Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 11. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (5.)

Juraj Sirotný

4. Liturgická reforma – Novus Ordo Missae

4.1 Lex orandi, lex credendi

V druhej polovici 16.storočia Lutherovo a Kalvínovo učenie zachvátilo väčšiu časť európskeho kontinentu. Katolícka cirkev ostala v defenzíve. Mala však záujem na tom, aby sa obrodila. Toto sa aj udialo, no nie podľa predstáv stredovekých a rannonovovekých reformátorov a politických špičiek. Nie veľmi morálne vyprofilovaných „renesančných pápežov“ vystriedala generácia veľkých pápežov, ako Pavol III., ktorý zvolal Tridentský koncil a svätý Pius V., ktorý závery tohto koncilu uviedol v prax v podobe novej zjednotenej liturgie, misála a kanonického práva. Toto bolo veľmi dôležité. Cirkevná náuka, prax a liturgia bola očistená od nekatolíckych stredovekých nánosov a bola pripravená čeliť „protestantským herézam“. Dôležitou oblasťou života Cirkvi bola liturgia. V rímskej kúrii od nepamäti platilo heslo lex orandi lex credendi, čiže zákon modlitby je zákonom viery. V praxi to znamená, že aká bude povaha liturgie, povaha kultu, obradov a modlitieb, taká bude tvár cele Cirkvi. Pápež Pius V. mal toto v 16. storočí, v čase najväčších náboženských búrok na zreteli, a preto svojou encyklikou Quo primum zjednotil liturgiu západnej Cirkvi. Slovíčko zjednotil v tomto prípade hrá veľmi veľkú úlohu. Do 16. storočia v Katolíckej cirkvi existovalo niekoľko rítov paralelne vedľa seba, ktoré Cirkev poznala a akceptovala. Zo stredoveku poznáme, napríklad Ambroziánsky rítus používaný najmä v Taliansku, alebo Mozarábijský toledský rítus, ktorý sa ujal v kresťanskej časti Španielska. Modernisti a liberálni teológovia všetkých období novoveku zjednotenú liturgiu napádali, že je nepôvodná, čiže bola umelo stvorená Piom V. To však nie je pravda, nakoľko Pius V. liturgiu zjednotil, aby sa rovnakým spôsobom slávila na celom svete. Vo svojej bule tento počin ošetril tým spôsobom, že táto tridentská liturgia je platná pre všetkých a do „konca časov“. Kto by na tomto chcel niečo meniť, alebo ju zrušiť má byť exkomunikovaný. Tento večný príkaz však ostal opomenutý a po II. vatikánskom koncile sa započal doteraz najtvrdší atak na katolícku liturgiu. Paradoxné je, že prišiel z vnútra Cirkvi a z jej najvyšších miest.

Prosper Guéranger v 19. storočí predpovedá: „Prvým znamením liturgickej herézy je nenávisť k Tradícii, ktorá nachádza svoje vyjadrenie vo formuláciách užívaných pri Božom kulte. Každý sektár, ktorý chce zaviesť novú náuku, nevyhnutne čelí liturgii, ktorá je najhlbším a najlepším prejavom tradície Cirkvi. Táto tradícia je najväčším hlasom pripomínajúcim vieru počas celých storočí. Ako bolo dosiahnuté, že lutheranizmus, anglikanizmus a kalvinizmus dokázali získať vládu nad masami? Všetko čo museli urobiť, bolo nahradiť staré knihy a pojmy novými a dielo bolo dokonané...Druhým znamením je nahradzovanie formulácii cirkevnej náuky citátmi zo Svätého písma. Počas celých storočí je známe, že prvenstvo, ktoré heretici prisudzujú svätému písmu pred definíciami Cirkvi, nie je ničím iným než snahou o to, aby ľahko zmenili Božie slovo podľa svojho obrazu a mohli s ním svojvoľne manipulovať... Všetko čo požadujú, je návrat ku koreňom, preto sa zdanlivo akoby vracajú ku kolíske kresťanských inštitúcií. Za týmto účelom skracujú, vymazávajú a vytrhávajú...túžia z liturgie odstrániť všetky obrady, všetky formulácie, ktoré vyjadrujú tajomstvá...Dosť bolo sviatostí, žehnaní, obrazov, svätých ostatkov, procesií a púti atď. Preč s oltárom, postačí iba stôl; dosť obetovania, ako v každom inom náboženstve postačí iba pokrm.“

Od Tridentského koncilu povaha omše, jej štruktúra a jej podstatné časti ostali nezmenené. Jediné čo sa menilo bolo tvorenie a prijímanie textov pre nové sviatky. Zmeny, ktoré zaviedli v liturgii pápeži Lev XIII., Pius X., Pius XII. a Ján XXIII., sa obmedzovali len na rubriky a súviseli s veľkým počtom nových svätých, ktorých spomienky boli od roku 1570 do misálu doplnené. Pius XII. uskutočnil reformu obradov Veľkého týždňa. Tieto zmeny, a na tom sa zhodujú všetky názorové frakcie v Cirkvi, boli plne v súlade z Tradíciou. Ján XXIII. vydal v roku 1962 nový misál, ktorého súčasťou bola bula Pia V. Quo Primum, čo malo vyjadrovať puto s misálom Pia V.
Pavol VI. správne predpovedal: „Liturgická reforma ponesie ducha koncilu až na kraj sveta.“ Tradicionalisti odmietajú liturgickú reformu, nový omšový obrad – Novus Ordo Missae. Tvrdia, že sa jedná o základy viery. Odvolávajú sa na učenie mnohých pápežov, medzi iným aj Pia XII., ktorý v encyklike Mediator Dei – O posvätnej liturgii z roku 1947, odsudzujúcu liturgické reformy. Ako „bludnú cestu“ označil snahy obracať oltár k ľudu vo forme stola a slúžiť omšu v ľudovom jazyku zlikvidovať čierny liturgický odev, krucifix bez tela Vykupiteľa a stôp utrpenia na ňom, či zavrhol polyfonickú hudbu a spev.

Pius XII. píše, že liturgia musí byť v súlade s vierou, musí vieru vyjadrovať, inak je neporušenosť katolíckeho náboženstva ohrozená dokonca existenčne. Pápeži sa snažili o istú obrodu liturgie, ale v súlade s právom a tradíciou Katolíckej cirkvi. Najviac sa o to pričinil pápež Pius X., napríklad spomínaným znížením vekovej hranice pri udeľovaní prvého svätého prijímania. Tradicionalisti hovoria o tom, že aj do tejto oblasti sa už od pontifikátu Leva XIII. začali infiltrovať liberálne a ekumenické tendencie. Už pred koncilom zachytávame prvé správy, že niektorí liberálni kňazi svojvoľne začali meniť liturgiu, alebo jednoducho začali celebrovať omšu tvárou k ľudu a v ľudovom jazyku. Avšak v tej dobe Rím proti nim nekompromisne zakročil. Pius XII. veľmi nedôveroval Montinimu, budúcemu Pavla VI. Montini v štyridsiatych rokoch minulého storočia vo svojej milánskej diecéze vydal pastiersky list, ktorým nabádal na liturgickú obnovu. V pastierskom liste komfirmoval všetko, čo Pius XII. odsúdil. Neskôr ako pápež schválil liturgickú reformu, ktorú pripravil jeho osobný priateľ Annibale Bugnini.

4.2 Annibale Bugnini – strojca protestantizácie omše

Bugnini bol známy tým, že podporoval protestantizáciu katolíckej omše. Sám hovorieval, že v mene ekumenizmu musia byť zo svätej omše odstránené tie katolícke špecifiká, ktoré by mohli prekážať protestantom a židom. Stephan Maessen sa domnieva, že práve liturgická reforma sa stala hlavným nástrojom ekumenizmu; s mentalitou moderného človeka s jeho humanizmom a kultúrou tohto sveta.
S veľkým predstihom už v roku 1955 Bugnini nechal preložiť liturgické texty protestantskému biskupovi Pintonellimu. Bugnini bol radovým členom liturgickej komisie. Neskôr sa stal profesorom liturgie na Lateránskej univerzite. Pápež Ján XXIII. ho však neskôr odvolal pre jeho progresivizmus a modernizmus. Späť ho povolal Pavol VI., už ako predsedu liturgickej komisie.
Lefebvre spomína na toto obdobie 60. rokov minulého storočia, že štátny sekretár kardinál Cicogniani sa sťažoval, že Bugnini mal kedykoľvek prístup k Pavlovi VI. a ten podpisoval čo chcel bez toho, aby to niekedy čítal.

4.3 Novus Ordo Missae odporuje koncilovému dokumnetu Sacrosancum Concilium

Faktom ostáva, že Novus ordo a mnoho ďalších pokoncilových liturgických úprav prodľa tradicionalistov odporuje niektorým paragrafom konštitúcii II. vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium – O posvätnej liturgii. Tvorcovia reforiem sa však na túto konštitúciu často odvolávajú. O rozporoch svedčia nasledujúce riadky:
§ 4: Napokon svätý koncil verný Tradícii vyhlasuje, že svätá Matka Cirkev má všetky právoplatne uznané obrady za rovnoprávne a rovnako dôstojné a chce ich aj naďalej zachovať a všemožne napomáhať; taktiež si želá, aby sa podľa potreby vo svojom celku starostlivo v duchu zdravej tradície zrevidovali a obrodili podľa terajších okolností a potrieb.
§ 23: Aby sa zachovala zdravá tradícia a pritom sa otvorila cesta oprávnenému vývoju, revíziu jednotlivých častí liturgie má vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastorálny výskum. Okrem toho treba brať zreteľ na všeobecné zákony výstavby a ducha liturgie, ako aj na skúsenosti z nedávnej liturgickej reformy a miestami udelených indultov. Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje skutočné a zaručené dobro Cirkvi. Treba dbať aj na to, aby nové formy určitým spôsobom organicky vyplývali z doteraz jestvujúcich. A nech sa dáva pozor, aby nakoľko možno neboli veľké rozdiely medzi obradmi susedných krajov.
Tieto ustanovenia podľa tradicionalistov zjavne odporujú skutočnosti, nakoľko mnohé časti tridentskej liturgie boli vyhodené, alebo boli nahradené inými textami, často s celkom odlišným významom. Táto konštitúcia hovorí aj o ostatných podstatných aspektoch, ktoré prešli reformou. Napríklad latinčina, ktorá je ošetrená v § 36.1: V latinských obradoch nech sa zachová používanie latinského jazyka, bez narušenia partikulárneho práva. Je zjavné, že latinčina z katolíckych kostolov, až na malé výnimky úplne vymizla.
Čo sa týka cirkevnej hudby situácia je podobná, ale v §116 sa môžeme dočítať nasledovné: Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný spev rímskeho obradu, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok predné miesto.
Mnohí konciloví otcovia sa s odstupom času domnievajú, že liturgická reforma neprebehla vôbec v intenciách II. Vatikánskeho koncilu. Niektorí z nich sa zásadne postavilo proti akýmkoľvek zásahov do omšového kánona. Kardinál Heenan sa domnieva, podľa záverečnej reči Jána XXIII., že on sám netušil o pravých plánoch progresivistických teológov.

4.4.Missa Normativa

Biskupská synoda už v roku 1967 odmietla pripravovanú reformu. V auguste 1967 bola v Sixtínskej kaplnke prvýkrát verejne slúžená nová omša, ktorej sa zúčastnili i synodálni biskupi. Nový rítus dostal označenie Missa Normativa. O niekoľko dní boli biskupi požiadaní o vyjadrenie či akceptujú štruktúru tejto omše. Áno(placet) povedalo 71 biskupov, 43 hlasovali nie(non placet); 62 hlasovali áno s výhradami(placed iuxta modum) a štyria sa zdržali. Rozbor hlasov placed iuxta modum ukázal, že 26 z nich bolo v podstate proti Missa Normativa. Táto nakoniec ani nebola prijatá, keďže neobdržala potrebnú väčšinu. Viacerí kardináli a biskupi posielali početné intervencie proti novej omši. Arcibiskup Cordeiro o nej hovoril: „Je neprijateľná od začiatku do konca.“ Anglickí kardináli a biskupi sa postavili proti zmenám, ktoré zmenšovali tajomstvo reálnej Kristovej prítomnosti. Tieto mnohé biskupské intervencie zapríčinené obavami, že zmeny vyvolajú chaos, prispeli k odmietnutiu tohto rítu. Keď bola táto omša v roku 1969 schválená s malými úpravami ako Novus Ordo Missae, s protestantizujúcou povahou nanovo, nebola evidentne výsledkom úsilia II. vatikánskeho koncilu, alebo biskupov.

4.5. Najvyššia svätá obeta, alebo eucharistická hostina?

Tradicionalisti sú utvrdení v tom, že pri dnešnej liturgickej reforme dochádza k opakovaniu histórie zo 16. storočia. Oltár býva nahradený stolom a je z neho odstránený krucifix. Svätá omša sa už nenazýva ako najvyššia svätá obeta, ale čoraz častejšie počujeme o pamiatke, večery a celebrácii. Nastupuje argumentácia o aktívnejšom podiele ľudu na liturgii. V ekumenickej perspektíve sa hovorí o večery, pretože pojatie omše ako obete, podľa reformátorov bráni jednote kresťanstva. Tieto postuláty sa začali rozvíjať už na II. vatikánskom koncile a nazývali sa epocha liturgického pluralizmu v eucharistickej jednote.
Liturgista Luis Bouyer, ktorý sa spočiatku podieľal na koncilových reformách však nakoniec prehlásil: „Katolícka liturgia bola nakoniec pod zámienkou prispôsobenia a zrozumiteľnosti sekularizovaným masám zničená. Musím ešte raz zdôrazniť, že v dnešnej dobe neexistuje v Katolíckej cirkvi nič, čo by sa dalo nazvať ako liturgia“

4.6 Protestantizácia liturgie

Blízky spolupracovník Pavla VI., Jean Guitton priznal: „Zámerom Pavla VI. v liturgických otázkach, bola taká reforma katolíckej liturgie, aby sa čo najviac podľa možností priblížila k liturgii protestantskej – večere Pánovej.“ Táto liturgická reforma je veľmi vzdialená duchu liturgie stanovenej pápežom Piom V. Ozývajú sa hlasy, napríklad aj súčasného pápeža Benedikta XVI., ktorý má záujem Novus Ordo Missae reformovať. Tradicionalisti sú však skeptickí. Hovoria, že revolúciu nie je možné reformovať. Stotožňujú sa s konzervatívnym mysliteľom Josephom de Maistre, ktorý z pomedzi mnohých úvah o revolúciách hovorí: „Jedinou cestou je uvedomelá kontrarevolúcia, svojím spôsobom revolúcia, pretože tá v mene starých a preverených hodnôt bude musieť vypovedať vojnu novým poriadkom, ktorí sa protivia tomu večnému.“ Martin Rafal Čejka, tradicionalistický aktivista z Čiech hovorí, že prejavom poriadku je stálosť a tá liturgickej reforme chýba , pretože sa neustále mení a sú na ňu kladené nové požiadavky. Prirovnáva ho k „ trockistickému kapitalizmu“, ktorý sa dožaduje neustálych reforiem, reforiem, reforiem. Pýta sa, že koľko bolo od roku 1969 vydaných dokumentov ohľadne novej omše a ako sa k tomu majú postaviť katolíci, keď každý mesiac vychádza ďalší, ktorý opravuje predošlé a úvahu zakončuje, že tento neustály nepokoj je prejavom pekla.

4.7 Sporné miesta liturgickej reformy

Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že všetky tradicionalistické komunity odmietajú liturgickú reformu Novus Ordo Missae ako celok s tým odôvodnením, že je jednoducho nekatolícka. Preto na ilustráciu rozoberiem jednotlivé časti, ktoré tento nekatolícky charakter obsahujú.

4.7.1 Nový misál z roku 1970

Pri zavádzaní liturgickej reformy, bol vydaný misál, a takisto predhovor k novému misálu. Mal to byť akýsi manuál na slúženie novej omše. Tento bol podľa tradicionalistov svojou povahou rýdzo protestantský. Biskupi ho odmietli, ale len s drobným prepracovaním bol schválený. Na ukážku uvádzam problematickú pasáž: „Večera Pánova, alebo svätá omša je posvätné stretnutie, alebo zhromaždenie Božieho ľudu, ktorý sa schádza, aby za predsedníctva kňaza oslávil pamiatku na nášho Pána. Preto pri zhromaždení miestnej cirkvi platí čo Kristus povedal: „Kde sú dvaja, alebo traja v mojom mene, tam aj ja som s nimi.“ Táto definícia je pre katolíka podľa tradicionalistov neprijateľná. Omša nie je ani stretnutie, ani pamiatka. Je to nekrvavé sprítomnenie Kristovej obety na kríži. Kňaz nemá predsedať, ale má byť kňazom – obetujúcim. Tieto veci nakoniec boli upravené, ale ani tak zmienka o obeti nie je v tradičnom zmysle. Luther sám pripúšťa, že svätá omša je obetou chvály a vďaky, ale nie zmierná obeta za hriechy. Poňatie omše ako obety chvály je dnes v katolíckej teológii pomerne častý jav. Tridentský koncil však učí, že kto by toto učil, bude exkomunikovaný. Tradičný omšový obrad vyjadroval presne základy katolíckej viery; učenie o najsvätejšej trojici, o vtelení a smrti Bohočloveka, o obetnom a zmiernom charaktere jeho obety, o odpustení hriechov, o sile príhovoru a spoločenstve svätých, o pomoci, ktorú preukazuje táto obeta Cirkvi trpiacej v očistci o hierarchickom spoločenstve viery atď. Tradicionalistickí kňazi o tomto novo misáli hovoria ako o „hrobárovi katolíckeho kňažstva“.

4.7.2 Vstup (introit)

Už úvod novej liturgie sa líši. V tradičnej omši svätého Pia V. kňaz vystupoval k stupňovitému oltáru až po modlitbe Confiteor (vyznávam sa), aby vyvolal zmiernu povahu obety. V novej omši kňaz s asistenciou hneď pristupuje k obetnému stolu s cieľom „vyvolať jednotu spoločenstva zhromaždených veriacich“. Nové formulácie nedávajú vôbec tušiť, že omša má zmierny charakter. Týmto spôsobom je prijateľná aj pre protestanta. Sporné veci sa jednoducho vypreparovali.
Napríklad žalm Judica me, ktorý je pre protestantov neprijateľný, bol odstránený, pretože sa tam spomína vstup k „oltáru Božiemu“. Takisto modlitba Aufer a nobis pripomínajúca starozákonnú obetu, kedy kňaz vystupoval do svätyne svätých, aby obetoval krv z obetných zvierat, takisto vypadla. Modlitba Oramus te Domine, ktorá sa domáha príhovoru svätcov, ktorých ostatky sú uložené v oltári, bola z novej omše odstránená, pretože oltárny kameň sa dnes iba doporučuje. K podobným krokom, ktoré previedli reformátori za Pavla VI., robili začiatkom novoveku zásahy do omše Martin Luther a Thomas Cramner.

4.7.3 Svätá Trojica a Kyrie

Tento článok viery katolíkov podstatne odlišuje od iných náboženstiev. Ide o vzývanie Svätej Trojice. Tradicionalisti poukazujú na to, že odkazy na Svätú trojicu boli zredukované na minimum. Okrem prežehnania na začiatku svätej omše a požehnaní na konci sa vôbec nevyskytujú. Všetky modlitby, ktoré končili: „Skrze Krista Pána nášho Ježiša Krista, ktorý je s Tebou a Duchom svätý, ktorý s Tebou žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen.“, boli skrátené a nahradené jednoduchým: „Skrze Krista, nášho Pána“. Okrem iného trojnásobné Kyrie sa zredukovalo a modlitby Sláva Otcu... boli úplne vyškrtnuté. Tradicionalisti sa domnievajú, že toto všetko bolo prevedené so zjavným zámerom. To bolo z ekumenických pohnútok odstránené, pretože napríklad židia neveria v Svätú Trojicu. Tá by im mohla pri dnešnom kurze „prekážať“. Preto tradicionalisti hovoria o bezbožnosti zo strany katolíckych reformátorov.

4.7.4 Offetorium

Offetorium znamená obetná modlitba. Už od stredoveku môžeme pozorovať útoky na túto modlitbu. Rôzne kresťanské sekty mali spoločné znaky najmä v tom, že im najviac prekážal latinský jazyk, rímsky kánon svätej omše, offetórium a kňazský celibát. Bugniniho reformátori zmenili kompletne celé offetórium, čo mení celú povahu svätej omše ako zmiernej obety, na pamiatku, večeru, hostinu. Ostalo z neho len pôvodné oslovenie: „Modlite sa bratia a sestry“.
Offetorium v Rímskom misále svätého Pia V.: „Prijmi, svätý Otče, všemohúci večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ja, tvoj nehodný služobník, obetujem tebe, svojmu živému a pravému Bohu, za nespočetné hriechy, urážky a nedbanlivosti a za všetkých vôkol stojacich, ale i za všetkých veriacich kresťanov, živých a mŕtvych, aby mne aj im osožila na spasenie do života.
Bože, ktorý si zázračne stvoril a ešte zázračnejšie obnovil dôstojnosť ľudskej prirodzenosti: skrze tajomstvo tejto vody a tohto vína daj nám účasť a Božstve toho, ktorý ráčil stať sa účastným na našom človečenstve, Ježiš Kristus, Syn tvoj, Pán náš, ktorý s Tebou žije a kraľuje v jednote Ducha svätého Boh po všetky veky vekov. Obetujeme tebe, Pane kalich spasenia a vzývame tvoju dobrotivosť, aby sa vznášal, ako ľúbezná vôňa pred tvárou tvojej velebnosti za spasenie naše a celého sveta. Amen.
Prijmi nás, Pane, v duchu ponížených a v srdci skrúšených a naša obeta nech koná sa dnes pred tvojou tvárou tak, aby sa ľúbila tebe, Pane Bože.“
Nové offetorium znie: „Dobrorečíme Ti, Bože, Pane svetov, že sme z Tvojej štedrosti, prijali toto víno. Obetujeme ho Tebe ako plod viniča a práce ľudských rúk. Daj, aby sa nám stalo duchovným nápojom. Zvelebený Boh naveky!“ Toto offetorium nesie totožné znaky židovskej prestolnej modlitby: „Pochválený buď, Ty, večný náš Bože, ktorý tvoríš plod vínnej révy. Pochválený buď za plod vínnej révy, tak ako za všetky iné dary poľa.“ Z katolíckej liturgie zmizli všetky tradične katolícke prvky. Tradicionalisti tvrdia, že tento Bugniniov ekumenizmus bude mať ďaleko siahajúce následky, nakoľko nasledujúce generácie, ktoré nepoznajú starý rítus, nebudú poznať a nebudú následne veriť, že svätá omša je zmierná obeta za hriechy.

4.7.5 Slová premenenia

Tradicionalisti upozorňujú na to, že pokoncilová liturgická reforma si dovolila siahnuť na to najposvätnejšie, a sfalšovala slová premenenia. Od čias apoštolov sa nad kalichom hovorilo, že sa jeho krv obetuje za mnohých. Toto bolo nahradené za všetkých. Pričom gréčtina má pre oba termíny osobitné výrazy. Tridentský katechizmus jasne hovorí, že nie všetci budú mať úžitok z Kristovej spásy. Ak povedal za mnohých, myslel tým vyvolených spomedzi židovstva a pohanstva. Nie všetci ľudia budú mať prospech z Kristovej krvi a budú spasení. Faktom ostáva, že slová premenenia prislúchajú kánonu. Ten pochádza od najstarších dôb a Katolícka cirkev si ho veľmi opatrne strážila počas všetkých predchádzajúcich dôb. Je známe, že do tejto pevnej a nemennej časti omše ani najnemorálnejší pápeži stredoveku sa ho neodvážili pozmeniť. Rímsky kánon bol nahradený kratším, v ktorom sa menili formulácie a k nemu sa pridali tri alternatívne, nové kánony. Tie majú za následok podľa Lefebvra, že dochádza k desakralizácii svätej omše, ktorá nie je vykonávaná s patričnou úctou. Prichádza ku skracovaniu obradov a tichá omša, ktorá bývala slúžená bez účasti ľudu, napríklad z mnohých kontemplatívnych rehôľ úplne vymizla. Liturgická reforma totiž nepočítala s tichou omšou a Bugnini hovorí pred generálnymi predstavenými rehôľ: „Po pravde povedané, na to som vôbec nepomyslel.“

4.7.6 Čelom k ľudu (in verso populum)

Prax desakralizácie a humanizmu v Cirkvi po II. Vatikánskom koncile sa markantne prejavila aj v postoji kňaza v liturgii. Argumentuje sa tým, že obrátenie kňaza v liturgii in verso populum[19] sa Cirkev vracia k pôvodnému sláveniu v jej počiatkoch a v duchu nového ekumenizmu a priblíženiu sa mentalite moderného človeka. Tradicionalisti tvrdia, že všetky prúdy bojujúce proti Katolíckej cirkvi; stredoveké sekty, protestantizmus a modernizmus sa odvolávajú na pomery v rannej fáze Cirkvi. Tieto pomery však nikto v skutočnosti nepozná, pretože historické pramene nie sú známe. Pius XII. tento archeologizmus odsúdil v encyklike Mediator Dei s tým, že cirkevné podanie nemožno postaviť proti prvokresťanským zvykom.
Tradicionalisti tvrdia, že prví kresťania sa modlili so svojím kňazom vždy k východu. Odtiaľ očakávali Kristov druhý príchod, „svetlo spravodlivosti“, ktorá bola predobrazom všetkého stvoreného svetla. Ratzinger vo svojom diele Duch liturgie píše: „Modlitba smerom k východu je tradíciou od začiatku a je to základný výraz jednotného kresťanského pohľadu na vesmír a dejiny, syntéza jedinečnej udalosti v dejinách spásy a životnej púte napred k Pánovi, ktorý raz príde...“
Na svoje bohoslužby si prenajímali aj rímske baziliky, ktoré mnohokrát neboli postavené smerom k východu. Preto s ohľadom na stavbu vždy boli obrátení na východ, a teda raz bol kňaz pred ľudom, a raz bol kňaz za ľudom. Zavedenie oltára k ľudu, mám na mysli oddelenie oltára od obetného stola, ktorý sa otočil a posunul bližšie k do stredu katolíckeho chrámu, v pokoncilovej dobe bolo zdôvodnené tým, že vraj tomu tak bolo v prvých storočiach a k tejto praxi sa opäť vracia. Odborník na liturgiu Klaus Gramber vo svojej štúdii Smerom k Pánovi píše, že sú oltáre smerom k ľudu niečím úplne novým. Katolícke oltáre boli prerobené na stoly, kde sa „pripomínala hostina“, a tak je celkom logické, že sa stôl obrátil k ľuďom ako v bežnom živote. Ak uznáme že svätá omša je obeť, tak kňaz spolu s ľuďmi v jednom smere sa obracia k Bohu a prednáša mu zmierne modlitby. Enycyklika Pia XII. Mediator Dei medzi iným odsudzuje snahu nahradenie pevných oltárov oltárnymi stolmi.
Tradicionalisti v reforme „otočení oltárov“ vidia priamy vplyv filozofie II. vatikánskeho koncilu. Stredom liturgie sa stal „človek dneška“ a „svojprávny katolík“. Texty koncilu neustále vyzdvihujú človeka a jeho pokrok a nič neprináleží pripomínať mu, že je hriechom opantaná bytosť, ktorá sa čoskoro pominie. Tradicionalisti hovoria, že obeta najlepšie vyjadruje závislý vzťah na Bohu.

4.7.7 Latinčina

Latinčina bol oficiálny jazyk Katolíckej cirkvi už od prvopočiatkov západného kresťanstva. Spĺňal funkciu univerzálnosti a stal sa hlavným znakom jednoty cirkvi na celom svete. Plnil i úlohu oddeľovania sakrálnej sféry od bežného svetského života. Tento pocit delenia života na tieto dve sféry je podľa Stephana Maessena prirodzený pre všetky spoločnosti. Táto sakrálna sféra sa podľa tradicionalistov chráni buď pred prístupom očí tým, že sa napríklad oddeľujú svätyne stenou (ikonostasom), ako je to napríklad v kostoloch východného rítu, alebo toto zahaľovanie sa uskutočňuje prostredníctvom „mŕtveho jazyka“, aby sa zabránilo neúctivo zvedavému prístupu k veľkému tajomstvu viery – misterium fidei. Týmto spôsobom podobne ako židovstvo si Katolícka cirkev chránila svoju bohoslužbu a sviatosti pred banálnym zľudovením. V liturgii sa napríklad aj celý kánon citoval potichu, aby sa zabránilo povrchnému chápaniu obradu. Modernisti argumentujú, že omša slúžená v ľudovom jazyku a nahlas je pre ľudí zrozumiteľná a pochopiteľná, to je údajne potrebné, aby človek pred Bohom vystupoval rozumne a záslužne. Tradicionalisti však ľudový jazyk z omše nevylučujú, pretože v tých častiach svätej omše, ktoré sú náučné ako čítanie lekcie a evanjelium, tam sa ľudový jazyk priam vyžaduje.
Druhým vatikánskym koncilom bola latinčina potvrdená ako oficiálny a liturgický jazyk rímsko-katolíckej Cirkvi. V mnohých dokumentoch koncilu sa hovorí o tom, aby sa v liturgii latina hojne využívala. Kardinál Stickler však tvrdí, že latinčina sa po koncile stala v Cirkvi prebytočnou, napriek tomu, že Ján XXIII. podpísal na oltári svätého Petra apoštolský list Veteru sapienta, ktorým latinčinu vo všetkou vehemenciou podporil, aby sa v Cirkvi hojne užívala.
Prax je však taká, že v posledných štyridsiatich rokoch časťou modernistického kléru sa naočkovala akási umelá averzia k latinčine. Katolícki predstavitelia a najmä katolícka tlač živí mýtus, že latinčine sa pri bohoslužbách nerozumelo a zabraňovalo sa „plnej účasti na liturgii“.
Hlavným sporom v tejto oblasti na ktorý poukazujú tradicionalisti sú rôzne preklady. Ide o liturgické texty, ktoré sú prekladané nepresne a majú mätúci, nejasný, často dvojznačný význam. Napríklad odpoveď na pozdrav „Dominus vobiscum“(Pán s vami), „Et cum spiritu tuo“, sa v niektorých krajinách ako napríklad v Českej republike prekladá, „i s tvojím“, čo je nesprávne. Správny preklad znie „i s duchom tvojim“.

4.7.8 Za všetkých, alebo za mnohých?

Je mnoho príkladov, ktoré usvedčujú, že v katolíckej liturgii sa diali sporné zásahy, ktoré by som mohol uviesť, ale asi najvýznamnejší, s ktorým tradicionalisti vedú spor sú konsekračné slová, kedy sa nahradilo v prekladoch, že svätá Kristova krv sa obetuje „za všetkých“ – pro omnibus, namiesto pôvodného „za mnohých“ – pro multis. Existujú dve rôzne interpretácie tohto sporu, ktoré majú oporu v Novom zákone: Kristus zomrel za všetkých ľudí secundum sufficientiam (t. j. podľa objektívneho pripravenia dostatočných prostriedkov spáse), alebo za mnohých secundum efficaciam (t. j. podľa účinnej práce, námahy hriešnika k získaní a privlastnení vykupiteľských zásluh). Tradicionalisti sú presvedčení, že Kristus mal na mysli práve interpretáciu pre mnohých. Latinské „pro multis“ a grécke „peri pollon“ značí to isté a toto je autentický preklad z aramejčiny. Nakoniec aj v novom misáli sú slová „pro multis“. Dôkaz že modernistickí liturgisti a prekladatelia toto slovo zmenili neprávom svedčia aj autentické citáty z písma. Jedná sa o spásu ľudí. Tradicionalisti hovoria, že spasení budú mnohí, teda iba tí, ktorí sa o to pričinia a splnia dané podmienky.
Rímsky katechizmus Tridentského koncilu hovorí o tom, prečo musí byť v slovách premenenia „za mnohých“, nie „za všetkých“: „Ak zoberieme do úvahy moc Kristovej obety, musíme povedať, že Spasiteľ prelial svoju Krv za všetkých. Teda ak pomyslíme na ovocie Kristovej obete, ľahko pochopíme, že nie všetci majú z nej úžitok; iba niektorí z nej čerpajú prospech. Ak sa teda hovorí ´za vás´, majú sa na mysli buď prítomní, alebo vyvolení zo židovstva, alebo z pohanstva. Stalo sa teda dobre, keď sa nepovedalo ´za všetkých´, pretože sa tu hovorí iba o ovocí Kristovho utrpenia, ktoré prinieslo prospech spásy iba vyvoleným. K tomu sa vzťahujú slová apoštola: ´Kristus sa obetoval raz, aby zahladil hriechy mnohých´(Heb. 9,28) a Kristove slová: ´Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú Tvoji.´“ (Katech. Tridentského koncilu.: II, 4., XXIV.)
Modernisti svojou koncepciou „za všetkých“ majú záujem možnosť spásy nastaviť do ekumenického zrkadla, aby aj konsekračné slová a prakticky celá omša vyznela v duchu nových koncilových požiadaviek. Výraz „za mnohých“ sa v skutočnosti vzťahuje iba na tých, ktorí budú účinne a skutočne spasení. Mienka, že slovo „za mnohých“ znamená „za všetkých“, to jest všetci a je ich mnoho, nemá dostatočné odôvodnenie. Kristus sám hovorí: Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených (Mt 22, 14) Franz Münster sa teda domnieva, že ide o falšovanie Kristových slov a neposlušnosť voči Tradícii. Avšak konciloví teológovia, ako napríklad jezuita Karl Rahner, ktorého spisy boli za pontifikátu Pia XII. odsúdené, sa na koncile revitalizovali, hlásali myšlienky, že všetci ľudia majú milosť posväcujúcu a nemôžu ju stratiť ani ťažkým hriechom. Títo všetci ľudia, či chcú, alebo nie, sú kresťania. Tí čo o tom nevedia nazýval pojmom „anonymní kresťania“. Jednoducho povedané, podľa Rahnera, kresťan vie, že je kresťan, ale nekresťan, „anonymný kresťan“ to zatiaľ ešte nevie. Následkom toho je, že všetci ľudia bez výnimky budú spasení. Protirečí to však jednému zo základných článkov viery; mimo Cirkev niet spásy. Pius IX. v encyklike Ubi primum píše: „Skrz náboženskú nedotknutosť klamlivo predstierajú ľstiví ľudia, že je možné dosiahnuť večnú spásu praktikovaním ktoréhokoľvek náboženstva. Usudzujú, že druhí, aj keď sú odlúčení od katolíckej jednoty, sú na tej istej ceste ku spáse a sú schopní dosiahnuť večný život. Chýbajú nám slová pre vyjadrenie zdesenia v tejto odpornosti. Odmietame tieto nové a hrozné urážky!“
Náuku všeobecnej spásy podporuje ďalší modernistický teológ Hans Urs von Balthasar, ktorý bol veľkým obľúbencom kardinála Ratzingera, terajšieho pápeža Benedikta XVI. Ten hlásal, že peklo síce je, ale pravdepodobne je prázdne. Tradicionalisti hovoria, že toto je blud, pretože ak by to bola pravda, k čomu potom by bol krst, ostatné sviatosti a misijná práca.
Modernistické koncepcie sa priamo odrazili aj v novej liturgii. Napríklad v nových eucharistických modlitbách, kde nová filozofia mení jej podstatu. V starom misáli sa modlilo nasledovne: et pro omnibus orthodoxis atque catholicae et apostolicae fidei cultoribus...“, čo znamená: „...za všetkých ctiteľov pravej katolíckej a apoštolskej viery...“. Vo štvrtom kánone Bugniniho misálu môžeme nájsť slová: „...et omnium, qui te querunt corde sincero ...“, čo znamená: „...všetci, kto Ťa s úprimným srdcom hľadajú“. Stephan Maessen sa domnieva, že v novom chápaní viera už nie je základom Cirkvi, ale ľudské hľadanie zbožnosti.