Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

6. 6. 2011

Dva víkendy v Chujave
alebo
úchylnosť, zbabelosť a ťapákovčina.

Branislav Michalka

Dva víkendy, ktoré sú za nami, viac ako ktorékoľvek iné predtým, ohraničili a zvýraznili biedu slovenského katolicizmu; konzervatívneho i národného vzdoru. Počas prvého víkendu sa konal Pochod za tradičnú rodinu. Druhý víkend bol pošpinený dúhovým pochodom pohlavných zvrátencov. Obidva vydali svoje svedectvo o stave vecí kresťanských a národných na Slovensku. Zaiste k nemalej radosti lóže, synagógy, internacionály a samozrejme dúhy. Naše stáročné peciválstvo a popolvárstvo slávilo opäť svoj nehynúci triumf. Záborského Chujava, ako vták Fénix povstáva na Slovensku k novému životu, so všetkými sprievodnými znakmi ľahostajnosti, zadubenosti, renegátstva a konjunkturalizmu.

Nad touto kotlinou, ktorou sa kľukatí stoka ohavnej panliberalizácie a spohanštenia, sa navyše vznáša pozvolný úpadok Cirkvi, jedinej vernej inštitúcie slovenského dejinného prežívania. Rozkladaná zvonku i zvnútra, postráda Cirkev na Slovensku elementárnu snahu angažovať sa verejne vo veciach viery, morálky a národa, čo bola po stáročia jej základná činnosť v tomto regióne. Jediný plamenný prejav, ktorého sme sa v tomto roku od Cirkvi dočkali, sa týkal starosti o vzorné odkrížikovanie úradníckeho formulára sčítania ľudu. Byrokratická fraška, v žiadnom prípade už nie nebezpečná (ako sa snažili volať na poplach niektorí z naivnejších, netušiac, že Veľký brat ich má dávno sčítaných do poslednej ponožky) skôr smiešna, tak vyčerpala slovenský klérus, že na boj so sodomitmi už nezostali nikomu sily.

A tak sa o kresťanský komparz počas oných dvoch víkendov postarala hŕstka zúfalcov, obklopená tichom, ľahostajnosťou a posmechom. Kam sa však podeli všetci tí internetoví vypisovači, kaviarenskí bojovníci, krčmové úderky i fokolárni charizmatici, či dokonca "kresťanskí politici", to vedia snáď len odborníci z Geologického ústavu Dionýza Štúra, špecializujúci sa na obhľadávanie stratených škár a prasklín v tvári zemskej. Nebolo ich. Snáď doma štylizovali svoje čerstvé stanovisko k sodómii, by zasadili týmto činom smrteľný úder homosexuálnej internacionále. Môžem ich však ubezpečiť, že na chovaní sexuálnych zvrátencov som napriek týmto internetovým stanoviskám a postojom, nebadal žiadne príznaky blížiaceho sa exitu. Naopak, roztancovaní úchylkovia si zjavne užívali radostné zistenie, že slovenskí ťapákovci sedia za pecou, kde im je aspoň tak teplúčko ako na dúhovom pochode. Nad dúhovými hlavami sa vznášal nápis premietaný na oblohu mentálnym projektorom, na spôsob Fantozziho metódy, : dnes sme ešte oblečení, ale za rok už vám predvedieme pravú šou v tangáčoch, lebo Bratislava už nie je provinčné mesto.
Nie, nie je to provinčné mesto. Je to Chujava.

Prvý víkend v Chujave (Pochod za tradičnú rodinu)

Celý deň pršalo, presne ako pri prvom pochode pred rokom. A presne ako pred rokom svietilo celý týždeň predtým slnko a v nedelu opäť. Boh nás skúša.
O 15:00 prichádzame na námestie SNP, ktorému kraľujú kovoví boľševícki partizáni so súdružkami v krojoch. Naskytol sa nám tristný pohľad: pod samopalom sa krčí hŕstka ľudí, pripučená dažďom a zrejme aj pocitom sklamania. Minulý rok sa zozbieralo podľa odhadov okolo 200 účastníkov; teraz sotva 50. Nakukneme do blízkeho kostola kde sa minule pred pochodom konala sv. omša, dúfajúc, že čo-to sa z neho vyrúti. Nič, pusto-prázdno. Dodatočne sa z náznakov dozvedáme, že žiadosť organizátorov o sv. omšu bola zamietnutá. Dôvod netušíme, tápeme v temnotách. Možno sa jedná o cirkevnú aplikáciu hesla "žiadnu toleranciu netolerantným", v tomto prípade homofóbom.

Pochod sa začína modlitbou. Prší a zároveň sa začínajú aj úškľabky a krútenie hlavami zahraničných turistov, dorajtovavších na Divoký východ z krásneho a tolerantného multi-kulti Západu. Usporiadatelia čítajú výzvu, ktorá odsudzuje propagáciu zvrátenosti. Potom sa skupinka pohýňa. Vpredu je nesený kríž s Telom nášho Spasiteľa a obraz Panny Márie. Bežní občania, pouličné dekorácie neprovinčného mesta, sa zarazene prizerajú. Prší, ale oni neleňošia. Nakupujú a nakupujú ... Nikto z nich sa neuškŕňa, ani mladí nie. Chcú aby sme už boli preč. Nie sú ako turisti, niečo sa im vznáša nad hlavami. Tušia to, niekde vzadu v zátylku im sedí niečo neviditeľné. Strach. Strach z Pekla. Pravý a nefalšovaný slovenský strach z Pekla. Taký, čo aj okresného tajomníka strany zovrel do klieští po päťdesiatke, starú šlampu dusí na ružovom vankúši a aj do toho slovenského sodomitu zabára pomaly, ale neúprosne svoje pazúry. Nie, našinca neoklameš, hýri, hýri a obzerá sa: ide už, ide? Vie, že príde a že bude skladať účty. Len keby sa ten strach dal nejako odohnať. Najnižšia forma viery, údeľ barbarov a peciválov, ľudí z hmlistých hôr a trasovísk, po stáročia zazerajúcich zboku spod obŕv na svet. Istota, ktorá presiakla všetky gény a ktorú nevykorení ani tisíc eurokomisárov. Cirkev zaprie, Boha zaprie ale to Peklo ... Ešte na smrteľnej posteli zvíjajúci sa slovenský červík oľutuje všetko. Tuší to a nechce sa mu do toho. Teraz tu stojí, strnulý čaká kedy odídeme.

Dlho ich netrápime. Šinieme sa ďalej k prezidentskému palácu. Pri východe z podchodu, na zastávke trolejbusu, stretávame dvoch bratov kapucínov. Zdesene a nervózne hľadia na netolerantných. Odvracajú tváre a vykúkajú spod strechy zastávky do dažďa: kdeže je ten ocelový tátoš čo ich vyslobodí zo zajatia trápnosti, prečo tak dlho, prečo ...? Opäť prejavy, tentoraz pre pána prezidenta. Z okna paláca vykúka nejaký unudený údržbár. Vojaci hradnej stráže umierajú nudou. Prší a na fontáne pred palácom nesedia miestne krásavice. Len dajakí čudáci čosi drmolia do ampliónu a vzývajú Ježiša Krista. Ale aj to raz musí skončiť. Hor sa späť do podchodu.

A tu už vyliezajú prvé dúhové myšky. Tri rozjarené liberálne oslice držia sa pod pazuchami, by sme ich mali za lezby a kričia nápadité fúúúj. Naša hrdinská polícia, čo tak vzorne bdie, v štýle manévrov Varšavskej zmluvy, nad duševnou pohodou všetkých deviantov, zrazu nie je k dohľadaniu. Pipíšky ďalej štebocú svoje monotónne fúúúj a fúúúj a smejú sa so šarmom internátnych radodajok, vediac, že od pánov policajtov im nič nehrozí. A od nás duplom nie. Veď by sme boli hneď vprataní do patričných demokratických medzí. Žiadnu toleranciu netolerantným.

Prechádzame cez Michalskú bránu do epicentra "slovenskej" tolerancie, pareniska turizmu, zhromaždišťa a depa kaviarenských terás, do sklenníka multikulturalizmu, mimo hraníc ktorého sú podľa predstáv mimovládnych aktivistov a rentierov len antisemitskí bačovia, pobíjači citlivých Cigánov z malebných osád, domáci tríznitelia žien a detí a podľudskí alkoholici. Verbálne prejavy personálu staromestských kaviarní a reštaurácií nás nenechávajú na pochybách kto sú majitelia väčšiny z nich. Ich plán, pomaly ale neúprosne ovládnuť centrum Bratislavy, na ktoré majú toľko sladkých spomienok z druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia, už začína prinášať svoje vytúžené plody v podobe sôch, pamätníkov a architektonických replík.
A už sú tu japonskí turisti. Nadšene nás fotografujú. Samozrejme aj všetko ostatné. Ani kilobajt z digitálu nesmie vyjsť nazmar.

Keď zahýbame na Sedlársku naskytuje sa nám zaujímavý jav. Rádová sestra stojí uprostred ulice spolu s dvoma mladými "človekami" a neúnavne žujú svoje hamburgery s radikalizmom rožného statku. Sánky pracujú so strojovou neomylnosťou. Kríž so Spasiteľom sa blíži k tomuto gastronomickému zátišiu. Nič. Sánky ďalej monotónne pracujú. Nič nemôže vyrušiť túto Bohu zasvätenú ženu z príjemného rozpoloženia konzumenta. Ani náznak úcty pred Krížom, ktorý nás spasil, len netýkavý údiv nad nemiestnosťou našej prítomnosti.

Na Hlavnom námestí nás pre zmenu oblažujú dvaja homoaktivisti, vysokí približne 1,55 metra a s comicsovou maskulatúrou pod obtiahnutými tričkami. Vyzerajú ako by ich "jedna mater mala", až by jeden povedal, že ich vyrábajú za Viedňou v nejakej sci-fi fabrike Open society found. Počas prejavu jedného z organizátorov robia obscénne gestá v oblasti podbruška a s pravou pinocchiovskou radosťou sa zvŕtajú pred kamerou, ktorá sa náhle zmaterializovala na námestí, s priam kozmickou rýchlosťou. Starší pán sa ich snaží zmastiť palicou, ale je skrotený a uprosený usporiadateľmi. Konečne prichádza pomenší korpulentný policajt (nezamieňať s ťažkoodenecom)a dohovára chlapcom. Za to je vzápätí popoťahovaný pomenšou dámou, ktorá vášnivo rozhadzuje rukami alebo krídlami, neviem, pod ktorými ochraňuje oných dvoch miláčikov a z niečoho rozhorčene obviňuje policajta. Nepočujeme, ale domýšľame si, že asi z fašizmu.

Posledná zastávka, symbolicky pri morovom stĺpe. Počúvame otrasné výňatky z amerických lekárskych a kriminalistických štatistýk týkajúcich sa prínosu sodomie do celospoločenského života. Neďaleko sa pochichtáva asi 15 odúhovaných mládežníkov, ale nepribližujú sa, lebo im pán Lipšic ešte neprepožičal svojich ťažkoodencov. To bude až o týždeň. Pochod sa končí. Kamarát mi ukazuje na čom stál počas posledného prejavu: mosadzná tabuľka s nápisom Rotary club venoval Bratislave. Čo venoval, to si už nepamätám, ale dokážem si to domyslieť.

Druhý víkend v Chujave (Pochod homosexuálov)

Ako slobodník v zálohe bez akejkoľvek vyhliadky na manévre, vzhľadom na žoldniersku povahu súčasnej armády SR, som s radostným prekvapením sledoval, že neočakávané manévre sú už tu a navyše sa ich zúčastním v rámci simulácie boja s nepriateľom najstrašnejším - homofóbno-fašizoidnými extrémistami. Bola mi zverená úloha na strane nepriateľa našej hrdinskej polície, neustále bdejúcej nad pokojným spánkom a pohybom, aj keď zatiaľ predovšetkým našich homosexuálnych a rómskych spoluobčanov. Ja však nepochybujem, že raz, samozrejme až nastane ten pravý čas, dozrejú tie správne reformy a zaslúžime si to, bude s rovnakou intenzitou ochraňovať aj heterosexuálnych kresťanských belochov mužského pohlavia, ktorí len akýmsi nedopatrením sú zároveň aj najväčšími platcami daní, k užitku našej statočnej polície. Bude to výhľadovo o to ľahšie keďže vlastne po tých správnych reformách už nebudeme heterosexuálnymi kresťanmi, možno ani belochmi nie a tým pádom nebude problém nás ochraňovať, lebo už nebudeme extrémistami. Zostáva samozrejme problém kto bude platiť tie dane, ale to už zaiste vyrieši osvietená vláda Zemegule. Ale späť k pochodu.

Už keď som vystúpil na Nivách z autobusu bolo zrejmé, že situácia na Slovensku je vážna, čo sa extrémistov týka. Policajné džípy si to svišťali od policajného obvodu č.1 pri Ondrejskom cintoríne a do ďalších áut tam nastupovali policajti, zhodou okolností oblečení ako extrémisti, t.j. čierna polokošeľa a zelené novhavice s vreckami. Krčma kde som sa mal stretnúť so svojimi spolupáchateľmi bola celý deň zatvorená, zrejme z obavy pred vyčínaním extrémistov. Zvolili sme štýlovú náhradu, krčmu U doch levov, priamo pri kriminálnom oddelení policajného zboru, by sme sa posilnili pred urputným protestovaním. Cestou ku krčme sme videli, že manévre kresťanského demokrata Lipšica úspešne pokračujú: dve do seba zakliesnené policajné autá pri vstupe do Medickej záhrady, pricvakli skupinu mladíkov, kontrolovali im doklady a zapisovali si.

Posilnení sme sa precinkali električkou až k Novému mostu. Po ceste sme s úľubou sledovali autobusy plné ťažkoodencov, hasičské striekačky, neuveriteľné kvantá áut s policajtami, ktoré by ste v osadách na východnom Slovensku a na Záhorí čakali celé roky a márne. A tu odrazu vidíme, že predimenzovanosť našej polície nie je štatisticky nadsadená (máme ich na občana viac ako Fíni, Poliaci, Nemci aj Francúzi), ale naopak, skôr podcenená. Sú to vlastne takí novodobí rytieri spod Sitna. Ako povesť vraví, prídu až keď je najhoršie. Dovtedy sa skrývajú v sitnianskom brale, teda po novom na dispečingu. Preto ich šomrajúci obyvatelia nevidia patrolovať v uliciach, prípadne naháňať delikventov a vo svojej nevedomosti si neuvedomujú, že oni majú aj dôležitejšie povinnosti ako ratovať staré babky. Veď tu ide o budúcnosť Ľudstva! Buď bude tolerantné, humánne a multikultúrne alebo plné extrémistických zombíov. Kto už by sa tu otravoval s nejakou starou rachométlou.

Všetko bolo zabezpečené na jednotku. Už z mosta sme videli, že zátarasy oddelili tolerantných od netolerantného zvyšku národa dokonale hermeticky. Blokované boli aj všetky prechody v starých budovách, čo sme osobne overili, aby sme skontolovali bdelosť strážcov zákona. Pred národným divadlom sme sa konečne zastavili v očakávaní, že uvidíme masy ďalších spolupáchateľov. Ale beda, naše rady sú viac ako preriedené. Celkový počet si trúfam odhadnúť na cca 50-60 maximálne. Bezradne postávame v konfrontácii s tak masívnou prevahou bezpečnostných zložiek. Slnko svieti ako celý týždeň nie, je dusno a ticho. Nikto sa neodváži ani zakričať to obligátne fúúúj, ktorým nás pred týždňom toľko častovali. Nemá to ani zmysel, pretože sme tak ďaleko od tribúny sodomie, že by nás počuli len ťažkoodenci. Tí sa paria vo svojich skafandroch a pravdepodobne si myslia o homoaktivistoch svoje, ale žold je žold ... A za ohrádkou nacvičujú veselí homosexuálni spartakiádnici ...

Postarší pár sa ma pýta čože sa to tu deje. Po mojom vysvetlení pani sťahuje pery a kľaje na "buzerantov" i policajtov. Prihadzujem polienko pod kotol a dodávam, že keď sa páchajú zločiny tak ich nevidno a teraz ... Nasleduje zvučné pritakávanie a ešte rýchlejší ústup z miesta činu. Slovenská povaha sa nezaprie. Doma je doma, tam nám nič nehrozí. Podobný postoj zaujala väčšina obyvateľstva. Ťapákovčina slávila opäť svoj triumf. A opäť sme dumali: kde sú všetci tí vypisovači a krčmoví bojovníci? Kam sa podeli? Keď sa diali protesty v Belehrade proti homoaktivistom, tak sa všetci zaprísahavali, že budú ako Kristus s bičom v chráme. Teraz je pred SND pusto. Kde sú kresťania? Starší ľudia? Modlitebné spoločenstvá? Netrápi ich, že sodomiti pochodujú ulicami? Že chystajú našim deťom a vnúčatám život potencionálnych prostitútov pre ukájanie zvrátených chúťok homoelity? Kedy si uvedomia, že naši vládcovia nestoja o diskusie a to jediné z čoho majú strach je odpor? Kým ich nedonútime nás počúvať, tak dovtedy budeme mentálnymi a čoskoro aj fyzickými otrokmi.

Konečne sa pohla skupinka odporcov, ktorej dominujú ľudia z Ľudovej strany - NS. Pomaly sa šinú k zátarasám. Pridávame sa k nim. Polícia kluše rýchlo na miesto činu a oddeluje nás od klietky bláznov. Je rozvinutý transparent, ten istý ako minulý rok. Stojíme hneď za ním, aby sme vyplnili pauzy medzi držiacimi. Ale je nás málo, veľmi málo. Kameramani sa veselo smejú, nestojíme im ani za snímanie. Tí čo sa maskovali slnečnými okuliarmi a stáli povedla tak činili zbytočne. Oko Saurona sa o nás bude zaujímať až vtedy, keď bude mať strach. Dovtedy sme im len na smiech. Strach budú mať až z masy. Inak s nimi nepohneme.

Stojíme, stojíme, fotografujú nás. Väčšinou asi do súkromných zbierok a pre interné potreby štátnych orgánov. Jeden z členov LSNS sa prihovára policajtom: "Tak čo chlapi, teplo čo? A taký to mohol byť pekný deň." Je v tom všetko, celá slovenská povaha. Deň boja nie je pekný, bojovať nás nebaví. Pekné je byť doma s rodinou, sedieť na priedomí alebo sa túlať po horách. Aj ja som taký. Slovenský sedliak nemá rád boj, nerád behá po uliciach a vykrikuje. Ani policajtov to nebaví. Nikoho z nás to nebaví. Ale prišiel čas, keď musíme odlepiť zadok od lavičky na priedomí, aby sme mohli v budúcnosti pri nejakej skutočnej rodine vôbec sedieť.

O cca 14:00 odchádzame. Zostať dlhšie nemá zmysel. Podobne ako nemá zmysel si nahovárať, že sme niečo vyhrali, alebo že nás tam bolo viac ako v skutočnosti. Druhý víkend v Chujave sme prehrali podobne ako ten prvý. Kým nás nebude viac, tak ani žiaden nevyhráme.