Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 6. 2011

Organické a hierarchické zriadenie spoločnosti

Cyril Dudáš

Aby ľudská spoločnosť v mnohosti a rozmanitosti svojich členov splnila svoj účel, nemôže to byť mnohosť a rozmanitosť len číselná, číre nakopenie ľudí, lež musí to byť množstvo, ktoré tvorí jednotu na základe vnútorného spojenia čiže hierarchicky odstupňovaný organizmus. Hromada tehál, kopy vajec, množstvo mincí tvorí jednotu mechanickú. Naproti tomu manželstvo, rodina a národ tvoria spoločenstvo organické. Medzi jednotlivými časťami organickej spoločnosti je jednota, ale zároveň aj rozdielnosť. V manželstve muž a žena sú organicky spojení v jednotu, ale zároveň sa rozlišujú fyziologicky a fyzicky.
...

Aby bola organizácia naozaj pevná, musí smerovať k najhlbšiemu a mnohonásobnému duchovnému spojeniu jednotlivcov a až na tomto podklade môže upravovať vonkajšie konanie. Spoločnosť rozložená na jednotlivé atómy, nemá pevnú spojitosť. Atómy vnútorne odlúčené sa spájajú len vonkajšími putami. A to nestačí. Keď sa duchovné putá nahrádzajú iba hospodárskymi a produkčnými pomermi, človek zostáva v spoločnosti iba akousi hospodárskou kategóriou. Za takýchto predpokladov moderná spoločnosť nemá vnútorné spojivá: triedne boje, imperializmus, voľná súťaž sú následkami zatomizovania spoločnosti a jej odlúčenia od ontologickej bázy. Či už to bol prehnaný individualizmus a kapitalistický liberalizmus a či diktatúra jednej spoločenskej triedy, ľudská osobnosť sa v nich obetovala krutému mechanizmu a zneužívala pre neosobnú spoločnosť, v ktorej nebol nikto zodpovedný, lebo sa vedel dobre skryť za anonymitu. Katolícka náuka zdôrazňuje, že sa osobnosť musí zachrániť. Stane sa to len vtedy, keď sa spoločnosť zriadi organicky a hierarchicky.
...

Keď používame slovo "organizmus", tým nechceme tvrdiť, že spoločnosť je organizmus v zmysle prírodovedeckom tak, ako to učí škola organistická, ktorá preháňa v podstate zdravý obraz, že spoločnosť je organizmom a až do smiešnosti prenáša na spoločnosť vlastnosti skutočného organizmu. Výraz "organizmus" môžeme však veľmi vhodne použiť ako metaforu vtedy, keď ním mienime harmonický celok, ktorý funguje súčasne vo svojej hlave i v údoch a v ktorom sa prejavuje vzájomná a účelná spolupráca jednotlivých zložiek.
...

Táto myšlienka o spoločnosti ako organizme nie je cudzia ani sv. Tomášovi Akvinskému. Tvrdí totiž, že "časť prirodzene sa vydáva na zachovanie celku: ako ruka sa bez rozvažovania vydáva úderu na zachovanie celého tela. A pretože rozum napodobňuje prírodu, nachádzame takú náklonnosť v cnostiach politických: záleží totiž na cnostnom občanovi, aby sa vystavil nebezpečenstvu smrti na zachovanie celej obce ... Prirodzenosť sa obracia k sebe nielen v tom, čo jej patrí jednotlivostne, ale omnoho viac vo všeobecnom" (Summa th. I. q. 60. a 5.) Sv. Tomáš chce povedať, že dobro spoločnosti vyplýva z troch zdrojov: z ľudskej činorodosti, z uznania svojej podriadenosti nadriadenému celku a z ochoty obetovať i život, keď to vyžaduje všeobecné dobro spoločnosti. Podľa toho ľudská spoločnosť pripúšťa len jeden druh organizácie: hierarchické triedenie a poslušnosť. Sv. Tomáš, vychádzajúc z hierarchie účelov v spoločnosti a zo skutočnosti rozmanitých okolností a z daných prirodzených rozdielov, verí v harmonickú výstavbu spoločnosti. Rozvíja vlastne svoje učenie o "corpus mysticum", aby ho plnil náukou o "res publica sub Dea" čiže myšlienkou ideálneho štátu, ktorý sa podriaďuje vôli Božej, v ktorom sa nižšie podriaďuje vyššiemu, aby sa tak dosiahla krása celku. Dokliaľ teda človek jestvuje v spoločnosti, musí sa bez váhania podriadiť tomuto pravidlu, aby neutrpel újmu ani on sám, ani spoločnosť. Na tomto pravidle, ktoré je napodobením obdivuhodného poriadku vo vesmíre, spočíva celá spoločenská organizácia.
...

Čo učia predstavitelia Cirkvi o spoločenskom organizme, o vzťahu jednotlivca k tomuto organizmu, to všetko sa dá vyjadriť presnou vetou tomistickej filozofie: Ordo in disparitate consistere videtur - poriadok sa zdá byť v rozdielnosti, v nerovnosti, v rozmanitosti. Na tejto pravde spočíva i princíp hierarchický, všeobecne platný ako v poriadku bytia vôbec, tak i v poriadku spoločenskom. Princíp hierarchický, ináč zákonitosť stupňovitého vrstvenia, spočíva v tom, že bytie je bohato rozvrstvené, že ani jeden z vyšších stupňov nie je dosiahnuteľný bez stupňov nižších, že musíme uznať služobný pomer nižšách hodnôt k vyšším, že nižšia hodnota je prostriedkom k vyššej hodnote, že hmotné hodnoty sú v hierarchii hodn§t pod hodnotami duchovnými, že všetky veci - i vyššie i nižšie skrze vyššie - sú podriadené celkovému poriadku vesmíru a že poriadok vesmíru ako celku podlieha absolútnej hodnote - Bohu.
...

Tomistická náuka o hierarchii hodnôt sa rovnako uplatňuje i v občianskom živote, ako nás o tom jasne učí Lev XIII. v encyklike Quod Apostolici muneris, kde píše: "Ten totiž, ktorý všetko stvoril a všetko spravuje, svojou prezieravou múdrosťou zariadil veci tak, aby najnižšie došli k svojmu cieľu pomocou prostredných a prostredné pomocou najvyšších. Tak, ako v samom kráľovstve nebeskom chcel, aby anjelské chóry boli medzi sebou rozdielne a jedny druhým podriadené; a ako v Cirkvi ustanovil rozličné stupne radov a rozdielnosť funkcií, aby totiž všetci neboli apoštolmi, ani všetci doktormi, ani všetci pastiermi; tak i v občianskej spoločnosti ustanovil viac radov, ktoré sa líšia hodnosťou, právami a mocou, aby totiž i štát, ako i Cirkev, tvoril jedno telo, ktoré obsahuje mnohé údy, jedny od druhých vznešenejšie, pritom však navzájom na seba odkázané a o spoločné dobro sa starajúce."
Vo všetkých sociálnych encyklikách sa opakuje myšlienka spoločnosti, organicky a hierarchicky usporiadanej. Idea mechanickej a abstraktnej rovnosti je logickým protikladom organickej nerovnosti spoločností, zriadených podľa hierarchického poriadku. Idea mechanickej a abstraktnej rovnosti sa protiví kresťanskému ponímaniu rovnosti, ktorá naznačuje duchovnú rovnosť všetkých ľudí pred Bohom, ako otcom všetkých ľudských pokolení. Preto kresťanstvo radšej rozpráva o spravodlivosti než o rovnosti a usiluje sa demokratický princíp kvantity spojiť s aristokratickým elementom kvality.
...

Logickým dôsledkom náuky o organickom a hierarchickom zriadení spoločnosti je učenie o potrebe spoločenskej autority. Ako v ľudskom organizme riadiacím princípom je rozumná duša, ktorá všetku činnosť človeka riadi, tak i v spoločenskom organizme musí byť vedúcim prvkom autorita čiže právo zaväzovať vzhľadom k spoločnému cieľu príslušníkov spoločnosti k určitým výkonom alebo opomenutiam.
...

Otcovská autorita v rodine je pravzorom ostatných autorít v iných spoločenských jednotkách. Máme totiž zachovávaný princíp autority hospodárskej, ako napr. v továrni, v remeselníckych dielňach, ďalej princíp autority duchovnej, ako napr. autorita učiteľa pred žiakmi, kňaza, biskupa, pápeža pred veriacimi a konečne princíp autority politickej, ktorú uznávajú občania v politickej obci, v okrese, v župe, v kraji, v štáte. Vo všetkých spoločenstvách - v hospodárskych, osvetových, vojenských, politických - autorita nadriadenej fyzickej alebo morálnej (právnickej) osoby je analógiou práva, aké požíva otec v rodine. Ako otec len na základe autority môže viesť rodinu k šťastnému nažívaniu, práve tak riaditeľ podniku, starosta obce, okresný náčelník, prezident štátu, ktorí majú naporúdzi správnu radu, obecný výbor, okresný výbor, parlament a ministerstvá, môžu len na základe patričnej autority starať sa o všeobecné blaho svojich podriadených. Len tak má možnosť chrániť ich, vychovávať, opatrovať ako svoje deti. Tieto zásady sú odôvodnené samou prirodzenosťou človeka.
...

Sv. Tomáš Akvinský nás učí, že i v stave nevinnosti by bola nevyhnutná potreba autority. Vraví: "Vtedy niekto vládne druhému, ako slobodnému, keď ho riadi k vlastnému dobru toho, kto je riadený, alebo k dobru všeobecnému. A taká vláda človeka nad človekom, by bola bývala i v stave nevinnosti, z dvojakej príčiny. A to najprv preto, lebo človek je prirodzene živočích spoločenský: preto by ľudia i v stave nevinnosti boli žili spoločensky. Avšak spoločenský život mnohých nemôže byť iba vtedy, ak niekto vládne, kto dbá na všeobecné dobro: mnohí totiž o sebe myslia na mnohé, kým jeden na jedno. A preto Filozof vraví na začiatku Politiky, že kedykoľvek mnohé veci sú zariadené k jednému, vždy sa vidí jedno ako hlavné a riadiace. - Po druhé preto, lebo, keby jeden človek býval nad druhého vynikajúcim v poznaní a v spravodlivosti, bývalo by nevhodným, aby to nevykonával pre úžitok iných, ako sa vraví v I. Pet. 4, 10: Posluhujte si vzájomne každý podľa milosti, ktorú dostal. - Preto vraví sv. Augustín, XIX. O Božom štáte, že "spravodliví rozkazujú nie zo žiadostivosti po vláde, ale z povinnosti radiť: to predpisuje prirodzený poriadok, tak Boh človeka založil."
...

V duchovnej spoločnosti, ktorá má za cieľ viesť ku spáse, princíp autority je zachovaný vo zvrchovanej miere. Keď zakladateľ Cirkvi Ježiš Kristus povedal Petrovi: "Ty si Peter, skala a na tej skale postavím svoju Cirkev" (Mt. 16, 18), veľmi jasno naznačil, že všetci Aposštoli neprijali rovnaký diel právomoci. Nie, lebo jeden je medzi nimi - Peter - zástupca, viditeľná vonkajšia hlava, uholný a základný kameň, ktorý má plnú moc pásť, riadiť a spravovať. V tom je monarchistický prvok Cirkvi, ako viditeľnej spoločnosti. Ale k tomuto monarchistickému prvku sa pojí episkopát, t.j. prvok aristokratický. Ježiš Kristus ustanovil biskupov, rozsiatych po celom svete, každého na jeho mieste v časti všeobecnej Cirkvi a hoci museli prijímať moc vykonávať svoj úrad od prvku monarchistického, predsa neboli a nie sú otrocky závislí na moci monarchickej. A k aristokratickému prvku - k episkopátu - pripojuje sa prvok ľudový, občiansky, t.j. kňazstvo.
...

Niet rovnosti v právomoci. Je nevyhnutná autorita v rodine, v obci, v národe, v ľudstve. "Spoločnosť, nech je akákoľvek, nevyhnutne potrebuje autoritu, aby neprepadla rozkladu", (Lev XIII. , encyklika Diuturnum).

Prevzaté z knihy Cyril Dudáš: Problém rovnosti, Verbum, Kočice 1946