Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 3. 2011


Koniec doktora Martina - ešte raz

Jozef Duháček

Bol som prednedávnom zatiahnutý do diskusie o konci doktora Martina, o ktorom som minulý rok písal v Dielni sv. Jozefa, avšak ťažisko diskusie, ktorá sa sprvu viedla o vierohodnosti argumentov položených v zmieňovanom článku sa presunulo k otázke, kde skončila nesmrteľná duša tohto nemeckého arcikacíra. Vedome riskujúc všemožné klišéovité obvinenia a výstrahy (od nesúď aby ťa neodsúdili až po typické - si pápežskejší ako pápež) som zastával názor, že Luther skončil v pekle. Ak chlap, ktorý milióny ľudí priviedol do bludu, z ktorého traktátov okrem očividných nezmyslov doslova kvapká jedovatá nenávisť a ktorý premnohým nadobro zobral, alebo aspoň nesmierne skomplikoval cestu ku spáse neskončil v pekle, tak potom kto? Aký iný hriech by ešte mohol vrhnúť človeka do pekla? Námietky proti môjmu tvrdeniu boli ľahko predvídateľné: nesmieme nikoho súdiť, nikdy nevieme či niekto skončil v pekle, Cirkev nikdy nevyhlásila, že Luther skončil v pekle. Tieto námietky sú zmesou ignorantstva, plytkého fideizmu, falošného alibizmu a najmä pochybného sentimentalizmu, ktoré sú typické pre dnešných katolíckych "intelektuálov". Zákaz kohokoľvek súdiť, je vytrhnutý z kontextu a kŕčovite napasovaný na každého, kto všetkému radostne neaplauduje ale má tú drzosť dopustiť sa kritickej myšlienky, tvrdenie, že nikdy nevieme či niekto skončil v pekle je obyčajným strkaním hlavy do piesku. Podľa neho sa aj svätý Augustín musel mýliť, keď Judáša strčil do pekla. A je naozaj pravda, že Cirkev nikdy nevyhlásila že Luther je v pekle? Pozrime sa na to čo, hovoria samotné pápežské buly týkajúce sa Martina Luthera. Bula Exsurge Domine Leva X. z 15 júna 1520 hovorí nad slnko jasnejšie:

Preto môžeme (my, rímsky pápež pozn.) bez akéhokoľvek ďalšieho predvolania či zdržiavania proti nemu ( Lutherovi pozn.) zakročiť a s najvyššou prísnosťou všetkých hore uvedených trestov a cenzúr (excomunicatio major) pristúpiť k jeho zavrhnutiu a zatrateniu ako toho, ktorého viera je všeobecne podozrivá a naskutku kacírska. Avšak na radu našich bratov, napodobňujúc milosrdenstvo všemohúceho Boha, ktorý si neželá smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil, odpúšťajúc mu všetky ujmy, ktoré spôsobil Apoštolskému stolcu sme sa rozhodli použiť všetok súcit akého sme len schopní. Nádejame sa, že sa zmení vo svojom srdci a vydá na cestu miernosti, ktorú sme mu ponúkli, vráti sa a odvráti od všetkých svojich bludov. Privítame ho láskavo ako márnotratného syna vracajúceho sa do náručia Cirkvi.

Preto teda, nech Martin sám a všetci čo ho nasledujú, tí čo mu poskytujú ochranu a podporu ....... vedia, že ich zo srdca vyzývame a nabádame aby prestali rušiť pokoj, jednotu a pravdu Cirkvi, za ktorú sa Spasiteľ modlil k Otcovi. Nech sa vzdá svojich zhubných bludov, aby sa k nám mohol vrátiť. Ak naozaj poslúchnu a dosvedčia nám úradnými dokumentmi že poslúchli, nájdu u nás city otcovskej lásky a prameň milosrdenstva a zhovievavosti.

Nástojčivo žiadame jeho a tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, aby do 60 dní upustili od kázania, vykladania svojich názorov a odsudzovania názorov ostatných, od vydávania kníh a pamfletov týkajúcich sa či niektorých, či všetkých ich bludov....... Ďalej, tento Martin sa musí navždy zrieknuť svojich bludov a domnienok. Musí nás o tomto zrieknutí informovať v otvorenom dokumente, spečatenom dvoma prelátmi, ktorý nám musí doručiť v ďalších 60 dňoch.

Ak však, Martin a tí čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, k našej veľkej ľútosti , tvrdošijne nevyhovejú stanoveným podmienkam v danom čase, tak nasledujúc sv. apoštola Pavla, ktorý nás učil vyhýbať sa kacírovi po prvom a druhom napomenutí, zavrhujeme tohto Martina a aj tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, ako neplodný vinič, ktorý nie je v Kristov, hlása náuky rozpore s kresťanskou vierou a uráža božský majestát na škodu a hanbu celej kresťanskej Cirkvi, ako tvrdošijného a verejného kacíra. (Hans J. Hillerbrand, ed. "The Reformation in its own Words"
(London: SCM Press Ltd., 1964), pp80-84)

Bula Decet Romanum Pontificem z januára 1521, dávno po vypršaní 60 dňovej lehoty nenecháva priestor na pochybnosť, či trest podmienečne uvalený v Exsurge Domine nadobudol platnosť.

Avšak Martin sám - a hovoríme to s veľkou ľútosťou a rozpakmi - otrok zvrátenej mysle,
pohrdol možnosťou odvolať svoje bludy v predpísanom termíne a neposlal nám svoje odvolanie, ani sa nedostavil sám, ba dokonca sa nerozpakoval proti nám, proti Svätému stolcu a Katolíckej viere kázať a písať veci ešte horšie ako pred tým ani zvádzať iných aby robili to isté.

Týmto ho vyhlasujeme za kacíra, rovnako aj všetkých ostatných, nech je ich autorita alebo hodnosť akákoľvek , ktorí sa nič nestarali o svoju spásu ale verejne a pred zrakom všetkých sa stali nasledovníkmi Martinovej zhubnej a heretickej sekty, verejne a otvorene mu pomáhali, radili, preukazovali priazeň, povzbudzovali ho v jeho neposlušnosti a tvrdošijnosti, alebo hatili zverejnenie nášho hore spomenutého dekrétov (bula Exsurge Domine pozn. ): títo si vyslúžili trest vymenovaný v tomto dekréte a podľa práva je treba s nimi zaobchádzať ako s kacírmi a každý verný kresťan sa im podľa Apoštolovho príkazu musí vyhýbať
(Tit 3:10-11).

Pápež mocou kľúčov, ktoré dostal od samotného Krista môže viazať na zemi i v nebi. Táto moc pochádza len a výhradne z milosti Božej, ktorý sa sám, slobodne ako Boh a Pán sveta viditeľného i neviditeľného, rozhodol, že Petrovmu nástupcovi dá podiel na svojej moci. Keďže Boh si nemôže protirečiť, inak by nebol Bohom, nie je možné, aby nerešpektoval to, čo Peter, či jeho nástupca zviaže alebo rozviaže. Pri odovzdávaní kľúčov sa k tomu Kristus osobne zaviazal. Čo nám teda hovoria hore citované výroky?
V prvom rade, pápež konštatuje, že dotyčný je vinný zločinom, ktorý s istotou vedie k zatrateniu, ak sa dotyčný nebude kajať. Slávnostný a vážny tón podčiarkuje fakt, že hrozby, ktoré sú Lutherovi adresované sa nezaoberajú len možnosťami, ale sú to explicitné požiadavky kajať sa, ktorých nesplnenie s istotou povedie do večnej záhuby. Pápež píše, že môže bez ďalšieho zdržiavania sa Luthera odsúdiť k zavrhnutiu a zatrateniu - pričom moc urobiť to naozaj má a práve tu tú moc používa - ale dáva mu istý čas na nápravu. Naviac, pápež žiadal verejné, úradne potvrdené zrieknutie sa bludov, pretože zločiny ktorými sa Luther previnil boli verejné a mali zhubný dopad na celú Cirkev a duše státisícov a miliónov ľudí. Ak buly čítame v tom zmysle, aký očividne majú, je nemožné nájsť v nich podporu tvrdenia, že o osude Luthera nemožno s istotou nič povedať. Štandardná moderná námietka , že Cirkev nikdy o Lutherovom osude nič nepovedala, ignoruje jednoduchý a očividný záver z nich plynúci. Ak niekto vyzbrojený najvyššou autoritou žiada od previnilca kajúcnosť, pretože je vinný z hriechu, ktorý so sebou automaticky nesie zatratenie, a previnilec do termínu mu stanoveného ba až do smrti kajúcnosť tvrdošijne odmieta, potom bez akejkoľvek ďalšej výslovnej deklarácie je možné urobiť o jeho osude len jediný možný záver

Dnes je badať výrazný posun v postoji k Lutherovi v katolíckych kruhoch. V minulosti sa katolícki autori nerozpakovali umiestniť ho do pekla. Napríklad Lutherov súčasník Cochlaeus tvrdí, že Luther je Satanovým dieťaťom a ten si ho po smrti zobral k sebe do pekla. Ak by ste v roku 1560 urobili anketu medzi katolíckymi vzdelancami, 100 zo 100 by povedalo, že Luther bol odsúdený ako kacír a dostal to čo si zaslúžil - peklo. Ak by ste túto otázku položili 100 katolíckym učencom v roku 2011 odpovede by sa značne rôznili. Prečo?

V roku 1940 vyšla kniha Josepha Lortza Die Reformation in Deutschland, z ktorej už veje svieži ekumenický vetrík a ktorá pozmenila názor katolíckych učencov. Dnes už medzi nimi len ťažko nájdeme čo i jedného, ktorý si je istý Martinovým osudom. Z Lutherovej osoby, sa ohnisko pozornosti prenieslo na Luthera "teológa". Luthera už neslobodno vykresľovať ako strašiaka či prízrak z minulosti, ale treba "objektívne a v súvislostiach" hodnotiť jeho teológiu. Pokiaľ sa kládol dôraz na jeho charakter, ktorý bol prvými katolíckymi rozpravami o ňom "hrubo skreslený", potom sa mohlo zdať, že to bol naozaj Satanov nástroj a so Satanom je aj zavrhnutý, ale ak budeme hľadieť len na jeho teológiu, potom môžeme tým získať a vzájomne sa obohatiť. A môžeme potom s lutheránmi radostne podpisovať spoločné deklarácie o ospravedlnení (JDDJ) alebo evanjelikálno katolícké vyhlásenia (ECT), uznanlivo sa potľapkávať po pleci a budovať jednotu hľadaním toho čo nás spája a ostentatívnym prehliadaním toho, čo nás absolútne rozdeľuje. Samozrejme, že v modernom katolíckom myslení protestanti prestávajú byť kacírmi, ale sú to len oddelení bratia. Minuli sa časy, keď sa Florentský koncil opovážil vyhlásiť: " (tento koncil) pevne verí, vyznáva a vyhlasuje, že tí čo nežijú v Katolíckej Cirkvi, nie len pohania, ale aj židia, kacíri a rozkolníci sa nemôžu stať účastnými večného života, ale budú poslaní do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, pokiaľ pred koncom života nebudú znova pripočítaní ku Kristovmu stádu. Táto jednota cirkevného tela je taká silná, že len tí čo v ňom zotrvávajú sú sviatosťami Cirkvi zaopatrovaní ku svojej spáse, postia sa, dávajú almužny a konajú iné skutky zbožnosti a kresťanskej služby, a nikto, nech už dá akúkoľvek almužnu či vyleje krv pre Krista, pokiaľ nezotrváva v náručí a jednote s Katolíckou Cirkvou nemôže byť spasený."

Čo je však na celom tom ekucirkuse nanajvýš iritujúce je skutočnosť, že všetko čo bolo o protestantoch povedané a v súvislosti s nimi vykonané v 16-tom storočí musí byť dnes reinterpretované a rozriedené, aby to slúžilo pochybným cieľom moderného ekumenického hnutia. Mnohí dnes horlivo presadzujú mienku, že o Lutherovom osude sa nikdy nič nepredpokladalo ani predpokladať nemôže. Ak však je solídny dôvod domnievať sa, že Luther unikol dôsledkom svojich skutkov, tak ako ich opísali pápežské buly, sem s ním, ak však nie neostáva len držať sa faktov. Luther zomrel bez najmenšej známky ľútosti a zmierenia s Cirkvou, za čo nesie spravodlivý trest.