Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

5. 10. 2011

Zmysel dejín (Der Sinn der Geschichte).
Nad knihou Friedricha Romiga.

Blahoslava Trebatická

Moderná historiografia ovplyvnená historickým pozitivizmom sa už dávno prestala zaoberať otázkou zmyslu dejín. Úplne rezignovala na výklad dejín z hľadiska kresťanského svetonázoru – takí velikáni dejín kresťanstva ako Ludwig Pasztor už za svojho plodného života v 19. storočí zažili ústrky a ponižovanie liberálneho okolia. Kniha popredného predstaviteľa konzervatizmu, Rakúšana Friedricha Romiga, „Der Sinn der Geschichte“, je veľkou výnimkou a obrovským prínosom v diskusii o zmysle ľudského jestvovania v 21. stor., jeho vzťahu k Bohu a náboženstvu, jeho minulosti a budúcnosti. Je definitívnym vytriezvením pre všetkých tých, ktorí v integračných procesoch EÚ a iných európskych nadnárodných štruktúrach ešte stále vidia prst Boží a neuvedomujú si, že Európa ešte nikdy v dejinách nebola tak vzdialená od Boha a jej kresťanských základov.

„Žijeme v židovskom storočí“ – autor na mnohých miestach cituje popredného mysliteľa, ruského emigranta Yuriho Slezkina. Podľa Slezkinovej – v odborných kruhov všeobecne uznávanej tézy – sa Židia ako praví a jediní nositelia moderny cez svojho revolučného ducha dopracovali k nepopierateľnej prevahe vo všetkých sférach spoločenského a politického života a dokázali, počnúc osvietenstvom cez boľševickú revolúciu, presadiť a okolitému svetu navnútiť program moderného liberalizmu. Globalizácia, európska integrácia, natoizácia, vytvorenie spoločného trhu – to sú všetko jednotlivé a do seba zapadajúce časti procesu „judaizácie“, „sionizácie“ a rozširovania izraelského vplyvu vo svete. (pozri s. 27) Červenou niťou knihy – antológie viacerých odborných článkov – je preto židovská otázka, vysvetľovanie dejinnej úlohy židovského národa a neustále aktuálnej sebadefinície tohto národa ako vládcu sveta (s. 67) Existuje však židovský národ? Paradoxne existenciu židovského národa, ba dokonca židovskej rasy popierajú niektorí poprední židovskí myslitelia (Shlomo Sand v knihe The Invention of the Jewisch People, ktorá spôsobila veľký rozruch), podľa ktorých je výmyslom sionizmu. Tieto tvrdenia sú o to problematickejšie, že sa dotýkajú legitimácie samotného Izraelského štátu (s. 45-54).

Ostré zrkadlo nastavuje autor fungovaniu demokratického politického systému, keď demokraciu vonkoncom nepovažuje za reálnu, pretože ľud ako taký ešte nikdy v dejinách nevládol (s. 113-123). Naopak, sme svedkami toho, že politika sa stále viac stáva umením lži, politická kariéra je mysliteľná len vtedy, ak politik bez škrupúľ neustále klame, politické strany už dávno stratili odhodlanie vravieť ľuďom pravdu. Prenesené na rakúske pomery autor výstižne cituje Ústavu Rakúskej republiky, podľa ktorej „právo vychádza z vôle ľudu“, ako je to zakotvené v článku 1 Ústavnej listiny, čo nezodpovedá realite fungovania štátu. „Právo vychádza z Boha – ako tvrdí Cirkev - a kto si urobil z ľudu Boha, ten sa zahráva s diablom“ (s. 116). Demokracia svojim potieraním skutočnej ľudskej slobody, ktorá existuje len vo vzťahu k večnému a nemennému Božiemu zákonu, nosí v sebe črty totality a diktatúry. Demokracia sama o sebe nepozná hodnoty; Ján Pavol II. varoval pred „demokraciou bez hodnôt“, ktorá sa ľahko môže premeniť v nebezpečný totalitarizmu. Keďže vláda formou demokracie sa odvodzuje od pôsobenia politických strán, možno bez predsudkov hovoriť o partajníckom štáte, o štáte v zajatí jednotlivých politických strán, ktorých štruktúry a celkové fungovanie nie sú demokratické. Pokračujúca globalizácia, nekontrolovateľné, globálne podnikajúce podniky, mediálne kartely postupne premieňajú funkciu politických strán, ktoré neslúžia záujmom verejnosti, ale rôznym klientelám a záujmovým skupinám. Politika sa stáva bojiskom pre silné lobbyingové skupiny. Jedinú nádej ako zlepšiť v podstate nereformovateľný systém demokracie je prestať klamať, v politických otázkach sa dožadovať pravdy a túto nechať pôsobiť, pretože „pravda oslobodzuje“ (pápež Benedikt XVI.).

Aký je vlastne zmysel boja proti terorizmu, vyhláseného vládou USA po útoku na dvojičky 11.9.2001? Vojna proti (islámskemu) teroru je v skutočnosti a zároveň vojnou proti nepriateľom štátu Izrael, ako sa necháva počuť vlpyvný americký neokonzervatívny intelektuál Michael Ledeen (s. 157). Cieľom tohto permanentného boja západu proti prevažne islámskym krajinám nie je nastolenie demokracie, ale destabilizácia režimov v Iráne, Iraku, Libanone, Líbii, Saudskej Arábii, tým že sa bude podporovať tzv. civilná spoločnosť, pozdvihne sa sebavedomie študentov, podporí sa emancipácia žien, živia sa etnické konflikty, atď...(s.158). Boj proti terorizmu sa automaticky prenáša na celý svet, ako sa nechal počuť George Bush jr.: „Kto nie je proti teroristom, ten je proti nám.“ (s. 159). Nenávisť islámskeho sveta voči západu nespočíva len v neokolonializme a imperialistických snahách o nadvládu, ale v jeho bezbožnosti, strate metafyzického princípu jestvovania, pričom by moslimom neprekážalo, že Európania a Američania vyznávajú im nepriateľské náboženstvo, ako ten fakt, že sú bez konkrétnej viery. Výčitka apostázy západných kultúr ako dôsledok ideológie osvietenstva pôsobiacej od francúzskej revolúcie sa ako červená niť tiahne celou knihou a zostáva v podobe varovného prstu pred neistou budúcnosťou. Autor – sám veriaci katolík – vidí jediné východisko v návrate Európanov ku kresťanstvu, ktoré zásadne formovalo ich kultúru, spôsob života a morálku. Práve strata morálky vyplývajúcej z Desatora sa tak devastujúco prejavuje na živote celej spoločnosti v podobe rozpadu rodín, potratov, straty zmyslu pre spoločné blaho, korupcie, rozklad národov masívnym prisťahovalectvom, atď... Pre islám, tak ako pre tradičné kresťanstvo neexistuje odluka cirkvi od štátu, štát je priamo podriadený náboženskému zákonu. Vojna proti terorizmu je teda podľa veriacich moslimov len perfídnym prekrytím skutočného boja proti islámskemu Božiemu štátu (s. 170).

Knihu uzatvárajú eseje venujúce sa zmyslu boľševickej revolúcie v Rusku, otázkam budúcnosti EÚ bez Boha, pôsobenia antikrista-diabla vo svete, a napokon eschatologickým otázkam o posledných dňoch, pričom úvahy sa zďaleka nečítajú ako teologické traktáty, ale sú svojou polemikou hlboko aktuálne a zrozumiteľné priemernému čitateľovi. Friedrich Romig pre slovenského čitateľa nepredstavuje úplne neznámy pojem; v slovenčine vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2008 kniha Práva národa. Ostáva len dúfať, že sa podobne podarí preložiť a vydať aj druhé Romigovo dielo o zmysle dejín.