Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

1. 8. 2011

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (2.)

Juraj Sirotný

2. II. vatikánsky koncil

2.1 Príprava koncilu

Potreba zvolať koncil v Cirkvi bola skôr ako pred rokom 1962. Pápeži mali v úmysle zvolať ekumenický koncil, na reformu niektorých liturgických a administratívnych záležitostí, pretože sami si uvedomovali premenu modernej spoločnosti. Tu podčiarkujem slovo ekumenický, lebo jeho význam sa vo všeobecnosti zamieňa. Toto slovo v intencii pápežov prvej polovice 20. storočia malo úplne iný význam, aký si predstavuje bežný laik, katolík dneška, ktorý je vychovaný v duchu záverov II. Vatikánskeho koncilu. Tento typ luthersko - liberálne katolíckeho chápania významu slova sa budem snažiť osvetliť v samostatnej kapitole mojej práce. Ekumenický v ponímaní pápežov znamenal všeobecný, kde by sa prerokovali „potreby dňa“. Mali byť dosť závažné a nemohli byť zavádzané do praxe bez zvolania všeobecného koncilu, ktorý by ich schválil. Dokumentuje to najmä práca Pia X., ktorý sa zaoberal reformou liturgie; priznal väčší význam cirkevnému roku, znížil hranicu veku detí pristupujúcich k prvému svätému prijímaniu, vyzdvihol význam cirkevného spevu. Po ňom pokračoval Pius XII., ktorý napríklad znížil dobu eucharistického pôstu , z dôsledku moderného spôsobu života a z neho vyplývajúcich ťažkostí. Povolil celebrovanie omší večer a preložil slávenie veľkonočnej vigílie na večer „Bielej soboty“.
Avšak prvý, kto rozmýšľal o zvolaní koncilu bol pápež Pius XI. Dňa 23. mája 1923 zvolal tajné konzistórium, kde sa svojich tridsiatich najbližších spolupracovníkov pýtal, kedy by bola najvhodnejšia doba na zvolanie koncilu. Kardináli, medzi inými známe mená rímskej kúrie ako kardinál Billot, de Lai, Boggiani ho odhovárali od zvolania, nakoľko bolo podľa ich mienky badať, že časť duchovenstva sa od „modernistických bludov neoslobodila“. Pius XI. rozhodnutie o zvolaní odložil a koncil sa teda neodvážil zvolať. Podobne postupoval Pius XII., ale Ján XXIII sa k myšlienke koncilu vrátil. Mnoho jeho spolupracovníkov a súčasníkov tvrdili, že Ján bol veľmi dôverčivý. Vo svojom historickom diele o koncile Caprile spomína: „Pápež si prípravné dokumenty prečítal behom niekoľkých prechádzok po vatikánskych záhradách a odobril zvolanie koncilu.“
Počas uplynulých dvoch storočí slabla pozícia Cirkvi v spoločnosti, ktorá bola budovaná bez nej a dokonca proti nej. U niektorých klerikov sa vynorila potreba „prispôsobiť sa svetu“, ktorý v modernej dobe sa stále zjednocuje, tak aby sa dala vykonávať misijná činnosť. Podľa liberálov sa toto priblíženie modernému svetu malo uskutočniť obnovou Cirkvi, ktorá by sa mala uskutočniť ad intra a ad extra. Ad extra spočívala v tom, že Cirkev musí prestať odsudzovať herézy a otvoriť sa iným náboženstvám. Aby tento postoj plne prijala, musí sa reformovať ad intra, čiže celý svoj vnútorný život prispôsobiť týmto potrebám.

2.2 II. vatikánsky koncil, to je rok 1789 v Cirkvi

Kardinál Suenens raz prehlásil: „Druhý vatikánsky koncil je v Cirkvi niečo ako rok 1789 vo Francúzsku.“ Na tú dobu to bolo veľmi odvážne prehlásenie. Avšak bolo to vyvrcholenie stavu, ktorý vo vnútri tejto inštitúcie pretrvával niekoľko desaťročí. Bola to snaha liberalizovať Cirkev a prispôsobiť ju sekulárnej spoločnosti. Tieto snahy v Cirkvi zosilneli najmä na začiatku 20 storočia. V tom čase Petrov stolec spravoval silne konzervatívne pápež Pius X., ktorý svojimi encyklikami pomerne úspešne zabraňoval vplyvu liberálneho kléru a teológov. Podobnú líniu razili aj ďalší jeho dvaja nasledovníci Pius XI. a Pius XII. Aj keď obidvaja neustále zdôrazňovali doktrinálne pravdy, z časti podľahli liberálnemu tlaku v tom, že povolili obsadzovanie dôležitých kuriálnych postov liberálnymi kandidátmi. Lefebvre spomína: „Pápež Ján XXIII. nemal nič z temperamentu svojich predchodcov.“ Už na Pia XII. bola silne vyvíjaná požiadavka, aby zvolal koncil. Pius XII. to odmietol: „ V dnešnej dobe nie je možné uskutočniť koncil s 2500 biskupmi. Nátlak, ktorý by na nás vyvíjala televízia a tlač, by bol nesmierne nebezpečný. Riskovali by sme to, že to prekročí naše možnosti.“ Pápež Ján XXIII. však na túto tému povedal: „Netreba byť pesimistom, musíme sa na veci pozerať s nádejou. Zídeme sa spoločne s biskupmi na nejaké tri mesiace.“ Po Jánovi XXIII. nastúpil kardinál Montini ako Pavol VI., ktorý otvorene sympatizoval z liberálnym kardinálskym krídlom. Pius XII mu nedôveroval, zveril mu síce do správy Milánsku diecézu, najväčšiu v Taliansku, ale odmietol mu dať kardinálsky klobúk, pretože poznal jeho liberálnom ducha. Montini po zvolení za pápeža svoje sympatie k liberálnemu kléru prejavil vymenovaním štyroch moderátorov koncilu, ktorí nahradili predsedov jednotlivých konferencií. Traja z nich, kardináli Döpfner, Suenens a Lercaro boli liberálnym zmýšľaním známi. Svojou činnosťou riadili koncil tak, aby jeho výsledky a texty boli v liberálnom duchu. Štvrtý kardinál Agagianan predstavoval kvázi tradicionalistickú frakciu, ale v konečnom dôsledku bol odsunutý na vedľajšiu koľaj.

2.3 Príprava koncilu

Arcibiskup Lefebvre pôsobil ako misijný biskup Dakaru v západnej Afrike a liberálne tendencie, ktoré v niektorých vysokých cirkevných kruhoch v tom čase kolovali najmä v západnej Európe sa ho nedotkli. Do Ríma docestoval v predvečer koncilu na žiadosť Jána XXIII., ktorý ho poveril funkciou v centrálnej prípravnej koncilovej komisii, ktorá mala dohliadať nad materiálmi, ktoré vypracovávali odborné komisie. Ako spomína vo svojich knihách, on sám ekumenický koncil vítal. Túto prácu komisie odviedli s veľkou svedomitosťou a precíznosťou. Bolo pripravených 72 schém, v ktorých bolo učenie Cirkvi pravoverne obsiahnuté a svojím spôsobom bolo prispôsobené dnešnej dobe.
Tieto schémy boli predložené koncilu a mali sa prerokovávať. Na odmietnutie pripravených schém bolo potrebné 2/3 všetkých hlasov koncilových otcov. Hlasovanie dopadlo 40 – 60 k neprospechu pripravených dokumentov. Tu sa však vytvorila silná progresivistická skupina, ktorú dnes poznáme pod označením „kardináli od brehov Rýna“. Tí u pápeža Jána XXIII. presadili, že nebudú študovať materiály, ktoré nemali súhlas väčšiny. Vtedy sa postavil kolínsky kardinál Frings a bez súhlasu predsedajúceho si zobral slovo a za liberálnu skupinu navrhol, aby sa vypracovali nové dokumenty, nakoľko tieto nemajú podporu väčšiny v kardinálskom zbore. Liberáli dosiahli to, že pápež neodobril prerokovanie dokumentov. Tradicionalisti ostali veľmi prekvapení pápežovou reakciou a nepripravení na podobný vývoj. Ďalšie materiály jednoducho nemali nachystané.
Tvár koncilu zmenila aj tzv. „aféra s koncilovými komisiami“. Kardinál Ottaviani poverený touto činnosťou nechal vypracovať zoznam predsedov komisií, ale „rýnska aliancia“, menovite kolínsky kardinál Frings vyjadril protest: „Vyvíja sa nesmierny tlak, že sú nám predkladané mená. Rímska kúria vyvíja na nás tlak, koncilovým otcom sa musí ponechať sloboda!“
Pápež Jána XXIII. vôbec neprotestoval a „rýnska aliancia“ mala už dávno pripravené svoje koncepty komisií, v ktorých mala z rôznych častí sveta svojich spojencov. Koncil tieto komisie schválil a pomer síl sa otočil v neprospech tradicionalistov. Ich sila sa zhruba rovnala jednej tretine hlasov v každej komisii.
Ďalším veľmi dôležitým faktom podľa Lefebvra prečo koncil nabral liberálny kurz bolo, ako sám spomína: „Desať predsedajúcich koncilu ktorých menoval Ján XXIII., nahradil Pavol VI. štyrmi moderátormi, ktorí mierne povedané, neboli vybraní z umiernených kardinálov. Ich vplyv na mnohých koncilových otcov bol značný. Liberáli tvorili menšinu, avšak húževnatou a veľmi dobre organizovanou prácou, podporovanou modernistickými teológmi, medzi ktorými sa nachádzajú všetky tie mená, ktoré doteraz udávajú tón, ako Leclerc (koncilný expert), Murray (jezuita, koncilný expert), Congar, Rahner, Küng, Besret( teologický publicista, neskôr bol laicizovaný), Schillebeeckx, Cardonnel, Chenu... podporovaní nevídanou tlačovou produkciou IDOC (International documentation on the Conciliar Church) subvencovanou nemeckou a holandskou biskupskou konferenciou a holandským informačným centrom, ktorá bez prestávky útočila na koncilových otcov, aby jednali podľa mienenia medzinárodného spoločenstva a vyvolávali tak psychózu, že sa nesmie sklamať očakávanie sveta, ktorý dúfa a čaká, že sa Cirkev vo svojich názoroch k nemu pripojí.“

2.3.1 IDOC

Táto organizácia bola financovaná holandskou biskupskou konferenciou a niekoľkými americkými kardinálmi a slúžila záujmom liberálnych teológov. Bol to tlačový orgán, ktorý zasypával účastníkov koncilu veľkým množstvom rozličných dokumentov. Niekoľko biskupov zo Španielska a Latinskej Ameriky sa im pokúšalo čeliť. Založili komitét Coetus Internationalis Patrum, ktorý sa snažil rozmnožovať práce a hodnotenia niekoľkých tradicionalistických biskupov. Organizačne ani finančne však proti IDOCu nemali šancu. Lefébvre sa po rokoch domnieva, že existencia IDOCu a iných liberálne orientovaných organizácii bola „liberálnym spiknutím“ na tomto koncile. Toto spiknutie bolo podľa neho pripravované niekoľko rokov predtým.
Lefébvre však priznáva, že sa im nepodarilo odstrániť ducha II. Vatikánskeho koncilu. S 250 koncilných otcami, ktorí spolupracovali s Coetus Internationalis Patrum sa snažil „minimalizovať škody“ spôsobené na koncile. Išlo o prepracovávanie koncilových dokumentov, umiestňovanie dodatočných klauzúl. Hodnotí to však tak, že niektoré dokumenty ako Gaudium et spes, alebo Lumen gentium vyzerajú smiešne a jednotlivé pasáže si vzájomne odporujú.
Na koncile sa postupne vytvorila atmosféra, že Cirkev je skostnatená, bola obvinená z bohatstva, triumfalizmu. Cirkevný hodnostári, že vraj zotrvávajú mimo reálny svet a katolíci sa považovali za „tiež spoluvinníkov“ rozkolov s ortodoxnými a luteránmi. Do popredia sa dostávali doteraz neznáme pojmy, ako kolegialita, ekumenizmus, teologické bádanie a alternatívne filozofie k tomizmu, revízia cirkevného práva a zavrhnutie triumfalizmu . Tieto fundamenty, o ktorých pojednám v nižších statiach sa dostali do koncilových dokumentov, ktoré ovplyvňujú cirkevnú teóriu a prax už viac než 40 rokov. Tradicionalisti, upozorňujú na tieto závažné rozpory, ktoré takpovediac vytvárajú dve paralelné cirkvi, a to tradičnú cirkev a cirkev pokoncilovú. Túto novú prax označujú preto, lebo niektoré závery pastorálneho II. vatikánskeho koncilu sú podľa tradicionalistov v príkrom rozpore s predchádzajúcimi cirkevnými dokumentmi, encyklikami pápežov, či niekoľko storočnou katolíckou Tradíciou.
Rozpory medzi obidvoma frakciami boli badateľné už od prvých dní. Lefébvre hovorí o skutočnom rozkole vo vnútri Cirkvi.

2.4 Revolúcia v Cirkvi – revolúcia v tiáre a ornáte

Podľa Donosa Cortésa, známeho katolíckeho španielskeho mysliteľa, trpí súčasná moderná doba dvomi omylmi; jeden sa týka Boha a druhý človeka. Pôvodný kresťanský a biblický obraz Boha sa nahrádza deistickým obrazom boha, ktorý je mimo svet, ostáva v nečinnosti a ponecháva svet vlastnému vývoju a osudu. Týmto spôsobom je spochybňovaná autorita Boha. Druhý omyl sa týka človeka. Človek nie je zaťažený dedičným hriechom, a preto mu nie je potrebné vykúpenie, stačí mu len dobrá výchova a rozvíjanie jeho latentných dobrých vlastností.
Tieto postuláty prenikli silne do modernej filozofie a teológie v druhej polovici 20. storočia. Po druhej svetovej vojne sa vytvárali hnutia, ktoré požadovali reformu. Progresivistický teológ Hans Urs von Balthasar hovoril o „zborení hradieb“ , v atmosfére, kedy celá spoločnosť vzhliadala na človeka a začala pestovať jeho kult a upriamila svoju pozornosť na jeho ekonomický profit a život v blahobyte. V tejto eufórii ľudského pokroku hľadali mnohí kňazi a biskupi svoju identitu a začali akceptovať sekulárne požiadavky tohto sveta. Liberálny katolicizmus vyšiel opäť z anonymity teologických inštitútov a seminárov a s podporou Jána XXIII. a Pavla VI. získal prevahu na koncilových sedeniach.

2.4.1 Motu proprio 1970 – ústavný prevrat Pavla VI.

Po Druhom vatikánskom koncile obrovské zmeny v rímskej kúrii pokračovali. Raymond Dulac hovorí o týchto zmenách ako o ústavnom prevrate Pavla VI. Používa dosť tvrdé slová, pretože si myslí, že zrušením antimodernistickej prísahy kléru zavedenej Piom X., zrušením svätého Offícia, zhovievavosť k heretickému Holandskému katechizmu Pierres Vivantes sa jednalo o ústavný prevrat v rímskej kúrii. Svoje slová dokladá završujúcou udalosťou, a tým bolo prijatie smernice Motu proprio z roku 1970, ktorá vylučuje z konkláve všetkých kardinálov nad 80 rokov. V tom období išlo v nasledujúcich pápežských voľbách o 25 kardinálov. Toto právo bolo týmto starým kardinálom odňaté bez závažnejších dôvodov a žiadny dôvod sa neuvádza ani v samotnom dokumente Moto proprio. Dulac sa pýta, či človek, ktorý dosiahol 80 rokov nemá už duševné vlastnosti potrebné k voľbe pápeža? Domnieva sa, že zámerom samotného pápeža Pavla VI. bol záujem poskribovať istý presný počet osôb. Preto vytvoril umelú kategóriu „osemdesiatnikov“, Tisserant, Ottaviani, Arriba y Castro, Brown a ďalší aby do nej nenápadne zahrnul kardinálov, ktorých vplyvu sa obával pri nasledujúcej pápežskej voľbe. V nariadení sa hovorí, že títo starí kardináli sú aj naďalej členmi svätého kolégia, ale z praxe je známe, že ich kardinálske právomoci sú oklieštené. Ostalo im iba hlasovacie právo zúčastniť sa plenárnych a rádových zasadnutí rímskej kúrie.

2.5 Tri omyly II. Vatikánskeho koncilu

Tradicionalisti v Cirkvi, až na komunitu sedesvakantistov, Druhý vatikánsky koncil neodsudzujú ako celok, Tvrdia a vo svojich oficiálnych prehláseniach vždy tvrdili, že bol legálny a legitímny. Poukazujú však na fakt, že sa dopustil omylov. Z rôznych interpretácii a hodnotení tradicionalistických teológov by som tieto omyly formuloval v troch bodoch:
1. Prvý omyl je vzdanie sa jednoznačného formulovania pravdy a odsúdenia omylov tým, že koncil sa vyhlasoval za pastoračný. Prvýkrát v dejinách sa stalo, že koncil sa vyhlásil ako iba pastoračný, a nie dogmatický. Dogmatický koncil vždy definoval nejakú pravdu, morálne učenie, alebo odsudzovala bludy doby. Podľa tradicionalistov bol dogmatický koncil automaticky zároveň aj pastoračný. Zvolať výlučne pastoračný koncil bola požiadavka niektorých biskupov, ale najmä samotného Jána XXIII. Koncilové texty mali byť koncipované ako pastoračné, pretože boli určené ľudom bez teologického vzdelania.
2. Druhým omylom bola akceptácia dvojznačných pojmov a tým pripúšťanie rozličných výkladov koncilových záverov. Progresivistickí teológovia vedome a úmyselne vniesli do textov dvojznačné formulácie a pojmy, ktoré potom v záverečnej fáze koncilu a pokoncilovej dobe využili už k jednoznačnej, k svojim záverom priaznivej interpretácii.
3. Tretí omyl koncilu bol v tom, že dokumenty II vatikánskeho koncilu sa majú vykladať v intenciách predchádzajúcich koncilov, zvlášť tridentského a I. vatikánskeho koncilu. Prax však bola úplne iná. Dokumenty sa vykladajú vždy ináč, len nie v intenciách prechádzajúcich koncilov.
Liberálni kardináli boli proti tradicionalistickým v obrovskej presile. Proti liberálnym novotám hlasovali najmä kardináli z rímskej kúrie, španielskeho prostredia a Latinskej Ameriky. Z celkového počtu ich bolo 250. Tradicionalistov oslaboval aj samotný Pavol VI., ktorý pri spornom dokumente Dignitatis humanae (O náboženskej slobode) prikázal do textu vložiť: „ V tomto texte nie je nič, čo by bolo v rozpore s tradičnou doktrínou Cirkvi a Cirkev vždy zostane jedinou skutočnou Kristovou cirkvou.“ A teda časť tradicionalistov, konkrétne španielsky biskupi zahlasovali za dokument, s odôvodnením, že keď dokument doporučuje pápež, nie je v rozpore s Tradíciou. Tradicionalistický tábor tvoril potom už len 74 mužov.