Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 9. 2011

Úsvit moderného pápežstva

Jozef Duháček

Keď v jubilejnom roku 1900 vítal Lev XIII. pútnikov v Ríme, spolu s vyjadrením radosti nad zbožnosťou pútnikov poznamenal, že jeho pontifikát je plný ťažkostí a nepokoja. Lev XIII.sa narodil v roku 1810 a bol svedkom najdivokejšieho obdobia, aké pápežstvo zažilo od avignonského zajatia. Za jeho života bol unesený pápež, traja parížski arcibiskupi boli zavraždení a polovica pruskej hierarchie bola za Bismarcka uväznená, lebo odporovala snahe štátu ovládnuť Cirkev. Jubilejné roky 1800 a 1850 boli pre revolúciu a nepokoje zrušené, Pius IX sa stal vatikánskym zajatcom a ani Lev XIII. po svojom zvolení nevytiahol z Vatikánu pätu. Lev XIII. bol prvým pápežom po 1200 rokoch, ktorý nezdedil žiadne územie. Posledná pápežská loď Nepoškvrnené počatie bola predaná, lebo nemala kde kotviť. Pápež stratil účinný vplyv na politické usporiadanie Talianska. V roku 1868 pápežský dekrét Non Expedit nabádal talianskych katolíkov, aby sa zúčastnili parlamentných volieb. Nová talianska vláda však zhabala všetok cirkevný aj rehoľný majetok, znesvätila Colosseum a podrobila klérus vojenskej povinnosti. Keď bol Lev XIII. zvolený v roku 1878, civilná moc odmietla zaistiť bezpečnosť a Lev XIII. nielenže nemohol udeliť tradičné urbi et orbi z balkóna sv. Petra ale po tom ako bol pohrebný sprievod Pia IX napadnutý a rozbesnený dav chcel hodiť jeho mŕtvolu do Tiberu, vážne premýšľal o úteku z Ríma.

Lev XIII. bol najdoležitejším zo štyroch pápežov 19. storočia, ktorí pretransformovali a pozdvihli pápežstvo do novej, dovtedy nevídanej formy a po sto rokoch revolúci, bojov a obrovských spoločenských zmien sa s prvou svetovou vojnou vynorilo pápežstvo inštitucionálne aj spirituálne silnejšie ako bolo v predchádzajúcich storočiach.
Gregor XVI (1831 - 46) bol, podľa všetkých informácií fyzicky škaredý, avšak milý a veselý kamaldulský mních, ktorý postavil výkon pápežského úradu na vynikajú intelektuálnu aj duchovnú úroveň. Prijal meno Gregor, po veľkom monastickom pápežovi z 11. storočia (siedmom toho mena), ale on sám nebol Hildebrand a nepriateľské sily za Alpami nemali záujem zopakovať si Canossu. Toto bol posledný pápež, ktorý zomrel aj ako svetský panovník. Nástupca, Pius IX (1846 - 1878), sa spočiatku javil, teda aspoň to o ňom noviny šírili, ako liberálny reformátor, ale zmenil sa na neúprosného bojovníka proti "nutnosti zmieriť Rímskeho biskupa s progresivizmom, liberalizmom a modernou civilizáciou." Zaujímavosťou je, že tento, kľúčový bod jeho "Sylabu omylov" tam nevložil sám, ale kardinál Bilio. Tento prístupný a nesmierne ľudský pontifex vymenil úlohu prísneho rímskeho kniežaťa za nový, nevídaný typ pápeža. Osobného, charizmatického a blízkeho k ľuďom.

Lev XIII (1878 - 1903), bol zvolený ako 68 ročný a mal byť prechodným pápežom, ale tešil sa 25 ročnému pontifikátu a napísal cez 80 encyklík. Jeho vzorom bol Inocent III (1198 - 1126), ktorý ponímal pápežstvo ako kráľovsko - kňazský úrad. Lev ako prvý pochopil zmenené požiadavky na medzinárodnú úlohu pápeža. Levov nástupca Pius X (1903 -1914), sa obetoval obnove zbožnosti a náboženského života a reforme kanonického práva. Povzbudzoval k častému príjmaniu Eucharistie, znížil vek pre prvé príjmanie detí, obnovil používanie gregoriánskeho chorálu, podporoval dvojjazyčné misáliky pre laikov a zopakoval odsúdenie modernizmu a liberalizmu.

Nosnou témou tohoto obdobia, ktorá preverila statočnosť každého z nich, bol vzťah medzi Cikvou a štátom. V tom čase sa zdalo, že tento problém nie je prakticky riešiteľný. Tisíc rokov pápeži vlastnili a spravovali patrimonium Petri, územia v strednom Taliansku, takzvané legácie, územia na severe Talianska, plus územia vo Francúzsku, patriace sv. stolcu od avignonských čias. Francúzske územia a legácie padli ako prvé, predstavujúc lákavé sústo pre Rakušanov a Francúzov, zatiaľ čo tradičné územia okolo Ríma rozdelili Taliansky polostrov na dva kusy a bránili národnému zjednoteniu. Potreba príjmov, ktorú diktovala snaha o udržanie suverenity, bránila tomu, aby sa pápeži týchto území dobrovoľne zriekli, platili za to však svojou prestížou, ktorá spadla na úroveň treťotriednych monarchov, bez armády a administratívneho aparátu, aké boli potrebné k vybudovaniu moderného štátu, rovnajúcemu sa štátom severne od Álp. Otázka, ktorú si vtedy kládli kritici znela, či pápežstvo vo forme monarchie z ôsmeho storočia dokáže pokresťančiť demokraciu, ktorá sa všade v Európe presadzovala ako výlučná forma vlády. Gregor XVI aj Pius IX, ktorí v istom rozsahu priali talianskemu nacionalizmu skúsili zachovať obe veci naraz, aj starodávny štýl pápežského monarchizmu aj demokraciu v nových štátoch, ale ukázalo sa že táto nekompatibilita je problém. Moderné štáty boli pre takýto druh pápežstva nadobro stratené. Talianski nacionalisti sa chopili zbraní, v roku 1870 dobyli Rím a táto vojnychtivá nálada proti pápežstvu im vydržala až do roku 1929 keď boli podpísané Lateránske dohody.

Problém Cirkev - štát bol samozrejme väčší a presahoval len talianske problémy. Napriek snahe o "obnovu" po viedeňskom kongrese v roku 1815, žiadna z európsky mocností, vrátane pápeža nedokázala utlmiť vášne vybičované francúzskou revolúciou. S rozličnou intenzitou a v rozličnej dobe sa séria revolúcií prehnala kontinentom všade s rovnakými kulisami : zrekvírovanie cirkevných majetkov, neobsadené biskupské stolce, rehoľníci a klerici vyhnaní z krajín, prerušené spojenie miestnych cirkví z Rímom, semináre, cirkevné školy zatvorené alebo zoštátnené. Reči o liberalizme a o slobodnej Cirkvi a slobodnom štáte znamenali absolútnu subordináciu a totálne otroctvo Cirkvi voči štátu. Na medzinárodnej úrovni museli pápeži vyriešiť dve otázky
- ako zachovať slobodu, ba dokonca samotnú existenciu Cirkvi v nových režimoch ?
- čo sú tie nové režimy zač a či chybujú už vo svojich počiatočných východiskách ?

Odpoveď na prvú, praktickú otázku naznačil o generáciu skôr Pius VII a jeho štátny tajomnik Ercole Conslavi. Rím použil diplomaciu a konkordáty, aby krajinu od krajiny, ako kríza vyžadovala, zabezpečil Cirkvi aspoň základné prežitie. Výsledkom tohoto bolo, že od západu až na východ sa katolíci v Európe stali viac závislými a zároveň viac oddanými rímskemu pápežovi. Čím sa stával pápež väčšou autoritou, tým viac mohol pomôcť miestnym cirkvám a biskupom proti zásahom od štátu. Napríklad francúzski biskupi si viac ako dve storočia pestovali svoju galikánsku nadradenosť nad sv.stolcom a tú im, pravda neumýselne, konkordát Pia VII s Napoleonom v roku 1801 nadobro zničil. To sa opakovalo takmer všade, pretože miestne cirkvi nemali bez pomoci z Ríma silu postaviť sa štátnemu tlaku. Niekoľko desaťročí pred prvým vatikánskym koncilom sa stala Cirkev funkčne, emocionálne a stále viac aj teoreticky ultramontanistickou. Niektorí historici (Chadwick - History of the Popes) ukazujú, že práve tieto konkordáty vydláždili cestu vatikánskemu koncilu. Koncil, ako zhromaždenie biskupov zo všetkých utláčaných národov deklaroval, že Cirkev má svoj vlastný život, nezávislý na moderných štátoch a na tom čo si ony politicky presadili. Ďalej, zopakoval a v najjasnejšiej forme podal prastaré učenie o autorite pápežského úradu a o najvyššej jurisdikcii nad celou Cirkvou, ktorú mu v minulosti konciliaristi a galikáni upierali. Ak by tak nespravil, musel by prijať argumentáciu moderných štátov, ktoré sa odvolávali na cézaropapistické praktiky niektorých stredovekých feudálov. Definitívnym vyhlásením, že pápežská autorita pochádza od Krista samotného a nie z koncilov či cirkevných plebiscitov a že pápež je biskupom všetkých biskupov, držiac jurisdikciu a episkopálnu moc nad celou Cirkvou, odopreli novým štátom akékoľvek právo spravovať záležitosti Cirkvi. Cornwell (Hitler's Pope) tvrdí, že v týmto bola v Cirkvi zničená subsidiarita a nastolil sa führerprinzip. V skutočnosti však široko rozvetvenú autoritu feudálnych monarchií nezničil Rím, ale moderné štáty, ktoré v záujme centralizmu a štátneho absolutizmu systematicky zlikvidovali všetky lokálne autority a tradície, prípadne z nich spravili bábky štátnej politiky. Prvý vatikánsky koncil tak zachránil slobodu a jednotu Cirkvi vo vzťahu k štátu.

Teoretická otázka, odkiaľ pochádzajú a kde sa nachádza fundamentálna chyba týchto nových režimov nebola len čisto rétorická, ako by sa dnes mohlo zbožňovateľom demokracie, ako jediného správneho spôsobu vlády zdať. Nebola to len Cirkev, ktorá hľadala odpoveď, boli to aj štáty samotné, ktoré nemali teoreticky vyjasnené, či štát sám má alebo nemá cirkevnú a sakrálnu moc. Zrodené v revolúciach sa odmietali vzdať tradičných privilégií, ktoré boli monarchom v istých oblastiach cirkevnej administratívu prepožičané. Napoleon sa pýtal Pia VII, či má zo seba urobiť Karola Veľkého alebo Henricha VIII. Moderné štáty si chceli stoj čo stoj ponechať starobylé práva placet et exequator, podľa ktorých kráľ rozhoduje či prijme a zavedie pápežské nariadenia, alebo ich odmietne. Veď ešte v konkláve v roku 1903 si tri štáty osobovali právo veta a Rakúsko cez krakowského biskupa zabránilo voľbe kardinála Rampollu.
Čo teda tieto štáty predstavujú? Pre Pia IX a v istom rozsahu aj pre Leva XIII sú zvráteným vyjadrením kresťanstva, pretože si nárokujú autoritu, ktorá kedysi patrila kresťanským kniežatám a pritom upierajú slobodu Cirkvi a popierajú teologické základy tej autority, ktorú si samé nárokujú. Ani Lev ani Pius neboli ochotní pripustiť legitimitu čisto sekulárneho štátu. Také štáty vtedy ani nejestvovali, boli len hybridy, ktoré nemali vlastnosti ani jednej ani druhej formy. Lev, hoci vynikal silou filozofickej abstrakcie, nedokázal si urobiť jasný obraz situácie, pretože pozoroval neustále sa meniaci subjekt. Štáty sa v tej dobe nevedeli rozhodnúť či sú božskými vikariátmi alebo administratívnymi nástrojmi verejného poriadku.

Pápežstvo do dvadsiateho storočia vstúpilo mimoriadne silné. Získalo slobody, o ktoré sa sporilo tisíc rokov a dosiahlo nevídanú jednotu Cirkvi a k tomu rozhodujúcou mierou prispela strata území nad ktorými pápež vykonával aj svetskú vládu. Nárast autority pápeža ako kňaza vzrastala s tým ako klesala jeho autorita ako politka a tu treba ďakovať Levovi XIII, ktorý pochopil, že čas národom vládnuť nateraz pominul, ale nastal čas národy učiť. Nebolo to však bez rizika. Z pápeža sa vďaka povesti vatikánskeho väzna stal idol, pevný bod v búrlivých časoch, na ktorého sa dalo bezvýhradne spoľahnúť. A katolíci celého sveta tak aj urobili. Séria impozantných pápežov a zdatných bojovníkov za Krista, ktorí až do polovice 20. storočia vládli Katolíckej Cirkvi, však spolu s nesprávnou interpretáciou dogmy o pápežskej neomylnosti vyvolala nový a nebezpečný stav. Fr. Floch z francúzskeho seminára v Ríme, v roku 1926 povedal :"Heréza ktorá sa dnes rodí je jedna z najnebezpečnejších. Prehnaná úcta k pápežovi a nezákonné rozširovanie sféry jeho neomylnosti."

Kardinál John Newman, bol na prvom Vatikánskom koncile odporcom doktríny o pápežskej neomylnosti, nie preto, že by neomylnosť, tak ako ju definoval koncil nepríjmal, ale z obavy, že ultramontánna skupina ju zneužije pre propagáciu svojich cieľov. To čo sa stalo je horšie ako Newman predpokladal. B. Michalka to trefne popísal takto " Ten (pápež) ako martýr sekularizmu a slobodomurársko-filosemitského modernizmu nutne vyvolával u ultramontánnych katolíkov zbožňovanie, súcit a obhajobu za akúkoľvek cenu (aj vtedy keď Pius XI. zradil mexických cristeros, keď Lev XIII. v podstate legitimizoval francúzsku republiku, keď zakázali Action francaise, keď Pius XII, začal hovoriť o demokracii v 1944 ako o najvhodnejšom systéme atď.). Kult pápeža, ktorý sa zmenil z námestníka Kristovho, čiže najvyššieho kňaza a voleného úradnika, ktorý je kedykoľvek nahraditeľný a má všetku moc od Ducha Svätého až po zvolení, na romantickú postavu, stojacu contra mundi, vznikol práve z toho reálneho pocitu obkľúčenia. Chybou bolo, že sa tento romantický kult spojil s vieroučnou pravovernosťou a každý kritik pápeža bol považovaný za zradcu bez ohľadu, či kritizovaľ zľava alebo zprava, z pozície tradície, alebo z pozície modernizmu. Tým sa každému pápežskému subjektu dostalo neotrasiteľnej pozície, akú v stredoveku a ani v novoveku do roku 1860 nemali. Inak to ale v podstate ani nemohlo byť, lebo vedomie, že v tom obkľúčení a rozklade je bytosť, ktorá stojí ako skala a neustúpi, to dávalo pocit uspokojenia, ktorý my už bohužial nepoznáme. Mýtus bol živený ďalej a pretrváva. Ubližujú mu všetci a kto ho kritizuje, ten ho križuje, tak to vidia staré babky. Že je to v podstate latentný heretik, to ich nezaujíma. Im ide o romantický obrázok martýra a charizmatického guru s hollywoodskymi prvkami. Víťazstvo sentimentu nad rozumom a vierou."

Biskup Vincent Ferrer Gasser, prominentný teológ Prvého Vatikánskeho koncilu a hlavný architekt koncilného dekrétu o neomylnosti raz povedal: "Pýtajú sa, v akom zmysle je neomylnosť rímskeho biskupa absolútna. Odpovedám a otvorene hovorím: v žiadnom zmysle nie je pápežská neomylnosť absolútna, pretože absolútna neomylnosť patrí iba Bohu samotnému. On je prvou a podstatnou pravdou, on nie je schopný klamať, ani byť oklamaný. Všetka ostatná neomylnosť, udeľovaná pre špecifické potreby, je limitovaná, má svoje podmienky, pri splnení ktorých o nej možno hovoriť. To platí aj vo vzťahu k pápežskej neomylnosti. Táto neomylnosť je presne ohraničená a podmienená ...

Dnes sme však svedkami, medzi praktikujúcimi katolíkmi všeobecne rozšíreného názoru, že pápež sa nemýli. Nechybuje, či už bozkáva korán, či sa bratá s židmi a slobodomurármi, či vypisuje rozvláčne a dokonale mnohoznačné, dialekticko-hegeliánske encykliky. Nájdu sa i takí, čo povedia: "radšej chybovať s pápežom, ako mať pravdu bez neho." Tragikomickým paradoxom je, že tento smutný stav je vlastne dôsledkom požehnaného storočia, v ktorom na Petrovom stolci sedeli takí vynikajúci muži ako Pius X, Lev XIII alebo Pius XII a ktorí pápežský úrad pozdvihli a upevnili tak, že muži, ktorí obsadili Petrov stolec po nich, sa vďaka rozšírenému omylu o povahe a rozsahu ich neomylnosti stali nebezpečnými pre Cirkev tak, ako nikdy pred tým.