Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 12. 2011

Havlománia
alebo
záchvat mediálneho šialenstva

Branislav Michalka

Ak si niekto myslel, že existuje hranica nevkusu, servility a kŕčovitého komsomolského nadšenia, ako aj ustálenosť hladiny sentimentálnych splaškov žblnkajúcich v kloakách mediálno-politického pisoáru, tak bude musieť opäť zdvihnúť ruky nad hlavu a vypochodovať zo zákopov naivity.

Dalo sa očakávať, že po správe o úmrtí Václava Havla nastane božie dopustenie. Liberálno-osvietenecká klika, ktorej bol Havel symbolom, ovláda média aj svetovú politiku dostatočne zdatne na to, aby rozpútala uragány kondolenčných špirál, ovíjajúce svojimi chápadlami všetky stĺpy žurnalizmu, kakaloidným bulvárom počnúc a librálno-neo(kon)marxistickými kamarátočasopismi končiac. Avšak to čo sa vyvalilo z priehrady tolerancie, po zdvihnutí humanistických stavidiel, prekonalo všetky očakávania. Média a politici, ako dobre nacvičený zbor z opery (môžeme sa dohadovať aký zbor, z akej opery) clivým unisonom sirupovitej konzistencie kropia nostalgické dušičky pamätníkov roku 89. Lži, polopravdy a zamlčania sa valia v kaskádach. Beda tomu, kto by nechcel trúchliť, adorovať a okiadzať. Prípustné sú nanajvýš korektné neutrálne prejavy súcitu a rešpektu od bývalých súperov kryptoboľševickej proveniencie (Fico, Mečiar, Gašparovič), u ktorých sa predpokladá istá nechuť k dramatikovi a preto by bol perutný chválospev príliš podozrivý; i keď práve bývalí príslušníci KSČ a KSS, by mali mať tisíc dôvodov oslavovať Havla ako svojho záchrancu.

Skutočne sa nedá ani dopátrať v predstavách budúcich dejov, ktorý Slovák by musel umrieť, aby v jeho vlasti rozpútali média podobnú smršť, ako pri úmrtí tohto občana susedného štátu (a predovšetkým občana Vesmíru samozrejme). Existuje vôbec pre kozmopolitno-liberálnu smotánku nejaký príslušník tohto zaostalého, bryndzou zapáchajúceho etnika, ktorý by sa mohol čo i len v najružovejších snoch domáhať podobného honoru? Sotva.
Deník SME bol celý venovaný pamiatke velikána, prvé stránky ďalších deníkov vypĺňali jeho celoplošné fotografie, vnútornosti žurnálov pripomínali monotematické zborníky. Čo sa dialo v Čechách, a ešte stále deje, to presahuje hranice zdravého rozumu, upomína na kult osobnosti, pred ktorým bledne v mysliach pamätníkov šaškáreň s Brežnevom, Černenkom a Andropovom.
Kdeže sú časy keď nedostižne "vtipný" Shooty kreslil v SME karikatúry, ktoré si robili posmech z úmrtia - pápeža. Odrazu len dôstojná pieta a "láskavý humor" vanie z jeho toporných maľovániek. Nie je skrátka úmrtie ako úmrtie.

Prívalová vlna stupídnej frazeológie, ktorá sa zdvihla na počesť Václava Havla je dôkazom o jeho renomé v štruktúrach, ktoré dnes ovládajú svet a zároveň je svedectvom o týchto štruktúrach. V neomarxistickom, neotrockistickom a neokonzervatívnom unisone nám prespevujú ódy na nehynúce kvality svetového dramatika figúrky, hrajúce sa na súperov v pravo-ľavom panoptiku. Ľavicovo-liberálna jednoliatosť lezie z praskajúcich švov pluralitného kožucha von. Či je to "euroskeptik" Cameron, či železná Angela, malý napoleon Sarkozy, alebo afro-americký prezident, či slovenskí "konzervatívci" Mikloško, Palko, Čarnogurský, lóžoví bratia aj bývalí maoisti z roku ´68, pražský arcibiskup Duka (ten dokonca ďakoval Bohu za agnostika a liberála Havla, ako by jeho vlasť nemohla lepšia existencia ani postihnúť), sestra Veritas, ktorá ho ošetrovala (tá perlila o jeho krásnej smrti, lebo dodýchal ako zhasnutá sviečka; už zrejme netreba na krásnu smrť stav milosti ...) a iné povšimnutiahodné údy Cirkvi aj "cirkví"; všetci prelievajú krokodílie slzy za odíduvším symbolom. Ale symbolom čoho bol vlastne Václav Havel?
Václav Havel bol symbolom novopohanského humanizmu a slobodomurárskeho osvietenectva, takého aké sa vyprofilovalo v protikresťanskom a proticirkevnom boji počas troch posledných storočí. Symbolom všeobjímajúceho synkretického agnosticizmu, voľnomyšlienkárstva a kozmopolitizmu. Netreba snáď ani pripomínať, že všetky tieto myšlienkové smery boli odsúdené ako veľmi závažne bludy samotnou Cirkvou. Každý oslavovateľ jeho odkazu sa s ním automaticky zjednocuje na tejto báze a vydáva o tom svedectvo. V médiach za posledné štyri dni nadobudlo toto prihlásenie sa k Havlovi formu priam rituálneho úkonu, ku ktorému sú vyzvaní všetci, čo sa chcú osvedčiť. Akýkoľvek kritický hlas je neprípustný.

Ak sa k Havlovi prihlási nejaký jeho ideový súputník, nech už formou najgýčovejšou (čoho sme boli svedkami pri nekonečnej girlande prihlúplych celebrít vinúcej sa médiami), tak je to pochopiteľné. Ak to však urobia tí, čo sa považujú za kresťanov a konzervatívcov, tak je to prejav dokonalej straty súdnosti, prejav pätolízačstva, alebo obyčajná hlúposť. Václav Havel totiž svojím životom a názormi predstavoval opozitum ku všetkému čo bolo históriou prezentované ako kresťanské a konzervatívne. Bol typickým ľavicovým intelektuálom, takým ako ich opísal Paul Johnson v knihe Intelektuáli. Havel spĺňal všetky podmienky na zaradenie do tejto kategórie. Synáčik z bohatej rodiny s liberálnou a slobodomurárskou tradíciou, ktorý ani počas budovania komunizmu netrávil podvečery chodením okolo ostnatého plotu gulagu, ale ktorý, súc dostatočne finančne zabezpečený, vrhol sa na "umenie", aby v bujarom umeleckom polosvete spisoval komédie kandidujúce na svetovosť. Typické dieťa šesdesiatych rokov, vítajúce definitívny pád posledných zvyškov starej inštitucionalizovanej morálky (spomeňme si len na jeho odsúdenie katolíckeho učenia o rodine, o ktorom sa vyjadril, že predstavuje rodinu ako "teletník", lebo trvá na plodení detí), oslavovateľ "slobody pre slobodu" a slobody pre každého (čo dokázal najkrajšie keď prepustil na amnestiu tisíce ťažkých delikventov, ktorí následne veselo vraždili, lúpili a znásilňovali všetko čo prišlo do cesty, vrátane dvojmesačných kojencov!!!; ako si zaiste pamätníci spomenú). Jeho banálne názory, desuplne naivná a zároveň na efekt vypočítaná neúprimná a falošná zmeska masarykovského slobodomurárskeho humanizmu, nezodpovednosti Novej ľavice zo 60.-tych rokov, permanentnej kultúrnej trockisticko-marcusovskej revolúcie, cukrované pravidelnými výronmi slobodymilovnej verbálnej sprchy a ústiace do New Age synkretického bahna očakávanej svetovej republiky, iluzórneho a nereálneho zbratania všetkých so všetkými; to je ten pravý intelektuálny vývar z kvetiniek kvitnúcich po stáročia v dušičke každého nezodpovedného intelektuála. Z tohto bujónu boli cedené a následne pracne zliepané všetky tie vzdušné zámky od Rousseaua až po Fukuyamu, ktoré priviedli kresťanskú Európu ku katastrofe, pred ktorou sa práve nachádza. Čo by sa malo predovšetkým hodnotiť na Václavovi Havlovi, to je jeho podiel na tejto katastrofe. Nebude veľký v porovnaní s inými gigantami oslobodenia človeka, ale svoju trošku na tú kopu hnoja prihodil.

Už po stáročia sa totiž tento intelektuálsky blábol, v kontakte s neúprosnou realitou stvoreného sveta a božieho Rádu, zachová vždy rovnako. Výsledkom tohto stretu je zákonite korupcia: morálna i mocenská. Václav Havel je toho dokonalým príkladom. Keď nazrieme pod pokrievku mytológie Havliády nájdeme tam sled lží, morálneho úpadku, alkoholizmu, banálneho pseudo-umenia, súnaležitosti so zákulisím svetového politického kšeftu a mediálno-liberálnej svetovládnej prevádzky. Pod maskou stoického novodobého Senecu bobtnajú ľudské vášne a pudy, médiami lakované avšak neutajiteľné. Márnivosť s akou sa domáhal pôct a opätovného zvolenia za prezidenta hraničila s fraškou. To ako oznamoval v televízii detaily o svojom zdravotnom stave, akoby to boli najintímnejšie boľačky každého občana. Urážlivosť zostárnutej subrety, ktorú už nikto nechce angažovať a jej hry všetci ignorujú napriek bombastickej reklame. Neuveriteľné popieranie vlastných výrokov z roku 89, kedy sa ešte hral na pacifistu a prestárnutého hipíka, aby následne on, ktorý sa hral na hlas bezmocných, odhalil svoju previazanosť s mocnými tohto sveta a pravdepodobne aj komplot, v rámci ktorého boli pod taktovkou KGB, ŠtB a ďaľších agentúr organizované nežné revolúcie vo východnej Európe (spomeňnme si na Havlovu zúrivosť keď Miroslav Dolejší publikoval svoju Analýzu 17. listopadu, dokonca sa vyjadril, že "se mu chce zvracet" a pritom Dolejší-väzeň komunistického režimu, ktorý sedel sedemnásť rokov; mal by ho ctiť ako obeť režimu a zrazu ...)
Ale dosť. Vymenovávať všetky prehmaty Václava Havla, by bolo príliš unavujúce v predvianočnom čase. Tu sú zdroje, ktoré podrobne popisujú prešľapy tohto dramatika, kto má záujem môže sa dovzdelať:

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/5553-opilec-vaclav-havel-svedek-vypravi-o-byvalem-prezidentovi.aspx

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/8247-seznam-havlovych-lzi-a-prasaren.aspx

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/8043-ctirad-masin-havlova-era-byla-zhoubnejsi-pro-dusi-naroda-nez-radeni-stalinova-kata-gottwalda.aspx

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/7150-tajemne-restituce-vaclava-havla.aspx

http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/2508-obcan-havel-nejvetsi-skudce-polistopadoveho-vyvoje.aspx

Už vôbec písanie o ňom je nadmieru otravné v atmosfére očakávania Toho, pred ktorého súdom teraz Václav Havel stojí. Prenechajme Bohu nad ním súd metafyzický. My však, ktorí sme ešte obyvateľmi tohto sveta, by sme nemali mlčať keď sa vyzdvihuje na piedestál človek, ktorý si to nezaslúži ani v najmenšom. Uctime si príslušníkov českého národa, ktorí sú toho hodní, sú ctení Bohom, Cirkvou i ľuďmi. Ich sochami sú posiate námestíčka na našich dedinách, sú na oltároch aj našich kostolov, najstaršie cirkevné nakľadatelstvo nesie také meno: sv. Ľudmila, sv. Ján Nepomucký, sv. Vojtech a predovšetkým sv. Václav, ten Václav, ktorého patronátu obávam sa nebol Václav Havel hodný, skutočný vojvodca, skutočný muž, svätec. To sú mená, ktoré môže akceptovať každý Slovák bez pocitu trápnosti a fraškovitosti, ktorého sme, obávam sa, momentálne sýti až k dutine hltanu.