Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

15. 8. 2011

V zdraví i chorobe

F. Ziervogel

Zdravie je medzi pozemskými statkami bez pochyby najvzácnejším darom a choroba patrí, medzi najrôznejšími trápeniami, ktoré z Adamovej viny musíme znášať medzi najťažšie. Čo sú človeku platné zlato, majetky, domy a všetky radosti, keď leží schvátený chorobou a nemôže ich užívať? Mnohého i všetkého by sa vzdal, keby mohol byť opäť zdravý. Aj v hodvábnych perinách a zlatej posteli bude nariekať a vzdychať, tak ako aj posledný žobrák. Akokoľvek zlé sa však choroby javia, majú v sebe i niečo dobré a ak ich správne znášame, prinášajú nám preveľký úžitok. Sú to veľké dobrodenia a slúžia nášmu dobru.

Choroby sú bezpečný prostriedok na obrátenie hriešnika

Boh hriech nenávidí však hriešnika miluje, a žiada ho, aby sa od hriechu odvrátil, kajal a zachránil svoju dušu. Keď už Boh mnohé iné napomenutia skúsil, hovoril vo svedomí, chcel pritiahnuť šťastím a hojnosťou, alebo postrašiť prísnou spravodlivosťou a toto všetko zlyhalo, pristupuje Boh k ostrejším prostriedkom. Tak ako dobrý otec, ktorý kára deti a tie jeho výčitiek a prosieb si nevšímajú, musí zobrať do ruky trestajúci remeň či palicu. Ako múdry lekár, čo podáva i horké a nechutné lieky, posiela Boh na človeka utrpenie, kríž a chorobu. Všetko v láskavom úmysle, aby hriešnik precitol, vstúpil do seba a polepšil sa. Nikdy by sa márnotratný syn nevrátil k otcovi, keby nezakúsil hlad. Tento syn je verný obraz hriešnika. Kým sa mu darí, nechce sa polepšiť, ale s utrpením sa zvykne prebudiť a vracia sa k Bohu. Kríž a súženie mu najlepšie ukážu márnosť tohto sveta a bezvýznamnosť pozemských statkov, ku ktorým sa hriešnik celým srdcom pripútal. Poznáva slabosť všetkej ľudskej moci a sily v ktorú pred tým dôveroval. S hrôzou hľadí na priepasť na kraji ktorej sa potáca, pohľad na večnosť ho desí, srdce mu mäkne, milosť ho osvecuje a už nedokáže odporovať jej nabádaniu, začína ľutovať svoj trestuhodný život a začína činiť pokánie. Obracia sa. Hľa, choroba je príčinou jeho záchrany, jeho spásy. Právom preto hovorí Duch Svätý: "Ťažká choroba robí dušu triezvou", teda spôsobí, že sa človek spamätá a obráti. Sv. Gregor hovorí: "Utrpenia, ktoré nás trápia nás nútia ísť k Bohu, Boha hľadať a na neho
sa obracať." Pravdivé sú aj slová sv. Ignáca: "Radujem sa, vždy keď vidím, že nejaký hriešnik ochorel, lebo choroba ho vedie k Bohu." Preto ak si aj ty chorý, pýtaj sa sám seba, či si doposiaľ neviedol hriešny život. Ak áno, tak tvoja choroba je zaslúžený trest, ktorým ťa Boh chce spasiť, vyburcovať z tvojho hriešneho spánku a vyliečiť tvoju dušu. Sv. Gregor píše: "On lieči chorobu
chorobou, chorobu duše chorobou tela, aby dušu očistil od zlých štiav a jedu hriechu, ktorými ju telo nakazilo." Preto milý trpiteľ, vyplň múdry a dobrotivý úmysel nebeského Otca, ktorý ťa už dávno mohol uvrhnúť do večnej záhuby, obráť sa a znášaj svoje utrpenie v duchu kajúcnosti a často uvažuj o naučení sv. Pavla, ktorý sám veľa vytrpel a hovorí : "Syn môj, nepohŕdaj
Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna. Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? " (Žid 12,5)

Choroby sú najlepším prostriedkom ako zadosťučiniť Bohu

Ak opustil hriešnik hriech a stal sa z milosti Božej kajúcnikom, tak Boh mu nezriedka posiela utrpenie a súženia, majúc na mysli jeho blaho. Chce totiž mu dať príležitosť, konať pokánie a zadosťučiniť za svoje hriechy. Pravé pokánie zahladí vinu a večný trest, nie vždy však zahladí aj trest časný. Ak teda obrátený hriešnik obdrží utrpenie, chorobu alebo iné súženie, dostáva do ruky tak povediac peniaz, ktorým zaplatí svoj dlh. Trpezlivé znášanie chorôb Boh príjma ako zadosťučinenie, kára ho na tomto svete bolesťou, aby ho ušetril ťažších trestov na svete druhom. Ak sa teda má trpieť, nie je výhodnejšie trpieť na tomto svete chorobu tela, ako trpieť po smrti zžierajúce plamene očistného ohňa? Nie je lepšie svoje dlhy splatiť tu na svete, ako dlhé veky platiť v očistci, až kým sa nevyplatí posledný halier? Keby sa nejaký zločinec mohol krátkym telesným trestom vyhnúť poprave, vari by nejasal od šťastia? Preto aj ty, trpiteľ považuj za nesmiernu milosť Božiu, že ťa tu na zemi sklátil chorobou a ušetríš si mnoho z hrozných
očistcových múk. Veď čo je aj najťažšia choroba na zemi proti duševným mukám, ktoré sú pre hriešnikov pripravené? Preto sv. Augustín často volal: "Pane tu som, tu rež, páľ, káraj, ale tam ma šetri!" A keby si práve aj zbožne a bohabojne žil, môžeš o sebe povedať, že sa nemáš z čoho kajať, že si vo svojom srdci čistý a že nemáš žiadneho hriechu? Istotne nemôžeš, veď aj spravodlivý padne sedem ráz za deň, ako písmo sväté hovorí. Najkrajšie pole nie je bez kúkoľa ani najkrajšia ruža nie je bez tŕňa a ani najzbožnejší človek nie je pred Bohom bez škvrny. I keby nezhrešil ťažko, z ľudskej slabosti čas od času aspoň ľahký hriech spácha. Ak teda utrpenie a chorobu zošle Boh aj zbožnému človeku, je to preto, aby svoje chyby a slabosti mohol odčiniť a tak úplne očistený mohol sa ukázať pred súdnou stolicou Božou. Vidíš už, aký ohromný úžitok choroby ľuďom, zbožným i kajúcnikom prinášajú? Budeš ešte reptať, nariekať a strácať útechu, keď ťa Boh navštívi utrpením a chorobou?

Chorobami sa cnosť spravodlivého skúša, očisťuje, upevňuje a zdokonaľuje.

Nie všetky choroby a trápenia musíme považovať za trest. Veď keď Spasiteľ videl v pri chráme v Jeruzaleme slepého, na otázku kto zhrešil, že je ten úbožiak za to potrestaný povedal: " Ani on, ani jeho rodičia, nezhrešili, majú sa však na ňom ukázať Božie skutky." Rovnako aj dnes musia mnohí spravodliví trpieť, aby sa na nich oslávil Boh a aby oni z toho nadobudli ohromný úžitok, tak ako aj ten slepec, ktorému sa nie len vrátil zrak, ale ktorý našiel Spasiteľa. Boh teda svojim verným služobníkom zosiela utrpenie aby :

- skúšal ich lásku a stálosť

V strasti sa má osvedčiť láska k Bohu. V utrpení sa má dokázať, že sa Boha držíme tak verne ako aj v časoch blahobytu. Pokiaľ sa nám darí všetko tak ako chceme, ľahko je vyznávať lásku Bohu, ľahko je zachovať mu vernosť, ľahko je byť trpezlivý, oddaný, tichý a pokorný, za dní zdravia sa ľahko o cnostiach rozpráva. Tu však na nás padne bolestná skúška. Povstane proti nám ozbrojený obor a nám treba bojovať a dokázať, že cnosť sa v našom srdci aj zakorenila a že ju vieme aj konať a tak dokážeme že je pravá. A práve vtedy, keď naša cnosť nekolíše pri žiadnej nehode, keď Boha milujeme aj vtedy keď kára, rovnako ako keď nás obdarúva, keď sme mu rovnako verní keď sa zdá že je od nás ďaleko, vtedy sa ukáže, že naša cnosť je skutočná, pravá a presná. Takto Boh vyskúšal Jóba, ktorému až na holý život zobral všetko čo mal, tak sa osvedčil Tobiáš, ktorý po mnohých cnostných skutkoch stratil zrak. Alfons z Ligouri hovorí: "Choroba je skúšobný kameň, ktorým spoznáme, či cnosť je zlato alebo len zlé železo. Mnohí sú veselí
trpezliví a pobožní, kým sú zdraví, ak ich však navštívi choroba, dopúšťajú sa tisícov chýb, nedajú sa uspokojiť, strácajú trpezlivosť so všetkými i s tými čo im pomáhajú, sťažujú sa na doktorov, ošetrovateľov, že sa o nich nikto nestará, že ich zle liečia. Tu sa jasne ukáže, čo sa zlatom len zdá."

- chorobou čistil cnosti spravodlivého tak ako sa čistí zlato v ohni

Spravodlivý padne sedem krát za deň. Pri dôkladnom spytovaní svedomia nájdu sa vždy chyby a nedostatky, náklonnosti a túžby, nedbanlivosti a opomenutia, pozostatky vykorenených náruživostí. Hoci sú to len malé škvrny, predsa zatemňujú lesk cnosti. Hoci dušu neolúpili o milosť Božiu, predsa len jej bránia naplno účinkovať a bránia človeku napredovať cestou dokonalosti. Choroby a iné strasti, odstraňujú tieto drobné chyby a človeka k Bohu bližšie privádzajú. Ako striebro a zlato, ktoré má v sebe všelijakú nečistotu a ohňom sa jej zbaví a čistejším sa stáva, tak aj duša cnostného rozličné chyby v ohni utrpenia spáli a Bohu sa ešte príjemnejšou stane. Boh skrze proroka Zachariáša hovorí: "Budem ich páliť tak ako sa páli striebro a ako sa skúša zlato."

- utvrdil dušu chorého v dobrom

Čím sú morskej vode horká soľ a prudké búrky, tým sú spravodlivému strasti. Ako často bývame vlažní a ľahostajní, ako chladne naša horlivosť v dobrom, ako rýchlo zabúdame na Boha ak žijeme chvíľu bez starostí a trápenia. Ako radi sme nespokojní, ak sa nám nedarí podľa našej predstavy, ako rýchlo zabúdame na nebo ak sa máme dobre. Preto nás musí súženie čas od času prebudiť z tohto nebezpečného spánku a pripomenúť, že na zemi sme cudzincami, že do vlasti len putujeme a tá je hore, kde Kristus sedí po pravici Otca. Naša cnosť by dlho neobstála, ak by sme nemali utrpenia, chorôb. Búrka strastí musí udržiavať plameň našej horlivosti, tak ako telo cvičením a námahou nadobúda pevnosť a silu, tak aj cnosť zosilnie v namáhaní a utrpení. Preto sv. Pavol hovorí, že má zaľúbenie vo svojich chorobách a slabostiach, lebo keď je slabý, vtedy je silný. Sv. Bernard hovorí: "Niet divu, že silnieš, keď tvoj nepriateľ slabne." Kto však je našim najväčším nepriateľom? Telo, ktoré tak často bojuje proti duchu. A keď ono chorobou zoslabne, duša silnie a slávi víťazstvá.

- chorobou zdokonalil cnosť

Sv. Jakub nás nabáda, aby sme za najväčšie potešenie mali, keď upadneme v pokušenie, lebo takáto skúška viery buduje trpezlivosť a trpezlivosť vedie k dokonalosti. Strasti nielen že dávajú príležitosť konať cnostné skutky, ale zvyšujú ich cenu a rozmnožujú zásluhu. Utrpenie činí vieru pevnejšou, zbožnosť srdečnejšou a pokoru, oddanosť a sebazaprenie hlbšie sa zakoreňujú v duši, kvitnú a prinášajú vzácne ovocie. Strasti nás pripodobňujú Spasiteľovi, lebo On trpel aj preto, aby nám dal príklad. Sám Kristus hovorí, že kto chce byť jeho učeníkom, musí vziať kríž a ísť za ním. Kto s Kristom trpí, bude s Kristom aj oslávený.

Choroby sú závdavkom Božej lásky

Sv. Tereza sa často modlila : "Pane daj mi trpieť alebo zomrieť!" Tým chcela povedať, že nechce žiť ak nebude môcť trpieť. Tak ako ona, iní svätci a svätice si žiadali trpieť a boli zarmútení ak sa im toho nedostalo, mysliac si že Boh sa od nich vzdialil. Čuduješ sa prečo niekto túži po utrpení? Pán Ježiš raz sv. Terézii povedal: "Uč sa dieťa moje, že môj Otec najviac miluje tých, ktorí najviac
trpia. Nemysli si, že šťastie spočíva v potešení. Nie, ono záleží v tom, že človek mnoho z trpezlivosti a lásky ku mne trpí. Raduj sa ak máš podiel na mojom utrpení, môj Otec ti tak dáva jednu z najväčších milostí." To isté hovorí sv. Pavol slovami: "Koho Pán miluje, toho tresce." Utrpenie teda bolo pre nich závdavkom, znamením, že ich Boh naozaj miluje. Oni sa v utrpení radovali, lebo kráčali s Ježišom po kráľovskej ceste kríža a pili s ním z jedného kalicha. Veď je znakom lásky, keď s nami náš priateľ zdieľa to čo mu je najvzácnejšie. Kristus na zemi nič nemiloval viac ako svoj kríž. Miloval ho, objímal. Ak tento kríž chce s nami zdieľať, nie je to teda
záloha jeho lásky? Kalich utrpenia, ktorý ti Kristus podáva, je pre teba mimoriadnym znakom priazne, vzácnym darom, ktorým ti dokazuje lásku a priateľstvo. Ako sa z toho môžeš neradovať? Vari si myslíš, že by od Boha mohlo prísť niečo, čo by neslúžilo tvojmu dobru?

Chorobami zhromažďujeme veľké zásluhy

Choroba nás síce robí neschopnými pracovať pre svet a časné veci, ale mimoriadne nás uschopňuje pracovať na svojej spáse, získavať zásluhy pre nebo a večnosť, ak sa všetky strasti príjmajú s pokorou a odovzdanosťou do Božích rúk. Trpezlivým znášaním strastí možno každým okamihom postúpiť na vyšší stupeň v nebeskom rebríku a rozmnožovať zásluhy pre večnosť. Ani slza, ani vzdych nie sú bez odplaty. Každá slza, ktorú kvôli Bohu vyroníme, je drahá perla, ktorú anjel uschová zlatej nádobe, aby ňou raz okrášlil našu nebeskú korunu. Za každý vzdych, za každú cnosť, ktorú na lôžku osvedčíš obdržíš nebeskú odmenu. Koľko príležitostí ma chorý, aby si takéto zásluhy nazhromaždil, každý deň, každú hodinu! Sv. Gregor hovorí: "Strasťami síce strácame statky pozemské, ale pokorne ich znášajúc získavame statky nebeské." Sv. Hieronym pridáva: "Čím viac nás sužujú prenasledovania, chudoba, nepriateľ, tým väčšiu odplatu obdržíme po vzkriesení." "Kríž, ktorý nesieme, vyrovná sa miliónu modlitebných kníh, lepšie je byť deň ukrižovaný, ako sto rokov konať rôzne nábožné cvičenia." Sv. Tereza hovorí : "Tí, čo dosiahli dokonalosť, nikdy neprosia o to aby ich Boh zbavil súženia a pokušenia. Túžia po nich a vážia si ich tak, ako svetáci drahokamy, zlato a bohatstvo. Vedia, že obzvlášť v čase trápenia sa dá najviac zbohatnúť." Preto si svätci choroby trápenia vždy vážili a veľmi po nich túžili.

Choroby často slúžia i časnému dobru

Nie všetko, čo sa za zlo považuje, naozaj zlom je. Božia múdrosť obracia nešťastie a utrpenie často krát vo veľké dobro. Jozef by sa nestal pánom Egypta, keby ho nepredali do otroctva a neskončil vo väzení. Boh vidí ďalej ako človek. Buď si preto absolútne istý, že čo sa ti stalo, drahý chorý, stalo sa pre tvoje dobro. Pozoruj dieťa s otcom na prechádzke. Otec ho drží za ruku, vedie ho po
kamenitej ceste. Dieťa vidí v úzadí peknú lúku, plnú kvetov a čuduje sa prečo ho otec na ňu nepustí. Prečo ho vedie touto nepeknou cestou? Otec je ale vyšší a vidí, že je tam priekopa, ktorú by nevládalo prekročiť, tŕnie ktorým by sa nepredralo, potok, v ktorom by sa mohlo utopiť. A ty sa pýtaš, prečo ťa Boh vedie ťažkou cestou? Vari vidíš viac než On? Vari vidíš čo ťa čaká a kde by
ťa mohla stihnúť záhuba? Vzal ti zdravie aby ťa ochránil od väčšieho hriechu, veľkého zla, náhlej smrti. Nechaj Boha vládnuť a klaňaj sa jeho prozreteľnosti!

Choroby sú závdavkom nebeskej odplaty

Nemysli si, drahý chorý, že získať nebo je ľahká vec, že ho dostaneš bez námahy a spolupráce. Nie. Je úzka brána a úzka cesta, ktorá vedie k životu a kráľovstvo nebeské sa uchvacuje násilím. Teda treba nám zvádzať boj a bojom, dosiahnuť víťazstvo a odmenu víťazovi náležiacu, ako sv. Pavol hovorí, len ten býva korunovaný, kto dobre bojoval. Výborný prostriedok k dosiahnutiu nebeskej koruny sú choroby a strasti, ktoré na nás zosiela Boh. Veď blahoslavení sú plačúci, lebo budú potešení. Čím viac sme znášali a trpeli, tým krajšia nás čaká koruna v budúcom živote. V podobenstve o Lazárovi vidíme, že skončil v lone Abrahámovom a utrpenie ktoré trpezlivo znášal mu zaslúžilo takúto slávnu odmenu. Čo nás učí Spasiteľ svojím životom? Čo nás učia jasle, kríž, bič, tŕňová koruna, kopija a klince? To, že toto všetko musel Kristus trpieť, aby vošiel do svojej slávy. Cesta kríža bola cestou slávy. A nie len pre Krista, ale aj pre nás, cesta kríža vedie do neba, je to príklad ktorý nám Kristus dal a my ho musíme nasledovať. Ako by sme snáď mohli dúfať, že slávu, ktorú si Spasiteľ vydobyl takými nesmiernymi mukami si získame bez námahy a utrpenia? Všetci svätí Boží touto cestou kráčali a priviedla ich do slávy nebeskej. Iná cesta tam nevedie. Prečo sa teda neradujeme, že aj nás Boh po tejto ceste vedie? Veď tých čo predpoznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna. Ak nepatríme k trpiacim, nepatríme k
predurčeným, hovorí nám sv. Augustín. Sv. Alojz hovorí, že niet istejšej známky, že človek patrí k vyvoleným, než že v zbožnom kresťanskom živote je obkľúčený strasťami, utrpením a súžením. Nie je potrebné, nechať sa upáliť alebo roztrhať levom, ako to robili mučeníci, ani nie je nutné isť do samoty alebo sa zatvoriť medzi holé steny v nejakej cele. Stačí trpezlivo a pokorne znášať choroby a strasti. "Bez ohňa a meča, môžeme byť mučeníkmi a získať nebo, len keď v srdciach zachováme trpezlivosť" hovorí sv. Gregor. Príležitosť ku skúškam trpezlivosti a lásky nechýba nikdy, náš život je úrodná pôda pre utrpenia a bolesť. Ale odmena je istá, hojná žatva nebeská koruna, len ak vytrváme. Dobre hovorí sv. Pavol, že všetky utrpenia tohto času, neobstoja v porovnaní s večnou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť. Všetko pozemské aj choroby potrvajú len krátko, ale všetko nebeské je večné. Nečuduj sa teda, že ti Boh zoslal bolestnú chorobu. Pomáha ti tak do neba, veď do neba sa prichádza cez mnohé súženia. Preto milý trpiteľ, nereptaj nikdy proti Božiemu poriadku, ale uvažuj nad slovami Tomáša Kempenského: "Čo sa bojíš zobrať kríž, s ktorým sa ide k blaženosti? Vezmi ho a nasleduj Ježiša a vojdeš do večného života."

Preložil, upravil a doplnil Jozef Duháček