Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 2. 2011

Katolícky pohľad na ekonómiu

F.R. Hoare

Dnes vládne všeobecne rozšírené tvrdenie, že ekonómia je kvázi matematická veda a netreba do nej zaťahovať žiadne filozofovanie či moralizovanie. Toto tvrdenie však nie je pravdivé. Iste, veľká časť ekonomického skúmania je čisto technická disciplína, pretože sa usiluje popísať hmatateľnú a technicky uskutočniteľnú metódu dosiahnutia ekonomických cieľov. Konečným cieľom a teda aj predmetom skúmania ekonómie je oblasť takej ľudskej aktivity, ktorou sa človek usiluje naplniť svoje materiálne potreby. Materiálne ciele ľudského života však nie sú v konečnom dôsledku entity morálne indiferentné a preto podliehajú morálnym súdom, pričom sa porovnáva ich zhoda s morálnymi cieľmi ľudského života. Metódy akými sa materiálne ciele dosahujú rovnako podliehajú morálnym súdom, pričom sa porovnávajú s morálnymi štandardami ľudského správania.

Pri katolíckom pohľade na ekonómiu musíme začať od istých právd ktoré v tomto článku nebudeme dokazovať. Predpokladáme existenciu dobrého Boha, ktorému slúžiť je náš najvyšší cieľ, predpokladáme že ľudia majú slobodnú vôľu a vo všetkom čo robia sú zodpovední svojmu svedomiu a Bohu, predpokladáme že prirodzenosť človeka je uspôsobená sledovať istý vzor správania a že pre človeka tento vzor správania pozostáva nie len s fyzikálnych a mentálnych zákonov, ale tiež aj z morálnych zákonov, ktoré neviažu fyzickou nevyhnutnosťou ale morálnou povinnosťou. Nakoniec predpokladáme, že morálne schopnosti človeka, zvané cnosti, ktorými je uschopnený plniť morálne zákony sú vo všetkých ľuďoch rovnaké čo do druhu avšak rôzne čo do veľkosti. Teda každý človek je odvážny, skromný, spravodlivý a pod. avšak v rozličnom stupni, ktorého veľkosť je výsledkom dedičnosti, výcviku a používania či zneužívania tej či onej cnosti. Teda niet človeka čo by nebol aspoň minimálne spravodlivý, odvážny, opatrný a podobne. Toto sú nemenné fakty duchovného usporiadania sveta a človeka. Medzi nimi a technickými otázkami, ktoré rieši ekonómia, je priestor, ktorý je preklenutý nasledovnými siedmimi princípmi.

1) Existencia Boha je začiatočný bod každej ekonomickej úvahy

Nestačí pripustiť len to, že Boh jestvuje, treba aby bolo absolútne jasné, že každé riešenie nejakej ekonomickej situácie s Bohom súvisí a treba ukázať ako s ním súvisí. Ateizmus si sám vystačí ak sa pohybuje v teologickej sfére, ale dochádza mu dych, ak sa pustí do aplikácii svojich princípov v ekonomickom a spoločenskom živote. Síce tvrdí, že svoj ekonomický a politický systém postavil na prirodzenej slobode a ľudských právach bez toho aby odkazoval k Bohu, ale jeho odvolávanie sa na prirodzenú slobodu je pozostatkom katolíckej filozofie, ktorú ateizmus nehanebne využíva. A práve zachovávanie takýchto ideálov odrezaných od ich logického základu a limitujúcich princípov je zodpovedné za ekonomické bezvládie liberálnej éry. Marx nemal problém využiť tento inkonzistentný individualizmus a pomocou hegeliánskej doktríny skonštruovať na jeho základe filozofiu novej spoločnosti, založenú od samého základu na ateizme, ekonomickom determinizme a absolútnom podriadení jedinca triede či spoločnosti. Nemastní neslaní teisti 19. storočia zlyhali v aplikovaní svojich princípov na ekonomické systémy. Marxizmus musí byť konfrontovaný s teizmom, ktorý preniká celé ekonomické myslenie a s ekonómiou ktorá je teistická od začiatku.

2) Fundamentálne ekonomické zákony sú morálne zákony

Ľudia sú morálne zodpovední za svoje skutky v každej oblasti a ekonomická sféra nie je výnimka. Teoretici ekonómie v stredoveku vedeli, že táto veda je primárne o tom, ako sa má človek správať k iným. Preto sa najskôr zaoberali správaním človeka a až potom s tovarom, peniazmi a ich akumuláciou. Zdôrazňovali hriešnosť hrabivosti a zneužívania núdze iných pre vlastné obohatenie. Tvrdili, že remeselník má morálnu povinnosť pracovať dobre, zdôrazňovali, že mzdy a ceny musia byť spravodlivé a tak ďalej. V druhej polovici 18. storočia začali ekonómovia otvorene presadzovať teóriu, že človek musí sledovať výlučne svoje ekonomické záujmy. Snažili sa prepašovať túto tézu do morálnych systémov tvrdiac, že ekonomická uniformita pochádzajúca z takého zjednodušenia motívov, konštituuje prirodzenú harmóniu. Prakticky však odsunuli ekonómiu do separátneho oddelenia, mimo morálku do džungle riadenej sloganmi ako "biznis je biznis". V ďalšej fáze liberalizmu sa problematické ekonomické zjednodušenia stali neúprosnými zákonmi, proti ktorým sa neoplatí rebelovať. Marx do toho priniesol nový vietor, prezentujúc tento ekonomický systém ako okamžitý stav vyvolaný dávno determinovaným historickým procesom, ktorý neomylne napreduje a raz vyústi do komunizmu. Tento druhý princíp vykorení všetky podobné herézy. Pochybenia v ekonomickej oblasti sú pochybeniami morálnymi a len dôslednou aplikáciou morálnych princípov možno vybudovať dobrý ekonomický systém.

3) Podstatné morálne práva a povinnosti človeka pramenia z jeho prirodzenosti a nie zo štátu človeka stvoril Boh, nie štát, takže základné morálne práva a povinnosti, ktoré človeku priznávame závisia na Bohu.

Štát nesmie do nich nijako zasahovať. Štát môže vytvárať sekundárne zákony, povinnosti a práva, ako právo na dôchodok, povinnosť dať prednosť vozidlám na hlavnej ceste a ak sú tieto v súlade so všeobecnými morálnymi princípmi a večným morálnym zákonom, sú pre občana morálne záväzné. Pokiaľ však štát vydáva zákony, definuje práva a teda úraduje v morálnej oblasti, ako náhle je v rozpore s morálnymi princípmi a večným zákonom, jeho nariadenia nie sú platné. A preto všetky ekonomické a politické práva a povinnosti a zároveň plynú z fundamentálnych morálnych povinností a práv, ktorými sú v tejto oblasti:

- právo na seba zachovanie a zabezpečovanie si obživy na primeranej úrovni a právo prístupu k prostriedkom, ktorými sa toto dá uskutočniť.
- právo a povinnosť rodičov na výchovu svojich detí (zodpovedným spôsobom) v rodinnom kruhu a právo prístupu k prostriedkom, ktoré to umožňujú
- povinnosť zachovávať spravodlivosť a lásku vo vzťahu k blížnym, nevynímajúc oblasť obchodu a priemyslu a právo (v politicky usporiadanej spoločnosti) byť chránený zákonom pri plnení tejto povinnosti
- právo zúčastňovať sa aktívne života v hospodárskej oblasti pre zaistenie si telesného a duševného rozvoja.

Všetky tieto práva súvisia s ekonomikou, pretože potrebujú nejaký ekonomický systém poskytujúci príležitosti a možnosti pre plnenie uvedených práva a povinností.

4) Ekonomická spravodlivosť sa najlepšie dosiahne v systéme postavenom na nezávislých jednotlivcoch.

Podstata tejto tézy spočíva v zabezpečení možnosti, trvalo užívať svoje vlastnícke právo v kontexte svojho hospodárskeho postavenia, pričom prioritou je zaistenie čo najväčšej možnej miery nezávislosti jednotlivca, na iných ekonomických činiteľoch. Osoba, vlastniaca nejakú trvalú ekonomickú istotu má možnosť domáhať sa uznania svojich morálnych práv v akejkoľvek obchodnej dohode, ktorú urobí. Na viac, ak jej ekonomická istota je daná vlastnením výrobných prostriedkov, stane sa menej závislou na hospodárskych kontraktoch s inými jednotlivcami či štátom, stane sa menej závislou na rôznych okolnostiach a teda bude pod menším tlakom konať v pracovnej oblasti proti svojmu svedomiu, naopak, bude mať lepšiu príležitosť využiť svoj pracovný život pre morálny rast. Osoba, ktorá je v hospodárskej tiesni a nevlastní žiadnu hospodársku istotu, je odkázaná na uzatváranie dohôd s inými a nútená zabezpečiť si obživu pristupuje často krát na nevýhodné či dokonca nemorálne podmienky. Maximálny stupeň hospodárskej sebestačnosti a stability je zabezpečený vtedy, ak rodina vlastní pôdu, ktorú kultivuje a obrába a tak si zabezpečuje uspokojenie primárnych materiálnych potrieb. Nie je nevyhnutné, aby v takomto prípade šlo o plné vlastníctvo. Sú spôsoby držby pôdy, ktoré zabezpečujú držiteľovi istotu, že pôdu môže užívať napriek tomu, že nie je jej plným vlastníkom. Tento spôsob je možné v istom rozsahu aplikovať aj na výrobné prostriedky industriálneho veku.

Vskutku, absolútne vlastníctvo sprevádzané právom na neobmedzené hromadenie ďalších statkov môže a často krát aj obráti človeka proti mravným cieľom a dôvodom, pre ktoré právo vlastniť majetok vôbec jestvuje. Oslabuje vlastníkov zmysel pre povinnosti, ktoré sú s vlastnením spojené a neraz ho ženie k potláčaniu práv iných osôb na vlastnenie svojho majetku. Cieľ súkromného vlastníctva je najlepšie dosahovaný a najmenej narušovaný vtedy, ak sú statky, úmerne ich úlohe, distribuované medzi čo najväčším počtom ľudí. Hlava rodiny má vlastniť, alebo mať zaistený prístup k tomu, čo jeho rodina potrebuje, aby si mohla zabezpečiť živobytie. Takýmto spôsobom sa majetok a jeho vlastnenie stáva poistením morálnych práv v hospodárskom usporiadaní spoločnosti a základom pre skutočnú industriálnu demokraciu a bratskú solidaritu. Pravý opak dosiahneme, ak je ekonomický status jednotlivca priamo závislý na štáte. Štát je dôležitý pri ochrane vlastníctva, ktoré zaisťuje občanom ich hospodársku nezávislosť, ale je neprimerané a očividne nefungujúce, ak sa štát pokúša nahradiť toto reálne vlastníctvo vlastnými, väčšinou fiktívnymi zárukami. Takto štát redukuje občanov na obyčajných otrokov seba samého, neschopných sa o seba postarať a očakávajúcich neprestajnú starostlivosť štátu.

5) Vzorec života hospodárskej jednotky je najlepšie regulovaný vtedy, ak je štát zostavený zo spontánne vzniknutých samostatných skupín, ktoré plnia rôzne ekonomické funkcie.

V spoločnostiach, v ktorých má väčšina občanov v rozumnej miere zabezpečenú hospodársku situáciu, ich prirodzený zmysel pre spravodlivosť a ich inštinkt správať sa solidárne zaisťujú, že dodržiavanie morálnych práv a povinností v rámci spoločného života nie je nadmieru porušované. Dnešné štáty však narástli do takých rozmerov, že občania sú od seba v hociktorom aspekte, ktorý nás napadne, veľmi vzdialení. Ich hospodárske vzťahy sú príliš komplikované a v zásade nepriame, takže stratili pojem o tom ako sa správať jeden k ruhému.
Liberalizmus 19. storočia dovolil ľuďom sledovať svoje individuálne ciele s minimálnym ohľadom na morálne či spoločenské normy, naivne sa domnievajúc, že v dlhodobom horizonte to povedie k mravnej aj ekonomickej harmónii. V skutočnosti to spôsobilo mravnú a ekonomickú anarchiu a v reakcii na túto anarchiu sa štát pokúsil zaviesť poriadok dôsledným plánovaním každého aspektu ekonomického, sociálneho ba i morálneho života človeka a prevalcoval mravné práva jednotlivca svojim vlastným morálnym zákonom.

Vo veľkom štáte je prakticky nemožné neupadnúť do jedného z týchto extrémov (anarchia alebo štátna diktatúra), pokiaľ sa neustanovia nejaké sprostredkujúce skupiny, stojace medzi jednotlivcom a štátom. Každá z nich musí byť zložená z jednotlivcov, ktorí sú v skutočnom
kontakte a majú spoločné ciele, spoločne plnia v spoločnosti svoju zvláštnu úlohu. Všetci tí, ktorí sú zainteresovaní v jednom priemyselnom odvetví, v jednej profesii, v jednom zvláštnom zameraní, v jednej rodine, v jednom meste, tvoria takú skupinu a tieto skupiny
spojené dokopy reprezentujú celkovú ekonomickú a sociálnu aktivitu spoločnosti. Interné usporiadanie a činnosť takejto skupiny v technickej i morálnej sfére je potom riadená len v rámci tejto skupiny, tými, čo sú osobne zainteresovaní. Vzťahy medzi skupinami sa upravujú na vyššej úrovni v orgáne, rade, koncile či sneme, kde majú zastúpenie všetky dotknuté skupiny. Absolútne podstatné však je, aby tieto skupiny vznikali spontánne a žili svoje vlastné životy, nesmú byť zakladané a riadené štátom. Potom sa stanú len štátnymi nástrojmi, tak ako v Mussolliniho Taliansku.

6) Ekonomický systém najlepšie slúži svojmu skutočnému cieľu vtedy, keď sa jeho ciele definujú v pojmoch tovaru a služieb a nie v peniazoch.

Tovar a služby musia byť v každom prípade skutočným základom každej, aj tej najprepracovanejšej monetárnej ekonomiky, ktorá si v dlhodobom horizonte neudrží dôveryhodnosť, ak za ňou nie je niečo hmatateľné. Ale ani to nestačí, aby zabránilo ľuďom rozmýšľajúcim v peňažných pojmoch uchýliť sa mimo morálne a materiálne skutočnosti. Napríklad v monetárnej ekonomike "pozitívna obchodná bilancia" znamená, že krajina viac tovaru exportuje ako importuje. Alebo je prípustné, aby milióny chudobných, ktorých krajiny majú bohaté zásoby prírodných zdrojov a dostatok nevyužitých ľudských síl, hnili v biede v nečinnosti a bez zamestnania len preto, že z ich práce nemožno momentálne vyťažiť žiadny peňažný profit. Peniaze sú bezpochyby potrebné aj v najjednoduchších komunitách, aby sa preklenula medzera medzi výrobou tovaru a uspokojením dopytu. Teda ak robotník nevyrába to, čo potrebuje, potrebuje svoj produkt zameniť za iný, čo je možné za istých okolností priamou výmenou, ale vždy je to možné vymeniť za peniaze. Takisto, ak produkcia nejakého tovaru začína skôr ako sa začne predávať, vtedy je potrebné vyplatiť robotníkov v peniazoch. Problémom dnešných ekonomických teórii však je, že túto medzeru chápu ako súčasť prirodzenosti. Výsledkom toho je, že sa oddeľuje človek od prostriedkov, ktorými svoju prácu vykonáva, od ovocia, ktoré táto práca prináša a práca samotná sa z uvedomelej a cieľavedomej aktivity mení na predajný artikel. Medzinárodný obchod, ktorého cieľom pôvodne bolo priniesť do krajiny vzácny tovar, ktorý sa v danej krajine nedal získať, sa zmenil na modlu, kvôli ktorej sa celé národy špecializujú na produkciu tovarov, ktoré doma vôbec nepotrebujú a nedokážu sami seba zásobiť základnými vecami, ktoré potrebujú pre prežitie. Peniaze sa viac nepovažujú za obyčajný nástroj pre výmenu komodít, ale samé sú komoditou, ktorá sa potom predáva a kupuje aby zarobili ďalšie peniaze. A toto je príčina podstatne nemorálneho spôsobu tvorby zisku. Nemorálnosť pramení v zvrátenom použití prostriedku ako cieľa. Navyše to má na svedomí umelé zväčšovanie medzery medzi produkciou a uspokojením dopytu, ktorú treba plátať ďalšími a ďalšími peniazmi. Každý priemyselný projekt je dnes financovaný pôžičkou, ktorá je zaťažená úrokom, v obchode vládne organizovaný hazard s očakávaným a skutočným profitom. Vzniklo celé nové odvetvie obchodu, ktorého zisk pramení v závislosti spoločnosti na peniazoch. A keďže peniaze prenikajú všetkým, je s nimi spojená moc väčšia než si osobuje štát. Peniaze, ktoré sa stali meradlom každej transakcie sú však na túto úlohu mravne diskvalifikované. Tisíc euro je tisíc euro či už pochádzajú z dobrej práce alebo z podvodu, v núdzi i v luxuse, v tovare, ktorý reaguje na dopyt, alebo v tovare, pre ktorý musí byť dopyt len umelo vytvorený. Nie je žiadny dolný ani horný prirodzený limit hodnoty peňazí, tak ako napríklad je prirodzená hranica plochy pôdy, ktorú dokáže rodina efektívne obrobiť, resp. úrody, ktorú dokáže hektár zeme priniesť, alebo koľko uhlia možno v danej bani vykopať a preto peniaze prinášajú neobmedzené možnosti nespravodlivej distribúcie majetku. Spolu s ich výnimočnou inštrumentálnou efektivitou, s rozsiahlymi možnosťami ako manipulovať s ich hodnotu a najmä s mocou, ktorá je s nimi spojená sú zároveň predmetom neobmedzenej hrabivosti.

7) Správna miera pre produkciu a spotrebu je daná prirodzenými potrebami človeka ako spotrebiteľa a producenta a nie ziskom, monetárnymi machináciami či schopnosťou predávať.

Výroba i spotreba majú svoj účel a až donedávna až na pár jedincov nemal nikto potrebu svojou produkciou prekračovať prirodzené potreby spotrebiteľa. Výrobné kapacity neprekračovali možnosti spotreby. Možnosti mechanizovanej výroby a masovej produkcie enormne zvýšili produkčnú kapacitu, avšak bez zodpovedajúceho nárastu spotreby. Iste, sú ľudia, ktorých spotreba je neobmedzená, ale priemerný človek žijúci v priemerných pomeroch ma pomerne obmedzený objem tovarov a služieb, ktoré dokáže spotrebovať. Keďže výrobná kapacita prevyšuje spotrebu, stáva sa produkcia silno špekulatívnou a závisí na umelom zvyšovaní dopytu reklamou, obchodníckymi trikmi a monetárnymi technikami. Zvyšovanie dopytu nie je riadené len samotnými obchodníkmi ale propagandistami, ktorí tvrdia že zvyšovanie spotreby je ideál. Umelé zvyšovanie dopytu je zodpovedné za veľké finančné nezrovnalosti a prinieslo morálnu katastrofu. Položilo prostriedky nad cieľ a prevrátilo správne poradie hodnôt. Prostriedkom je masová výroba, kvantita má prednosť pred kvalitou a materiálno pred duchovnom. Navyše celý proces prevracia ľudskú prirodzenosť nie len na mieste producenta ale aj konzumenta. Stroje nie sú vo svojej podstate ani zlé ani dobré, ale mechanizácia a všeobecné zavedenie mechanizovaných metód eliminovalo ľudský prvok a viedlo nevyhnutne k popretiu samotného účelu, pre ktorý bola mechanizácia zavedená. Eliminovala sa remeselná zručnosť, eliminovali sa malé hospodárske jednotky, eliminoval sa ľudský spôsob práce a po človeku za pásom sa žiada, aby pracoval ako automat, zaviedla sa otrocká disciplína vo fabrikách, kde sa so zamestnancami zaobchádza ako so stádom dobytka.

z originálu The Catholic View of Economics

preložil a upravil Jozef Duháček