Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

4. 9. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (3.)

Juraj Sirotný

2.6 Katolícka Tradícia ako odpoveď na liberalizmus

Zo všetkého asi najviac pred nami vystáva otázka, čo je to katolícka Tradícia. Sám Lefebvre ju opisuje, ako stav, kedy sa pridŕžame toho istého povolania, žijeme v tej istej občianskej spoločnosti, v rodine a podobne. V cirkevnej oblasti to však nie je zvyk, alebo obyčaj, ktorý bol prevzatý z minulosti a ktorý zaväzuje dodržiavať tú či onú cirkevnú prax, aj keď dôvody pre ňu už dávno pominuli, alebo nie sú celkom jasné. Tradícia je definovaná, ako zo storočia na storočie odovzdávaný poklad viery – depositum fidei , učiteľským úradom Cirkvi. Tento poklad viery podľa tradicionalistov ľuďom darovalo Zjavenie Božie, čiže Božie slovo, ktoré bolo dané apoštolom a ich nástupcom, ktorí zabezpečujú jeho ďalšie rozširovanie. Zjavenie bolo smrťou posledného apoštola ukončené a Lefebvre hovorí: „Do konca časov sa do neho nesmie zasahovať. Zjavenie je nereformovateľné. Prvý vatikánsky koncil to vyslovene pripomína: ´Bohom zjavené učenie viery nebolo založené na nejakom filozofickom učení inteligentných ľudí, ktorí by ho mali zdokonaľovať, ale je ako Božský poklad zverené Kristovmu telu, Cirkvi, s tým, aby ho ona verne opatrovala a neporušene odovzdávala.´“ V katolíckych slovníkoch môžeme nájsť podobné definície: „Tradícia je prenos z pokolenia na pokolenie skrz hovorené slovo, sú to pravdy viery, ktoré neboli spísané; je to svedectvo najpoužívanejších obyčajov, cez ktoré poznáme obrady, pravdy viery, kresťanské morálne učenie a všetky fakty z doby Kristovej. Je to učenie Cirkvi, ktoré sa zachovalo v ústnej forme a ohlasovalo sa ako pravda, ktorá je nezmiešaná s bludom. Je to žriedlo Zjavenia.“ Tradíciu definoval aj Tridentský koncil, ktorý zahrnul vyššie uvedené a dodáva: „Do Tradície sa takisto zahrňuje všetko to, čo apoštolovia obdržali od samotného Krista, alebo sami vnuknutím Ducha svätého prijali a odovzdali to Cirkvi až do dnešných časov.“ Túto definíciu potvrdzuje o štyristo rokov neskôr aj I. vatikánsky koncil, v zhode s odkazom svätého Pavla: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom.“(2 Sol 2,15)
Modernistickí teológovia a niektorí konciloví otcovia podľa Karla Stehlina teda neprávom útočili na tradicionalistov, že sa uzavreli v ich vlastnej minulosti a že sú večne včerajší. Tí im ale odpovedajú, že čo sa týka viery, tu neplatí ani minulosť ani budúcnosť. Pravda platí na veky, je večná. Modernisti majú veľký vzor v protestantských liberálnych teológov typu Strauss, Bultmann, Moltmann , ktorá sa vzdala aj sola scriptura a operuje na hegeliánskej báze, ktorá sa prejavuje vo veľmi voľnom výklade písma. Sväté písmo, respektíve evanjelium platí výlučne. Tradicionalisti namietajú, že Tradícia bola staršia ako evanjelium. Evanjelia boli napísané o pár rokov neskoršie ako sa odohrali udalosti letníc(zoslanie Ducha svätého na apoštolov). Tie priniesli so sebou množstvo konverzií. Aktualizuje sa otázka, ako by sa mohlo Zjavenie šíriť ďalej, keby nebolo ústneho podania(tradície). Evanjelium však nie je v rozpore s Tradíciou, ako uvažujú niektorí progresivistickí teológovia ako napríklad Hans Küng. Tradícia zverila slová evanjelia ľuďom. Tradicionalisti s istotou hovoria, že jediný, kto má právo interpretovať evanjelium je učiteľský úrad Cirkvi, stvorený samotným Kristom.

Tradícia je zo svojej podstaty stála a nemenná. Pius IX. a učenie I. vatikánskeho koncilu odsudzuje: „Ak niekto tvrdí, že je možné, aby dogmy, ktoré boli potvrdené svätou Cirkvou, že sa môžu prispôsobovať a znamenať niečo iné, ako ich vyložila Cirkev, nech je exkomunikovaný!“ Táto nemennosť tradície podľa jej zástancov vychádza z faktu, že má živý charakter. To znamená, že celý katolicizmus, či už v minulosti, prítomnosti, alebo v budúcnosti je živá Tradícia. Toto žitie s Bohom obsiahne celý rozum, vôľu, vieru, nádej a lásku človeka a uskutočňovanie všetkých cností. Tí, ktorí takýmto spôsobom nie sú spojení, sú nespokojní a žiadajú neustálu zmenu.Ak teda dogmatické koncily potvrdzovali nemennosť a stálosť Tradície, tak pre II. vatikánsky koncil a v učení nasledujúcich pápežov má Tradícia charakter podliehajúci zmenám. V základnom koncilovom dokumente o Cirkvi, Gaudium et spes, sa hovorí o zjavených základoch viery: „Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.“ Tradicionalisti sa domnievajú že tento dokument hovorí o hodnotách ako „demokracia“ a „práva človeka“, čiže dogmy francúzskej buržoáznej revolúcie. Tradicionalisti v tejto súvislosti namietajú, že nie je možné očistiť idey, ktoré boli niekoľkokrát odsúdené pápežmi.
Pokoncilová rímska kúria obviňuje stúpencov Marcela Lefebvra z neposlušnosti voči pápežovi. Zvlášť Lefebvre sa bráni, že síce bol neposlušný pápežom Pavlovi VI. a Jánovi Pavlovi II., ale vo veciach ich súkromných názorov, pretože boli dvojznačné a boli v rozpore s celou Tradíciou a katolíckou náukou. Toto učenie považuje za škodlivé z hľadiska viery. Nikdy nebol neposlušný voči učiteľskému úradu pápežov (numus docendi). Všetko, čo koncil príjme a predloží na schválenie učiteľskému úradu Cirkvi, to musí záväzne každý katolík prijať a uznávať v teologickej interpretácii, ktoré sám koncil a magistérium vyloží. Toto sa podľa Lefebvra na II. vatikánskom koncile nestalo.

2.7 Najčastejšie výhrady tradicionalistov voči II. vatikánskemu koncilu

Karl Stehlin sa II. vatikánskemu koncilu systematicky venuje vo svojej publikačnej činnosti. Sám z pozície katolíckeho tradicionalistického teológa uvádza vo svojom diele Obrana katolíckej pravdy:

I. Výhrada - II. vatikánsky koncil a Magistérium Katolíckej cirkvi.

Lefebvre a s ním aj prevažná časť tradicionalistického hnutia neodmieta všetky dokumenty, ktoré boli prijaté na II. vatikánskom koncile. Sú to tie, ktoré neodporovali Tradícii a predkoncilovému učeniu Cirkvi.
Zhruba pred 20 rokmi Ratzinger v Správe o stave viery vykresľuje legitimitu koncilu, ktorý je podľa neho kontinuitou predošlých koncilov. Píše: „Predovšetkým je potrebné povedať, že II. vatikánsky koncil bol zvolaný pápežom, tým istým spôsobom ako koncil Tridentský a I. vatikánsky, to znamená pápežom a kolégiom biskupov. Preto treba pripomenúť, že II. vatikánsky koncil je bezprostredná kontinuita predošlých koncilov, v ich výrokoch a prijatých pravdách. Neopodstatnené sú preto názory, ktoré hovoria, že II. vatikánsky koncil stojí voči nim v opozícii.“ Počas príprav koncilu Ján XXIII hovoril o jeho cieľoch: „...má predstaviť doktríny v takom svetle, ktoré bude lepšie zodpovedať všobecne pastoračný charakteru náuky.“ Pastoračný charakter koncilu akcentuje aj Pavol VI.: „Najvyšším cieľom koncilu, ktorý je celou svojou povahou pastoračný, nie je diskusia nad základnými článkami našej viery, ale pochopenie a vyjasnenie našej viery, aby zodpovedala výdobytkom našej doby.“
V záverečnej reči, ktorou pápež v roku 1965 uzatváral koncil mimo iné hovorí: „Koncil sa nezameral na formulovanie a vyslovenie nejakej pravdy.“ O rok neskôr však Pavol VI. na jednej audiencii spomína: „Druhý vatikánsky koncil rezignoval na formulovanie neomylných dogiem, ale v vo všeobecnosti má jeho učenie túto povahu.“ V tomto prípade je možné vidieť, ako v pokoncilovej realite sa pápež snaží vidieť koncil ako dogmatický, pretože jednotlivé závery koncilu si odporujú a v Katolíckej cirkvi badať prvé náznaky zmätku. V podobnom duchu ako Pavol VI. uvažujú aj mnohí konciloví teológovia.

II. Výhrada - II. Vatikánsky koncil nebol Magisterium extraordinarium.

Zmyslom Magisterium extraordinarium je potvrdzovanie a definovanie právd. V súlade s kódexom kanonického práva (kan. 749,3) – Iba vtedy je možné uznať pravdu za neomylnú, pokiaľ bola potvrdená magistériom a nie je v rozpore s celkovým učením Cirkvi. Pápež Ján XXIII. koncil zvolával a vždy to následne potvrdzoval vo svojich prejavoch, ako koncil pastoračný. Tradicionalisti často hovoria, že postup Jána XXIII. vytvoril v cirkevnej praxi nový precedens a z ich pohľadu aj nebezpečný. Po prvýkrát v histórii nebol koncil dogmatický, to znamená, žeby definoval nejakú teologickú pravdu, alebo odsúdil nejakú aktuálnu dobovú herézu, Tohto sa zriekol. Tým zobral na seba riziko, že závery koncilu sú relativizujúce, voľne vykladateľné a pre katolíkov nezáväzné.

III. výhrada - Učenie II. vatikánskeho koncilu nemá povahu Magisterium ordinarium universale.


To znamená, že učiteľský úrad Cirkvi - Magisterium ordinarium universale je učiteľom všetkých biskupov Cirkvi, ktorí sú roztrúsení po celom svete, ale ostávajú v jednote s rímskym biskupom. Biskupi sú nástupcovia apoštolov a sú takisto neomylní, pokiaľ bude zhoda medzi nimi a rímskym pápežom vo veciach viery. Biskupi majú povinnosť túto vieru a morálku ľuďom zvestovať, aby mohli vyznávať pravú vieru. Biskupi musia bojovať, napomínať a odsudzovať bludy v otázkach viery a morálky, tak aby Božiemu ľudu čo najviac priblížili večnú spásu. Tradicionalistický novinár Michael Davis komentuje: „Náš Kristus pán začal evidentne budovať cirkev na hierarchickom princípe. Táto hierarchia vytvorila Boží ľud, ktorý vyučovala a udeľovala jednotlivcom krst. Apoštolom a ich nástupcom dal právomoc, že ľud ich má počúvať, lebo tým Jeho počúvajú.“ Na koncile biskupi ostali zdegradovaní do funkcie delegátov veriaceho ľudu, ktorí majú prezentovať ich názory, požiadavky a pridŕžať sa verejnej mienky. Z koncilu vyšiel nový pojem - kolegialita. Bol to nový koncept demokratického riadenie Cirkvi, ktorý nemal v dovtedajšej Cirkvi obdobu a podľa tradicionalistov nemal ani oporu vo Svätom písme a Tradícii. Tradicionalisti tvrdia, že prevažná väčšina biskupov spochybňuje legitimitu Magisterium ordinarium universale, nakoľko nestrážili pravú vieru a sami sa od nej odklonili. Nemôže stačiť to, že niektoré pravdy budú potvrdené a o iných sa polemizovalo, na mnohých miestach aj zasahovalo. Svedčí o tom mnohé koncilové dokumenty. V tomto prípade začína platiť Lefebvrova kritika o vzniku hierarchizácie právd vo vnútri Cirkvi, a preto podľa neho v tomto II. vatikánsky koncil vytvoril veľmi nebezpečný precedens.
IV. výhrada - Reprezentuje II. vatikánsky koncil autentickú náuku učiteľského úradu Cirkvi?
Základná úloha učiteľského úradu Cirkvi je definovanie zjaveného a objaveného depozitu viery. Táto viera sa veriacim Katolíckej cirkvi dostáva cez učenie pápežov a prakticky aj cez kolégium biskupov. V učení posledného koncilu môžeme sledovať však dve línie:

a) Učenie koncilu je potvrdením náuky predkoncilového učiteľského úradu Cirkvi. Náležia sem „neproblematické“ texty, proti ktorým nenamietajú ani tradicionalisti, nakoľko potvrdzujú nanovo autoritu dogiem. Tieto dogmy ostali zachované, počas a po koncile sa do ich nezasahovalo.

b) Nové učenie koncilu, ktoré sa snažilo infiltrovať do stredu cirkvi ideológie, ktoré sa zrodili mimo a dokonca proti učeniu Cirkvi. Podľa tradicionalistov sú to ideológie tohto sveta, ktoré sa protivia Pánu Ježišovi Kristovi. Sám koncil tvrdí: „Ľud Boží, vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý naplňuje svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a vyjavuje úmysel Boží o celkovom povolaní človeka, a tak privádza myseľ k plne ľudským riešeniam. Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.“ Koncil hovorí o očistení ľudských myšlienok a ideológii, ale nemyslí tým, ako po stáročia činili pápeži, odhalenie a odsúdenie bludov. O tomto probléme hovoril v záverečnej koncilovej reči aj liberálny pápež Pavol VI.: „Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom sa stretáva s náboženstvom človeka, ktorý má ambíciu stať sa bohom.“

Tradicionalista Romano Amerio hovorí o tom, že závery koncilu vyznievajú v tom duchu, že sa utvoril nový vzťah Cirkvi a sveta. Cirkev prijala niektoré doktríny, ktoré vehementne celé storočia odsudzovala ako nekatolícke. Či je teda učenie II. vatikánskeho koncilu autenticky katolícke, na to si sotvakto trúfne podať priamu odpoveď. Tradicionalisti ale vždy odkazujú na závery dogmatického I. vatikánskeho koncilu: „Náuka viery, ktorá nám bola zjavená samým Bohom, nemôže Cirkev podávať ako filozofický výtvor, ktorý môže byť vysvetľovaný skrz ľudské záujmy, ale je to Boží depozit, ktorý uchováva Kristova Obľúbenkyňa, ktorá ho verne stráži a neomylne vysvetľuje. Podľa toho vždy náleží, aby sa pridržiavalo takých vysvetlení svätých dogiem, aké raz už osvetlila svätá Cirkev.“ Tradicionalisti hovoria o tom, že koncil sa pokúšal o reflexiu, ktorá však bola ovplyvnená liberálnym duchom typickým pre druhú polovicu 20. storočia. Takto sformulované pohľady nie sú hlasom neomylného učiteľského úradu Cirkvi. Ich neskorší vývoj a nové interpretácie vo veľaznačných výpovediach dokumentujú, že aj koncilové závery podliehajú zmene. Čiže vynára sa opäť známa Lefebvrova téza, že pokoncilová Cirkev rezignovala na pravdu.
Karl Stehlin sa domnieva, že koncil a najmä biskupi neboli inšpirovaní Duchom svätým z prostej príčiny, a to že oni neboli ustanovenými pastiermi a učiteľmi na to, aby predstavovali katolíkom liberalizmus a možnosti liberálneho a humanistického sveta. Ako „experti na ľudské práva“ sa mohli spoliehať jedine na svoje vlastné ľudské kompetencie. Ak sami prijímajú liberálne tendencie a nechránia depozit viery, prekračujú tým svoje vlastné právomoci.

Častokrát sa tu opakuje slovíčko pastoračný koncil. Označenie „pastoračný“ je kľúčovým pojmom II. vatikánskeho koncilu a všetkých reforiem, ktoré z neho vychádzajú. Ostáva to však veľmi podozrivé, nakoľko tento termín nebol nikdy presne zadefinovaný. Čo toto slovo presne označuje? Pochádza od pastiera, ochrancu stáda, ako odkaz na Dobrého pastiera z Jánovho evanjelia? On dá svojmu stádu prostriedky spásy a postará sa oň. Tradicionalisti sa domnievajú, že „pastoračný“ nie je opozitum k „dogmatickému“, „právno-kanonickému“, „teologickému“, či „morálnemu“. V tomto zmysle všetky predchádzajúce koncily boli v najvyššom stupni aj pastoračné, pretože boli dogmatické. V prípade II. vatikánskeho koncilu sa však používalo tvrdenie: „nie dogmatický, ale pastoračný“. Koncil sa teda zriekol výkonu neomylného magistéria a prvýkrát v o svojej histórii nedefinoval pravdu, alebo neodsúdil blud. Pastoračný v zmysle priblíženia sa do novovytvorenej mentality aggiornamenta a ekumenizmu. Tento dvojznačný termín podľa tradicionalistov alebo nemá zmysel, alebo je myslené otvorenie sa k svetu, ktorý neprijíma katolícke pravdy.

V Cirkvi je podľa Stehlina možné kritizovať doslova všetko , okrem II. vatikánskeho koncilu a jeho ovocia. Táto prax došla až tak ďaleko, že tí ktorí nielen kritizujú, ale dokonca neprijímajú učenie magistéria, ani v najmenšom nebývajú postihovaní, ako napríklad švajčiarsky teológ Hans Küng. Avšak tradicionalistické komunity, ktoré ale kritizujú „pastoračný“ koncil sú od niektorých liberálnych kruhov v Cirkvi klasifikovaní ako schizmatici. Bartnik si myslí: „Kvôli negácii a verejnému neprijatiu učenia II. vatikánskeho koncilu, ako tiež pokoncilového učenia pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II. Lefebvre fakticky neuznal autoritu pápeža a Učiteľského úradu Cirkvi.“