Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 4. 2011


A kam sa nám podeli naše boľševické svine?


Branislav Michalka


Pred nedávnom odhalili v Ružomberku pamätnú tabuľu katolíckemu kňazovi Jánovi Ferenčíkovi. Strojcom tejto akcie bol Ružomberský katolícky kruh a jeho cieľom bolo uctiť si pamiatku kňaza, ktorý sa významne zapísal na poli náboženskom a sociálnom do dejín Ružomberka. Tabuľa bola osadená, pamiatka uctená. Ale ešte ani poriadne nevyschli chemické kotvy, ktorými bola tabuľa prichytená a už sa ozvali bdelí strážcovia demokracie a tolerancie. Nebudeme unavovať ctených čitateľov ich stokrát omletou frazeológiou, ktorú už zaiste poznajú z nepočítaného množstva iných cirkusových vystúpení tejto kamarili pokroku a liberalizmu. Tých pár pojmov, s ktorými sa v nich žongluje už poznajú všetci naspamäť, mnohí ich vykrikujú zo sna a všetkým už tečú z uší. Loptičky tolerancie, ľudských práv, humanizmu, demokracie, ekumenizmu aj teraz lietali povetrím a keď dopadli na zem, tak rezultát znel: Ján Ferenčík bol fašista (aké originálne a neošúchané) a obdivovateľ Hitlera.

To samo o sebe samozrejme dnes stačí na to, aby bol niekto deklasovaný na úroveň beštiálneho Modrofúza. Aj keď pravda, v tomto krásnom novom liberálnom a pluralitnom svete, nám nikto zatiaľ racionálne nevysvetlil prečo by niekto nemohol byť obdivovateľom Hitlera, tak ako sú iní obdivovateľmi Napoleona, Džingischána, Mao Ce Tunga, Che Guevaru, Stalina a iných oblažovateľov ľudsta a prečo sa týmto "iným" obdivovateľom, ak boli aj oni zároveň slávni, stavajú sochy a lepia tabule a len tým obdivovateľom Hitlera akurát nie? Máme tu vymenovávať všetkých tých Sartrov, Wellsov, Shawov, Grassov a ďalších milovníkov a obdivovateľov Lenina, Stalina a bolševizmu, ktorí sú dnes oslavovaní, ctení, citovaní a ich sochami, bustičkami a tabuľkami je zamorená značná časť Európy? To by bola strata času. Sústreďme sa my len pekne na Slovensko, veď mi tu máme dosť svojich pamätníčkov a modiel, tak načo behať po Európe. Ale najprv späť do Ružomberku.

Tam slávila kampaň zjednotených murársko-kozmopolitných síl svoj triumf a 31.3. 2011 sa pán starosta Pavlík spolu s mestským zastupiteľstvom rozhodli tabuľu odstrániť s odôvodnením, že: "mesto by nemalo podporovať tabule, ktoré občanov rozdeľujú ale podporovať také, ktoré ich spájajú." Prizrime sa nejprv bližšie na stupiditu tejto argumentácie.

Ktorá socha alebo tabuľa na Slovensku občanov nerozdeluje? Niet na Slovensku takej sochy. Opýtajte sa luteránov, kalvínov, židov a ateistov či im nevadia sochy sv. Jána Nepomuckého, Panny Márie, sv. Jozefa a ďalších v každej dedine, na každom námestí. Ak vám povedia, že nie, tak určite klamú. Ak by tvorili 75 % obyvateľstva oni a nie katolíci, tak by nám určite predviedli ako im nevadia. (Stačí vidieť čo sa stane v protestantskom Škótsku keď sa futbalista katolík prežehná na zápase; o Izraeli, Číne, či nejakom islamskom režime si ani netrúfam premýšľať. Snáď by zrušili futbal. ) Opýtajte sa katolíkov či ich neiritujú pamiatkové artefakty vyššie zmienených občanov a ak vám povedia, že nie, tak tiež klamú. Pravda, neodstraňujú ich, ale to skôr vyplýva z faktu, že tí, ktorí tvoria 75% národa Slovensku nevládnu a že mu skôr vládnu tie menšiny, ktoré tu boli vyššie uvedené. Ako o tom ostatne svedčí aj odstránenie tabule v Ružomberku. Nuž a ktovie, možno raz dôjde aj na toho sv. Jána Nepomuckého. A v danom kontexte je zbytočné rozoberať, či sa minority dopracovali k svojej moci za pomoci kamarátov zo zahraničia, alebo len vlastným pričinením a hlúposťou katolíkov, skrátka je to tak.

Čiže, argumentácia o rozdeľujúcich tabuľách je blaf. Ako vždy, tak aj teraz sa za podobnými verbálnymi úprdkami skrýva, ako hýbateľ, to jediné - moc. Pán starosta, aby nemusel povedať, že sa bojí alebo, že sám patrí k minorite; o osobnom prospechu radšej pomlčím, tak bľaboce o rozdeľujúcich tabuľách. Iné však neexistujú.

Toľko pán starosta. Nechajme ho žiť v jeho vysnívanom bezkonfliktnom svete z jehovistických brožúrok a poďme ďalej.

Je tu ešte jeden občan Ružomberka, ktorý vlastne celú kauzu rozbehol, v duchu hesla: bonzovať je škaredé (aspoň by malo pre každého liberála, ako ctiteľa názorovej odlišnosti, byť), ale hlásiť sa to musí. Jeho meno je Jozef Karika. Zdesená lóža zaznamenala jeho hlásenie, podnikla patričné opatrenia (viď výsledok) a pán Karika dostal priestor v médiach a to médiach mienkotvorných. Reč je konkrétne o bezodnej stoke "slovenského" liberalizmu, o denníku SME. Tam mu večný bádateľ nad vodami náboženského pluralizmu a ekumeny, Karol Sudor, poskytol priestor v obsiahlom rozhovore. Rozhovor, spĺňajúci povinný kánon liberálnej nudy, pseudohumanistických fráz a ľudskoprávných omáčok, by nikoho nezaujal, keby v ňom nedošlo k prekročeniu určitej hranice slušnosti, ktorá sa zvykne dodržiavať v takomto papierovom konflikte. S naprostou bezostyšnosťou tituluje Jozef Karika katolíckeho kňaza Jána Ferenčíka ako "fašistickú sviňu" a nadšený denník SME to po ňom s gustom dupľuje. Slovník z anarchisticko-feťáckej krčmovej žumpy sa stáva oficiálnym rituálnym označením katolíckeho kňaza, ktorý mal v očiach Jozefa Kariku tú drzosť, že neutekal v ústrety boľševickej Červenej armáde - Osloboditeľke. Slovník z trápneho, pózerského, dosprejovaného a ogrcaného punkového brlohu, kde je fašistickou sviňou nazývaný každý, kto nie je členom hnutia Antifa, sa stal oficiálnym slovníkom, ktorým je možné beztrestne označovať katolíckych kňazov, len preto, že mali iný názor ako Jozef Karika, denník SME a ich zastrešujúce organizácie.

Dobre. Pristúpme na ich hru. Pripusťme, že Ján Ferenčík bol obdivovateľom Adolfa Hitlera (o čom ale pisateľ tohto textu v dôsledkoch pochybuje) a použijme rovnaký meter na obdivovateľov, podporovateľov a spolupracovníkov iného totalitného režimu než bol nemecký národný socializmus. Reč je o režime komunistickom, ktorý bol vo svete etablovaný od roku 1917 do roku 1991 a na Slovensku od roku 1945 (čo si budeme nahovárať) do roku 1989 (čo nemusí byť striktne reálny hraničný dátum). A teraz si to rozoberme pekne rad za radom.

Správy o režime Adolfa Hitlera počas vojny, na území Slovenska, boli oficiálnymi nemeckými správami. Pripomeňme, že keď z koncentračného tábora utiekli prví väzni a referovali o dejoch, ktoré tam prebiehali, takmer nikto im neveril. Ani predstavitelia Židovskej obce, ani Eduard Beneš v Londýne. Ak by sa aj tieto správy nejakým spôsobom dostali k Jánovi Ferenčíkovi, cez ilegálne, t.j. komunistické kanály, prečo by im mal veriť práve on, navyše antikomunista, ak im neverili omnoho informovanejší jedinci? Prečo by si v atmosfére bojov, informačnej blokády, všadeprítomnej propagandistickej vojny všetkých proti všetkým, nemohol myslieť, že Hitler predstavuje hrádzu proti postupujúcemu boľševizmu? Neblížila sa snáď boľševická armáda k Slovensku? Nepredstavovala snáď armádu totalitného režimu, ktorý má preukázateľne na svedomí viac obetí ako nemecký režim národnosocialistický? Nebol snáď vo svete známy komunistický režim ako naprosto beštiálny už od roku 1917, zatiaľ čo režim národno socialistický na svoje konečné odhalenie len čakal po ukončení vojny? Tak prečo by si mal v danej chvíli Ján Ferenčík vybrať z týchto dvoch variant práve to známe, stovkami, ba tisíckami svedkov potvrdené boľševícke zlo a nedať, vo svojom ponímaní pragmatizmu, prednosť tomu údajne "obdivovanému" Hitlerovi? Sú známe nejaké prejavy obdivu Jána Ferenčíka k osobe Hitlera po odhalení pravej podstaty jeho režimu? Ak nie, tak na čo sa tu hráme? A aký je ten meter, ktorým sa merajú osoby? Nie náhodou dvojitý?

Porovnajme postoj Jána Ferenčíka s postojom iných ľudí, k inému režimu. Komunistický totalitný režim na Slovensku nevládol, ako nemecký národnosocialistický režim, jeden rok (1944-1945); resp. sprostredkovane 5 rokov, ale 44 rokov (1945-1989). Bolo dosť času a príležitostí ho rozpoznať. Pred vojnou boli o povahe boľševického režimu obšírne oboznámení takmer všetci obyvatelia Európy. Tisíce emigrantov zo Sovietskeho zväzu, spisovatelia, politici, vedci obšírne referovali o zverstvách boľševizmu v Rusku. A to nehovoríme o tom, že po roku 1948 všetci tí čo len počuli, odrazu i videli a zažili. Napriek tomu sme tu mali obdivovateľov tohto režimu, z radov umelcov, politikov a novinárov, ktorí sú ešte aj dnes oslavovaní a ctení, hoci by im mal patriť podla logiky Jozefa Kariku a denníka SME titul "boľševické svine". Ak jediným kritériom na udelenie titulu "fašistická sviňa" je to, že jeho držiteľ bol určitý, hoc aj krátky čas obdivovateľom nemeckého národného socializmu, tak podľa tejto logiky by aj obdivovatelia komunistického režimu mali mať právo na titul "boľševická sviňa". A to verejne a v médiách.

Nuž a či išlo len o obdivovateľov? Veď to boli aktívni spolupracovníci, ba dokonca aktívni politici, súdruhovia, čo tu majú svoje sochy, tabuľky alebo sa dokonca, za obdivu liberálnych médii, presúšajú dodnes po Slovensku.

Tak začnime merať padni komu padni. A hneď z hora. Alexander Dubček. Koľko škôl je po ňom pomenovaných, koľko má sôch, tabuliek a dokonca známok len na Slovensku? Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov žili v Trenčíne pamätníci, ktorí si pamätali ako Dubček kolektivizoval, údajne s revolverom v ruke; Saša. Prišiel zo Sovietského zväzu, kde žil s rodičmi. Čo všetko tam videl a predsa obdivoval režim, ospevoval režim, bol aparátčikom režimu. Prvým tajomníkom!!! Ako sa asi niekto stane prvým tajomníkom v totalitnom režime? Pre dobrotu a mäkkosť srdca zaiste nie. Kto mu strhne tabuľku? Kto by sa opovážil. Skôr ako ho jeho verní súdruhovia odkopli, ešte stihol podpísať tzv. pelendrekový zákon. Porovnajte ho s Jánom Ferenčíkom a posúďte sami: je to boľševická sviňa alebo nie je?

Miroslav Kusý, vrchný ideológ strany v šesdesiatych rokoch. Obdivovateľ Stalina a najvyšší káder, teraz strážca demokracie na Slovensku. Keby Ferenčík, len desatinu toho čo povedal Kusý obdivne o komunizme, povedal o nemeckom národnom socializme, tak by sme sa učili o Ferenčíkovi ako o slovenskom Quislingovi. A kto je v médiach varený-pečený, kto má na všetko odpoveď, kto je najväčší politológ (samozrejme až po Mesežnikovovi, absolventovi komunistickej školy v Sovietskom zväze)? Miroslav Kusý. Ale Ferenčík je fašistická sviňa. A Kusý je čo?

A spisovatelia, členovia KSS. Novomeský (má gigantickú sochu v Senici), obdivovateľ Stalina, verný bolševik aj po roku 1968, keď už muselo byť jasné každému. Vedel o všetkom, veď sám v tých bolševických lágroch sedel a napriek tomu obdivoval a adoroval. Posúďte: bol či nebol podľa logiky Jozefa Kariku boľševickou sviňou? A prečo Jozef Karika neprotestuje proti jeho soche?

Ľubomír Feldek, autor oslavnej básničky na Brežneva z roku 1981 !!!, len osem rokov pred prevratom, počas ktorého sa etabloval div nie ako svedomie národa. Dodnes je večným miláčikom liberálnych médii aj so svojou všadeprítomnou ženuškou. Obzvlášť obľúbený v liberálnom .týždni, kde sa hrajú na veľkých komunistobijcov. Ale hop, odrazu je všetko inak. Ferenčík je "fašistická sviňa" ale Feldek nie je "boľševická sviňa". Obdivoval Brežneva, básničky vypisoval.

Válek, Mihálik, Tatarka.


Boľševickí herci. Koľko stupidných komunistických drístov sme od nich museli vypočuť. Záborský, Haverl, Huba st., Pántik, celá tá plejáda odporných pätolízačov, Biľakových kurizantov

A Marian Leško, novinár práve z toho SME, strážca demokracie, bývalý redaktor komunistickej Pravdy, evidentný podporovateľ boľševického režimu do roku 1989. Posúďte sami: je alebo nie je boľševickou sviňou?

A Ján Strasser, ktorý bol dvorným textárom komunistickej Československej ľudovej armády. A Rudolf Schuster, pán prezident, filmár, cestovateľ, kovaný boľševik do roku 1989 aj po ňom. Kto im čo zakáže? Kto by sa im opovážil povedať to čo Karika o Ferenčíkovi? Milan Čič, Robert Fico, Peter Weiss. Boli alebo neboli členmi KSS, totalitnej organizácie? Koľko obdivných prejavov odkvákali o Brežnevovi, Gorbačovovi, Husákovi? Tu sú a vládnu nám. Ale Ferenčík je fašistická sviňa. A oni sú potom čo? Ako by ste ich nazvali podľa logiky pána Kariku?

A celá táto dúhová liberálno-boľševická banda, mŕtva i živá, západná či východná, si prostredníctvom svojich nastrčených médii opováži kopať do katolíckeho kňaza len za to, že okrem svojej obetavej práce si dovolil počas vojny povedať nejaký prejav? A slovenskí katolíci zvesia uši a pokorne kývu hlavičkami. Alebo už naša degenerácia zašla tak ďaleko, že nie sme schopní rozpoznať, keď niekto proti nám vedie vojnu? Potom si nezaslúžime nič iné len porážku.