Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 3. 2011

Dogmy


Ernest Hello


Diabol, premožený svojim triumfom, zmenil taktiku. Už nevraví ľuďom, aby sa celkom zaobišli bez kresťanstva, ale ich vyzýva, aby zmenili kresťanstvo. Už im nepredstavuje kresťanstvo ako hanebnú absurdnosť, ale predstavuje im ho ako znamenitú ľudskú náuku: nič nemá proti tomu, keď ho vyhlásia za najlepšiu vec, len ak je to ľudská vec; hotový je predniesť o Ježišovi Kristovi najskvelejšiu chváloreč, pravda ak Ježiš Kristus nie je Boh. Zbavte ho božstva a diabol bude hotový blahoželať mu k najskvelejšiemu človečenstvu: vďačne urobí, čomu sa nemožno vyhnúť.


Nuž viete, čo je najlepší spôsob dosiahnuť tento výsledok, vytvoriť ľudské kresťanstvo? Oddeliť morálku od dogmy a povedať ľuďom: morálka evanjelia je vznešená. Áno, morálky sa pridržiavajte! Ostatne všetky národy majú v podstate tú istú morálku; líšia sa len svojskými dogmami. Morálka zbližuje ľudí; dogma ich rozdeľuje. Uznáme kresťanstvu celú jeho morálku; nechže nám aj ono urobí vo veci dogmy nejaké ústupky, a celkom sa dohodneme.


Keby diabol dosiahol to, všetko by dosiahol. Ale bolo povedané: Non praevalebunt (Nezvíťazia; viď Matúš 16, 18). Pretože pravda nie je naším vlastníctvom, nič z nej nemôžeme spustiť.


Všetko úsilie diabla sa teraz pokúša obsiahnuť tento nemožný ústupok. Vyzýva katolicizmus, aby obetoval to, čo on nazýva svojskými dogmami (bolo by vlastne treba povedať všeobecné dogmy, pretože sú katolícke), aby ich obetoval v záujme pokoja.


Diabol rád vravieva, že dogma je prekážkou pokoja a že pokoj by ihneď nastal, keby sme chceli urobiť z kresťanstva náukobeh všeobecnej morálky. Podivná vec! Dejiny aj tu hovoria. Satan sa chytá do vlastného osídlia. Protestantizmus už pred dvesto rokmi žiadal ústami jedného svojho kazateľa, ak sa nemýlim, bol to Pierre Jurieu (1637-1713), aby sa z lásky k pokoju obetovali určité dogmy. Dnes nemienim zdôrazňovať, aká je to základná absurdnosť obetovať dogmu, poprieť pravdu z vypočítavosti. Mohlo by sa povedať, že pravda je predsa naša vec a že máme právo darovať ju. Mohlo by sa povedať ... Čo ja viem čo všetko! Keby som chcel vyrátať všetky absurdnosti, ktoré taká úslužnosť predpokladá, nedopracoval by som sa konca kraja a odbočil by som od svojho predmetu, ktorý je historický. Pozerajme preto dnes len fakty. Videli sme, ako viedol Satan svojich ctiteľov v mene Rozumu pred oltár bohyne Rozumu. Viďme ho teraz, ako ich vedie v mene pokoja do vojny najzaťatejšej.


Katolicizmus a protestantizmus sa uberali dvoma protichodnými cestami. Katolicizmus ostal nezlomný v svojej nezmeniteľnej dogme. Protestantizmus si rozorval lono, rozorval sa: jednému dal tento dar, druhému tamten; z lásky k pokoju, ako vravel Jurieu, rozkúskoval náuku.


Toto sú teda dve skúsenosti. A teraz viďme výsledky. Katolicizmus, ktorý ostal – podobne ako Boh – nezmeniteľný aj vo svojej jednote, našiel pokoj, pretože ho nechcel mať iný, než Boh chce. Protestantizmus, pretože odpadol od pravdy, odpadol aj od jednoty; pretože chcel aj za cenu zrady na pravde, nechápajúc ani metafyzický ani morálny nezmysel takého postupu, našiel vojnu. Katolicizmus, pretože neobetoval ani jednu dogmu, zachránil, udržal, rozmnožil, rozšíril to vyvolené pokolenie, ktoré stupňuje mravnosť až na výšky svätosti a protestantizmus, ktorý toľko hovorí o morálke, prišiel o svätých, pretože sa spreneveril dogme. Vie to? Chápe to? Želie za tým, čo stratil? Nemyslím. Lebo stratil ešte aj zmysel svätosti, ešte i spomienku na ňu. ...


Boli ste možno v pokušení povedať: „Protestantizmus, snímajúc z človeka ťarchu niekoľkých dogiem, ktoré sú, ako sa vám zdá, pre morálku bezvýznamné , oslobodzujúc ho od určitých vonkajších pravidiel, umožňuje mu sústrediť sa všetky sily na životnú prax, na dobročinnosť, na pestovanie charity. Keď sa náboženstvo tak zjednoduší, človek sa celkom venuje morálke, lebo pochopí, že jedine ona je potrebná a nebude viac rozdelený medzi ňou a dogmou“.


Keď ste boli, ako toľkí iní v pokušení takto hovoriť, zavrite dejiny veku a otvorte dejiny vekov. Kde sú tí svätí? Kde rastie tá víťazná armáda, armáda Božia? Medzi zbehmi od dogmy, či medzi jej obrancami? Vy pokolenia, pochádzajúce od Slova, ktoré sa stalo telom, vy fakle sveta, ktoré skrývate v sebe Boha, o, vy nevysloviteľné kvety, kde je pôda, ktorá má tajomstvo vášho zrodenia? Aké rosy vás zvlažujú? Kde pučíte? Kde dužiete? Vy hviezdy noci, povedzte mi, v ktorom kraji vás pútnik nájde? Ktorá domovina je vašou vlasťou?


Vašou vlasťou je Cirkev a pútnik vás nachádza v krajinách, kde má Panna Mária oltáre.


Preklad Valentín Kalinay, úryvok z knihy Ernesta Hella - Veda, vydalo Verbum, Košice 1946


Ernest Hello (1828-1885), francúzsky prozaik, kritik, filozof, apologéta katolicizmu. Priateľ a predchodca Leona Bloya.