Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

4. 5. 2011

Legenda o Veľkom Rabínovi

Giovanni Papini

(V čase, keď ústupčivosť voči judaizmu zo strany katolíckej Cirkvi dosiahla sebadeštruktívnu úroveň a pápež bol ochotný kvôli nátlaku židovskej lobby zmeniť aj veľkopiatočné obrady v tradičnom ríte, v ktorom sa nachádzala záverečná modlitba tohto príbehu, je dobré si pripomenúť, že podobné potencionálne kroky boli vnímané a pomenovávané v minulosti priamočiarejšie a otvorenejšie. Hovorilo sa o zrade. Podobnú situáciu, ale s lepším koncom ako je súčasná realita, popisuje Papiniho príbeh. Modlime sa za príchod lepších pastierov Cirkvi, ktorí budú počúvať voľu Božiu a nie vôľu sveta. Papiniho fikcia bola napísaná v roku 1938 a je súčasťou knihy I Testimoni della Passione. Námetovo predchádza knihu Listy Celestína VI. ľudstvu, z roku 1946.)

Obrovská sála v paláci pápežovom; začiatok noci. Na stole, velikánskom a čiernom, strieborná trojknotová lampa namáhavo láme masívne tône auly. Za stolom na neviditeľnom kresle drobný starec, celý biely. Bledučké spánky a vychudnutý výzor, jasné oči, biely šat. Jo to pápež Celestín VI.; sám, čaká. V pozadí sa otvoria dvere. Fialovo odetý muž uvádza očakávaného návštevníka a zmizne.
Sabbatai ben Schalom, Veľký Rabín vyhnanstva, blíži sa dlhým a ťažkým krokom k stolu a svetlu. Je už na prahu staroby, ale vzpriamený ešte a silný. Hrdzavé vlasy splývajú mu na šiju. Ostro červená brada splýva mu až konča pŕs. V mŕtvolnobledej tvári blýskajú čierne perly očú. Veliteľský nos klenbí sa nad hrubé pery, ktoré odkvitajú medzi ježovitými fúzami. Baršúnový dlhý plášť až po päty zahaľuje vznešenú postavu Veľkého Rabína.
Keď dôjde pred pápeža, zastaví sa a pozdáva sa, že chce kľaknúť, ale len bez slova skloní hlavu. Celestín VI. ho pozoruje svojimi priezračnými očami samotára a dvíha ruku na požehnanie, ale nedokončí gesto. Potom začne: "Vraveli Nám, že už oddávna túžiš prísť, aby si nám v mene svojho národa zvestoval radostnú novinu. Chceli by sme vypočuť tvoju žiadosť, lebo zástupca Kristov musí prijať všetkých, ktorí sa k nemu obracajú. Hovor teda! Počúvame ťa.

"Svätosť," hovoril vysokým hlasom Sabbatai ben Schalom, "z hlbín srdca ďakujem za Vašu blahosklonnosť. Je to najstrašnejšia a najnešťastnejšia chvíľa môjho života. Už roky ju čakám vo vzlykoch a modlitbách. Netušíte, nad čím všetkým som musel zvíťaziť v sebe i mimo seba, aby som dospel k tejto hodine. Západ i Východ videli moje slzy a počuli moje úpenlivé prosby. Preklali ma pochybnosti, opustili ma žiaci, priatelia plakali nad mojím pozabudnutím sa, nepriatelia sa pokúšali zabiť ma. Ale napokon po noci agónie svitol veľký deň víťazstva. Podarilo sa mi poraziť sofistov, presvedčiť váhajúcich, oduševniť vlažných, uprosiť tvrdohlavých. A tak všetci Židia, roztrúsení po všetkých krajinách zeme, poznali svetlo a hovoria k Vám mojimi ústami. Všetci moji bratia sú ochotní vyznať, že Ježiš Kristus je pravý Mesiáš, potomok Dávidov, jednorodený Syn Boží. Všetci netrpezlivo očakávajú chvíľu, aby mohli byť prijatí do Cirkvi, ktorú On založil, a aby sa mohli stať, Otče Svätý, vašimi synmi."

Sabbatai ben Schalom sa odmlčal a skúmal pohľad Celestína, ako keby žiadal alebo očakával od neho aspoň slovka. Ale starý pápež sa ani nepohol a mlčal, ponorený do svojich myšlienok, ako keby nebol počul.
Tu Veľký Rabín pokračoval nižším hlasom: "Azda sa Vám táto zvesť pozdáva byť neuveriteľnou, že sa bojíte, ako keby ste mali do činenia s chvastúnom alebo bláznom. Ale hovorím Vám v pravde, že už nás unavilo to večné opovrhovanie, potupovanie a rozháňanie. I my, po toľkých storočiach, pociťujeme túžbu, aby sa na nás nedívali ako na prašivých v cudzej zemi, ako na potomkov Kainových a spoluvinníkov Judášových. Chce sa nám stisnúť bratsky ruku, nájsť úsmev pohostinstva, cítime potrebu prisadnúť na vaše posedenia, chceme pocítiť bozk odpustenia na svojej tvári, chce sa nám milovať a byť milovanými. Všetku svoju nádej skladáme do Vás, Svätosť. Srdcia nám idú vyskočiť pri myšlienke na deň, v ktorom by ste ráčili rozhrešiť bohovrahov a požehnať zlorečených. So súhlasom svojich spolubratov pripravil som obrady zmierenia. V deň, ktorý sa Vám zapáči vybrať, prihrnú sa zástupy Židov z každého ghetta a zo synagóg z každej strany sveta. Nekonečná procesia prejde Rímom, spievajúc kajúcne žalmy a zhromaždí sa pred Svätým Petrom. Všetci budeme mať čierne plášte a popol na hlave. Do stredu námestia poznášame všetky výtlačky Talmudu a Midrascim, ktoré len bude možno zohnať a vlastnými rukami podpálime oheň. Len čo vyhasne vatra lží, hlas trúb oznámi ticho. Dvanásť rabínov po sebe, podľa kmeňov, budú čítať formulu slávnostnej odprísahy v mene ľudu, ktorý na znamenie súhlasu po každej prestávke zvolá Amen! Tu Vaša Svätosť, obklopená kardinálmi, prímasmi a biskupmi, zjaví sa v bráne baziliky. My všetci na kolenách budeme spievať žalm najúpenlivejšej prosby De profundis clamavi a naše zúfalé hlasy zachvejú sa tvárou neba. Keď nastane ticho, poviete mocou, ktorú Vám dal Kristus a Peter, slová, ktoré rozhrešujú a očisťujú, i udelíte synom Abrahámovým požehnanie Ducha Svätého. Vtedy povstaneme, strasieme popol z hlavy, zhodíme na zem čierne plášte a uvidíte nás odetých do bielych tuník katechumenov. Za Vami pôjde náš obrovský sprievod, aby naplnil chrám, spievajúc hymny vďaky a plesania. A od Vás závisí, ktorý deň umyjeme sa vodou spasenia a ktorý deň budeme môcť nasýtiť svoju dušu prepodstatneným telom Vzkrieseného.

Veľký Rabín mlčal a ešte raz sa zabodol čiernym blyskotom svojich zorníc do bledej priezračnej tvári, ktorá stála pred ním. Pokým Sabbatai vyprával, pápež neprejavil nijaký úžas alebo radosť. Ale po chvíli, keď sa chystal odpovedať, pozdávalo sa, ako keby nepredvídaný závoj melanchólie zahalil jeho dobré sivomodré oči.

"Ak je všetko pravda, čo si povedal", prehovoril spokojným a trpezlivým hlasom, " ďakujem Najvyššiemu, že si vyvolil práve mňa, služobníka nehodného, aby som videl tak veľký zázrak a prijal tak neočakávané potešenie. Ak je pastier šťastný, že nájde jednu stratenú ovečku, jeho radosť bude tisíc krát väčšia, ak nájde celé stádo, ktoré sa stratilo. Boli ste prvorodenými prisľúbenia a pri stole Otcovom je vždy dosť miesta pre blúdiacich synov, ktorí znovu našli svetlo ducha. Ale naša zodpovednosť v úrade, ktorý nám Prozreteľnosť ráčila zveriť, je veľká, väčšia než môžeš tušiť. A prv, než vyslovíme slová, ktoré očakávaš, sme povinní sa pýtať a uvažovať. Kresťanský ľud a predovšetkým Boh, nevedel by nám odpustiť neuvážené a prenáhlené rozhodnutie. Musíme teda potlačiť prirodzené pohnutia nášho ducha a skúmať hlbšie tvojho ducha. Nečuduj sa, že vec preťahujeme a neuraz sa pre otázku, ktorú ti dám. Poznám dobre Židov a viem, že praktizujú do, ut des. Povedz mi bez okolkov, čo žiadate za svoje obrátenie. Ak je to vec spravodlivá a je to v našej moci, radi súhlasíme. "

Pri týchto posledných slovách Sabbatai ben Schalom veľmi zbledol a jeho pery počali sa chvieť.

"Svätý Otče, vidím, že skutočne Duch Svätý je s Vami a že máte charizma rozoznávania duchov. Vaša inšpirovaná múdrosť vedela čítať v tajomstvách mojej mysle. A musím sa priznať, že môj národ mi uložil intervenovať u Vás, aby sme dostali milosť odmeny za naše pokánie a za náš návrat. Neodvážil som sa to povedať, ale teraz dôverujem, že ma Vaša otcovská dobrota vypočuje. Žiadame len jednu vec: aby ste odstránili z cirkevného roku Týždeň utrpenia. Prešli už stáročia od zločinu našich otcov, a tiež pre ten najpríšernejší zločin musí prísť deň premlčania. Pamiatka bohovraždy ostane nezmenená, ale len v knihách. Preto nežiadame, aby ste okypťovali alebo falšovali Evanjeliá, ale len to, aby ste zrušili Svätý týždeň, t.j. aby sa slávnostne svätil len sviatok Paschy, pamiatka Vzkriesenia. Keď sa staneme kresťanmi, nebudeme môcť zniesť, aby sa každú jar vo všetkých kostoloch kresťanského sveta opakovala spomienka našej hanebnosti. Otec v podobenstve neopakuje každú sobotu synovi históriu jeho úteku."

"Sabbatai ben Schalom", prerušil ho Celestín hlasom plným a rozhodným, "tvoji otcovia nevedeli čo činia a ty nevieš čo hovoríš. Ako by sme sa mohli radovať zo dňa Vzkriesenia, keby sme zároveň neplakali nad agóniou Utrpenia. A ako by sa mohla pochopiť nevýslovná obeť Vykúpenia bez Getsemani a Synedria, bez Pretória, bez Kalvárie? A pozdáva sa ti možným, aby dakedy Cirkev, už hoc i preto, aby prijala národ Márie a Pavla, mohla vymazať to, čo je básnickým vrcholom jej modlitieb?"
"Mohlo by sa rozmýšľať", odpovedal Veľký Rabín, "o kompromise: zachovať liturgiu Utrpenia, ale nezmieňovať sa o Židoch. Len Pilát a Rimania mali by sa predstaviť ako vinníci a bohovrahovia."
"Táraš, Sabbatai. To, čo hlúpo predkladáš, bolo by urážkou spravodlivosti a pravdy. Rimania boli jednoduchými materiálnymi vykonávateľmi. Boli vojaci a museli poslúchať. Nie oni sú vinovatí. A Pilát bol vzpierajúcou sa obeťou vašich obvinení a vašich hrozieb. Keby ste ho neboli ošmekli, nebol by privolil smrť Spravodlivého. Židia a jedine Židia vymysleli a chceli bohovraždu."

"Dobre. Prijímame všetku vinu. Naši otcovia žiadali, aby Krv Kristova padla na nich a nechceme ich zaprieť. Pozri sa na naše vlasy a najdeš v nich ešte dajakú kvapku Krvi Ježišovej. Ale tento hanebný krst nemá byť prekážkou nového krstu, ktorý žiadame od Vás. Sme ochotný vykúpiť krv, vyliatu naším národom. Každú kvapku zaplatíme báječne. Svätá stolica je chudobná. Treba jej vysielať apoštolov k pohanom, budovať kostoly, živiť svojich služobníkov, pomáhať svojim chudobným. Dáme vám všetko, čo vám chybuje. Cirkev nebude nikdy tak bohatá, ako po našo prinavrátení. Zložíme ako zmiernu obetu k oltáru Svätého Petra všetko zlato, ktoré budeme vedieť zhromaždiť v našom spoločenstve. Prinesieme k vašim nohám vrecia, plné všetkých peňazí celého sveta a keď nebude dosť, zlaté svietniky, zlaté poháre, zlaté sochy, zlaté medajle, zlaté prúty. Ľudské oči nevideli nikdy ligotať sa odrazu toľkú horu zlata. Milióny a milióny. Povedzte len slovo a budú vaše."

Slonovinová bledosť Celestínovej tváre zmramorovatela.

"Sabbatai, rúhaš sa! Chcel by si zaplatiť Krv Božiu, Krv Syna Božieho, Krv Boha niekoľkými karátmi zlata, kovu! Ale nevieš, alebo ti nepríde na um, že jediný atóm tejto krvi stojí viac, ako všetko zlato v útrobách zeme?"

"Svätý Otče, nepohrdnite naším darom. Prv než ho odmietnete, uvážte, čo všetko by ste mohli spraviť s týmto pokladom; zachrániť nešťastných, vykúpiť otrokov, uzdraviť chorých, ošatiť nahých, utíšiť nepriateľov. Národy zo všetkých strán by sa vrhli k Vašim nohám: láska je mocnejšia než všetky apológie. A Kristus na nebesiach bude šťastný, že prijímate s láskou jeho chudobných, to jest, jeho samého."

"Nemysli si, že ma budeš pokúšať. I láska môže byť osídlom Satanovým. Nechci aby som povedal, že v každom Židovi ožíva Judáš. Pána ste predali za tridsať strieborných a dnes a dnes by ste ho chceli kúpiť za ovocie, ktoré ste nahonobili po storočiach lotrovstvom svojich úžier. Táraš do sveta, Rabín. Cirkev nepredá za nič svojho Boha."

"Veď chceme len to, čo Kristus rozkázal bohatým. Zriekame sa svojho zlata, stávame sa chudobnými a neodetými z lásky k nemu. Čo viac môžete žiadať? A je to sprvodlivé, nazvať diabolskou našu poslušnosť Evanjeliu?"

"Zabúdaš, že vaša ponuka sa viaže na simonickú zmluvu. Nie je spontánnym darovaním, ale výmenou, podriadenou opovážlivej a neprijateľnej požiadavke. Nemôžeme odstrániť ani slabiku y tragédie Umučenia, ani keby si pochoval Rím pod celé pohoria zlata. Sme ochotní odpustiť všetko, ale nie je v našej moci zrušiť alebo sfalšovať ani len jotu z kresťanského kultu. Ako výmenu za naše odpustenie žiadame len srdečný čin ľútosti. Ale aby sme obsiahli odpustenie Kristovo, nestačí len výčitka, ktorá môže byť výsledkom strachu, ani poslušnosť k jeho Cirkvi, ktorú môže diktovať protiúčet. Tým menej ponúknutie zlata; ponúknutie, ktoré by si myslelo, že kúpi Nebo za žltý kov zeme. Kristus je láska a žiada si lásku. Ale vy ešte aj dnes vyprávate ako urazení duchovia a ako obchodníci. Ste ešte takí, akí ste boli na púšti pod Sinajom, rozmýšľate vždy vždy ako Šimon Magus. Vaše srdce sa nezmenilo. Z únavy alebo z lásky k pokoju chcete sa podriadiť Cirkvi, ale nemilujete naozaj Krista, lebo nie ste ochotní trpieť, aby ste si zaslúžili jeho lásku."

"Svätý Otče", prerušil ho Sabbatai skoro zúrivo, "a netrpeli sme dosť? Spálili naše mesto, hebrejské matky museli sa živiť telom svojich dietok, našu vlasť zaujali, všade na zemi nás decimujú, olupujú, rozháňajú. Toľko storočí utrpenia a pokorovania nestačí udobriť toho, ktorého sme zabili?"

"Bolo by stačilo, keby ste boli prijali martýrium vďačne, ako vinník, ktorému sa otvorili oči, prijíma spravodlivý trest. Ale vo vašich srdciach, otrávených nenávisťou, pociťovali ste tieto prensledovania ako pomsty a nie ako plod a liek viny. A preto sa vám toto utrpenie nemôže počítať ako zásluha. Toto ešte chápete: zlo za zlo, dobrodenie za dobrodenie; ale chýba vám ten nápor čistej lásky, ktorá sa raduje z handier, ktorá ochotne dáva všetko tomu, kto berie trochu, ktorá za zlo platí tisícnásobne dobrom. Len touto láskou získava sa Ježiš. Ak nedokážete, že ju máte, nebudem vás môcť prijať do Cirkvi."

"Svätý Otče, láska neposlúcha ani rozum ani vôľu. Chápeme, že musíme milovať a túžime milovať tak, ako hovoríte. Ale pomyslite aký bol život pred a po bohovražde. Urobte, aby sme vstúpili aj my do Cirkvi Kristovej a po čase budeme schopní milovať, ako sa patrí. Táto túžba byť zajedno s tými, ktorí v neho veria, nie je už znamením a počiatkom lásky? A nie sme ochotní z lásky k nemu zriecť sa bohatstva, ktoré je naším životom? A keď vrchol zákona Evanjelia je v odpustení urážok, vedzte, že sme rozhodnutí aj odpustiť!"

"Odpustiť? Vy, ktorí ste sa priznali za pôvodcov neodpustiteľného zločinu? Nuž a komuže by ste chceli odpustiť?"

"Rozpamätajte sa! Otec nás zgniavil svojím Zákonom a nechal nás bez ochrany proti utláčateľom. Syn dovolil, aby sa všetky kresťanské národy na našom bezbrannom národe vyvŕšili za jeho smrť. Jeden i druhý, rozličné osoby jednej Bytosti chceli a strpeli naše pohromy a naše súženia. Boh bol od storočí naším veľkým nepriateľom. A nepriateľ nešľachetný: Pán všehomíru, ktorý sa rozzúri proti davu kočovníkov! Hovoril, že máme odpúšťať nepriateľom a my skláňame hlavy k poslušnosti. A odpúšťame aj Jemu, jemu skôr než ľuďom. Zapríčinili sme vraždu Boha a bola to vina príšerná, ale dnes odpúšťame Bohu; a je to posledné úsilie, ktoré môžeme žiadať od našého zbitého a otráveného srdca. Opakujem Vám v mene všetkých Židov, že odpúšťame svojmu prenasledovateľovi, že odpúšťame Kristovi. Nikto sa to neodvážil povedať, ale viete, že sme inakší ako druhí ľudia. Ak nestačí ani táto najvyššia obeť, čo iného chcete od nás? Opovrhli by ste týmto dôkazom lásky, ako ste opovrhli našimi peniazmi? A chceli by ste nám pred očami zavrieť brány."
Sabbatai mlčal a pozoroval pápeža. Tu zbadal, že pápež plače. Z jeho tichých očí v modlitbe zostarnutého decka rinuli sa prúdy sĺz, výrony súcitu vo vráskach líc.

"Plačete!" , zvolal Veľký Rabín triumfujúcim hlasom. "Teda milosrdenstvo premohlo každú pochybnosť! Chvála Najvyššiemu teraz i naveky! Môžem Vás nazvať otcom? Odpovedzte, hovorte!"
Ale pápež len plakal a mlčal. Sabbatai vrhol sa na zem a volal: "Povedzte teda to slovo, na ktoré čakám už tisíce dní! Zástupca Kristov, nástupca Petrov, otec ľudí, hľa, som pri vašich nohách. Odpovedzte, v mene Boha Abrahámovho a Jakubovho!"

Celestín, ešte vždy plačúc, pohol sa zo svojho miesta a kostnatou bielou rukou zdvihol Žida zo zeme. Ale nepovedal ani slova. A slzy sa ešte prudšie liali po ožiarenej belobe tvári. Sabbatai sa mlčky díval na tieto slzy a napokon pochopil: pápežova odpoveď je v tomto plači. I on by chcel plakať, ale nemôže: cáti, ako sa mu hrdlo zviera, ale v suchých očiach trblieta sa odraz mučivého smútku. Po chvíľke hlboko sa pokloní a rýchlymi krokmi ponáhľa sa ku dverám.

V šerej a obrovskej sále počuť hlas pápeža, ktorý šepce modlitbu Zeleného štvrtka: Oremus et pro perfidis Judeis; ut Deus et Dominus noster auferat velamen de cordibus eorum ... Modlime sa i za zradných Židov, aby Boh a Pán náš sňal závoj z ich sŕdc ...


Prebraté z knihy Láska alebo smrť, SSV, Trnava 1943. Preklad Mikuláš Šprinc.