Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.
Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (1.)

Juraj Sirotný

Katolícka cirkev je mnohorozmerný fenomén, ktorý je neustále v pozornosti sveta už dvetisíc rokov, od dôb samotného účinkovania Ježiša Krista. Sám Kristus hovorí svojmu apoštolovi a prvému pápežovi Petrovi: „Peter, Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“

Tým sa sám stáva, podľa interpretácie katolíkov, jej zakladateľom a garantom, až do jeho prisľúbeného druhého príchodu. Je samozrejmé, že Katolícka cirkev je fenomén a keď si pozrieme jej vývoj z historického hľadiska, vidíme akými rôznymi kataklizmami a turbulenciami prechádzala. Okrem iného už tradične ju sprevádzala dekonfesionalizácia, ktorá sa podľa môjho názoru mylne interpretovala ako reformácia. Tých bolo v Cirkvi niekoľko, no samotná Cirkev sa dokázala revitalizovať a fungovať ďalej. Cirkev sama o sebe hovorí, že je nevestou Krista a sám Kristus v evanjeliách poznamenáva: „Ja som hlava a vy ste mojimi údmi.“

Avšak náhľad na dnešnú Katolícku cirkev vyznieva od druhej polovice 20. storočia úplne odlišne, ako kedykoľvek predtým. Tento status je nový a zvláštny tak pre veriaceho, ako aj pre neveriaceho človeka. Po II. Vatikánskom koncile môžeme v Katolíckej cirkvi pozorovať nové javy, ktoré sú laickému oku ukryté, a ani v samotnej Cirkvi sa o nich nehovorí. Fakt je ten, že v Cirkev sa rozčesla na dve frakcie. Prvá je menšia a málo početná; sú to rôzne skupiny označujúce sa za tradicionalistov, ktorí sa „rigidne“ snažia dodržiavať cirkevnú prax, ktorá panovala v Cirkvi do roku 1962, kedy začal zasadať II. Vatikánsky koncil. Druhá skupina je oficiálna cirkevná línia, ktorá sa reformovala, ale do takej miery, že reformou sa do značnej miery vzdialila pôvodnej podobe a učeniu Cirkvi. Ecclesia semper reformanda – reformácia je podmienkou, nie zlom trvania Cirkvi. Reformácia, ktorá sa v Cirkvi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia odohrala, bola skôr revolúciou, kedy Cirkev nanovo definovala svoje bytie.
Katolícka cirkev sa vždy vedela brániť a účinne čeliť útokom vyvíjaným proti nej, pretože sa jednalo o útoky z vonku. Cirkev bola vnútorne zomknutá a jednotná a prestála všetky spoločenské kataklizmy. Pred viac než štyridsiatimi rokmi však prišiel útok z vnútra, ktorý otriasol jej samotnými základmi. Tento útok, ktorý mal rôzne podoby vyvrcholil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa Katolícka cirkev rozhodla zmieriť s nekresťanským svetom, s ktorým stáročia bojovala. Rezignovala na to, že iba Ona je nositeľkou pravdy. Pripustila, že pravda sa nachádza aj v iných náboženstvách a sekulárnych inštitúciách. Pripustila, že celkom normálne a bez ujmy sa dá existovať v sekulárnych spoločnostiach, ba dokonca sama tomuto stavu prispôsobila svoju filozofiu, teológiu, kult, liturgiu, formáciu duchovenstva a prakticky všetky oblasti náboženského života. Tieto zmeny sa udiali na II. vatikánskom koncile, odkiaľ Cirkev vyšla v úplne odlišnom stave, ako pred ním fungovala. Sám ako katolík som si už pomerne v mladom veku všimol, že to čo sa deje v Cirkvi teraz nekorešponduje s tým, čím bola charakteristická takmer dvetisíc rokov. Začína sa hovoriť o Novej cirkvi, ako novej náboženskej skutočnosti, ktorá má s tou predkoncilovou veľmi odlišné pohľady na základné veci tohto sveta a celkového bytia. Vo svojej práci sa pokúsim vysvetliť čo sa vlastne v šesťdesiatych rokoch stalo a následne štyridsať rokov ešte deje, aké sú príčiny a dôsledky.

I. Korene krízy

Počas celých stáročí boli na Cirkev vyvíjané tlaky, či už zvonka alebo zvnútra. Musela sa vysporiadať z viacerými vážnymi vieroučnými otázkami a neustále si udržiavať svoju vlastnú tvár, aby mohla plniť základnú funkciu, ktorú jej zveril sám Kristus, a to privádzať ľudí k spáse. Dejiny Katolíckej cirkvi sú sprevádzane neustálymi pokusmi o rozbitie jej jednoty a skoro v každom storočí môžeme badať snahu rozličných skupín, vychádzajúcich či už z vnútra, alebo zvonka Cirkvi, oddeliť sa od oficiálnej línie, reformovať, alebo definovať nanovo Kristovu cirkev.V krátkom historickom exkurze to môžem dokumentovať jednotlivými krízami. Jedným z prvých sa stal koncil v Jeruzaleme, kde sa jednalo o univerzalistickú podstatu, či je Cirkev, a teda najmä spása určená len vyvoleným Židom, alebo všetkým príchodiacim pohanom do nej. Kresťanstvo sa tu prihlásilo k svojmu neskoršiemu základnému pilieru, a to misijnej a evanjelizačnej činnosti. Neskôr to bol prienik gnosticizmu v podobe Áriových bludov, ktorý popieral Božskosť Ježiša Krista a tajomstvo o trojjedinosti Boha. V rozvinutom stredoveku to boli sociálno-náboženské hnutia v podobe Katarov, Valdéncov a Albigéncov, ktorí sa z cirkevnej náuky snažili vypreparovať sociálne učenie a na ňom si postaviť svoje sociálno-politické koncepty, v ktorých požadovali materiálnu rovnosť, apoštolskú jednoduchosť a revolučnú premenu spoločnosti. Avšak prvé pokusy o vytvorenie „raja na zemi“ s vlastným výkladom kresťanských hodnôt neuspeli a zakrátko sa rozpadli.

Skutočná veľká existenčná kríza Katolíckej cirkvi však prišla až s vystúpením Martina Luthera, ktorý zmenil vierouku skrz-naskrz zamietnutím všetkých katolíckych princípov. Prečo sa vlastne tieto pokusy udiali a ešte stále sa v rôznych podobách dejú?
Tradicionalistický katolícky teológovia za príčinu týchto javov pokladajú pôsobenie Satana na ľudské konanie a slabú ľudskú vôľu, ktorá z katolíckeho vysvetlenia zapríčinila pád človeka do dedičného hriechu. Satanovo non serviam sa ako magická formula prenáša na ľudí a Tí sa stavajú proti Božiemu poriadku. Satan v dôsledku svojej pýchy, ako prvý revolucionár sa búri, bojuje proti Bohu, pretože si je vedomý, že už nebude mať to postavenie, aké mal pri stvorení sveta. Satan neustále pripravuje a vytvára permanentnú revolúciu proti vlastnému Stvoriteľovi, ktorá počas celých dejín sveta prebieha vo svojich rôznych odtieňoch, červených, hnedých, ružových, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia. Jedným z týchto revolucionárov bol aj augustiánsky mních Martin Luther, ktorý z katolíckeho pohľadu vytvoril herézu, ktorá dovtedy nemala obdobu a spustil lavínu dekonfesionalizácie, ktorá veľké množstvo katolíkov strhli do schizmy. Na prvý pohľad sú to zdanlivo nesúvisiace veci. Martin Luther a kríza v Katolíckej cirkvi v 20.storočí, ktorá bude ústrednou témou tejto práce. Avšak Luther tiež sám vyšiel z „katolíckeho lona“ a stovky takýchto menších Lutherov, ktorí nemali až takú silnú guráž a historické podmienky, účinkovali a účinkujú v Katolíckej cirkvi podobným spôsobom. V 16. storočí už boli na svete prvé veľké plody, ale prvotnú príčinu tradicionalisti datujú o pár storočí skôr.
Pápež Pius IX. , ako jeden z hlavných reprezentantov katolíckej Tradície, určuje za pôvod krízy humanizmus a renesanciu. Hlavným produktom tohto obdobia je naturalizmus, ktorý hlása velebenie človeka a návrat k ideálom antickej pohanskej kultúry. Buduje sa kult tela, kult nahoty. V tomto období teda prišlo k zásadnému obratu od Boha k človeku, k jeho potrebám, záujmom a cieľom. Môže sa to zdať zvláštne kvalifikovať luteranizmus ako naturalizmus, nakoľko v ňom nenachádzame nič z velebenia ľudského, ale podľa Luthera je ľudská prirodzenosť nevyliečiteľne padlá a žiadostivosť neprekonateľná. Tento nihilizmus ústi do praktického naturalizmu, ktorý J. Maritain popísal: „Ľudská prirodzenosť iba potrebovala odhodiť plášť milosti, ako nepotrebné, teologické príslušenstvo a prebudiť v sebe dôveryhodnú vieru, že sa z nej stalo ono krásne, oslobodené zviera, ktorého nepretržitý a nezadržateľný pokrok ohromuje svet.“
To dokumentuje otočenie protestantizmu na potreby človeka, ktorý žije v tomto svete, zredukovanie náboženstva na „súkromné pobožnosti“ a v konečnom jeho praktickom dôsledku nahradenie Boha na oltári človekom. Protestantizmus 16. storočia zrodil liberalizmus a rozpútal dovtedy najmohutnejší útok voči Cirkvi vo forme doteraz pretrvávajúcich filozofií naturalizmu, relativizmu, liberalizmu a spôsobil hlboký rozkol v kresťanstve, avšak Cirkev následne revitalizovaná Tridentským koncilom o pár desiatok dekád neskôr, mu dokázala pomerne úspešne vzdorovať.

1.1 Naturalizmus – odmietanie Boha a nadprirodzena

„Najväčším podvodom, ktorý diabol kedy spáchal, bolo, presvedčiť svet, že vlastne neexistuje.“ (Lev XIII.)
Vo význame, ktorý sa vzťahuje k mojej téme znamená naturalizmus odmietanie všetkého nadprirodzeného. Je to sklon popierať neprirodzenú príčinu a vysvetlenie všetkého v súlade s tým, čo je pozorovateľné a je vysvetliteľné v zhode s prírodnými zákonitosťami. Miller si myslí, že najzákernejším dôsledkom rozvoja naturalizmu určite nebolo vylúčenie Boha, ale „smrť“ Satana. Týmto do svojej pasce chytil nielen naturalistov, ale aj väčšinu katolíkov, ktorí sa snažia korigovať svoj katolícku vieru so „vzdelaným rozumom a vedeckým svetonázorom“. Miller vo svojej úvahe pokračuje: „Diabol bol postupne vykázaný medzi zvláštne vnútorné pocity, alebo odlišné názory, ktoré sa časom zmenia. Diablove pokušenia sa začali pripisovať biologickým činiteľom a vplyvom okolia, ako plne prirodzené a neschopné byť vnútorne dobré, alebo zlé.“ Táto skutočnosť popiera narušenú prirodzenosť človeka a dôsledky prvotného hriechu. Príroda tak zaisťuje ospravedlnenie a človek nemôže byť ničím iným, než ako ho príroda stvorila. Tieto základné tézy rozvinul protestantizmus, ktoré neskôr veľmi nenápadne prevzal liberálny katolicizmus.

1.2 Myšlienkový relativizmus – odmietanie objektívnej pravdy

Relativizmus popiera existenciu absolútnej pravdy a hodnôt. Je to prvorodené dieťa naturalizmu a logický postup takejto filozofie. Neexistuje autorita, ktorá by určila čo je dobré, alebo zlé. V tejto filozofii existuje len akési udržiavanie verejného poriadku. Táto zmes filozofie vyústila v 19. storočí okrem materializmu aj do cirkevného modernizmu, ktorý Miller definuje ako cirkevné prijatie naturalistických a relativistických omylov. Podľa neho nebezpečie modernizmu nespočíva v priamom útoku na Cirkev, ale v schopnosti prenikať do cirkevných kruhov a otráviť mysle duchovných. Nové dogmy ktoré priniesol Locke a Voltaire nemali vyzerať ako konkurencia katolicizmu ale ako oddelený súbor samostatných právd, ktoré mohli doplňovať „mystické telo Kristovo“.
Ďalšiu veľkú skúšku pre Cirkev priniesla osvietenská filozofia a jej glorifikácia ľudského rozumu a poznania. Už Descartom bola ustanovená priepasť medzi prirodzeným zákonom a ľudským prirodzeným právom . Po ňom vzdelanci a učenci ako Pfufendorf a Locke sekularizáciu prirodzeného práva dokončili.
Francúzska revolúcia vypukla v mene zavádzania božstva rozumu, rozumu, ktorý sám seba označuje ako najvyššia norma pravdy a lži, dobra a zla. Už v tomto období môžeme postrehnúť, ako veľmi tieto doktríny do seba zapadajú: protestantizmus, naturalizmus, relativizmus a samozrejme racionalizmus sú spoločné aspekty toho jedného javu, ktorý sa dá najlepšie nazvať ako revolúcia. Z katolíckeho pohľadu je to revolúcia proti Bohu, revolúcia proti Cirkvi ako zástupkyni Ježiša Krista na zemi a existujúcemu poriadku v spoločnosti.
Karteziánsky racionalizmus, rousseauovský naturalizmus a myšlienky novovekých teológov ako Bruna, Erazma, Kanta a Locka, katolícki tradicionalistickí myslitelia popisujú ako plody revolúcie a ohraničujú jedným strešným pojmom, a to Liberalizmus. Úloha Satana je tu jasná, toho nazývajú prvým liberálom a otcom všetkých heréz. Liberalizmus je spôsob myslenia, glorifikujúci nezávislosť jednotlivca, interpretovanú ako celkovú nezávislosť jedinca od práv Božích. Sloboda liberálov je teda úplne iná než, ako ju definuje Katolícka cirkev; človek je slobodný, ale jeho sloboda je nedokonalá vzhľadom na jeho náklonnosť k hriechu. Od momentu francúzskej revolúcie z roku 1789 vidieť permanentnú snahu o prienik revolučných myšlienok slobody, rovnosti a bratstva do Cirkvi. Tieto myšlienky sú však s katolíckymi zásadami nezlučiteľné a pápeži v 19. a v prvej polovici 20.storočia prezieravo bránili ich prieniku. Obrat nastal až počas II. Vatikánskeho koncilu, kedy sa stalo dovtedy neprípustné a nemysliteľné, a to zásady sekulárnej revolúcie a katolíckej cirkvi takpovediac „zosobášili“.

1.3 Liberalizmus preniká do Cirkvi

Po francúzskej revolúcii sa v Cirkvi začínajú vytvárať dva prúdy. Na jednej strane prúd, ktorý sa snažil princípy revolúcie a katolicizmu spojiť a druhý prúd, ktorý jednoznačne tvrdil, že obidve doktríny stoja proti sebe v jednoznačnom rozpore. Zhruba od polovice 18.storočia sa v Cirkvi vytvára hnutie sympatizujúce s myšlienkami francúzskej revolúcie, ktoré tradicionalisti obecne začínajú nazývať liberálny katolicizmus. Pápeži 18. a 19. storočia tento prúd odsudzovali vo svojich encyklikách pomerne jasne.
Keď si pápež Lev XIII. položil otázku kto bol prvým liberálom, jeho odpoveď bola hlboká. Prvým liberálom bol Satan. Pápež Pius VI. v bula Auctorem fidei a Gregor XVI. encyklike Mirari vos zhrnul nebezpečenstvo liberalizmu prenikajúce do vnútra Cirkvi, odvolávajúc sa na odkaz katolíckeho svätca Celestína, ktorý upozorňuje: „Universalem Ecclesiam quacumque noviate pulsari“, čo znamená: „Všeobecná cirkev je ohrozovaná skrz rozličné novoty.“ Táto maxima svätého Celestína sa prorocky prejavila až počas II. Vatikánskeho koncilu.
Vo všeobecnosti odsúdil liberalizmus veľký pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Libertas, kde si kladie otázku: „Aká je hlavný znak liberalizmu? Je to náklonnosť duše negovania najvyššej vlády Boha, jeho práv nad človekom." Liberál týmto Božím právam vzdoruje. Lefebvre píše v zhode s pápežovými myšlienkami z tejto encykliky o liberálnom oslobodení človeka; prvé oslobodenie od liberalizmu zbavuje ľudskú inteligenciu každej objektívne danej pravdy(relativizmus). Pravda podľa liberálov môže byť vnímaná rozdielne, je nekonečne vytváraná a objavovaná. Druhé oslobodenie je oprostenie človeka od viery, ktorú nám vnucujú nejaké dogmy, ktoré sú s konečnou platnosťou definované a ľudský rozum a vôľa by sa im mala podriadiť. Podľa liberálneho princípu musí byť pravda neustále prehodnocovaná súlade s najnovším vedeckým poznaním(racionalizmus). Tretie oslobodenie sa týka zákona, ktorý podľa liberálov obmedzuje ľudskú slobodu a vyvíja na jedinca najprv morálny a potom psychický nátlak. Individuálne svedomie je vraj najvyšší zákon.(liberalizmus)
Karl Stehlin, tradicionalistický kňaz, ktorý vo svojej knihe Proti herézam komentoval niektoré encykliky pápežov, zameraných na kritiku liberalizmu dodáva, že: „Tento liberálny vzdor sa uskutočnil v spoločnosti, ktorá sa postupom času zlaicizovala a spreneverila sa katolíckym zásadám. Čo iné môžeme rozumieť pod slovom sekularizácia ak nie celková strata viery? V desakralizovanej spoločnosti celkovo zanikol rozmer viery, takisto ako všetko to, čo túto vieru strážilo.“
Tradicionalisti stále opakujú, že od Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá uviedla praktický liberalizmus do života badať veľké rozdelenie v Cirkvi. Toto rozdelenie vyvrcholilo na II. Vatikánskom koncile, kedy liberálne doktríny vyhrali. Lefebvre si kladie otázku, ako bolo možné, že liberáli takýmto spôsobom prenikli do Cirkvi? Tým dôvodom označuje to, že koncil bol iba pastorálny. Takto ho pojali aj vtedy pôsobiaci pápeži Ján XXIII. a Pavol VI. Konciloví otcovia neprijali žiadnu definovanú pravdu, ktorá by nanovo odsúdila bludy tej doby a samozrejme liberalizmus. Keby teda bol koncil dogmatickým, pôsobenie Ducha svätého by bolo zaručené a nebolo by možné, aby liberálny duch prenikol Cirkev až do tých najvyšších pozícii, vysvetľuje arcibiskup Lefebvre.
Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Libertas definuje tri typy liberalizmu. Prvým typom je liberalizmus absolútny. Jeho najväčším cieľom je odoprieť akúkoľvek poslušnosť Bohu a jeho právu na človeka, či už vo verejnom živote, alebo súkromnom. Tento liberalizmus pápež definuje ako doktrinálny. Je to liberalizmus, ktorého viditeľné prejavy môžeme napríklad vidieť v socializme a komunizme.
Druhý typ liberalizmu Lev XIII. pripodobňuje „Cirkvi olúpenej, alebo nachádzajúcej sa vo fáze ako obyčajnej spoločnosti“ To znamená, že títo liberáli prisudzujú potrebu podliehať Bohu, ako stvoriteľovi a tvorcovi sveta. Ich bohom je ale príroda, ktorá má transcendentálnu povahu. Tento typ liberalizmu uznáva prírodné náboženstvo, ale nie zjavenú pravdu. Preto neuznávajú vplyv Cirkvi na spoločnosť a žiadajú jej celkové odlúčenie od štátu a stiahnutie náboženstva do privátnej sféry. Pre tento typ liberalizmu je príznačné to, že uznávajú Cirkev ako spoločnosť, hnutie, avšak ktoré sa svojím statusom ničím nelíši od iných podobných spoločností. Lev XIII dodáva: „ Božiu Cirkev chápu ako jednu z dobrovoľných spoločností obyvateľstva, ktoré spadajú pod vládu a spravovanie štátu.“ Takýto typ liberalizmu panoval napríklad v sekulárnom Francúzsku 19.storočia.
Tretí typ liberalizmu, ktorý sa priamo súvisí s Cirkvou. Lev XIII. ho popisuje liberálny katolicizmus. Priamo sa dotýka života Cirkvi a spomínaní pápeži ho nekompromisne odsudzovali. Liberálny katolíci majú takú charakteristiku; sú praktizujúcimi katolíkmi, ale hovoria, že Cirkev sa musí prispôsobiť duchu doby. Nie všetci priamo súhlasia s odlukou Cirkvi od štátu, ale žiadajú Cirkev, aby načúvala toku dejín a prispôsobila sa požiadavkám štátov a sekulárnej spoločnosti. Z katolíckeho hľadiska je toto neprípustné, nakoľko Cirkev má zodpovednosť za spoločnosť a pápeži do II. Vatikánskeho koncilu vždy vyhlasovali, že Ježiš Kristus kraľuje nad ľudskou spoločnosťou, a teda má svoje práva nad ňou. Liberálny katolicizmus aj dosiahol svoje konkrétne podoby. Tým bolo intelektuálne hnutie, ktoré pápeži a tradicionalisti nazývajú modernizmus. V 19. storočí to napríklad bolo hnutie okolo kňaza Felicité de Lamennaise (1782 - 1854). Ten svoj program predstavil v novinách L´Avenire. Na začiatku 20. storočia to bolo napríklad vo Francúzsku hnutie Sillon, išlo o prvé pokusy o etablovanie kresťanskej demokracie.

1.4 Modernizmus – jednotiaca sila liberálnych katolíkov

Modernizmus bolo intelektuálne hnutie; jeho ústredný bod bol pokúsiť sa priviesť tradičné katolícke učenie, dlho chápané ako pravdivé výroky o určitých skutočnostiach (Boh, svet, dejiny, spása) do celkom odlišného, emocionálneho štýlu. Mali za cieľ urobiť z katolicizmu záležitosť srdca. Ich základným predpokladom je, že zjavenie neobsahuje tézu, že Boh nám zosiela nejaké pravdy prostredníctvom apoštolov, ktorí boli svedkami Božieho seba odhalenia v Kristovi. Odmietnutím patristických a scholastických zásad tvrdia, že katolícka náuka sa vyvíja. Pre modernistov je základným prvkom práve zmena. Vzhľadom k tomu, že zmena je známkou života a náboženstvo vychádza zo života človeka, potom náboženstvo, pokiaľ má byť živé, musí sa meniť, aby bolo úspešným vyjadrením vyvíjajúceho sa náboženského citu. Vennari toto nazýva „vývoj dogiem“, a preto v náboženstve musí existovať pokroková sila, ktorá zvyšuje rýchlosť nových myšlienok, pretože náboženstvo podľa tejto koncepcie sa musí meniť, alebo zahynúť. Tento vývoj však nesmie prebiehať príliš rýchlo, musí tu však byť i konzervatívna sila, autorita, ktorá uchováva všeobecné náboženské učenie, aby nezašlo príliš ďaleko za svoj „základný životný princíp“, a tak aby sa neodstrihlo úplne od svojich koreňov.
Vennari tvrdí, že modernisti väčšinou vyzerajú úplne katolícky, pretože používajú katolícku terminológiu. To je však zavádzajúce, pretože čitateľom, alebo poslucháčom neobjasňujú, že používajú katolícke termíny s novým významom. Pius X. na tento jav v encyklike Pascendi Dominici gregis upozorňoval na začiatku 20. storočia a modernistov označil za „vychytralých“, „ľstivých“, „zákerných“ atď., hovorí: „Raz sa hrajú na racionalistov, raz na katolíkov, a to tak zákerne, že kto si nedá pozor, toho ihneď privedú k bludu.“ Láska k zmene teda logicky na koncile vyústila do permanentného aggiornamenta a staromódna katolícka Tradícia musí byť nahradená koncilovou „živou tradíciou“.

1.5 Liberálny katolicizmus

Prakticky od skončenia francúzskej revolúcie vzniká v Cirkvi hnutie, ktoré je v každých ďalších nasledujúcich epochách väčšie na sile, či intenzite. Toto hnutie jednotlivcov, alebo skupín má jeden generálny cieľ, a to „zosobášiť“ myšlienky francúzskej revolúcie, s katolíckym učením a dogmami. Ich hlavným argumentom je to, že Cirkev je skostnatená a musí sa prispôsobiť duchu modernej doby. Lefebvre sa liberálne katolícku mentalitu snaží definovať. Hovorí, že tri ideály revolúcie, rovnosť, bratstvo, sloboda sa preniesli do Cirkvi pod ekvivalentmi: rovnosť - kolegialita, to jest demokracia zavedená do Cirkvi. bratstvo, rozumie sa pod ním ekumenizmus; všetky náboženstvá sú rovnocenné a sloboda je chápaná ako náboženská sloboda, ktorá znamenala desakralizáciu spoločenských štruktúr.
Tradicionalisti v tomto prúde vidia vážny rozpor, predsa nejde uzmieriť to čo je nezmieriteľné. Lefebvre píše: „ Nie je možné zmieriť Cirkev a revolúciu, mier medzi našim Pánom Ježišom Kristom a kniežaťom tohto sveta. Ide o predsavzatie nanajvýš rúhavé a rozrieďujúce kresťanského ducha.“
Liberálny katolicizmus sa snaží spriateliť a harmonizovať doktríny, ktoré si navzájom odporujú a vo svojej podstate sú voči sebe nepriateľské. Liberalizmus je dogmatické uznanie nezávislosti individuálneho a spoločenského rozumu. Katolicizmus je dogmou o absolútnej podriadenosti jedinca a spoločnosti zjavenému Božiemu zákonu. Jedna doktrína je negáciou tej druhej. Liberálny katolicizmus je teda z tradicionalistického pohľadu slepá ulička. Tento prúd v katolicizme vychádza z toho, že pri strete rozličných náboženských prúdov musí rozum ostať nezávislý. Kresťan, ak chce, môže prijať katolícke pravdy, ale spoločnosť musí ostať nestranná. Liberálny katolík sa dopúšťa toho omylu, že robí rozdiely medzi súkromným a verejným rozumom. Tradicionalisti hovoria o prekrucovaní katolíckej náuky a ignorancii konštitúcii Pia XI. Quas Primas - o Kristovi kráľovi, ktorý kraľuje celej ľudskej spoločnosti. O tomto jave pojednám v ďalších kapitolách.
Hlavným cieľom liberálnych katolíkov je žiť v „harmónii so svetom“ . Pre tradicionalistov to nie je možné. Katolícky autor Russel v knihe Liberalizmus a katolicizmus píše, že liberálne katolícke myšlienky hraničia s chorobou ducha. Iný autor, Clerissac, spresňuje, že je to chýbanie integrity ducha (myslenia), duch nemá dostatočnú dôveru v pravdu. Liberáli často upadajú do apologetického nepokoja. Trpia pochybnosťami, s ktorými bojujú a nedostatočne dôverujú pravde. Chcú príliš veľa ospravedlňovať , príliš veľa vysvetľovať a prispôsobovať.

1.5.1 Pápeži a liberálny katolicizmus

„Rímsky pápež sa môže a má zmieriť a prispôsobiť pokroku, liberalizmu a modernej civilizácie.“(encyklika Pia IX. Quanta Cura, Syllabus errorum, odsúdená veta č.80)
Pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia odsúdili liberálny v katolicizmus vo svojich bulách a encyklikách. Uvádzam len pár príkladov od najväčšieho bojovníka proti liberalizmu katolíckemu, a to pápeža Pia IX.: „Áno bohužiaľ! Takí sú, že si prajú pochodovať spolu s našimi nepriateľmi, snažia sa uzatvárať spolky medzi svetlom a tmou, nachádzať zhodu medzi spravodlivosťou a nerovnosťou za pomoci doktrín takzvane liberálne katolíckych, ktoré pochlebujú svetskej moci, keď táto útočí na veci nadprirodzené a núti ľudí k prijímaniu, alebo minimálne k tolerancii tých najničomnejších zákonov... V súčasnosti sú teda omnoho horšími a škodlivejšími nepriateľmi, preto, lebo konajú svoje diela nepozorovane a bez podozrenia...,ale aj preto, že žijú na hranici formálne odsúdených názorov, vytvárajú pocit zjednotenia...“
„Liberáli a vlády akceptujú Cirkev ochotne ako prílohu... Ponechávajú Cirkvi doménu svedomia pod podmienkou, že im ponechá veci politické a uzná hodnoty novodobého myslenia, ktoré sú známe ako princípy z roku 1789. Liberáli dokazujú, že až na niektoré malé výnimky sú tieto princípy rýdzo kresťanskými a že by ich bolo potrebné v Cirkvi prijať a očistiť, aby boli postupne a bez prekážky uznané a požehnané Apoštolským stolcom“ Na tieto slová upozorňujú tradicionalisti a hovoria, že toto sa stalo na II. vatikánskom koncile: Princípy z roku 1789 boli prijaté aj s požehnaním pápeža. Príznačné je preto pomenovanie revolúcia v tiare a ornáte.
Karl Stehlin sa domnieva: „Každá jedna pokoncilná reforma je de facto snahou ľudského rozumu o uzurpáciu miesta, ktoré náleží Božiemu zjaveniu.“ Tieto novinky, ktoré boli vynútené kurzom aggiornamentana majú nekatolícky, častokrát antikatolícky pôvod. Ak budeme bližšie analyzovať zmeny, ktoré sa na koncile udiali, môžeme prísť k záverom, že tieto obsahujú celú radu filozofických a teologických odchýlok, či dokonca dávno odsúdených heréz. Táto revolúcia zasiahla a ovládla prakticky všetky oblasti života cirkvi. Na úvod spomeniem napríklad náuku o sviatostiach, liturgiku, regule reholí a kňazskú formáciu a disciplínu.