Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

7. 2. 2011


Postavenie ženy v spoločnosti

Franz Spirago

Z posledného príkazu židovského Desatora (Nepožiadaš domu blížneho svojho, manželky, služobníka, dievky, vola, osla, ani ničoho čo jeho je, 2. Mojž. 20,17) vysvitá, že žena u Židov bola považovaná za domáce náradie (podobne ako otrok u Aristotela, pozn. B.M.). Cirkev kresťanská teda, aby úctu voči žene pozdvihla, rozdelila tento príkaz, daný na hore Sinai, na dve osobitné prikázania.

1. Kresťanstvu ďakuje žena za svoje čestné postavenie

Žena u pohanov bola a je najviac otrokyňou muža. Tam nachádza sa ešte teraz v najväčšej biede. Veď pohania hľadia na ženu ako na predmet zmyselného pôžitku. Ba Číňania a iné pohanské národy sú toho názoru, že žena nemá dušu a stojí na rovnakom stupni so zvieraťom. Z toho dôvodu sa u nich ženská mládež nevzdeláva duchovne, ale len telesne. Dievčatá, ktoré sú na vydaj, predávajú sa ako tovar. Preto východní kupci s dievčatami sú tak drzí, že ešte dnes cestujú po našich európskych štátoch a vábia dievčatá, aby ich predali ( písané koncom 19. storočia, ale zdá sa, že veľa sa nezmenilo, skôr naopak, v médiach sa rozmnožili hlupane, hojne dotované z demo-liberálnych sýpok, ktoré presviedčajú iné hlupane, aké je veselé a príjemné byť ženou v Oriente, pozn. B.M.). Žena u pohanov dáva sa niekedy i do prenájmu, zálohy, daru a p.; v rodine nemá nijakého práva, môže pre najmenšiu príčinu byť mužom prepustená alebo zabitá a jej nevernosť sa trestá smrťou. Naproti tomu niet pokuty za nevernosť mužovu. Niekde je žena celkom vylúčená zo verejného života. Pomyslime len na háremy u mohamedánov. Keď zmizne krása ženina, nemá táto nijakej ceny; neujíma sa jej nikto. Následkom tohto nevšímania si ženy, panujú u pohanov mnohé ukrutné obyčaje: tak u Indov musí žena, ktorej muž umrel, postaviť sa na tú istú hranicu z dreva, kde sa páli mŕtvola zomrelého manžela (prax dodnes v Indii vykonávaná a pred svetom zatajovaná, napriek tzv. oficiálnym zákazom. pozn. B.M.) U Číňanov zas sami rodičia určujú manžela svojej dcére a dievča sa nesmie ani len ozvať proti tomu. Aký biedny je teda osud ženy u pohanov!

Avšak kresťanstvo podstatne napravilo toto smutné položenie ženy. Žena medzi kresťanmi, aj keď má byť mužovi podriadená a poslušná, pokladá sa predsa za rovnorodú družku jeho a má takú istú cenu, ako muž. Preto hovorí sv. Pavol, že v Kristu niet rozdielu medzi mužom a ženou (Gal. 3, 38). Manželstvo podľa kresťanského náboženstva je jednotné a nerozlučné; následkom toho nedovoľuje sa ani mnohoženstvo, ani prepustenie platnej manželky. Povážme, že aj úcta k Matke Božej sprostredkujúco k tomu prispieva, aby vážnosť ženy a úcta voči nej bola vyzdvihnutá.

V súčasnosti sa zhoršilo postavenie ženy. Príčinou toho je nezachovávania kresťanských zásad, menovite lakomstvo mnohých zamestnávateľov, ako aj náchylnosť k neviazanosti a záhaľčivosti u žien.

Nezachovávanie kresťanských zásad veľa zavinilo, že sa položenie ženy zhoršilo. Keď totižto ženská práca býva oveľa lacnejšia, nuž mnohí zamestnávatelia zapovrhujú mužské pracovné sily a upotrebujú k práci takmer len dievčatá a ženy. Pretože mladé devy, keď si môžu skoro zarobiť peniaze, stanú sa nezávislejšími od rodičov a tak ľahšie môžu viesť slobodný a neviazaný život, nuž rady prijímajú nájomnú prácu. Samozrejme, že ich často aj bieda núti k továrenskej práci.
Ženská práca prináša spoločnosti nesmiernu škodu. Následky ženskej zamestnanosti sú: Rozháranosť (narušenie) rodinného života; domácnosť mení sa na obyčajnú nocľaháreň, zanedbaná výchova detí, pribúdanie ženských ochorení, úmrtnosť detí, slabosť potomkov, veľké znemravnenie (pretože sa žene často kladú nástrahy, ktorým neujde). A čím viac žien ide do práce, tým viac mužov ostáva bez nej. Následne tým menej mužov je v stave oženiť sa a slušne zaopatriť ženu v manželstve.
Práve tak zhubne, ako ženská práca, pôsobí zas z druhej strany náchylnosť k záhaľčivosti u majetnejších žien. Zmenené dobové pomery samozrejme mnoho zavinili, že toľko žien zostáva bez činnosti. Ak predtým najviac vecí potrebných v domácnosti vyhotovovali ženy (šitím, vyšívaním, tkaním, pradením a p.), tak by dnes, keď také veci následkom činnosti priemyselnej (strojovej) sú oveľa lacnejšie, bolo márnotratnosťou, keby ich zhotovovali samy. Okrem toho dnes mnohé ženy, ktoré si musia odoprieť radosti rodinného života, už samo sebou trpia nedostatkom zamestnania. No hoci by dnes žena mala menej práce v domácnosti, než predtým, predsa na záhaľčivosti žien má veľkú vinu i baženie za pôžitkami, ktoré sa za našich čias tak veľmi vzmáha. Terajšie dievčatá považujú manželstvo za akúsi opatrovňu, kde bez všetkej práce a starosti môžu len požívať. Preto vidíme, že mladé panie, zdravé ako orech, držia si pestúnky, prechádzajú sa celý deň vyfintené alebo robia návštevy, miesto toho aby viedli domácnosť a vychovávali deti. A mladé dievčatá, namiesto toho aby sa učili práce, ktoré neskôr ako gazdiné budú potrebovať, učia sa iba to, ako sa majú stať obľúbenými v spoločnosti, teda tancovať, fintiť sa, moderné reči, klavír, spev a p. Ich mladé roky nie sú vlastne nič iného, ako pracovité zaháľanie. Následkom tejto záhaľčivosti sú potom i telesne slabé a neduživé, pričom ich slúžky, ktoré pracujú, bývajú silné a zdravé. Aj ohľadom praktických vedomostí v domácom hospodárstve stoja slúžky oveľa vyššie, než mnohé terajšie dievčatá z majetných rodín. A tak je len pochopiteľné, že muž v týchto pomeroch netúži po manželstve; radšej zostane slobodný, než by si zavesil na krk taký nádherný tovar. Odtiaľ pochodí, že je stále menej dievčat, ktoré by v manželstve mohli nájsť zaopatrenie, k čomu predsa hlavne sú určené.

Vlastným povolaním ženy je, aby pôsobila ako matka; lebo k tomu je od prírody najviac uschopnená a náchylná.

Z tej príčiny už Židia a mnohé pohanské národy za šťastné považovali dievčatá, ktoré sa vydali a z ktorých manželstva pochádzali dietky. Pokladalo sa žene za hanbu, ak nedosiahla tohto cieľa. Že žena už od prírody je povolaná na matku, na to poukazuje už jej telesný tvar.
... Mimo toho žena k tomu účelu dostala od prírody i zvláštne duchovné dary. Ona má síce tie isté schopnosti, ako muž, avšak isté schopnosti pravidelne sa u nej vyvíjajú viac alebo menej než u mužov. Príčina toho má sa najviac hľadať v tom, že sa telesné ustrojenie u ženy i vzťahom na sústavu kostí, svalov a zmyslov líši od mužského. Táto rôznosť tela vplýva podstatne na duchovný život ženy. Je preto citlivejšia, útrpnejšia, milosrdnejšia, dobrotivejšia, nábožnejšia než muž. Pritom má živšiu obrazotvornosť, je teda čulejšia a veselšia, mravne útlejšia a svedomitejšia. Žena baží za istým miestom, kde by bola doma a pokojne vykonávala svoju činnosť; svetom ženy v istom ohľade je teda dom. Žena je i trpezlivejšia než muž, preto s väčšou stálosťou znáša telesné bolesti, skrátenie spánku a iné priekory. Všetky menované vlohy celkom mimoriadne uschopňujú ženu k vychovávaniu detí. K akému povolaniu je žena náchylná od prírody, ukazuje sa už za mladi. ...


A keď dievča narástlo, jeho snaha smeruje k manželstvu. Žiada si byť „pod mocou muža“. (1. Mojž. 3, 16) Preto hľadí dľa možnosti zapáčiť sa mužovi, bohužiaľ často na úkor zdravého rozumu a na škodu zdravia. Ostatne vezmime do úvahy, že žena už od prírody má mnohé dary, ktoré ju robia ľúbeznou a pôvabnou. Tak útlu telesnú postavu, jemnejšiu pokožku, okrúhlejšie podoby údov, láskavejšie ťahy na tvári, okúzlujúce oči, jemný úlisný hlas, okrasu vlasov, obratný pohyb, veselú letoru atď. Tak teda sama príroda popudzuje ženu k manželstvu. Avšak, niet pravidla bez výnimky. Veď stáva sa tiež, že Boh niektoré dievčatá povolá nie k manželstvu, ale k životu panenskému. ...

Úplne postavenie ženy na roveň mužovi nemožno dopustiť, lebo žena má iné vlohy, než muž a je len pomocnicou jeho.

Úplne postavenie na roveň s mužmi žiadali ženy po prvý raz počas francúzskej revolúcie. Vtedy žiadali ženy nielen takú mzdu za prácu, ako muži, nadprávo na isté ženské práce, právo voliť a byť volenými do zákonodarstva, ale v šialenosti svojej i pripustenie ku všetkým občianskym i vojenským úradom, zavedenie mužského obleku pre ženy, odstránenie gramatických rozdielov v jazyku ohľadom pohlavia a p. Pritom na strane žien nebrali sa do úvahy nijaké medze slušnosti (vykonávali i verejné vojenské cvičenia žien), tak že ich snahy vyvolali všeobecný odpor, posmech a konečne rozhorčenie a odpor na strane štátu. Pohyb žien vznikol v 19. storočí, keď sa zavedením strojov zmenili dobové pomery. Ženy, ktoré si predtým samé zhotovovali veci k domácemu vystrojeniu (i dcéry cisára Karla Veľkého sa venovali vlnárskej práci, pradením, tkaním a p.) sú teraz z ohľadov sporivosti prinútené kupovať tovar. Takto ženy majú doma oveľa menej práce a následne, ak vo fabrike nechcú pracovať, len priľahko upadajú do záhaľčivosti. Záhaľčivosť a nedostatok zamestnania vždy má za následok rozhorčenosť a omrzenosť života. Preto v poslednom čase vznikol pohyb žien k napraveniu ich postavenie. ... Avšak ženy žiadajú viac, než sú oprávnené žiadať. Ony totiž vystupujú s požiadavkou, aby všetky hranice medzi mužskou a ženskou činnosťou boli odstránené a žena úplne postavená na roveň s mužom. Ale vyplnenie tejto požiadavky nemožno dopustiť. Lebo tu už príroda, teda vôľa Stvoriteľova určila hranice. ... Ostatne už vonkajšok ženy poukazuje na to, že kruh jej pôsobenia rôzni sa od toho, aký má muž. ... Lebo muž má nad ženou telesnú prevahu. I vonkajší zjav a vystupovanie muža (chôdza, hlas, pohľad, brada) poukazuje na to, že je „pánom“ a má prednosť.

Úplnému postaveniu ženy na roveň s mužom sa protiví aj kresťanské náboženstvo, lebo toto učí , že žena je pomocnicou muža. Sám Boh totiž určil pred stvorením Evy, že mužovi chce „učiniť pomoc.“ (1. Mojž. 2, 18) A sv. Pavol: „Nie je muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža.“ (1. Kor. 9, 11) Že žena je mužovi k službe, to nie je pre ňu nijaká hanba, ani poníženie. Lebo veď žena vlastne nie je podriadená jednotlivcovi, ale vôli Stvoriteľovej a blahu spoločnosti ľudskej. Aj štátni úradníci, ba i samotní panovníci sú vlastne len k službe iným a k blahu spoločnosti. Právom teda hovorí Goethe: Nauč zavčas ženu slúžiť dľa svojho určenia, lebo len slúžením konečne dôjde k panovaniu.“ Žena teda nemá vystupovať samostatne, ale má stáť, iba pomáhajúc, po boku muža. Kresťanské náboženstvo žiada ďalej od ženy poddanosť a poslušnosť voči mužovi (Ef. 5, 24; 1. Pet. 3,1). Ostatne žena v Cirkvi kresťanskej je vylúčená z úradu učiteľského i kňazského, teda postavená niže mužov. Je teda zrejmé, že celkové zrovnoprávnenie žien s mužmi odporuje nielen prírode ale i kresťanstvu.

Prevzaté z Katolíckeho katechizmu, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1907