Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 7. 2011

Ťažké dejiny katolicizmu v Anglicku (3.)

Grzegorz Kucharczyk

Roku 1581 Alžbeta I. vydala Akt o udržaní poslušnosti poddaných Jej kráľovskej Výsosti, ktorý predpokladal trest smrti pre tých, ktorí sa chcú obrátiť alebo ktorí sa obrátili na katolícku vieru. Vysoké pokuty a dlhé väzenie hrozilo aj za slúženie katolíckej svätej omše a za účasť na nej. Na druhej strane sa účasť na anglikánskych bohoslužbách stala povinnou: každému, kto by tento príkaz nedodržal, hrozila vysoká pokuta a väzenie.

Antikatolícky apartheid

Panovanie anglickej kráľovnej Alžbety I. sa obvykle predstavuje – aj v masmédiách, napríklad vďaka nedávnym hollywodským filmom – ako obdobie stability a všestranného rozvoja anglickej spoločnosti. Alžbetínska doba sa spája s veľkými menami, významnými nielen pre anglickú kultúru (napríklad Shakespeare). Toto obdobie sa predstavuje – a úplne oprávnene – ako začiatok budovania anglického koloniálneho impéria. Pritom sa zdôrazňujú zásluhy Alžbety I. pri obrane suverenity Anglicka vo vojne s Veľkou španielskou armádou (1589). Táto posledná epizóda vlády dcéry Henricha VIII. je v protestantskej historiografii opisovaná ako víťazný stret „síl svetla a pokroku“ (anglikánske Anglicko) s „tyraniou a papistickou netoleranciou“ (katolícke Španielsko). Takúto víziu opakuje aj nedávno premietaný film Alžbeta.
Všetky tieto prvky dokopy vytvárajú pekný, ale jednostranný obraz anglickej kráľovnej – a práve preto klamný. Vláda Alžbety I. totiž konkrétne znamenala začiatok systematického degradovania katolíkov žijúcich na Ostrovoch na „druhoradých poddaných“. Do obdobia jej panovania totiž spadá začiatok tzv. penal laws – „trestných zákonov“ –, čiže proti katolicizmu a katolíkom zameraného zákonodarstva (v podobe zákonov Dolnej komory a kráľovských nariadení), ktoré boli definitívne zrušené až roku 1829 (na základe Emancipation Act – Aktu emancipácie). Penal laws ubližovali katolíkom nielen s pohľadu politiky, kultúry a hospodárstva, ale robili z nich de facto odvrhnutú kastu, ktorá v istom čase nielenže mala zakázané zastávať akékoľvek verejné úrady, ale aj vlastniť jazdeckého koňa či bývať menej ako desať míľ od Londýna.
To všetko v tej istej dobe, keď Anglicko bolo vnímané ako predvoj parlamentarizmu, osvietenstva a zákonom zaručených občianskych práv. Stojí za to na tomto mieste pre porovnanie pripomenúť, že americkí kolonisti (z veľkej väčšiny protestanti), ktorí roku 1776 začali vojnu o nezávislosť od Britskej koruny, ani v desatine neboli postihnutí takými reštrikciami, akými trpeli vyše 200 rokov katolícki poddaní celého radu anglických a britských vládcov.
Proti katolíkom zamerané „trestné zákony“ boli schválené Alžbetou I. roku 1559 vyhlásením Štatútov o supremácii a jednote (Statutes of Supremacy and Uniformity). Tie okrem iného stanovili, že uznávanie pápežskej autority v duchovných veciach (teda nie anglického kráľa či kráľovnej ako „hlavy Cirkvi v Anglicku“) je rovnoznačné s obvinením z vlastizrady – a tým samým aj trestané smrťou (po mučení) a konfiškáciou majetku. Katolíci zároveň nemohli hľadať záchranu v inom štáte, lebo v zmysle týchto Štatútov každý poddaný anglickej kráľovnej musel získať na pobyt v zahraničí povolenie. Svojvoľný pobyt v zahraničí dlhší ako pol roka automaticky znamenal prepadnutie majetku.
Roku 1581 Alžbeta I. vydala Akt o udržaní poslušnosti poddaných Jej kráľovskej Výsosti, ktorý predpokladal trest smrti pre tých, ktorí sa chcú obrátiť alebo ktorí sa obrátili na katolícku vieru. Vysoké pokuty a dlhé väzenie hrozilo aj za slúženie katolíckej svätej omše a za účasť na nej. Na druhej strane sa účasť na anglikánskych bohoslužbách stala povinnou: každému, kto by tento príkaz nedodržal, hrozila vysoká pokuta a väzenie. O štyri roky neskôr roku 1585 Alžbeta I. podpísala Akt proti jezuitom, seminárnym kňazom a im podobným neposlušným osobám. V zmysle tohto zákona trest smrti hrozil jezuitovi alebo aj inému katolíckemu kňazovi, ktorý by prišiel do Anglicka z kontinentu; a tiež aj ľuďom, ktorí by duchovným poskytli úkryt.
Sčítané a podčiarknuté: „trestné zákony“ schválené počas panovania Alžbety I. bránili katolíkom (tak laikom, ako aj duchovným) praktizovať nimi vyznávané náboženstvo (zákaz slúženia svätej omše), čím ich odsúdili na postupné vymieranie (zákaz pôsobenia akéhokoľvek katolíckeho kňaza na Ostrovoch po roku 1858). Bol to pokus uzavrieť katolíkov do geta – a to doslovne. Koncom panovania Alžbety I. bol totiž schválený zákon prikazujúci všetkým rekuzantom (tak nazývali katolíkov, ktorí odmietali uznať zvrchovanosť anglického kráľa/kráľovnej nad Cirkvou na Ostrovoch) nevychádzať za hranicu piatich míľ od miesta svojho aktuálneho bydliska. „Trestné zákony“ z čias Alžbety I. vytvorili právny rámec na prenasledovanie anglických katolíkov. O jednom z nich – svätom Edmundovi Campionovi bola reč v predošlej časti. Avšak katolíckych mučeníkov v alžbetínskej dobe bolo viac. Len medzi rokmi 1581 a 1603 bolo viac ako 150 kňazov a laikov umučených za „zločin papizmu“.

Proti „papistickým rekuzantom“ a krížom

Roku 1603 po smrti Alžbety I., ktorá nemala potomkov, sa ujal moci v Anglicku Jakub I. Stuart (zároveň aj kráľ Škótska). Nádeje katolíkov, že spolu s panovaním syna katolíckej kráľovnej Márie Stuartovej, sťatej na rozkaz Alžbety I., sa pre nich začnú lepšie časy, boli veľmi rýchlo a bolestne sklamané. Už roku 1605 kráľovská tajná služba „odhalila“ tzv. Sprisahanie pušného prachu – čiže zdanlivý pokus katolíckych atentátnikov s pomocou sudov pušného prachu, zhromaždeného v pivniciach, vyhodiť do vzduchu celú budovu parlamentu (spolu s kráľom). Dnes niet pochýb, že toto „sprisahanie“ od začiatku bolo provokáciou kráľovskej tajnej služby a jeho „odhalenie“ poslúžilo ako zámienka na otvorenie ďalšej kapitoly v dejinách penal laws.
V tom istom roku 1605 bol schválený jeden z najprísnejších protikatolíckych zákonov: Akt o predídení a vyhnutí sa nebezpečenstvu, ktoré by mohlo hroziť od papistických rekurzatov. Tento zákon katolíkom zakazoval bývať pri Londýne bližšie ako desať míľ a pohybovať sa viac ako päť míľ od svojho doterajšieho bydliska (na cestu dlhšiu ako päť míľ katolík potreboval súhlas štátnych úradov alebo anglikánskeho biskupa). Okrem toho vyznavačom katolicizmu sa zakazovalo vykonávať rad povolaní, okrem iného nesmeli byť lekármi, právnikmi a lekárnikmi. Aj miesta v kráľovskej administratíve a armáde boli pre ne oficiálne neprístupné. Katolíci boli tiež postihnutí ponižujúcim majetkovým poškodením, pretože ak sa nezosobášili pred anglikánskym duchovným, katolícki manželia nemali právo po sebe navzájom dediť. Navyše každý „rekurzant“ bol pozbavený práva vykonávať právne úkony pred kráľovskými súdmi a jeho svedectvo ako svedka bolo pri súde automaticky pokladané za neplatné.
Roku 1640 sa v Anglicku začala tzv. puritánska revolúcia, ktorá roku 1649 priviedla na popravisko syna a nástupcu Jakuba I. – Karola I. Stuarta. Neslobodno zabúdať, že pre puritánov – radikálnu odnož anglického protestantizmu – hlavným kameňom úrazu nebolo ani tak úsilie Karola I. obmedziť práva parlamentu, ako skôr nimi vnímaný nebezpečný „duch papizmu“ v Anglikánskej cirkvi. Jednalo sa predovšetkým o liturgické reformy uskutočňované anglikánskym arcibiskupom Williamom Laudom, podporovaného Karolom I., ktoré podľa mienky puritánov príliš začali pripomínať „papistické povery“ (týkalo sa to napríklad arcibiskupom Laudom vrátených oltárov a liturgického oblečenia). V puritánskej nábožensko-politickej propagande počas občianskej vojny na úrovni monarchie hanili pápeža aj katolíkov (medzi nimi zvlášť jezuitov – „černokňažníkov“ v očiach všetkých protestantov). Puritáni vedení Oliverom Cromwellom po víťazstve nad kráľovskými vojskami nielenže anulovali reformu arcibiskupa Lauda, ale zároveň dokončili očisťovanie anglického verejného priestoru od posledných pozostatkov „papistických povier“. Práve pod týmto heslom sa uskutočnila okrem iného akcia dekrucifikácie – to jest ničenie prícestných krížov (vrátane takých, ktoré mali stáročné dejiny a nevyvrátiteľnú umeleckú hodnotu).
Presne taký osud postihol nádherné londýnske kríže, ktoré prežili obrazoborectvo z čias Henricha VIII. a Eduarda VI. Roku 1643 puritáni zničili St. Paul’s Cross (Kríž svätého Pavla), ktorý od 13. storočia stál pred Katedrálou svätého Pavla. V 15. storočí bol prestavaný, takže svojou podobou pripomínal gotickú ambonu. Keďže sa pri ňom vyhlasovali pápežské a kráľovské edikty, bol nazývaný aj „tribúna národa“.
V tom istom roku 1643 fanatickí protestanti zničili monumentálny Cheapside Cross v londýnskom City, ktorý bol postavený v 13. storočí kráľom Eduardom I. na pamiatku jeho zomrelej manželky. Bola to štvorposchodová konštrukcia, na vrchole ktorej bola socha Krista. Roku 1647 puritáni zničili ďalší gotický kríž – Charing Corss, tiež postavený Eduardom I. ako modlitbu za dušu jeho zomrelej manželky. Dodatočným dôvodom, ktorý pohoršoval puritánov, bolo to, že mramorový kríž bol obrátený smerom k Rímu.

Zločin reálnej prítomnosti Krista

Roku 1660 po Cromwellovej smrti sa na Ostrovoch vrátila k moci dynastia Stuartovcov. Karol II. Stuart sa na začiatku svojej vlády snažil aspoň čiastočne obmedziť obdobie platnosti protikatolíckych „trestných zákonov“. Syn sťatého Karola I. si totiž pamätal na podporu katolíkov v záležitostiach Stuartovcov v ťažkom období puritánskej revolúcie a na politické puto, ktoré ho spájalo s katolíckym Francúzskom. Tým skôr, že mladší brat Karola I. Jakub (od roku 1685 anglický kráľ Jakub II.) bol horlivý katolík.
Tieto plány však boli účinne torpédované anglickým parlamentom ovládaným protestantmi. Roku 1673 Dolná komora schválila tzv. Test Act (Akt skúšky), ktorý bol podľa historika Normana Daviesa „inštitucionalizáciou netolerancie vo veciach náboženstva“. Všetkým ľuďom v kráľovskej administratíve a armáde tento dokument ukladal povinnosť nielen zložiť „prísahu o supremácii“ (to jest uznať kráľa za „hlavu Cirkvi v Anglicku“), ale vyžadoval od nich aj podpísanie vyhlásenia odmietajúceho najdôležitejšie dogmy katolíckej viery (tzv. deklarácia proti papizmu), predovšetkým cirkevnú dogmu o transsubstanciácii – o reálnej prítomnosti Krista pod spôsobmi chleba a vína po konsekrácii počas svätej omše.
Toto parlamentom nanútené vyhlásenie znelo: „Slávnostne a celkom úprimne pred Bohom vyznávam, svedčím a potvrdzujem, že verím, že vo sviatosti Pánovej večere sa neuskutočňuje nijaká transsubstanciácia chleba a vína na Kristovo telo a krv a že uctievanie a vzývanie mena najsvätejšej Panny Márie a všetkých ostatných svätých vo forme, ako to dnes robí Cirkev v Ríme, je modloslužobnou poverou.“
Roku 1678 Dolná komora ešte posilnila protikatolícku legislatívu, keď schválila zákon zakazujúci katolíkom zasadať v parlamente a zároveň prikazujúci všetkým poslancom predložiť spomínané vyhlásenieo transsubstanciácii. Ďalšie zostrenie „trestných zákonov“ nastalo po tzv. Slávnej revolúcii roku 1688 – to znamená po úspešnom prevrate proti katolíckemu kráľovi Jakubovi II., ktorým sa k moci dostal protestantmi podporovaný Wilhelm Oranžský (ako Wilhelm III.). Slávna revolúcia je opodstatnene pokladaná za definitívne potvrdenie zvrchovanosti parlamentu nad monarchiou. Zároveň otvorila ďalšiu kapitolu v prenasledovaní anglických katolíkov.
Roku 1699 Dolná komora konkrétne schválila Akt o ďalšom predchádzaní rastu papizmu. Stanovil vysoké peňažné odmeny za pomoc úradom pri chytení katolíckeho kňaza (čo prirodzene rozkrútilo špirálu donášačstva proti katolíkom). Každý katolík, ktorý dovŕšil 18. rok života a nezložil „prísahu o supremácii“ a „deklaráciu proti papizmu“ (to jest proti katolíckej viere v reálnu prítomnosť Krista v Oltárnej sviatosti), bol na základe tohto zákona zbavený svojho majetku a možnosti nadobúdať nový. A jeho majetok bol odovzdaný protestantským členom jeho rodiny.
Ekonomické postihovanie katolíkov potvrdzovali nasledujúce „trestné zákony“, ktoré parlament schválil za vlády Juraja I. (1713 – 1727) z hannoverskej dynastie. Konkrétne bolo vtedy zavedené dvojité zdanenie usadlostí, ktoré boli majetkom katolíkov, a boli vymerané osobitné dane len pre katolíkov, ktoré mali charakter typického vyvlastnenia (stanovil to napr. Akt udelenia pomoci Jeho kráľovskej Výsosti zavedením dane pre papistov z roku 1722).