, ktorý “ukazuje, ako Židia systematicky podporovali všetky revolučné hnutia v dejinách. Spojili svoje sily s kacírmi počas albigenskej krízy, podporovali husitskú vzburu, reformáciu, zrodenie moderného Anglicka. Spojili sa s revolucionármi počas osvietenstva, tvorili významnú časť ruských revolucionárov a mali podstatný podiel v hnutí za ľudské práva, konflikt medzi Cirkvou a judaizmom dal vzniknúť španielskej inkvizícii, Židia stáli pri vzostupe americkej moci.”
Jones stanovuje hranice diskusie takto: ”Znamená to snáď, že každý Žid je zlý človek? Nie, neznamená. Synagóga Satanova, ktorú židovskí vodcovia riadia, zasa kontroluje etnické skupiny, v ktorých sa Židia rodia. Nikto však nemôže za okolnosti svojho narodenia a preto je antisemitizmus, teda nenávisť k Židom pre nemenné a nezmeniteľné rasové charakteristiky zlý. Počas svojho života však Židia spoznávajú, že ich etnická skupina je iná ako všetky ostatné. Napriek propagande rasovej nadradenosti, ktorú sa Talmud usiluje do nich vštepiť, si mnoho Židov uvedomí, že v srdci ich etnika sa usídlil podivne zlovoľný duch. Keď začnú poznávať veľkosť tohoto zla, stoja pred voľbou. Podľa dispozície ich srdca, ktorú pozná iba Boh, si alebo vyberú zlo, alebo zlo zavrhnú, tak ako sv. Pavol, Nicholas Donin, Joseph Pfefferkorn, Israel Zolli, Ratisbonnovci a zástupy iných.”
Jones čitateľovi ukáže, ako bol sústavne odrádzaný od nazerania na históriu cez prizmu židovského revolucionárstva práve židovskými revolucionármi, ktorí každý takýto pokus označujú za antisemitizmus. Jones však neprináša emocionálne zafarbené argumenty, nemenuje, nepokúša sa Židov zarámovať do stereotypných obrazov, neuchyľuje sa k tuctovej demagógii štýlu Protokoly sionských mudrcov. Neprestajne upozorňuje, že to práve jeho oponenti používajú podpásovú taktiku, aby zdiskreditovali svojich kritikov. Na viac ako tisíc stranách dokumentuje revolučnú činnosť jednej skupiny ľudí, ale prihliada neprestajne k tomu, že “ako vždy, hnutia sú riadené len hŕstkou jednotlivcov, hŕstkou, ktorá nie vždy reprezentuje všetkých.” Jones sa hlási sa k prastarému príkazu Gregora Veľkého známemu ako Sicut Iudaeis non, ktorý hovorí: “Nikto nemá právo zraniť Žida alebo rušiť jeho bohoslužbu, ale rovnako, Žid nemá právo ničiť vieru a mravnosť kresťanov a rozvracať kresťanskú spoločnosť.” O tom ako je druhá časť tejto direktívy ignorovaná je vlastne celá táto kniha. Zvláštnu pozornosť venuje tomu, aby ukázal ako dramaticky a dôkladne Židia prevrátili kresťanskú vieru a morálku a tomu, aby vyvrátil obvinenia od Židov, ktorí, ako napr. Daniel Goldhagen, tvrdia, že “Katolícka Cirkev bola stáročia útočiskom antisemitizmu, ktorý je integrálnou súčasťou katolíckej doktríny, teológie a liturgie.”

Prvých 12 kapitol popisuje 1800 rokov histórie. Vysvetľuje prečo sv. Ján dva krát nazval Židov Satanovou synagógou, popisuje márnu snahu Juliána Apostatu obnoviť Chrám vo štvrtom storočí a súvislosť medzi fiaskom tohoto plánu a nástupom ariánskeho bludu, ktorý popieral božstvo Ježiša Krista. Opisuje križiacke výpravy a získanie Jeruzalema v jedenástom storočí, detailne zobrazuje spory medzi Cirkvou a Židmi, ktoré s nezmenšenou silou zúria až podnes. Robert Sungenis vo svojej recenzii vyjadril presvedčenie, že na svete je len málo ľudí, ktorí si uvedomujú ako vplyvní a ako rozvratní boli Židia za posledné dve milénia, pretože v školách sa na dejiny z tohoto uhla nenahliada, ba taký postup by bol okamžite označený a zakázaný ako antisemitizms. Podľa Sungenisa nám Jones ukazuje, že čas, kedy bolo treba začať vzdelávať seba a svoje deti v pravde aby si udržali vieru v Boha a oddanosť Cirkvi, nastal už pred mnohými a mnohými rokmi. Hocikto môže ľahko pozorovať, že Židia, národ nepočetný, ostrakizovaný a utláčaný, našli množstvo unikátnych spôsobov, akými sa dostať do najvyšších vrstiev spoločnosti. Môžeme to pripísať tomu, čo Ron Hubbard označil za najsilnejšiu ľudskú túžbu, túžbu prežiť. A je tu jedna vec, ktorá robí židovskú túžbu prežiť silnejšou než je to u iných spoločností. Jones cituje Normana Cohna: ”Čo spôsobilo že Židia ostali Židmi bolo ich absolútne presvedčenie že Diaspora bola prípravou na príchod Mesiáša a návrat do Svätej zeme."
Na konci 11. storočia to už neboli Židia, ale kresťania, ktorí pestovali proroctvá v tradícii Danielovho sna a nechali sa nimi inšpirovať. Pokušenie hľadať nebo na zemi sa považovalo za judaizovanie. Židov vtedy od iných národov ostro odlišoval ich postoj k dejinám, najmä k ich vlastnej úlohe v nich. Cohn hovorí: "Práve preto, že si boli úplne istí tým, že sú vyvolený národ, mali sklon reagovať na útlak, utrpenie a ťažkosti fantazmagóriami o totálnom víťazstve a nekonečnej prosperite, ktorú Jahve vo svojej všemohúcnosti udelí svojmu vyvolenému až sa naplní čas. Utrpenie Židov oslobodí celé ľudstvo." Moses Hess doviedol toto uvažovanie do logického záveru, keď tvrdil, že židovský národ sa stal svojim vlastným Mesiášom. Tisícročné kráľovstvo ktoré sa stane vyvrcholením dejín si našlo mnohých prívržencov od komunistu Marxa až po neokonzervatívca Fukuyamu. Mentalita "vyvoleného národa", prepracovaná Talmudom, Zohar, Mendelssohnom, Hessom, Marxom a tiež gematriou pretrváva v židovskej duši a stimuluje k revolucionárskemu postoju. Niekedy Židia revolúciu vyvolali sami, inokedy sa zviezli na chrbtoch rebelujúcich gójov a pozbierali, čo popadalo zo stola.

Hlavným cieľom každej revolúcie bola vždy Katolícka Cirkev. Jones postupne preberá českú revoltu z roku 1412, v ktorej bol klenot stredoeurópskej katolíckej a monastickej kultúry takmer zničený prvou plnohodnotnou revolúciou na európskej pôde, potom prechádza k protestantskej reformácii a následnej sedliackej vojne. Tu cituje židovského historika ktorý tvrdí, že "je mimo pochybnosť, že prví vodcovia protestantskej sekty boli po celej Európe nazývaní semi Iudaei, položidia a tiež, že medzi nimi vynikali muži židovského pôvodu tak ako vynikali predtým medzi gnostikmi a potom medzi komunistami." Potom rozoberá anabaptistickú a anglikánsku rebéliu a nástup slobodomurárstva, kde poukazuje na židovské elementy ktoré v nich figurovali a na prospech, ktorý Židia z toho, že rozoštvali jednu stranu proti druhej mali. Túto stratégiu používajú s úspechom až dodnes. Postupujúc ďalej prichádza Jones k revolúciám z roku 1848. Tu cituje Haberera: "Kontinuita radikálneho židovského správania je pozorovateľná všeobecne už osvietenstve, obzvlášť u Mendelssohna". Ten je podľa Haberera zdrojom židovského nihilizmu. A potom je tu tiež židovský nacionalizmus, teda sionizmus, ktorý začal vystrkovať svoju hlavu v roku 1862 s Hessovým traktátom Rím a Jeruzalem." S miznutím pápežského štátu a nacionalizáciou Talianska Hess hlásal, že "s oslobodením večného mesta na Tibere začína emancipácia vrchu Moria". V Rusku skupina osvietencov zasiala semená židovského evanjelia. Do desiatich rokov od príchodu osvietenstva do Ruska sa z Židov stali revolucionári, presne ako Hess v "Rom und Jerusalem" predpovedal. Isaiah Berlin písal o novej židoruskej inteligencii: "Jej členovia sa cítia zjednotení niečím vyšším, než len spoločné záujmy a idey. Chápu sami seba ako rád, ako sekulárne kňazstvo, oddané šíreniu špecifického životného postoja, niečomu ako je evanjelium. Akonáhle idey osvietenstva rozlomili škrupinu ortodoxie, ktorá obklopovala shtetl, Židia začali považovať svoju účasť v revolúciách za prikázanú samotným Bohom. Revolúcia sa stala úlohu vyvoleného národa." Marx, sám Žid, v knihe Židovská otázka bez rozpakov hovorí : "dokázanou podstatou judaizmu je pragmatizmus a sebeckosť, takže náboženstvom Žida je kšeft a jeho bohom sú peniaze." Na inom mieste pokračuje : "Žid sa emancipoval židovským spôsobom, nie tým, že získal moc skrze peniaze, ale pretože peniaze sa skrze neho, ale nie len skrze neho, stali svetovou veľmocou, pomocou ktorej sa pragmatický židovský duch stal pragmatickým duchom kresťanských národov. Židia sa emancipovali v takej miere, v akej sa kresťania stali Židmi." Jones dodáva: "Spása stále prichádza skrze Židov, ale teraz je to iný druh spásy - utopický socializmus - ktorý prichádza od iného druhu Židov, podzemných revolučných teroristov. Cár potom predstavoval len poslednú inkarnáciu faraóna."
Boľševizmus je, ako Jones dokazuje, primárne židovské hnutie, ktoré usiluje o zničenie svetového náboženstva a zvrhnutie civilizácie. O boľševizme časopis American Hebrew napísal, že je "výsledkom židovského uvažovania, židovskej nespokojnosti a židovskej túžby po obnove ". Toto hnutie bolo významne podporované bankárskymi rodinami ako Rothschild a Schiff. V Nemecku po roku 1918, po kolapse ríše Židia vyplnili vákuum na najvyšších pozíciách Weimarskej republiky, ktorá si tak získala reputáciu "Judenrepublik" a pokúsili sa redefinovať nemeckú kultúru na niečo, čo bolo Nemcom odporné.

Tu Jones podáva dobrý exkurz do diela Daniela Goldhagena, jedného z najprominentnejších dnešných židovských autorov a obžalobcov Pia XII. Ten sa v knihe Hitler’s Willing Executioners snaží presvedčiť svet, že nech Židia urobia alebo neurobia čokoľvek, svet ich preto nezačne milovať alebo nenávidieť. Ich správanie nemá na správanie iných ľudí vplyv, pretože fundamentálnou životnou pravdou je, že európsku históriu a civilizáciu nesmierne ovplyvnil a vyformoval tisícročie starý iracionálny antisemitizmus. Takže palestínsky postoj k židom nemá nič spoločné s tým, ako sa k nim už pol storočia Židia chovajú. Pogromy v Rusku v 1880 rokoch nesúvisia s tým, že Židia boli chápaní ako predvoj revolučného terorizmu. Ani nástup Hitlera k moci nesúvisí s prízrakom boľševizmu, ktorý mátal v 20-tych rokoch Európu , pretože antisemitizmus nič nespôsobuje. Antisemitizmus skrátka je. Tu Jones podáva množstvo zaujímavých citácií od židovských a prožidovských autorov. Napríklad Elie Wiesela, ktorý povedal: "My musíme robiť revolúciu, lebo Boh nám to prikázal. Boh chce aby sme boli komunistami." Jones dokazuje, že koncentračné tábory nevymyslel Hitler, ale sovietski Židia. Milióny kresťanov a iných politických protivníkov boľševizmu bolo zmasakrovaných v gulagoch dávno pred tým, ako dorazil prvý vlak do Auschwitzu. Tvrdí, že Hitlerovi sa nástup k moci vydaril preto, že sa mu podarilo presvedčiť významnú časť Nemcov, že boľševik a Žid je jedno a to isté.

Goldhagenovo tvrdenie, že antisemitizmus nemá so židovským správaním žiadny súvis, je teda neudržateľné. Prijateľnejšie je tvrdenie Saula Friedlandera, že nenávisť ku komunizmu hrala pri nástupe Hitlera dôležitejšiu úlohu ako antižidovské postoje. Hitler by nedokázal obrátiť Nemcov proti Židom, bez hrozby boľševizmu a skúsenosti s Bavorskou sovietskou republikou, ktorú nazýval "dočasnou židovskou vládou." V roku 1933 napísal Maxovi Planckovi, že necíti nenávisť k Židom ako takým, ale oni sú všetko komunisti a proti komunistom musí bojovať. Nebol sám kto rozpoznal spojenie medzi komunizmom a Židmi. La Civilta Cattolica, vydala článok "Svetová revolúcia a Židia", v ktorom tvrdí, že "komunizmus je zvrátenou semitskou fantáziou, ktorá prišla od židovskej rasy. " V skutočnosti mnoho katolíckych hierarchov pochopilo, že komunizmus sa stal mohutnou zbraňou proti Cirkvi. Poľskí biskupi vypozorovali koreňe boľševického besnenia v tradičnej nenávisti, ktorú Židia cítili ku kresťanstvu. V roku 1920 vydali pastiersky list kde stojí: "skutočným cieľom boľševizmu je dobytie sveta. Rasa, ktorá boľševizmus drží v rukách je oddaná podrobeniu národov, najmä preto, lebo tí ktorí sú vodcami tohoto hnutia majú nenávisť ku kresťanstvu v krvi. " Fr. Erich Pryzwara, SJ, v roku 1926 v knihe Judentum und Christentum, cituje Martina Bubera a iných židovských mysliteľov, ktorí vystopovali korene tejto ideológie v "židovskom mesianizme". "Žid je hnaný vnútornou nevyhnutnosťou stať sa neúnavným revolucionárom kresťanského sveta , k tomuto neúnavnému aktivizmu je hnaný svojim najhlbším náboženským presvedčením, je vskutku večne blúdiacim Ahasverom."
Jones uzatvára: "Spoločenské zmeny po 1. sv. vojne umožnili revolucionárom dosiahnuť mimoriadne úspechy. Židom sa naskytla možnosť pomstiť sa na kresťanských monarchiách, ktoré ich dovtedy perzekuovali. Poľa Lernera, boli Židia nadšenými bojovníkmi za pád tradičných spoločenstiev, pretože tie ich diskriminovali." Stanley Rothman a S. Robert Lichter hovoria : "cieľom židovských radikálov bolo znepriateliť kresťanov s ich spoločnosťami, pretože aj oni tie spoločnosti nenávideli. " V roku 1849, v Israels Herold a Karl Ludwig Bernays vysvetľujú: "Židia vykonali odplatu na nepriateľskom svete úplne novým spôsobom... oslobodili ľudstvo od každého náboženstva a od každého vlasteneckého citu." 30. novembra 1917 opísal časopis The Jewish Chronicle Trockého ako "pomstiteľa židovskej poroby a utrpenia". Po prečítaní rozsiahleho arzenálu židovských i pohanských výrokov podporujúcich tézu "revolučného Žida", ktorá vyvrcholila v boľševizme 20. storočia sa bystrý katolík prestane čudovať, prečo Panna Mária vo Fatime žiadala zasvätiť Rusko a nie iný štát.

Jones venuje veľa priestoru tomu, aby popísal, ako sa vplyv, ktorý kedysi mala Katolícka Cirkev dostal do rúk ideologických Židov. Keďže je Američan , tak sa venuje najmä Amerike, čo je pre európskeho čitateľa trochu škoda. Prvým krokom bolo rozšíriť oddelenie Cirkvi a štátu ďaleko za hranice vymedzené ústavným rámcom. Cieľom bolo zabrániť katolicizácii Ameriky, ktorá začiatkom 20. storočia naozaj prichádzala do úvahy. Židia sa namiesto života v uzatvorených skupinách mali čo najviac a najrýchlejšie amerikanizovať a za každú cenu žiadať a presadzovať prerušenie akejkoľvek podpory a kontaktu štátu s náboženstvom. Aspoň tak napísal Elliot Abrams, člen Reaganovej vlády patriaci do rodiny najvýznamnejších amerických sionistov. Amerika bola následne redefinovaná v židovských pojmoch, súdy kapitulovali pred prepísaním amerického práva podľa talmudských definícii a celé to znamenalo podriadenie sa Ameriky judaizmu. "Muž, ktorý nesie najväčšiu mieru zodpovednosti na odkresťančení americkej kultúry, je Leo Pfeffer (člen American Jewish Congress) , ktorý podľa iného člena AJC M. Friedmana, viedol, plánoval a vybojoval viac sporov cirkev-štát pred najvyšším súdom, než ktokoľvek iný v histórii." Friedman opisuje Pfefferove kauzy ako jasné víťazstvo židovského presvedčenia. V správe pre svojich členov AJC používa menej etnocentrické zafarbenie Pfefferových úspechov, použijúc slová sociálna revolúcia a náboženská rovnoprávnosť. Židovská intelektuálna a kultúrna elita podporovaná liberálnymi protestantmi hrala v odkresťančovaní Ameriky rozhodujúcu úlohu. Sťažovali sa len katolíci, ale ich kritika bola Friedmanom odsúdená magickým a vždy fungujúcim slovkom - antisemitizmus. A vtedy sa zrodilo nové hnutie Neokozervativizmus, ktoré David Brooks vo Wall Street Journal úprimne pomenoval : "Neo znamená novy, konzervativismus znamená Žid."
Žida sa vzďaľovali svojim komunistickým koreňom, Demokratická strana v tom čase hľadala pevné ukotvenie vo svojej ideologickej kruciáte a zároveň boji proti Katolíckej Cirkvi a práve vtedy Wiliam F. Buckely založil údajne konzervatívny National review, ktorý podľa Jonesa "existoval len preto, aby zničil konkurenčné verzie konzervativizmu, najmä tie, ktoré neboli v súlade s politikou internacionalistického establišmentu. National review použil konzervativizmus, aby zmobilizoval isté skupiny, napríklad katolíkov, kolonizoval ich, rozdelil a ovládol a tak ich zameral proti ich vlastným záujmom. NR bol vytvorený, aby zničil izolacionistický konzervativizmus. Konzervatívci, ktorí kritizovali americké úsilie vybudovať svetové impérium boli démonizovaní a osočovaní." Bolo to potrebné, pretože poslední pápeži sa hlasno postavili proti vojne v Iraku, kde katolíci, pred tým ochraňovaní Sadámom, boli po tisícoch zabíjaní alebo vyháňaní, tak ako pred tým v Nagasaki a Hirošime. Jones ide hlbšie a cituje Friedmanovu knihu "Neokonzervatívna revolúcia: Židovskí intelektuáli a formovanie verejnej politiky", kde sa píše, že: "National review bolo redigované a vydávané Židmi." Buckley bol len "gójsky panák", obkľúčený "židovským kruhom, ktorý zahŕňal päť Židov v redakčnej rade a inými prispievateľmi, ako Marvin Liebman, bývalý komunista, ktorý sa stal konzervatívcom skrze sionizmus, najmä skrze teroristickú organizáciu Irgun Zvai Leumi." Jones dodáva, že "veľa z toho, čo sa Buckelymu pripisuje bolo dielom židovských mysliteľov a finančníkov ...... Buckley, ktorý sám nebol hlbokým mysliteľom, sa spoliehal na Židov ....... Jeho úlohou bola byť vzorom pre mladých katolíckych študentov z Villanovy či Fordhamu, ktorých zhromaždil v mládežníckom hnutí YAF. Takto malo byť zničené každé konzervatívne hnutie, ktoré vybočovalo z línie internacionalistického establišmentu. A samozrejme, generálny útok na všetko "antisemitské". Buckleyho obklopovali ľudia ako Bill Kristol, syn sionistu Irvinga Kristola, ktorý patril k "agresívnej, mladej židovskej generácii neokonzervatívcov, ktorá už nebola vychovaná v mentalite outsiderov, ale k tomu aby si dobyla moc vo Washingtone a vládla svetu". "Už dávno je zrejmé, že konzervativizmus sa stal presne tým, čo istí Židia ako konzervativizmus zadefinovali a každý konzervatívec, ktorý s nimi nesúhlasil bol vylúčený zo synagógy konzervatívnych organizácii s nálepkou Anitisemita." Ani filokatolícki Židia z National Review sa nedokázali preniesť cez rétorický mesianizmus, revolucionársku politiku a nedokázalo tolerovať nikoho, kto nesúhlasil s ich talmudským chápaním konzervativizmu...... Skutočný konzervativizmus bol židovským. Skutočný konzervativizmus bol talmudským. Skutočný konzervativizmus bol revolučným."

Ako už predtým z citácií židovských aj iných autorov vyplynulo, nie je tajomstvom, že Židia všeobecne usilujú, vo svojom mesiánskom povedomí o obnovu slávy a bohatstva, ktoré mali v dávnej minulosti. To si začína uvedomovať stále viac ľudí. Leon de Poncins sa pokúsil poučiť 2300 biskupov posledného koncilu svojim "Le Probleme Juif face au Concile". Poncins, pomocou “textov od výhradne židovských autorov” predložil presvedčivú dokumentáciu úskočných a podvratných židovských ideológii, takže Pavol VI. vetoval prvý návrh Nostra Aetate a finálna verzia, ktorá tiež za veľa nestojí a je používaná ako kladivo proti tradičnému katolicizmu, je oveľa umiernenejšia. Poncins vyvrátil tvrdenie Julesa Isaaca, že "Židia sú národom Starej zmluvy" keď ukázal, že Židia už nečakajú Mesiáša, ale "pozemskú ríšu, v ktorej budú vládnuť v ekonomickému, politickému a spoločenskému životu národov... Judaizmus sa usiluje ustanoviť sám seba za zákon a tak redukovať celý svet na židovské princípy." Podľa Jonesa " Druhý vatikánsky koncil je zo židovského pohľadu len ďalším revolučným momentom, príležitosťou "usmerniť kresťanstvo", ktorý sa podľa Jehoudu radí k "renesancii, reformácii a francúzskej revolúcii. Tá potom ovplyvnila ruský komunizmus a významne prispela k dekristianizácii kresťanského sveta."

Počínajúc rokom 1970 začína časopis Time nepokryte oznamovať ovládnutie americkej kultúry Židmi: "Spojené štáty sa stávajú viac židovské.... Medzi americkými intelektuálmi sa Žid stáva kultúrnym hrdinom". Time cituje Roberta Lowella: "Židovskosť je v centre dnešnej literatúry tak, ako bol Divoký západ v 30-tych rokoch." O dvadsať rokov neskôr Time opakuje "Jews are news - Židia sú noviny, to je axióma dnešnej žurnalistiky. Ako inak by bolo možné vysvetliť, že Izrael, malá bodka na mape má taký ohromný priestor v novinách po celom svete." Časopis Look, v januári 1966 publikoval článok vysvetľujúci "Ako Židia zmenili katolícku náuku". Tento článok zopakoval Leo Pfeffer v oslave "Víťazstva sekulárneho humanizmu", v roku 1976 keď oznámil "víťazstvo Židov v 40-ročnej vojne o americkú kultúru. Porazení katolíci museli prijať podmienky kartáginského mieru, čo znamená prijať potraty, pornografiu, stratu katolíckeho školstva, redefiníciu deviácii a zmenu vyjadrovania."
Pfeffer mal pravdu. Stopy židovskej vlády sú všade a Jones podáva mnoho dôkazov. Podľa Yuri Slezkinea "modernizácia znamená, že sa každý stane Židom". Friedman hovorí presne to isté. Po vojne Židia prestavali spoločnosť na svoj obraz. Generácia protestantských autorov ako T.S. Eliot, E. Hemingway, F. Scott Fitzgerald, Ezra Pound, ktorí sa dostali v dvadsiatich rokoch na výslnie bola vytlačená židovskými autormi ako Saul Bellow, Aaron Copland, Leonard Bernstein, Philip Roth, J.D. Salinger, Norman Mailer, Arthur Miller, Herman Wouk, Bernard Malamud a Alan Ginsberg. Friedman hovorí, že "Židia nie len píšu knihy, oni učia Američanov tancovať (Arthur Murray), slušne sa správať (Abby a Ann Landers), ako sa obliekať (Ralph Lauren), čo čítať (Irving Howe, Alfred Kazin a Lionel Trilling) a čo spievať (Irving Berlin, Barry Manilow, Barbara Streisand).”
Modernizácia dala svetu Hollywood, ktorý je čisto židovským stvorením. Židovskí intelektuáli priniesli veci ako "freudizmus, ktorý sa stal náboženstvom so svojim kňazstvom i a posvätnými textami. Terapeuti sa stali kňazmi a kňazi sa stali terapeutmi a Amerika sa stala tým čo Philip Reiff nazval terapeutickým štátom." Freudizmus je predovšetkým židovský, lebo mnohí Židia chápu psychológiu ako spôsob, akým sa stať viac sofistikovaným, kozmopolitným a americkým. Pre mnoho katolíkov zasa Freud predstavuje kacírsky rozchod so základnými náboženskými hodnotami. Jones z toho uzatvára: "Keď psychológia nahradila náboženstvo, etnické delenie prestalo platiť a Žid, ktorý sa stal géniom sa stal zároveň sprievodcom každého, kto mal žiť v modernom svete. Škodlivý účinok nenechal na seba dlho čakať. Katolícky názor, kresťanský názor na ľudskú psychiku bol postavený na hlavu.... Predefinovanie psychológie bolo revolúciou v tej najčistejšej forme..... predefinovanie mentálnej poruchy zo žiadostivosti, ktorá sa vymkla kontrole na žiadostivosť, ktorá je príliš kontrolovaná. Toto odviazanie sexuálnej žiadostivosti z uzdy rozumu korešpodnuje s veľkým židovským podielom v pornografickom priemysle a neprestajným tlakom na zrušenie zákazu nahoty v hollywoodskych filmoch." Keď sa Freud postupne obohral, nastúpili iní psychologickí čarodejníci, najmä z radov židovskej inteligencie. Jones pokračuje v téme "revolúcie" a v ich dielach poukazuje na to, ako " Fromm, Rogers a Maslow, zmiernili agrestivitu svojho ateizmu, ale podržali si židovský odpor k nemysliacim gójom, ktorí potrebujú byť oslobodení od útlaku..... Fromm chcel znova spojiť sekulárnych židovských idealistov s revolučnými princípmi ich predkov..... Abraham Maslow, chcel najskôr zmeniť svoje meno na niečo menej židovské, ale potom si ho ponechal, pretože "židovskosť povzbudzuje intelektuálnu nezávislosť a vzdor." Maslow s Rogersom prevzali Lewinov výskum skupinovej dynamiky a zmenili ho na zbraň proti nič netušiacim gójom. V roku 1962 Maslow prednášal sestrám Svätého srdca a katolíckym ženám na univerzite v Massachusetts. Do svojho denníka si poznamenal, že prednášky boli úspešné, čo ho znepokojuje, pretože: "oni mi nemali tlieskať, mali mi oponovať. Ak by vedeli čo robím, určite by mi oponovali. "Zatiaľ čo Fromm, Freud a Maslow zostali obmedzení na svoje knihy a univerzitné krúžky, ich humanistické názory si našli cestu do televízie a vďaka nej sa americká psychológia stala talmudskou. Tak ukazuje Jones. Bratia Joycevci viedli "hordu ženských židovských poradkýň", ktoré cez stĺpčeky v novinách a televízne relácie popularizovali a rozšírili princípy židovskej psychológie a prispeli k úpadku sexuálnej morálky a nástupu feminizmu. Heinze povedal: "Ak sa chcela žena stať psychologickou poradkyňou, mala veľmi dobú šancu ak bola Židovka". Americkí, väčšinou židovskí poradcovia, ktorí mali svoje stĺpčeky v novinách sa stali odborníkmi a presviedčali gójsku Ameriku, aby ignorovala svedomie a namiesto toho podstúpila talmudskú racionalizáciu ponúkanú psychológmi. Keď sa stĺpčeky v tlači zmenili na telefonické poradne v rozhlase, Židia obsadili aj túto oblasť. Najpopulárnejšia rozhlasová odborníčka sa stala Dr. Laura Schlessinger….”
“Už dlhý čas” píše Jones, “ gójovia pociťovali, že ak chcú publikovať, alebo robiť a predávať umenie, musia napodobňovať Židov." Jones, v jednom zo svojich prekvapivých odhalení, zachytáva židovského komika Philipa Rotha, ktorý odkryl oponu skrývajúcu pôvod komercionalizácie Vianoc a Veľkej noci. "V knihe Operation Shylock, Roth tvrdí, že pochopil program kultúrneho prevratu, keď počúval Irvinga Berlina (skladateľ židovského pôvodu). V rádiu hrali "Easter Parade" a ja som si pomyslel ... toto je židovský génius rovný Desatoru.... Boh dal Mojžišovi Desatoro a potom dal Berlinovi “Easter Parade” a “White Christmas.” Dva sviatky oslavujúce Kristovo Božstvo, Božstvo, ktoré je príčinou židovského odporu proti kresťanstvu - a čo Berlin urobil? Odstránil z nich Krista. Veľkú noc zmenil na módnu šou a Vianoce na sviatok snehu". Potom niet divu, že zatiaľ čo v 40-tych rokoch v hlavnom vysielacom čase súperil biskup Fulton Sheen so židovským komikom Miltonom Berle a zvíťazil, o pár desaťročí neskôr už programy ako bol ten Sheenov nemajú v televízii ani v rozhlase miesto. Namiesto nich nastúpili zástupy zábavných Židov ako Jerry Seinfeld, Paul Reiser, Fran Dresher, Richard Lewis, Jenna Elfman, alebo Howard Stern.

Židovská ideológia sa nikde neprejavila silnejšie ako v sexuálnych otázkach a pri probléme potratov. "Propotratové hnutie bolo súčasťou sexuálnej revolúcie" píše Jones, "avšak potratová revolúcia bola jedinečná. Započala s nástupom kultúrnej nadvlády amerického židovstva, zrušením hollywoodskeho produkčného zákona (predpisoval morálne obmedzenia pre obsah filmov), arabsko-židovskou šesťdňovou vojnou a všobecným presvedčením, že Izrael je strategickou výhodou pre Americké záujmy (ropa) na Blízkom východe.... Židia tvorili predvoj potratového hnutia, tak ako tvorili predvoj boľševizmu v Rusku a pornografie v USA. Hnutie za zrušenie potratových zákonov v New Yorku bolo židovské hnutie, ktoré samo seba chápalo ako revolučnú silu proti temnému kresťanstvu všeobecne a Katolíckej Cirkvi obzvlášť. Hoci nebolo výlučne židovské, bez židovského vedenia by neprežilo”. Jones opäť prichádza s citátmi židovských propotratových aktivistov. Pred svojou konverziou na prolife stranu "Nathanson považoval potrat za revolučný akt ..... a sám seba považoval za revolucionára kvôli skutočnosti, že je Žid ."Židovská nenávisť ku Katolíckej Cirkvi je zreteľná v týchto vetách: "Krátko po stretnutí s Nathansonom, Lader vysvetlil stratégiu legalizácie potratov útokom na katolíkov. Propotratové sily musia vylákať katolícku hierarchiu von, kde s nimi možno bojovať. To je skutočný nepriateľ, najväčšia prekážka mieru a slušnosti v dejinách. Lader potom angažoval do NARAL (americká propotratová liga) Betty Friedanovú, feministku s komunistickou minulosťou. Tej sa podarilo vytvoriť zdanie, že všetky ženy, bez ohľadu na národnosť a rasu, potraty podporujú. Potom bola scéna pripravená na nástup antikatolicizmu ako politického nástroja pre ovládnutie katolíkov, ich rozdelenie a znesvárenie. NARAL dodal novinám niekoľko fiktívnych "prieskumov verejnej mienky" v ktorých sa ukázalo, že americkí katolíci húfne opúšťajú učenie Cirkvi a hlas svojho svedomia. Rabíni, sa postavili na správnu stranu a prehlasovali, že potrat pripúšťajú len v nutnosti, ale že je to dobrá vec pre Ameriku." Ešte ostávalo židovským neokonzervatívcom zvládnuť odpor, ktorí mali proti potratom evanjelikáli a iné konzervatívne skupiny. "Neokonzervatívci, ktorí boli ticho v otázke potratov, prvoradému politickému problému konzervatívnych katolíkov, sa nakoniec vyjadrili, že v porovnaní s prežitím Izraela nemá otázka potratov žiadny význam. To isté platilo, s malými výnimkami, o homosexualite, ďalšom veľkom spoločenskom otázniku. Iróniou je, že zatiaľ čo republikáni vyvolávajú spomienky na holokaust aby odsunuli otázku potratov do úzadia, prolife hnutie použilo pojem "Americký holokaust" v brožúre dokazujúcej, že od roku 1973 bolo v USA zabitých viac než 40 miliónov detí. V odseku z názvom "Kto je zodpovedný za Americký holokaust v Kalifornii?" je zoznam mien, takmer výlučne židovských."
V každom prípade, oháňanie sa holokaustom funguje veľmi dobre, najmä v podnecovaní vojenských podujatí proti arabským susedom Izraela. Na jednej z posledných konferencií AIPAC (American Israel Public Affairs Committee) dokonca už aj mladá židovská študentka Alice Ollstein, zachytila jasnú podprahovú správu. V tom čo pomenovala "starostlivo pripravená atmosféra strachu a naliehavosti" zachytila, že "všetko bolo nastavené tak aby presvedčilo publikum, že prichádza ďalší holokaust .... ak ich nedostaneme skôr." Niet teda divu, že židovský komentátor Gilad Atzmon povedal, že organizácie ako AIPAC sú výnimočne dobré vo vytváraní nenávisti k Židom.

Vplyv sekulárnych Židov na sexuálne správanie bol zničujúci. "Akonáhle bola väčšina amerických Židov presvedčená, že sú sexuálne zvrhlí, pornografia, práva homosexuálov, feminizmus a uctievanie božstiev New age sa stalo prirodzenou súčasťou ich svetonázoru. Pretože ovládali Hollywood, mohli zabezpečiť dominanciu tohto svetonázoru v kultúre. Ich tradičný odpor k väčšinovej kultúre spolu s odhodením morálnych zábran viedol "advokátov Woodyho Allena (ako ich Rabi Dresner volá)" k tomu, že vyhlásili pornografiu za formu kultúrneho boja." Úspechy, ktoré dosiahli pornografická a potratová lobby sa neuskutočnili vo vzduchoprázdne. Viedla k nim dlhá reťaz spoločenských zvráteností ako umelé oplodnenia, náhradné matky, antikoncepcia, masturbácia, pedofília, rozvody, smilstvá, cudzoložstvá, promiskuita, výmena manželiek, incest, beštialita, homosexualita, výskum embrionických kmeňových buniek, atď. To je všetko to, čo si želali uvoľniť ľudia od Freuda po Benjamina Spocka (ktorý študoval výchovu detí na židovskej pediatrickej inštitúcii a ktorého vlastná dcéra spáchala samovraždu).
Katolícke pravidlá sú naproti tomuto veľmi jednoduché a ak sa dôsledne dodržiavajú, napĺňajú život spokojnosťou a šťastím: manželstvo je radosť z plodenia Božích detí a sex mimo manželstvo je bez výnimky zakázaný. Jones cituje z knihy Irvinga Kristola Neoconservativism: The autobiography of an Idea aby ukázal, že Židia vnímajú pornografiu ako "dobro pre Židov", pretože: "dáva každému jednotlivému Židovi občiansku rovnoprávnosť a rovnosť príležitostí o ktorých minulé generácie Židov snívali. Je preto prirodzené, že americkí Židia nie len príjmajú sekulárno humanistické doktríny, ale sú ich nadšenými šíriteľmi. To vysvetľuje prečo sú americkí Židia takí neúnavní v odstraňovaní symbolov tradičných náboženstiev z verejných priestranstiev, takí nástojčiví v definovaní náboženstva ako čisto súkromnej veci a takí dôslední v tom, aby sa oddelenie Cirkvi a štátu interpretovalo ako oddelenie všetkých inštitúcií od akýchkoľvek známok prepojenia na tradičné náboženstvá. Preniknutie sekulárneho humanizmu celým americkým životom sa mimo akúkoľvek pochybnosť stalo dobrom pre Židov. Čim viac tým lepšie."

Samozrejme, keď sa tento úpadok niekde otvorene pomenuje, hneď sa vyťahuje antisemitská karta. Keď britský novinár Wilam Cash v roku 1994 v časopise Spectator napísal o židovskom ovládnutí Holywoodu, tak Holywood a jeho podporovatelia z akademickej pôdy reagovali hnevom hraničiacim s hystériou. V Los Angeles Times, Neal Gabler, autor knihy An Empire of their Own: How Jews Created Hollywood (Ako Židia stvorili Hollywood) , zaútočil na Cashov článok ako "antisemitský bľakot reakcionárskeho blázna ".
Jones podľa svojho zvyku celú situáciu zhrnul niekoľkými slovami : "Úprimnosť Wiliama Casha a Joea Breena ohľadom Hollywoodu ukazuje, že bitka o sexualizáciu americkej kultúry bola bitkou medzi Židmi a katolíkmi. Medzi rokmi 1934 a 1965 boli Židia vo filmoch, ktoré natočili donútení potlačiť svoje liberálne a bezhodnotové postoje. Zlatý vek Holywoodu nebol vekom spolupráce Židov a katolíkov, bol to čas keď katolíci zachraňovali Židov pred ich najhoršími pudmi. Katolíci ale prehrali a to má zlé dôsledky pre celý národ. Rabín Dresner skončil a kultúrnou ikonou sa stal Woody Allen. Katolíci prehrali preto, lebo si osvojili židovské hodnoty Woodyho Allena v sexuálnej oblasti rovnako ako si osvojili hodnoty bielych anglosaských protestantov oblasti kontroly pôrodnosti." Židovská bezočivosť sa nemohla lepšie ukázať ako keď sa Luke Ford spýtal Al Goldsteina, koľko Židov je zapletených do obchodovania s pornom. Ten povedal: "Jediný dôvod pre ktorý sú Židia v pornografii je, že si myslíme že Kristus je na ****. Katolicizmus je na ****. Neveríme v autoritárstvo." Je však aj praktickejší dôvod prečo Židia dominujú pornografii. Znamená to revolúciu. Luke Ford tiež pripúšťa: "Prečo porno priťahuje tak veľa Židov? Lebo hoci žijú v prostredí, ktoré ich príjma a neutláča, veľa z nich nenávidí majoritnú kultúru. A pornografia oslabuje majoritnú kultúru morálnym rozvratom. Židia boli častokrát priekopníkmi v nasadení novej techniky. Či v inovatívnom nasadení fotografie s vysokým rozšírením VCR, internetu pre rozšírenie porna, alebo nasadením dynamitu, falšovania a pašovania pre zvrhnutie cára v Rusku.
Jones opäť, tak ako vždy celej knihe upozorňuje, že táto sexuálna skazenosť nie je vlastná všetkým Židom, ani celej ich kultúre. Prináša napríklad rozsiahly opis odporu rabína Samuela Dresnera proti úpadku židovskej kultúry. Takisto cituje z knihy Jaya Gretzmana Bookleggers and Smuthounds: The Trade In Erotica 1920-1940: "Zatiaľ čo medzi Židmi je niekoľko radikálov, medzi radikálmi (a pornografmi) je mnoho Židov." Ernest van den Haag v Židovskej mystike píše: "Zo sto Židov je možno päť radikálov, z desiatich radikálov je ale päť Židov."
V závere knihy Jones sumarizuje, že "celá táto záležitosť je spirituálnym bojom. Je to boj o to, kto získa židovskú dušu, Ježiš alebo diabol. Židovský odpor proti Logu sa zrúti vtedy, keď Židia dosiahnu vrchol svojej svetskej moci. Nikdy, za dve posledné tisícročia nemali takú moc ako majú dnes. Držia Jeruzalem, majú vlastný štát, plánujú obnoviť Chrám. To všetko dáva dobré dôvody si myslieť, že scéna na poslednú bitku o židovskú dušu je pripravená."

Podľa

E. Michaela Jones - The Jewish Revolutionary Spirit and Its Impact on World History
Robert Sungenis - Review of The Jewish Revolutionary Spirit
Bradley Rothstein - http://209.236.72.127/wordpress/wp-content/uploads/2010/12/gilbert_12.2_5.pdf
Friedrich Romig - Der 13te
Henry Makow - Meditation On 'The Jewish Revolutionary Spirit'

spracoval a preložil JD.

Knihu na Slovensku distribuje spoločnosť Martinus.sk
http://www.martinus.sk/knihy/autor/E-Michael-Jones/?uKolko=20&uOby=zlava&uJazyk=