Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

13. 5. 2011

Deň B

Jozef Duháček

Oznámenie Benedikta XVI, že začiatkom mája blahorečí svojho predchodcu spustilo v neokonzervatívnej tlači záplavu propagandistických chválospevov. Organizované plesanie začalo v skutočnosti už v apríli 2005, keď si skupinky charizmatikov urobili zo zádušnej omše za JPII liturgický cirkus skandovaním "Milujeme ťa Ján Pavol", "Veľký, veľký, veľký" a "Ihneď svätý". Prehnané reakcie na blahorečenie sú len poslednou fázou tohto dobre plánovaného procesu, ktorý má od samotného začiatku len jeden cieľ - maximálne urýchlenie jeho kanonizácie.
Táto propaganda však vôbec nekorešponduje s náhľadom všetkých katolíkov, je zacielená na emócie majority, neokonzervatívneho stáda, ktoré už pred dlhým časom poslalo rozum na dovolenku, aby sa mohlo zmieriť a vyrovnať s novým svetom nekonečných novôt, protichodných posolstiev a chaosu, ktorý nastal s posledným koncilom. Emocionálna odpoveď je pochopiteľná. Falošná poslušnosť a pohodová papalatria robí život jednoduchším ako obety žiadané krstnými sľubmi a vážna reflexia katolíckej tradície. Pre tých, ktorí si dokázali uchovať rozum aj počas posledných 40 rokov, kým väčšina z hierarchie i veriacich ten svoj stratila, je táto udalosť len jedným z mnohých pokoncilných debaklov. Títo, nazvime ich realisti, reprezentujúc ostentatívne ignorovanú minoritu nie sú ochotní vzdať sa svojich intelektuálnych kapacít triezvo a kriticky súdiť, ani nemajú v úmysle zabudnúť na svoje bolestné skúsenosti z pontifikátu JPII, ktoré hlasno kričia proti snahe posvätiť katastrofálny pastoračný experiment zvaný II Vatikánsky koncil. O nič iné v tejto expresnej beatifkácii najväčšieho šampióna koncilu nejde. Jej extatické ponímanie prezentuje sebaklamný a disfunkčný stav Cirkvi po celom svete.Nespravodlivosť, arogancia, zaslepenosť, zbabelosť a samovražedné uspokojenie, ktoré sužujú pokoncilnú Cirkev sú zosobnené nielen dezorientovaným episkopátom, ktorý tyranizuje Západ, aj ale neokonzervatívcami, ktorí vo väčšom či menšom rozsahu súhlasia s deštruktívnym status quo, ktorý bol zavedený pápežom, ktorého teraz idolizujú. Nie tak uvažujúca menšina. Hoci v JPII môžu vidieť bojovníka proti potratom a eutanázii a tento jeho boj náležite oceniť, odmietajú prehliadnuť tragickú skutočnosť, že jeho pontifikát bol pontifkátom nevýslovnej nedbanlivosti, škandálov a spoluúčinkovania na likvidácii Katolíckej cirkvi. Ak odhliadnu od jeho charizmy a osobných cností, nech už boli akékoľvek, vidia pontifika, ktorý zanechal Kristovo stádo v totálnom chaose, odmietal použiť svoju autoritu aby zmenil kurz a zachránil zverené duše pred svorkou vlkov loviacich v ruinách pokoncilnej Cirkvi. Pre nich nebol tento pontifikát radosťou ale skúškou: 26 rokov ničím nehateného devastujúceho bujenia koncilu a jeho reforiem. Dokonca i tí, ktorí si zachovali istú náklonnosť k JPII, sa pýtajú na bona fide pápeža, ktorý opakovane odmietal zúfalé prosby o pomoc klerikov i laikov trpiacich v neľútostných rukách liberálov, ktorých on sám vymenoval a ochraňoval. Ani romantické rozprávanie o slovanskom pápežovi, ktorý zvrhol komunizmus a oslobodil svojich rodákov z jarma marxistického útlaku nevyváži fakt, že on sám aktívne presadzoval opresívnu pokoncilnú revolúciu s jej podkopávaním a rúcaním bášt našej Viery. [1]Dekrét kardinála Amata (CNS 1.Apríl 2011.) jasne naznačuje, že toto blahorečenie je istým druhom fenomenologického hodnotenia globálnej celebrity, ktorá by nejstvovala bez masmédií. Postavy na svetoej scéne, ktorá nepochybne prezentovala istú formu náboženského cítenia, avšak ktorá nikdy otvorene nevolala po prijatí a praktizovaní katolíckeho náboženstva ako výlučnej cesty spásy. Namiesto toho organizoval mnohé medzináboženske a ekumenické happeningy, ktorým predsedal a ktorými zreteľne proklamoval svoju náboženskú otvorenosť. Podľa Amata:" : “ JPII si bol vedomý skutočnosti, že zažívame veľmi ťažké obdobie a že Petrov nástupca má povinnosť posilňovať vo viere, ale bol si rovnako dobre vedomý faktu, že veľmi dôležité je spoliehať sa na Boha " Máme z toho teda vyvodiť, že JPII je ospravedlnený od tragických zlyhaní pri výkone svojho pápežského úradu preto, že sa spoliehal na to, že Boh sám spravuje svoju Cirkev, zatiaľ čo on sám sa vyhýbal akýmkoľvek ráznym zásahom proti tým, ktorí so stupňujúcou sa odvaho nivočili Cirkev počas jeho dlhého pontifikátu? [11]

Hans Urs von Balthasar vo svojom majsterštyku Razing the Bastions [1952] prišiel s prefíkanou obhajobou demolície Katolícej Tradície, dogmy a scholastiky. Tento bývalý jezuita a kvázikalvínsky mystik, priekopník pochybnej novej teológie, v roku 1985 s uspokojením povedal, že VKII prijal veľa z jeho vlastného revolučného programu, dokonca ho ešte prehĺbil a ďalej vyučoval. Nebolo to márne chvastanie. Kardinál Ratzinger hrdo označil koncil za "rok 1789 v Cirkvi". JPII, Balthazarov žiak, horlivo anticipoval nivočenie bašty ktorú predstavovala liturgia, keď v roku 1963 povedal o. Malinskemu: "Určite zachováme základné prvky, víno, chlieb, ale všetko ostatné sa zmení podľa miestnych zvykov. Slová, gestá, farby, spev, rúcha, architektúra. Problém liturgickej reformy je kľúčový " [Mon Ami: Karol Wojtyla, 1980]. Jeho liturgie vskutku obsahovali všetky možné abusy a stali sa tak vzorom pre degeneráciu liturgie po celom svete.
Niet divu, že ako koncilný súdruh bol spoľahlivo rozpoznaný Pavlom VI, ktorý z neho urobil kardinála a dosadil do niekoľkých kuriálnych výborov plánujúcich a dirigujúcich pokoncilnú revolúciu ako napríklad svetová episkopálna synoda (1971). V kontraste so svojím imidžom čerstvej tváre a človeka z vidieka bol v skutočnosti kardinál Wojtyla skúsený Vatikánsky harcovník takmer 12 rokov pred svojím zvolením. Krátke resumé, ktoré vydal Vatikán v deň jeho zvolenia horlivo podčiarkovalo jeho rozhodujúci príspevok ku koncilnej deklarácii Gaudium et Spes, ktorú pravoverní katolíci každého druhu zhodne považujú za podrobný návod ako zničiť Tradíciu. V roku 1988 JPII odmenil von Balthasara červeným klobúkom. [10]

Na záver sa uvažujúca menšina sama seba pýta, ako môžu byť osobné zásluhy chirurgicky oddelené od nivočiaceho pontifikálneho radikalizmu? [2] Čo si má katolík myslieť o vyhlásení kardinála Amata, ktorý oficiálne povedal, že JP II sa neblahorečí pre to akým bol pápežom ale pre svoju osobnú svätosť? [11] A prečo je kauza blahorečenia JPII hnaná s takou neuveriteľnou rýchlosťou? Prečo sa bezpočet námietok proti beatifikácii osobnej či korporátnej povahy ľahkomyseľne a bez hlbšieho preskúmania zmietol zo stola? JPII posmrtne profituje z vlastnej revízie CIC, v ktorej proces blaho a svätorečenia deštruoval natoľko (zrušil Diablovho Advokáta, časové limity, znížil počty potrebných zázrakov, otrhal celý proces až na kosť), že sa stal podľa slov niektorých pobúrených kardinálov "fabrikou na svätých". Predchádzajúca forma procesu bola tým najdôslednejším, najobšírnejším a najrigoróznejším vyšetrovacím procesom na planéte, dnešný proces, stráca dôveru katolíckych veriacich.
Šialená rýchlosť, ktorú v tejto veci pozorujeme, nápadne pripomína rýchlosť akou bol blahorečený Ján XXIII a rovnako rýchly ale neúspešný pokus blahorečiť Pavla VI. Teda tu nejde ani tak o JPII ako o koncil.

Už nestačí, aby upadajúca Cirkev označovala príčinu svojho pádu za "dar", koncil treba svätorečiť tým, že sa svätorečí triumvirát, ktorý koncil zvolal, viedol a implementoval. Porovnajme si pre zaujímavosť ako nekonečne pomaly sa kôli patetickým židovským námietkam vlečie beatifikácia Pia XII. Minulý rok sa v Ríme konalo sympózium o VKII pod záštitou františkánov od Nepoškvrnenej, kde sa často citovali práce historika Yvesa Chirona. Ten zdokumentoval, ako obaja Piovia usilovali o odvrátenie delenia a demokratizácie Cirkvi a že témy, ktorými sa Pius XI aj XII zaoberali pri zvažovaní možného budúceho koncilu sú takmer identické s tými, ktoré Ján XXIII nechal spracovať v prípravných schémach a ktoré boli rad radom odmietnuté pre odpor liberálnych teológov. Paul Molinari SJ, propagátor beatifikácie Pia XII povedal v Rádiu Vatikán: "Jeho Svätosť sa roky zaoberala prípravnými prácami pre koncil. Zastavil ich však, lebo dospel k presvedčeniu, že katolíci nie sú pripravení čeliť otrasu, ktorý by koncil spôsobil. Jeho nástupcovia však ľahkomyseľne pustili obavy z hlavy a tak nás všetkých nechali žať plody pokoncilnej búrky.

Dokonalá ukážka toho, ako Benedikt XVI aj jeho predchodcovia nechávajú bezstarostne vykrvácať miestne Cirkvi je jeho oneskorená verejná reakcia na minuloročný škandál v Írsku. Jeho list írskym katolíkom je post facto iba konštatovaním prehnitého stavu, ktorý je krásne zdokumentovaný zámerne prehliadanými nespočetnými prosbami o okamžitú pápežskú intervenciu, ktorá by prekazila episkopátom pripravovanú smrť írskej Cirkvi. Desaťročia poukazovali statoční obrancovia viery na ohromné problémy v Írsku. Už v roku 1973 Hamish Fraser venoval celé vydanie katolíckeho magazínu Approaches "politike súčasného írskeho episkopátu". Uviedol mnoho dôkazov "omylov celkom verejne vyučovaných v seminároch, publikovaných v katolíckych žurnáloch a kázaných z pulpitov ". V Ríme o tom dobre vedeli, veď v roku 1972 kardinál Seper, Ratzingerov predchodca v CDF (kongregácia pre náuku viery) nariekal na neposlušnosťou biskupov: "Biskupov treba viniť, pretože v tejto kríze nevykonávajú svoju moc tak ako by mali a Rím vôbec neposlúchajú. Ak by sa všetci biskupi zaoberali týmito excesmi okamžite ako sa prihodia, situácia by bola iná. Pre nás v Ríme je to nesmierne ťažké, keď biskupi s nami nespolupracujú." Práve toto pozérstvo a lenivosť niečo urobiť položilo Cirkev na kolená. Ak teda pápeži vedeli, že muži, ktorých permanentne menovali na dôležité posty sú nespoľahliví a nespolupracujú, prečo potom nezaviedli politiku dôsledných personálnych výmen za mužov statočných, pravoverných, zbehlých v kanonickom práve a pripravených bojovať? Koľko škôd a bolestí sme si mohli ušetriť?
Nie je to zložité. Cirkev možno napraviť celkom rýchlo. Ešte aj dnes. Ale nie je záujem. Rok po liste, ktorý Benedikt poslal Írom sa absolútne nič nezmenilo. Žiadne personálne výmeny, Benedikt nemá záujem uskutočniť svoje vlastné požiadavky. Írsko je len malý ale reprezentatívny príklad episkopálnej šarády, ktorú JPII pestoval. Kríza katolicizmu je vo svojej podstate kríza pápežskej, nie episkopálnej autority, ktorá je hlboko zakorenená v druhom vatikánskom koncile a personifikovaná maximálne kolegiálnym JPII.

Známy tomista, editor magazínu Divinitas, sekretár Pontifikálnej akadémie pre teológiu, emeritný profesor Lateránskej univerzity a kanonik pri bazilike Sv.Petra 85 ročný Msgr. Gherardini považovaný za posledného teológa z predkoncilnej Rímskej školy vydal nedávno knihu: Druhý vatikánsky koncil - chýbajúca diskusia ('Il Concilio Ecumenico Vaticano II: Un discorso da fare'), považovanú za jeden z najlepších pokusov ako sa pozrieť na koncil vo svetle tradície. Následne vydal knihu Aká zhoda medzi Kristom a diablom ? ('Quale accordo tra Cristo e Beliar?') o problémoch ekumenizmu a medzi náboženského dialógu." V rozhovore v Marci 2010 Msgr. Gherardini vysvetlil, ako prebiehala marginalizácia teológov starej školy, ktorá v minulosti slúžila rímskemu biskupovi ako zdroj skúsenosti a dobrej rady:

Po VKII sa hlas tejto školy, hoci stále slabší, ozýval z dvoch pontifikálnych rímskych akadémií, magazínov Divinitas, Doctor communis a z tomistických kongresov. Dnes je to už len slabučký hlások, ktorý ojedinele začuť, obdivovaný hŕstkou verných, ale opovrhovaný a vysmievaný zástupmi dnešných teológov. Samozrejme, rímska teologická škola bola hneď ako sa dalo odstránená z univerzít aj biskupských prestolov. Tu treba opätovne zdôrazniť, že Jozef Ratzinger aj Karol Wojtyla stáli vo von Balthasarovskom predvoji antischolasticimu, obrátenému proti rímskej škole. Arcipapolátor George Weigel píše vo svojej hagiografickej biografii JPII: "Kardinál Ratzinger bol prvý muž na pozícií prefekta CDF, ktorý nemal Tomáša Akvinského za svojho filozofického a teologického majstra [Witness to Hope, 1999]. Weigel síce tvrdí, že JPII tomizmus rešpektoval, Ratzingerova nominácia však hovorí nad slnko jasnejšie. Gherardini je ukážkový príklad užitočnosti politiky vytláčania tomizmu. Monsignore svojou kritikou ekumenizmu a medzináboženského dialógu nielenže útočí na dva základné stĺpy pokoncilnej fasády, ale na dnešné pomery až priodvážne tvrdí, že pokoncilné dianie je málokedy v súlade s Tradíciou. Konštatuje, že je ťažké, ak nie úplne nemožné zosúladiť koncilnú Dignitatis Humanae s jasnou a jednomyseľne zastávanou náukou pápežov 19. a 20. storočia vrátane Humani Generis Pia XII. Jasnosť, jednoduchosť a vyváženosť starej tomistickej školy je v ostrom protiklade ku zmätenému a mnohoznačnému pokoncilnému táraniu, ktoré zaplavilo dnešnú Cirkev a drží ju v područí nepriateľských ideí a diabolských úkladov.

Uznávaný historik Roberto de Mattei v talianskom denníku Libero poukázal na to, že samotné volanie Benedikta XVI po interpretácii koncilu v súlade s katolíckym magistériom "evidentne predpokladá existenciu pochybných a nejednoznačných pasáží v koncilných dokumentoch, ktoré si interpretáciu žiadajú " [12. December 2010]. Profesor Mattei, autor knihy Druhý Vatikánsky koncil: Nikdy nepísaná história ["Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta," 2010], sa vo verejnej debate stretol so zástupcom malej ale vplyvnej Bolognskej školy, hniezda neomodernistických ideológii, ktorý si žiadal interpretovať tradíciu vo svetle koncilu a nie koncil vo svetle tradície. Partizána z Bologne uzemnil odkazom na oficiálne vyhlásenie koncilu, spolu s deklaráciami Jána XXIII, Pavla VI, a kardinála Ratzingera, zdôrazňujúcimi pastoračný charakter koncilu: "Iba ti, ktorí nerozumejú teológii, môžu pripísať neomylnú hodnotu týmto náukám." Matteiho kniha však nepojednáva o teologickej diskontinuite ale hľadá diskontinuitu na historickej úrovni. Napríklad koncilný jazyk. "Jazyk koncilu pozostáva nie len z výrokov, ale z gest, ticha, póz a nepovedaných vecí, ktoré odhaľujú snahy a skutočné úmysly lepšie než samotný obsah textu." Aj Gherardini na spomínanom rímskom sympóziu povedal, že z dôvodu pastoračnej povahy, novátorského a pochybného historického kontextu, tie pasáže dokumentov VKII, ktoré pojednávajú o už raz slávnostne definovaných otázkach viery a mravov nemajú neomylný charakter a nevyžadujú poslušnosť viery. Zatiaľ sa blíži 50 výročie zvolania koncilu, na ktorého oslavu sa prestarnutí koncilní súdruhovia pripravujú vytrvalým potľapkávaním sa po pleciach a nariekaním nad novou jarou, ktorá nikdy neprišla. Rozhodne však nebudeme osláv najväčšieho masakru katolíkov v histórii ušetrení. Radostné aklamácie sú stále hlasnejšie a kostoly stále prázdnejšie.

Toto je pravdepodobne ten, cirkevne naplánovaný krach, ktorý kardinál Ratzinger predvídal, keď radostne naliehal aby Cirkev "opustila veľa z vecí, ktoré doteraz považovala za isté. Musí zničiť pridlho stojace bašty a dôverovať iba štítu viery". Sledujúc jeho apokalyptickú predpoveď splnenú bez akéhokoľvek pokusu o nápravu, očakávame Benedikta na budúcoročných oslavách výročia koncilu. Bude bezpečne izolovaný od kritiky ortodoxných teológov a prelátov, snažiacich sa aspoň zmierniť fatálne koncilné zlyhanie ako je napríklad biskup Schneider ktorý volá po Sylabe koncilných omylov [3]. Odvážny krok odvážneho preláta, ale márny. Kardinál Ratzinger v neomodernistických Princípoch katolíckej teológie píše: "Sylabus sa nesmie vrátiť." Benedikt si osvojil americký postrevolučný model moderného štátu a preto odsudzuje Syllabus Pia IX ako "príkre a radikálne zavrhnutie ducha modernej doby ." Jeho mantrou je "neodsúdiť koncil, ale objaviť skutočný koncil a prehĺbiť jeho skutočné zámery vo svetle dnešnej skúsenosti." [4] Jeho predchodca od svojho prvého dňa na tróne trval na tom istom. Biely dym z komína Sixtínskej kaplnky sa ešte nestihol rozptýliť auž sa novo zvolený JPII ponáhľal prehlásiť: " Za našu primárnu povinnosť považujeme presadzovanie, s rozvážnymi ale dôraznými krokmi, čo najpresnejšieho plnenia noriem a nariadení koncilu. Nadovšetko musíme podporovať koncilné postoje. Predovšetkým musíme byť v súlade s koncilom, musíme uviesť do platnosti všetko, čo bolo povedané v koncilných dokumentoch." Posledná fáza koncilného neomodernistického vývoja sa vyznačuje otvoreným kompromisom a jasnou konvergenciou
k modernite a preto je akýkoľvek zoznam omylov a dvojzmyselností koncilu absolútne neprípustný. Bol by to pokus o obnovu zrúcaných bášt tradície a preto je nový Sylabus anathema. Koncilná show must go on.

U všetkých pokoncilných pápežov je dobre pozorovateľná usilovná snaha o potlačenie každého volania po Syllabe, lebo by sa ukázali ich osobné deviácie od katolíckej Tradície. Kým neokonzervatívci hromadne zatvárajú oči a uši pred zničujúcou realitou liberáli vidia a chápu čo sa deje. Drásajúca irónia dvojitého blahorečenia Pia IX a Jána XXIII v auguste 2000 neunikla arciliberálnemu plátku Commonweal, ktorý sa pásol na "skvelej absurdite nadchádzajúcej udalosti, ktorá obzvlášť vynikne, keď si uvedomíme, že Ján XXIII aj JPII by za svoje idey, slová a skutky, boli obaja zavrhnutí, keby ich boli vyjadrili v časoch keď Pius IX vládol. " Iný liberálny plátok, Time s obdivom a neskrývaným súhlasom napísal že : "JPII odvážne predsedal dozrievajúcej politickej a teologickej revolúcii v katolicizme .... bol to pápež zmeny a uskutočnil radikálnu premenu ."

Aby sa zachovalo toto starostlivo skonštruované status quo, je neprípustné JPII a jeho ponitifikát poškvrniť akoukoľvek kritikou. Akcia o. Luigi Villu, ktorý kritickou analýzou Paolo Sesto, Beato? v roku 1998 zabránil blahorečeniu sa nesmela opakovať. Otec Villa, doktor dogmatickej teológie a úhlavný nepriateľ cirkevného slobodomurárstva napísal svoju knihu ako odpoveď na edikt vydaný pápežským vikárom kardinálom Runinim, ktorý v máji 1992 vyzval "každého jedného veriaceho aby oznámil každú informáciu, ktorá by akýmkoľvek spôsobom mohla rozporovať povesť svätosti Sluhu Božieho Pavla VI. "Kritici tak dostali príležitosť verejne vykričať že cisár je nahý. Ako o tom neskôr napísal o. Villa: "... získal som následne informácie z rôznych zdrojov, že tento plán povýšiť pápežov VKII na oltár (Jána XXIII a Pavla VI) má za cieľ deklarovať nadprirodzenosť VKII a v dôsledku toho aj Novej cirkvi s jej reformami, napriek výslovnému vyjadreniu Pavla VI, ktorý hovoril o "sebadeštrukcii" v Cirkvi (za ktorú bol sám zodpovedný)."
A skutočne, Ruini maril krycie manévre ktoré sme mohli teraz pozorovať aj v súvislosti s JPII, ktorý si ctil Pavla VI ako otca a bol by ho blahorečil, keby nepohodlná pravda, ktorú o.Villa vyniesol na svetlo tomu nezabránila. Štúdiom tisícok strán koncilných dokumentov, encyklík, prejavov, komentárov a podobne o. Villa ukázal, že Pavol VI otvorene budoval Novú cirkev. V kapitolách : Nové náboženstvo, Otvárane sa svetu, Otváranie sa modernizmu, Otváranie sa slobodomurárstvu, Otváranie sa univerzálnej demokracii, Otváranie sa tolerancii, Otváranie sa komunizmu a Ekumenická omša prináša veľa detailných informácií. Oficiálna odpoveď na túto kritiku nebola nikdy daná, kniha však rozbúrila v Taliansku vlnu odporu a kauza Pavla VI bola zastavená.

Kto by pochyboval, že rovnaká kniha, s rovnakými kapitolami by sa dala napísať aj o JPII? V skutočnosti už napísaná bola a nie jedna. A hoci sa nemožno stotožniť so všetkým, čo kedy proti nemu bolo napísané, zostáva toho dosť na to aby bol záver negatívny. Máme tu napríklad kritiku jeho multireligiózneho stretnutia v Assisi od o. Johannesa Doermanna, ktorý poukazuje na heretické ponímanie univerzálnej spásy u JPII. Alebo je tu učený Abbé Georges de Nantes, ktorý prišiel s obsiahlou kritikou JPII. Abbé, tŕň v päte liberálnej hegemónie v Ríme, v Liber Accusationis Secundus obvinil JPII, že presadzuje sekulárny humanizmus s katolíckymi ornamentmi namiesto nadprirodzenej viery katolíckych svätcov a mučeníkov, náboženstvo človeka ktorý sa urobil bohom, namiesto náboženstva Boha, ktorý sa stal pre nás človekom. (Rovnaké obvinenie vzniesol o.Villa proti Pavlovi VI). Nantes dokazuje ako nová doktrína kolegiality, ktorá bola JPII taká vzácna, oslabuje hierarchickú štruktúru Cirkvi. Ako je doktrína "ľudských práv" ktorá je identická s doktrínami francúzskej revolúcie, Cirkvou už dávno odsúdená a zavrhnutá. Jeho argumentácia nutne vedie k dekrétom nešťastného VKII, koreňu celého problému. Vyčerpávajúca forenzná analýza koncilu, jeho názorov a motivácii jeho proponentov, ktorú podal Atila Sink Guimaraes vo viaczväzkovom Eli, Eli, Lamma Sabacthani?, je ďalšou zničujúcou obžalobou tohto žalostného podniku. Kniha za knihou odhaľuje ohromný neporiadok a chaos výsledok agendy VKII. Jeden zo zväzkov — Vatican II, Homosexuality and Pedophilia — volá do neba po okamžité odvrátenie revolúcie, ktorá kriví vieru a prispôsobuje ju hriechu. Neomodernizmus ide ruka v ruke s našimi nepriateľmi a robí stále väčšie škody, ako je napríklad gayfriendly politika niektorých prelátov. JPII musí niesť veľký podiel viny na tejto hanebnosti. V roku 2004 sa komentátor z National review Joseph Sobran vzdávajúc poctu JPII ako človeku pýta: ".... pravoverný katolíci sa pýtajú, či bol jeho pontifikát úspešný ..... Choroby, ktoré zachvátili Cirkev po VKII, ktorého on bol nadšeným účastníkom, neboli vyliečené. A najhoršie škandály katolíckej histórie vybuchli pod jeho dohľadom: odhalenia o homosexuálnych kňazoch zneužívajúcich chlapcov. Toto bol však prirodzený dôsledok homosexuálnej vlády v amerických seminároch,...... ale on (JPII), ako sa zdalo nemal poňatia o tom čo sa deje, ba tomu ani nechcel veriť, keď sa to dozvedel. To nehovorí v jeho prospech." Ani jeho neochota proti týmto zvrhlíkom zasiahnuť nesvedčí o jeho svätosti. Škandál s obscénnym Marcialom Macielom a Kristovou légiou sa bude ako temný mrak naveky vznášať nad jeho ponitifikátom. Dnes už však nie je žiadny diablov advokát, ktorý by volal JPII na zodpovednosť za to že si nevšímal úzkostné volanie Macielových obetí alebo ktorý by preskúmal vzťah JPII k Macielovým zástupcom, ktorí mu kúpili vplyv a ochranu Vatikánu na dlhé roky.

Benedikt, zdieľajúc jedno koncilné srdce a dušu so svojím predchodcom sa rozhodol ignorovať všetky fakty a predísť tak blamáži aký spôsobil o. Vila pred 12 rokmi. Jeho neokonzervatívne a intelektuálne odzbrojené stádo nasiaknuté sentimentalizmom je šťastné, že nemusí o veci veľa premýšľať. Alebo nadšene príjmajú tieto zákerné a manipulatívne zmeny ako nespochybniteľné dobro, alebo popierajú skutočnosť historického obratu, ktorý sme zažili, zamieňajú Tradíciu s obyčajným zvykom a považujú ju za brzdu vývoja viery. Iní sú zasa šťastní, že môžu idolizovať tieto pápežské osoby, pretože vsadili na revolúciu a potrebujú ju udržať pri živote. Takže byť tradicionalista, klásť otázky ohľadom krokov posledných pontifikov, obzvlášť tých, ktoré spustili revolúciu je to isté ako povedať im : "mýlite sa". A to nepočujú radi. Nikto nepočuje rád že sa mýli, a ešte menej rád má keď mu predkladajú dôkazy jeho omylov.
Tlač a média predpovedali stovky tisíc návštevníkov blahorečenia, čo sa ja splnilo. Neokatechumenáti, ktorí v roku 2005 skandovaním mantry Santo Subito zapálili plameň dnes skladali poctu človeku ktorý schválil ich rozvratnícky lutheránsky kult [5].

Avšak tí, ktorí odmietli podiel na tejto propagandistickej udalosti pokračujú aj naďalej v spravodlivom odmietaní blahorečenia revolúcie. John Vennari pre Catholic Family News píše: "Oznámenie o beatifikácii je dôvodom na zdesenie. Je to snaha blahorečiť pápeža, ktorý presadzoval panreligiózny ekumenizmus slobodomurárskeho typu [8], ktorý povedal židom, že majú svoju zmluvu, ktorá je nezávislá na zmluve Kristovej [9], bozkával korán, oslavoval rokenrolové a pohanstvom inkulturalizované liturgie [7], ktorý ustanovil za biskupov a kardinálov nekvalifikovaných a neveriacich mužov, ktorého muž pre styk s protestantmi (kard. Kasper) verejne povedal, že VKII odstránil povinnosť nekatolíkov konvertovať a ktorý predsedal najväčšiemu homoklerikálnemu škandálu v histórii, ktorého slová a skutky konzistentne interpretoval VKII ako radikálny rozchod s katolíckou Tradíciou."

V svojom článku v Libero Prof. de Mattei vysvetľuje, že : "historik nesmie izolovať texty VKII od ich historického kontextu, ktorý ich splodil....... Tak isto VKII nemôže byť prezentovaný len ako osamotená udalosť, bez zohľadnenia jeho koreňov prerastených hlboko do minulosti a tiež jeho závažných dopadov, ktoré mal na Cirkev a spoločnosť. Separácia koncilu od pokoncilných udalostí je natoľko neudržateľná ako oddelenie koniclných textov od ich pastoračného charakteru. Žiadny dejepisec alebo človek so zdravým rozumom neprijme takéto otvorene zaujaté oddeľovanie faktov. Dnes žijeme dôsledky koncilnej revolúcie, tak prečo to skrývať? Cirkev, ako povedal Lev XIII pri otváraní vatikánskych archívov sa nesmie báť pravdy. Preto sa nesmieme báť ani pravdy o JPII, jednom z hlavných architektov tejto revolúcie a neoddeľovať umelo jeho pontifikát a jeho osobu, čo sa pri jeho beatifikácii nepokryte dialo. I keby si Boh vybral koncil a katastrofu ktorá sa po ňom udiala ako spôsob akým vyčistí svoju Cirkev, predsa len nepoužíva svojich vikárov ako fatalistické bábky. Pápeži nie sú oslobodení od povinnosti používať svoj rozum, slobodnú vôľu a rozvážny úsudok. Nezostanú bez viny pred Bohom a ľuďmi, keď tolerovali zhubné idey a činy, poškodzujúce samotnú archu, ktorú sú poverení riadiť. Pápež je Boží kormidelník, nie bezmocná bábka.

5.2.2011 počas biskupskej vysviacky tajomníka Kongregácie pre svätorečenie Benedikt XVI povedal: "Musíme dbať na to, aby sa naša viera vždy prejavovala v láske a spravodlivosti k iným." Svätá pravda. Ale kde je láska a spravodlivosť v nevšímaní si obáv miliónov verných katolíkov, ktorí nevidia JPII v takých ružových farbách ako je oficiálne vykresľovaný. Kde je rozvážny úsudok a náležitosť v akcelerovaní beatifikačného procesu za týchto okolností? Kde je láska v zaobchádzaní s kritikmi celej záležitosti, keď sa nespočetné námietky [6] prehliadajú akoby ani nejestvovali?

Nespravodlivosť v tomto konkrétnom prípade len kopíruje pohŕdanie a útlak, ktorý obrancovia tradície už 45 rokov znášajú. Je to osvedčený recept na nové a nové delenie Cirkvi, ktorá je balkanizovaná od pápeža až po posledného laika. Obracia to pravoverných katolíkov proti sebe. A prečo? Aby sa podoprela hrdzavejúca budova koncilu a zachránila sa pred rýchlym pádom na smetisko dejín, ktorý si zaslúžila. Blahorečenie JPII znamená začiatok úsilia o jeho kanonizáciu a korunovanie Balthasarovskej revolty, ktorú JPII viedol. Táto konciliárna tŕňová koruna, ak sa kanonizácia podarí, bude ťažiť Kristovo mystické telo na veky. Svätý pontifex, ktorý sa hral s davmi zatiaľ čo rúcal bašty, ktorý bojoval pro life a zároveň obetoval svoje stádo na oltári neomodernizmu. Čo sa stalo, stalo sa, a my sa musíme modliť k Duch Svätému a Presvätej Panne, aby zabránili svätorečeniu JPII a zjednali Kristovej Cirkvi pravú obnovu in capite et membris.

Zdroje:

[1] http://www.christianorder.com
[2] http://www.catholicnews.com/data/stories/cns/1101302.htm
[3] http://rorate-caeli.blogspot.com/2010/12/time-for-new-syllabus.html
[4] http://www.catholicculture.org/commentary/articles.cfm?ID=296
[5] http://www.catholicculture.org/news/headlines/index.cfm?storyid=8902
[6] http://www.remnantnewspaper.com/2011-0331-statement-of-reservations-beatification.htm
[7] http://jloughnan.tripod.com/nguinea.jpg
[8]http://1.bp.blogspot.com/_kweFJm8yGGQ/TR8VaaoMJcI/AAAAAAAAD0I/vMxTsl42A10/s1600/Assisi1986small.jpg
[9] http://www.jcrelations.net/en/?item=814#pope
[10] http://communio.stblogs.org/2009/06/hans-urs-von-balthasar-21-anni.html
[11] http://www.remnantnewspaper.com/Archives/2011-0515-ferrara-beatification.htm