Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

12. 1. 2011


Rozum a skúsenosť

Charles Maurras

Zvrchovaná sloboda štátu ho robí navonok nezávislým voči jeho susedom, ale dovnútra ho podriaďuje kategóriam sily, spoločného úsilia, spravodlivosti a mieru. Sloboda rozličných združení, inštitúcií a skupín, z ktorých sa skladá, spočíva v uchovaní kontroly nad vlastnými pravidlami správania: nemôže znamenať slobodu rozkladu a vnútorných sporov. A taktiež sloboda občanov samotných, podľa rozličnosti ich funkcie a stavu v spoločnosti nie je ničím iným, iba ponukou pre každého, aby hľadal spôsob života, ktorý je zladením toho, čo je povinný robiť a toho čo si želá robiť. Táto sloboda ich nemôže oprávňovať k rozbíjaniu zriadenia, ktoré je tmeliacou silou proti smrti, obrannou silou proti rozvratu.

Naproti tomu politická sloboda revolucionárskej doktríny, vyjadruje bez rozlišovania komplexnú výzvu na všeobecné oslobodenie každej časti spoločnosti; kladie rovnosť medzi všetkým: štátmi, podnikmi, osobami, celkovo bez ohľadu na ich odlišné funkcie. Úroveň tejto nešpecifikovanej slobody je nastavená tak nízko, že ľudia už nenesú žiadne iné označenie ako to, ktoré zdieľajú s každou rastlinou alebo zvieraťom: individualita. Individuálna sloboda, sociálny individualizmus, toto je slovník doktríny pokroku. Aké ironické. Pes, osol, dokonca aj steblo trávy, to všetko sú individuality.

Prirodzene, tlačiace sa davy neorganizovaných “idividualít” rady príjmu v revolučných náladách oslnivé prísľuby moci a šťastia. Ale vtedy, keď luza podľahne týmto prisľúbeniam, je úlohou rozumu spochybniť ich a úlohou skúsenosti ukázať na ich falošnosť. Rozum umožňuje predvídať, že kvalita života bude upadať, keď odpútanému jednotlivcovi bude udelená, riadením štátu, jeho bezútešná sloboda myslieť iba na seba a žiť iba pre seba. Budúce generácie, keď za to zaplatia svoju cenu, vyhlásia túto predpoveď za veľmi opodstatnenú. Súbežne s tým, kritická myseľ budúcnosti spochybní liberálne ašpirácie romantizmu a literárna história bude vidieť jednoznačne onen škodlivý následok, aký mali na básnika a jeho tvorbu: zotročenie, rozklad.

Túto harmóniu skúsenosti a rozumu nachádzame v politike, ako aj v umení. Kritika a logika, história a filozofia, majúc ďaleko od toho, aby boli vo vzájomnom konflikte, prichádzajú si vzájomne na pomoc. Na toto by sme sa mali sústrediť predovšetkým. Zahraničné konzervatívne vplyvy (najmä anglické) fungujúce opačne ako francúzsky konzervatívny duch, mali tendenciu zobrazovať princípy Revolúcie ako výraz racionality a princípy reakcie ako hlas prirodzeného (skúsenostného) sveta. Abstraktný rozum sa zmýlil. Skúsenosť, s jej jasným pohľadom na konkrétne, napravila omyl ducha a stelesnila tak, podľa nich, triumf praktického zdravého úsudku (duševný omyl je dieťaťom čistej teórie!). Tento postoj však prispel k tvrdeniu, že všetky teórie sú nesprávne, všetko zovšeobecňovanie podozrivé.
Jednoznačne sme odmietli takýto rozporuplný systém a odmietli sme vylúčiť všetky idey iba preto, že sú ideami. Jedným dychom ale zároveň odmietame chybný názor, že každému nedefinovanému „idealizmu“ patriacemu do nejakého starého ideového systému, patrí výsadné postavenie len preto, že oponuje realite. V skutočnosti realita a idey nie sú vôbec nekompatibilné alebo v rozpore. Sú idey, ktoré sú s realitou zhodné a to sú idey pravdivé. A je realita a skutočnosti, ktoré sú zhodné s najvznešenejšími ideami, ako sú hrdinstvo, krása, posvätnosť. Ak už treba hovoriť o rozpore, je to rozpor medzi pravými a falošnými ideami, medzi dobrou a zlou realitou. Žiadny rozumný človek nemôže odsúdiť revolučné myšlienky iba preto, že sú abstraktné alebo zovšeobecňujúce. Vysvetlím tento zmätok.

Politika nie je morálka. Veda a umenie ovládania štátu nie je vedou a umením ľudského sebaovládania. Čo je uspokojivé pre Človeka v jeho abstraktnej obecnosti, to môže byť hlboko nepriaznivé pre konkrétne štáty. S hlavou v metafyzických oblakoch, sústredené na nehmotné fantázie, dokázalo Ústavodarné zhromaždenie dokonale prehliadnuť problémy, pre riešenie ktorých bolo zvolané. Jeho myseľ sa zatúlala a čo nasledovalo je toho dôkazom.

Navyše, akoby nestačilo, že Zhromaždenie takto, ako sa hovorí, meralo vodu v site, ešte aj jej sito bolo vadné. Z hľadiska rozumu, sú všeobecné myšlienky Revolúcie antitézami pravdy. Pri vytváraní francúzskej ústavy, bolo cítiť náchylnosť k hovoreniu o ideálnom a absolútnom type človeka, ako napríklad v prvom článku Deklarácie práv človeka, (kde sa tvrdí o ľuďoch) : že sa rodia a žijú slobodne a sú si rovní pred zákonom. “Čo je snáď” ako vyhlásil Frederic Amouretti, “dieťa staré päť minút slobodným človekom?!” A samozrejme logicky vyplýva z Deklarácie, že toto dieťa má rovnaké slobody ako jeho matka a otec!

Alebo ďalšia chyba v tom štýle: ak bolo Zhromaždenie už ochotné jednať o takom konkrétnom objekte ako je Francúzsko, uvažujúc vo všeobecnosti o pojmoch politickej spoločnosti, tak sa malo vyhnúť pasci pridržiavania sa názoru, že sociálna skupina je „združenie“ samostatných vôlí, ktorých „cieľom“ je „zachovať“ „práva“ (ako to obsahuje článok 2). Spoločnosť totiž existuje už pred vôľou jednotlivca združovať sa, nakoľko človek je časťou spoločnosti ešte pred narodením a keďže práva človeka by v každom prípade boli nemysliteľné bez existencie spoločnosti. Každé prehlásenie o opaku, popierajúce prirodzenosť, je úplne neudržateľné z hľadiska rozumu. Ktokoľvek vytvoril tieto články, vyprodukoval iba obyčajnú kôpku slov bez toho aby preskúmal čo znamenajú. Nič nemôže byť iracionálnejšie.

A racionálne nie je ani to, že všetci ľudia by mali prikazovať každému byť suverénom: toto je ďalším protirečením typickým pre čistú a nefalšovanú absurditu. Taktiež nie je racionálne aby ľudia volili svojich vodcov, pretože vodcovia by mali veliť a zvolený vodca je rešpektovaný veľmi málo – zvolený vodca je prostriedkom, ktorý nie je nositeľom žiadneho vzťahu k jeho zamýšľanej funkcii, prostriedok sprvu komický neskôr nefunkčný. Je neracionálne, a protirečivé, že štát, založený za účelom vytvorenia jednoty medzi ľuďmi, jednoty v čase, ktorú nazývame kontinuitou, jednoty v priestore, ktorú nazývame svornosťou, by mohol byť právoplatne zriadený ústavou a nezhodami medzi stranami, ktoré sú z ich vlastnej podstaty rozdeľujúce. Všetky tie liberálne a demokratické koncepty, princípy revolučného ducha nie sú ničím viac ako pokusmi o kvadratúru kruhu.

Nemožno sa teda domnievať, že spočiatku ostrie rozumu zlyhalo pri pitvaní revolučných princípov a odhaľovaní ich slabostí. Ich prvými kritikmi neboli iba jednoduchí praktickí muži ako Burke, so zmyslom pre politiku a históriu, otrasení revolúciou. Spoľahlivé kritické mysle, jasní britkí duchovia ako Rivarol a Maistre zistili, že nie je možné tolerovať absurdné práve pretože je absurdným, v nerozume liberálneho a jakobínskeho predvídali budúce pohromy, omyl a katastrofu.

Katastrofy, ktoré predvídali sa skutočne dostavili. Revolučné zákonodarstvo rozbilo rodinu, revolučný centralizmus zabil život v komunite, systém volieb nafúkol štát a roztrhol ho vo dvoje. Zatiaľ čo oslabenie mierových remesiel prinieslo recesiu v ekonomike, tak päť invázií, každá tvrdšia ako tá predošlá, ukázali, tak vo víťazstve ako aj v prehre, napriek nesmiernym obetiam nášho národa, úplnú nevhodnosť Nového Ducha a Nového Štátu.

Z troch revolučných myšlienok teraz napísaných na každom múre, prvá, princíp politickej slobody, podstata revolučného systému, nezničila iba rešpekt občanov voči zákonom štátu, ktorý považuje za obecný výraz prechodného rozmaru (žiaden rozmar nie je trvalý), ale tiež a predovšetkým tiež, rešpekt k všetkým ostatným právam, hlbokým a vážnym, leges naturae (právam prirodzenosti), k potomkom spojenia prirodzenosti s rozumom, zákonom pri ktorých vrtochy ľudí alebo občanov neznamenajú vôbec nič. Zabúdajúc, zanedbajúc a opovrhujúc týmito prirodzenými a duchovnými zákonmi francúzsky štát odhodil rozvážnosť a vystavil sa najvážnejším nebezpečenstvám a úpadku.

Druhá z revolučných myšlienok, princíp rovnosti, podstata demokratického systému, odovzdala moc masám, teda najpodradnejšiemu prvku národa, najmenej schopným tvorcom, najpažravejším konzumentom, ktorí robia najmenej práce a najviac škody.
Francúz je ustavične odrádzaný, ak prejaví iniciatívu, všade sa starajúcou vládou zastupujúcou masy, ale zisťuje, že ak je pokorný a fádny teší sa priazni, ktorou tá istá vláda vďačne požehnáva jeho nečinnosť a tak rezignoval na seba tým, že sa stal parazitom úradov. To všetko do takej miery, že oheň francúzskeho národného života horí tak slabo a takmer vyhasol pretože jednotlivcovi sa nepomáha, aby sa stal človekom a preto, že ľudia sú ťahaní dole až na úroveň čriedy individuálnych oviec.

Napokon tretia revolučná myšlienka, princíp bratstva, podstata kozmopolitnej svornosti, na jednej strane zaviedla neobmedzenú zhovievavosť voči všetkým ľuďom pokiaľ žijú od nás dostatočne ďaleko, nepoznáme ich, hovoria rozdielnym jazykom alebo ešte lepšie majú kožu inej farby. Na druhej strane tento veľkolepý princíp nám umožnil považovať hocikoho, či už spoluobčana alebo brata za monštrum a lumpa keď s nami nezdieľa čo i len náš slabý záchvat filantropickej horúčky. Princíp univerzálneho bratstva, ktorý mal priniesť mier medzi národmi, pohltil zúrivosť hnevu a agresie, ktorý bol prirodzene zabudovaný v tajuplnom mechanizme politického zvieraťa, alebo skôr politického mäsožravca nazývaného človek, a postavil každý cudzí národ nad neho a nad jeho vlastných súkmeňovcov. Francúzov naučil umeniu občianskej vojny.

A to nie je všetko. Rovnaké myšlienky, rozširované po svete ako francúzsky exportný tovar všetkým zákazníkom, im priniesol veľké škody a na naše hlavy zoslal “investíciu” aj s úrokmi.

Úryvok z knihy Poznámky k Francúzskej revolúcii

Preložil Juraj Gabriško