Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 7. 2011

Pod krížom

(s listom Jeana Ousseta)

Jozef Duháček

Krízou, ktorá rozprestrela svoj temný plášť nad celou Cirkvou, dogmaticky, liturgicky aj disciplinárne, sa v dielni Sv. Jozefa zaoberáme pravidelne, práve teraz sa jej príčinami zaoberá vo svojom miniseriáli Juraj Sirotný. Doľahla na každého, na nás, našich rodičov, na naše deti. Sú rôzne spôsoby, ako sa s tým vysporiadať. Niekto nadšene surfuje na vlne liberálneho bláznovstva a vedie svoju dosku v ústrety svetlým zajtrajškom synkretickej panreligiózno - agnostikej budúcnosti, iný sa drží zubami nechtami viery a tradície a nepríjma nič, čo prišlo po smrti Pia XII, iný zasa krvopotne preosieva dobré a zlé medzi novotami, iný zatvára oči a nahovára si, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje, iný to s Cirkvou jednak vďaka množstvu škandálov, ktoré sa prevalili, ale aj vďaka rozkladným procesom, ktoré v chorobou postihnutom tele Svätej Cirkvi vyčíňajú nadobro ukončí. Takých je väčšina. Časť z nich, tá "slobodne zmýšľajúca" nechce mať nič s pedofilmi, korupčníkmi, inkvizítormi, tmármi a po moci a cirkevnej dani prahnúcimi klérofašistami, druhá časť, nechce mať nič spoločné s liberálmi, modernistami, przniteľmi liturgie a falšovateľmi viery. Nuž, každý robí ako vie a každý bude zo svojho šafárenia vydávať počet

Vo februári 1973 zverejnil veľký francúzsky mysliteľ Jean Ousset svoju odpoveď katolíkovi, ktorý vidiac sebadeštrukciu Cirkvi vo Francúzsku, stratil vieru. V tomto liste Ousset označuje panujúci neporiadok za výzvu k činu a nie dôvod na zúfalstvo. Tento málo známy list je dnes rovnako aktuálny, ako v čase keď bol prvýkrát publikovaný, ba možno ešte viac, vzhľadom na to, že veriaci katolíci sú dnes vystavení neutíchajúcej záplave škandálov a rúhania, o akej sa v roku 1973 nikomu ani nesnívalo. Preto stojí za to tento list si aspoň v skratke pripomenúť, veď čím viac sa situácia v Cirkvi zhoršuje, tým väčší a urputnejší boj pekelných brán proti Krížu a Kristovi pozorujeme. Prečo? Môže vari Cirkev v stave v akom sa dnes nachádza ešte niečo dokázať? Nie je už nadobro diskreditovaná? Počúva ju ešte niekto? Niekto, kto má moc a vplyv? Hoci dopad Cirkvi na chod postmoderného a liberálneho sveta je naozaj zanedbateľný, neprestávajú zúrivé nájazdy pekelných légií zosobnené ideológmi a uskutočňovateľmi nového svetového poriadku ani na sekundu. Hoci je Cirkev stále slabšia, intenzita nájazdov je stále je stále silnejšia. Brány pekelné sa usilujú získať každú dušu. My sa však skrze rozhodný katolícky postoj dokážeme ubrániť pred beznádejou a je jedno, aká márna sa naša práca javí, je jedno aký silný je nepriateľ, triumf nepoškvrneného Srdca sa určite dostaví. Čin je protijed k zúfalstvu, musíme sa rozhodnúť pre rázny odpor, prijať zástavu nádeje a bojovať a ubrániť ju. To je svätá povinnosť držiteľov vznešeného katolíckeho dedičstva. Dante napísal:

"Nuž povstaň, nech sa ti duša vzchopí,
zvíťaziť môžeš, ale iba v boji,
ak ťa skôr ťarcha tela neutopí,
pred nami ešte dlhšia cesta stojí,
tá nestačí, ktorú sme prekročili,
vstaň, ak rozumieš a osvedč svoju vôľu! "

Koniec koncov, toto temné obdobie nie je v dejinách Cirkvi ničím novým. Dotyčný strápený katolík píše že, si už nechce obnoviť predplatné Oussetovho magazínu okrem iného aj preto, že pre názory, postoje a vyjadrenia niektorých duchovných, pre idey podporované "katolíckou" tlačou masívne odporúčanou z kazateľníc, pre všeobecné prostituovanie s Teilhardom, pre škandál ktorý spôsobilo umlčanie duchovenstva v afére Pax, preto že ako katolícky laik sa nedokáže stotožniť s útokom na tradične zmýšľajúcich kardinálov Ottavianiho a Pizzarda, pretože nedokáže prijať ako sa aj ten najposlednejší prelát bez obáv naváža do učenia Pia XII a jeho predchodcov, pre to všetko stratil vieru. Celý list uzatvára tým, že ako jediné riešenie mu zostáva mlčať a tváriť sa že nič nevidel, že sa nič nestalo. Toto ho ho však znechucuje ešte viac a v dôsledku toho všetkého už nechce byť do týchto absurdít žiadnym spôsobom zapojený. Neviem ako to s dotyčným katolíkom nakoniec skončilo, poznám však Oussetovu brilantnú odpoveď:

Vážený pane,

Pripúšťam, že to všetko je pravda, a to čo ste urobili nie je dnes vôbec zriedkavé. Okrem Vás, však aj mnohí iní otvorene hovoria o tragédii, ktorá postihla Cirkev vo Francúzsku a práve z tohto dôvodu, cítim povinnosť nielen Vám odpovedať, ale odpoveď aj zverejniť. Nie je to príjemná úloha, veď primeraná reakcia by si vyžiadala priestor rozsiahlej knihy a dokonca ani potom by nebolo isté, že v nej nájdete odpoveď na Váš osobný problém.

Mlčať? Nikdy by som nemohol prijať také riešenie, o tom Vás uisťujem nie preto, že si chcem udržať predplatiteľa, ale preto, že vrelé city k nám, ktoré vo Vašom liste pozorujeme, žiadajú viac ako len taktné ticho. Podľa môjho názoru volajú po odpovedi tak naliehavo, aký naliehavý je hnev, ktorý Vás spaľuje. Hovoríte, že ste stratili vieru. Na základe vášho listu o tom pochybujem. Viera (v doslovnom zmysle anti-modernistickej prísahy) je u Vás jasnejšia a silnejšia, než u súhlasne prikyvujúcich zbožných ľudí, ktorí v skutočnosti netušia čomu veria a preto tupo prežúvajú a požívajú všetko, čo sa dočítajú v časopisoch a novinách predávaných pri kostolných dverách. Myslím si ale, že hrešíte proti nádeji. Nie proti nádeji plnej bláznivého optimizmu, ako ju chápe svet, ale proti kresťanskej cnosti nádeje, tichej teologickej cnosti, ktorá je ďaleko od každej ilúzie, ale ktorá je mocnejšia ako smrť, mocnejšia ako najväčšie pohoršenie, proti nádeji živenej zdravou vierou a dobrou znalosťou cirkevných dejín. Hoci hriech proti nádeji má rovnako katastrofálne následky ako hriech proti viere, reakcia na tieto hriechy je rôzna. Môžem Vás prirovnať k vojakovi, ktorý by bol ochotný vzdať sa lásky k vlasti a služby v armáde len preto, že už nevládze znášať ťažkosti s tým spojené, alebo trpieť laxnosť a nezáujem o obranu vlasti medzi armádnymi veliteľmi. Nech už je situácia akákoľvek zlá, dezercia a vzbura je ešte horšia. Bezpočet excesov a zlyhaní medzi duchovenstvom je pre Vás dôvodom pre pohoršenie a tak strácate vieru?

Spomeňte si na iné pohoršenie, pohoršenie pre židov a bláznovstvo pre pohanov, na pohoršenie, keď Boh sám seba ponížil a prijal utrpenie a smrť na kríži medzi lotrami, na pohoršenie, keď Boh trpezlivo znášal urážky a bitku od najvyšších predstaviteľov židovského náboženstva, na pohoršenie, ktoré medzi jeho učeníkmi odstránilo až jeho zmŕtvychvstanie, keď sa zjavil Emauzským učeníkom a pokarhal ich slovami: "Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. "

To isté platí aj pre Cirkev. Myslíte si, že je náhoda, že aj ona trpí tak ako trpel jej Majster? Že musí aj ona trpieť, než sa dostane do Nebeského Jeruzalema? Ako by život Cirkvi nebol životom a bytím Ježiša Krista premietnutým do postupných etáp histórie medzi nespočetnými národmi! Od Mojžiša a všetkých prorokov ... To je metóda, ktorú je potrebné používať. Od detských liet Cirkvi po 20 storočí jej života Cirkev nepretržite trpela. Boh dopustil a dopúšťa, aby dejiny Cirkvi bol jednou nekončiacou náboženskou drámou, podobnou životu a utrpeniu nášho Pána. Hovoríte o súčasnom temnom neporiadku. To je slabý argument, pretože sa obmedzuje výhradne na súčasnosť, ale pri dôkladnejšom pohľade na minulosť však vidíme, že dnešný neporiadok je len posledným z nepretržitej série temných neporiadkov. Ak však má človek stratiť vieru len kvôli neporiadkom, bolo by nerozumné, keby sa odvolával len na dnešné a nie na minulé neporiadky.

Revolta? Prečo sa búriť len proti poslednej epizóde škandálu, keď je ich oveľa viac? Ak to privedieme k logickému záveru, dostaneme opačný argument. Celok a nie len čiastku, v ktorej práve žijeme uchopíme vtedy, ak izolovane preskúmame opakovane sa objavujúce pohoršenia, každé samo o sebe a práve vtedy získame mnoho dôvodov pre stratu viery. Ste "proti" pohoršeniam pochádzajúcim od niektorých duchovných. Verte mi, že musíte byť "proti" ešte oveľa viac. Či sa nám to páči alebo nie, musíme v týchto pohoršeniach z istotou rozpoznávať tú drámu, tú tragédiu vykúpenia, ktorá pokračuje a bude pokračovať až "kým sa nenaplní počet vyvolených." Tak sa v okamihu, keď začneme nad tým uvažovať v nadprirodzenom svetle Pánovho umučenia, z argumentu proti stáva argument za.

Peklo nevzdáva boj! Aká veľká je to útecha! Aké úžasné znamenie večného trvania našej viery! Ako by sme pred stavom neustálej pohotovosti a pripravenosti k boju mohli dať prednosť životu v nejakom inom bezproblémovom náboženstve, ktoré Satan nepovažuje z hodné ani najmenšieho útoku? Katastrofa, veľká katastrofa, je, že my, katolíci, nepoznáme, a neuvažujeme nad dejinami Cirkvi. Jej boje a dejinné zvraty, sú dnes podľa nás neprípustné, pretože si myslíme, že mier a pokoj by mal byť jediným znakom jej božského pôvodu. Povzbudzujeme iných aby uverili, že život u nás je pokojnejší a jednoduchší, než kdekoľvek inde, a potom sa čudujeme všeobecnému nezáujmu. Ako povedal Bernanos: "Napíšu nad vstupné portály svojich na chrámov:" Tu vás nakŕmia lepšie a viac ako inde" a potom budú prekvapení zistením, že ich boh je ich brucho."

Zažili sme niekoľko prenasledovaní od mimocirkevných mocnárov? To nie je pre nás žiadny dôvod k nepokoju. Zažívame problémy, trápenie, pohoršenia vo vnútri, medzi sebou? Naša dôvera v Cirkev sa vyparí. Ale ani dogmatika, ani historická skúsenosť za 2000 rokov nedokážu odôvodniť naše očakávanie, že Cirkev musí pozostávať výhradne z nábožensky dobre vychovaných laikov, z duchovne založených kňazov učiacich zdravú a čistú náuku, z nebojácnych a celého srdca svätému stolcu oddaných biskupov, pripravených vrhnúť výčitku cisárovi priamo do tváre a z pápežov, ktorí sa nikdy nemýlia ani nehrešia.

A tak sa kresťan nesmie čudovať herézam: naopak, musí ich očakávať. Musí ich považovať za nevyhnutné, najsilnejšie a najzvodnejšie pokušenia, v ktorých sa Pán temnoty vydáva za Pána svetla. A ak kresťan neprijme fakt, že herézy tu sú a vždy budú a nevybuduje si na ne vnímavosť, bezpochyby nedosiahne vo svojej duši pokoj. Ak by sme dobre poznali Cirkevné dejiny, vedeli by sme, že Boh uprednostňuje takýto druh skúšky. Je znakom nedostatku zmyslu pre božské veci, keď sa pokúšame ignorovať alebo skryť temné udalosti v dejinách Cirkvi, ktorým Boh zjavne dovolil aby sa udiali. Vari sa Boh zmýlil? Alebo sme to my, ktorí pred tragédiou vykúpenia uprednostňujeme veselú komédiu? Svätí sa napili tohto vína dosýta, my zrelí a dospelí kresťania chlípeme len vodu. Čeliac toľkým ranám veľké množstvo kresťanov stráca odvahu. Akí podivní vojaci, bojujúcej Cirkvi, vydesení prvými známkami bitky. Prečo by nás mal Boh ušetriť toho, čoho neušetril žiadnu z predchádzajúcich generácií? Na čo sa vlastne sťažujete, vážený pane?

Na to, že časť kléru príjma Teilhardove myšlienky, ktoré očividne pohŕdajú katolíckou vierou? Na to, že sa všeobecne odmieta učenie Pia XII? Na to, že sa preláti bratajú so slobodomurármi? Na to, že klérus príjma marxizmus? Že katolícka tlač šíri ohovára a osočuje statočných a pravoverných kardinálov? Na to, že je v móde útočiť na učenie predchádzajúcich pápežov? Všetky tieto veci považujete za príznaky "temného neporiadku", ktorý spôsobil, že ste stratili vieru. Ale pomysleli ste niekedy na dlhý zoznam heréz, rozkolov, nehanebností, revolúcií a iných opovrhnutiahodných udalostí v porovnaní, s ktorými sa naša dnešná skúška javí oveľa menej závažná
(pozn. po 40 rokoch od napísania tejto odpovede pozorujeme, že závažnosť situácie mimoriadne vzrástla, nič to však nemení na platnosti Oussetovho listu.)

Čo z tohto dlhého zoznamu heréz? -
• 2. storočie - Gnosticizmus, Doketizmus, Marcionizmus, Montanizmus.
• 3. storočie - Manichejci
• 4. storočie - Sabeliáni, Eutychiáni, Donatisti, Macedónci, Helvidiani, Ariáni
• 5. storočie - Monophysiti, Nestoriáni, Pelagiáni
• 6. storočie - Semi-Pelagiáni
• 7. storočie - Monotheliti
• 8. storočie - Ikonoklasti
• 9. storočie - Ikonoklasti
• 10. storočie - Simonia a nesmierny morálny úpadok
• 11. storočie - Berengariáni
• 12. storočie - Albigenci, Waldenci
• 13. storočie - Albigenci
• 14. storočie - Wycliffe
• 15. storočie - storočie veľkej schizmy (pápež a dvaja protipápeži naraz), závažný morálny úpadok
• 16. storočie - Kalvín, Luther, Zwingli, Henrich VIII
• 17. storočie - Jansenisti, racionalisti
• 18. storočie - Jansenisti, Quietisti
• 19. storočie - modernisti, starokatolíci
• 20. storočia - Neomodernizmus, Teilhard, New Age

Dnes si naivne predstavujeme, že prípade všetkých minulých bludoch boli opozičné strany jasne a výrazne rozlíšené a zadefinované, tu boli ortodoxní, tam boli kacíri a človek vedel kde sa má zaradiť. V skutočnosti, pre tých, ktorí to na vlastnej koži zažili, to bolo obdobie temného neporiadku, a absolútne nebolo každému jasné, tak ako dnes pri spätnom pohľade, ktorá strana je tá pravá. Farár bol na jednej strane, biskup na druhej. Medzi biskupmi panovali rozbroje. Svätci ako Athanasius alebo Hilarius sa objavili len zriedkavo, pravoverní boli zvyčajne v menšine. Nám už čas zdeformoval vnímanie toho, čo v skutočnosti bolo temným a krvavým neporiadkom, nie nepodobným tomu čo vidíme dnes. Pokúsme sa teraz predstaviť si, ako by sme sa cítili, keby sme boli nútení byť svedkami sprievodných javov týchto bludov - podozrenia, zrady, polemiky, podvody, urážky, nepokoje, mučenia, vraždy, apostázy, zbabelosť - hoci dejiny sú tohto plné, dnes ich pri uvažovaní nad minulosťou neberieme do úvahy.

(pozn. spomeňme na krvavé vyčíňanie alexandrijského patriarchu Dioscura v monofyzitskom spore, spomeňme na Athanásia, víťaza nad Ariom, ktorý bol päť krát poslaný do vynanstva a celý život trpel za pravú vieru, spomeňme na aquilejského patriarchu Fortunatia, ktorý donútil pápeža Liberia podpísať arianizujúce symbolum, spomeňme na lotrovskú synodu v Efeze, atď.)

Keďže cítite taký odpor ku dnešnému kléru, predstavte si, že žijete v 10. storočí - hádam najhoršom storočí cirkevných dejín. Žiadne školy, žiadna výuka, všeobecná nevzdelanosť taká ohromná, že koncil z roku 909 trval na zavedení elementárneho vzdelávania pre kňazov!

A predsa, pane, nemožno pochybovať, že aj počas týchto strašných čias, obyvatelia Neba videli veriacich mužov a ženy, ktorí pevne zachovali vieru! Jednalo sa o skutočných utešiteľov Krista v jeho utrpení! Uvažujme ešte nad temným neporiadkom veľkej schizmy keď sa dvaja, ba traja pápeži sa navzájom nenávistne svárili. Alebo temné neporiadky Bazilejského koncilu, ktorý sa vzoprel pápežovi, alebo temné neporiadky protestantizmu od Wyclefa počinajúc, keď celé národy huckané zradnými kňazmi prijali ohavné herézy za svoju vieru, temné neporiadky gallikanizmu a jansenizmu besniaceho medzi biskupmi, alebo temné neporiadky, keď najlepší muži parížskej univerzity odsúdili Janu z Arcu a vzápätí sa stali poradcami neslávneho Bazilejského koncilu. Ako strašne musela byť Janina matka a dobrí kresťania s Domremy pokúšaní upadnúť do zúfalstva, alebo sa vzbúriť, keď sa k nim dostala správa o hranici v Rouen. Jana bola síce rehabilitovaná, ale nie pred triumfom francúzskeho kráľa - diplomacia bola dôležitejšia než pravda a ochrana nevinného. A Boh to všetko dovolil. Rovnako ako dovolil, aby jeho vlastný jednorodený Syn podstúpil kruté mučenie, dovolil aj toto pre jeden jediný cieľ.
Pre väčšiu slávu svoju a svojho Vyvoleného. Toto je tajomstvo spásneho kríža. Toto je tajomstvo Cirkvi, tajomstvo nespočetných skúšok svätcov - všetko pre jeden jediný cieľ.

Naše poňatie Cirkvi jsa rozlúčilo s nadprirodzenom a stalo racionalistickým, hľadá stále viac a viac "zmysel dejín" v nádeji v čisto ľudské mesiášstvo. Už sme stratili poznanie a lásku k obdivuhodnému tajomstvu posvätného utrpenia našej Svätej Matky Cirkvi. Čo robiť? Len to, čo urobili Veronika a Cyrénsky, keď ich stretol Pán celý od krvi, prachu, slín a zvratkov, s tŕňovou korunou prilepenou vo vlasoch zaschnutou krvou, s tvárou dotlčenou, tackajúci sa pod krížom, poháňaný a strkaný vojakmi,ponižovaný ľuďmi, odsúdený kňazmi, učiteľmi a teológmi. Naša povinnosť je jasná: V prvom rade nesmieme mať žiaden strach, je potrebné sa vyhnúť zatrpknutosti, nesmieme sa stať dezertérmi, musíme ísť vpred, musíme zotrvať pevne vo viere!
Vzhľadom k tomu že toto tajomstvo utrpenia sa posledných 20 storočí stále opakuje, bolo by neospravedlniteľné, keby nás zastihlo nepripravených. A tak sa pripravme, rýchlejšie ako Veronika, rozpoznať pod akýmkoľvek znetvorením, svätú Božiu tvár, svätú tvár
jeho Cirkvi. Obnovme, pokiaľ sa dá miernym a láskavým činom, pôvodnú čistotu tejto vzácnej tváre. Ale keď budeme túto tvár utierať, tak ako Veronika, dajme si pozor na každú unáhlenosť. Mohli by sme svojou netrpezlivosťou spôsobiť ďalšiu bolesť. Pomôžme niesť kríž tak ako Šimon, aby sme odľahčili bremeno, ale nespôsobili nové rany. A predovšetkým neodvracajme zrak pred odpudzujúcim pohľadom. Naučme sa bez váhania rozpoznávať Jeho aj Jeho Cirkev. Napriek ranám a nečistote nezabúdajme na podstatnú čistotu a na podstatnú svätosť. Aká bude naša radosť, keď my, svedkovia tragédie, tak ako stotník pred všetkými vyznáme nahlas a zreteľne: "Tento človek bol naozaj Syn Boží ... a Cirkev je navždy Jeho Nepoškvrnená nevesta!"

Izaiáš prorokoval:
Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.
Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného.
On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.

Áno, všetko to je pravda, o Kristovi a Jeho Cirkvi."Jeho najväčší zármutok," hovorí Bernanos: "bol spôsobený vedomím, že veľa ľudí sa bude v Cirkvi zdržiavať zo zvyku alebo zo strachu, a že budú brať božské veci len za alibi pre vlastnú lenivosť, alibi pre svoju hrôzu pred všetkými rozhodnými chlapskými činmi, alibi pre svoju nezdravú túžbu vyhnúť sa všetkému utrpeniu, alibi pre nedostatok výdrže a alibi pre potrebu preniesť na niekoho zodpovednosť za seba samého a nechať sa ním ovládať."

Ale kto by uvítali také "ovce", ak nie Cirkev? Ona apeluje iba na ich svedomie a vládu su nárokuje iba v internej oblasti, kde má prístup sám Boh, zatiaľ čo politické strany vyžadujú nejaký druh externej záruky. A tak zisťujeme, že sa do nej hrnú, davy takýchto nešťastníkov, ktorí po celé veky hľadali pokoj, alebo vyznamenania, alebo príjmy, davy neschopné uspokojiť svoje túžby inde. Iba farizej by mohol byť z toho prekvapený, farizej, ktorý vrhal opovržlivý pohľad na Rabiho Ježiša a jeho eskortu zloženú z mrzákov, bedárov, slepcov, mýtnikov a bez pochýb aj zopár pochybných živlov. Cirkev nie je exkluzívnym pavilónom velikánov, Cirkev je aj útočiskom úbožiakov, ktorí v nej denne od Boha dostávajú nevyhnutnú výživu. Toto sú bez pochyby ľudia, bez krásy a príťažlivosti, ktorých Izaiáš spomína. Ale nemenej často sa Písmo odvoláva na ľudí, oblečených v róbach bielych ako sneh, s tvárami jasnejšími ako slnko. Cirkev je zdroj svätosti v súkromnom živote, je to zdroj civilizácie, poriadku a pokoja vo verejnom živote. Matka svätcov,
Matka panien, Matka mučeníkov, Matka apoštolov, Matka učiteľov, Matka osloboditeľov z otroctva, Matka liečiteľov, Matka nemocníc, Matka sirotincov, Matka útulkov, Matka škôl, Matka univerzít, Matka dôstojného rodinného života, Matka úcty k ženám,Matka rytierstva, Matka učiteľov národov, Matka patrónov umelcov, Matka gregoriánskeho spevu, Matka bazilík a katedrál, Matka Terezy aj Terezky, Matka Františka, Matka Bonaventúru, Matka Tomáša, Matka Ignáca aj Vincenta. Čo na svete to prevyšuje? Fakt že prežila stáročia brutálnych útokov? Kvalita jej dobrých diel spolu s heroizmom, tak často vynakladaným pri ich uskutočňovaní? Máme všetky tieto poklady opustiť ? Myslíte si že Bernanos sa chystal opustiť "Archu zmluvy" , keď sa sa odvážil napísať: "Nová invázia modernistov začína. Sto rokov ústupkov a vyhýbavej mnohoznačnosti umožnilo kléru upadnúť do všeobecnej anarchie. Len málo z nich je otvorene na strane poriadku a zákona. Myslím, že naše deti uvidia "vojakov Cirkvi" na strane mocností smrti. Budem zastrelený boľševickým kňazom, s Rousseauovou Spoločenskou zmluvou vo vrecku a krížom na hrudi!"

Ale Boh nedopustil, aby sa to všetko stalo. Ešte nie. On je Pán. Alebo má snáď toto všetko pre nás pripravené? Noc je čas, keď zbabelci utekajú, ustráchaní mlčia, kedy, ako Písmo hovorí, zlí pastieri spia, kedy boli viečka apoštolov obťažkané spánkom. Čas, kedy pracujú Judáši, čas osamelosti Majstra. Ale je to aj čas, kedy sa ženích raduje, že našiel múdre panny, s rozsvietenými lampami plnými oleja.

Je noc. Vstaňme a bojujme. Šťastní sú tí, čo sú predurčení bojovať až do posledného dychu, tí ktorí odmietli ľahnúť si a zomrieť pred svitaním. Víťazstvo vybojujeme keď vydržíme až do úsvitu, vtedy aj vlci, ktorí inak neustúpia kým nás neroztrhajú na kusy, utekajú pred slnečnými lúčmi. Utekajú pred svetlom a stádo sa môže bezpečne pohnúť ďalej. Bože môj, urob nás naozajstnými Kristovými vojakmi. A keď nastane náš čas padnúť a zomrieť daj, nám zazrieť na východe svetlo, nie svetlo zornice, ale Svetlo národov, Svetlo spravodlivosti, teda Krista: daj nám vidieť nový kresťanský poriadok na svete. Sláva Cirkvi ale nie je ľudská sláva, ona je Svätá napriek našej hriešnosti. Odvažujete sa povedať, že nás Cirkev opustila a neučí nás viere. Máte málo encyklík? Nie sú spisy pápežov minulosti dostatočne jasné? Čo si myslí veliteľ o vojakovi, ktorý je pripravený do služby len vtedy, keď sú pripravení aj ti ostatní? Naozaj sme uprostred mučivej, agóniou preniknutej skúšky, skúšky, ktorý má preveriť našu nádej a vieru v Cirkev, našu nádej a vieru v kríž. Pozbierajme preto odvahu, tak ako nám Nasledovanie Krista hovorí: "Začali sme, už sa nesmieme vrátiť, nesmieme ustúpiť. Odvahu bratia: vykročme spolu vpred. Ježiš bude s nami. Pre Ježiša sme vzali kríž, pre Ježiša ho vydržíme niesť. On je náš Pomocník, náš Veliteľ, náš Predchodca. Hľa, náš Kráľ kráča pred nami a bude za nás bojovať. Nasledujme ho statočne, nedesme sa hrôz, pripravme sa odvážne zomrieť v bitke, nech nepoškvrníme svoju slávu hanebným útekom od Kríža! "