Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 10. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (4.)

Juraj Sirotný

2.8 Výsledok koncilu - Aggiornamento

Bartnik v pozícii obhajcu aggiornamenta tento fenomén charakterizuje takto: „Koncil vystavil vieru a náuku Cirkvi do nového svetla. Neuzavrel sa do vnútrocirkevnej problematiky, ale mnohostranne predstavil vzťahy medzi Cirkvou a svetom. Ukázal tiež Cirkev ako jediný znak, prostredníctvom ktorého môže byť vykúpený ľudský rod...Vatikánsky koncil poskytol Cirkvi univerzálnu veľkosť, ktorá sa otvára ponad všetkých ľudí, ktorí žijú v rôznych náboženských a kultúrnych systémoch, od ideových až po ateistické. Cirkev primäl k dialógu so svetom ľudí, s náboženstvami, s kultúrami, náukami, a s technikou.“ Duchom koncilu je určite aggiornamento; otvorenie okien a dverí do sveta. Odohrala sa dokonalá zmena, o ktorej svedčí sám Pavol VI., ktorý hovorí o prepracovaní cirkevnej náuky, ktorá podlieha novému smerovaniu sveta, človeka, iných náboženstiev a kultúr. Vytvára sa nové „náboženstvo človeka“ a zdôrazňuje sa jeho hodnota. Aggiornamento presúva akcent z objektívnej určitosti, ktorou je depozit viery, na prírodnú sféru – človek, ľudskosť, svet.

3. „Plody“ II. vatikánskeho koncilu

Biskupi počas II. vatikánskeho koncilu prijali niekoľko dokumentov, ktoré pre tradicionalistov predstavujú vážny problém. Podľa ich tvrdení vážnym spôsobom menia jednotlivé články viery a prispievajú ku kríze v Cirkvi, ktorá sa prejavuje najmä odpadom od viery. Tým sa znehodnocuje základné poslanie Katolíckej cirkvi; a to privádzať duše k spáse.

3.1 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi – Lumen gentium

V odstavci 8 sa hovorí, že: Kristova cirkev ostáva (subsistit, jestvuje), trvá vo svojej konkrétnej forme existencie v Katolíckej cirkvi. Toto je podľa tradicionalistov veľmi nebezpečná formulácia, nakoľko subsistit nahradilo slovo est (je), čiže Katolícka cirkev je onou Kristovou cirkvou. Modernisti túto formuláciu presadili v dokumente zámerne, aby sa dali vyvodzovať progresivistické závery. Napríklad, že Cirkev sa v priebehu času môže prejavovať v iných náboženských spoločnostiach (rôznych kresťanských denomináciach a kultoch), alebo svojou existenciou sa môže aspoň čiastočne spolu podieľať s inými náboženstvami na spáse duší. Primát Katolíckej cirkvi sa tu relativizuje, pretože konzekvenciou týchto úvah môže byť, že rôzne náboženstvá sa medzi sebou líšia iba kvantitatívne.

3.1.1 Problém biskupskej kolegiality

Tento dokument tiež hovorí o „dvojitej autorite“ v Cirkvi, teda o autorite pápeža a autorite biskupov v jednote s pápežom. Podľa praxe, ktorá trvala v Cirkvi do koncilu, toto „biskupské spolurozhodovanie“ platilo iba počas trvania koncilu. Pápež Pavol VI. progresivistom dovolil, aby sa táto nová „kolegialita“ rozšírila aj mimo koncilovú dobu. To znamená, že sa narušuje pápežov univerzálny primát nad rímskou cirkvou a pokoncilové biskupské konferencie idú svojimi vlastnými cestami a tradicionalisti tento proces nazývajú vytváranie národných cirkví. Tento trend sa neskôr zavŕšil pri liturgickej reforme Novus Ordo Miissae, pri ktorej bola zrušená latinčina , ako univerzálny liturgický jazyk Katolíckej cirkvi.
Takisto dokument s úplnou istotou rozlišuje všeobecné kňažstvo veriacich a úradné kňazstvo kňazov: „Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo z povolania, čiže hierarchické, i keď sa líšia od seba podstatne, a nie iba stupňom, predsa navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve. Lebo kňaz z povolania posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, prináša v mene Kristovom eucharistickú obetu a predkladá ju Bohu v mene všetkého ľudu. Veriaci zas mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obeti a vykonávajú ju prijímaním sviatostí, modlitbami a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou.“ Lenže v bode 11., v ktorom sa hovorí o všeobecnom kňažstve sa zmiešavajú oba typy dokopy, a to takým spôsobom, že tento text robí z kňazského kňazstva všeobecné: „Účasťou na eucharistickej obeti, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú žertvu a s ňou seba samých; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, činnú účasť na bohoslužobnom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Telom Kristovým, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu ľudu Božieho, ktorú táto Prevelebná Sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje.“ Túto problematiku bližšie ozrejmím v kapitole venovanej kňažstvu.

3.2 Unitatis redintegratio – dekrét o ekumenizme

Tradicionalisti hovoria, že Katolícka cirkev má vo svete poslanie, ktoré jej vtisol sám Ježiš Kristus. Tak ako mňa poslal otec, tak aj ja posielam vás.(Jn 20, 21) Jedná sa o misijné poslanie, ktoré sám Kristus, spolu so svojimi apoštolmi uskutočňoval pri svojom pozemskom bytí. To samo o sebe hovorí, že Cirkev bola vyzdvihnutá ako absolútne a jediné zjavenie, nový dom Boží medzi ľuďmi a ako mystické telo Kristovo. Preto nemôže byť porovnávaná so žiadnymi inými kresťanskými denomináciami, ani inými náboženstvami. Je univerzálnym nástrojom spásy a skrze ňu Boh zostupuje na tento svet a pôsobí na ľudské osudy. Cirkev sama seba definuje ako nástroj spásy, ktorá volá ľudstvo k obráteniu a pokániu. Túto spásu ponúka prostredníctvom svojich sviatostí a evanjelizačným slovom.
Ekumenický dekrét II. Vatikánskeho koncilu Unitatis Redintegratio odbúral tento nárok Cirkvi na svoju jedinečnosť a absolútnu hodnotu. Dokumentuje to v textoch používanie slova „cirkvi“. V dovtedajšej praxi sa s týmto nestretávame, najmä nie na označovanie nekatolíckych kresťanských denominácií. Tradicionalisti tvrdia, že Cirkev o nich vždy učila ako o heretických. V odstavci č. 3 tohto dokumentu sa môžeme dočítať: „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“
Tu sa nejedná už len o príslušníkov jednotlivých cirkví, ale o cirkvi samotné, s ich hodnotovým a štrukturálnym systémom. Podiel spásy sa priznáva aj v nekatolíckych náboženstvách. Tradicionalisti toto právom odsudzujú, pretože protirečí dogme "mimo Cirkev niet spásy" a poukazujú nato, že táto prax je v protiklade so Syllabom Pia IX. , v ktorom sú citované a odsúdené nasledujúce vety a tvrdenia:


16. „Ľudia môžu v ktoromkoľvek náboženskom kulte nájsť svoju cestu večnej spásy a prísť k večnej blaženosti.“
17. „Vo večnú spásu všetkých tých, ktorí nežijú v pravej Kristovej Cirkvi, môžeme mať aspoň dobrú nádej.“
18. „Protestantizmus nie je nič iného, len odlišná forma jedného a toho istého pravého kresťanského náboženstva a v tomto vyznaní je možné takisto sa páčiť Bohu, ako v Katolíckej cirkvi.“

Tradicionalistický kňaz Franz Schmidberger uvádza ďalšie odstavce tohto dokumentu odporujúce katolíckej náuke: „Keďže sa dnes pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých čiastkach sveta vyvíjajú modlitbou, slovom i skutkom mnohé úsilia, aby sa dosiahla tá plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia časov a horlivo sa zapojili do ekumenickej činnosti.“ Tradicionalisti tvrdia, že celý tento dokument má za cieľ dospieť k veľkej zhode a „bezkonfliktnosti“ so všetkými inými kresťanskými konfesiami a prúdmi. Zdôrazňuje sa sociálna funkcia Cirkvi a na vedľajšiu koľaj sa odstavuje jej podstatná úloha; zvestovať národom vieru a rozdávať im milosť. Ako som spomínal v predchádzajúcich statiach sa potvrdzujú Lefebvrove tézy o tom, že dokumenty sú dvojznačné a jednotlivé state si navzájom protirečia a sú na pokraji herézy, ak nie celkom. Napríklad v jedenástom bode tohto dokumentu sa môžeme dočítať: „Spôsob a metóda, s akou sa predkladá katolícka viera, nesmie byť nijak na prekážku dialógu s bratmi. V tom istom čase treba dôkladnejšie a správnejšie vysvetliť katolícku vieru takou formou a rečou, ktorú môžu naozaj porozumieť aj oddelení bratia.“ Franz Schmidberger vysvetľuje, že napríklad pri „dialógu“ s protestantmi by ako prekážka mohla ponímať pápežský primát, mariánske učenie, učenie o milosti a o očistci. Vzápätí však ďalšia veta v dokumente dodáva: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celé učenie.“ Tu sa dostávame do logického rozporu. Katolícke učenie sa zmení na „hierarchiu právd“, čo je podľa Schimdbergera útok na celé kresťanstvo. Niektoré pravdy ostávajú v popredí, nakoľko pre moderného katolíka – ekumenistu sú príjemné a o iných sa nehovorí. Z katolíckeho pohľadu je to však nelogické, nakoľko katolícka viera tvorí systém a jej jednotlivé články jeden z druhého vyplývajú. Podobným spôsobom boli zostavené všetky ostatné sporné dokumenty II. Vatikánskeho koncilu.

3.2.1 Hodnoty iných náboženstiev

Koncil v tomto dokumente hovorí o hodnotách iných náboženstvách nasledovne: „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“ Lefebvre túto formuláciu považuje za herézu. Jediným prostredníkom spásy je Katolícka cirkev. Tie, či oné spoločenstvá sú odlúčené od katolíckej viery a Duch svätý prostredníctvom nich nemôže pôsobiť na ne. On môže bezprostredne pôsobiť na jednotlivcov – duše, alebo môže čerpať z prostriedkov spásy, napríklad krstu, ktorý sám o sebe nemá žiadne znaky odlúčenia. Podľa jeho teologického názoru je možné napríklad sa spasiť v protestantizme, ale v žiadnom prípade nie skrze protestantizmus. V nebi sú podľa Lefebvra iba katolíci. Tu je na mieste pre ilustráciu pripomenúť niektoré Lutherove výroky:

1.Že v pápežstve najväčšou a najstrašnejšou ohavnosťou je omša.
...veď je to číry ľudský výmysel, ktorý Boh nenariadil...omša je vec škodlivá...
2.Očistec... načim pokladať za číre diabolské strašidlo...
3.Vzývanie svätých patrí tiež medzi Antikristove zneužitia...
4....všetci sme zatratení a že nieto na nás ani štipku dobrého...
nieto nijakého dobrého skutku, ale len samé zlé skutky...
5.(Vo Sviatosti oltárnej):...chlieb tu je i zostáva...
6.Odpustky sú pobožné podvody na veriacich.
7.Rímsky pápež nie je zástupcom Krista...
8.Spravodlivý hreší aj v každom dobrom skutku...

3.3 Nostra Aetate - Dekrét o nekresťanských náboženstvách

Tento koncilový dokument bol smerovaný východným náboženstvám, s ktorými chcela Cirkev tiež nadväzovať ekumenické kontakty. Tradicionalisti ostatné náboženstvá(mám na mysli najmä buddhizmus, hinduizmus a islam), uznávajú potiaľ, že tieto systémy obsahujú množstvo dobrých filozofických myšlienok, prirodzených právd a životných múdrostí. Avšak aj cez diferencovaný prístup k nim tradicionalisti zdôrazňujú, že tieto systémy viac-menej odďaľujú z katolíckeho pohľadu základnú pravdu. Totiž nie je ich súčasťou náuka o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi, teda neukazujú pravú cestu k spáse a svojím učením Duchu svätému odporujú.

3.3.1 Hinduizmus a buddhizmus

Tieto náboženstvá katolíkom sťažujú misijnú činnosť, pretože pôsobenie medzi ľuďmi pohanských a nižších kultov je oveľa ľahšie a konverzie sú početnejšie, ako u ľudí pri ucelených náboženských systémoch. O hinduizme sa konciloví otcovia vyjadrili, že „Hľadajú oslobodenie od úzkostí našej existencie asketickým spôsobom života, alebo hlbokým rozjímaním, alebo utiekajúc sa k Bohu s láskou a dôverou...“ K akému bohu? Hinduizmus je predsa všetko iné, než viera v jedného boha.
O buddhizme konciloví otcovia napísali vyjadrenie: „Buddhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím alebo vďaka pomoci zhora.“ Formulácia je pre katolíka neprijateľná a je blízka gnóze. Tu sa hovorí o viere v samo spasenie, a to protirečí katolíckemu chápaniu spasenia, kde je absolútna nutnosť zásahu Spasiteľa a dar milosti sa v katolicizme chápe úplne inak. Východné náboženstvá sú panteistické, čo je v príkrom rozpore s kresťanskou koncepciou personálneho Boha. Táto iluzórna sympatia koncilu k východným náboženstvám má podľa tradicionalistov za následok tiež podiel na ich prieniku do Európy.

3.3.2 Islam

Podobný problematický je vzťah k islamu. Dokument sa k moslimom prihovára: „Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom... Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale si ho ctia ako proroka.“
V roku 1985 Ján Pavol II. počas svojej návštevy v Maroku povedal mohamedánom: „My (kresťania) veríme v toho istého boha.“ Je to pre katolíka divný boh mohamedánov: bez druhej a tretej Božskej osoby a podľa Jána Pavla II. je to ten istý boh ako Najsvätejšia Trojica. Ján Pavol II. asi nechce vidieť, že Korán – svätá kniha mohamedánov v článku č.2 hovorí: „Ten , kto verí v Trojicu je nečistý ako výkaly a moč.“ Alebo Korán v súre č.5. verš 19/17 hovorí: „Zaiste, neveriaci sú tí, ktorí hovoria, že Alah je Mesiáš, syn Márie.“ Niektoré prúdy islamu dovoľujú zabiť kresťana beztrestne. Dokumentuje to história Európy a aj Slovenska, nezabúdajúc na invázie moslimov, ktoré pustošili Európu, zatiaľ čo pápeži ako Pius V. oslavovali víťazstvo katolíckych vojsk v bitke pri Lepante v roku 1571, ktoré obránili Európu od mohamedánskych nájazdov. Tiež v modlitbe zasvätenia k Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu sa katolíci modlia: Buď Kráľom tým, ktorí sú doposiaľ ponorení v temnotách modloslužby a islamu a nezdráhaj sa priviesť ich do svojho svetla a kráľovstva. Český tradicionalista Michal Semín sa teda pýta, ako si má vysvetliť bozkávanie koránu Jánom Pavlom II. na znak úcty. Naproti tomu Ján Pavol II. toleruje mohamedánov v Ríme, ktorí len pár krokov od baziliky svätého Petra, postavili jednu z najväčších mešít na svete.
Podľa môjho názoru ide o zavádzanie, ak sa tvrdí, že moslimský boh a kresťanských Boh majú veľa spoločného, ak nie sú totožný. Islam vôbec nehovorí o trojjedinosti Boha. Kresťanstvo hovorí o Kristovi ako Božom synovi a strede vesmíru. Pre katolíkov je Kristus - spasiteľ základný článok katolíckej viery a pre moslimov je len prorokom, rovným iným starozákonným prorokom.
Tradicionalisti hovoria o tom, že zmierlivý a indiferentný postoj k islamu je nebezpečný, nakoľko islam je agresívne náboženstvo, s cieľom zničiť kresťanskú civilizáciu. Takéto obrátenie k islamu podľa tradicionalistov dehonestuje boj a mučenícku krv mnohých kresťanov, ktorí bojovali v minulých dobách proti islamskému nebezpečenstvu, napríklad svätý Ján Kapistránsky, ktoré kresťanskej Európe viac, než päťsto rokov hrozilo.

3.3.3 Judaizmus

„A hoci židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na smrti Kristovej, predsa nemožno pripisovať všetkým vtedajším židom bez rozdielu a ani dnešným židom to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení.“, takto dokument Nostra aetate kvalifikuje nový vzťah k židom a ich náboženstvu. Naproti tomu prvý pápež, svätý Peter apoštol hovorí, že židom kladie vinu bez rozdielu, nakoľko zabili pôvodcu života. (Sk 3,15) Tradicionalisti hovoria, že Boh si izraelský národ vyvolil a dal im celý Starý zákon a šancu pripraviť sa na príchod sľúbeného Spasiteľa. Na tohto Spasiteľa čakali aj židovský otcovia Jakub, Izák, Mojžiš a Abrahám, preto ich katolíci považujú za svojich otcov vo viere a samozrejme uznávajú aj celú židovskú tradíciu. Starý zákon však bol prekonaný Kristovou obetou na kríži. Z jeho prebodnutého boku vyšla nová Cirkev, ktorá zahŕňa všetky stavy, rasy a kultúry.

Vo vzťahu k nekresťanským náboženstvám koncil prehlásil v tomto dokumente: „Katolícka Cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život (Jn 14,6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko. Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadviažuc dialóg a spoluprácu s vyznavačmi iných náboženstiev, a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a spoločensko-kultúrne hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú.“ Lefebvre tiež poukazuje na herézu, pokiaľ sa hovorí o prospešných hodnotách iných náboženstiev. Pýta sa, že ako sa má pozerať napríklad na islamskú polygamiu a hindský polyteizmus. Lefebvra priznáva vyznávačom i týchto náboženstiev príležitosť k spáse a to, že tieto systémy prechovávajú isté spomienky na prvotné zjavenia – Boh, pád, spása – skryté hodnoty, ktoré by Božia milosť mohla využiť k podnieteniu obrátenia a viery, ale podľa Lefebvra sú spomínané náboženské systémy samé o sebe falošné, kde je ukrytá najmä modloslužba, vzdávanie pocty démonom a kult človeka.

3.4 Dignitatis humanae - Dekrét o náboženskej slobode

V konečnom dôsledku táto konštitúcia znamená laicizáciu štátnych a spoločenských štruktúr. To znamená, že pri tvorbe ústav, zákonov, v parlamente, na školách, súdoch a továrňach majú všetky náboženstvá rovnaké práva. Žiadne z nich nesmie byť pri svojej činnosti obmedzované, iba ak by boli spoločnosti nebezpečné. Dokument hovorí: „... že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu.“ Tradicionalisti hovoria o tom, že Katolícka cirkev vždy jasne učila, že k vyznávaniu žiadneho náboženstva nemôže byť človek prinútený. Iné je však zabraňovanie vplyvov iných z tradicionalistického pohľadu „falošných“ náboženstiev, ich verejnému šíreniu a budovaniu kultových stredísk. To súvisí so vznikom sekulárnych vlád a spoločností, ktorá odmietla myšlienku Imperium sacrum, teda katolíckeho štátu, kde je Ježiš Kristus ustanovený ako kráľ nad spoločnosťou. Téme panovania Krista nad profánnou spoločnosťou sa venuje encyklika Pia XI. Quas primas - o Kristovi kráľovi, ktorá je v protiklade s dekrétom O náboženskej slobode. Tému vzťahu Cirkvi a štátu rozoberiem v samostatnej kapitole.
Pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia generálne odsudzovali koncepciu náboženskej slobody. Považovali ju za prísne nekatolícku. Pápež Pius IX. v Syllabe errorum - odsúdených omylov, náboženskú slobodu považuje za scestnú a odsúdil ju vetami:
„Veta 77: V dnešnej dobe je nemožné nárokovať si na to, aby katolícke náboženstvo bolo jediný štátom uznávaným náboženstvom a aby iné spôsoby uctievania boli vylučované.
Veta 78: Preto je chvályhodné aby prisťahovalci v katolíckych krajinách mohli verejne praktikovať svoje náboženstvo, nech je akéhokoľvek druhu.“
Ďalší badateľný rozpor vidieť v pojednaní o svedomí. V prvom odstavci sa v súlade s katolíckou náukou hovorí o tom, že človek sa musí podriadiť Božím zákonom: „A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a jeho Cirkvi. A poznanú pravdu sú povinný prijať a zachovávať. No svätý cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia, zaväzujú vo svedomí a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne.“ Avšak v odstavci druhom a treťom sa velebí sloboda človeka, jeho vlastné svedomie, že to dochádza k rozporu s vlastným svedomím: „Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať vo všetkej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ, t.j. Boha. Preto sa nesmie nútiť konať proti svojmu svedomiu. Ale mu ani neslobodno prekážať konať podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti. Náboženstvo je totiž takej povahy, že sa uplatňuje predovšetkým vnútornými dobrovoľnými a slobodnými úkonmi, ktorými sa človek obracia priamo na Boha.“
Pri každej príležitosti sa zdôrazňuje, najmä v Gaudium et spes a Dignitatis humanae, sloboda, ktorá je definovaná ako neprítomnosť nátlaku. Podľa Lefebvra je ale zrejmé, že neexistuje žiadna spoločnosť, v ktorej by neexistoval fyzický nátlak prinucovania pomocou trestov, alebo pomocou duchovného strachu pred trestami, ktoré sú právom stanovené. V opačnom prípade by zavládla anarchia. V duchovnej oblasti myšlienka na peklo zaťažuje ľudské svedomie a je to prospešný nátlak, ktorý pomáha dušiam k spáse.