Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 9. 2011

Obnoviť jednotu ...

Jozef Duháček

Týmito slovami začína deklarácia posledného koncilu, pojednávajúca o ekumenizme - dokument, ktorý vďaka svojej flexibilite umožňuje výklad akéhokoľvek druhu, ortodoxný i extrémne heretický. Pozrime sa, aspoň zbežne na nástrahy, ktoré tento dokument kladie tradičnému chápaniu ekumenizmu. Jestvujú rôzne typy ekumenizmu. Prvý, opravdivý, popísal Pius XI. v encyklike Mortalium animos, ktorá vznikla ako odpoveď na šíriace sa protestantské ekumenické hnutie:

Jednota křesťanů se totiž nedá uskutečňovat žádným jiným způsobem než usilováním o návrat disidentů k jediné pravé Církvi Kristově, od níž tito nešťastníci kdysi odpadli. K jedné, pravé Církvi Kristově, pravíme, která je všem viditelná a která podle vůle svého Zakladatele zůstane taková, jakou ji ke spáse všech založil.

Kristova mystická nevěsta nebyla nikdy během dob poskvrněna a také nikdy nemohla být. O tom svědčí už sv. Cyprián, když píše: "Nevěsta Kristova nemůže pozbýti cti. Je neporušená a čistá. Zná jen jeden dům a v cudné kázni udržuje svatost jen jedné komnaty" /O jednotě katolické Církve, 6, 11/. A tento svatý mučedník se právem diví, jak je možno věřit, že "tato jednota, která má základ v Boží neproměnnosti a souvisí s nebeskými tajemstvími, by mohla býti v samotné Církvi roztržena a rozbita svárem nejednotných lidí. Poněvadž tedy mystické tělo Kristovo je jedno /l. Kor 12,12 /, poněvadž je "spojené a spjaté" /Ef 4,16/ tak jako jeho fyzické tělo, je pošetilé říkat, že toto mystické tělo může sestávat z odtržených a odloučených údů.
...

V této jedné Církvi Kristově není a nezůstává nikdo, kdo se poslušně nepodrobuje autoritě Petrově a jeho právoplatných nástupců a neuznává takto jejich moc. Což předkové těch, kteří dnes vězí v bludech Fotiových a reformátorů, neholdovali římskému biskupu jako nejvyššímu pastýři duší? Synové bohužel opustili dům otcovský. Ten však proto nezahynul ani se nerozpadl, protože je neustále pod ochranou Boží. Ať se tedy marnotratní synové vrátí ke společnému otci, který je s láskou obejme, nevzpomínaje už bezpráví, kterého se kdysi dopustili proti Apoštolskému Stolci. Jestliže se chtějí, jak stále říkají, opět sjednotit s Námi a s Našimi, proč se spěšně nevrátí do Církve, k "matce a učitelce všech věřících v Krista"? / 4. lateránský koncil c. 5. /
....

Ať se tedy odloučení synové obrátí k Apoštolskému Stolci, zřízenému v tomto městě, který apoštolská knížata Petr a Pavel posvětili svou krví, neboť zde je "kořen a matka katolické Církve" /sv. Cyprián - Ep. 48 ad Cornelium, 3. /. Nikoliv v domnění a naději , že Církev Boha živého "sloup a základ Pravdy" /Tim 3,15/, se vzdá čistoty víry a bude trpět jejich bludy, avšak aby se svěřili jejímu učitelskému úřadu a vedení.

Ať poslechnou, co říká Lactancius: "Jen katolická Církev uchovává pravý kult. Ona je pramenem Pravdy, domovinou víry a chrámem Božím. Kdo do ní nevstoupí nebo kdo ji opustí, zůstává vzdálen naděje na život a spásu. Ať se někdo nepokouší tvrdošíjně klamat sám sebe. Jedná se o život a spásu. Kdo se jí horlivě a pečlivě neuchopí, tomu se ztratí a pohasne" /Divin. Instit. 4: 30, 11-12/.

Vyhraneným stelesnením druhého typu, falošného ekumenizmu, je kardinál Kasper, ktorého JPII menoval za šéfa Pontifikálnej komisie pre kresťanskú jednotu. Tento nie nevýznamný prelát sa blysol tvrdením:

“Dnes už nechápeme ekumenizmus v zmysle návratu, teda že ostatní sa musia obrátiť a stať katolíkmi. Táto predstava bola Druhým vatikánskym koncilom výslovne opustená..”( Adista, Feb. 26, 2001: “La decisione del Vaticano II alla quale il papa si attiene, è assolutamente chiara: noi intendiamo l’ecumene oggi non più nel senso dell’ecumene del ritorno, secondo il quale gli altri devono ‘convertirsi’ e diventare ‘cattolici.’ Questo è stato espressamente abbandonato dal Vaticano II.”)

Kasper týmto tvrdením deklaroval dve veci. Svoj modernizmus, keď tvrdí, že "dnes už nechápeme" tak ako v minulosti. Klasický modernizmus postuluje vývoj doktríny a Kasper sa tu s týmto stanoviskom stotožňuje. Druhá vec ktorú deklaruje, je osvedčený liberálny trik, odvolať sa na koncil. To je len ďalší z množstva dôkazov, že IIVK sa skrze svoje habkavé a nejasné deklarácie stal obľúbenou a účinnou pomôckou ako ospravedlniť každú podivnú novotu. Mohol by Kasper použiť na obhájenie svojho poňatia ekumenizmu Mortalium Animos? Nie, Pius XI hovorí veľmi jasne.

Tretí typ ekumenizmu je nejednozačný ekumenizmus, ktorý zvyčajne praktizujú moderní preláti a pápeži (JPII), ktorí sa na rozdiel od Kaspera nepúšťajú do kategorických záverov, že návrat nie je nutný. Na druhej strane však na ekumenických stretnutiach odmietajú explicitne evanjelizovať, čo by ako nástupcovia apoštolov robiť mali. Ukazujú otvorenosť k dialógu, usilovne vyhľadávajú, čo všetko majú katolíci a kacíri, či pohania spoločné, naznačujú možnosti spoločnej cesty, spolupráce v rôznych oblastiach, ale odmietajú jasne a otvorene pripomenúť nevyhnutnosť konverzie na katolícku vieru. Títo sa tak, ako aj Kasper, odvolávajú na nešťastný odkaz posledného koncilu obzvlášť na spominanú Unitatis Redintegratio (UR). Pozrime sa na pár paragrafov z tejto deklarácie, pričom skúsime naznačiťmožné hroziace škody. Poznamenávam, že slovenský preklad som zobral zo stránok Konferencie biskupov Slovenska :

Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov svätého Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa mnohé kresťanské spoločenstvá sa ľuďom predstavujú ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za učeníkov Pánových, ale nerovnako zmýšľajú a ich cesty sa rozchádzajú, ako by sám Kristus bol rozdelený1. Nuž táto roztrieštenosť sa zrejme protiví vôli Kristovej, je svetu na pohoršenie a na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.

Koncil opomína spomenúť, že jedna jediná Kristova Cirkev je katolícka Cirkev. Vďaka tomu môže protestant tento paragraf pokojne prijať, pripustiac, že Kristus založil jednu Cirkev a že je viditeľná. To že jednotlivé cirkvi zmýšľajú nerovnako protestant rovnako potvrdí, pričom odkáže na vzájomný dialóg v ktorom každý v niečom ustúpi, niečo si podrží, niečo pozmení a vytvorí sa tak spoločný základ toho, v čom zmýšľame rovnako a ostatné sa v záujme jednoty zaradí ako nedôležité. Ako v takom prípade zadefinujeme povahu Cirkvi a jej dôležitosť pre spásu duše? UR nám na to dáva návod:

Tento svätý cirkevný snem berie toto všetko na vedomie s radostným srdcom. A keď už vyložil učenie o Cirkvi, vedený túžbou po obnovení jednoty medzi všetkými učeníkmi Kristovými, chce predložiť všetkým katolíkom prostriedky, cesty a spôsoby, ktorými by mohli zodpovedať tomuto Božiemu povolaniu a tejto milosti.

Toto, "už vyložené učenie" je odkazom na Lumen Gentium a jeho smutno-slávnu dvojzmyselnosť tvrdiacu, že "Kristova Cirkev subsistuje v katolíckej Cirkvi". Namiesto jasného vyhlásenia, že Cirkev Kristova je totožná s Cirkvou katolíckou, podsúva sa tu slovo "subsistit in" majúce viacero významov. Možno prijať pravoverný význam, že subsistuje znamená je, k čomu po takmer 40 rokoch kostrbato nabáda dokument kongregácie pre nauku viery Dominus Iesus (Christi Ecclesiam, non obstantibus christianorum divisionibus, solummodo in Ecclesia Catholica plene exsistere pergere), avšak alternatívny výklad, ktorého zmysel je, že Cirkev Kristova je rozsiahlejšia a nie totožná výlučne s katolíckou Cirkvou sa ponúka tak naliehavo, že väčšina s ekumenických dejateľov ho považuje za skutočný zmysel tohoto dekrétu :

Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.), a naveky ju vztýčil ako „stĺp a oporu pravdy“ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.

Možno namietnuť, že tu sa žiada od ekumenizmu "katolícka jednota". To je dobrý postreh, ktorý možno interpretovať ako žiadosť o návrat rozkolníkov a kacírov do katolíckej Cirkvi, tento pravoverný výklad sa však dá ľahko poprieť vďaka "subsitit in", "mnohým prvkom posvätenia mimo jej organizmu" a dvojzmyselnosťou v nasledujúcom paragrafe UR. Mylný, ale ostentatívne ponúkaný záver teda znie: Kristova Cirkev je nie len v katolíckej Cirkvi ale aj inde a Lumen Gentium o tom jasne hovorí, keď spomína prostriedky posväcovania mimo KC. Pretože tieto prostriedky jestvujú mimo viditeľnú Cirkev, musí Cirkev jestvovať nejakým neviditeľným spôsobom aj medzi rozkolníkmi a bludármi, ktorí užívajú jej prostriedky posväcovania. Čo ale s katolíckou jednotou? Keďže Cirkev Kristova v RKC len subsituje a nachádza sa aj inde, katolícka jednota môže byť potom čokoľvek, čo sa dá ako jednota prezentovať. Vždy sa nájde zopár viac či menej podstatných doktrinálnych, morálnych a ekumenických vecí v ktorých sa RKC a protestanti zhodujú, respektíve ktoré sa dajú vzájomne zladiť. Dá sa potom urobiť nejednoznačné vyhlásenie podobné Spoločnej deklarácii o ospravedlnení a milosti, ktorú RKC podpísala z luteránmi a potom tvrdiť, že aj toto je prejav katolíckej jednoty. UR pokračuje:

No v neskorších storočiach skrsli ešte väčšie nezhody a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plnej vospolnosti s katolíckou Cirkvou, zavše nie bez viny ľudí z jednej i druhej strany. Ale tých, čo prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a katolícka Cirkev ich k sebe vinie s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, čo veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istej, hoci nedokonalej vospolnosti s katolíckou Cirkvou.

Ak voláme niekoho bratom alebo sestrou, znamená to, že je časťou našej rodiny, v zmysle tohoto paragrafu, časťou Kristovho Tela, čo však nie je pravda. Hoci niektorí protestanti krstia malé deti platne (u dospelých je o tom vážna pochybnosť), pokrstené dieťa sa môže stať členom Kristovej Cirkvi. Keď však vyrastie a vedome prijme za svoju vieru, vieru kacírov či rozkolníkov, vyčleňuje sa tak z Kristovej Cirkvi. Okrem toho nedáva zmysel volať niekoho bratom a oddeleným zároveň. Môžeme cítiť istú lásku, či úctu k týmto separatistom, pre veci, ktoré z pravej katolíckej viery u nich napriek množstvu bludov zostali neporušené a pravdivé, cítime však zároveň odpor a nechuť k bludom, ktorých sa pridŕžajú. Tým, že UR odmieta pripomenúť, že katolícku Cirkev mimoriadne znepokojuje a pohoršuje bezpočet bludov týchto "oddelených bratov", otvára dvere liberálnej interpretácii : "koncil hovorí, že k nim máme cítiť úctu a lásku a nie ich obracať na našu vieru."

Rovnako zvláštne je tvrdenie, že človek platne pokrstený bludárom alebo rozkolníkom je v nedokonalom spoločenstve s Cirkvou katolíckou. Platný krst vtláča do duše nezmazateľný znak, či ho vykonal katolík alebo protestant. Spor o platnosť krstu od bludárov prebiehal v 3. až 5. storočí a jeho vyriešenie je všeobecne známe. Platným krstom sa krstenec stáva členom Cirkvi, čo v prípade dieťaťa platí až do veku, kedy začne užívať rozum v takej miere, že chápe o čo ide. Avšak dospelý, ktorého pokrstili v nekatolíckej sekte sa úmyslene a vedome z Cirkvi vylučuje krátko po krste tým, že príjma bludné krédo, bludnú náuku. Samozrejme, možeme sa tu sporiť o probléme neúmyselnej nevedomosti, pripočítateľnosti viny a podobne, ale to nie je témou tohoto zamyslenia. UR sa nepokúša ani rozlíšiť medzi rôznymi druhmi protestantov, s rozličnými doktrínami, rozličnými pohľadmi na Cirkev a dedičný hriech, namiesto toho hovorí, "všetci, čo veria v Krista a boli riadne pokrstení" sú v nedokonalom spoločenstve. Ale čo to je? Niekto alebo je, alebo nie je v spoločenstve. Nedokonalé spoločenstvo je len ďaší nezmyselný dvojtvar, ktorý možno prekrútiť, ako sa komu hodí. Ak to znamená, že nie sú v spoločenstve, prečo je opísané ako nedokonalé? Znamená to snáď, že sú len na tretinu, alebo na polovicu členmi Kristovho mystického tela?

Isteže, pre rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a katolíckou Cirkvou vo vieroučnej a zavše i v disciplinárnej oblasti, ako aj čo do štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. A tie sa snaží prekonať ekumenické hnutie.

Tu len malá poznámka, aké ekumenické hnutie sa tu myslí? To, ktoré pred VKII odštartovali protestanti určite nemalo v úmysle odložiť protestantské bludy a vrátiť sa do katolíckej Cirkvi. A ako sa dá interpretovať "prekonávanie prekážok" v doktríne, disciplíne a ekléziológii? Skzre permanentný dialóg, kde sa každá strana podvolí tej druhej, až kým sa isté članky doktríny a disciplíny stanú nezáväzné? UR týmto záverom v inom paragrafe pritakáva.

Pod "ekumenickým hnutím" sa rozumejú diela a podujatia, ktoré skŕsajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a časových okolností a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Medzi ne patria na prvom mieste všetky úsilia o odstránenie slov, náhľadov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú položeniu bratov, a preto hatia vzájomné styky s nimi. Ďalej sem patrí "dialóg" medzi patrične pripravenými odborníkmi na schôdzkach usporiadaných v náboženskom duchu medzi kresťanmi rozličných cirkví a spoločenstiev.

UR ďalej hovorí:

No i napriek tomu sú v krste ospravedlnení skrz vieru, a tým privtelení ku Kristovi, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia katolíckej Cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánu.

Toto je najškodlivejšia pasáž UR a oporný bod pre každého, kto hlása spásu mimo Cirkev. Hoci uznávame, že aj nekatolícke sekty môžu platne pokrstiť a tak pripojiť malé dieťa ku katolíckej Cirkvi, tento odsek hovorí o tých, ktorí nie sú katolíci ale narodení v iných komunitach a katolíci ich právom uznávajú za svojich bratov. Tu sa zjavne naznačuje, že aj tí ktorí nie su členmi Cirkvi, sú členmi Kristovho mystického tela. To ale nie je možné, mimo prípadu malých detí a tích čo neužívajú rozum. Ďalej to naznačuje, že majú vieru, čo je v rozpore s Tridentským koncilom, ktorý hovorí, že iba katolícka viera sa páči Bohu, že nadprirodzená cnosť viery je v skutočnosti katolícka viera. Liberálna interpretácia tejto pasáže je jasná: "Všetci kresťania sú členmi Kristovho tela a návrat preto nie je nutný, lebo prvky posvätenia sú aj u nich lebo sú v spoločenstve, hoci nedokonalom."

Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, môžu sa vyskytovať aj mimo viditeľného okruhu katolíckej Cirkvi: písané slovo Božie, život v milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a k nemu aj vedú, právom patria jedinej Cirkvi Kristovej.

Tu pozorujeme viacero problematických miest. Čo je to život v milosti? Je to život v milosti posväcujúcej alebo pomáhajúcej? Posväcujúcú milosť možno obržať len skrze sviatosti, ktoré ale kacíri, okrem krstu a v niektorých prípadoch aj manželstva nemajú. Tieto dve sviatosti samotné, však nedokážu konštituovať život v milosti. Viera je bezpochyby dar od Ducha Svätého, ale musí to byť viera katolícka. Tu môže niekto namietnuť, že sa nehovorí o teologickej cnosti, ale o hocijakej viere v Boha, ale to nesedí do kontextu, v ktorom sa hovorí o daroch Sv. Ducha ako o teologických cnostiach. Iný bude namietať, že východní rozkolníci maju viac ako dve sviatosti, čo je pravda. Zväčša ale nemajú katolícku vieru a koncil v tejto pasáži nerobil žiadny rozdiel medzi kacírmi a rozkolníkmi. Posledné slová opäť spomínajú Cirkev Kristovu, pod ktorou si ako bolo vyššie vysvetlené možno predstaviť prakticky hocičo.

U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti rozličným spôsobom, podľa rozmanitého rozpoloženia jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. A teda ich treba pokladať za schopné umožňovať prístup do spoločenstva spásy.
.
Rôzne spoločenstvá majú rôzny stupeň milosti, je zrejmé, že pravoslávni schizmatici, vďaka platným sviatostiam, sú na tom lepšie než protestanti, ale tvrdenie, že ich treba vďaka ich liturgickým úkonom, pokladať za schopné umožniť prístup do spoločenstva spásy je ťažko dvojzmyselné a liberál to uchopí ako ďalší koncilný výrok o spáse mimo Cirkev. Pravoverný výklad je, že skrze tieto liturgické úkony (čo sa tým myslí, sviatosti alebo len bohoslužby? ) môžu aj tí, čo sú mimo Cirkev obdržať pohnútku alebo motiváciu vrátiť sa do katolíckej Cirkvi. Liberál však tento výklad nepríjma, a tvrdí, že liturgické úkony garantujú prístup ku spáse, pretože napokon UR hovorí, že členovia Tela Kristovho sú ospravedlnení skrze vieru.

A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu.

Tu sa síce spomínajú nedostatky, čo je dobré ale zaklincuje sa to dojzmyselným "zmyslom a významom", ktorý liberál opäť prezentuje ako spásu mimo Cirkev:

lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.

Hoci pravoverný katolík túto pasáž vykladá tak, že Kristus vie použiť tú trochu dobrých a pravdivých vecí, ktoré im z katolicizmu ešte zostali a priviesť jednotlivcov do svojho pravého ovčinca, liberál bude oponovať, lebo opäť vidí, že spása je aj mimo Cirkev, lebo ak sú oddelené cirkvi nástrojmi spásy, niet nutnosti ich opúšťať

Je však zrejmé, že príprava a návrat tých jednotlivcov, ktorí túžia po plnom katolíckom spoločenstve, sa svojou povahou líši od ekumenického diela, ale nie je tu nijaké protirečenie, pretože jedno i druhé vzniká podivným riadením Božím.

Tu sa, zdá sa, naznačuje, že konverzia nekatolíkov na vieru je jedna vec ale ekumenizmus je niečo iné, odlišné. Ekumenizmus teda nežiada konverziu, pretože je tu nato aby viedol dialóg o rozdieloch a tak sa dospelo k požadovanej jednote. Takisto sa tu hovorí, že povaha ekumenizmu aj návratu naspäť je odlišná a teda, sa zdá, že medzi nimi niet spojenia a teda nie je dôvod sa nazdávať, že ekumenizmus žiada konverziu.

No rozdelenosť kresťanov prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých synov, čo sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva. Ba i samej Cirkvi je takto ťažšie prejaviť plnosť katolíckosti z každého hľadiska v konkrétnom živote.

Prečo nemôže Cirkev dosiahnuť plnú katolicitu len preto, že nekatolíci sa od nej oddelili? Od samého začiatku jej existencie sa od nej trhali kacíri a schizmatici, znamená to snáď, že nikdy neuskutočnila plnú katolicitu? Čo to vôbec je plná katolicita? Tento paragraf má zmysel, ak sa predpokladá, že aj heretici a schizmatici patria do Tela Kristovho. V liberálne pokrútenom chápaní môže Kristovo Telo jestvovať v separovaných skupinách, ktoré nie sú prodrobené rímskemu biskupovi a napriek tomu toto je Telo stále celistvé.

Ale spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) neslobodno pokladať za prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by bolo možno uplatniť bez rozlišovania. Túto účasť podmieňujú najmä dva princípy: vyjadrenie jednoty Cirkvi a účasť na prostriedkoch milosti. Na vyjadrenie jednoty je spoločná účasť spravidla neprípustná. Potreba milosti ju niekedy odporúča. O konkrétnom postupe nech múdro rozhodne miestna biskupská vrchnosť, berúc do úvahy všetky miestne, časové a osobné okolnosti, ak nerozhodla ináč podľa svojho štatútu biskupská konferencia alebo Svätá stolica.

Aký druh milosti je možné získať spoločnou účasťou na svätých veciach? Posväcujúcu? Pomáhajúcu? Ako je to možné? Paragraf začína zákazom communicatio in sacris, ale potom ju v zásade povoľuje a tým že dáva biskupom možnosť povoliť to, naznačuje, že on o nie je podstane zlé. Ak by bolo podstane zlé, nebolo by povolené nikdy. Avšak protestantské bohoslužby sú postavené na kacírskej teológii Podiel na bohoslužbe s protestantmi naznačuje, že s touto kacírskou náukou aspoň v tom, čo sa týka bohoslužby súhlasíme. Ak by sme nesúhlasili, tak by sme sa toho neúčastnili. To prilieva olej do ohňa náboženského indiferentizmu.

Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako sú pobožnosti "za jednotu" a ekumenické schôdzky, je dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci spoločne modlili s oddelenými bratmi. Takéto spoločné modlitby sú dozaista veľmi účinným prostriedkom, aby sa získala milosť jednoty a sú úprimným prejavom zväzkov, ktoré ešte spájajú katolíkov s oddelenými bratmi: "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja medzi nimi" (Mt 18,20).

Koncil tvrdí, že tieto pobožnosti pomáhajú získavať jednotu. Ale ako? Veď úmysly protestantského ekumenického hnutia a katolíckeho sa líšia. Pravoverný katolík očakáva od protestanta konverziu. Protestanti konverziu nepredpokladajú. Tak za čo sa môžu spoli modliť? Len to čo neprotirečí katolíckej viere a to čo neprotirečí heretickej viere. Modlia sa na takýchto stretnutiach modlitby za obrátenie na katolícku vieru? Nie. Ako potom napomáhajú takéto modlitby jednote?

Posvätná teológia a iné predmety, najmä v odbore histórie, sa majú podávať aj z ekumenického hľadiska, aby čoraz vernejšie zodpovedali skutočnému stavu vecí. Lebo je veľmi dôležité, aby budúci duchovní pastieri a kňazi ovládali teológiu starostlivo vypracovanú takýmto spôsobom, a nie polemicky, najmä čo sa týka vzťahov oddelených bratov ku katolíckej Cirkvi.

Toto je pomerne desivé. Naznačuje sa tu, že jazyk teológie sa musí zmeniť tak, aby bol viac ekumenický. Naznačuje sa tu zároveň, že polemický jazyk scholastiky, ktorú mnohí pápeži vyzdvihovali ako najlepšiu metódu pre teologické bádanie je zlý? Očakáva sa snáď nová alternatívna verzia teológie a histórie, ktorá nebude protestantom prekážať? Má sa zároveň zachovať scholastická metóda, ako žiadali Pius IX a Pius X, alebo má nová teológia scholastiku nadobro nahradiť? Toto je veľmi užitočný paragraf, ktorý môže modernistický teológ ľahko využiť, aby ospravedlnil, že jeho učenie, jeho filozofia je nejasná, mnohoznačná alebo aj mylná, veď sa pokúša všetko vyložiť tak, aby sa to polemicky nedotýkalo nekatolíkov. Dôsledky masového uplatnenia tejto výhovorky pozorujeme všade, od jednoduchých katechéz až po výku v seminároch.

Obraciame svoju pozornosť na dva hlavné druhy roztržiek, ktoré narušili nezošívanú tuniku Kristovu.

Na tomnto mieste pozorujeme, šikovný pokus tvrdiť, že katolíci aj nekatolíci sú stále členmi Kristovho Tela, hoci tí druhí sú oddelení od RKC ale aj vzájomne medzi sebou. Táto veta umožňuje modernistovi a liberálovi opätovne doložiť, že napriek rozdeleniu, ktoré je len časné, sú všetci členmi Kristovho Tela, Cirkvi.

A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách, buduje sa a vzrastá Cirkev Božia a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.

Problém tohoto miesta je viditeľný na prvý pohľad. Pojem Božia Cirkev pre seba používajú všetky protestantské komunity, východní rozkolníci i katolíci. Každý si ho prirodzene vzťahuje sám na seba. Tvrdošijný liberál sa môže o tento pojem oprieť a s odvolaním na Eucharistiu môže celkom dobre dokazovať, že aj východné komunity sú Božou Cirkvou, ktorá vzrastá skrze Eucharistiu.

Cirkvi a cirkevné spoločenstvá, ktoré sa oddelili od rímskej Apoštolskej stolice vo veľmi kritických časoch, čo sa začali na Západe už na sklonku stredoveku, alebo sa oddelili neskoršie, sú spojené s katolíckou Cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich vekoch v cirkevnom spoločenstve..

Je zábavné, že v dokumente Dominus Iesus Benedikt XVI. nepripúšťa, aby sa protestantské skupiny nazývali cirkvami, pretože toto pomenovanie náleži len katolíckej Cirkvi. Ide snáď vtedy kardinál a dnes pápež proti koncilu ?

Sviatosťou krstu, kedykoľvek sa podľa ustanovenia Pánovho riadne udeľuje a prijíma s náležitým duchovným rozpoložením, človek sa skutočne privteľuje k ukrižovanému a oslávenému Kristovi a preporodzuje sa k účasti na Božom živote, ako hovorí Apoštol: "S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych" (Kol 2,12)28. Krst teda utvára sviatostný zväzok jednoty, ktorý jestvuje medzi všetkými, čo sa ním preporodili. Avšak krst sám osebe je iba začiatkom na dosiahnutie plnosti života v Kristovi. A teda krst smeruje k plnému vyznaniu viery, k úplnému začleneniu do zriadenia spásy podľa vôle samého Krista, a konečne k plnej spoluúčasti na Eucharistii.

Tu sa otvára priestor na mnohé interpretácie. Koncilný spor liberálov s konzervatívcami je tu dobre čitateľný a kompromisné formulácie, ktoré sa v tomto dokumente nachádzajú v ohromnom počte sú toho dôkazmi. Vágny popis krstu tu zanecháva dojem, že na to aby sa protestanti stali člemi Kristovho Tela stačí krst. Nie je tam žiadna zmienka o tom kto, ako a na ako dlho sa platným krstom stane človek členom Kristovho Tela, kedy to členstvo končí a čo treba urobiť aby sa tak nestalo..

Kresťanský život týchto bratov sa živí vierou v Krista a napomáha ho krstná milosť i počúvanie slova Božieho.

Fráza "oddelení bratia" je tu nahradená len slovom "bratia". Takisto tu chýba rozlíženie medzi nadprirodzenou vierou a vierou fiduciálnou, hovorí sa len o viere v Krista. Nadprirodzená viera je vôľou, osvietenou Božou milosťou, dosiahnutý súhlas intelektu so zjavenou pravdou, viera fiduciálna je založená len na dôvere a nádeji k Bohu. Bez toho aby sa to jasne rozlíšilo je možné, aby modernistický teológ pripísal protestantom nadprirodzenú vieru. Opäť sa spomína krstná milosť, pričom sa nerozlišuje o akú milosť ide.

(Koncil) Okrem toho vyhlasuje, že si je vedomý, že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Cirkvi Kristovej presahuje ľudské sily a schopnosti.

Tu sa takisto odmieta jasne a zrozumiteľne povedať, že Cirkev Kristova, v ktorej sa koncil pokúša obnoviť jednotu je Cirkev katolícka. Ale aby sa zabezpečila dostatočná podpora ekumenizmu, je treba ustúpiť od jasných a zrozumiteľných deklarácii a aby sa uspokojili všetky strany, je potrebné použiť čo najvoľnejšie a najmnohoznačnejšie formulácie aké sú k dispozícii a tak napomáhať nastoleniu požadovanej jednoty. Po dvadsiatich storočiach strávených šľachtením, cizelovaním a neustálym upresňovaním teologických pojmov a teologického jazyka by človek čakal, že deklarácia ekumenického koncilu bude jasná, striktná a jednoznačná. Človek by čakal, že po všetkých tých skúsenostiach, ktoré Cirkev má, si dá pozor na to, aby neumožnila protichodné výklady svojich definícií, nedala zadarmo zbraň do ruky disidentom a travičom studní, ale že bude ostražito a bdelo strážiť čistú náuku. Toto očakávanie však IIVK nenaplnil. Preto si po tomto krátkom, ale dostatočne výstižnom popise slabých miest UR dovolím pripojiť pár výrokov z čias, keď áno bolo áno a nie bolo nie:

"Nikto nemôže dosiahnuť spásu ak nie je v katolíckej Cirkvi. Mimo katolícku Cirkev môže mať všetko, ale nie spásu. Môže mať krst, evanjelium, môže veriť aj kázať v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, ale spásu nenájde inde ako v katolíckej Cirkvi" (Augustinus Aurelianus, Sermo ad Caesariens. De Emerit.)

" Katolícka Cirkev je bránou do života, všetky ostatné sú zlodeji a zbojníci. Preto sa im muséme vyhýbať.........Odporovať im na obranu jedinej, pravej a životodárnej viery, ktorú Cirkev prijala od apoštolov a odovzdala svojim synom. " (Iraeneus, Ad Haereses III )

"Je dobre známou katolíckou dogmou, že mimo katolícku Cirkev nikto nemôže byť spasený a tí, ktorí sa vzpierajú jej autorite a jej rozhodnutiam a tí ktorí sa tvrdošijne oddeľujú od jednoty tejto Cirkvi a Petrovho nástupcu, rímskeho biskupa, ktorému bola Spasiteľom zverená správa jeho vinice, nemôžu získať spásu. " (Pius IX, Singulari Quidam)

"Ktokoľvek túži byť spasený, musí predovšetkým vyznávať Katolícku vieru. Pokiaľ nezachováva Katolícku vieru čistú a nepokškvrnenú, bez pochyby bude trpieť na veky." (Athanasius, Quicumque)

"Deklarujeme, hovoríme, definujeme a verejne prehlasujeme, že pre spásu každej bytosti je nevyhnutné aby sa podrobila rímskemu pápežovi" (Bonifacius VIII, Unam Sanctam)

"Je len jedna katolícka Cirkev, mimo ktorej nikto nie je spasený. " (Štvrtý lateránsky koncil)

"Najsvätejšia rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a učí, že nikto z tých čo sú mimo katolícku Cirkev, nie len pohania a židia, ale aj bludári a rozkolníc, nemá podiel na večnom živote, ale pôjde do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, pokiaľ sa pred smrťou nezjednotí s Cirkvou. " (Eugenius IV, Cantate Domino)

"Je zrejmé, že táto rímska Cirkev je hlavou všetkým cirkvám po svete ako svojim údom, a ktokoľvek sa od nej oddelí, stane sa vyvrheľom kresťanského náboženstva, pretože prestal patriť do jeho spoločenstva" (Bonifacius I, Epistola 14.1)

"Uvažuj, že každý kto nie je v jednote a pokoji s Cirkvou, nemôže mať Pána..... Hoci by prešiel cez plamene a oheň, hoci by horel, bol hodený šelmám, položil život, nedostane korunu viery ale trest bezbožníka......Ak je taký zabitý, nebude korunovaný ... kto je zabitý mimo Cirkev, nemôže získať odmenu patriacu Cirkvi" (Pelagius II, Denzinger 469)


"Teraz svätá Cirkev všobecne vyhlasuje, že Boha nemožno opravdivo ctiť mimo Cirkev samotnú a učí, že kto je mimo Cirkvi, nebude nikdy spasený. " (Gregorius Magnus, Moralia)
"Verím, že krstom sa odpúšťajú všetky hriechy, ten, ktorý bol získaný dedične tak ako aj tie, ktoré boli spáchané dobrovoľne a vyznávam, že mimo katolícku Cirkev nikto nie je spasený" (Silvestrius II, Professio fidei 991 AD)

"Zo srdca veríme a perami vyznávame len jednu Cirkev, nie tú bludársku, ale Svätú rímsku katolícku a apoštolskú cirkev, mimo ktorej nikto nie je spasený" (Innocentius I, Professio fidei ad Waldenses, Denzinger 792)

"Na druhom miesta sa pýtame, či vy a Arméni vyznávajte a veríte, že žiadny človek, z tých čo putujú mimo vieru tejto Cirkvi a mimo poslušnosti biskupovi Ríma, nemôže byť spasený?............. Na deviatom mieste sa pýtame, či ste verili a veríte, že všetci čo povstali proti viere Rímskej Cirkvi a zomreli v nekajúcnosti boli zatratení a zostúpili do večného ohňa? " (Clementius VI, Super Quibusdam)

Je nemožné, aby pravý Boh, ktorý je Pravda sama, najlepší a najmúdrejší Darca a Odmeňovateľ dobrých ľudí, potvrdil všetky sekty, ktoré vyznávajú falošné náuky, ktoré sú nekonzistentné a rozporuplné a odmenil ich členov večnou odmenou....... A preto vyznávame, že niet spásy mimo Cirkev. (Leo XII, Ubi Primum)

"A tu, milovaní a synovia a cetní bratia, musíme opäť pripomenúťa odsúdiť ťažký blud, do ktorého na nešťastie upadli aj niektorí katolíci, ktorí veria, že ľudia, ktorí žijú v bludoch a oddelení od pravej viery a Katolíckej jednoty, môžu dosiahnuť večný život. Toto je v úplnom protiklade s katolíckym učením. Je nám aj vám známe, že tí ktorí sa namáhajú v neprekonateľnej nevedomosti nášho svätého náboženstva a zároveň usilovne dodržiavajú prirodzený zákon, ktorý Boh všetkým vtlačil do srdca, sú pripravení poslúchať Boha, žijú čestný a spravodlivý život, tak s pomocou božského svetla a milosti môžu dosiahnuť spásu, lebo Boh jasne vidí duše, myšlienky a skutky všetkých ľudí a pre svoje milosrdenstvo a dobrotu nedopust,í aby bol potrestaný večným trestom niekto, kto nie je vinný hriechom. Ale katolícka dogma, že nikto mimo katolícku Cirkev nemôže byť spasený, je tiež všeobecne známa. Rovnako aj to, že tí čo odporujú autorite a výrokom tejto Cirkvi, tí čo sa tvrdošijne oddelili od jednoty Cirkvi a rímskeho pápeža, nasledovníka Petra, ktorému bola Spasiteľom zverená stráž nad jeho vinicou, nemôžu dosiahnuť spásu" ( Pius IX, Quanto conficiamur moerore)

"Toto je posledná lekcia, ktorú pre vás máme. Príjmite ju a všetci si ju vtlačte do mysle: podľa Božieho príkazu spásu nemôžete nájsť nikde, len v Cirkvi" (Leo XIII, Annum Ingressi Sumus)
"Je našou povinnosťou opäť všetkým pripomenúť, malým aj veľkým, tak ako svätý pápež Gregor urobil v minulosti, že je absolútne nevyhnutné, aby ste sa kôli získaniu večnej spásy utiekali o pomoc k Cirkvi. " (Pius X, Iucunda sane)


"Taká je povaha Katolíckej viery, že nepripúšťa viac alebo menej, ale musí byť zachovávaná ako celok, alebo ako celok odmietnutá. To je Katolícka viera, bez ktorej, nemôže byť nikto, kto ju verne a pevne nevyznáva, spasený. (Benedictus XV, Ad Beatissimi Apostolorum)"
"Nnutnosť byť, kôli získaniu večnej spásy, členom pravej Cirkvi niektorí redukujú na bezvýznamnú frázu, ." (Pius XII, Humani Generis)


"Z božského rozkazu strážkyňa a tlmočníčka Svätých Písiem a pokladu posvätnej Tradície, ktorá v nej žije, Cirkev sama, je bránou ku spáse. Ona jediná, sama a pod ochranou Svätého Ducha je zdrojom pravdy." (Pius XII, alokúcia ku Gregorianskej univerzite, 1953)