Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 10. 2011

Euroval, euroválov a súdruh Sulík

Branislav Michalka

"Jeseň je a tieseň seje" písal Paul Verlaine, "to mrazenie z jesene je". Nebudú to však len jesenné vetry čo dnes dvíha dubkom vlasy európskym ženám i mužom, čo podfukuje sukne (zriedkavý to už úkaz) a prevetráva trenírky a slipy, by zistili, že nám ubudlo žien i chlapov a pribudlo predpokakaných hermafroditov. Iné vetry tu ešte dujú, vetry politické, vetry uprdené, vetry pachu nevábneho. Európa smrdí. Smrdí samozrejme už dlhšiu dobu, ako každá rozkladajúca sa mŕtvola, ale smrad sa stáva pomaly neznesitelným aj pre naše smradom cvičené nosy.

Európa prdí. Prdí od strachu. Jej prežratý bachor bankrotára, prasáčika a svetáka je plný hniloby a na obzore sa črtajú hladné roky. Ďalšia z jej osvieteneckých utópii sa rúca, zažila to už toľko krát. A práve preto, že jej slobodní stavbári, murári a úžerníci šípia čo ich čaká, snažia sa to konečné účtovanie oddialiť na tak dlho ako to len hnilé črevá starej, od Boha odpadlej šlapky Európy, dovolia. Kufre sú už možno zbalené, letenky zabeštelované, kontá v bankách (či zlato a brilianty) pozichrované. Ešte zopár divadelných predstavení na odvedenie pozornosti a hurá na zaslúžený politický odpočinok. Lenže je tu chyba lávky. Niet kam utekať. Pomsta globálnej dediny sa začína.

Utekalo sa kedysi do Ameriky, zasľúbenej to zeme. Avšak Amerika prdí a smrdí na európsky spôsob, takže ktohovie čo by tam ochvíľu čakalo budovateľov krajších liberálnych zajtrajškov. V obehu tam rotuje cca 600 000 000 ručných palných zbraní, t.j. dve na každého, vrátane detí a ani pokroková veda nedospela ešte tak daleko, aby oblažila pokrokovú elitu sveta elixírom nesmrteľnosti. Teče z nich červená ako z každého obyčajného ľudského hoviadka. Do islámskych krajín asi nemá príliš zmysel utekať, južná Amerika, no ktohovie čo sa tam zo severu prevalí až padne pevnosť USA ... Snáď to bude nakoniec to preklínané Rusko, ktoré zobrie pod krídla štvancov pokroku a multikulturalizmu? To by bolo terno. S Petrou Procházkovou na čele.
A na konci? Súdruh Gagarin im síce potvrdil, že žiadneho Boha vo vesmíre nevidel, ale predsa len, jeden nikdy nevie, takže strach zo smrti je ich drobnou intelektuálnou obsesiou, kombinovanou s panickou hrôzou z fyzickej bolesti. Skrátka, na rozdiel od kresťanských tmárov, s mučeníctvom vo svojom životopise akosi nerátali. Treba sa zariadiť inak. Lež ako, keď sa obruč osudu tak neúprosne sťahuje a úniku akoby ani nebolo, ó bohyne Sloboda, Rovnosť, Bratstvo ?

Treba hrať o čas. To môže priniesť nejakú únikovú cestu. Akú, to nikto netuší. My, prostý plebs už vonkoncom nie. Môžeme poznať impresáriov i režisérov týchto spektáklov, ich úmysly a idey, ale čo si šuškajú za kulisami, to sa môžeme len dohadovať. Čo pre nás pripravili? Aké divadielko nám zahrajú? Určite si nechali na koniec niečo lepšie. Nejakú komédiu v balzacovskom štýle, ľudskú, príliš ľudskú; žiaden Dante na obzore.

Jednou z takých balzacovských figuriek je zdá sa aj pán podpedseda parlamentu Richard Sulík. Zjav to bezvýznamný, zbohatlícky hulvát obedujúci s diplomatmi v sandálach, s bujaro rozhalenou hruďou a s napráskanou buxou na stole, symbolom to svojho stavu. Liberálny dryáčnik kŕčovito tlačiaci do slovenskej klobásy nestráviteľné ingrediencie sodomitských sobášov, legalizácie omamných látok, feministických chrupaviek a podobných splaškov. A v poslednom čase, ecce, plešatý hrdina všetkých euroskeptikov. Čo vlastne Sulíkovi na EU vadí? Celú jej degenerovanú socialistickú, ľavicovo-liberálnu agendu s gustom vždy adoroval a s rozletom jemu vlastným chcel vždy presadzovať. Jeho výrok:" Ďakujem Bohu za každého homosexuála..." svedčí za všetko. A zrazu, čári mári fuk, máme tu národného hrdinu. Ide brániť suverenitu Slovenska. Akú? Veď žiadna de facto neexistuje! Smerniciam EU sa prispôsobuje a pozorne načúva školstvo, armáda, poľnohospodárstvo, diplomacia, všetko od detských jasiel až po domovy dôchodcov, bránime sodomitov, ratujeme cigánov, naháňame extrémistov, emancipujeme ženy, prísaháme na voľbu ženy vraždiť svoje deti, zrušili sme trest smrti, hýčkame recidivistov, meníme učebnice, aby neboli tmárske a nacionalistické, máme europliešky a europapieriky, stojíme v pozore pred každým eurokomisárom, zničili sme agrárny sektor, chováme nízkotučne anglické prasce; nosíme vesty, prilby, sedíme na podsedákoch, povinne sa poisťujeme; to všetko pod taktovkou EU a nejaký neprebudený tu niečo splieta o suverenite? A navyše ten čo ešte pred rokom chcel Svätoplukovi pomôcť z hradu, zvolával komisie za učelom analýzy "náckovského" kríža na Svätoplukovom štíte, obhajoval potraty, marihuanu, odluku Cirkvi od štátu a všetky výdobytky pokroku na kopu. Ten ide odrazu bojovať za Slovensko. Máme tomu vážne uveriť?

Alebo je to len dalšie pokračovanie nekonečnej telenovely s názvom: EU, alebo ako múdry Janko Slobodomurár všetkých dobehol? To skôr. Euroval na oddialenie konca euroválova je len hra o čas. Nič nerieši a grécku skorumpovanosť, úradnícku zlumpačenosť a balkánsku pracovnú vláčnosť už vôbec nie. Už Gobineau varoval pred smiešnym trendom vidieť v moderných Grékoch dedičov antiky. Turecká okupácia si vyžiadala svoju daň. Ale o Grékov samozrejme nejde, ide o euroválov. Grékov je ale vidieť na javisku, strčili ich skoro k orchestru. Z vreciek im trčia tučné úradnícke platy, nehorázne dôchodky, neustále požiadavky a bezodná pažravosť kryptotureckého bašibozuka. Ale pozor, tu by sa mohol slovenský sedliačik a bača, verní to ohýbači chrbátov, začať stavať na zadné. On má 300 EU dôchodok a Grék 1400 EU, on musel štriť aby sa do vysnívanej EU dostal, Grék rozhadzovať, jemu nikto nič nedal, len sa vyhrážali a Grékovi stále dávajú a stále je málo. Téma je to temná a netolerantná. Ktohovie aký tmár by sa jej mohol zmocniť a vytĺcť z nej politický kapitál proti svetlým zajtrajškom. Nuž treba to narafičiť inak. Aby sa cap nažral aj kapusta ostala celá. Dáme bačom bojovníka, statočného to Sulíka. Ten ich bude mesiac-dva vodiť za nos a potom, po veselej ťahanici, bude bača platiť ďalej. A je v podstate jedno či cez euroval alebo núteným nákupom dlhopisov ECB, ktorý prebieha už teraz. Čas sa natiahne, búrka v nočníku sa pomaly utíši, veď idú Vianoce, sviatky nákupov a bujarej žranice, no a potom sa uvidí. Dajako už tú hnilú káru potiahneme ďalej.

Nám zostáva, načo si to zapierať, len efemérna radosť zo zúfalstva našich nepriateľov, z krachu osvietenecko-liberálnych ideí a z blížiaceho sa pádu ďalšej sekulárnej a bezbožnej utópie. Že budeme pravdepodobne pochovaní pod zrúcaninou babylónskej veže spolu s euro-komsomolcami aj my, to je pravdepodobné. Že nás čaká chaos, občianske a rasové vojny, to sa dá ľahko vytušiť. Nejeden zostarnutý adolescent bude za dvadsať rokov sentimentálne spomínať, obhrýzajúc suchú kosť, na radovánky v supermarketoch, tak ako dnešní štyridsiatnici spomínajú na kofolu za 1 Kčs. Čo sa dá robiť, za ilúzie sa platí. Aj za tie o Sulíkovi, hrdinskom bojovníkovi. No a za ohnutý chrbát detto. Čo kto zasial, to bude žať. A kto nechal na sebe orať, ten bude na jeseň znovu pohnojený.