Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 10. 2011

Proticirkev a jej tri dogmy

Giovanni Papini

V tom storočí, ktoré sa ako blato šíri medzi marinistickou a jansenistickou záhradou sedemnásteho storočia a medzi romantickým a idealistickým lesom devätnásteho storočia, v storočí Arkádie a guilotíny, ktoré miesto storočia Voltairovho a Rousseauovho malo by sa volať spravodlivejšie storočím Casanovu a Cagliostra, utvorili sa hlavné dogmy Proticirkvi. Ak sedemnáste storočie je "storočím v delíriu" a devätnáste soročie "storočím stupídnym", osemnáste storočie je par excellence storočím heretickým. Šestnáste storočie, ktoré pre rozličných reformátorov skôr by si zaslúžilo tohto mena, bolo ešte storočím kresťanským, storočím viery. Najkonfúznejší a najbľabotavejší schizmatici pociťovali ešte vždy Zjavenie ako serióznu vec a usilovali sa - ako v stredoveku - premiestiť pravý osud človeka z tohto života zeme a času do neba a do večnosti.

V osemnástom storočí sa veci zmenily. Namiesto tetanu fanatizmu nastupujú suchoty skepticizmu; po zradnom pesimizme kalvinistov nasledoval hlúpy optimizmus osvietencov. Biblia, uctievaná a komentovaná ako slovo Božie, stala sa terčom jedovatých posmievačných šípov; čosi podobného, ako sa stalo Olympu v oktávach Posmechu bohov. Protestanti povstali proti Rímu: banda voltairiánska a holbachovská vzbúrili sa proti Rímu aj proti Nebu; a nešlo už len o to, ako zahrdúsiť pápeža, o čom snívali opití lenivci bourbonskí, ale, ako to opakoval pán de Ferney, d´écraser l´infame, Boha.

A prv než doktor Guillotin, advokát Robespiere a nadporučík Buonaparte vyvodili zákonité dôsledky triumfujúcich axióm zločinného storočia, odtínajúc mnoho tisíc hláv, aby zaistili slobodu myšlienky a aby podrobili Európu kúre usilovného krvácania, stanovili sa už tri základné dogmy proticirkvi.
Prvá: človek sa rodí prirodzene dobrý.
Druhá: ľudstvo, vďaka emancipácii myšlienky a objavom vedy, kráča čoraz rýchlejšie k nepostihnuteľným métam pokroku.
Tretia: teda z raja sa budeme radovať tu na zemi, a jedine na zemi, v najbližšej budúcnosti.
Absolútny opak náuky katolíckej, t.j. kresťanstva. Dogma o prirodzenej dobrote človeka poprela dedičný hriech; dogma o nepostihnuteľnom pokroku bola protipólom katolíckeho princípu, podľa ktorého pokrok môže byť len mravný, vnútorný a osobný; dogma o budúcej pozemskej blaženosti samý stred kresťanského života, ktorý celý spočíva na živote posmrtnom a pokladá Zem za úzku a úbohú predsieň Večnosti.
Zhruba poldruha storočia prešlo, čo tieto tri dogmy prehlásené všeobecnou sprostotou storočia, ktoré videlo umierať Bossueta a rodiť sa Manzoniho, založili poroty proticirkvi. Akých potvrdení alebo akých popretí pribudlo v týchto pätnástich desaťročiach novému krédu neveriacich?
Nechajme zčasti zámerne repliky katolíckej apologetiky, ktoré keby sme do tejto kauzy pribrali, mohli by byť zamietnuté ako tendenčné a podozrivé. Oživme radšej zároveň, s vývodmi skúseností dejinných neuzhovorené, výpovede jedného Žida, jedného satanistu a jedného schizmatika.

Sigmund Freud pochoval, podla mňa navždy, rousseauovský mýtus o prirodzenej dobrote človeka. Tým, že ukázal v súhlase so sv. Augustínom a de Maistrom, aká perverzita čupí v detskej duši a aké podsvetia hanebnosti zatvárajú v sebe duše tzv. "slušných osôb", Freud potvrdil - hoci katolícki moralisti to nepotrebovali - neodškriepitelnú pravdu dedičného hriechu.
Čo sa pokroku týka, ktorkoľvek má oči, môže vidieť dnes lepšie ako na konci osemnásteho storočia, aké následky mali vedecké vymoženosti a všakovaké oslobodenia vonkajšie, ak ich nesprevádza účinná mravná očista duše. Kľaňanie sa praktickej a fyzickej moci uvoľnilo, naopak, najsurovejšie hlbiny človeka. Odtrhlo ho od kontemplácie a vnútornej dokonalosti, aby ho štvalo k spitému a násilnému dobývaniu sveta, aby ho spravilo strojom, ovládaným strojmi, číslom, ovládaným číslami.
Moderný človek, ako ho vytvoril pokrok, ohlásený a pripravený osemnástym storočím, je barbar v delíriu, ktorý si však môže kyjakom poslúžiť z obrovských síl prírody a mechaniky, aby ukojil svoje dravé, ničivé a orgiacké pudy. Baudelaire, autor Litánií k Satanovi, ponúka tu uzáver: "Jediný autentický pokrok je v umenšovaní stôp dedičného hriechu."

O raji na zemi, podľa prisľúbenia Proticirkvi a podľa pomoci vedy, máme prvú úlomkovitú skúsenosť v Republike Sovietov. Ale vlastne u Rusa - azda najväčšieho z Rusov - u Dostojevského, nachádzame dôkaz besnej nespravodlivosti, ktorá by stvorila, aj v zmysle ateistov, pozemský raj. Tento raj by sme dosiahli podľa jeho prorokov len za cenu úsilí, námah, utrpení, mučeníctva bezpočetných generácií. Naši potomci budú azda jedného dňa šťastní len za nešťastie svojich ďalekých predchodcov. Ale kto môže prijať blaženosť takto zaplatenú? Alebo aké ospravedlnenie, akú náhradu by mali konečné muky tých, ktorí trpeli a umierali bez toho, aby boli dostali čo i len splátky radosti?
Všetci sa pamätajú na vášnivé rozhovory Ivana Karamazova, ktoré vyjadrujú jeho hlboký mravný odpor pre budúci raj, vynútený slzami toľkých trpiacich a slabých. Ivan Karamazov je ateista, priateľ diablov, no jednako nemôže sa rozhodnúť, aby pripustil, že mučenie miliónov nevinných detí, obetí, ostane bez akejkoľvek odplaty, ale pomáha jedine k tomu, aby pripravilo akýsi vek pokoja a zmierenia. Obetovaní, porazení, zabití nedostanú nič a nebudú môcť nič dostať podľa tejto laickej a diabolskej apokalypsy, nedostanú nijakú náhradu - ba ani útechu, aby nakukli z pekla, ktorým prešli do Arkádie, ktorá povstane medzi tisícročiami. Zahubené davy obetovaných budú jednoducho len krvavou prsťou, aby z nej vyrástli budúce stromy života. Nespravodlivosť tak ukrutná a monštruózna je nepochopiteľná i pre nás kresťanov, a preto nemožná. Ale kresťanské učenie, tým, že kladie odplatu za pozemské zlo do večnosti a že predkladá každej individuálnej duši odmenu alebo trest, súhlasí nielen so Zjavením a logikou, ale aj s najelementárnejšími požiadavkami tohto zmyslu spravodlivosti, ktorý inšpiruje myšlienku všetkých ľudí, nech je ich viera akákoľvek.

Tri falošné dogmy Proticirkvi oslabujú alebo popierajú aj tí, ktorí nepatria k neomylnej Cirkvi.

Preložil Mikuláš Šprinc, vydal Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1943