Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 11. 2011

Úspechy heréziarchu Martina Luthera

Don Pietro Leone Monselice

V dnešných časoch ohromnej nevedomosti a radikálneho zmätku, keď dokonca aj najvyššie stupne katolíckej hierarchie nachádzajú potechu v chválach na Martina Luthera ( viď. odkaz pod textom), nezaškodí v skratke predstaviť a zhodnotiť jeho teológiu.

Lutherova teológia

Ako Franz Schmidberger SSPX správne ukázal v svojom článku k tejto téme, Lutherova teológia sa dá zhrnúť do týchto bodov: Sola Scriptura, Sola Fides, Sola Gratia a Solus Deus Pozrime sa na tieto body vo svetle katolíckej viery.

1.Sola Scriptura

Prvá Lutherova téza predkladá tvrdenie, že viera spočíva výlučne na Svätom Písme a že je to samo Písmo, ktorým sa Písmo vykladá, čo v skutočnosti znamená, že interpretácia je úplne a výhradne ponechaná čitateľovi. Katolícka Cirkev, v deklarácii Tridentského koncilu (s.4, 1546), ktorú zopakoval aj Prvý Vatikánsky koncil (s.3c.2) učí, že viera spočíva na Božom Zjavení, zvanom aj Depositum Fidei a toto Zjavenie pozostáva z Písma Svätého a Tradície, teda má písanú a ústne odovzdávanú časť. Autorita nad Depostiom Fidei neprislúcha jedincovi, ale Cirkvi. Cirkev ustanovila, ktoré knihy patria do kánonu Svätého Písma a Cirkev tieto knihy spolu s orálne odovzdávaným odkazom vykladá a interpretuje a tak formálne definuje články viery. Napríklad Nanebovstúpenie Pána je článkom viery, ktorý pochádza z Písma, Nanebovzatie Panny Márie zasa patrí medzi články viery, ktoré Cirkev definovala na základe ústnej Tradície.

2.Sola Fides

Druhá Lutherova téza tvrdí, že človek ku spaseniu potrebuje len vieru. Nie vieru a skutky, ako učí Cirkev. V tejto súvislosti cituje Tridentský koncil (s.6 c.10) slová z Listu sv. Jakuba 2,24: "Vidíte, že človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery. " Preto obe, viera aj láska (teda skutky lásky) sú pre spásu nevyhnutné, Martin Luther ale tvrdí, že stačí iba viera. Luther preto nechal odstrániť spomínaný Jakubov list, ktorý jasne vyjadroval katolícku náuku, zo zoznamu kanonických kníh. Tu pozorujeme, že Luther bol motivovaný ani nie tak Písmom Svätým, ako vlastnými subjektivistickými domnienkami. Rovnako si počínal aj pri iných častiach Biblie, ktoré podľa svojej zvrátenej vôle odstraňoval, ako sa mu kde hodilo. Je dôležité si uvedomiť, že Lutherov pojem viery je veľmi odlišný od katolíckeho. Podľa neho, viera je vlastne len dôvera, že Boh vo svojom milosrdenstve pre Kristove zásluhy človeku odpustí. Katolícka koncepcia hovorí o viere, ako o úkone prijatia Božieho Zjavenia, pre nič iné ako pre autoritu Toho, ktorý ho človeku zjavuje, teda Boha samotného. Luther katolícku vieru stratil v tom okamihu, keď prvý krát poprel jeden z článkov viery, pretože kto poprie čo i len jeden z článkov viery, popiera autoritu samotného Boha.

3.Sola Gratia

V treťom postuláte Luther tvrdí, že v dôsledku dedičného hriechu bola ľudská prirodzenosť úplne porušená, a človek sa stal absolútne neschopným konať slobodne a morálne zároveň a tiež sa stal neschopným pochopiť náboženskú pravdu. Odtiaľ potom uzatvára, že Božia milosť nedokáže človeka uzdraviť, dokáže iba zakryť jeho hriechy. Cirkev naopak učí, že ľudská prirodzenosť padla a je poškodená, ale môže byť Milosťou uzdravená. Človek dokáže pravdu skrytú v náboženstve spoznať a pochopiť a má slobodnú vôľu spolupracovať s Milosťou a tak dokáže konať morálne a cnostne, hoci to vyžaduje veľké úsilie.

4. Solus Deus

Štvrtá Lutherova doktrína znamená, že spása pochádza priamo od Boha a nijako nie cez Cirkev, cez kňazstvo, sviatosti, príhovor Svätej Božej Matky a svätých. Luther tvrdí, že existuje len priamy prístup k Bohu. Neuznáva dvojaké vnútorné spojenie medzi Bohom a Cirkvou. Toto dvojaké spojenie je toto:

a. Boh, mocou svojho Božského a nebeského majestátu ustanovil hierarchický poriadok vo všetkých veciach, prirodzených aj nadprirodzených, v nebi, očistci i pekle a prostredníctvom tohto hierarchického usporiadania uskutočňuje svoje Božské plány Vykúpenie uskutočnil skrze "FIAT" Blahoslavenej Márie, skrze vtelenie, umučenie a smrť svojho Syna a s pomocou svätej katolíckej Cirkvi a jej sviatostí.

b. Okrem toho, Boh v osobe Ježiša Krista predĺžil svoj pozemský život a dielo práve prostredníctvom svojej Cirkvi. Svoj život na zemi skrze Cirkev, ktorá je jeho mystickým telom a svoje dielo skrze sviatosti, kde účinkuje in propria persona. Najvelebnejší a najslávnejší príklad jeho diela je Svätá omša, kde sa neprestajne, v každú dennú aj nočnú dobu obetuje Otcovi a bude tak robiť až do skončenia sveta. Luther vyznáva len dve sviatosti, krst a to čo nazýva večerou, teda náhradu Svätej omše, ktorej obetnú povahu rozhodne popieral.

Tak tu teda máme krátky súhrn Lutherovej náuky, ktorú v 41 článkoch odsúdil Lev X v "Damnatio in Globo" - prílohe bully "Exsurge Domine" v roku 1520, ako kacírsku, falošnú, škandálnu, urážajúcu zbožný sluch, zvádzajúcu jednoduché duše, pochádzajúcu od falošných vykladačov viery, ktorí vo svojej pyšnej zvedavosti usilujú o svetskú slávu a proti Apoštolovmu napomenutiu sa usilujú byť múdrejší, ako by mali byť." Podľa Kódexu kanonického práva heréza je "po prijatom krste tvrdošijné popieranie pravdy, ktorú treba veriť Božskou a Katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o tejto pravde." Keď Martin Luther poprel pravdy viery, stal sa formálnym heretikom a pre množstvo heréz, ktoré formuloval a učil, pre množstvo protestantských siekt, ktorých zrodu tak aktívne napomohol a pre ohromnú škodu, ktorú tak spôsobil Katolíckej Cirkvi, si zaslúži titul heréziarchu, princa medzi hereziarchami, alebo heréziarchu par excellence.

Omyly Martina Luthera.

1. Slovami "Sola Scriptura" , odmietol úlohu Cirkvi pri výklade Písma, avšak tým že odmietol úlohu Cirkvi, odmietol samotné Písmo, pretože skrze Cirkev sa dostávame k jeho pravému významu.

2. Slovami "Sola Fides", odmietol význam dobrých skutkov, ale odmietnutím skutkov odmietol aj vieru, lebo viera bez skutkov je mŕtva. ( Jak 2,17)

3. Slovami "Sola Gratia" odmietol úlohu slobodnej vôle, ale tým vlastne odmietol aj Milosť, pretože Milosť posväcujúca (okrem krstu detí) vždy vyžaduje spoluprácu slobodnej vôle.

4.Slovami "Solus Deus" odmietol úlohu Cirkvi, ale tým odmietol aj Boha, pretože práve Cirkev nás vedie k Bohu a v istom zmysle, ako mystické Kristovo Telo, je Cirkev Bohom. Inými slovami, pri svojom pátraní po podstate Písma, Viery, Milosti a Boha Luther tieto reality oddelil od iných, s ktorými sú neoddeliteľne spojené ako Cirkev učiaca, skutky, slobodná vôľa a Cirkev posväcujúca a tak ich podstatu definitívne stratil. Vo všetkých štyroch prípadoch Luther zavrhnúc jednotlivé elementy viery, prišiel o schopnosť porozumieť celému Zjaveniu, tak ako židia odmietnutím Mesiáša prestali chápať celé Zjavenie, lebo Mesiáš je kľúč k jeho zmyslu. Preto možno na Luthera oprávnene použiť slová, ktoré náš Pán povedal o židoch "Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má." (Mt. 13.12).

Esencia Lutherovej teológie

Ak by sme chceli zhrnúť Lutherovu teológiu jedným slovom, bol by to subjektivizmus. Namiesto toho, aby skrze podriadenie sa autorite Cirkvi získal poznanie viery, poznanie jej pravej interpretácie a tútovieru aj prijal, Luther sám sebe ustanovil objekt viery (Písmo) a jeho pravdivú interpretáciu. Tým nahradil úkon viery, ktorý podľa Katolíckej Cirkvi pozostáva v prijatí celého korpusu objektívnej Katolíckej dogmy, čisto subjektívnym stavom mysle, ktorý je daný konkrétnou osobou a jej osobným vzťahom k Bohu. Psychologickým koreňom tohoto subjektivizmu je pravdepodobne Lutherov hlboký pocit viny, ktorý je jasne viditeľný v jeho doktríne o absolútne porušenej ľudskej prirodzenosti. Romano Amerio ukazuje v "Iota unum" že tento subjektivizmus je jasne vyjadrený v jeho 29. téze: "Otvorila sa pred nami cesta zbaviť koncily ich autority a slobodne protirečiť ich dekrétom a sebavedome vyznávať čokoľvek sa nám zdá pravdivé". Tak možno štyri Lutherove doktríny vyjadriť jedným a priliehavejším "Solus Martinus Lutherus".

Dedičstvo Martina Luthera

Lutherovo dedičstvo neprebýva len medzi protestantskými sektami, ale posledných 50 rokov aj v srdci Katolíckej Cirkvi a všeobecne v modernej mentalite vôbec. Medzi katolíkmi dnes rozpoznávame Lutherove dedičstvo v náukách, primiešavaných čas od času k čisto katolíckych doktrínam, ako napríklad tá o samovysvetliteľnosti Svätého Písma, o Cirkvi ako inštitúcii výhradne ľudskej a hriešnej, o Omši ako spomienkovej večeri, o kňazovi ako predsedovi liturgického zhromaždenia. Jeho dedičstvo rozoznávame v radikálnom subjektivizme, ktorý je masovo rozšírený medzi dnešnými katolíkmi, neschopnými prijať fakt, že viera je objektívne pravdivá, a je ju treba tak vyznávať a kázať a nie vyhľadávať spoločenstvo s inými vyznaniami a náboženstvami v mene neurčitého a vágneho ekumenizmu. Toto dedičstvo tiež pozorujeme v radikálnom subjektivizme, ktorý je v opozícií s konceptom dogmy, herézy a anathemy, v individualizme, ktorý hľadá priamy vzťah s Bohom a vo všetkých veciach vykazuje Cirkev, kňazstvo a sviatosti, najmä spoveď a Omšu na vedľajšiu koľaj. Protestantské prvky nachádzame v hojne v charizmatickom hnutí v Katolíckej Cirkvi a to v rozsahu, kedy už treba hovoriť o otvorenom opustení Cirkvi, dogiem a sviatostí, ktoré sú oným, priamym vzťahom s Bohom nahradené. Nad slnko jasnejšie sú tieto prvky prítomné v skupine zvanej Neokatechumenátna cesta, kde sa proklamuje radikálna hriešnosť človeka, popiera pravá prirodzenosť Cirkvi, sakramentálne kňazstvo, obetný charakter omše, popiera sa Skutočná Prítomnosť, rozširujú pochybnosti o transubstanciácií, znižuje dôležitosť sviatostnej spovede a učí samovysvetliteľnosť Písma. Spojenie Luthera s modernou mentalitou, je viac ako zreteľné, ak zvážime, že mohutný prúd subjektivizmu, ktorý vydláždil cestu Descartesovi, Kantovi, Hegelovi, Marxovi, Nietzschemu, Sartrovi a modernej filozofii vôbec, ktorá odviedla svet od Boha a pravdy, od dobra a krásy k ateizmu a nihilizmu, vďačí za svoj vznik a existenciu práve Lutherovi. Vo svetle týchto úvah je ťažké pochopiť, prečo by mali mať dnešní katolíci potrebu velebiť dielo Martina Luthera.

Domnelé zásluhy Martina Luthera

Niektorí chvália Luthera pre jeho úprimnosť, pre jeho dôveru v Boha, pre jasnosť jeho doktrín, pre jeho usilovnosť a svedomitosť, ale tieto kvality, majú cenu iba ak sú spojené s objektívnou realitou, s objektívnou pravdou a dobrom. Ale u Luthera to tak nie je, pretože on nahrádza objektívnu pravdu úprimnosťou, oddeľuje dôveru, jasnosť a svedomitosť od kritérií, ktoré im dávajú cenu, oddeľuje dôveru od autority Boha a Cirkvi, oddeľuje jasnosť od vnútorných vlastností pravdy, oddeľuje svedomitosť od morálneho zákona, ktorej je ona podriadená. Tak sa jeho úprimnosť, dôvera, jasnosť a svedomitosť stávajú len subjektívnymi stavmi mysle jednotlivca a preto sú morálne indiferentné. Predstavujú len postranné prejavy jeho radikálneho subjektivizmu. Iní ho chvália za útok na morálne poklesky kléru a cirkevnej hierarchie v jeho dobe, hoci on sám len ťažko môže slúžiť za model katolíckej mravnosti, ako katolícky kňaz "ženatý" s mníškou, psychotický, nenávistný rúhač, ktorý učil: "Pecca fortier, sed crede fortius - Silno hreš ale silnejšie ver!" Nech už bola škoda, ktorú Cirkvi spôsobil ktorýkoľvek zhýralý a chamtivý klerik jeho čias akákoľvek veľká, určite bola menšia ako tá, ktorú spôsobil Luther. Nehovorím o občianskej vojne, ktorú vyvolal v Nemecku, ani o náboženskom rozdelení v celej Európe, ale o škode, ktorú spôsobil obrovskému množstvu nesmrteľných duší skrze zohavenie katolíckej viery. Nie, skutočné dobro, ktoré z Lutherovej reformácie prišlo je to, ktorému Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve dovolil vzklíčiť medzi toľkými a takými veľkými zlami, menovite Tridentský koncil, ktorý na večné veky uzákonil Rímsky rítus a ktorý na základe Písma a Tradície raz a navždy dogmaticky definoval Božskú a Katolícku vieru, o dedičnom hriechu, ospravedlnení z viery a skutkov, o zásluhách, o sviatostiach, o očistci, o úcte k svätým a o odpustkoch, takže nasledujúce generácie katolíkov mohli čerpať nesmierne milosti a poznávať večné pravdy a príjmajúc ich v duchu zbožnej pokory a poslušnosti, žiť podľa nich pre slávu Trojjediného Boha a spásu svojich duší.

(1)http://www.catholicherald.co.uk/news/2011/09/23/full-text-popes-speech-to-lutheran-leaders/

Preložil Jozef Duháček